Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21CoKR/23/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113230331 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113230331.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. Augusta č. 8, Bratislava, IČO: 30 807 484, proti žalovanému: KIWA, spol. s r.o., Pekárska 11, Trnava, IČO: 34 129 227, o určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 25Cbi/51/2013-56 zo dňa 23.07.2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním určil neúčinnosť reštrukturalizačného plánu dlžníka KIWA spol. s r.o., Pekárska 11, Trnava voči žalobcovi vo vzťahu k pohľadávke vo výške 122.744,25 eur s poukazom na to, že nesúhlas žalobcu s nezaradením pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknutých pohľadávok s požadovaným 100 % uspokojením je dôvodný. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď vzal do úvahy úspech žalobcu, ktorému ale nárok na náhradu trov nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal určiť neúčinnosť reštrukturalizačného plánu voči žalobcovi v reštrukturalizačnom konaní žalovaného vo vzťahu k pohľadávke vo výške 122.744,25 eur z dôvodu, že žalovaný pre účel uspokojenia pohľadávok v reštrukturalizačnom pláne vytvoril 5 skupín veriteľov a pohľadávky žalobcu zaradil do druhej skupiny pre nezabezpečené pohľadávky 1-poskytovatelia štátnej pomoci s 15 % uspokojením do 31.03.2017. Žalobca požadoval 100 % uspokojenie svojej pohľadávky, ktorá sa podľa § 148 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ZKR) považuje za skupinu súvisiacu s plánom. Žalobca vzhľadom na zaradenie svojej pohľadávky do druhej skupiny pre nezabezpečené pohľadávky požiadal žalovaného o vytvorenie osobitnej skupiny veriteľov a to skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky, ktoré sa spravujú predpismi verejného práva, pretože žalobca je podľa § 1 ods. 1 písm. b) zák. č. 231/1995 Zb. o štátnej pomoci poskytovateľom štátnej pomoci a odpustenie poistného alebo penále, resp. odklad splatnosti je podľa § 5 ods. 2 cit. zák. formou nepriamej štátnej pomoci, pričom proces schvaľovania nie je kompatibilný so schvaľovaním reštrukturalizačného plánu v reštrukturalizácii vzhľadom na spôsobom udeľovania individuálnej štátnej pomoci a s ohľadom na lehoty, ktoré zo ZKR vyplývajú. Žalovaný následne vytvoril samostatnú skupinu veriteľov - poskytovateľov štátnej pomoci, podľa ktorého tak akceptoval požiadavku žalobcu, ale sa zaviazal iba k 15 % uspokojeniu pohľadávok z tejto skupiny z čoho vyplýva, že k zmene plánu v súlade so žiadosťou žalobcu nedošlo. Na schvaľovacej schôdzi žalobca hlasoval proti prijatiu plánu, predložil ústne aj v písomnej forme námietky proti jeho prijatiu, ktoré boli zaznamenané a pripojené k zápisnici zo schvaľovacej schôdze a súčasne podal podnet konajúcemu súdu, aby pri rozhodovaní o potvrdení plánu zvážil všetky okolnosti ohľadom porušenia zákona o štátnej pomoci a zákona o sociálnom poistení v súvislosti a s ohľadom na platnú legislatívu, ktorá neumožňuje nakladať s pohľadávkami tak, ako je navrhnuté v reštrukturalizačnom pláne. Žalobca trval na tom, že voči žalovanému sa jedná jednoznačne o štátnu pomoc, nakoľko sa poskytuje dlžníkovi - žalovanému výhoda, ktorá sa poskytuje individuálne a neposkytuje sa iným subjektom. Súd prvého stupňa pri posúdení veci poukázal na tzv. test trhového veriteľa, podľa ktorého by žalobca mohol hlasovať za prijatie plánu len ak by tým nedošlo k poskytnutiu štátnej pomoci , čo je možné len v prípade, ak by miera uspokojenia pohľadávok žalobcu ako veriteľa v trhovom hospodárstve bola porovnateľná s mierou uspokojenia v konkurze, kedy sa vyžaduje, že musí dôjsť k zlepšeniu finančnej situácie dlžníka, ktorá mu zabezpečí zachovanie sa na trhu, musí sa urobiť všetko, aby sa zabránilo ďalšej novej akumulácii dlhu a doba vrátenia dlhu musí byť prijateľná a v podmienkach zák. č. 641/2003 Z.z. by nemala presahovať doby uvedené v § 146. Z aktuálneho plánu plnenia si odvodových povinností žalovaného ako dlžníka ale nie sú už splnené prvé dve podmienky, pretože žalovaný v postavení dlžníka od začatia reštrukturalizačného konania si neplnil povinnosti, ktoré mu zo zákona o sociálnom poistení vyplývali, hoci bol na tento nedostatok opakovane upozornený. V tejto súvislosti sa posudzuje postup poskytovanej štátnej pomoci aj podľa usmernenia Spoločenstva o štátnej pomoci a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach, podľa ktorého dlžník už v čase reštrukturalizácie musí plniť svoje splatné záväzky vrátane bežného poistného, ako aj skutočnosť, že musí priniesť na trh také aktivity, ktoré zabezpečenia dlžníkovi konkurencie schopnosť, pričom metódy reštrukturalizácie nemajú spočívať len v odpustení, vzdaní sa pohľadávok zo strany veriteľov, prípadne odpísania pohľadávok. Súd vzal tiež do úvahy, že predkladateľ plánu navrhol iba metódu spočívajúcu v predĺžení splatnosti pohľadávok, čiastočnom odpustení, alebo uznaní za nevymáhateľné a metódu pokračovania v prevádzkovaní podniku dlžníka, čo je ale spôsob prevádzkovej pomoci, ktorá je zakázaná. Žalobca uviedol, že prijatím plánu sa dostal do horšieho postavenia, ako by bol bez jeho prijatia a ak dlžník v pláne tvrdí, že v konkurze by sa dosiahol nižší výťažok ako sú účtovné hodnoty majetku, mal by toto tvrdenie v pláne riadne zdôvodniť, inak je nevyhnutné vychádzať iba z účtovných hodnôt majetku. V prípade konkurzu by uspokojenie pohľadávok žalobcu podľa plánu predstavovalo asi 9 % , čo v porovnaní s uspokojením v reštrukturalizácii je zanedbateľný rozdiel. Žalobca tiež uviedol, že uspokojenie v reštrukturalizačnom konaní mu neposkytuje žiadnu relevantnú výhodu, pretože v pláne uvedené údaje pri uspokojovaní pohľadávok v prípade v konkurznom konaní nie sú konkrétne a do nákladov konkurzu sú zahrnuté aj také náklady, ktoré by v prípade konkurzu hradil žalobca, akými sú napr. mzdy zamestnancov v podobe dávok garančného poistenia. Rovnako poukázal na to, že odmena dozorného správcu vo výške 750,- eur štvrťročne bez DPH počas 4 rokov, nie je zanedbateľná suma, pričom je ňou tiež ovplyvnená výška uspokojenia iných veriteľov. Vychádzajúc z testu trhového veriteľa nie je tak u žalovaného splnená žiadna z podmienok, pretože reštrukturalizáciou sa finančná situácia žalovaného nezlepšuje, jeho dlh sa každým mesiacom akumuluje a doba splatenia pohľadávok pre žalobcu nie je prijateľná, keď zák. o sociálnom poistení požaduje maximálnu dĺžku splátok v rozsahu 18 mesiacov, pričom každý mesiac vznikajú prednostne pohľadávky a ich výška ku dňu 23.07.2014 predstavuje čiastku cca 86.000,- eur. Žalovaný s návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť a poukázal na to, že právna úprava EÚ obsahuje veľmi všeobecné kritéria, ktoré sa dajú prispôsobovať a nemusia odpovedať na daný prípad. Potvrdil, že si neplní povinnosti voči žalobcovi, ale jeho cieľom je, aby sa zamestnanci nemuseli hlásiť na úrade práce a rozhodujúcou položkou jeho firmy je duševné vlastníctvo, ktorá sa v účtovníctve nevykazuje. Konkurz na žalovaného je preto najhorším riešením a žalovaný tiež vedie rokovania so zahraničnou spoločnosťou, ktorá má záujem žalovaného kúpiť i so záväzkami, ktoré žalovaný má. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní, oboznámení sa so spisom Okresného súdu Trnava sp. zn. 25R/1/2014 o začatí reštrukturalizačného konania voči žalovanému, jej povolení ako i potvrdením reštrukturalizačného plánu a skončením reštrukturalizácie s poukazom na právnu úpravu uvedené v § 148 ods. 3, § 157 ods. 1 ZKR a § 1 ods. 1, § 5 ods. 2 a § 22 ods. 1 zák. č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v spojení s článkom 107, 108 o Zmluvy o fungovaní EÚ dospel k záveru, že návrh žalobcu je dôvodný, pretože žalobca hlasoval proti prijatiu plánu, uplatnil si do zápisnice zo schvaľovacej schôdze odôvodnenú námietku proti prijatiu plánu a v stanovenej lehote podal návrh na určenie neúčinnosti plánu žalobu. Žalobca je poskytovateľom štátnej pomoci, ktorá vyplýva zo zániku časti pohľadávok žalobcu, ktorý je verejnoprávnou inštitúciou a s poukazom na právnu úpravu uvedenú v zákone o konkurze a reštrukturalizácii a článkov Zmluvy o fungovaní EÚ súd prvého stupňa dospel k záveru, že nesúhlas žalobcu s nezaradením do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky s požadovaným 100 % uspokojením je dôvodný práve vzhľadom na poskytnuté plnenie úpadcovi, ktoré je poskytnutím štátnej pomoci veriteľa, ktorý sa zo zákona považuje za veriteľa nesúhlasiaceho s plánom a ktorému patrí ochrana práva na uspokojenie prihlásenej pohľadávky. Súd zároveň poukázal na to, že nezaradením pohľadávky žalobcu do skupiny požadovanej žalobcom sa tým dostáva do horšieho postavenia, v akom by bol bez prijatia plánu a rozdiel medzi uspokojením pohľadávok žalobcu v konkurze v porovnaní s uspokojením v reštrukturalizácii je zanedbateľný. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na právnu úpravu uvedenú v § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie a žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol. V odvolaní namietal, že prvostupňový súd v rozpore s ústavnou zásadou rovnosti vlastníctva a princípom rovnakého zaobchádzania s veriteľmi zvýhodnil pohľadávku žalobcu, keď uznal za dôvodnú požiadavku zaradenia tejto pohľadávky so 100 % uspokojením, k čomu poukázal na článok 20 ods. 1 Ústavy SR a § 6 ZKR, podľa ktorého „veritelia s rovnakými právami majú pri riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie, zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné“. Princíp rovnosti veriteľov je zabezpečený i v ďalších ustanoveniach ZKR, kedy veritelia s rovnakými právami majú rovnaké postavenie a možnosť uplatniť si pohľadávku v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní, ako i možnosť domáhať sa určenia popretej pohľadávky a jej uspokojenia. Toto kritérium sa pritom aplikuje i pri zaraďovaní veriteľov do skupín v reštrukturalizačnom pláne, vzhľadom na mieru ich uspokojenia. Ďalej uviedol, že žalobca žalovanému neposkytol žiadnu štátnu pomoc, či priamou alebo nepriamou formou, žalovaný o túto pomoc ani nežiadal, pričom zákonný nesúhlas žalobcu s reštrukturalizačným plánom je zahrnutý v reštrukturalizačnom pláne žalovaného a predkladateľ plánu bol s týmto nesúhlasom uzrozumený. Žalobcu tak nie je možné považovať v predmetnom prípade za poskytovateľa štátnej pomoci, ako sa nesprávne domnieva i prvostupňový súd, preto sa žalobca musí podriadiť kogentným ustanoveniam ZKR a znášať donucovací prvok noriem verejného práva. ZKR neumožňuje a nedovoľuje zvýhodňovať ostatných veriteľov a teda ani poskytovateľov štátnej pomoci a takéto zvýhodňovanie vyslovene zakazuje, naproti tomu prvostupňový súd svojim rozhodnutím zvýhodnil žalobcu oproti ostatným veriteľom a tak dospel k nesprávnemu skutkovému záveru a jeho rozhodnutie je tak v rozpore so základným princípom rovnakého zaobchádzania s veriteľmi. Odvolateľ má za to, že v predmetnom konaní súd prvého stupňa nemal preukázané splnenie zákonnej podmienky pre určenie individuálnej neúčinnosti reštrukturalizačného plánu v zmysle § 157 ods. 1 písm. c) ZKR a bez ďalšieho skutkového a právneho posudzovania akceptoval tvrdenia žalobcu a osvojil si jeho záver o tom, že by sa nezaradením do požadovanej skupiny dostal do horšieho postavenia v akom by bol bez prijatia plánu. Percentuálne vyjadrený rozdiel je v pomere pre prijatý reštrukturalizačný plán výrazný, pretože je zvýšenie uspokojenia o 35 % , čo nemožno považovať za „zanedbateľné“. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne v celom rozsahu potvrdiť. Poukázal opäť na právnu úpravu vyplývajúcu zo zák. č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci, podľa ktorých žalobca je poskytovateľom štátnej pomoci aj v reštrukturalizácii a to z titulu odpisu prevažnej časti prihlásených pohľadávok a odkladu ich splatnosti na niekoľko rokov. K tvrdeniu, že žalobca žalovanému žiadnu štátnu pomoc neposkytol a žalovaný o ňu ani nežiadal nie je odôvodnené, pretože štátna pomoc sa podľa § 5 ods. 2 zák. č. 231/1999 Z.z. poskytuje aj tým, že žalovaný nie je podľa reštrukturalizačného plánu povinný splniť 100 % prihlásenej pohľadávky žalobcu a práve odpis pohľadávky v zostávajúcich 85 % zistenej sumy, uznanie za nevymožiteľnú a odklad splatnosti nepatrnej výšky zistených pohľadávok na obdobie 4 rokov je už samo poskytnutím štátnej pomoci, ako vyplýva z § 5 ods. 2 zák. č. 231/1999 Z.z. Žalobca nepopiera, že žalovaný žalobcu o štátnu pomoc nežiadal, ale pri posúdení metód reštrukturalizácie, či už ide o odpustenie dlhu voči žalobcovi, odpísanie, alebo vzdanie sa časti dlhu, všetky tieto opatrenia sú podľa článku 88 ods. 1 Zmluvy o založení ES považované za štátnu pomoc a dôvodné nie je ani tvrdenie odvolateľa súvisiace so zvýhodnením žalobcu oproti iným veriteľom, pretože rovnaké možnosti v reštrukturalizácii majú všetci prihlásení a zistení veritelia s rovnakými zákonnými právami a pokiaľ ich neuplatnili a nevyužili vo vzťahu k účinnosti plánu, nemožno konštatovať, že by akceptovaním žiadosti žalobcu došlo k ich znevýhodneniu. Žalobca poukázal i na plnenie si odvodových povinností žalovaného, ktorý od začiatku reštrukturalizačného konania svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení neplní, napriek tomu, že bol viackrát upozornený na túto skutočnosť a žalobca eviduje neuhradené prednostné pohľadávky vo výške 100.861,82 eur. Doba vrátenia dlhu pritom musí byť prijateľná, ale podľa plánu je určená na 4 roky, pričom v podmienkach zák. č. 461/2003 Z.z. by doba nemala presiahnuť 18 mesiacov, ako vyplýva z § 146 cit. zák. Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. o odvolaní rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania rozsudkom podľa § 156 ods. 1,3 O.s.p., ktorý verejne vyhlásil, keď miesto a čas verejného vyhlásenia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Trnave v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Účastníkov konania ani ich právnych zástupcov o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku osobitne elektronickými prostriedkami neupovedomoval, pretože o túto možnosť nepožiadali (§ 45 ods. 4 O.s.p.). V súvislosti s podanými opravnými prostriedkami odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II ÚS 78/2005 zo dňa 16.3.2005 podľa ktorého „Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými v konaní zistenými skutočnosťami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záveru, ku ktorému dospel a ktorý vyjadril vo vyhlásenom výroku rozsudku je správny, dostatočne kvalifikovane odôvodnený a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu v spojení s potrebou vyporiadať sa i s dôvodmi uvedenými v odvolaní odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd sa v dostatočnom rozsahu zaoberal postavením žalobcu, ktorý nie je „údajným“ poskytovateľom štátnej pomoci, ale poskytovateľom štátnej pomoci podľa § 5 zák. č. 231/1999 Z.z., na ktorú právnu úpravu poukázal, pretože s odkazom na reštrukturalizačný plán dôjde k odpisu časti pohľadávok žalobcu a k odkladu ostatnej časti ich splatnosti. Ak by bol akceptovaný reštrukturalizačný plán, ktorým mal byť žalobca uspokojený v rozsahu 15 % svojich pohľadávok, rovnako by sa jednalo o poskytnutie štátnej pomoci, i keď nepriamou formou ako predpokladá § 5 ods. 2 cit. zák. Je nesporné, že žalobca sa dostal zaradením svojej zistenej pohľadávky do inej skupiny a do horšieho postavenia ako žiadal a v akom by bol bez prijatia plánu, pričom prvostupňový súd vychádzal z pravdepodobného uspokojenia v konkurznom konaní, z toho dôvodu sú odvolacie dôvody irelevantné, rozhodnutie prvostupňového súdu je v celom rozsahu správne a odvolací súd ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil, keď sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi prvostupňového súdu obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odvolací súd odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania súd rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., ale v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si v súvislosti s týmto konaním žiadne trovy neuplatnila. Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.