Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoP/28/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113225496 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113225496.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci starostlivosti o maloletú: S. Q., nar. XX. S. XXXX, bytom u otca a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, dieťa matky: N. K., bytom Z. G., N. XXX a otca: L. Q., nar. XX. O. XXXX, bytom O. I. XXX, o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 7. júla 2014, č. k. 37P/60/2013-77 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku v bode I/ zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 20P/373/2011 zo dňa 5. marca 2012 v časti o zverení maloletej S. Q., nar. XX. S. XXXX a v časti o výživnom na maloletú tak, že maloletá S. sa s účinnosťou od 15. júla 2013 zveruje do osobnej starostlivosti otca, ktorý bude maloletú zastupovať a spravovať jej majetok v bežných veciach; vo výroku v bode II/ s účinnosťou od 15. júla 2013 zaviazal matku platiť na výživu maloletej mesačne výživné vo výške 80 eur, ktoré výživné bude matka pravidelne zasielať otcovi maloletej vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred a napokon vo výroku v bode III/ nedoplatok na výživnom za obdobie od 15. júla 2013 do 7. júla 2014 v celkovej výške 820 eur zaviazal matku uhrádzať v splátkach po 20 eur mesačne spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. Toto svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikovaním ustanovení § 26, § 43 ods. 1 a § 62 ods. 1,2,3 a 5 ZoR (zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne tým, že po rozvode žila maloletá S. s matkou a s maloletou K. v obci O. I. v rodinnom dome do 30. júna 2012, kedy sa matka s maloletou K. odsťahovali, avšak maloletá S. odmietla s matkou opustiť spoločnú domácnosť a zostala bývať i naďalej v jeho domácnosti do 17. februára 2013, kedy ju navrhovateľ pre jej nevhodné správanie (klamstvá) poslal bývať k matke. Maloletá S. bývala so svojou matkou od 17. februára 2013 do 15. júla 2013, kedy sa vrátila do jeho domácnosti s tým, že si všetko premyslela a požiadala ho, aby znovu mohla bývať i naďalej u neho. Maloletá si s matkou nerozumela, často sa hádali. Matka neplnila sľuby, ktoré dávala maloletej a viac preferovala maloletú K.. Od tejto doby matka otcovi prispela čiastkou 60 eur (čo potvrdil otec i matka maloletej). Nad rámec toho matka maloletej prispieva len na nákup darčekov z príležitosti menín a narodením. Spočiatku sa maloletá s matkou sporadicky stretávali, a to tak, že sa stretávali v meste, no v poslednom období sa maloletá s matkou nekontaktuje. Maloletá uviedla, že s mamou sa stretáva raz alebo dvakrát do mesiaca a keď sa stretnú mama jej peniaze nedáva a iba raz jej dala 2 eurá. Všetky náklady na maloletú hradí otec zo svojho príjmu. Okresný súd z vyjadrenia otca ďalej zistil, že tento má okrem maloletej S. a maloletej K. ešte vyživovaciu povinnosť k maloletému V., na ktorého platí výživné vo výške 47 eur. Otec bol živnostníkom do mája 2013 a keďže mu živnosť nevynášala, v máji 2013 živnosť zanechal a zamestnal sa vo firme X., s.r.o. Y.. Otec v roku 2013 dosahoval priemerný mesačný zárobok vo výške 522 eur a v roku 2014 vo výške 600 eur. Otec nad rámec toho uviedol, že býva v rodinnom dome, ktorý pôvodne patril jemu, ale keď prestal byť živnostníkom a znížil sa mu príjem, toho času nie je schopný tento rodinný dom udržiavať, a preto sa ho rozhodol predať svojmu bratovi, avšak s maloletou tam majú vytvorené podmienky na bývanie. Maloletá tam má svoju izbu a svoje lôžko. Tieto skutočnosti potvrdil aj kolízny opatrovník, ktorý uviedol, že maloletá má u otca vytvorené vhodné podmienky a že otec má všetky predpoklady na to, aby mu maloletá bola zverená do osobnej starostlivosti. Naviac maloletá prehlásila, že chce žiť s otcom, u ktorého sa cíti veľmi dobre, otec jej rozumie, chápe ju a jedná s ňou ako s dospelou osobou a vo všetkom sa môže na neho spoľahnúť a navzájom dobre vychádzajú. Maloletá prehlásila, že sa s matkou hádajú, matka zasahuje do jej súkromia, čo jej vadí a naviac by bývala spolu so sestrou v jednej izbe a ona chce mať svoju vlastnú izbu, preto chce žiť v domácnosti otca. Maloletá navštevuje Gymnáziu J. Hollého v Trnave. Náklady v školskom roku 2011/2012 boli vo výške 138 eur, v školskom roku 2012/2013 vo výške 117 eur a v roku 2013/2014 vo výške 429 eur. Všetky tieto náklady hradil otec zo svojho príjmu a matka sa na týchto nákladoch nepodieľala. Matka s návrhom otca nesúhlasila. Uviedla, že otec maloletú proti nej štve, a preto sa maloletá s ňou nestretáva. Maloletá S. chce žiť s otcom, pretože tento jej viac dovolí, má u neho väčšiu voľnosť a kupuje si ju neprimerane drahými darmi. Ona nikdy nerobila medzi maloletými deťmi rozdiely, pretože obe dcéry má rovnako rada. U nej by musela maloletá poslúchať, čo sa jej nepáči. Uviedla, že výživné na maloletú neuhrádzala pravidelne od polovice júla doteraz z toho dôvodu, že ani otec jej na výživu na maloletú neprispieval, keď bola maloletá u nej. Maloletej ale prefotila učebnicu francúzštiny a dala jej peniaze na učebnicu matematiky, ktorú stratila. Medzičasom sa presťahovala do obce Z. G., kde s dcérou K. obývajú 2. izbový obecný byt. Po prešetrení pomerov v rodine matky bolo zistené, že matka má vytvorené vhodné podmienky pre starostlivosť o maloleté dieťa. Matka uviedla, že hradí náklady, ako nájomné vo výške 130 eur, elektriku vo výške 30 eur, mobil pre seba a maloletú K. vo výške 25 eur a internet 10 eur. Zamestnávateľ jej prispieva 17 eur na cestovné. Ďalej bolo zistené, že matka nemá inú vyživovaciu povinnosť. V roku 2013 bol jej priemerný mesačný zárobok 417,40 eur a v roku 2014 vo výške 388 eur. Kolízny opatrovník odporučil návrhu otca vyhovieť a zveriť maloletú do výchovy a opatery otca a matke určiť primerané výživné podľa jej zárobkových možností a schopností. Poukázal aj na to, že treba brať do úvahy aj názor maloletej, ktorá chce žiť v domácnosti otca a tento názor je u maloletej dlhodobo nemenný. Vecne rozhodnutie o zverení maloletej do starostlivosti jej otca okresný súd odôvodnil tým, že maloletá má v jeho domácnosti vytvorené dobré podmienky na bývanie, s otcom si dobre rozumie, v jeho domácnosti sa cíti dobre a je tam spokojná a šťastná, pričom maloletá niekoľkokrát sama uviedla, že nechce bývať u matky, pretože si s ňou nerozumie. Ak by súd ponechal maloletú v starostlivosti jej matky, maloletá by nebola spokojná a šťastná. Nakoľko súd prvého stupňa zveril maloletú do starostlivosti otca, súčasne uložil matke platiť na maloletú výživné od 15. júla 2013 vo výške 80 eur mesačne, ktorú sumu považoval za primeranú, keď pri určení výšky výživného vychádzal zo zárobkových možností a schopností matky, z toho, že matka nad rámec výživného otcovi ničím neprispieva a dokonca si neplní na maloletú vyživovaciu povinnosť ani v minimálnom rozsahu, že matka má ešte vyživovaciu povinnosť k maloletej K. a v neposlednom rade aj z toho, že matka sa s maloletou nekontaktuje a nenavštevujú sa. Keďže súd prvého stupňa zaviazal matku platiť výživné od 15. júla 2013, tak matke vznikol dlh vo výške 820 eur po odpočítaní sumy 60 eur, ktorú otcovi zaplatila. Sumu 820 eur súd zaviazal matku splácať v splátkach po 20 eur pod stratou výhody splátok. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie matka maloletej s návrhom na jeho zmenu zverením maloletej do striedavej starostlivosti oboch rodičov s tým, že každý z rodičov maloletej bude vykonávať starostlivosť o maloletú v týždňových intervaloch. V časti výživného žiadala, aby súd uložil otcovi maloletej platiť na maloletú výživné vo výške 100 eur mesačne. Takisto sa nestotožnila s výškou nedoplatku na výživné, ktoré žiadala zamietnuť. Dôvodila predovšetkým tým, že nie je pravda, že maloletá opustila jej domácnosť 15. júla 2013, keďže samotná maloletá sa na súdnom pojednávaní konanom 11. decembra 2013 vyjadrila, že domácnosť matky opustila na konci letných prázdnin, čo môže dosvedčiť aj stará mama maloletej (matka odvolateľky). Od 15. júla 2013 bola u otca len na prázdninách. Taktiež priznanie výživného od tohto dátumu je v rozpore s § 77 ods. 1 ZoR, podľa ktorého môže byť výživné priznané len od začiatku konania, ktoré v prejednávanej veci začalo 19. septembra 2013. Spochybnila aj relevantnosť príjmu otca maloletej, z ktorého by nestačil pokrývať svoje výdavky, najmä na cestu do práce a naspäť a náklady na osobné auto s tým spojené. Výšku výživného, ktorá jej bola uložená, považuje za neprimeranú, keďže jej príjem je na hranici minimálnej mzdy, pričom súd prvého stupňa nezohľadnil ani to, že otec maloletej má nedoplatok na výživnom na maloletú S. vo výške 532 eur a na maloletú K. vo výške 55 eur. Otec sa pritom cielene zbavil svojho majetku darovaním domu svojmu bratovi a keďže tam doteraz býva, určite neuhrádza náklady na dom len jeho brat. Odvolateľka spochybňovala jeho príjmy aj s poukazom na to, že je v spoločnosti X., s.r.o. tichým spoločníkom, čo on samozrejme popiera. Zopakovala, že nie je pravda, že medzi svojimi deťmi robí rozdiely a že nemá záujem o stretávanie sa s maloletou. Tá u nej odmieta byť len z toho dôvodu, že u nej má prísnejší režim a otec je navyše proti nej štve. V domácnosti otca má pritom až priveľkú voľnosť, čoho výsledkom sú opakované úteky. V súčasnosti býva odvolateľka v dvojizbovom byte v obci Z. G.. S maloletou sa chce stretávať a nerozumie prečo by mala byť zverená do starostlivosti otca bez úpravy styku. Záverom uviedla, že jej výdavky na domácnosť sú vyššie ako jej príjmy a z toho dôvodu jej musí vypomáhať jej rodina. Pre zlú finančnú situáciu si požičala tiež 2000 eur od svojej sestry a tejto spláca sumu 50 eur mesačne, čo súd prvého stupňa tiež nezohľadnil. Určená výška výživného je preto pre ňu neúnosná a prejavila by sa na znížení životnej úrovne aj u jej mladšej dcéry. Okrem určenia výživného, ktoré by bol povinný platiť otec vo výške 100 eur mesačne, žiadala tiež určiť jej vyživovaciu povinnosť voči maloletej na sumu 30% životného minima. Otec maloletej navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s dôvodmi odvolania prezentovanými matkou. Uviedol, že nie je pravda, že maloletá sa z domácnosti matky odsťahovala až na konci letných prázdnin 2013, keďže sama matka maloletej uviedla, že vtedy si prišla len po veci. Na preukázanie opaku mohla matka maloletej predložiť doklady o výdavkoch na maloletú, čo ale neurobila, keďže všetky výdavky v tom období platil on. Matka na jej výživu odmieta prispievať a tvrdí, že tak ani nebude robiť pokiaľ na to nebude súdom zaviazaná. K svojmu zamestnaniu uviedol, že cestovné mu prepláca zamestnávateľ a zároveň čestne prehlásil, že v uvedenej firme nie je tichým spoločníkom a pôsobí tam len ako robotník. Poukázal na to, že matka maloletej má finančné prostriedky na dovolenku v Tatrách pre seba a maloletú K., na právnika pri riešení BSM, na stravu pre psa, no na maloletú S. už nie. Spochybnil tiež to, že na výživnom dlhuje sumu 1.182 eur za čas od 17. februára 2013, nakoľko odvolateľka z neznámeho dôvodu pozabudla, že 19. februára 2013 Krajský súd v Trnave vo veci sp. zn. 24CoP/13/2013 predbežným opatrením zveril maloletú do jeho osobnej starostlivosti s určením povinnosti matky prispievať na výživu maloletej sumou 26,65 eur mesačne. Toto predbežné opatrenia platilo až do 7. mája 2013, kedy návrh na začatie konania v danej veci vzal späť a začala platiť predošlá úprava. Uviedol, že výživne na obe maloleté deti vždy platil a prispieval im aj nad rámec výživného, napr. v prípade poistiek, ktoré vychádzajú na cca 400 eur ročne na obe dcéry. Návrh na striedavú starostlivosť považuje tiež za účelový s vidinou zlepšenia finančnej situácie matky maloletej a nie finančnej situácie dcéry, keďže sama odvolateľka vie, že ich spolužitie by bolo viac ako konfliktné. Jeho finančná situácia nie je taká ako tvrdí odvolateľka, keďže z podnikania z predošlých rokov mu vznikli dlhy, príjem sa mu znížil a jediným východiskom bola výpomoc od brata, ktorému dom daroval s tým, že on tam má zriadené vecné bremeno. Finančná situácia matky naproti tomu nie je až taká zlá, ako tvrdí ona, nakoľko je pochybné, či jej sestra naozaj peniaze zaslala, keďže zvýšené výdavky na chod domácnosti on v tom období nepostrehol a ona ich preukázať ani nevie. Navyše v januári 2014 odvolateľka zrušila svoje dve poistky v súčte vo výške 6.568,52 eur, ktoré jej on do toho času platil. Odvolanie matky je tak podľa otca maloletej len účelové a motivované peniazmi. Kolízny opatrovník navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť najmä pre stotožnenie sa so záverom o potrebe zmeny výchovného prostredia maloletej, ktorá sama preferuje ostať v starostlivosti otca, čo opakovane potvrdila. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ 1 O. s. p. a § 81 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že tento nemožno považovať za správny a je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ a h/ a ods. 2 O. s. p.). Podľa § 221 ods. 1 O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 5. marca 2012 č. k. 20P/373/2011-21 bolo manželstvo rodičov maloletej S. rozvedené a zároveň schválená rodičovská dohoda o výkone rodičovských práv a povinností k ich maloletým deťom - S., nar. XX. S. XXXX a K., nar. X. M. XXXX, ktoré boli na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia budú oprávnení obe maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok do dňa plnoletosti. Otec maloletých sa zároveň zaviazal mesačne platiť na výživu maloletej S. sumu 250 eur a maloletej K. sumu 100 eur k rukám matky maloletých. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 30. marca 2012. Návrhom na začatie konania podaným na súde prvého stupňa dňa 19. septembra 2013 otec žiadal zmenu tzv. rozvodového rozsudku v časti zverenia maloletej S. tak, aby táto bola na čas po rozvode zverená do jeho osobnej starostlivosti s tým, že on ju bude zastupovať a spravovať jej majetok. Zároveň žiadal, aby súd uložil povinnosť matke maloletej prispievať na výživu maloletej mesačne sumou 80 eur od právoplatnosti rozsudku. Naproti tomu matka žiadala zverenie Maloletej S. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičom s určením vyživovacej povinnosti otca na sumu 100 eur mesačne. Predmetom konania sú tak dva návrhy rodičov maloletého dieťaťa, z ktorých každý (hoc v inej miere) prejavuje záujem o starostlivosť o maloletú. Podľa § 28 ods. 2 ZoR rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Podľa § 30 ods. 1 vety prvej ZoR rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Podľa § 36 ods. 1 ZoR rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane. Podľa § 24 ods. 2 ZoR ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa. Podľa § 24 ods. 4 ZoR súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Podľa § 38 ods. 2 ZoR ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd rodičom obmedzí výkon ich rodičovských práv, ak a) žijú trvalo neusporiadaným spôsobom života, b) svoje povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností nevykonávajú vôbec, alebo c) nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa. Podľa § 43 ods. 1 ZoR maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. Podľa § 43 ods. 2 ZoR dieťa je povinné svojim rodičom prejavovať primeranú úctu a rešpektovať ich. Ak dieťa žije v domácnosti s rodičmi, je povinné podieľať sa osobnou pomocou na spoločných potrebách rodiny a prispievať na úhradu potrieb rodiny podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Podľa § 43 ods. 3 ZoR dieťa je ďalej povinné a) spolupracovať so svojimi rodičmi v záujme starostlivosti o neho a jeho výchovu, b) plniť si svoje vzdelávacie povinnosti primerane svojim schopnostiam a c) vyvarovať sa spôsobu života, ktorý by mohol byť preň ohrozujúci, najmä užívania látok, ktoré poškodzujú jeho telesné a duševné zdravie. Podľa § 26 ZoR ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností; podľa § 163 ods. 2 O. s. p. (inak ekvivalentu vyššie citovaného ustanovenia ZoR na poli procesného práva - pozn. odvolacieho súdu) rozsudky o výchove a výžive maloletých detí a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery. Práve tieto ustanovenia zakotvujú v oblasti tzv. hmotného (rodinného) aj procesného práva klauzulu „rebus sic stantibus“, čiže zásadu zmeny pomerov ako ťažiskové pravidlo pre rozhodovanie vo veciach úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Podstatou takejto zásady je to, že konkrétna úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu má byť podľa možnosti čo najstabilnejšou a k zmenám v nej má dochádzať len vtedy, ak tu nastala taká zmena okolností rozhodujúcich pre vydanie rozhodnutia, pre ktorej nástup už skoršiu úpravu nemožno považovať za udržateľnú (a kedy tak záujem maloletého dieťaťa na riadnom vývine musí prevážiť nad hľadiskom stability najmä tzv. výchovných pomerov k nemu). Je už potom priam notoricky známou skutočnosťou, že zmenou pomerov v zmysle uvedeného zhora je len podstatná zmena okolností významných pre rozhodovanie, ku ktorej možno zásadne dospieť iba porovnaním okolností existujúcich tu v čase skoršieho rozhodovania (na jednej strane) a rozhodovania o navrhovanej zmene (na strane druhej). Toto platí bez ohľadu na to, či má ísť (u ktorejkoľvek z porovnávaných úprav) o úpravu pomerov k maloletému dieťaťu konečným rozhodnutím (vo veci, teda rozsudkom) alebo len rozhodnutím dočasnej povahy (uznesením o predbežnom opatrení). U takejto zmeny je ale samozrejmým znakom možnosti jej zohľadnenia to, že táto nastala až v čase po vydaní skoršieho rozhodnutia majúceho sa buď podľa návrhu niektorého z účastníkov alebo prípadne aj v konaní začatom súdom bez návrhu zmeniť. Opak by totiž znamenal celkom neprípustný zásah do právoplatného a zásadne nezmeniteľného súdneho rozhodnutia a i porušenie princípu právnej istoty praktickým obídením systému riadnych aj mimoriadnych opravných prostriedkov (hoci práve úlohou týchto je zamedziť možnosti pretrvania vecne nesprávneho rozhodnutia). V prípade každej úvahy o zmene skoršieho rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností je preto absolútne nevyhnutným bezpečné zistenie tzv. relevantných okolností v čase pôvodného rozhodovania i v čase rozhodovania o navrhovanej či inak podnietenej zmene, prípadne aj v rámci časového obdobia medzi takto určenými hranicami a následné porovnanie takýchto okolností ako východisko pre záver, či prípadná zmena alebo aj viaceré čiastkové zmeny v ich súhrne predstavujú skutočne významnú zmenu okolností vedúcich k rozhodnutiu prvším rozhodnutím (majúcim sa však zmeniť) a ak áno, v akom smere a rozsahu na takúto zmenu je potrebné reagovať nastolením novej úpravy. Ustanovenie § 26 ZoR, ktoré možnosť zmeny skoršieho rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností viaže na podmienku zmeny pomerov, je tak z pohľadu podmienok rozhodovania v prejednávanej veci (a to či už spôsobom premietnutým do tentoraz napadnutého rozsudku, tým požadovaným zo strany otca i matky alebo i akýmkoľvek iným spôsobom, pri ktorom by úprava tzv. rozvodovým rozsudkom už nemala ďalej obstáť) rozhodujúcim pre posúdenie opodstatnenosti toho ktorého návrhu úpravy rodičovských práv a povinnosti. Okrem požiadavky stability konkrétnej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu je však pre možné konštatovanie opodstatnenosti zmeny pôvodnej úpravy (v prejednávanej veci danej tzv. rozvodovým rozsudkom obsahujúcim schválenú rodičovskú dohodu rodičov maloletej) potrebné sa zaoberať i otázkou existencie či neexistencie nedostatkov v spôsobilosti vykonávať riadne povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností (zo strany oboch rodičov). Touto otázkou sa však súd prvého stupňa vôbec nezaoberal, a to napriek tomu, že zo šetrenia vykonaného kolíznym opatrovníkov v domácnostiach oboch rodičov boli u oboch z nich zistené vhodné podmienky na starostlivosť o maloletú. Rozhodnutie súdu prvého stupňa tak bolo postavené de facto na výpovedi maloletej, uprednostňovaní ňou výchovného prostredia u otca, kde má viac voľnosti, súkromia a zrejme aj financií, ktoré jej matka poskytnúť nemôže (s prihliadnutím na veľkosť bytu, výšku príjmu a vykonávanie starostlivosti o jej mladšiu dcéru). Hoci v prejednávanej veci niet pochybností o názore maloletej, ktorá tu celkom zrejme prejavila svoj (subjektívny) postoj k vhodnosti výchovného prostredia, čomu sa samozrejme s prihliadnutím na jej vek musela venovať náležitá pozornosť, už nezodpovedanou zostala otázka motivácie dieťaťa k takémuto názoru. Opomenulo sa tu totiž o. i. aj to, že vzťah rodiča a dieťaťa nespočíva len v právach dieťaťa (na jednej strane) a rodičovských povinnostiach (na strane druhej), ale aj v povinnostiach dieťaťa vo vzťahu k rodičom, ku ktorým má dieťa prejavovať primeranú úctu, resp. aj vo vzťahu k spoločnej domácnosti, v ktorej má byť tiež s prihliadnutím na aspekt primeranosti nápomocné (§ 43 ods. 2 a 3 ZoR). Zverenie maloletej do starostlivosti jedného z rodičov a obmedzenie tým rodičovských práv druhého z rodičov je totiž takým zásahom do postavenia takto obmedzovaného rodiča, ktorý je v každom prípade pre jeho akceptovanie nutné riadne odôvodniť, čo je v prípade skoršieho „opačného“ zverenia potrebné zdôrazniť ešte komparáciou skorších a terajších pomerov, pri ktorej musí byť zistená zmena takej intenzity, pri ktorej o potrebe zmeny skoršej úpravy nemôže byť pochýb. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku však nemožno vyvodiť, žeby súd prvého stupňa vec posudzoval aj z tohto uhla pohľadu. Nemôže byť preto žiadnej pochybnosti o tom, že súd prvého stupňa okrem nedostatku bezpečného podkladu pre ním prijaté rozhodnutie v dôsledku nesprávneho (nie celkom úplného) právneho posúdenia veci nezistil dostatočne ani skutkový stav, hoci v konaní zahájiteľnom i bez návrhu bol povinný vykonávať dôkazy potrebné na objasnenie veci i bez iniciatívy účastníkov (§ 120 ods. 2 O. s. p.). Takto by však už nešlo len o časovo nenáročné dopĺňanie dokazovania na odvolacom súde, ale o vykonávanie základného dokazovania z povahy veci vyhradeného konaniu v prvom stupni a teda i o faktické nahrádzanie činnosti súdu prvého stupňa súdom odvolacím, a to s vylúčením možnosti korekcie prípadných pochybení odvolacieho súdu pri takomto postupe v rámci využitia niektorého z opravných prostriedkov (odvolanie proti rozsudku odvolacieho súdu neprichádza do úvahy vôbec, čo obdobne platí o zásadnej neprípustnosti dovolaní vo veciach upravených zákonom o rodine - v tejto súv. por. i § 238 ods. 4 O. s. p.). Odvolací súd preto zo všetkých zhora uvedených dôvodov o odvolaní rozhodol spôsobom vyplývajúcim z výroku (enunciátu) tohto jeho uznesenia, teda napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. (a podporne inak i podľa písmena f/ rovnakého ustanovenia) zrušil a podľa odseku 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude dôsledne sa riadiť právnym názorom vysloveným v tomto konaní odvolacím súdom, ktorým je podľa § 226 O. s. p. súd nižšieho stupňa viazaný. Nutné je opätovne prejednať vec s nápravou vyššie vytknutých pochybení (právnych, procesných, týkajúcich sa zisťovania skutkového stavu veci), doplniť dokazovanie, a to i s prihliadnutím na odstup času, ktorý reálne nastal odo dňa vydania napadnutého rozsudku až do súčasnosti a objektivizovať aktuálne pomery účastníkov tak na strane maloletého dieťaťa ako i jeho rodičov. Až na podklade takto vykonaného dokazovania bude následne možné v zmysle § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne rozhodnúť. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne ( § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.