Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/8/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200027 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2014200027.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu v 1. rade: SUN4TECH 3, s.r.o., Ádorská 5400, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 46 063 391, v 2. rade: SUN4TECH 4, s.r.o., Ádorská 5400, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 46 961 379, obidvaja právne zastúpení: Capitol Legal Group, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kollárovo námestie č. 20, 811 06 Bratislava, IČO: 47 257 211, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, Bajkalská 27, P.O. BOX 12, 820 07 Bratislava 27, IČO: 36 069 841, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 0024/2014/E, č. spisu: 8923-2013-BA zo dňa 28.11.2013, takto r o z h o d o l : I. Súd konanie z a s t a v u j e . II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobcovia v 1. a 2. rade sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Trnave dňa 21.01.2014 domáhali, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 0024/2014/E, č. spisu: 8923-2013-BA zo dňa 28.11.2013 a to v rozsahu časti A článku V a ak sa súd stotožní s argumentáciou žalobcov o povahe napadnutých ustanovení vyhlášky ako individuálneho správneho aktu, žiadali, aby súd zrušil aj ustanovenia § 26 ods. 23,24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike. Žalobcovia si uplatnili náhradu trov konania. Žalobcovia spolu so žalobným návrhom podali žiadosť o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, nakoľko majú za to, že cenové rozhodnutie a vyhláška v rozsahu napadnutých častí, znamenajú vážny zásah do práv a právom chránených záujmov žalobcov garantovaných právnym poriadkom Slovenskej republiky, vrátane zásahu do základných práv garantovaných Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktorým je Slovenská republika viazaná. Za osobitne závažné pritom považujú najmä povinnosť platiť tarifu za RK aj tým výrobcom elektriny, ktorí nemajú s regulovaným subjektom uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a túto službu fakticky ani nevyužívajú, ako sú napr. aj žalobcovia. Výkonom napadnutých častí cenového rozhodnutia a vyhlášky v praxi, tak bude žalobcom spôsobená nielen závažná ujma na uvedených základných právach, ale aj ujma ekonomickej povahy vedúca až k ohrozeniu návratnosti investícii žalobcov do zariadení na výrobu elektriny, ktoré prevádzkujú, čo môže mať tiež za následok neschopnosť niektorého zo žalobcov splácať poskytnuté úvery a hrozbu úpadku vedúceho až k vyhláseniu konkurzu. Reálne tak hrozí, že predmetné, náhle a neočakávané spoplatnenie žalobcov zasiahne neústavne a nezákonne nielen do práv a majetku žalobcov, ale je spôsobilé tiež ukončiť podnikanie niektorého zo žalobcov. Žalobcovia žiadali, aby súd v zmysle § 250c ods. 1 O.s.p. odložil vykonateľnosť napadnutých ustanovení cenového rozhodnutia (v rozsahu časti A článku V), prípadne, aby tak rozhodol minimálne vo vzťahu k časti A článku V. ods. 2, ods. 9 a ods. 13 v rozsahu slov „alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, ktoré upravujú povinnosť platiť tarifu za RK aj pre výrobcov elektriny bez uzavretej zmluvy o prístupe a distribúcii. Žalobcovia zároveň žiadali, ak sa súd stotožní s argumentáciou žalobcov o povahe napadnutých ustanovení vyhlášky ako individuálneho správneho aktu, aby súd odložil aj vykonateľnosť aj ust. § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky, prípadne, aby tak rozhodol minimálne vo vzťahu k ust. § 26 ods. 23 a 24 v rozsahu slov „alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, ktoré upravujú povinnosť platiť tarifu za RK aj pre výrobcov elektriny bez uzavretej zmluvy o prístupe a distribúcii. Žalobcovia v žalobnom návrhu uviedli, že sú výrobcami elektriny, ktorí prevádzkujú zariadenia na výrobu elektriny zo slnečnej energie pripojené do distribučnej sústavy spoločnosti Stredoslovenská energetika - distribúcia, a.s. so sídlom Žilina pri Rajčianke 2927/8, IČO: 36 442 151 (ďalej len „regulovaný subjekt“). U žalobcu v 1. rade ide o zariadenie fotovoltická elektráreň, Hladký majer 3 a u žalobcu v 2. rade fotovoltická elektráreň, Hladký majer 4. Žalovaný vydal dňa 28.11.2013 cenové rozhodnutie č. 0024/2014/E, číslo spisu: 8923-2013-BA, ktorým pre regulovaný subjekt schválil tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia na obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2014, ktoré rozhodnutie bolo zverejnené na webovom sídle žalovaného dňa 29.11.2013 a v tento deň sa žalobcovia mohli prvýkrát oboznámiť s obsahom cenového rozhodnutia. V zmysle § 14 ods. 3 zák. č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len „zákon o regulácii“) je účastníkom cenového konania osoba regulovaného subjektu, ktorá predložila cenový návrh, t.j. v danom prípade regulovaný subjekt - Stredoslovenská energetika - distribúcia, a.s.. Cenovým rozhodnutím došlo k zásahu do práv a právom chránených záujmov a povinnosti žalobcov a preto majú žalobcovia za to, že s nimi malo byť zo strany žalovaného jednané ako s účastníkmi konania v zmysle § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) t.j., ako s účastníkmi konania v širšom zmysle. Žalobcovia sa považujú za účastníkov cenového konania, pričom poukazujú na širšie chápanie pojmu účastníka konania, ktoré má svoju oporu v ust. § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Žalobcovia poukazujú na judikatúru Najvyššieho súdu SR 5 Sžo/123/2010 zo dňa 31.01.2011, poukazujú na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Sp/23/2013 zo dňa 12.09.2013. Žalobcovia sú toto názoru, že žalovaný im mal v prvom rade doručiť cenové rozhodnutie obsahujúce okrem iného poučenie o možnosti podať odvolanie a umožniť im uplatniť si všetky procesné práva z toho vyplývajúce. Žalobcovia tvrdia, že s nimi nebolo v cenovom konaní o vydanie cenového rozhodnutia konané, hoci s nimi takto konané malo byť a preto žiadajú, aby súd postupoval podľa § 250b ods. 2 O.s.p.. Žalobcovia napádajú cenové rozhodnutie v rozsahu, v akom sú nim žalobcovia zaťažení platbou za prístup do distribučnej sústavy regulovaného subjektu, t.j. v rozsahu časti A článku V cenového rozhodnutia. Žalobcovia napádajú aj postup žalovaného, ktorý predchádzal vydaniu cenového rozhodnutia. Žalobcovia napádajú aj ustanovenia vyhlášky ako individuálneho správneho aktu, ktoré im ukladajú povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy regulovaného subjektu, t.j. ust. § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky. Žalovaný vydal dňa 11.07.2013 vyhlášku, ktorej ustanovenia sa prvýkrát použili pri vykonávaní cenovej regulácie na rok 2014. Na základe ust. § 19, 26 a 29 vyhlášky podlieha cenovej regulácii aj regulovaná činnosť prístupu do prenosovej sústavy a prenosu elektriny a regulovaná činnosť prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny. Od roku 2014 sa na základe § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky zavádza povinnosť výrobcov elektriny pripojených do regionálnej distribučnej sústavy a do miestnej distribučnej sústavy platiť za poskytovanie regulovanej činnosti prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny, platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, tzv. tarifu za rezervovanú kapacitu. Ide o úplne novú povinnosť, ktorá pred rokom 2014 pre žalobcov nevyplývala. Podľa predchádzajúceho právneho stavu boli za poskytovanie takejto služby povinní platiť iba odberatelia elektriny pripojení do distribučnej sústavy alebo prenosovej sústavy. Žalobcovia s výrobcami elektriny pripojenými do regionálnej distribučnej sústavy regulovaného subjektu, ktorý je prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Sú teda subjektmi, vo vzťahu ku ktorým sa vyhláškou zavádza povinnosť platiť tarify za RK. Špecifikom tejto platby je, že sa povinnosť na jej platenie ukladá aj výrobcom elektriny, ktorí nemajú s regulovaným subjektom uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a teda nielen zmluvne ale ani de facto nevyužívajú distribučnú sústavu regulovaného subjektu. Žalobcovia nemajú s regulovaným subjektom uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a túto regulovanú činnosť v praxi ani nevyužívajú. Žalovaný porušil práva žalobcov tým, že ich ako účastníkov nepribral do cenového konania, napadnutá časť cenového rozhodnutia a konanie, ktoré mu, trpí ďalšími vadami, ktoré zakladajú dôvod na zrušenie cenového rozhodnutia a z rovnakých dôvodov je na mieste zrušenie napadnutých ustanovení vyhlášky napriek tomu, že ide z formálno-právneho hľadiska o všeobecne záväzný právny predpis. Ide najmä o rozpor s Ústavou SR, zákonom o regulácii, zákonom o energetike, zákonom o podpore a Správnym poriadkom. V tejto súvislosti poukázali na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 50/01 zo dňa 11.10.2011 a stanovisko Ústavného súdu SR deklarovaného v konaní pod sp. zn. III ÚS 64/00. Vyhláška žalovaného má povahu všeobecne záväzného právneho predpisu, vo vzťahu ku ktorému v podmienkach materiálneho právneho štátu platí, že obsah jeho úpravy musí byť všeobecný a to najmä s prihliadnutím na predmet úpravy, ako aj okruh adresátov. Nedodržanie tohto princípy generality právnej normy možno preto považovať za porušenie princípu materiálneho právneho štátu vyplývajúceho z článku I ods. 1 Ústavy SR (Nález sp. zn. Pl. ÚS 16/95 zo dňa 24.05.1995). Ak je cieľom právnej normy zbaviť určité konkrétne subjekty vlastníctva, či motivácie v ich doterajšej podnikateľskej činnosti, ide o akt, ktorý je skryte určený konkrétnym subjektom, takýto predpis potom nie je fakticky všeobecným záväzným právnym predpisom, ale individuálnym rozhodnutím žalovaného, ktoré je prijaté vo forme vyhlášky. Žalobcovia sú toho názoru, že ust. § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky majú de facto povahu individuálneho správneho aktu, v dôsledku čoho je potom potrebné pristúpiť nielen k zrušeniu napadnutého cenového rozhodnutia, ale aj týchto ustanovení vyhlášky. Žalovaný pri výkone cenovej regulácie prekročil právomoc, čo odôvodnili žalobcovia tým, že voči žalobcom, ktorí zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny uzavretú nemajú a ani túto regulovanú činnosť nevyužívajú, má tarifa za RK povahu autoritatívnej poplatkovej povinnosti vyplývajúcej z cenového rozhodnutia a vyhlášky ako všeobecne záväzného právneho predpisu. Žalovaný však nemá právomoc ukladať fyzickým a právnickým osobám žiadnu poplatkovú povinnosť, pričom aj určenie regulovanej ceny je podľa žalobcov potrebné chápať len ako štátnomocenský zásah do zmluvnej slobody účastníkov príslušného záväzkovoprávneho vzťahu v sieťových odvetviach a nie jej nahrádzanie. V prípade žalobcov sa regulovaná činnosť prístupu a distribúcie neposkytuje a preto nemožno im ani ukladať povinnosť platiť cenu za jej poskytovanie. V tejto súvislosti poukázali na Nález ÚS sp. zn. I ÚS 95/03 zo dňa 07.07.2006 a názor vyslovený v rozhodnutí ÚS sp. zn. I ÚS 95/03. Žalobcovia poukázali na porušenie princípu o rovnosti a zákazu diskriminácie, keď je zvýhodnená jedna skupina výrobcov elektriny pred druhom a to len na báze inak nastavenej obchodnej politiky prevádzky zariadenia (poskytovanie podporných služieb a dodávka regulačnej elektriny) alebo prevádzky zariadenia využívajúceho ako palivo špecificky obnoviteľný zdroj (vodná energia). Žalobcovia sa domnievajú, že cenové rozhodnutie a vyhláška zasahujú do základných práv žalobcov vyplývajúcich z článku 12 ods. 1 a 2 a 13 ods. 3 Ústavy SR, ako aj do práv vyplývajúcich z článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V spojení s tým sa zasahuje aj do práva žalobcov na podnikanie vyplývajúceho z článku 35 ods. 1 Ústavy SR a práva na ochranu a podporu hospodárskej súťaže podľa článku 55 ods. 2 Ústavy SR. V tejto súvislosti poukazujú na Nález ÚS ČSFR sp. zn. Pl ÚS 22/92 zo dňa 08.10.1992 a Nález ÚS SR sp. zn. Pl ÚS 13/09 zo dňa 18.05.2010. Žalobcovia poukázali na porušenie práva Európskej únie a v tejto súvislosti uviedli, že pokiaľ sa bude bez relevantného dôvodu voči výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy aplikovať platba za prístup do distribučnej sústavy (tarifa za RK) mnohonásobne vyššia ako platba pre výrobcov pripojených pre prenosovej sústavy alebo budú na trhu s elektrinou naďalej pôsobiť aj výrobcovia, ktorí bez relevantného dôvodu nemusia tarifu za RK platiť vôbec, nemožno hovoriť o tom, že princíp nediskriminácie pri stanovovaní taríf za prístup do sústavy je dodržaný. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu Č Pl. ÚS 50/04, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08, porušením zásady nediskriminácie v oblasti prístupu do elektrizačnej sústavy sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ v prípade 17/03. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 10.03.2014 uviedol, že žiada, aby súd konanie o žalobe proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu zastavil a žalobcom náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný zastáva názor, že ani jeden zo žalobcov nemá právo byť účastníkom cenového konania, v ktorom došlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Žalovaný zároveň konštatuje, že cenové konanie podlieha striktne úprave obsiahnutej v zák. č. 250/2012 Z.z., a z tohto hľadiska je vymedzenie okruhu účastníkov konania podľa § 14 ods. 3 zák. č. 250/2012 Z.z. konečné a záväzné. Zákon č. 250/2012 Z.z. je špeciálnou právnou úpravou. Okruh účastníkov cenového konania je jasne, konkrétne a jednoznačne definovaný v špeciálnom zákone (zák. č. 250/2012 Z.z.), vylučuje subsidiárne použitie § 14 ods. 1 Správneho poriadku (ako zákona všeobecného). Použitie ust. § 14 ods. 1 Správneho poriadku by podľa názoru žalovaného pripadalo do úvahy iba v prípade, ak by špeciálny zákon neustanovil jednoznačný a dostatočný okruh účastníctva v tom - ktorom konaní (v danom prípade ide o okruh účastníctva v cenovom konaní) a tak by bolo potrebné siahnuť po správnom poriadku, použiť zásadu subsidiarity a okruh účastníctva určiť podľa tohto, ako to ustanovuje všeobecný predpis (Správny poriadok). Avšak úprava účastníctva v zák. č. 250/2012 Z.z. je z pohľadu špecifickosti cenového konania, ako aj špeciálnej právnej úpravy, pre ktorú bol zák. č. 250/2012 Z.z. prijatý a pre ktorú platí a je účinný, špeciálnou, z čoho vyplýva, že pri posúdení otázky účastníctva cenového konania nie je možné na ňu aplikovať subsidiárne všeobecný predpis (Správny poriadok). Podľa odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžo/4/2011 zo dňa 08.02.2011, Správny poriadok výslovne zakotvuje tzv. subsidiárny charakter vo vzťahu k osobitným zákonom, ktoré upravujú rozhodovanie správnych orgánov. To znamená, že vo veciach upravených osobitnými zákonmi je potrebné v konaní postupovať prednostne podľa týchto osobitných predpisov a len vtedy, ak osobitné zákony neobsahujú potrebnú úpravu na riešenie určitej procesnej otázky, možno použiť príslušné ustanovenie Správneho poriadku.“ Vo vyjadrení k podanej žalobe vznáša žalovaný námietku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov a námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalobcovia nemohli byť účastníkmi správneho konania (cenového konania), v ktorom bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie č. 0024/2014/, nespĺňajú tak požiadavku ust. § 250 ods. 2 O.s.p. na to, aby mohli byť žalobcami v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p.. Žalobcovia v prejednávanej veci nie sú aktívne vecne legitimovaní. Dôsledkom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie je aj neúspech žalobcov v konaní. Žalovaný poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Sžo/4/2011 zo dňa 08.02.2011. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že krajský súd rozhodol správne, keď vyslovil záver, že zúžený okruh účastníctva v konaní podľa špeciálneho zákona nie je možné rozšíriť a aplikovať naň ešte ust. § 14 Správneho poriadku. V prípade napadnutého rozhodnutia zároveň ide o rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom. Žalobcovia svoje tvrdenie o tom, že sa považujú za účastníkov cenového konania, v ktorom došlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia, opierajú o rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sžp/21/2012 zo dňa 27.06.2013. Uvedený judikát NS SR ale predstavuje úplne odlišnú právnu situáciu a skutkovo odlišnú vec, v ktorej ide o vzťah zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len stavebný zákon“) a Správneho poriadku, čo nie je identické s prípadom vo veci vedenej pod sp. zn. 14 S/8/2014. Vyjadrenie je vytrhnuté z kontextu a nesúvisí s prejednávanou vecou. Aj ďalšie rozhodnutie, o ktoré opierajú žalovaní svoju argumentáciu, konkrétne uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Sp/23/2013 zo dňa 12.09.2013, predstavuje odlišnú právnu situáciu, ide o konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti O.s.p.. Predpokladom k úspešnosti žaloby v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy je vyčerpanie prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sp/23/2013 bolo podané odvolanie voči kolaudačnému rozhodnutiu žalobkyňou, ktorá sa považovala za účastníčku kolaudačného konania, pričom účastníčkou tohto konania mala byť, preto súd prvého stupňa vyhovel jej žalobe a uložil žalovanému orgánu verejnej správy povinnosť konať a rozhodnúť o jej návrhu. Opätovne išlo o prípad správneho konania podľa stavebného zákona. Žalobcovia ďalej tvrdia, že v ostatných cenových rozhodnutiach žalovaného nedochádza k situácii, že by cenovými rozhodnutiami boli dotknuté aj práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti inej osoby ako regulovaného subjektu, ktorý požiada o schválenie ceny. Žalobcovia nijakým spôsobom nepreukázali zásah do ich práv, právom chránených záujmov a povinností. Žalobcovia podanou žalobou postupujú účelovo a podali ju z jediného dôvodu a to skutočnosti, že regulovanému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy poskytujú platby za to, že reálne užívajú služby spojené s prevádzkovaním distribučnej sústavy. Poskytovaním uvedených služieb pre výrobcov elektriny (žalobcov) vznikajú prevádzkovateľovi distribučnej sústavy nemalé náklady. Je preto nepochopiteľný postoj žalobcov, ktorým je na trhu s elektrinou regulovaným subjektom poskytovaná služba nie zanedbateľnými nákladmi, aby neplatili za takto poskytnuté služby. Ohrozilo by to samotný chod distribučnej sústavy a celý ekonomický a finančný režim v rámci trhu s elektrinou. Naviac by to podľa názoru žalovaného aj v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže by subjekty využívali tieto služby bez akéhokoľvek právneho alebo ekonomického dôvodu bezplatne. Žalobcovia vo svojej žalobe poukazujú aj na rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sžo/123/2010 zo dňa 31.01.2011. Sami žalobcovia pri odkaze na uvedené rozhodnutie uvádzajú, že ide o rozhodnutie vo veci týkajúcej sa iného osobitného správneho konania (katastrálneho konania). Preto aj odkaz na tento rozsudok v podanej žalobe považuje žalovaný za neaplikovateľný na prejednávanú vec, opäť išlo o úplne odlišnú právnu situáciu a skutkovo odlišnú vec, čo nie je identické s vecou vedenou pod sp. zn. 14 S/8/2014. Žalobcovia podanou žalobou napádajú aj tie ustanovenia vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ktoré im ukladajú povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy regulovaného subjektu, konkrétne ustanovenia § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14. Žalobcovia uvádzajú, počínajúc regulačným rokom 2014 sa na základe ustanovení § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhláška č. 221/2013 Z.z. zavádza povinnosť, u výrobcov elektriny pripojených do regionálnej distribučnej sústavy a do miestnej distribučnej sústavy a distribúcie elektriny, platby za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, tzv. tarifu za rezervovanú kapacitu. Žalobcovia sú pritom výrobcami elektriny pripojenými do regionálnej distribučnej sústavy regulovaného subjektu, ktorý je prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, teda sú subjektmi, vo vzťahu ku ktorým sa vyhláškou zavádza povinnosť platby tarify za rezervovanú kapacitu, preto žalobcovia napádajú časť rozhodnutia č. 0024/E upravujúcu podmienky uplatňovania tarify za rezervovanú kapacitu. Žalobcovia sa bránia voči platbám taríf za rezervovanú kapacitu z titulu povinnosti ich platby aj v prípade faktického nevyužívania distribučnej sústavy regulovaného subjektu. Žalovaný k tomuto uvádza, že akonáhle sú žalobcovia pripojení do sústavy distribučnej sústavy, nie je možné prihliadať na rozsah využívania distribučnej sústavy regulovaného subjektu, či na rozsah elektriny vyrobenej žalobcami. Povinnosť úradu určiť alebo schváliť cenu je ustanovená priamo v zák. č. 250/2012 Z.z., preto žalovaný nesúhlasí aj s vyjadrením žalobcov o tom, že poplatková povinnosť vyplýva z vyhlášky č. 221/2013 Z.z. a nie zo zák. č. 250/2012 Z.z., čím malo údajne dôjsť k prekročeniu právomocí žalovaného. K zásahu do základného práva žalobcov na podnikanie nedochádza, právo žalobcov podnikať nie je napadnutým rozhodnutím obmedzené, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalobcovia do dnešného dňa vykonávajú ich právo podnikať. K tomuto žalovaný uvádza, že v žiadnom prípade nemôže dochádzať k zásahu do práva žalobcov na súdnu a inú právnu ochranu tým, že ako uvádzajú žalobcovia „nemali možnosť podať opravný prostriedok voči spomínanej vyhláške a ani možnosť obrátiť sa na súd, aby ju preskúmal.“ Postup žalobcov je oneskorený, pričom mali možnosť podať podnet na Generálnu prokuratúru SR na preskúmanie konania úradu, prípadne využiť inštitút verejného ochrancu práv. Žalobcovia sú názoru, že ust. § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. majú fakticky povahu individuálneho správneho aktu, preto požadujú aj zrušenie týchto ustanovení vyhlášky. Žalovaný opätovne vyjadruje nesúhlas s povahou vyhlášky č. 221/2013 Z.z. ako individuálneho správneho aktu, ako aj so zrušením jej jednotlivých ustanovení a to z dôvodu, že vyhláška prešla riadnym legislatívnym procesom v súlade s Legislatívnymi pravidlami SR, ktorý je vlastný vydávaniu všeobecne záväzným právnym predpisom a nie individuálnym správnym aktom. Naviac, vyhláška bola uverejnená v zbierke zákonov. Zákon č. 1/1993 Z.z. uvádza, čo sa v zbierke zákonov uverejňuje, avšak uverejňovanie individuálnych správnych aktov tam upravené nie je. Sami žalobcovia ďalej v podanej žalobe uvádzajú, že sú k distribučnej sústave regulovaného subjektu riadne pripojení na základe zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy. Týmto žalobcovia dôvodia zásah do ich práva na podnikanie. Opierajú ho aj o nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 95/03 zo dňa 07.07.2006, ktorí vykladajú žalobcovia nesprávne a opäť vytrhli vetu z kontextu tak, aby zapadla ako súčasť skladačky do ich žalobného návrhu. No, žalovaný po oboznámení sa s celým znením predmetného nálezu Ústavného súdu konštatuje, že práve úrad konal správne, keď na základe splnomocňujúceho ustanovenia zák. č. 250/2012 Z.z. ustanovil vyhláškou č. 221/2013 Z.z. konkrétnejšie podrobnosti cenovej regulácie v elektroenergetike. Z odôvodnenia predmetného nálezu ústavného súdu vyplýva, že nevydaním všeobecne záväzného právneho predpisu by si úrad nesplnil zákonnú právomoc a neurčil by podrobnosti cenovej regulácie v elektroenergetike a tak by nemohol komplexne vykonávať cenovú reguláciu a vydávať rozhodnutia v oblasti cenovej regulácie v elektroenergetike. Práve prijatím spomínanej vyhlášky boli stanovené aj medze ukladania povinností v regulovaných komoditách. Sám ústavný súd uvádza, že „nevydanie všeobecne záväzného predpisu požadovaného zákonom znamená aj nedodržanie zákonom určeného postupu ukladania povinností vyplývajúceho z článku 13 ods. 1 Ústavy“, že „základom uplatňovania verejnej moci v demokratickom právnom štáte je zachovanie dobrej viery v správnosť právnych aktov nimi vydaných, ako aj ochrana práv konštituovaných na základe prejavu orgánov verejnej moci“. Ďalej z nálezu vyplýva, že na to, aby boli práva povinnosti uložené rozhodnutiami úradu uložené na základe zákona, je potrebné, aby existoval vykonávací predpis vydaný úradom upravujúci podmienky a postup cenovej regulácie v elektroenergetike. Týmto úrad uplatní transparentne svoju normotvornú právomoc, umožní tak predvídať úpravu špecifického okruhu spoločenských vzťahov týkajúcich sa regulácie ceny. Práve táto právna úprava je východiskom pre vydávanie rozhodnutí úradu, resp., že na jej základe úrad aplikuje právo v konkrétnych prípadoch. Podľa tohto nálezu je zásahom do základného práva podnikať podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR aj ustanovenie medzí základného práva (podmienok) podľa článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, spočívajúce v stanovení cien orgánom verejnej moci postupom orgánu verejnej moci, ktorý nedodrží zákonom stanovené pravidlá určenia podmienok regulácie, ak neustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom bližšie podrobnosti cenovej regulácie v elektroenergetike, na ktorého vydanie je splnomocnený zákonom č. 250/2012 Z.z.. Sám ústavný súd ďalej uvádza, že „rešpektujúc prezumpciu správnosti štátnomocenských aktov (normatívnych aj individuálnych) neplatnosť namietaných rozhodnutí úradu musí byť konštatovaná oprávneným orgánom.“ Spomínaný nález Ústavného súdu spočíval práve v chybe, že nedošlo úradom k vydaniu všeobecne záväzného právneho predpisu a boli vydané rozhodnutia úradu na základe neúplnej právnej normy tým, že nebol vydaný vykonávací právny predpis a bez jej úplnosti neboli úplné ani rozhodnutia na jej podklade vydané. Pri tvorbe vyhlášky č. 221/2013 Z.z. boli zohľadnené ustanovenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 714/2009, článku 2 Nariadenia Komisie (EÚ) č. 838/2010 a Smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2009/72/ES. S rozporom platieb s právom Európskej únie teda žalovaný nesúhlasí. Žalovaný vyjadril nesúhlas s podaným návrhom žalobcov na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia a uvedených ustanovení vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Žalovaný uviedol, že rozhodnutie č. 0024/2014/E smeruje iba voči regulovanému subjektu, v cenovom konaní začatom návrhom regulovaného subjektu sa koná len o právach a právom chránených záujmoch a povinnostiach regulovaného subjektu, ktorý podal návrh ceny. Vôľu získať rozhodnutie úradu v cenovom konaní prejavila len konkrétna osoba (regulovaný subjekt). Z uvedeného vyplýva, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného nezasiahlo do sféry subjektívnych práv žalobcov a nemohlo žiadnym spôsobom ovplyvniť práva alebo právom chránené záujmy žalobcov, preto podľa názoru žalovaného predmet žaloby nie je spôsobilý na súdne konanie, konkrétne na súdny prieskum rozhodovania správneho orgánu postupom podľa piatej časti O.s.p., čím v tejto veci nie je daná právomoc súdu konať. Podľa § 14 ods. 3 zák. č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len „zákon o regulácii v sieťových odvetviach“), účastníkom cenového konania je regulovaný subjekt, ktorý predložil návrh ceny. V prípade, ak sa začalo cenové konanie na podnet Úradu pre reguláciu v sieťových odvetví, účastníkom konania je regulovaný subjekt, ktorého má úrad v úmysle cenovo regulovať. Vzťah zákona o regulácii v sieťových odvetviach a v Správnom poriadku je upravený v § 41 zákona o regulácii v sieťových odvetviach, v ktorom je uvedené, že na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 28.11.2013 č.: 0024/2014/E, č. spisu: 8923-2013-BA ako orgán príslušný na konanie podľa § 9 ods. 1 písm. b) prvého bodu a § 9 ods. 1 písm. c) prvého bodu v spojení s § 5 ods. 7 písm. c) zák. č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach vo veci rozhodnutia o návrhu ceny za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny rozhodol podľa § 14 ods. 11 zák. č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v spojení s § 26 až 28 Vyhlášky Úradu pre reguláciu v sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike tak, že pre regulovaný subjekt Západoslovenská distribučná, a.s., Čulenova 6, 816 47 Bratislava, IČO: 36 361 518 schvaľuje na obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2014 tieto tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia špecifikované vo výroku rozhodnutia. V ustanovení § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach je výslovne uvedené, kto je účastníkom konania, ktoré účastníctvo nie je možné rozšíriť a preto nie je možné na okruh účastníkov aplikovať ust. § 14 Správneho poriadku, pretože Správny poriadok je možné použiť len v prípade, ak špeciálny zákon neobsahuje osobitnú úpravu. Súd sa nestotožňuje s právnou argumentáciou žalobcov, že v danom prípade je potrebné aplikovať ust. § 14 Správneho poriadku a rozšíriť okruh účastníkov konania uvedených v § 14 ods. 3 zákone o regulácii v sieťových odvetviach o okruh účastníkov v zmysle § 14 Správneho poriadku s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžo/4/2011 zo dňa 08.02.2011, v zmysle ktorého vzťah účastníctva ako lex specialis vylučujúceho subsidiárnu pôsobnosť ust. § 14 Správneho poriadku. Ustanovenie § 247 O.s.p. upravuje podmienky postupu súdu podľa Druhej hlavy Piatej časti O.s.p.. Jednou z podmienok je, že musí ísť o právoplatné rozhodnutie správneho orgánu, teda o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.) a ďalšou z podmienok je, že žalobca ako účastník správneho konania bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím a postupom správneho orgánu, keď v zmysle § 250 ods. 2 O.s.p. žalobcom je fyzická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Krajský súd v Trnave dospel k záveru, že žalobcovia v 1. a 2. rade nespĺňajú podmienku v zmysle § 250 ods. 2 Os.p., aby mohli byť účastníkmi konania podľa Druhej hlavy Piatej časti O.s.p., nakoľko neboli účastníkmi správneho konania vo veci rozhodnutia o návrhu ceny za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2014. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že návrh podal podľa § 14 ods. 1 zákona o regulácii v sieťových odvetviach, regulovaný subjekt Západoslovenská distribučná, a.s., Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36 361 518, keď ust. § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach výslovne stanovuje, kto je účastníkom takéhoto konania, ktorým je regulovaný subjekt, ktorý predložil návrh ceny. Súd má za to, že okruh účastníkov konania stanovený v § 14 ods. 3 zákone o regulácii v sieťových odvetviach nie je možné rozšíriť o okruh účastníkov konania v zmysle § 14 Správneho poriadku, nakoľko špeciálny zákon upravuje osobitnú právnu úpravu účastníkov konania. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia v 1. a 2. rade neboli, ani nemohli byť účastníkmi konania vo veci rozhodovania o návrhu ceny za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2014 a teda nespĺňajú podmienku konania byť žalobcami v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 250 ods. 2 O.s.p.. Nakoľko žalobcovia v 1. a 2. rade neboli účastníkom správneho konania, nemohli využiť ani riadne opravné prostriedky proti napadnutému rozhodnutiu a teda ani nespĺňajú podmienku v zmysle § 247 O.s.p.. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobcovia v 1. a 2. rade nie sú oprávnenými osobami na podanie predmetnej žaloby, a preto konanie zastavil podľa § 250d ods. 3 O.s.p.. Súd týmto zároveň upovedomuje žalobcov v 1 a 2. rade, že ich žiadosti o odklad vykonateľnosti, ktorá je súčasťou žalobného návrhu nevyhovuje, nakoľko konanie zastavil z vyššie uvedených dôvodov. Súd rozhodol o trovách konania podľa § 246c O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa výsledku konania, ak konanie bolo zastavené. Nakoľko zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nebola preskúmavaná, súd analogicky postupoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa ustanovenia svojou povahou upravujúceho rozhodnutie podobného charakteru. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zák. č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.