Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/594/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115200726 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:1115200726.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s., so sídlom Bratislava, ul. 29. Augusta 1/A, IČO: 31 338 976, proti žalovanému: G. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom M., K. XXX, o zaplatenie 33,19 Eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica, č.k. 11C/101/2015-40 zo dňa 5.8.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol a druhou výrokovou vetou žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka a § 5b zák. č. 250/2007 Z.z o ochrane spotrebiteľa. 2. Súd vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že žalobca nepredložil doposiaľ súdu doklad o tom, že by v prospech žalovaného zriadil účet majiteľa cenných papierov, čiže nepreukázal, že by vôbec vznikol medzi účastníkmi právny vzťah v zmysle ust. § 56 zák. č. 600/1992 Zb., podľa ktorého bolo Stredisko cenných papierov povinné evidovať zaknihované cenné papiere a v zmysle ust. § 57 cit. zák. viedlo evidenciu zaknihovaných cenných papierov. 3. Napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie ďalej konštatuje, že v čase zriadenia tohto účtu sa podľa vtedy platnej legislatívy nevyžadovala písomná forma uzavretia zmluvy, pričom právny vzťah vznikol priamo zo zákona na základe evidencie zaknihovaných cenných papierov a žiadosti žalovaného. Rovnako zákon ani v súčasnosti nevyžaduje uzatvorenie písomnej zmluvy v súvislosti s vedením účtu majiteľa. V roku 2004 došlo na základe rozhodnutia Ministerstva financií SR k zmene obchodného mena zo Strediska cenných papierov na Centrálny depozitár cenných papierov. Cena služby bola vypočítaná v súlade s platným cenníkom, pričom platba sa vykonáva na základe vystavenej faktúry. Za údajné vedenie účtu žalobca vystavil žalovanému faktúru, ktorú podľa tvrdenia žalobcu žalovaný doposiaľ nezaplatil. 4. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci vyvodil súd prvej inštancie ten právny záver, že žaloba nebola podaná dôvodne. Súd na základe predložených dokladov od žalobcu má za to, že žalobca nepreukázal, že zriadil v prospech žalovaného a kedy účet majiteľa cenných papierov. Teda neuniesol dôkazné bremeno. Navyše súd by aj tak žalovanú sumu vo výške 33,19 Eur žalobcovi nepriznal, nakoľko táto je uplatnená podľa faktúry č. 8000001139 zo dňa 31.12.2008, splatnej 28.2.2009, čiže táto suma bola už v čase podania žaloby premlčaná. Vzhľadom na ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa súd ako orgánu rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy je povinný prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, vrátane jeho premlčania, a to aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolal. V zmysle doterajšej právnej úpravy bolo potrebné vzniesť námietku premlčania dlhu, avšak v súčasnosti v prípade spotrebiteľa súd prihliada na premlčanie ex offo. Žaloba bola na súd podaná dňa 27.2.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej lehoty po splatnosti danej faktúry. Súd preto pre neunesenie dôkazného bremena ako aj prihliadnuc na premlčanie ex offo, žalobu ako nedôvodnú zamietol. 5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP s tým, že úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože tento si náhradu trov konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy konania nevznikli. 6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo aby s použitím § 220 O.s.p. zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v prvoinštančnom i druhoinštančnom konaní v rozsahu zaplatených súdnych poplatkov. 7. Ako dôvody odvolania žalobca uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP, ako aj že súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) OSP. V skutkovom stave žalobca poukázal na to, že dňa 25.4.1993 bol žalovanému Strediskom cenných papierov, a.s. zriadený účet majiteľa cenných papierov na základe evidencie cenných papierov. V roku 2008 bol naďalej vedený žalovanému účet majiteľa, na ktorom boli evidované cenné papiere, čím vznikla žalovanému povinnosť platiť žalobcovi poplatok za vedenie účtu majiteľa cenných papierov u žalobcu. Žalobca preto vyfakturoval žalovanému poplatok za vedenie účtu - služba CD - 55 v súlade s Cenníkom v znení platnom ku dňu vystavenia faktúry za rok 2008, pričom žalovaný predmetnú faktúru neuhradil. 8. V odvolaní žalobca ďalej poukázal na to, že v čase zriadenia účtu majiteľa cenných papierov sa podľa platnej legislatívy nevyžadovala písomná forma uzatvorenia zmluvy a má za to, že zmluvný vzťah medzi žalovaným a ním vznikol priamo zo zákona na základe evidencie zaknihovaných cenných papierov. Svoju činnosť uvedenú v povolení na vznik a činnosti centrálneho depozitára vykonáva za odplatu (§ 99 ods. 8 Zákona o cenných papieroch). Odplatu za vykonávanie činnosti je oprávnený stanoviť prevádzkovým poriadkom, keď cena služby CD-55 bola vypočítaná v zmysle platného a riadne schváleného Cenníka Centrálneho depozitára cenných papierov SR v znení neskorších dodatkov. Pri stanovení výšky poplatkov postupoval v súlade s § 103 Zákona o cenných papieroch a pod dohľadom Národnej banky Slovenska. Z uvádzaného potom vyplýva, že právny vzťah medzi stranami sporu vznikol dňa 25.4.1993 v súlade s § 58 zák. č. 600/1990 Zb. v prospech odporu v roku 2008 viedol účet majiteľa cenných papierov, preto mu vznikol nárok na úhradu poplatku podľa cenníka platného v roku 2008, preto žalovanému bola vystavená faktúra za vedenie účtu za rok 2008 v súlade so zákonom a poplatok neúčtovaný bol vypočítaný v súlade s platným cenníkom. 9. Odvolateľ ďalej namietal, že súd si v danej veci nesplnil povinnosť podľa § 120 ods. 4 OSP s tým, že ak by ho súd riadne poučil v zmysle uvedeného, sám by včas doplnil potrebné dôkazy preukazujúce evidenciu cenných papierov na účte žalovaného. V tejto súvislosti poukazuje tiež na to, že nesplnením si poučovacej povinnosti súdom mu bola odňatá možnosť konať. V prípade riadneho poučenia o predložení dôkazov súdom by doložil vyjadrenie ku konaniu predmetnými dôkazmi, keď poučenie súdu o písomnom vyjadrení sa k žalobe mu bolo doručené až spolu s meritórnym rozhodnutím. 10. Odvolacia argumentácia bola ďalej založená na tvrdení, že žalovaný nie je v danom záväzkovom vzťahu v postavení spotrebiteľa. Odvolateľ poukázal na znenie § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ako aj na § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia poskytujú definíciu spotrebiteľa. V danom prípade je potrebné sa zaoberať legálnou definíciou spotrebiteľa podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorej by žalovaný mohol byť spotrebiteľom len v prípade, pokiaľ by nakupoval výrobky alebo požíval služby pre priamu osobnú potrebu seba alebo členov svojej domácnosti. Žalovaný je majiteľ cenných papierov, nespĺňa preto podmienky konštituované v Zákone o ochrane spotrebiteľa a z dôvodu charakteru práv, ktorými disponuje v dôsledku vlastníctva cenných papierov, z objektívnych príčin ani spĺňať nemôže. Žalovaný teda v danom právnom vzťahu spotrebiteľom nie je. Tu je potrebné si uvedomiť, že akcia predstavuje práva akcionára ako spoločníka podieľať sa podľa zákona a stanov spoločnosti na jej riadení, zisku. Nepripadá preto do úvahy, aby mal akcionár ako spoločník postavenie spotrebiteľa, keďže svojimi právami vyplývajúcimi z cenných papierov sa podieľa na podnikaní spoločnosti, čo samo osebe vylučuje postavenie spotrebiteľa. Je preto zrejmé, že žalovaný ako každý majiteľ cenných papierov týmito disponoval za účelom dosiahnutia zisku a teda zvyšovania svojho majetku. Právny vzťah so žalovaným rovnako nepredstavuje spotrebiteľskú zmluvu, keďže medzi ním a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu zmluvy v zmysle § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka a tento právny vzťah vznikol priamo zo zákona. Právny vzťah so žalovaným sa riadi ustanoveniami Zákona o cenných papieroch a v neupravených otázkach ustanoveniami Obchodného zákonníka, teda v tomto prípade ide o obchodnoprávny vzťah. Podľa § 105 Zákona o cenných papieroch sa vzťah medzi členom a majiteľom účtu výslovne spravuje Zákonom o cenných papieroch a Obchodným zákonníkom. Uvedené ustanovenie rovnako určuje Obchodný zákonník ako rozhodný predpis pre úpravu vzťahov medzi Centrálnym depozitárom cenných papierov a členmi. Napriek absencii výslovného zákonného určenia rozhodného predpisu, ktorým sa spravujú vzťahy súvisiace s vedením účtu majiteľa medzi centrálnym depozitom cenných papierov a klientami, ak tento klient nie je členom, má za to, že tieto právne vzťahy sa spravujú Zákonom o cenných papieroch a v neupravených otázkach Obchodným zákonníkom. V oboch prípadoch, kedy je účet vedený či už v Centrálnom depozitári cenných papierov alebo u člena, ide o vedenie účtu v súlade s § 105 Zákona o cenných papieroch. Rovnako podľa § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka má za to, že právny vzťah v súvislosti s vedením účtu majiteľa cenných papierov v otázkach neupravených zákonom o cenných papieroch sa spravuje Obchodným zákonníkom, nakoľko ide o odplatný záväzkový právny vzťah týkajúci sa cenných papierov, pričom právo na odplatu je stanovené priamo zákonom o cenných papieroch. Vzhľadom na uvedené má preto za to, že svoj nárok si na súde uplatnil pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty. 11. Napokon odvolateľ tvrdil i to, že § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa v spotrebiteľských právnych vzťahoch má prednostne aplikovať právna úprava Občianskeho zákonníka aj v prípadoch, kedy by sa inak aplikovali normy obchodného práva, nemožno aplikovať na právny vzťah a nároky, ktoré sú predmetom tohto konania, nakoľko by sa jednalo o neprípustnú retroaktívnu aplikáciu právnych noriem, ktorá zasahuje do princípu právnej istoty a tým sa prieči základným ústavnoprávnym princípom. Aplikácia právnej normy podľa ktorej „na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľa sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva“, je tak v otázke vzniku právneho vzťahu a právnych nárokov účastníkov tohto súdneho konania vylúčená a právny nárok je tak potrebné posudzovať v zmysle predpisov účinných do 12.6.2014. Právny vzťah sa spravuje ustanoveniami Zákona o cenných papieroch a v neupravených otázkach Obchodným zákonníkom, teda v tomto prípade ide obchodnoprávny vzťah. Nárok si potom uplatnil na súde pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty. 12. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril. 13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a) a f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP. 14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na vec uplatnenú podstatnú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobou uplatnený nárok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy, potom či je premlčaný a či na jeho premlčanie bolo potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. 15. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že vzťah medzi stranami sporu nevznikol zo spotrebiteľskej zmluvy, je vzťahom výlučne obchodnoprávnym, preto sa naň budú primerane vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka, z ktorého odvodzuje i použitie ustanovení o premlčaní a tým včasnosť uplatneného nároku na súde. 16. Odvolací súd poukazuje na to, že (i podľa odvolateľa) predmetný zmluvný vzťah vznikol 25.4.1993 zo zákona zriadením účtu majiteľa cenných papierov žalobcom vedený na meno žalovaného. Podľa § 99 ods. 8 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, žalobca vedie žalovanému účet majiteľa cenných papierov za odplatu, vrátane roku 2008, keď si za túto službu v súlade s citovaným zákonom, Prevádzkovým poriadkom a Cenníkom vyfakturoval odmenu predloženou faktúrou vo výške uplatnenej pohľadávky. Právny vzťah, ktorého obsahom je povinnosť vedenia účtu majiteľa cenných papierov Centrálnym depozitárom a povinnosť majiteľa účtu cenných papierov uhradiť za uvedenú službu odplatu, má povahu zmluvného vzťahu. Poplatok je najčastejšie vymáhaný v prípadoch, kedy bol tento obligačný vzťah založený ešte na základe zák. č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch medzi Strediskom cenných papierov a majiteľmi cenných papierov nadobudnutých v priebehu tzv. kupónovej privatizácie. V dobe účinnosti uvedeného zákona nebola pre vznik uvedeného právneho vzťahu potrebná písomná zmluva. Preto majitelia cenných papierov až do doby vymáhania odplaty za vedenie účtu o existencii právneho vzťahu nemuseli vôbec vedieť. Podľa § 58 ods. 5 zák. č. 600/1992 Zb., sa právny vzťah spravoval okrem Zákona o cenných papieroch i Obchodným zákonníkom. Prechodné ustanovenie § 161 nového zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, podriadilo správu právneho vzťahu (s výnimkou jeho vzniku a nárokov, ktoré vznikli pred nadobudnutím jeho účinnosti) pod novú právnu úpravu. Táto však konkrétne ustanovenia upravujúce základné náležitosti zmluvy o vedení účtu majiteľa cenných papierov neobsahuje. Centrálny depozitár uzatvára nové zmluvy ako innomináty podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka s tým, že zmluvy podriaďuje režimu Obchodného zákonníka v zmysle ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z hľadiska určenia povahy zmluvy je však možné konštatovať, že ide o odplatnú zmluvu týkajúcu sa cenných papierov podľa § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka, t. j. skutočne ide o absolútny obchod, ako na to poukázal odvolateľ. Bez povšimnutia však nemohlo zostať, že (i bez ohľadu na dobu svojho vzniku) niesol predmetný záväzkový vzťah pri jeho uzatváraní s nepodnikateľským subjektom znaky tzv. spotrebiteľskej zmluvy. 17. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 18. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom (§ 52 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). 19. Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 20. Občiansky zákonník v citovaných ustanoveniach v znení účinnom ku dňu vzniku práva žalobcu na zaplatenie poplatku, za spotrebiteľskú zmluvu považuje každú zmluvu uzatvorenú medzi dodávateľom a spotrebiteľom. 21. Žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorého predmet činnosti je vymedzený v § 99 ods. 3 až ods. 6 zákona č. 566/2001 Z.z., vo vzťahu k prejednávanej veci okrem iného vedie evidenciu majiteľov zaknihovaných cenných papierov na účtoch majiteľov a údajov o cenných papieroch na klientskych účtoch členov v rozsahu ustanovenom Zákonom o cenných papieroch. Vo vzťahu k žalovanému v súvislosti s vedením jeho účtu majiteľa cenných papierov má teda postavenie dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. 22. Doposiaľ žalovaným nebolo sporované, že je majiteľom cenných papierov a ako akcionár má majetkovú účasť v príslušnej akciovej spoločnosti a podieľa sa na jej podnikaní. To však neznamená, že len z dôvodu vlastníctva akcií obchodnej spoločnosti možno považovať žalovaného za podnikateľa. Podnikaním sa podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Žalovaný nadobudol akcie zrejme preto, aby mu priniesli určitý majetkový prospech, je však nepochybné, že nevykonáva samostatne podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, lebo sám nerozhoduje o spôsobe a formách svojej podnikateľskej činnosti, keďže sa len podieľa ako akcionár na činnosti obchodnej spoločnosti, ktorá je podnikateľom. Výkon akcionárskych práv vo vzťahu k akciovej spoločnosti nemožno preto považovať za podnikanie vlastníka akcií. Žalovaným takýmto spôsobom len disponuje s vlastnými majetkovými hodnotami, nejde o jeho vlastnú obchodnú činnosť. 23. Vzhľadom na to, že žalovaný nevyužíva služby poskytované žalobcom v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné považovať ho za spotrebiteľa a právny vzťah účastníkov konania za vzťah spotrebiteľský. 24. Je pravdou, že v § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z. účinného od 1.1.2002 je uvedené, že právny vzťah medzi majiteľom účtu a žalobcom sa spravuje uvedeným zákonom a Obchodným zákonníkom. Ak však ide o spotrebiteľský vzťah, z hľadiska poradia aplikovateľnosti Obchodný zákonník (ktorý upravuje premlčanie v obchodných veciach) musí ustúpiť, lebo prednosť má spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle, t.j. Občiansky zákonník a ďalšie predpisy upravujúce vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Normy obchodného práva sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. To znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a v jeho vykonávacích predpisoch. 25. Otázkou, aký právny predpis je potrebné aplikovať na posúdenie premlčania v spotrebiteľských veciach, sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 5 M Cdo 20/2009 zo dňa 25.1.2011 a uzavrel, že pre dôvodnosť vznesenej námietky premlčania je podstatné posúdenie, či ide o obchodnoprávny vzťah, kedy je namieste použitie štvorročnej premlčacej doby alebo občianskoprávny vzťah, kedy je potrebné aplikovať trojročnú premlčaciu dobu v zmysle Občianskeho zákonníka. Z tohto uznesenia ďalej vyplýva, že vzťahy zo spotrebiteľských zmlúv sú vzťahmi občianskoprávnymi, a teda je potrebné na nich aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (vrátane ustanovení o premlčaní). Rovnaký režim posudzovania právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom je aj v prípade absolútnych obchodov, ktoré upravuje len Obchodný zákonník (napríklad zmluva o úvere, zmluva o bežnom účte, zmluva o vkladovom účte), kde sa aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka len v prípade, ak ustanovenia Občianskeho zákonníka a ďalších predpisov, ktoré upravujú vzťahy, účastníkom ktorých je spotrebiteľ, nemá odlišnú, pre spotrebiteľa priaznivejšiu právnu úpravu. 26. S účinnosťou od 1.4.2015 bolo ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka doplnené o tretiu vetu v znení: Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Najvyšší súd SR v rozsudku z 21.4.2015 sp. zn. 3M Cdo 14/2014 judikoval, že citované ustanovenie nemá prechodné ustanovenia, preto od jeho účinnosti sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. 27. Z týchto dôvodov námietku premlčania nie je možné posúdiť podľa Obchodného zákonníka, pretože táto úprava je v neprospech spotrebiteľa, keďže s uplatnením Obchodného zákonníka je spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba a spôsobuje menej priaznivé postavenie spotrebiteľa ako dlžníka. Prednosť majú preto ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní (§ 100 a nasl.), ktoré súd prvej inštancie aj správne aplikoval na prejednávanú vec a dospel tak k správnemu právnemu záveru o premlčaní žalobcom uplatňovanej pohľadávky v trojročnej premlčacej dobe (uplatnená pohľadávka sa stala splatnou dňa 28.2.2009 - pozri faktúra č. 8000001139 zo dňa 31.12.2008 z č.l. 30 spisu a žaloba bola na súd prvej inštancie doručená až dňa 27.2.2013, teda po uplynutí troch rokov). 28. Pre rozhodnutie vo veci bolo podstatné posúdenie včasnosti uplatnenia práva žalobcom na súde, preto sa odvolací súd už ďalšími dôvodmi napadnutého rozsudku a odvolacími námietkami žalobcu nezaoberal, lebo pre rozhodnutie vo veci už neboli právne významné. 29. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok potvrdil. 30. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 31. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 32. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). 33. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 34. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).