Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/463/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113217987 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113217987.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: AUTOVRAKY s.r.o., Nitrianska cesta 27, Trnava, IČO: 34 141 707, zastúpený advokátom: Mgr. Ivan Petkov, Na vŕšku 12, Bratislava, proti žalovanému: Y. U., nar. XX.XX.XXXX, Y. D. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Miroslav Michalička, Vajslova 11, Trnava, o zaplatenie 1.190,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 8C 545/2013-77 zo dňa 13. marca 2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 8C 545/2013-88 zo dňa 17. marca 2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie 602,23 eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e . Odvolanie žalovaného o d mi e t a . Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 537,77 eur, úrok z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 537,77 eur od 25.09.2013 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 56 ods. 9, 66 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v znení k 14.10.2008, § 67 ods. 1, Exekučného poriadku, § 83 ods. 1, ods. 3 Exekučného poriadku, § 200 ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku v platnom znení, § 196, 199 Exekučného poriadku, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 a § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., § 451 ods. 1 a 454 Občianskeho zákonníka, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 121 ods. 3, 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 120 ods. 1 O.s.p. a vecne tým, že z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobný návrh bol podaný čiastočne dôvodne v časti sumy 537,77 eur, ktorá predstavuje výšku odmeny, ktorá patrila súdnemu exekútorovi v súvislosti exekúciou, ktorá bola vedená voči žalovanému ako povinnému pod sp. zn. 17Er/744/2007, EX 103/2007. Ďalej mal súd preukázané, že dňa 16.5.2007 vydal Okresný súd Trnava poverenie č. 5207 047610 súdnemu exekútorovi na vymoženie povinnosti voči povinnému - žalovanému, zaplatiť zročné výživné za mesiace december 2006 a marec 2007 v celkovej výške 4000 Sk a ďalej prispievať na výživu maloletého od 1.5.2007 vo výške 2000 Sk mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Z upovedomenia povinného a oprávneného o začatí exekúcie zo dňa 31.8.2007 vyplýva, že súdny exekútor upovedomil oprávneného a povinného o začatí exekúcie. Príkazom zo dňa 31. 8.2007 exekútor vydáva príkaz na zrážky zo mzdy povinného /doručené žalobcovi dňa 6.9. 2007/. Uznesením č. k. 17Er/744/2007-29 zo dňa 10.6.2009 Okresný súd Trnava námietky povinného voči exekúcii zamietol. Uznesením č. k. 17Er/744/2007-42 zo dňa 15.11.2012 Okresný súd zastavil exekúciu v časti vymáhaného bežného výživného vo výške 66,39 eur mesačne od 1.5.2007 / právoplatné dňa 6.2.2013/. Z dohody o postupnom splácaní pohľadávky zo dňa 6.3.2013 vyplýva, že súdny exekútor a povinný uzatvárajú dohodu o postupnom splácaní trov exekútora tak, že povinný sa zaväzuje trovy exekúcie zaplatiť vo výške splátky 50 eur počnúc mesiacom marec 2013 so splatnosťou k 20. dňu príslušného mesiaca až do úplného zaplatenia trov exekúcie. Dňa 6.3.2013 vydal súdny exekútor súdny príkaz sp. zn. Ex 2013/07 na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy na sumu 1396,41 eur - ako pohľadávka oprávneného a trovy exekúcie pre platiteľa mzdy povinného AUTOVRAKY s.r.o. Dňa 12.3. 2013 oznámil žalobca, že žalovaný skončil pracovný pomer dňa 15.1.2010. Dňa 27.3.2013 exekútor oznámil žalobcovi výšku pohľadávky oprávneného 1190,02 eur a zároveň žiadal pohľadávku uhradiť na depozitný účet súdneho exekútora. Dňa 10.4.2013 oznámil súdny exekútor žalobcovi, že dňa 3.4.2013 prijal platbu 1190,02 eur na depozitný účet. Dňa 10.5. 2013 vrátil súdny exekútor na Okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 22.5.2013 súdny exekútor na žiadosť žalobcu mu oznámil vyčíslenie sumy 1190,02 eur (956,50 eur + 35,18 eur + 20 % DPH), ktorá pozostáva zo sumy 956,50 eur bez DPH ako čiastočná odmena z vymoženej pohľadávky + 35,18 eur bez DPH ako poštovné, telekomunikačné poplatky, hotové výdavky. Súd prisvedčil žalobcovi, že plnením, ktorým zaplatiť súdnemu exekútorovi sumu 1190,02 eur plnil za žalovaného a teda žalovaný sa bezdôvodne obohatil, avšak nie v celej sume 1190,02 eur, ktorú žalobca zaplatil súdnemu exekútorovi. V tomto konaní, teda súd preskúmal spôsob vyčíslenia náhrady trov exekúcie, súdny exekútor vyúčtoval ku dňu 03.04.2013 (t.j. deň splatenia celej pohľadávky) trovy exekúcie vo výške 1 190,02 eur, ktoré pozostávajú z odmeny exekútora v zmysle § 5 ods. 1 vyhlášky výške 956,50 eur, náhrady za hotové výdavky v zmysle § 22 vyhlášky vo výške 76,85 eur a 20 % DPH. Súd pri vyčíslení trov exekúcie postupoval podľa § 199 Exekučného poriadku a vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) v znení platnom ku dňu začatia exekúcie. Exekúcie, ktorých výkon bol začatý do 30.04.2008, sa riadia znením vyhlášky účinným do 30.04.2008. Návrh na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. Ex 103/2007 bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 02.05.2007, preto sa táto exekúcia riadi znením vyhlášky účinným do 30.04.2008. Podľa § 4 vyhlášky základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 6, § 14 až 16). Ak však ide o exekúciu na podklade exekučného titulu, v ktorom sa oprávnenému priznáva právo na opakujúce sa dávky, základom na určenie odmeny súdneho exekútora je trojročné plnenie. Vzhľadom na to, že predmetom exekúcie je vymoženie výživného, teda exekučný titul priznáva oprávnenému právo na opakujúce sa dávky, súd pri určení základu na určenie odmeny súdneho exekútora postupoval v zmysle § 4 ods. 2 vyhlášky. Z tohto ustanovenia vyplýva, že základom pre určenie odmeny súdneho exekútora je trojročné plnenie bez ohľadu na časové obdobie, počas ktorého sa exekúcia vykonáva. Podľa exekučného titulu - vykonateľné rozhodnutie Okresného súdu Trnava, č.k. 35P/172/2006 zo dňa 16.11.2006 oprávnený má nárok na výživné vo výške 66,39 eur mesačne počnúc mesiacom máj 2007 a na dlžné výživné vo výške 132,78 eur za mesiac december 2006 a marec 2007. Základom na určenie odmeny súdneho exekútora je suma 2 390,04 eur (66,39 eur x 36 mesiacov). Dlžné výživné vo výške 132,78 eur nie je možné považovať za samostatný základ na určenie odmeny súdneho exekútora v zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky, vzhľadom na to, že dlžné výživné je taktiež bežným výživným, t.j. opakujúcou sa dávkou, ktorá však už je splatná. Podľa § 5 vyhlášky /odmena súdneho exekútora je 20% zo základu na jej určenie, najmenej však 500 Sk a najviac 1 000 000 Sk/. Súdny exekútor má nárok na odmenu v zmysle § 5 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 vyhlášky vo výške 478,01 eur (20% zo sumy 2 390,04 eur). Pokiaľ ide o náhradu hotových výdavkov, súdny exekútor má nárok na náhradu tých hotových výdavkov, ktoré boli reálne vynaložené a ktorých vznik a výšku je možné preukázať na základe dokladov nachádzajúcich sa v exekučnom spise. V exekučnom spise sa nachádzajúcu doručenky preukazujúce doručenie týchto písomností: 2x upovedomenie o začatí exekúcie - zák. zástupca oprávneného, povinný (2x 1,40 eur), 1x príkaz na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy - zamestnávateľ povinného (1x 1,40 eur), 1x žiadosť o vyjadrenie - zák. zástupca oprávneného (1x 1,40 eur), 3x exekučný príkaz - zák. zástupca oprávneného, povinný, zamestnávateľ povinného (3x 1,55 eur), 1x oznámenie o aktuálnej výške pohľadávky - zamestnávateľ povinného (1x 1,55 eur). Z platného cenníka poštových služieb je známe, že cena odoslania doporučeného listu s hmotnosťou do 100g 1. triedou do vlastných rúk v roku 2012 bola 1,40 eur, v roku 2013 - 1,55 eur. Náhrada hotových výdavkov za poštovné predstavuje sumu 11,80 eur. Súdny exekútor nemá nárok na náhradu hotových výdavkov za doručenie žiadosti o súčinnosť - ORPZ, nakoľko z obsahu fotokópie doručenky vyplýva, že súdny exekútor jednou zásielkou doručoval písomnosti týkajúce sa viacerých konaní. Z takéhoto postupu súdneho exekútora jasne vyplýva, že si takéto hotové výdavky uplatňuje aj v súvislosti s iným exekučným konaním, a preto nemá nárok na duplicitné alebo aj viacnásobné priznanie takých výdavkov, ktoré mu reálne vznikli iba raz. Doklady preukazujúce vynaloženie ďalších hotových výdavkov sa v exekučnom spise nenachádzajú. Podľa § 196 vety druhej Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.1.2012 odmena a náhrada hotových výdavkov súdneho exekútora sa zvyšuje o 20% DPH zo sumy 489,81 eur (478,01 + 11,80) v celkovej sume 97,96 eur. Podľa predmetného výpočtu v súlade s citovanými zákonnými ustanovenia má súdny exekútor nárok na odmenu a náhradu hotových výdavkov vo výške 587,77 eur (489,81 + 97,96 eur). Túto sumu bolo však potrebné znížiť o sumu 50,00 eur, nakoľko v zmysle „Dohody o postupnom splatení pohľadávky uzavretá v zmysle § 56 ods. 9 zákona 233/95 Z.z. Exekučného poriadku“ uzatvorenej dňa 06.03.2013 medzi súdnym exekútorom a povinným, povinný dňa 18.03.2013 uhradil súdnemu exekútorovi sumu 50,00 eur. Odmena exekútora je dôvodná vo výške 537,77 eur (587,77 eur - 50 eur). Predpokladom vzniku tohto bezdôvodného obohatenia sú dve skutočnosti: 1. predovšetkým musí ísť o plnenie, ktoré mal iný subjekt na základe svojej povinnosti plniť sám; 2. okrem toho je potrebné, aby ten, kto plní za iného, nemal sám povinnosť plniť. Nakoľko povinný zmenil zamestnanie, povinnosť na úhradu trov exekúcie mal nový zamestnávateľ na základe príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy a exekučného príkazu doručených súdnym exekútorom. Súd mal za preukázané, že dňa 4.3.2013 uhradil žalobca súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 1190,02 eur, pričom plnil za iného a túto povinnosť v čase plnenia už nemal. Žalovaný je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní pokiaľ ide o požiadavku na zaplatenie suma 537,77 eur, však vo zvyšnej časti 652,25 eur nie je pasívne vecne legitimovaný a v tejto časti nie je žalobný návrh voči nemu dôvodný, preto súd návrh vo zvyšnej časti ako nedôvodný zamietol. Postavenie súdneho exekútora je charakterizované ako štátom určenú osobu uskutočňujúcu nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, stanovujú jeho nestranné a nezávislé postavenie a priznávajú mu postavenie verejného činiteľa vykonávajúceho verejnú moc. Aj s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2005 sp. zn. PL. ÚS 49/03 dovolateľka uviedla, že súdny exekútor plní v exekučnom konaní úlohy orgánu verejnej moci, preto sa naňho vzťahujú iné kritériá než na subjekty nevykonávajúce verejnú moc. Medzi exekútorom a povinným v exekučnom konaní neexistuje súkromnoprávny, ale verejnoprávny vzťah. Aj keby exekútor v exekučnom konaní nesprávne vyčíslil trovy exekučného konania, nemožno sa vrátenia nesprávne zaplatenej sumy domáhať žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ale vyriešiť otázku, či nárok nevyplýva zo vzťahu zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi konania v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor v prípade, že osobitný zákon neustanovuje inak, zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Avšak pasívne legitimovanou osobou ohľadom uvedeného nie je žalovaný. Prvostupňový súd sa v konaní zaoberal vznesenou námietkou premlčania, avšak túto nepovažoval za dôvodnú, nakoľko z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca plnil súdnemu exekútorovi dňa 3.4.2013 a teda najskôr týmto dňom došlo k bezdôvodnému obohateniu a mohla začal plynúť trojročná objektívna lehota, pričom návrh bol podaný na súd dňa 4.7.2013 teda ešte predtým ako by vôbec uplynula nielen objektívna ale aj subjektívna premlčacia lehota. Žalobca podal návrh na súd včas ešte pred uplynutím premlčacej lehoty v zmysle citovaného zákonnému ustanovenia. Súd sa nestotožnil s dňom vzniku omeškania s úhradou sumy 537,77 eur, keď mal za preukázané, že predtým ako bola žalovanému dňa 24.9.2013 doručená žaloba, žalobca nepreukázal doručenie výzvy žalovanému na plnenie. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 537,77 eur od 25.9.2013 t. j. deň nasledujúci po doručení žaloby žalovanému. Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania 5,75 % ročne, súd sa s tou výškou nestotožnil, keď mal preukázané, že od 25.9.2013 je úrok z omeškania 5,50 % ročne (0,50 + 5, keď základná úroková sadzba ECB bola vo výške 0,50 % zverejnená na webovej stránke www.nbs.sk a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami rozhodol súd tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia a vo zvyšnej časti úroku z omeškania návrh ako nedôvodný zamietol a to v časti úroku z omeškania 5,75 % ročne zo sumy 1190 eur od 4.7.2013 do 24.9. 2013, úroku z omeškania 5,75 % zo sumy 652,25 % ročne od 25.9.2013 do zaplatenia, úroku z omeškania 0,25 % ročne zo sumy 537,77 eur od 25.9.2013 do zaplatenia ako nedôvodný zamietol. Súd považoval aj prípadné vypočutie súdneho exekútora v konaní na nehospodárne, nakoľko sa oboznámil s obsahom exekučného spisu, ktorý bol súdu na vyžiadanie predložený a aj účastníci konania boli s obsahom predmetného spisu oboznámení. Dopĺňacím rozsudkom prvostupňový súd rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a svoje rozhodnutie po citácii § 142 ods. 2, 166 ods. 1 a 151 ods. 8 O.s.p. vecne odôvodnil tým, že žalobca v konaní bol čiastočne úspešný a to 45% a neúspech predstavoval 55% a preto rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako aj dopĺňací rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a zároveň priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Ako odvolacie dôvody uviedol § 205 ods. 2 písm. a) a f) O.s.p. Žalobca považuje rozsudok ako aj dopĺňací rozsudok za nesprávny v celom rozsahu vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň sa žalobca domnieva, že postupom súdu sa mu odňalo právo konať pred súdom, pretože rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, zmätočný a z toho dôvodu arbitrárny a nepreskúmateľný. Prvostupňový súd prisvedčil žalobcovi, že plnením ktoré zaplatil súdnemu exekútorovi sumu 1.190,02 eur plnil za žalovaného a teda žalovaný sa bezdôvodne obohatil avšak nie v celej sume 1.190,02 eur, ktorú žalobca zaplatil súdnemu exekútorovi a uzavrel, že žalovaný je pasívne legitimovaný v tomto konaní pokiaľ ide o požiadavku na zaplatenie sumy 537,77 eur, avšak vo zvyšnej časti 652,25 eur nie je pasívne vecne legitimovaný a v tejto časti návrh voči nemu zamietol ako nedôvodný. Súd mal za to, že v časti prevyšujúcej sumu správne vyčíslených trov nie je pasívne legitimovaným subjektom žalovaný. V tejto súvislosti podľa názoru odvolateľa súd nesprávne poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.01.2005 spis. zn. PL. ÚS 49/03. Tento nález však podľa odvolateľa rieši úplne odlišné právne otázky a to, či v prípade, ak účastníkovi exekučného konania postupom exekútora pri výpočte trov vznikne škoda, má účastník konania žalovať na náhradu škody alebo vydanie bezdôvodného obohatenia a ďalej otázku, či má účastník exekučného konania žalovať priamo exekútora alebo Slovenskú republiku. Ústavný súd v tomto svojom náleze vyslovil, že v prípade vzniku škody v dôsledku nesprávneho vyčíslenia trov exekúcie účastníkovi exekučného konania, môže sa účastník konania žalobou domáhať náhrady škody. Pri tom ale v týchto sporoch nie je možné za pasívne vecne legitimovaných považovať priamo exekútorov a o náhradu škody treba žalovať priamo Slovenskú republiku. Podľa názoru odvolateľa odvodiť čiastočný nedostatok pasívnej a vecnej legitimácie žalovaného na základe tohto nálezu považuje žalobca za výraznú chybu, ktorej sa prvostupňový súd dopustil a ktorá spôsobuje jednu z najvýraznejších zmätočností odvodnenia rozsudku. Prvostupňový súd teda nesprávne vyhodnotil otázku pasívnej legitimácie žalovaného, rovnako aj otázku týkajúcu sa zodpovednosti exekútora voči žalobcovi a v konečnom dôsledku prišlo k nesprávnemu stanoveniu výšky sumy na zaplatenie ktorej žalovaného v prospech žalobcu zaviazal. Odvolateľ v ďalšej časti odvolania poukázal na § 52, 53 a 196, 197 ods. 1, 200 ods. 1 a 3 Exekučného poriadku. Dôvodil tým, že exekučný príkaz je špecifickým procesným úkonom exekútora v exekučnom konaní, ktorým sa vydáva ako listina orgánu verejnej moci exekútorom a má podľa názoru žalobcu povahu verejnej listiny a treba preto aplikovať prezumpciu správnosti. Nakoľko tento exekučný príkaz podľa názoru žalobcu je verejnou listinou a navyše proti nemu nie je možné podať žiadne opravné prostriedky, povinnosť v ňom uloženú je potrebné považovať za uloženú v súlade so zákonom za správnu, ktorá v čase vydania exekučného príkazu existuje a ktorú je preto z tohto dôvodu potrebné plniť. Ide teda o existujúcu povinnosť povinného. Pritom je irelevantné, či túto povinnosť splní sám povinný alebo tretia osoba. V prípade ak plní podľa exekučného príkazu tretia osoba, je ju potrebné považovať za osobu, ktorá plní za povinného keďže exekučným príkazom sa dosahuje splnenie povinnosti povinného a nikoho iného. Odvolateľ sa nestotožňuje s názorom súdu, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného len v rozsahu 537,77 eur a to z dôvodu nesprávneho výpočtu trov exekútora. Žalobca má za to, že zo strany žalovaného prišlo k bezdôvodnému obohateniu v sume, ktorú žalobca žalovaného na základe exekučného príkazu skutočne a preukázateľne zaplatil a teda v sume 1.190,02 eur. Žalobca plnil na základe riadne doručeného exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy vydaného dňa 06.03.2013 exekútorom poverený vykonaním exekúcie. Žalobca plnil na základe exekučného príkazu za žalovaného aj trovy exekúcie, ktoré v zmysle § 197 ods. 1 bol povinný platiť žalovaný sám a to aj vtedy, ak by ich výška bola stanovená v exekučnom príkaze nesprávne. Záver súdu o tom, že povinnosť žalovaného vydať z titulu bezdôvodného obohatenia žalobcovi len sumu vo výške 537,77 eur a to z dôvodu, že vo zvyšnej časti sa jedná o škodu, ktorú spôsobil exekútor žalobcovi, je nesprávny. Žalobca totiž z pozície bývalého zamestnávateľa nemal a nemá právo povinnosť reálne ani možnosť skontrolovať exekútora, nemá dôvod posudzovať zákonnosť exekučného príkazu prípadne správnosť výpočtu trov exekúcie a riadil sa predpokladom správnosti exekučného príkazu. Teda exekučný príkaz znel na povinnosť, ktorú nebol žalovaný povinný exekútorovi plniť, nikto iný okrem žalovaného samotného nebol a nie je oprávnený namietať nezákonnosť exekučného príkazu a nesprávnosť výšky trov exekúcie, keďže povinnosť zaplatiť trovy exekúcie uložené v exekučnom príkaze bolo výlučne jeho povinnosťou a súčasne výlučne on je účastníkom exekučného konania. Určenia nesprávnosti a protiprávnosti exekučného príkazu sa môže žalovaný domáhať v inom konaní a rovnako sa tak bude môcť v inom konaní domáhať aj náhrady škody, ktorá mu v súvislosti s exekučným konaním vznikne, avšak to až v okamihu, keď zaplatí z titulu bezdôvodného obohatenia žalobcovi sumu, ktorú za neho na základe exekučného príkazu žalobca plnil a zároveň po tom, čo súd právoplatne rozhodne, že postup exekútora pri výpočte trov exekúcie a vydávanie exekučného príkazu bol nesprávny a protiprávny. Nemožno súhlasiť s názorom súdu o možnosti domáhať sa náhrady škody v súvislosti s exekučným konaním má žalobca, túto možnosť podľa konštantnej judikatúry má výlučne niektorý z účastníkov exekučného konania. Súd o trovách prvostupňového konania rozhodol dopĺňacím rozsudkom a keďže žalobca má za to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, domnieva sa, že v prípade ak by súd rozhodol rozsudkom v rámci správneho právneho posúdenia rozhodol by o trovách konania tak, že žalobcovi prizná náhradu trov konania v celom rozsahu. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) po zistení, že odvolanie žalobca podal včas, obe odvolania podala oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom je vecne správny a odvolanie žalovaného je potrebné odmietnuť. Podľa ust. § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník. Podľa ust. § 204 ods. 1 O.s.p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 57 ods. 1 O.s.p. do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Podľa ust. § 57 ods. 3 O.s.p. lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Z citovaných ustanovení vyplýva objektívna podmienka prípustnosti odvolania, ktorou je podanie odvolania v stanovenej lehote, ktorá je pätnásť dní, počítaných od doručenia rozhodnutia. Do lehoty na podanie odvolania sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej jej počiatok, ktorým je deň, kedy bol odvolateľovi doručený rovnopis písomného vyhotovenia rozhodnutia, t.j. rozsudku alebo uznesenia. Keďže ide o lehotu procesnú, nezapočítavajú sa do jej behu dni dopravy písomnosti na súd. Právnemu zástupcovi žalovaného bol rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý odvolaním riadne doručený dňa 25.03.2014, lehota na podanie odvolania proti predmetnému rozsudku začala plynúť nasledujúcim dňom po jeho doručení t. j. 26.03.2014 a jej posledným 15. dňom, kedy bolo možné podať odvolanie včas bol deň 09.04.2014 (streda). Právny zástupca žalovaného podal odvolanie e-mailom do podateľne 10.04.2014, originálom doplnil na pošte 10.04.2014 t. j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania, teda oneskorene. Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene. Vzhľadom na to, že odvolanie podal žalovaný oneskorene, odvolací súd musel oneskorene podané odvolanie odmietnuť. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 8C/545/2013 je návrh žalobcu, ktorým sa domáha od žalovaného zaplatenia sumy 1190 eur s úrokom z omeškania 5,75% ročne zo sumy 1.190,- eur od 4.7.2013 do zaplatenia. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým súd návrh žalobcu zamietol v časti o zaplatenie sumy 602,23 eur vychádzajúc z nasledovného: 1190 - 537,77 eur (priznaná suma) = 652,23 eur - 50 eur (zamietnutie tejto sumy nebolo predmetom odvolania) a dopĺňací rozsudok o náhrade trov konania. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom. Pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcovho uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v prevažnom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa a k odvolacím argumentom žalobcu, odvolací súd uvádza nasledovné: Ako prvé odvolateľ poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné pre absenciu riadneho odôvodnenia, ktoré nemá náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., čím u žalobcu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvostupňového súdu s vyššie citovaným zákonným ustanovením a jeho uvedeným výkladom je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním dôsledne riadil. Z odôvodnenia rozsudku totiž je možné zistiť vyššie uvedené pre rozhodnutie súdu relevantné skutočnosti, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku dostatočne úplným i zrozumiteľným. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku je obsiahnutá dostatočná a presvedčivá argumentácia prvostupňového súdu, na základe akých dôkazov a na základe akých myšlienkových úvah pri aplikácii ktorých konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka a ďalších na vec dopadajúcich právnych predpisov dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žaloby. Súd prvého stupňa sa dostatočne a presvedčivo vysporiadal s uplatnenou námietkou premlčania a následne aj s predpokladmi vzniku bezdôvodného obohatenia a jeho výškou. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Dôkazy vykonané súdom prvého stupňa zabezpečili dostatočný podklad pre spravodlivé rozhodnutie súdu, nebolo potrebné ich v žiadnom smere doplniť, preto nie je dôvodná odvolacia námietka odvolateľa, ktorý poukázal na to, že súd nevypočul svedkov, ktorých navrhol navrhovateľ, resp. nevyžiadal od odporcu doloženie ďalších dokladov. Povinnosťou súdu totiž nie je vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale len tie, ktoré sú potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je čiastočne dôvodný. Odvolateľ dôvodil, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil otázku pasívnej legitimácie žalovaného, rovnako aj otázku týkajúcu sa zodpovednosti exekútora voči žalobcovi a v konečnom dôsledku prišlo k nesprávnemu stanoveniu výšky sumy na zaplatenie ktorej žalovaného v prospech žalobcu zaviazal. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 16.5.2007 vydal Okresný súd Trnava poverenie č. 5207 047610 súdnemu exekútorovi na vymoženie povinnosti voči povinnému - žalovanému, zaplatiť zročné výživné za mesiace december 2006 a marec 2007 v celkovej výške 4000 Sk a ďalej prispievať na výživu maloletého od 1.5.2007 vo výške 2000 Sk mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Z upovedomenia povinného a oprávneného o začatí exekúcie zo dňa 31.8.2007 vyplýva, že súdny exekútor upovedomil oprávneného a povinného o začatí exekúcie. Príkazom zo dňa 31.8.2007 exekútor vydáva príkaz na zrážky zo mzdy povinného /doručené žalobcovi dňa 6.9.2007/. Uznesením č. k. 17Er/744/2007-29 zo dňa 10.6.2009 Okresný súd Trnava námietky povinného voči exekúcii zamietol. Uznesením č.k. 17Er/744/2007-42 zo dňa 15.11.2012 Okresný súd zastavil exekúciu v časti vymáhaného bežného výživného vo výške 66,39 eur mesačne od 1.5.2007 /právoplatné dňa 6.2.2013/. Z dohody o postupnom splácaní pohľadávky zo dňa 6.3.2013 vyplýva, že súdny exekútor a povinný uzatvárajú dohodu o postupnom splácaní trov exekútora tak, že povinný sa zaväzuje trovy exekúcie zaplatiť vo výške splátky 50 eur počnúc mesiacom marec 2013 so splatnosťou k 20. dňu príslušného mesiaca až do úplného zaplatenia trov exekúcie. Dňa 6.3.2013 vydal súdny exekútor súdny príkaz sp. zn. Ex 2013/07 na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy na sumu 1396,41 eur - ako pohľadávka oprávneného a trovy exekúcie pre platiteľa mzdy povinného AUTOVRAKY s.r.o. Dňa 12.3.2013 oznámil žalobca, že žalovaný skončil pracovný pomer dňa 15.1.2010. Dňa 27.3.2013 exekútor oznámil žalobcovi výšku pohľadávky oprávneného 1190,02 eur a zároveň žiadal pohľadávku uhradiť na depozitný účet súdneho exekútora. Dňa 10.4.2013 oznámil súdny exekútor žalobcovi, že dňa 3.4.2013 prijal platbu 1190,02 eur na depozitný účet. Dňa 10.5.2013 vrátil súdny exekútor na Okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 22.5.2013 súdny exekútor na žiadosť žalobcu mu oznámil vyčíslenie sumy 1190,02 eur (956,50 eur + 35,18 eur + 20 % DPH), ktorá pozostáva zo sumy 956,50 eur bez DPH ako čiastočná odmena z vymoženej pohľadávky + 35,18 eur bez DPH ako poštovné, telekomunikačné poplatky, hotové výdavky. Súd prisvedčil žalobcovi, že plnením, ktorým zaplatiť súdnemu exekútorovi sumu 1190,02 eur plnil za žalovaného a teda žalovaný sa bezdôvodne obohatil, avšak nie v celej sume 1190,02 eur, ktorú žalobca zaplatiť súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor má podľa súdu nárok na odmenu vo výške 478,01 eur (20% zo sumy 2 390,04 eur), náhradu hotových výdavkov za poštovné 11,80 eur, 20% DPH zo sumy 489,81 eur (478,01 + 11,80) v celkovej sume 97,96 eur, spolu vo výške 587,77 eur (489,81 + 97,96 eur) - 50,- eur, ktorú sumu povinný dňa 18.03.2013 uhradil súdnemu exekútorovi, odmena exekútora je dôvodná vo výške 537,77 eur (587,77 eur - 50 eur). Odvolateľ sa nestotožňuje s názorom súdu, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného len v rozsahu 537,77 eur z dôvodu nesprávneho výpočtu trov exekútora. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúcich z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Podľa výkladu odvolateľa určenia nesprávnosti a protiprávnosti exekučného príkazu sa môže žalovaný domáhať v inom konaní a rovnako sa bude môcť v inom konaní domáhať aj náhrady škody, ktorá mu v súvislosti s exekučným konaním vznikne, avšak to až v okamihu keď zaplatí z titulu bezdôvodného obohatenia žalobcovi sumu, ktorú za neho na základe exekučného príkazu žalobca plnil a zároveň po tom, čo súd právoplatne rozhodne, že postup exekútora pri výpočte trov exekúcie pri vydávaní exekučného príkazu bol nesprávny a protiprávny. Odvolateľ nesúhlasí s názorom súdu, že možnosť domáhať sa náhrady škody v súvislosti s exekučným konaním má žalobca, túto možnosť podľa konštantnej judikatúry má výlučne niektorý z účastníkov exekučného konania. Teda podľa žalobcu nárok na zaplatenie celej uplatnenej sumy vo výške 1190 eur od žalovaného z titulu vydania bezdôvodného obohatenia je daný v celom rozsahu a žalovaný po zaplatení dlžnej sumy žalobcovi a zároveň potom, čo súd určí v čom bol postup súdneho exekútora nesprávny, sa následne môže domáhať o inom konaní prípadnej náhrady škody proti súdnemu exekútorovi. Uvedená námietka je podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodnou, pretože ak by v tomto konaní nebol oprávnený súd skúmať výšku uplatnenej sumy vzhľadom na predmet konania, ktorým je vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného, tak by nemohlo dôjsť ani k určeniu (vo vzťahu k dôvodnosti uplatnenej sumy) v čom bol postup súdneho exekútora pri trovách exekúcie nesprávny. Odvolací súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR z 13. februára 2003 č.k. II ÚS 165/2012 - 45, ktorý okrem iného konštatoval že v už predchádzajúcom náleze Ústavný súd (pozri sp. zn. PL 49/03) uviedol, že právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci a z tohto dôvodu sa naň vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva, že jeho právne postavenie, práva povinnosti a obmedzenia zákonom zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. Pri realizácií úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa na plnenie pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov exekučného konania. Avšak čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a o jeho odmene jeho postavenie odlišné. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodnutím orgánov verejnej moci dotknuté. V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie a odmene exekútora, je exekútor účastníkov konania tak ako aj povinný z exekúcie, je nositeľom základných ľudských práv a slobôd, je vykonávateľom slobodného povolania na účely vytvárania zisku a je aj platcom DPH. Čo sa týka odmeny, súdny exekútor koná vo vlastnom mene a na vlastný účet. Z vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu SR teda vyplýva, že treba rozlišovať postavenie súdneho exekútora pri realizácií úkonov exekučného konania a pri rozhodovaní o trovách konania. V prípade, že by súd nebol oprávnený zaujať názor k rozhodovaniu súdneho exekútora o trovách exekúcie, takýto výklad by poskytoval súdnemu exekútorovi široký priestor na potencionálne zneužitie svojho postavenia. Z takéhoto výkladu potom logicky vyplýva záver, že súdny exekútor môže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia. Žalobca namieta aj výrok dopĺňacieho rozsudku o náhrade trov konania účastníkov, ktorým súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd dospel k záveru, že dopĺňací rozsudok je vecne správny vzhľadom na výsledok konania vo veci samej. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie 653,77 eur s príslušenstvom potvrdil z dôvodu vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. a odvolanie žalovaného odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p. ako podané oneskorene. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a 2 a § 146 ods. 1 a 2 O.s.p. vzhľadom na výsledok tohto odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.