Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/422/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113217197 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113217197.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený advokátskou spoločnosťou: ERASMUS LEGAL, s.r.o., Justičná 9, Bratislava, IČO: 36 789 615, proti žalovanému: F. U., nar. XX.XX.XXXX, X. X, S., zastúpený splnomocnenou zástupkyňou: T. U., nar. XX.XX.XXXX, X. X, S., o zaplatenie 677,06 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 8C 547/2013-83 zo dňa 20. marca 2014 a na odvolanie žalobcu a žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu č. k. 8C 547/2013-95 zo dňa 22. apríla 2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a dopĺňací rozsudok p o t v r d z u j e . Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 597,17 eur, úrok z omeškania vo výške 134,37 eur za obdobie od 13.04.2011 do 17.06.2013, úrok z omeškania vo výške 0,025 % denne zo sumy 597,17 eur od 18.06.2013 do zaplatenia, čo mu súd povolil zaplatiť v mesačných splátkach po 23,- eur vždy do 20. dňa každého mesiaca pod následkom straty výhody splátok a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. Svoje rozhodnutie po citácii § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 2, 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, citáciou článku 3 ods. 1, 2, 3, článkom 5, článkom 6, článkom 7 a ods. 1 Smernice rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, § 2 písm. a), písm. b), § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. v pôvodnom znení, § 3 ods. 1, § 4 ods. 2, § 4 ods. 3 v pôvodnom znení ako aj v znení k 31.12.2007, § 497 Obchodného zákonníka, § 101 Občianskeho zákonníka, § 121 ods. 3, 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 160 ods. 1 veta druhá O.s.p. vecne tým, že z predloženej úverovej zmluvy zo dňa 17.08.2007 možno ustáliť, že niet pochýb o tom, že účastníci konania dňa 17.08.2007 uzavreli individuálne špecifikovanú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 20 000 Sk/663,88 eur. Z podaného návrhu vyplýva, že žalobca si uplatňoval voči žalovanému čo do istiny nároky vzniknuté mu z uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 17.08.2007, a to konkrétne nárok na zaplatenie sumy 677,06 eur pozostávajúcej zo sumy 156,23 eur (vypočítaná ako súčet čiastkových súm z jednotlivých splátok úveru pripadajúcich na istinu, ktoré boli vyrubené, t. j. neboli uhradené /celková suma vyrubená na istinu do času zosplatnenia mínus uhradená časť istiny, v zmysle splátkového kalendára 356,33 eur - 200,10 eur/), zo sumu 307,55 eur (dlžná suma úveru bez úrokov z úveru, ktorý by mal žalovaný uhradiť v prípade riadneho platenia úveru /zvyšná časť poskytnutého úveru, vypočítaná ako rozdiel celkového úveru a súčtu jednotlivých čiastkových súm zo splátok určených podielom na uhradenie istiny, ktoré boli vyrubené a mali byť uhradené t. j. 663,88 eur - 356,33 eur/), zo sumy 141,08 eur (vypočítanú ako rozdiel medzi úrokom z úveru vyrubeným do zosplatnenia úveru 627,09 eur a úrokom zaplateným žalovaným 486,10 eur), zo sumy 61,22 eur (ušlý úrok v zmysle § 6 Hlavy 7, pričom celková výška úroku, ktorú by si žalobca mohol uplatniť v prípade riadneho platenia úveru vyčíslená 22,87 eur x 60 splátok rovná sa 1372,20 eur mínus 663,88 eur sa rovná 708,32 eur), zo sumy 10,98 eur (podľa § 3 Hlavy 14 Úverových podmienok vyčíslená ako súčet nezaplatenej zmluvnej pokuty zo dňa 24.04.2010 vyrubenej vo výške 3,66 eur ako 8 % z dlžnej sumy 45,74 eur, to je 2 x 22,87 eur vyúčtovaná zmluvná pokuta za splátky č. 30 a č. 31, ktorá splátka č. 30 bola zaplatená až následne dňa 26.04.2010 a nezaplatenej zmluvnej pokuty zo dňa 10.08.2010 vyrubenej vo výške 7,32 eur ako 8 % z dlžnej sumy 91,48 eur, čo je 4 x 22,87 eur predstavujúcich v čase vyúčtovania zmluvnej pokuty nezaplatené splátky č. 32-35). Súd považoval požiadavku žalobcu na zaplatenie sumy 597,47 eur za dôvodnú, keď táto bolo vyčíslená ako rozdiel sumy 666,08 eur (156,23 eur + 307,55 eur + 141,08 eur + 31,22 eur) a sumy 68,61 eur (3 x á 22,87 eur), keď sa čiastočne stotožnil so vznesenou námietkou premlčania pokiaľ ide o sumu 68,61 eur, ktorá predstavuje požiadavku na zaplatenia 3 splátok po 22,87 eur a to konkrétne 31., 32. a 33. splátky, keď predmetné splátky boli v zmysle splátkového kalendára splatné dňa 24.03.2010, 24.04.2010, 24.05.2010 t. j. pred uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula predtým ako bol dňa 24.06.2010 podaný návrh za začatie konania, preto súd návrh v časti 68,61 eur ako nedôvodný zamietol. Taktiež prvostupňový súd zamietol návrh v časti sumy 0,34 eur, ktorá bola vyčíslená ako kapitalizovaný úrok z omeškania do zosplatnenia v zákonnej úrokovej sadzbe 0,024 % denne ku dňu 25.02.2010 a 25.03.2010 /22,87 eur ako splátka č. 30 x 0,024 % x 47 dní omeškania 25.02.2010 do 12.04.2010 sa rovná 0,26 eur + 22,87 eur ako splátka č. 31 x 0,024 % x 18 dní omeškania od 25.03.2010 do 12.04.2010 sa rovná 0,10 eur/, pričom tento sa týka 30 splátky a 31 splátky, ktoré boli splatné dňa 24.02.2010 a dňa 24.03.2010, pričom sa súd stotožnil so vznesenou námietkou premlčania pokiaľ ide o úhradu splátky č. 31 a teda aj splátky č. 30, ktorej úhrada síce nie je predmetom tohto konania, keď návrh bol podaný po uplynutí premlčacej doby vzťahujúcej k predmetným splátkam. Pôvodne vyčíslená suma 145,32 eur ako kapitalizovaný úrok z omeškania od zosplatnenia (28.03.2011 plus 15 dní k splateniu celého úveru t. j. od 13.04. 2011) do podania návrhu 17. 6. 2013 bola vyčíslená 666,08 eur x 9,25 % ročne x 796 dní (počet dní omeškania od 13.4.2011 do 17.6.2013) vo výške 134,37 eur (žalobca už zobral návrh v časti rozdielu 10,95 eur návrh späť). Úrok z omeškania 0,024 % denne zo sumy 666,08 eur od 18.6.2013 si žalobca uplatňuje s tým, že časť uplatneného úroku z omeškania ku dňu 17. 6. 2013 si vyčíslil v sume 134,37 eur. Súd nepovažoval návrh v časti sumy 10,98 eur ako zmluvnej pokuty za dôvodný a v tejto časti návrh ako nedôvodný zamietol. Žalobca vyčíslil zmluvnú pokutu vo výške 8 % z dlžnej sumy 22,87 eur za každú dlžnú splátku, konkrétne splátku č.30 a č. 31 dňa 24. 4. 2010 a splátku č. 32, č. 33, č. 34, č. 35 dňa 10.08.2010, keď zmluvnú pokutu za omeškanie s úhradou splátky č. 30., č. 31, č. 32 považoval za premlčanú, nakoľko úhrady zmluvnej pokuty sa mohol domáhať uplynutím 7 dní od splatnosti jednotlivých splátok, pričom návrh bol podaný po uplynutím všeobecnej premlčacej doby. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vyčíslený vo výške 134,37 eur v zmysle žalobného návrhu za obdobie od 13.04.2011 do 17.06.2013, keď sa stotožnil s jeho vyčíslením ako aj dňom vzniku omeškania od 13.04.2011 t. j. 15 dní po zosplatnení ku dňu 28.03.2011 (666,08 eur x 9,25 % ročne x 796 dní), pričom mal preukázanú výšku úrokovej sadzby ku dňu omeškania 13. 4. 2011 bola vo výške 1,25 % zverejnená na webovej stránke www.nbs.sk., t. j. 1,25% + 8 bodov spolu výška 9,25 % ročne. Zároveň súd priznal žalobcovi požadovaný úrok z omeškania 0,025 % denne zo sumy 597,17 eur od 18.06.2013 do zaplatenia, keď mal preukázanú výšku úroku z omeškania ku dňu vzniku omeškania 0,025 % denne ako 9,25 % ročne, pričom však súd priznal úrok z omeškania zo sumy 597,17 eur, keď v zmysle vyššie uvedeného návrh v časti sumy 68,61 eur ako nedôvodný zamietol. Súd návrh v časti úroku z omeškania 0,025 % denne z sumy 68,61 eur od 18.06.2013 do zaplatenia ako nedôvodný zamietol. Podľa ustanovenia § 160 ods. 1 veta druhá O.s.p. súd zohľadnil sociálnu situáciu žalovaného a vyhovel jeho návrhu na povolenie splátok, pričom žalovaný je poberateľom invalidného dôchodku, ktorý je jeho jediným príjmom a zároveň povolil splátky vo výške tak, aby bola dlžná suma zaplatená do troch rokov a to však pod následkom straty výhody splátok. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alternatívne, aby odvolací súd rozsudok zmenil a vyhovel návrhu žalobcu. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie a trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 29,57 eur s DPH. Odvolateľ podal odvolanie voči rozsudku ako aj dopĺňaciemu rozsudku, pričom rozsudok napáda v časti, v ktorej súd vo zvyšnej časti návrh zamietol z odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa nestotožňuje s právnym posúdením súdu, keď tento posudzoval premlčanie podľa právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Predmetná úverová zmluva je uzavretá podľa Obchodného zákonníka a v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom. Odvolateľ sa nestotožňuje s posúdením premlčania podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko Obchodný zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu premlčania a preto niet dôvodu prečo sa na prejednávanú vec by mali aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní. Odvolateľ poukázal na § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Otázka premlčania má byť v danom prípade posudzovaná v režime Obchodného zákonníka s primeranou aplikáciou § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo bolo potvrdené aj uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013 spis. zn. 6MCdo 4/2012. Žalobca citoval § 397 Obchodného zákonníka a § 392 ods. 2, § 53 ods. 9, 565 Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že v súvislosti s preukázaným omeškaním žalovaného so zaplatením minimálne dvoch po sebe idúcich predpísaných splátok a tiež, že žalovaný bol v omeškaní so zaplatením splátky dlhšie ako tri mesiace a s poukazom na citované ustanovenia § 3 písm. a) Hlavy 7 ÚP bol žalobca v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka oprávnený požiadať žalovaného o vrátenie celej nezaplatenej časti poskytovaného úveru. V dôsledku vzniknutého omeškania žalovaného s úhradou jeho záväzku vyzval žalobca žalovaného listom zo dňa 28.03.2011 na zaplatenie zostatku dlžnej sumy úveru a to v lehote 15 dní. Z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyplýva, že žalobca mohol uplatniť právo vyplývajúce z § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania žalovaného so zaplatením splátky, pričom toto právo mohol uplatniť len ak naň žalovaného upozornil v lehote nie kratšej ako 15 dní. Odvolateľ má za to, že pri uplatňovaní svojho nároku na zaplatenie celej pohľadávky, ktorú eviduje voči žalovanému, postupoval podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie celej dlžnej sumy až po uplynutí troch mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky a zároveň odo dňa kedy bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie celej dlžnej sumy odo dňa podania návrhu na vydanie platobného rozkazu uplynulo viac ako 15 dní. Odvolateľ má za to, že až naplnením spomínaných zákonných ustanovení mal žalobca prvýkrát uplatniť svoj nárok na súde a teda premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr ako naplnením zákonných podmienok vyžadovaných od veriteľa navrhovateľa. Podľa odvolateľa nie je nesporné, že k splatnosti celej zvyšnej časti úveru došlo dňa 28.03.2011 a s poukazom na § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka tak premlčacia lehota začala plynúť od 16. dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru, t.j. 16. deň odo dňa 28.03.2011 t.j. dňom 13.04.2011 a táto je v zmysle § 397 Obchodného zákonníka štvorročná. Premlčacia lehota uplynie až 13.04.2015 a nárok bol podaný na súde 24.06.2013 teda nárok v čase podania návrhu premlčaný nebol. V prípade, že by sa uplatnila trojročná premlčacia lehota, s tým však žalobca nesúhlasí, nebola by pohľadávka premlčaná. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaným vznesená námietka premlčania je nedôvodná a právne posúdenie súdu prvého stupňa je nesprávne. Dopĺňacím rozsudkom prvostupňový súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 31,59 eur za súdny poplatok a vo výške 110,75 ako náhradu trov právneho zastúpenia splnomocnenkyne žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 142 ods. 2, 149 ods. 1, 151 ods. 8 O.s.p. odôvodnil vecne tým, že o náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. /v časti zastavenia konania 10,95 eur bol žalobca neúspešný, keď zavinil zastavenie v tejto časti/, keď žalobca bol v konaní celkom úspešný a to 78 % (úspech 89 % - neúspech 11 %), preto mu sú súd priznal náhradu trov konania vo výške 78 % (31,59 eur) zo sumy 40,50 eur za zaplatený súdny poplatok a z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 110,77 eur zo sumy 142,01 eur za 2 úkony právnej pomoci príprava a prevzatie dňa 13. 7. 2012, písomné podanie na súd - návrh zo dňa 17. 6. 2013, 2 x á 51,45 eur, 1x 7,81 režijný paušál, 1 x á 7,63 eur v zmysle ustanovení § 10 ods. 1, § 14 ods. 1, ods. 3, § 15, § 16 ods. 3, ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Vyčíslenú odmenu vo výške 118,34 eur (2 x 51,45 eur + 1x 7,81 eur + 1 x 7,63) súd zvýšil o 20% DPH 23,67 eur, celkovo súd vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 142,01 eur. Priznanú náhradu trov konania súd zaviazal podľa ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť splnomocnenkyni žalobcu ERASMUS LEGAL, s.r.o. Proti dopĺňaciemu rozsudku podal odvolanie aj žalovaný. Žiadal o odpustenie zaplatenia náhrady trov konania. Podľa názoru žalovaného žalobca bol úspešný menej ako 50%, žalovanému boli povolené splátky. Dôvodil, že je na invalidnom dôchodku od roku 1991, poberá invalidný dôchodok vo výške 314,40 eur, manželka je na čiastočnom invalidnom dôchodku a poberá 218,90 eur, pracuje ako upratovačka s týždenným úväzkom 21,25 hod. Poukázal na svoje zdravotné problémy ako aj manželky a svojho syna. Dôvodil tým, že nemá byt, auto, chatu, nemá žiadne úspory na vkladných knižkách ani na účtoch. Manželkina matka je imobilná, manželka sa ňu stará. Z uvedených dôvodov finančná situácia nie je dobrá, má finančné problémy, preto požiadal o odpustenie zaplatenia trov konania. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že obe odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) tak, že na úradne tabuli súdu oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej zamietajúcej časti vecne správny a odvolania žalobcu aj žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku sú nedôvodné. Už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku (§ 206 ods. 3 O.s.p.), prvostupňový súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 597,17,- Eur, úrok z omeškania vo výške 134,37 eur za obdobie od 13.04.2011 do 17.06.2013, úrok z omeškania vo výške 0,025 % denne zo sumy 597,17 eur od 18.06.2013 do zaplatenia, čo mu súd povolil zaplatiť v mesačných splátkach po 23,- eur vždy do 20. dňa každého mesiaca pod následkom straty výhody splátok a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i v prevažnej miere správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvého stupňa zistený skutkový stav. Pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v prevažnom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na stručné odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi a k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné: Žalobca a žalovaný dňa 14.08.2007 uzavreli písomnú úverovú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 20.000,- Sk. Záväzok žalovaného teda vznikol zo zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá podľa ust. § 497 Obch. z., ktorá je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. z. absolútnym obchodom, ktorý sa bez ohľadu na charakter účastníkov riadi ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka. Napriek povahe výlučného obchodného záväzku je však zmluva o úvere s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný ako jedna zo strán tejto zmluvy nebola podnikateľom a taktiež vzhľadom na skutočnosť, že zmluva bola žalobcom vopred pripravená je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. O.z. a preto je potrebné aplikovať spotrebiteľské právo a v rámci neho ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákon na ochranu spotrebiteľa. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31. 12. 1992 do 30. 6. 2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 1. 1. 2000 do 24. 11. 2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. S účinnosťou od 25. 11. 2004 (do 30. 6. 2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Nadväzne dňa 1. 7. 2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1. 11. 2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007 a rozdielne v období od 1. 1. 2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. S účinnosťou od 1. 1. 2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25. 11. 2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí (§ 43 Občianskeho zákonníka) obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad. Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení v čase uzavretia zmluvy, zmluva ďalej obsahuje a) oprávnenia spotrebiteľa na zníženie nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6, b) sankcie za porušenie zmluvy, c) podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek, d) spôsob zániku záväzku zo zmluvy. e) práva spotrebiteľa podľa § 7. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení v čase uzavretia zmluvy pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba. Podľa § 5 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení v čase uzavretia zmluvy od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľské zmluvy predstavujú rovnorodý druh občianskoprávnych zmlúv (príp. aj obchodných zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu), v ktorých druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ; osobitosť spotrebiteľských zmlúv vyplýva zo zvýšeného záujmu spoločnosti ochraňovať slabšieho účastníka zmluvného vzťahu - spotrebiteľa, ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s poskytovateľmi rôznych plnení a služieb. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy je zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri poskytovaní služieb. Na to, aby zmluva bola označená za „spotrebiteľskú“ musí byť splnená podmienka, že ide o zmluvu ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto podmienky sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah; k zmluvným podmienkam dodávateľa môže spotrebiteľ pristúpiť alebo nie - spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným zákonom. Odvolateľ argumentuje, že z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyplýva, že žalobca mohol uplatniť právo vyplývajúce z § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania žalovanému so zaplatením splátky, pričom toto právo mohol uplatniť len ak naň odporcu upozornil v lehote nie kratšej ako 15 dní. Odvolateľ má za to, že až naplnením spomínaných zákonných ustanovení mal žalobca prvýkrát uplatniť svoj nárok na súde a teda premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr ako naplnením zákonných podmienok vyžadovaných od veriteľa navrhovateľa. Podľa odvolateľa nie je nesporné, že k splatnosti celej zvyšnej časti úveru došlo dňa 28.03.2011 a s poukazom na § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka tak premlčacia lehota začala plynúť od 16. dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru, t.j. 16. deň odo dňa 28.03.2011 t.j. dňom 13.04.2011 a táto je v zmysle § 397 Obchodného zákonníka štvorročná. Premlčacia lehota uplynie až 13.04.2015 a nárok bol podaný na súde 24.06.2013 teda nárok v čase podania návrhu premlčaný nebol. Podľa § 53 ods. 8 OZ ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v zmysle § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. povinný z úradnej povinnosti skúmať, či nedošlo k premlčaniu nárokužalobcu, a teda prihliadnuť na premlčanie ex offo, teda aj bez toho, aby sa žalovaný premlčania dovolával v zmysle Občianskeho zákonníka. Právna úprava v ustanovení § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014, pričom vo vzťahu k tejto právnej úprave neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia. Uvedené ustanovenie je pritom ustanovením procesným, keď orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (a teda aj súdu) ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez vznesenia námietky premlčania zo strany spotrebiteľa, a preto sa súd najskôr zaoberal možným premlčaním uplatneného nároku bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva žalobcu. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané. Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv, jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku zo strany súdov. Podľa názoru odvolacieho súdu ani znenie § 53 ods. 8 OZ v danom prípade nič nemení na skutočnosti, že suma 68,61 eur, ktorá predstavuje požiadavku na zaplatenia 3 splátok po 22,87 eur (31., 32. a 33. splátky), keď predmetné splátky boli v zmysle splátkového kalendára splatné dňa 24.03.2010, 24.04.2010, 24.05.2010 t. j. pred uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula predtým ako bol dňa 24.06.2010 podaný návrh za začatie konania. Obchodné podmienky, na ktoré sa žalobca odvoláva vo svojom odvolaní sú tzv. typovými, kde ich obsah a rozsah a to, čo v nich bude alebo nebude a v akej forme a podobe, určuje výlučne len žalobca ako dodávateľ, ktorý tieto podmienky formuluje. V podstate žalovaný ako spotrebiteľ ich obsah zásadným spôsobom ani meniť nemôže. Ak chce spotrebiteľský úver získať, má možnosť len všetko podpísať a akceptovať. Nemá možnosť výberu a voľby podmienok. Je nutné tiež uviesť, že ide o vzťah spotrebiteľský podľa zák. o spotrebiteľských úveroch, podľa zák. ust. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na argumentáciu obsiahnutú v náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 3512/11, ktorý poukázal na to, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to aj so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva, a to formou obmedzení autonómie vôle [por. nález Ústavního soudu zo dňa 15.06.2009, sp. zn. I.ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)]. V spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. A preto okrem obmedzení vyplývajúcich z princípu rovností prostriedkov možno od dodávateľa tiež očakávať (prípadne i vyžadovať), že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej rovine poctivo. Pokiaľ nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jeho správania, a takémuto nepoctivému správaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť ak ide o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Je potrebné zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nemôžu slúžiť na to, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme ukryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ postupuje, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takému konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Zmluvná pokuta, ktorú si okrem iného žalobca uplatňuje danou žalobou, nebola dojednaná priamo v písomnom podpísanom vyhotovení danej zmluvy, ale je obsiahnutá iba v obchodných podmienkach, ktoré boli vyhlásené za jej súčasť. Odvolací súd poukazuje pritom na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11). Predmetom prieskumu bol aj dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa o náhrade trov konania. Žalovaný žiadal o odpustenie zaplatenia náhrady trov konania z dôvodu nepriaznivej sociálnej situácie celej jeho rodiny. Uplatnený odvolací dôvod viedol odvolací súd k skúmaniu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Cit. ust. § 150 ods. 1 O.s.p. rovnako predstavuje odchýlku zo zásahy zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešného účastníka nahradiť trovy konania úspešnému. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať účastník inak povinný hradiť náhradu trov konania. Odvolací súd nezistil, že v danom prípade boli splnené podmienky pre výnimočnú aplikáciu ust. § 150 O.s.p. na rozhodnutie o náhrade trov konania. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti a dopĺňací rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 O.s.p. V odvolacom konaní mal v podstate úspech žalovaný, preto mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi, žalovaný si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu ani žiadne trovy nevyplývajú, preto bolo dôvodné žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznať. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.