Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/164/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200684 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2014200684.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcu: Bea Trans, s.r.o., so sídlom Bratislavská 19, 924 01 Galanta, IČO: 44 623 313, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Arpádom Barczim, so sídlom T. Vansovej 225/3, 924 01 Galanta, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/303503/2014/4975 zo dňa 08. júla 2014 jednohlasne t a k t o r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a. Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou osobne doručenou súdu dňa 29.09.2014 sa žalobca zastúpený advokátom domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/303503/2014/4975 zo dňa 08.07.2014, ktorý tento postupom podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok") zmenil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/5261263/2013 zo dňa 25.11.2013 o vyrubení rozdielu dane vo výške 108.936,12 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010, vydanom podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku, tak že vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 zmenil na sumu 95.643,19 eur. V podanej žalobe žalobca predovšetkým namietal tú skutočnosť, že žalovaný ako odvolací správny orgán rozhodol len v rozsahu zmeny, ale v ostatných častiach napadnutého výroku správcu dane nerozhodol, čím sa teda stalo uvedené rozhodnutie neurčité, nepreskúmateľné, zmätočné, matematicky aj obsahovo nesprávne, a teda nezákonné. V súvislosti s nepriznaním práva na oslobodenie od dane za dodanie tovaru (konkrétne sa jednalo o fotovoltické polykryštálové panely typu PhonoSolar PS75P-12/D a Napájacie sady typu CSPS75P; pozn. súdu) spoločnosti ARMAR 62 Kft. (Maďarská republika) má žalobca za to, že splnil podmienky plynúce z príslušného ust. § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty, keď tento dodal tovar osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte, o čom svedčia doklady o preprave CMR č. SK7047457, SK7047456, SK7047455 a SK7047454, preukazujúce miesto určenia dodania tovaru a zároveň identifikujúce EČV vozidla, ktorým sa príslušný tovar prepravoval, ďalej priložené faktúry č. 2010/30, 2010/031/ 2010/033 a 2010/0347 ako aj príslušné príjmové pokladničné doklady preukazujúce úhrady za jednotlivé faktúry. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca zastáva názor, že dôkazné bremeno, ktoré je naňho cez ust. § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty kladené uniesol, pričom vzťahy týkajúce sa jeho odberateľa a odberateľových subdodávateľov nemôžu tvoriť súčasť žalobcovho dôkazného bremena. Na tomto mieste poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 5 Afs 131/2004 zo dňa 25.03.2005, podľa ktorého dôkazné bremeno nemožno vnímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda aj tých ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-354/03 (OptigenLtD), C-355/03 (FulcrumElektronicsLtD) a C-484/03 (BondHouseSystemsLtD), z ktorého plynie záver, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý tým, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca, alebo následná transakcia zaťažená nemožnosťou preukázania dodávky / odberu, alebo daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie, alebo nemôže vedieť. Ďalej poukázal na to, že na každej faktúre, dodacom liste ako aj CMR sa nachádza podrobný súpis dodaného tovaru. Žalobca nemôže predpokladať, že u určitých odberateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude možné v neskoršom čase vynútiť dôkazy, spoluprácu s daňovými subjektmi, svedectvá, alebo účtovnú evidenciu. V ďalšej časti podanej žaloby dal žalobca do pozornosti aj rozsudky Súdneho dvora EÚ C-184/05 (Twoh), C-273/11 (Mecsek-GabonaESD) a C-409/04 (Teleos). V súvislosti so zisťovaním skutkového stavu žalobca poukázal na svedeckú výpoveď p. Mgr. J. V., konateľa prepravnej spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o. v čase uskutočnenia prepravy, ktorý potvrdil, že spoločnosť BR Trade Slovakia spol. s r.o. bola v obchodnom styku so žalobcom, avšak z dôvodu predaja spoločnosti nemal k dispozícií príslušné účtovné doklady a nevedel sa konkrétne vyjadriť ku skutkovým otázkam. Zároveň svedok bližšie uviedol, že boli vykonané dve prepravy (dňa 08.07.2010 a 14.07.2010), tovar bol prepravený zo Sládkovičova a do jeho dodania odberateľovi (ARMAR 62 Kft.) bol uskladnený v skladovacích priestoroch spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o., ktorá mala tieto priestory v prenájme od spoločnosti EKOPROMPT s.r.o. Ďalšie pochybenie videl žalobca v tom, že v priebehu odvolacieho konania navrhol vypočuť p. F. U. - vodiča prepravcu BR Trade Slovakia spol. s r.o., vykonávajúceho v rozhodnom období prepravu príslušného tovaru, avšak žalovaný tento navrhovaný dôkaz odmietol vykonať. Správca dane nemôže dávať na ťarchu žalobcovi, že odberateľ (ARMAR 62 Kft.) so správcom dane nekomunikuje a je v likvidácií. Táto skutočnosť nie je dôkazom o tom, že predmetný tovar dodaný nebol. Žalobca splnil všetky zákonom požadované podmienky pre uplatnenie práva na oslobodenie od dane za intrakomunitárne dodanie tovaru, pričom žalovaný nemôže od žalobcu žiadať predloženie ďalších dôkazov, ktoré taxatívne neurčuje zákon o dani z pridanej hodnoty. Rovnako konštatoval, že v daňovom konaní síce platí prejednávacia zásada, teda žalovaný, (resp. správca dane) mal prejednať a uviesť svoje pochybnosti ohľadom preukázania skutočností potrebných na správne určenie dane, mal konkrétne pomenovať, aké má pochybnosti o preukaznosti plnenia a jeho oprávnenosti a najmä uviesť, ako ich odstrániť, resp. aké dôkazy by správca dane považoval za relevantné. Na podporu svojho tvrdenia žalobca poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Sžf 10/2012 a 3Sžf 1 /2011. Žalobca zastáva názor, že tak žalovaný, ako aj správca dane mali vychádzať zo skutočností, ktoré sú bežne zaužívané v obchodnom styku a vyžadovať od daňových subjektov preukazovanie dôkazov v rozumnej miere, ktoré možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku, teda faktúru, dodací list, prepravný doklad CMR, doklady o platbe, ktoré boli v danom prípade predložené a konateľom odberateľa potvrdené. Ďalej žalobca uviedol, že v danom prípade nevystavil pre odberateľa ARMAR 62 Kft. faktúru, na ktorej by uviedol daň, preto si odberateľ túto daň nemohol uplatniť, z toho dôvodu neexistuje právny dôvod na dorubenie dane. Nakoniec v tejto časti žalobca uzavrel, že správca dane žiadnym spôsobom nepreukázal, že by predmetný tovar bol dodaný nejakému subjektu na území Slovenskej republiky, čím teda zo strany správcu dane uplatnená fikcia, že takéto dodanie tovaru sa považuje za dodanie podľa ust. § 8 zákona o dani z pridanej hodnoty je nesprávna a ničím nepodložená. V súvislosti s nepriznaním práva na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry vystavenej dodávateľom Immobiliare spol. s r.o. žalobca uviedol, že v danom prípade bola medzi ním a dodávateľom uzatvorená kúpna zmluva v zmysle ust. § 409 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa stala perfektnou vykonaním posledného úkonu - zaplatením kúpnej ceny, pričom platba za dodaný tovar bola vykonaná a preukázaná príjmovým pokladničným dokladom číslo 10HP00037 zo dňa 10.09.2010. Týmto bola splnená podmienka plynúca tak z ust. § 8 ako aj § 19 zákona o dani z pridanej hodnoty, a teda žalobcovi vznikol nárok na odpočet dane podľa ust. § 49 zákona o dani z pridanej hodnoty. Zároveň uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj príslušná faktúra a na nej potvrdzujúci podpis konateľa žalobcu. Ak teda dodávateľ Immobiliare spol. s r.o. vystavil pre žalobcu faktúru, na ktorej uviedol daň, ktorú je povinný odviesť, má žalobca v zmysle zásady daňovej neutrality právo odpočtu dane. Žalobca namietal aj tú skutočnosť, že ak tovar bol predaný a vyvezený mimo územie Slovenskej republiky, tak musel byť aj obstaraný, preto tvrdenie žalovaného o nedodaní tovaru dodávateľom Immobiliare spol. s r.o. sa javí ako nelogické a nezákonné a v rozpore so zásadou daňovej neutrality. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca zastáva názor, že žalobou napadnuté rozhodnutie je neurčité, nezákonné a z dôvodu jeho vnútorného rozporu aj nepreskúmateľné, nie je dostatočne odôvodnené, výrok rozhodnutia nevychádza zo stavu zisteného v daňovom konaní, odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje všetky skutočnosti, ktoré by mali byť podkladom rozhodnutia, skutkový stav veci je nedostatočne a nesprávne posúdený, žalovaný nesprávne právne vec posúdil a zároveň bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Záverom navrhol, aby súd žalobou napadnuté rozhodnutie č. 1100307/1/303503/2014/4975 zo dňa 08.07.2014 ako aj prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/5261263/2013 zo dňa 25.11.2013 zrušil a vec vrátil správnym orgánom na ďalšie konanie. Rovnako si uplatnil tak náhradu trov konania ako aj právneho zastúpenia. Žalobca súčasne s podaním žaloby požiadal podľa ust. § 250c O.s.p. o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Predmetnej žiadosti predseda senátu vyhovel a uznesením č. k. 14S/164/2014-189 zo dňa 11.03.2015 odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/303503/2014/4975 zo dňa 08.07.2014 do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci vedenej na súde pod sp. zn. 14S/164/2014. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 19.12.2014 a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K námietke týkajúcej sa pochybenia žalovaného, ktorý v rozhodnutí rozhodol len v rozsahu zmeny, ale o ostatných častiach nerozhodol, žalovaný uviedol, že v danom prípade prvostupňové rozhodnutie trpelo vadou matematicky nesprávne vypočítaného peňažného plnenia, t. j. rozdielu dane, ktorý mal žalobca v stanovenej lehote uhradiť. Nakoľko správca dane nesprávne vyčíslil základ dane, keď protihodnotu, ktorú mal žalobca prijať neznížil o daň z pridanej hodnoty, žalovaný postupom podľa ust. § 3 ods. 1 v spojení s ust. § 74 ods. 4 daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie zmenil. Ďalšiu námietku, že žalobca preukázal splnenie podmienok plynúcich z ust. § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty, vyhodnotil žalovaný za neopodstatnenú, nakoľko všetky žalobcom predložené a v podanej žalobe bližšie špecifikované doklady vykonaným dokazovaním boli spochybnené. Deklarovaný prepravca totiž nepotvrdil odberateľskými faktúrami deklarovanú prepravu tovaru, keď tento nevedel, či predmetnú prepravu vykonal a ani to, či bolo na prepravu použité vozidlo s EČV uvedenom na sporných medzinárodných nákladných listoch ani to, či niekto zadal za žalobcu objednávku na nejakú prepravu. Taktiež výsledky šetrenia maďarskej daňovej správy nepotvrdili reálnosť intrakomunitárneho dodania sporného tovaru spoločnosti ARMAR 62 Kft. Navyše predmetná spoločnosť dňom 07.04.2010 vstúpila do konkurzu a bol určený správca konkurznej podstaty, z čoho následne vyplýva, že v rozhodnom období mal za spoločnosť konať správca konkurznej podstaty a nie vtedajší konateľ p. T. K.. Súčasne konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o., ktorá mala v rozhodnom období prepravovať sporný tovar, p. Mgr. J. V., nevedel, či mali byť sporné prepravy objednané osobne žalobcom a zároveň si nepamätal žiadne okolnosti predmetných prepráv. Žalobca vierohodne nepreukázal, že predmetný tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu a súčasne, že nadobúdateľom deklarovaného tovaru sa stala spoločnosť ARMAR 62 Kft., nakoľko ním predložené doklady a dôkazy získané dožiadaním počas kontroly si navzájom odporujú a nepreukazujú, že nadobúdateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, tak to plynie z ust. § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Predloženie sporných odberateľských faktúr, dodacích listov, pokladničných príjmových dokladov ako aj medzinárodných nákladných listov predstavuje síce splnenie formálnej podmienky na uznanie oslobodenia dane z pridanej hodnoty, avšak zároveň, uvedené doklady musia byť odrazom skutočnosti, čo sa však v danom prípade nepreukázalo. K návrhu žalobcu o vypočutie svedka p. T. K. žalovaný uviedol, že správca dane v rámci doplneného konania predvolal túto osobu, príslušné predvolanie táto prevzala, neskôr telefonicky sa dohodla so správcom dane na termíne výsluchu, na ktorý sa však táto bez ospravedlnenia nedostavila; rovnako pokus o jej predvedenie príslušným obvodným oddelením policajného zboru nebolo úspešné. K námietke žalobcu, že svedok p. Mgr. J. V. (v rozhodnom období konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o.) na ústnom pojednávaní dňa 13.09.2010 potvrdil vykonanie dvoch prepráv pre žalobcu do Budapešti odberateľovi ARMAR 62 Kft., a to v dňoch 07.07.2010 a 14.07.2010, žalovaný uviedol, že uvedené prepravy nepreukazujú prepravenie sporného tovaru v zdaňovacom období august 2010, nakoľko podľa predložených medzinárodných nákladných listov sa mala preprava predmetného tovaru uskutočniť v období 02.08.2010, 09.08.2010, 16.08.2010 a 31.08.2010. K prekročeniu zákonného oprávnenia správcu dane, keď tento od žalobcu požadoval preukázanie takých skutočností, ktoré sú v dispozícii spoločnosti ARMAR 62 Kft., žalovaný poukázal na skutočnosť, že vypočutie (podľa žalobcu) kľúčového svedka p. T. K. navrhol sám žalobca a zároveň dodal, že v rozhodnom období uvedená osoba nebola oprávnenou osobou konať za spoločnosť, nakoľko v tom čase bol na predmetnú spoločnosť vyhlásený konkurz, a teda za spoločnosť konal správca konkurznej podstaty, o čom mal žalobca vedieť, nakoľko táto skutočnosť vyplýva z verejne dostupného maďarského obchodného registra. K zamietnutiu návrhu žalobcu o vypočutie vodiča p. F. U., žalovaný poukázal na to, že tak žalobca v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 28.02.2013 ako aj vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o. v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 26.02.2013 nevedeli uviesť meno vodiča, pričom v danom prípade je dôkazným bremenom žalobcu, aby tento preukázal, že predmetný tovar bol dodaný odberateľovi ARMAR 62 Kft. do Maďarska. Táto povinnosť totiž plynie žalobcovi z ust. § 3 ods. 8 ako aj z ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Navyše žalobca o vodičovi p. F. U. neuviedol žiadne iné identifikačné údaje, nakoľko oznámenie iba mena a priezviska nie je postačujúce na to, aby bolo možné získať o tejto osobe bližšie informácie z príslušného Centrálneho registra obyvateľov. K námietka žalobcu, že správca dane mal prerokovať a uviesť pochybnosti ohľadom preukázania skutočností potrebných na správne určenie dane, žalovaný uviedol, že správca dane nie je povinný napovedať daňovému subjektu, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť bola spochybnená, preukazovať pravdivosť svojich tvrdení. Na ústnom pojednávaní dňa 04.09.2013 bol žalobca oboznámený so všetkými skutočnosťami, zistenými správcom dane, pričom po ich oboznámení sa, žalobca nepodal žiadne námietky, návrhy, iba uviedol, že s uvedenými závermi nesúhlasí. Rovnako k vyjadreniu sa k protokolu žalobca v ňom uvedeným záverom vyjadril nesúhlas a navrhol vypočuť ďalších svedkov, pričom ani s tým súvisiace doplnenie konania neprivodilo žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci. K namietanému nepreukázaniu záveru správcu dane o tom, že predmetný tovar nebol dodaný do Maďarska, že nebol ani prepravený mimo územie Slovenskej republiky a zostal na území Slovenskej republiky a podľa názoru žalobcu ostal v jeho majetku a dispozícií, čím nemožno teda uplatňovať ust. § 19 zákona o dani z pridanej hodnoty, žalovaný uviedol, že na základe žalobcom predložených listín v priebehu daňového konania nebolo dostatočne preukázané, že predmetný tovar opustil územie Slovenskej republiky. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru platiteľovi do iného členského štátu sa nevzťahuje na tovar ako taký, t. j. na predmet predaja, ale na dodanie tovaru, teda daňovú transakciu medzi týmito subjektmi aj s preukázaním dodania tovaru nadobúdateľovi v inom členskom štáte. V tomto prípade žalobca nepreukázal dodanie tovaru mimo územia Slovenskej republiky pre odberateľa ARMAR 62 Kft., a že bol predmetný tovar aj zdanený. Taktiež žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že by predmetný tovar u neho zostal, preto správca dane postupoval správne, keď k sporným odberateľských faktúram vyčíslil daň z pridanej hodnoty a ako deň dodania uviedol deň uvedený v príslušných sporných odberateľských faktúrach, čo taktiež zo strany žalobcu v priebehu daňového konania rozporované nebolo. K námietke, že žalobca nevystavil pre odberateľa ARMAR 62 Kft. faktúru, na ktorej by uviedol daň, preto si odberateľ túto daň nemohol uplatniť, z toho dôvodu neexistuje právny dôvod na dorubenie dane pri zachovaní daňovej neutrality podľa Šiestej smernice Rady EHS, žalovaný uviedol, že princíp neutrality predpokladá, že akémukoľvek zdaneniu nadobudnutia tovaru v členskom štáte určenia, alebo prepravy tovaru zodpovedá oslobodenie predmetnej dodávky v členskom štáte odoslania, alebo prepravy. Správca dane na základe medzinárodnej výmeny informácií zabezpečil dôkaz o tom, že odberateľ ARMAR 62 Kft. si neplní svoje daňové povinnosti. K námietke žalobcu, že na základe vzniknutého zdaniteľného obchodu a na základe príslušnej faktúry zo dňa 12.08.2010 za tovar dodaný dodávateľom Immobiliare spol. s r.o. vznikol žalobcovi nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ust. § 49 zákona o dani z pridanej hodnoty, žalovaný uviedol, že v priebehu daňového konania bolo zistené, že predmetná dodávateľská spoločnosť je nekontaktná, so správcom nespolupracuje, jej adresované zásielky sa vracajú s poznámkou doručovateľa „adresát neznámy" a konateľa p. F. Q. sa ani po neúspešných opakovaných predvolaniach nepodarilo predviesť ani príslušným obvodným oddelením policajného zboru. Žalovaný ďalej poukázal aj na tú skutočnosť, že sám žalobca nevedel spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázať, že predmetný tovar bol dodaný spoločnosťou Immobiliare spol. s r.o., nevedel kedy a kde dohodol predmetný obchod, taktiež nevedel meno vodiča, ktorý mal prepraviť príslušný tovar od dodávateľa do skladu v Sládkovičove. Rovnako žalobca nemal žiadne vedomosti o svojej vykazovanej aktivite a fungovaní obchodu, keď tvrdil, že spoločnosť Immobiliare spol. s r.o. mu nielen dodala predmetný tovar, ale aj konateľ spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. p. F. Q. za dodaný tovar aj žalobcovi uhradil. Taktiež žalovaný poukázal na rozporuplnosť tvrdenia žalobcu o tom, že v čase dodania predmetného tovaru bol konateľom p. V. J., pričom z výpisu z obchodného registra vyplýva, že v rozhodnom období bol konateľom spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. p. F. Q. (od 30.01.2010 do 18.01.2011), pričom žalobcom zmieňovaná osoba p. V. J., konateľom menovanej spoločnosti nikdy nebol. Zároveň žalovaný dodal, že v rámci doplneného konania správcovi dane uložil povinnosť vypočuť osobu p. F. Q., avšak túto sa nepodarilo vypočuť. K námietke, že ak tovar bol predaný a vyvezený mimo územie Slovenskej republiky, tak musel byť aj obstaraný, žalovaný uviedol, že v danom prípade nebola spochybnená samotná existencia tovaru, ale spochybnené bolo to, že predmetný tovar dodala práve spoločnosť Immobiliare spol. s r.o. K rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-184/05, C-273/11 a C-409/04, na ktoré žalobca v podanej žalobe odkázal, žalovaný uviedol, že v danom prípade nemožno predpokladať dobromyseľnosť žalobcu, keď tento uzatváral obchody so spoločnosťou v konkurznom konaní. Žalobca neprijal všetky potrebné opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že dodávku, ktorú uskutoční v rámci Spoločenstva nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa ust. § 246 ods. 1 O.s.p. nariadil podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vo veci pojednávanie, ktorého sa zúčastnil tak právny zástupca žalobcu ako aj poverený zástupca žalovaného. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 10.12.2015 uviedol, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nespochybnil existenciu tovaru, ktorý mal byť dodaný do iného členského štátu. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca splnil aj ďalšie podmienky uvedené v § 43 zákona o správe daní, ktoré sú podstatné pre režim oslobodenia od dane, keď príslušnými listinnými dokladmi CMR, faktúrami, príjmovými pokladničnými dokladmi preukázal dodanie tovaru, pričom doklady boli podpísané preberajúcou osobou (odberateľom ako aj prepravnou spoločnosťou). Ďalej namietal, že žalobca v daňovom konaní navrhol v konaní vypočuť svedka, ktorého nevedel síce identifikovať, avšak správne orgány mohli šetrením jeho adresu zistiť, resp. zistiť jeho pobyt, a to aj s poukazom na to, že sa zmenil konateľ prepravnej spoločnosti ako aj pomery v tejto spoločnosti. Okrem toho namietal, že žalovaný v inom prípade, týkajúceho sa iného zdaňovacieho obdobia (február 2010) uznal režim odpočtu zo strany žalobcu, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že je dôležité, aby nedochádzalo k neopodstatneným rozdielom v rozhodovaní v skutkovo zhodných veciach. Taktiež z vyjadrenia Maďarskej daňovej správy vyplýva, že spoločnosť ARMAR 62 Kft. ako odberateľ tovaru nebola v likvidácii v čase ako to uvádza žalovaný, t.j. v rozhodnom období ale do konkurzu táto spoločnosť išla dňa 10.2.2012. Na ďalšom pojednávaní konanom dňa 31.3.2016 právny zástupca žalobcu uviedol, že pokiaľ ide o svedka F. U., ktorého žalobca žiadal vypočuť v konaní pred správnym orgánom, tak žalobca nemal vedomosť o pobyte tejto osoby, a preto navrhol správcovi dane, aby urobil dopyt na sociálnu poisťovňu ohľadne tejto osoby, resp. zistenia pobytu tejto osoby. Poukázal na to, že išlo o kľúčového svedka, pokiaľ ide o preukázanie obchodných transakcií, ktoré boli v rámci jednotlivých zdaňovacích období zrealizované. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 24 ods. 2 daňového poriadku, keď správny orgán by mal viesť dokazovanie tak, aby skutočnosti boli zistené čo najúplnejšie, čo zo strany správnych orgánov nebolo uskutočnené. V súvislosti s výsluchom J. V. ako bývalého konateľa spoločnosti BR Trade Slovakia (prepravca tovaru) uviedol, že tento výsluch sa ohľadne predmetného zdaňovacieho obdobia uskutočnil až po troch rokoch, pričom J. V. v zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 26.2.2013 uviedol, resp. nevylúčil, že tieto prepravy boli vykonané, avšak nemal k dispozícii už účtovné doklady, nakoľko previedol túto spoločnosť na iný subjekt. V tejto súvislosti právny zástupca žalobcu poukázal na zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 13.9.2010, ktorá sa týkala zdaňovacieho obdobia júl 2010, pričom svedok do tejto zápisnice uviedol, že v mesiaci júl 2010 boli vykonané dve prepravy a jednalo sa o prepravu solárnych panelov. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 10.12.2015 uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení zo dňa 18.12.2014, v ktorom žalovaný reagoval na všetky tvrdenia, ktoré uvádzal žalobca vo svojej žalobe. Pokiaľ ide o spoločnosť ARMAR Kft. 62 (odberateľ tovaru), tak u tejto spoločnosti začiatok konkurzného konania nastal 7.4.2010, čo vyplýva z oznámenia Národného daňového a colného úradu pre severnú Budapešť. V súvislosti s námietkou žalobcu, že v obdobnom konaní, avšak za iné zdaňovacie obdobie (február 2010), ktoré bolo v rámci daňovej kontroly u žalobcu realizované, neboli vykonané medzinárodné dožiadania ako v prípade tohto zdaňovacieho obdobia (august 2010), čo je zásadný rozdiel a taktiež ani z predložených faktúr nevyplýva, že by odberateľom v zdaňovacom období február 2010 bola spoločnosť ARMAR Kft. 62. V súvislosti s navrhovaným výsluchom svedka p. U. - údajného vodiča prepravcu poukázal na to, že v konaní vypočutý konateľ prepravovanej spoločnosti si nevedel spomenúť na meno vodiča, ktorý mal byť podľa tvrdení žalobcu zamestnancom prepravnej spoločnosť BR Trade Slovakia s.r.o. a samotný žalobca si nevedel spomenúť pri ústnom pojednávaní, aký vodič mal prepravu uskutočniť, pričom žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o právnym zástupcom predloženú zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 13.9.2010, tak táto sa týkala zdaňovacieho obdobia jún 2010, pričom predmetom tohto konania je preskúmavanie rozhodnutia žalovaného týkajúce sa zdaňovacieho obdobia august 2010, a preto nebol dôvod, aby správca dane na túto zápisnicu prihliadal. Ďalej uviedol, že zo žiadneho vyjadrenia žalovaného nevyplýva, že by tvrdil, že spoločnosť ARMAR Kft. 62 nebola identifikovaná pre DPH v kontrolovanom zdaňovacom období. Je však nesporné, že 7.4.2010 vstúpila do likvidácie, ktorá skutočnosť však z výpisu z obchodného registra predloženého právnym zástupcom žalobcu nevyplývala, nakoľko tento údaj sa tam nenachádzal. Podľa § 244 O.s.p. (1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 250i O.s.p. (1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 2 Daňového poriadku Na účely tohto zákona sa rozumie a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov 1); Podľa § 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 24 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 44 Daňového poriadku (1) Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. (2) Daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. (3) Správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorý patrí do miestnej príslušnosti iného správcu dane; to neplatí, ak je správcom dane obec. (4) Daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať u toho istého daňového subjektu aj opätovne, a) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním, b) ak daňový subjekt žiada o vrátenie sumy podľa osobitných predpisov, 35) c) na podnet ministerstva, finančného riaditeľstva, d) na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní. Podľa § 45 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie 1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. (2) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2) a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov. Podľa § 46 Daňového poriadku (1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. (8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1) zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 36a) (9) Daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 36a) (10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov. Podľa § 68 Daňového poriadku (1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. (5) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Podľa § 8 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v rozhodnom znení (ďalej len „zák. č. 222/2004 Z. z.") (1) Dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí; Podľa § 19 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. (5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. Podľa § 49 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané; Podľa § 51 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71; Podľa § 69 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň. Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania takým spôsobom, že tieto vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodného kontextu legislatívy a nutnosti aproximácie daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy, pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi). V tomto zmysle je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy Daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý vyrubil žalobcovi rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010. Z obsahu súdneho spisu a k nemu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že v zmysle Oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 9211401/5/2730443/2012/Col zo dňa 27.09.2012 začala dňa 22.10.2012 v zmysle ust. 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január, marec - október 2010. Dňa 18.09.2013 bol pod č. 9211401/5/4261718/2013 vypracovaný Protokol z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január, marec - október 2010, výsledkom ktorého bolo aj konštatovanie správcu dane, že v súvislosti so zdaňovacím obdobím august 2010 žalobcovi vo vzťahu k spoločnosti ARMAR 62 Kft. nevzniklo právo na oslobodenie od dane, čím mu vznikol rozdiel dane v sume 83.255,72 eur a vo vzťahu k spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane, čím mu bol vyrubený rozdiel dane v sume 25.680,40 eur, a teda v súhrne 108.936,12 eur. Výzvou č. 9211401/5/4262217/2013 zo dňa 18.09.2013 (prílohu ktorej tvorí v zmysle ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku príslušný protokol), bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam uvedených v Protokole najneskôr do 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že predmetná výzva spolu s príslušným protokolom bola žalobcovi doručená dňa 04.10.2013. Podaním žalobcom nazvaným „Vyjadrenie k protokolu č. 9211401/5/4261718/2013„ a správcovi dane došlým dňa 21.10.2013, žalobca vyjadril nesúhlas s výsledkami zistenými správcom dane. Má za to, že správcovi dane predložil všetky relevantné daňové a účtovné doklady, a teda postupoval v súlade s platnou legislatívou, ako aj bežnou obchodnou praxou. Správca dane neuviedol a nekonkretizoval, aké ďalšie doklady a dôkazy mal žalobca predložiť. Žalobca nemôže zodpovedať za skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľov a odberateľov. Vo vzťahu k spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. uviedol, že zo strany pôvodného konateľa nebolo možné, aby si pamätal konkrétne prepravy realizované pre žalobcu, a to navyše bez možnosti nahliadnutia do účtovníctva spoločnosti, nakoľko toto bolo odovzdané novému konateľovi spoločnosti. Poukázal na zápisnicu spísanú pred Daňovým úradom Galanta, v ktorej p. Mgr. J. V. (konateľ spoločnosti od 24.09.2009 do 26.01.2011; pozn. súdu) potvrdil vykonanie prepráv pre žalobcu. Vo vzťahu k spoločnosti ARMAR 62 Kft. uviedol, že správca dane nevyužil všetky možnosti na zistenie reálnosti obchodných transakcií a zároveň požiadal o vypočutie konateľa menovanej spoločnosti p. T. K.. Záverom podaného vyjadrenia k príslušnému protokolu žalobca dodal, že neuznanie práva na odpočítanie dane považuje za neopodstatnené a nezákonné. Protokol bol prerokovaný dňa 18.11.2013 - Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/5143608/2013 zo dňa 18.11.2013 s tým, že správca dane vyhodnotil vyjadrenia žalobcu k Protokolu č. 9211401/5/4261718/2013 zo dňa 18.09.2013 ako nedôvodné, a teda nemajúce vplyv na zistenia uvedené v príslušnom protokole. Na podklade kontrolných zistení vydal správca dane - Daňový úrad Trnava dňa 25.11.2013 pod č. 9211401/5/5261263/2013 podľa ust. 68 ods. 5 Daňového poriadku Rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, ktorým vyrubil dňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane v sume 108.936,12 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010. Kontrolou predložených dokladov a údajov uvedených v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2010 správca dane zistil, že žalobca si uplatnil oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu pre odberateľa ARMAR 62 Kft. (Maďarská republika) na základe faktúr č. 2010/030 zo dňa 02.08.2010, č. 2010/031 zo dňa 09.08.2010, č. 2010/033 zo dňa 16.08.2010 a č. 2010/034 zo dňa 31.08.2010 v celkovej fakturovanej sume bez dane z pridanej hodnoty › 438.188 eur. Za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci vo vzťahu k vyššie označenej spoločnosti správca dane vychádzal predovšetkým zo skutočností získaných a poskytnutých zo strany maďarskej finančnej správy na základe medzinárodnej výmeny daňových informácií, z výsledkov získaných na základe dožiadania Daňového úradu Prešov (preverenie uskutočnenia prepravy spoločnosťou BR Trade Slovakia s.r.o.), z výsluchu svedka p. Mgr. J. V. (v rozhodnom období konateľ prepravcu BR Trade Slovakia s.r.o.), z výsledkov získaných na základe dožiadania Daňového úradu Košice (vypočutie svedkov p. K. V. - konateľa spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. v období od 04.04.2011 do 20.05.2014 a p. G. V. - konateľa spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. v období od 18.01.2011 do 04.04.2011) a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie prepravy deklarovanej dokladmi CMR č. SK7047457, č. SK7047456, č. SK7047455 a č. SK7047454. Žalobca ako aj ďalšie preverované subjekty vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázali, že tovar uvedený na odberateľských faktúrach bol reálne dodaný do iného členského štátu (spoločnosti ARMAR 62 Kft. - Maďarská republika), a teda nebolo v konaní preukázané, že by žalobcovi vzniklo právo na oslobodenie od dane. Vzhľadom na uvedené, správca dane s poukazom na ust. § 19 zák. č. 222/2004 Z. z. považoval žalobcom deklarované dodanie za dodanie v zmysle ust. § 8 zák. č. 222/2004 Z. z. a uložil žalobcovi povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu daň z pridanej hodnoty v sume 83.255,72 eur. Preverovaním zdaniteľného obchodu medzi žalobcom a jeho dodávateľom - spoločnosťou Immobiliare spol. s r.o. správca dane zistil, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. 100100042 zo dňa 12.08.2010 v cene bez dane › 135.160 eur a daňou › 25.680,40. Za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci vo vzťahu k vyššie označenej spoločnosti správca dane vychádzal predovšetkým z výsledkov získaných na základe dožiadania Daňového úradu Nitra (preverenie uskutočnenia zdaniteľného plnenia u spoločnosti Immobiliare spol. s r.o.), z výsledkov získaných na základe dožiadania Daňového úradu Banská Bystrica (vypočutie svedka p. F. Q. - v rozhodnom období konateľ Immobiliare spol. s r.o.) a dospel k záveru, že v danom prípade nebolo jednoznačne a vierohodne preukázané, že dodávateľ žalobcu - spoločnosť Immobiliare spol. s r.o. vo faktúre deklarovaný tovar skutočne žalobcovi dodal. Dodávateľ žalobcu - spoločnosť Immobiliare spol. s r.o. nepreukázal, či vôbec vykonáva ekonomickú činnosť, nepreukázal odkiaľ tovar nadobudol, ako bol tovar prepravený odberateľovi (žalobcovi), či má dodanie tovaru zaúčtované vo svojom účtovníctve a v záznamoch dane z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie a v tomto prípade tiež kontrolované obdobie. Vzhľadom na vyššie uvedené, správca dane konštatoval na strane žalobcu porušenie ust. § 49 zák. č. 222/2004 Z. z., čím mu v konečnom dôsledku nevzniklo právo na odpočítanie dane v sume 25.680,40 eur. Žalobca podal proti rozhodnutiu o vyrubení rozdielu dane odvolanie, v ktorom predovšetkým namietal jeho nezákonnosť, porušenie svojich práv pri výkone daňovej kontroly, nesprávne zistenie skutkového stavu veci ako aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V súvislosti s neuznaním oslobodenia od dane pri dodaní tovaru spoločnosti ARMAR 62 Kft. zastával názor, že v dostatočnom rozsahu splnil všetky podmienky pre uplatnenie práva na oslobodenie od dane plynúce z ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z., keď odberateľ tovaru bol v danom čase osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, žalobca predložil príslušné doklady o preprave s uvedeným miestom určenia, príslušné faktúry ako aj doklady o platbe. Ďalej poukázal na pochybenie správcu dane, keď tento nevypočul žalobcom navrhnutého svedka p. T. K. (konateľa spoločnosti ARMAR 62 Kft.). Vo vzťahu k prepravcovi - spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. uviedol, že nemôže niesť zodpovednosť za to, že táto spoločnosť je nekontaktná a jej aktuálny konateľ je nezastihnuteľný. Poukázal na výpoveď p. Mgr. J. V. (konateľ menovanej spoločnosti v rozhodnom období), ktorý potvrdil obchodný styk so žalobcom, avšak vzhľadom na to, že nemal k dispozícií účtovné doklady spoločnosti, nevedel sa konkrétne vyjadriť. Taktiež tento nepoprel pravosť žalobcom predloženej faktúry. Rovnako potvrdil vykonanie dvoch prepráv pre žalobcu odberateľovi ARMAR 62 Kft. v období 08.07.2010 a 14.07.2010. Žalobca ďalej navrhol v odvolacom konaní vypočuť svedka p. F. U. - vodiča, ktorý vykonával prepravu príslušného tovaru. Žalobca v ďalšej časti podaného odvolania napadol správcom dane aplikované ust. § 19 zák. č. 222/2004 Z. z. ako aj to, že správca dane pri výpočte základu dane vyfakturovanú sumu neznížil o daň. Pochybenie správcu dane žalobca videl aj v tom, že ho tento nevyzval na predloženie ďalších dôkazov, ktoré by preukázali hodnovernosť už žalobcom predložených dokladov. K neuznaniu odpočítania dane z dodávateľskej faktúry vystavenej dodávateľom Immobiliare spol. s r.o. poukázal na to, že v čase dodania tovaru bol konateľom menovanej spoločnosti p. V. J. (?), ktorý bol dňa 04.03.2013 vypočutý na Daňovom úrade Banská Bystrica v súvislosti s výkonom miestneho zisťovania u žalobcu, z čoho vyplýva, že táto osoba je kontaktná. Zároveň žalobca uviedol, že požiadal správcu dane o opätovné vypočutie p. F. Q., nakoľko správca dane túto osobu z dôvodu jej nezastihnuteľnosti nemohol vypočuť a žalobca na uvedenú osobu získal kontakt, čo však správca dane odmietol. K záveru správcu dane o nepreukázaní dodania tovaru spoločnosťou Immobiliare spol. s r.o., žalobca uviedol, že skutočnosť, že jeho dodávateľ neprizná dodanie tovaru nemôže sama o sebe znamenať, že nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru. Z dôvodu, že v konaní správcu dane bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia, z dôvodu nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci ako aj z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a vzájomný vnútorný rozpor dôvodov, žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalovaný rozhodnutím 1100307/1/303503/2014/4975 zo dňa 08.07.2014, postupom podľa ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku zmenil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/5261263/2013 zo dňa 25.11.2013 o vyrubení rozdielu dane vo výške 108.936,12 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010, vydanom podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku, tak že vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 zmenil na sumu 95.643,19 eur. V súvislosti so žalobcom namietaným nevypočutím osôb p. T. K. a p. F. Q., žalovaný uložil správcovi dane doplniť konanie o ich vypočutie, pričom bolo zistené, že uvedené osoby (na ktoré sám žalobca ponúkol kontakt) nebolo možné ani po vyčerpaní všetkých procesných možností (opakované predvolanie, predvedenie) vypočuť. Vo vzťahu k spoločnosti ARMAR 62 Kft. sa žalovaný v plnom rozsahu stotožnil so závermi zistenými správcom dane, nakoľko na základe vykonaného dokazovania bolo zistené, že žalobca právne relevantným spôsobom nevyvrátil pochybnosti správcu dane ohľadom prepravy deklarovaného tovaru inému členskému štátu - spoločnosti ARMAR 62 Kft. Žalobca nesplnil podmienky pre oslobodenie dodania tovaru v zmysle ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. a správca dane správne postupoval, keď podľa ust. § 19 a § 27 zák. č. 222/2004 Z. z. pristúpil k zdaneniu sporného tovaru. Navyše v rozhodnom období mal za spoločnosť konať správca konkurznej podstaty, nakoľko spoločnosť ARMAR 62 Kft. ku dňu 07.04.2010 vstúpila do konkurzu a nie p. T. K.. Ako dôvodnú posúdil žalovaný odvolaciu námietku žalobcu, že správca dane pri výpočte základu dane vyfakturovanú sumu neznížil o daň. Žalovaný znížil vyrubený rozdiel dane o sumu 13.292,93 eur zodpovedajúcu rozdielu medzi daňou z pridanej hodnoty zodpovedajúcou rozdielu medzi daňou z pridanej hodnoty (83.255,72 eur) vyčíslenou správcom dane z protihodnoty, ktorú mal žalobca prijať za sporné odberateľské faktúry nezníženú o daň z pridanej hodnoty a daňou z pridanej hodnoty (69.962,79 eur), vyčíslenou k sporným odberateľským faktúram z protihodnoty, ktorú mal žalobca prijať za sporné odberateľské faktúry zníženú o daň z pridanej hodnoty. Vo vzťahu k spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. sa taktiež žalovaný v plnom rozsahu stotožnil so závermi zistenými správcom dane, žalobcom predložené doklady nepreukázali ním prezentované skutočnosti, nevyvrátil a neodstránil pochybnosti, či deklarovaný tovar bol skutočne dodaný spoločnosťou Immobiliare spol. s r.o., a preto správca dane postupoval správne, keď žalobcovi uplatnené právo na odpočítanie dane nepriznal. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím a jeho odôvodnením, pričom z dôvodu vyčíslenia správnej výšky dane z pridanej hodnoty zmenil vo výrokovej časti prvostupňové rozhodnutie správcu dane tak, že vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 zmenil na sumu 95.643,19 eur. V súvislosti s nepriznaním oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu pre odberateľa ARMAR 62 Kft. má žalobca za to, že podmienky na priznanie oslobodenia od dane boli v jeho prípade splnené a riadne správcovi dane preukázané a rozhodnutie, ktoré žiada preskúmať označuje za nezákonné, nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvod. Súd v danom prípade dospel k záveru, že žalobca ako daňový subjekt jednoznačne nepreukázal, že tvrdené skutočnosti existujú na materiálnom základe tak ako ich deklaroval na predložených faktúrach, dokladoch o preprave CMR, a to aj subjektom uvedeným na týchto faktúrach. Nesplnenie čo len jednej z hmotnoprávnych zákonných podmienok má za následok nesplnenie nároku na odpočítanie dane. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na daňové konanie po odpočte dane z pridanej hodnoty sú na preukázanie nároku na odpočet DPH kladené prísnejšie podmienky ako u iných druhov daní. Zo zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Pokiaľ ide o podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, tak tieto sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si teda platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. V súvislosti s realizáciou obchodných vzťahov so spoločnosťou ARMAR 62 Kft. je potrebné konštatovať, že z výsledkov získaných správcom dane na základe medzinárodnej výmeny informácií vyplýva, že uvedená spoločnosť od 7.4.2010 vstúpila do likvidácie, v roku 2010 nemala spoločnosť žiadnych zamestnancov, za obdobie od 1.4.2010 do 31.12.2010 nepredložila žiadne daňové priznanie a ani žiaden súhrnný výkaz. Nesprávne konštatovanie žalovaného, že spoločnosť ARMAR 62 Kft. vstúpila do konkurzu 7.4.2010 nemá podľa názoru súdu skutočne vplyv na zistený skutkový stav ako aj na zákonnosť rozhodnutia žalovaného, pretože v danom prípade nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu. V takýchto prípadoch totiž nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej ale aj po obsahovej stránke. K tejto námietke žalobcu súd dáva do pozornosti, že v zmysle ust. § 24 daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, pričom v daňovom konaní je jeho povinnosťou preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Napriek tomu správca dane na základe dožiadania príslušných daňových úradov sa snažil zabezpečiť účasť svedkov aj cestou predvolaní, opakovaných predvolaní ako aj predvedenia, avšak neúspešne. Pokiaľ správca dane nevykonal výsluch svedka - vodiča F. U., tak neučinil tak preto, pretože žalobca neuviedol žiadne identifikačné údaje, pokiaľ ide o túto osobu a tiež ani vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. nevedel uviesť meno vodiča, ktorý mal prepravu tovaru vykonávať. Z ust. § 43 ods. 5 zákona o DPH vyplýva, že splnenie podmienok pre oslobodenie od dane je povinný preukázať platiteľ, ktorý si oslobodenie od dane uplatňuje. V danom prípade žalobca svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukázal, keď nepreukázal rozhodujúcu podmienku pre oslobodenie od dane a to, že tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu a že nadobúdateľom deklarovaného dodania sporného tovaru je spoločnosť ARMAR 62 Kft., ktorá je deklarovaná na sporných odberateľských faktúrach ako odberateľ. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Znamená to, že uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. Listiny predložené žalobcom (sporné odberateľské faktúry, dodacie listy, medzinárodné nákladné listy či príjmové pokladničné doklady) by bolo spôsobilé privodiť žalobcovi uplatniť oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH len za podmienky, že by bolo v daňovom konaní preukázané, že sporný tovar opustil územie SR a dodaný tovar bol zdanený odberateľom v inom členskom štáte (Maďarská republika), čo preukázané nebolo. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V danom prípade dokazovanie prebehlo zo strany správnych orgánov zákonným spôsobom, jednoznačne smerovalo k zisťovaniu okolností jednotlivých transakcií, ktoré mali byť predmetom zdanenia. Ak žalobca v tomto smere poukázal na rozsudky Súdneho dvora vo veci C-354/03 (OptigenLtD), C-355/03 (FulcrumElektronicsLtD) a C-484/03 (BondHouseSystemsLtD), tak tieto nemožno aplikovať na daný prípad, pretože v predmetnej veci je podvodom poznačené priamo plnenie, ktoré mal uskutočniť žalobca, t.j. nie plnenie, ktoré tomuto plneniu predchádzalo alebo nasledovalo v reťazi dodávok, a teda nie ako to vyplýva z vyššie uvedených rozsudkov. Taktiež nemožno na daný prípad aplikovať rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 5Afs 131/2004 z 25.3.2005, pretože uvedený rozsudok rieši situáciu, kedy mal žalobca dokazovať v rámci daňového konania aj osoby, ktoré dodali príslušný tovar jeho dodávateľovi, pričom žalobca tieto skutočnosti nepreukázal. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákon o DPH stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Pre odpočet DPH je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je deklarované účtovným dokladom, faktúrou so všetkými zákonnými náležitosťami bolo zároveň reálne materiálne preukázané. V prejednávanom prípade, keďže žalobca si uplatnil oslobodenie od platenia dane podľa § 43 zákona o DPH, bolo predpokladom takéhoto postupu aj preukázanie, že nadobudnutý tovar bol v Maďarskej republike aj zdanený, čo sa však nepreukázalo (oznámenie Maďarskej finančnej správy ako aj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-409/04 vo veci (Teleos). Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, tak v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly. Znamená to, že daňový subjekt musí preukázať, že faktúry na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. V súvislosti s ďalšími rozsudkami Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalobca poukázal súd uvádza, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvoláva na niektoré rozsudky, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora EÚ a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Naviac treba vziať do úvahy aj to, že odkaz na predmetné rozsudky nebol obsahovou súčasťou už podaného odvolania žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane zo dňa 25.11.2013. Pokiaľ ide o obchodný vzťah so spoločnosťou Immobiliare spol. s r.o., tak z ust. § 49 ods. 1,2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vyplýva, že iba doložením účtovného dokladu obsahujúceho zákonom stanovené náležitosti nie je nárok na odpočítanie dane preukázaný. Daň, či nárok na odpočítanie dane nemajú základ vo formálnom doklade, ale v existencii zdaniteľného plnenia, nakoľko zákon o DPH nestojí iba na formálnom, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia. Pokiaľ ide o výsluchy svedkov, tak správne orgány nariadili viaceré ústne pojednávania, na ktoré sa svedkovia z rôznych dôvodov neustanovili (napr. F. Q. - aktuálny konateľ spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. buď nepreberal písomnosti, pokiaľ ich prevzal, tak sa výsluchu nezúčastnil a menovaného sa nepodarilo ani predviesť). Z tohto vyplýva, že správca dane vyčerpal všetky zákonné prostriedky (ust. § 20 daňového poriadku) a to tak inštitút predvolania ako aj predvedenia a okrem toho vykonal aj potrebné dokazovanie. Na podporu toho, že k faktickému existujúcemu zdaniteľnému plneniu nedošlo svedčí aj odpoveď Daňového úradu Nitra, z ktorej vyplýva, že dodávateľ žalobcu - spoločnosť Immobiliare spol. s r.o., so správcom dane nekomunikoval, nebol kontaktný, nepreukázal výkon ekonomickej činnosti a za tretí štvrťrok v roku 2010 nedeklaruje v daňovom priznaní dodanie tovarov a služieb. Taktiež ani aktuálny konateľ spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. (p. E. J.) s daňovým úradom nespolupracuje, čo vyplýva z podania Prezídia Policajného zboru SR zo dňa 20.11.2012. Z vyššie zistených skutočností vyplýva, že v predmetnej veci si správca dane zaobstaral všetky dostupné dôkazné prostriedky, vykonal rozsiahli dokazovanie, pokiaľ navrhnuté dôkazy nevykonal, tak v rozhodnutí odôvodnil, z akého dôvodu ich nerealizoval, zistil čo najúplnejšie skutkový stav a dostatočným spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu ako aj s jeho námietkami. Žalobcom uvedené žalobné dôvody neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu žalovaného, resp. správnosť záverov, na základe ktorých boli založené vydané rozhodnutia správnych orgánov. Pokiaľ ide o spisový materiál predložený žalobcom z administratívneho spisu správcu dane vyhotoveného pri kontrole DPH za zdaňovacie obdobie február 2010, tak tento je skutkovo odlišný od prejednávaného prípadu a preto v danom prípade nemožno aplikovať ust. § 3 ods. 9 zákona o správe daní, pretože sa jednalo o rozdielny tovar, rozdielneho odberateľa ako aj rozdielneho prepravcu. Naviac žalobca porovnáva kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie február 2010 s kontrolou DPH za zdaňovacie obdobie júl 2010, pričom v danom prípade ide o zdaňovacie obdobie august 2010. Je možné preto konštatovať, že žalobca neuniesol tak v daňovom a ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány relevantným spôsobom nevysporiadali, pričom sa zaoberali všetkými žalobcom vznesenými námietkami. Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne pritom len na tie vady pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.), takýmito vadami sú spravidla procesné pochybenia, ktoré významným spôsobom ovplyvnili zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia. Pokiaľ teda žalobca v priebehu tohto preskúmavacieho konania na pojednávaní uvádzal ďalšie žalobné dôvody a súdu predkladal listinné doklady, ktoré sa týkali iného zdaňovacieho obdobia (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 13.9.2010, týkajúca sa zdaňovacieho obdobia júl 2010), tak na tieto žalobné dôvody súd nemohol prihliadať. Súd totiž nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 O.s.p. majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je súd podľa § 250h O.s.p. viazaný (R 58/2001). Tiež neprihliada na tie dôvody, ktoré neboli vznesené v dvojmesačnej lehote od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu žalobcovi. Pokiaľ sa jedná o zmenu prvostupňového správneho orgánu žalovaným v časti zmeny výšky vyrubeného rozdielu dane z pridanej hodnoty, tak k tomuto súd považuje za potrebné uviesť, že zo strany správcu dane bol matematicky nesprávne vypočítaný rozdiel dane, ktorý mal žalobca uhradiť, pričom správca dane nesprávne vyčíslil základ dane, keď protihodnotu, ktorú mal žalobca prijať neznížil o daň z pridanej hodnoty, a preto postupom podľa § 3 ods. 1 v spojení s ust. § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil. Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 250k O.s.p. tak, že procesne neúspešnému žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.