Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/165/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200685 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2014200685.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcu: Bea Trans, s.r.o., so sídlom Bratislavská 19, 924 01 Galanta, IČO: 44 623 313, zastúpeným advokátom JUDr. Ing. Arpádom Barczim, so sídlom T. Vansovej 225/3, 924 01 Galanta, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/310803/2014/13997 zo dňa 9. júla 2014 jednohlasne t a k t o r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou osobne doručenou súdu dňa 29.9.2014 sa žalobca zastúpený advokátom domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/310803/2014/13997 zo dňa 9.7.2014, ktorý tento postupom podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) zmenil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta č. 9211401/5/5260428/2013 zo dňa 25.11.2013 o vyrubení rozdielu dane vo výške 43 707,60 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010, vydanom podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku, tak že vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 zmenil na sumu 36 729,08 eur. V podanej žalobe žalobca predovšetkým namietal tú skutočnosť, že žalovaný ako odvolací správny orgán rozhodol len v rozsahu zmeny, ale v ostatných častiach napadnutého výroku správcu dane nerozhodol, čím sa teda stalo uvedené rozhodnutie neurčité, nepreskúmateľné, zmätočné, matematicky aj obsahovo nesprávne, a teda nezákonné. V súvislosti s nepriznaním práva na oslobodenie od dane za dodanie tovaru (konkrétne sa jednalo o Power LED) spoločnosti HM Top služby s.r.o. (Česká republika) mal žalobca za to, že splnil podmienky plynúce z príslušného ust. § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty, keď tento dodal tovar osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte, o čom svedčí doklad o preprave CMR č. SK6906574 preukazujúci miesto určenia dodania tovaru a zároveň identifikujúce EČV vozidla (GA 235 BL), ktorým sa príslušný tovar prepravoval, ďalej priložená faktúra č. 2010/014, ako aj príslušný príjmový pokladničný doklad preukazujúci úhradu za túto faktúru ako aj odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií. Vzhľadom na tieto skutočnosti, žalobca zastáva názor, že dôkazné bremeno, ktoré je naňho cez ust. § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty kladené uniesol, pričom vzťahy týkajúce sa jeho odberateľa a odberateľových subdodávateľov nemôžu tvoriť súčasť žalobcovho dôkazného bremena. Na tomto mieste poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 5 Afs 131/2004 zo dňa 25.03.2005, podľa ktorého dôkazné bremeno nemožno vnímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda aj tých ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-354/03 (OptigenLtD), C-355/03 (FulcrumElektronicsLtD) a C-484/03 (BondHouseSystemsLtD), z ktorého plynie záver, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý tým, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca, alebo následná transakcia zaťažená nemožnosťou preukázania dodávky / odberu, alebo daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie, alebo nemôže vedieť. Ďalej poukázal na to, že na každej faktúre, dodacom liste ako aj CMR sa nachádza podrobný súpis dodaného tovaru. Žalobca nemôže predpokladať, že u určitých odberateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude možné v neskoršom čase vynútiť dôkazy, spoluprácu s daňovými subjektmi, svedectvá, alebo účtovnú evidenciu. V ďalšej časti podanej žaloby dal žalobca do pozornosti aj rozsudky Súdneho dvora EÚ C-184/05 (Twoh), C-273/11 (Mecsek-GabonaESD) a C-409/04 (Teleos). Ďalej namietal, že celé daňové konanie je poznačené nesprávnym výkladom § 29 ods. 8 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (v priebehu preskúmavacieho konania uviedol, že malo ísť o ust. § 24 zák.č. 563/2009 Z.z.), pokiaľ ide o dôkazné bremeno, pretože nemôže zaťažovať iba daňový subjekt a rozdelenie rizika ako aj dôkazného bremena, či povinnosti medzi daňový subjekt a daňový orgán v nadväznosti na preukázanie skutočností alebo pri podvode spôsobeného treťou osobou musí byť v súlade so zásadou proporcionality. Skutočnosť, že spoločnosť HM Top služby s.r.o. (odberateľ tovaru) so správcom dane nekomunikuje, nie je dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru nedošlo. V súvislosti so zisťovaním skutkového stavu žalobca poukázal na svedeckú výpoveď p. Mgr. Róberta Vargu, konateľa prepravnej spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o. v čase uskutočnenia prepravy, ktorý potvrdil, že spoločnosť BR Trade Slovakia spol. s r.o. bola v obchodnom styku so žalobcom, avšak z dôvodu prevodu obchodného podielu na iného konateľa, tento sa nevedel k tomuto konkrétne vyjadriť. K uvedenej preprave bola predložená svedkovi faktúra, ktorej pravosť svedok p. Varga nepoprel a bol predložený aj doklad o úhrade. Ďalšie pochybenie videl žalobca v tom, že v priebehu odvolacieho konania navrhol vypočuť p. K. Z. - vodiča prepravcu BR Trade Slovakia spol. s r.o., vykonávajúceho v rozhodnom období prepravu príslušného tovaru, avšak žalovaný tento navrhovaný dôkaz odmietol vykonať, resp. ho zamietol. Žalobca síce tohto svedka navrhol vypočuť, avšak vzhľadom k tomu, že sa jednalo o osobu, s ktorou nemal žalobca právny vzťah ohľadom prepravy, tak ani nevedel získať jeho údaje týkajúce sa jeho bydliska. Ďalej poukázal, že so spoločnosťou HM Top služby s.r.o. žalobca obchodoval aj v zdaňovacom období február 2010, za ktoré bola vykonaná daňová kontrola od 14.5.2010 do 14.12.2011, pričom správca dane si preveroval skutočnosti aj medzinárodnou výmenou informácií. V tejto súvislosti poukázal na to, že po vykonaní tejto daňovej kontroly nebol vyrubený žiadny rozdiel dane, pričom tento prípad sa skutkovo zhoduje s posudzovaním prípadom a išlo o daňovú kontrolu, ktorá bola začatá až dňa 20.10.2010, vykonávaná v bezprostrednej časovej nadväznosti po uskutočnení obchodov a bola zo strany správcu dane vyhodnotená ako bez závad, bez vyrubeného rozdielu dane a presne za tých istých podmienok dokazovania, ktoré žalobca predložil v žalobou napadnutom konaní. Rovnako konštatoval, že v daňovom konaní síce platí prejednávacia zásada, teda žalovaný, (resp. správca dane) mal prejednať a uviesť svoje pochybnosti ohľadom preukázania skutočností potrebných na správne určenie dane, mal konkrétne pomenovať, aké má pochybnosti o preukaznosti plnenia a jeho oprávnenosti a najmä uviesť, ako ich odstrániť, resp. aké dôkazy by správca dane považoval za relevantné. Na podporu svojho tvrdenia žalobca poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Sžf 10/2012 a 3Sžf 1 /2011. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalobca zastáva názor, že žalobou napadnuté rozhodnutie je neurčité, nezákonné a z dôvodu jeho vnútorného rozporu aj nepreskúmateľné, nie je dostatočne odôvodnené, výrok rozhodnutia nevychádza zo stavu zisteného v daňovom konaní, odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje všetky skutočnosti, ktoré by mali byť podkladom rozhodnutia, skutkový stav veci je nedostatočne a nesprávne posúdený, žalovaný nesprávne právne vec posúdil a zároveň bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca zastáva názor, že preukázal predmetnú daňovú transakciu, resp. dodanie tovaru do ČR, čo potvrdil svedok K. H., bývalý konateľ spoločnosti HM Top služby s.r.o., ktorý potvrdil uskutočnenie intrakomunitárnej dodávky na základe faktúry č. 2010/014 zo dňa 4.3.2010. Tento tiež potvrdil, že podpis na prepravnom doklade o prevzatí tovaru je jeho (CMR SK 6906574), potvrdil úhradu faktúry ako aj miesto dodania tovaru do Březí (ČR), pričom s odstupom času si nespomenul na ďalšie podrobnosti týkajúce sa vykládky tovaru ako aj skutočnosť, komu bol tovar predaný. Záverom navrhol, aby súd žalobou napadnuté rozhodnutie č. 1100307/1/310803/2014/13997 zo dňa 9.7.2014 ako aj prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta č. 9211401/5/5260428/2013 zo dňa 25.11.2013 zrušil a vec vrátil správnym orgánom na ďalšie konanie. Rovnako si uplatnil tak náhradu trov konania ako aj právneho zastúpenia. Žalobca súčasne s podaním žaloby požiadal podľa ust. § 250c O.s.p. o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Predmetnej žiadosti predseda senátu vyhovel a uznesením č. k. 14S/165/2014-171 zo dňa 11.3.2015 odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/310803/2014/13997 zo dňa 9.7.2014 do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci vedenej na súde pod sp. zn. 14S/165/2014. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 19.12.2014 a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K námietke týkajúcej sa pochybenia žalovaného, ktorý v rozhodnutí rozhodol len v rozsahu zmeny, ale o ostatných častiach nerozhodol, žalovaný uviedol, že v danom prípade prvostupňové rozhodnutie trpelo vadou matematicky nesprávne vypočítaného peňažného plnenia, t. j. rozdielu dane, ktorý mal žalobca v stanovenej lehote uhradiť. Nakoľko správca dane nesprávne vyčíslil základ dane, keď protihodnotu, ktorú mal žalobca prijať neznížil o daň z pridanej hodnoty, žalovaný postupom podľa ust. § 3 ods. 1 v spojení s ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie zmenil. Ďalšiu námietku, že žalobca preukázal splnenie podmienok plynúcich z ust. § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty, vyhodnotil žalovaný za neopodstatnenú, nakoľko všetky žalobcom predložené a v podanej žalobe bližšie špecifikované doklady vykonaným dokazovaním boli spochybnené. Deklarovaný prepravca totiž nepotvrdil odberateľskými faktúrami deklarovanú prepravu tovaru, keď tento nevedel, či predmetnú prepravu vykonal a ani to, či bolo na prepravu použité vozidlo s EČV uvedenom na sporných medzinárodných nákladných listoch ani to, či niekto zadal za žalobcu objednávku na nejakú prepravu. Skutočnosť, že žalobcom deklarovaný nadobúdateľ spornej dodávky tovaru, HM Top služby s.r.o., bol v čase vykonávaných obchodov osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte a žalobcom predložený doklad o preprave CMR č. SK 6906574 nedokazuje, že k uskutočneniu samotnej prepravy naozaj došlo. Taktiež podrobný súpis deklarovaného dodaného tovaru na listinných dokladoch (faktúrach, dodacom liste a CMR) nie je dôkazom, ktorý by svedčil o reálnosti zdaniteľného obchodu. Pokiaľ ide o svedka Mgr. Róberta Vargu (v rozhodnom období konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o.) na ústnom pojednávaní dňa 26.2.2013 tento uviedol, že si nepamätá, či sa preprava deklarovaná predmetnou faktúrou uskutočnila, pričom žalovaný uviedol, že nebolo preukázané, že by uvedená preprava tovaru v zdaňovacom období marec 2010 bola zrealizovaná. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobcom predložené sporné faktúry, prepravný doklad CMR č. SK 6906574, EČV GA 235 BL, potvrdenie o prevzatí tovaru českým odberateľom nepotvrdzujú, že zdaniteľné obchody boli naozaj zrealizované, a mal za to, že akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo reálne uskutočnené. K zamietnutiu návrhu žalobcu o vypočutie vodiča p. K. Z., žalovaný poukázal na to, že tak žalobca v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 28.2.2013 ako aj vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o. nevedeli uviesť meno vodiča a ani jeho identifikačné údaje, a preto vypočutie tejto osoby považoval za nedôvodné. K námietke žalobcu, že správca dane mal prerokovať a uviesť pochybnosti ohľadom preukázania skutočností potrebných na správne určenie dane, žalovaný uviedol, že správca dane nie je povinný napovedať daňovému subjektu, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť bola spochybnená, preukazovať pravdivosť svojich tvrdení, keď pri dôkaznej povinnosti daňovníka nie je príslušný daňový orgán vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech daňovníka, resp. daňového subjektu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR (2Sžf/4/2009 z 23.6.2010, 2Sžf/4/2014 z 19.3.2014) ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.2.2011, v ktorých je konštatované, že dôkazné bremeno pri uplatnení nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty je na daňovom subjekte, ktorý je povinný preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene. V súvislosti výsluchom svedka K. H. (bývalý konateľ spoločnosti HM Top služby s.r.o.) realizovanom dňa 20.6.2014 pred Daňovým úradom Trnava, pobočka Galanta uviedol, že tento si na detaily objednávok nespomínal, pokiaľ ide o doklady CMR č. SK 6906572 a č. SK 6906574 - prevzatie tovaru podpísal on, avšak bližšie podrobnosti neuviedol. Pamätal si, že to bolo v obci Březí (ČR) u známeho v sklade, ale nevedel uviesť od koho bol sklad prenajatý. Skutočnosť, že žalobca obchodoval so spoločnosťou HM Top služby s.r.o. aj v zdaňovacom období február 2010 a po vykonanej daňovej kontrole nebol vyrubený správcom dane žiaden rozdiel dane, nemá relevanciu k zdaňovaciemu obdobiu marec 2010. K rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-184/05, C-273/11 a C-409/04, na ktoré žalobca v podanej žalobe odkázal, žalovaný uviedol, že v danom prípade nemožno predpokladať dobromyseľnosť žalobcu, keď tento uzatváral obchody so spoločnosťou v konkurznom konaní. Žalobca neprijal všetky potrebné opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že dodávku, ktorú uskutoční v rámci Spoločenstva nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Tiež poukázal na to, že v danom prípade neišlo o obchodný reťazec, správne orgány tiež nevyslovili, že ide o podvod a rovnako v posudzovanej veci nebola spochybnená existencia plnenia, ktoré predchádzalo alebo nasledovalo po plnení, ktoré je predmetom posudzovania. Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa ust. § 246 ods. 1 O.s.p. nariadil podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vo veci pojednávanie, ktorého sa zúčastnil tak právny zástupca žalobcu ako aj poverený zástupca žalovaného. Právny zástupca žalobcu na pojedná vaní konanom dňa 31.3.2016 uviedol, že skutkovo sa jedná o podobný prípad ako v konaní vedenom pod sp.zn. 14S/164/2014. V súvislosti s navrhovaným dôkazom - výsluch svedka K. Z., ktorého žalobca žiadal vypočuť v konaní pred správnym orgánom uviedol, že žalobca nemal vedomosť o pobyte tejto osoby, a preto navrhol správcovi dane, aby urobil dopyt na sociálnu poisťovňu ohľadne tejto osoby, resp. zistenia pobytu tejto osoby. Poukázal na to, že išlo o kľúčového svedka, pokiaľ ide o preukázanie obchodných transakcií, ktoré boli v rámci jednotlivých zdaňovacích období zrealizované. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 24 ods. 2 daňového poriadku, keď správny orgán by mal viesť dokazovanie tak, aby skutočnosti boli zistené čo najúplnejšie, čo zo strany správnych orgánov nebolo uskutočnené. Ďalej poukázal na výpoveď býv. konateľa spoločnosti HM Top služby s.r.o. (K. H.), ktorý v zápisnici o ústnom pojednávaní dňa 20.6.2014 jednoznačne uviedol, že obchodná transakcia sa uskutočnila a tento potvrdil, že prevzatie tovaru na CMR aj podpísal. Za tohto stavu považoval ďalšie dokazovanie realizované správcom dane, vzhľadom na doloženie listinných dokladov zo strany žalobcu, za neprimerané, nakoľko boli splnené podmienky pre oslobodenie od dane a bolo tiež preukázané, že reálne došlo k dodaniu tovaru odberateľovi (HM Top služby s.r.o.) a boli splnené formálne a materiálne podmienky uvedené v § 43 zákona o DPH. Skutočnosť, že obchodnej spoločnosti HM Top služby s.r.o. bola zrušená registrácia pre DPH je pre toto konanie irelevantné, nakoľko predmetom tohto konania je posudzovanie zdaňovacieho obdobia marec 2010. Taktiež nemôže byť na ťarchu žalobcu, že spoločnosť, s ktorou žalobca obchodoval je nekontaktná. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 31.3.2016 uviedol, že pokiaľ ide o výpoveď M. H., tak táto mala všeobecný charakter, pričom bývalý konateľ spoločnosti HM Top služby s.r.o. nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal bez pochybností, že skutočne došlo k realizácii obchodných transakcií. V súvislosti s touto spoločnosťou ďalej uviedol, že táto so správnym orgánom vôbec nekomunikovala, bola nekontaktná, a v roku 2012 jej bola zrušená registrácia pre DPH. Podľa § 244 O.s.p. (1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 250i O.s.p. (1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 2 Daňového poriadku Na účely tohto zákona sa rozumie a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov 1); Podľa § 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 24 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 44 Daňového poriadku (1) Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. (2) Daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. (3) Správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorý patrí do miestnej príslušnosti iného správcu dane; to neplatí, ak je správcom dane obec. (4) Daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať u toho istého daňového subjektu aj opätovne, a) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním, b) ak daňový subjekt žiada o vrátenie sumy podľa osobitných predpisov, 35) c) na podnet ministerstva, finančného riaditeľstva, d) na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní. Podľa § 45 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie 1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. (2) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2) a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov. Podľa § 46 Daňového poriadku (1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. (8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1) zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 36a) (9) Daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 36a) (10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov. Podľa § 68 Daňového poriadku (1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. (5) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Podľa § 8 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v rozhodnom znení (ďalej len „zák. č. 222/2004 Z. z.“) (1) Dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí; Podľa § 19 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. (5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. Podľa § 49 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané; Podľa § 51 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71; Podľa § 69 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň. Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania takým spôsobom, že tieto vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodného kontextu legislatívy a nutnosti aproximácie daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy, pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi). V tomto zmysle je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy Daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý vyrubil žalobcovi rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010. Z obsahu súdneho spisu a k nemu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že v zmysle Oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 9211401/5/2730443/2012/Col zo dňa 27.09.2012 začala dňa 22.10.2012 v zmysle ust. 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január, marec - október 2010. Dňa 18.09.2013 bol pod č. 9211401/5/4261718/2013 vypracovaný Protokol z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január, marec - október 2010, výsledkom ktorého bolo aj konštatovanie správcu dane, že v súvislosti so zdaňovacím obdobím marec 2010 žalobcovi vo vzťahu k spoločnosti HM Top Služby s.r.o. nevzniklo právo na oslobodenie od dane, ako odberateľa - platiteľa DPH z iného členského štátu na základe faktúry č. 2010/014 vystavenej na sumu 230. 040,- eur, žalobcovi teda nevzniklo právo na odpočítanie dane, pričom mu bol vyrubený rozdiel dane v sume 43.707,60 eur. Výzvou č. 9211401/5/4262217/2013 zo dňa 18.09.2013 (prílohu ktorej tvorí v zmysle ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku príslušný protokol), bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam uvedených v Protokole najneskôr do 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že predmetná výzva spolu s príslušným protokolom bola žalobcovi doručená dňa 04.10.2013. Podaním žalobcom nazvaným „Vyjadrenie k protokolu č. 9211401/5/4261718/2013„ a správcovi dane došlým dňa 21.10.2013, žalobca vyjadril nesúhlas s výsledkami zistenými správcom dane. Má za to, že správcovi dane predložil všetky relevantné daňové a účtovné doklady, a teda postupoval v súlade s platnou legislatívou, ako aj bežnou obchodnou praxou. Správca dane neuviedol a nekonkretizoval, aké ďalšie doklady a dôkazy mal žalobca predložiť. Žalobca nemôže zodpovedať za skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľov a odberateľov. Vo vzťahu k spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. uviedol, že zo strany pôvodného konateľa nebolo možné, aby si pamätal konkrétne prepravy realizované pre žalobcu, a to navyše bez možnosti nahliadnutia do účtovníctva spoločnosti, nakoľko toto bolo odovzdané novému konateľovi spoločnosti. Záverom podaného vyjadrenia k príslušnému protokolu žalobca dodal, že neuznanie práva na odpočítanie dane považuje za neopodstatnené a nezákonné. Protokol bol prerokovaný dňa 18.11.2013 - Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/5143608/2013 zo dňa 18.11.2013 s tým, že správca dane vyhodnotil vyjadrenia žalobcu k Protokolu č. 9211401/5/4261718/2013 zo dňa 18.09.2013 ako nedôvodné, a teda nemajúce vplyv na zistenia uvedené v príslušnom protokole. Na podklade kontrolných zistení vydal správca dane - Daňový úrad Trnava dňa 25.11.2013 pod č. 9211401/5/5261263/2013 podľa ust. 68 ods. 5 Daňového poriadku Rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, ktorým vyrubil dňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane v sume 43.707,60 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010. Kontrolou predložených dokladov a údajov uvedených v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2010 správca dane zistil, že žalobca si uplatnil oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu pre odberateľa HM Top Služby s.r.o. (Česká republika) na základe faktúry č. 2010/014 zo dňa 4.3.2010, vo fakturovanej sume bez dane z pridanej hodnoty › 230.040,- eur. Za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci vo vzťahu k vyššie označenej spoločnosti správca dane vychádzal predovšetkým zo skutočností získaných a poskytnutých zo strany českej finančnej správy na základe medzinárodnej výmeny daňových informácií, z výsledkov získaných na základe dožiadania Daňového úradu Prešov (preverenie uskutočnenia prepravy spoločnosťou BR Trade Slovakia s.r.o.), z výsluchu svedka p. Mgr. Róberta Vargu (v rozhodnom období konateľ prepravcu BR Trade Slovakia s.r.o.), z výsledkov získaných na základe dožiadania Daňového úradu Košice (vypočutie svedkov p. Tomáša Vaľka - konateľa spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. v období od 04.04.2011 do 20.05.2014 a p. Františka Vaška - konateľa spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. v období od 18.01.2011 do 04.04.2011) a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie prepravy deklarovanej dokladmi. Žalobca ako aj ďalšie preverované subjekty vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázali, že tovar uvedený na odberateľskej faktúre bol reálne dodaný do iného členského štátu (spoločnosti HM Top Služby, s.r.o., (Česká republika), a teda nebolo v konaní preukázané, že tovar bolo odoslaný, alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim, a že by žalobcovi vzniklo právo na oslobodenie od dane. Vzhľadom na uvedené, správca dane s poukazom na ust. § 19 zák. č. 222/2004 Z. z. považoval žalobcom deklarované dodanie za dodanie v zmysle ust. § 8 zák. č. 222/2004 Z. z. a uložil žalobcovi povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu daň z pridanej hodnoty v sume 43.707,60 eur. Žalobca podal proti rozhodnutiu o vyrubení rozdielu dane odvolanie, v ktorom predovšetkým namietal jeho nezákonnosť, porušenie svojich práv pri výkone daňovej kontroly, nesprávne zistenie skutkového stavu veci ako aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V súvislosti s neuznaním oslobodenia od dane pri dodaní tovaru spoločnosti HM Top Služby, s.r.o., zastával názor, že v dostatočnom rozsahu splnil všetky podmienky pre uplatnenie práva na oslobodenie od dane plynúce z ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z., keď odberateľ tovaru bol v danom čase osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, žalobca predložil príslušné doklady o preprave s uvedeným miestom určenia, príslušnú faktúru ako aj ďalšie doklady, že obchodné transakcie boli realizované, avšak v súvislosti s neuznaním oslobodenia od dane pri dodaní tovaru spoločnosti HM Top Služby, s.r.o, neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Vo vzťahu k prepravcovi - spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. uviedol, že nemôže niesť zodpovednosť za to, že táto spoločnosť je nekontaktná a jej aktuálny konateľ je nezastihnuteľný. Poukázal na výpoveď p. Mgr. Róberta Vargu (konateľ menovanej spoločnosti v rozhodnom období), ktorý potvrdil obchodný styk so žalobcom, avšak vzhľadom na to, že nemal k dispozícií účtovné doklady spoločnosti, nevedel sa konkrétne vyjadriť k týmto transakciám Taktiež tento nepoprel pravosť žalobcom predloženej faktúry č. 2010/014. Žalobca ďalej navrhol v odvolacom konaní vypočuť svedka p. K. Z. - vodiča, ktorý vykonával prepravu príslušného tovaru. Žalobca v ďalšej časti podaného odvolania napadol správcom dane aplikované ust. § 19 zák. č. 222/2004 Z. z. ako aj to, že správca dane pri výpočte základu dane vyfakturovanú sumu neznížil o daň. Pochybenie správcu dane žalobca videl aj v tom, že ho tento nevyzval na predloženie ďalších dôkazov, ktoré by preukázali hodnovernosť už žalobcom predložených dokladov. Žalovaný rozhodnutím 1100307/1/310803/2014/13997 zo dňa 09.07.2014, postupom podľa ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku zmenil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/5260428/2013 zo dňa 25.11.2013 o vyrubení rozdielu dane vo výške 43.707,60 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010, vydanom podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku, tak že vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 zmenil na sumu 36.729,08 eur. Pokiaľ ide o zdaňovacie obdobie marec 2010 tak žalovaný ako odvolací orgán uviedol, že samotná okolnosť, že odberateľ tovaru spoločnosť HM Top Služby, s.r.o. so správcom dane nekomunikoval, nebola dôvodom neuznania oslobodenia DPH pri deklarovanom dodaní tovaru. Žalovaný konštatoval, že z výsledkov vykonaného šetrenia vyplynulo, že konateľ odberateľa bol v čase preverovania nielen nekontaktný, ale ani nepredložil žiadne relevantné doklady, ktoré by v kontexte s inými dôkazmi potvrdzovali uskutočnenie zdaniteľného obchodu. Okrem toho považoval výpoveď, resp. tvrdenia p. K. H. v rámci doplneného konania iba všeobecného charakteru, keď na podstatné okolnosti zdaniteľných obchodov si nespomenul a ani nepredložil žiadne dôkazy, a teda relevantným spôsobom sa mu nepodarilo vyvrátiť pochybnosti, či sporný tovar nimi deklarovaný bol skutočne prepravený do iného členského štátu - spoločnosti HM Top Služby, s.r.o., t.j nadobúdateľovi identifikovanému pre DPH v inom členskom štáte. Znamená to, že daňovým subjektom neboli splnené podmienky pre oslobodenie dodania tovaru podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH. Ako dôvodnú posúdil žalovaný odvolaciu námietku žalobcu, že správca dane pri výpočte základu dane vyfakturovanú sumu neznížil o daň. Žalovaný znížil vyrubený rozdiel dane o sumu 6.978,52 eur zodpovedajúcu rozdielu medzi daňou z pridanej hodnoty zodpovedajúcou rozdielu medzi daňou z pridanej hodnoty (43.707,60 eur) vyčíslenou správcom dane z protihodnoty, ktorú mal žalobca prijať za spornú odberateľskú faktúru nezníženú o daň z pridanej hodnoty a daňou z pridanej hodnoty (36.729,08 eur), vyčíslenou k spornej odberateľskej faktúry z protihodnoty, ktorú mal žalobca prijať za túto odberateľskú faktúru zníženú o daň z pridanej hodnoty. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na vypočutie svedka - vodiča K. Z., tak ohľadne tejto osoby daňový subjekt neuviedol žiadne identifikačné údaje a okrem toho vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia, s.r.o., ako aj žalobca na ústnom pojednávaní dňa 28.2.2013 nevedeli uviesť meno vodiča, ktorý prepravu tovaru mal vykonať. Námietku daňového subjektu, že správca dane neprejednal so žalobcom aké dôkazy od neho požaduje a nevyzval ho na ich predloženie nepovažoval za dôvodnú, pretože bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenia. Aj z písomného vyjadrenia žalobcu k zisteniam a záverom správcu dane žiadne dôkazy nepredložil, vyjadril iba nesúhlas so závermi správcu dane a navrhol vypočuť ďalších svedkov, ktorých ani sám nevedel zabezpečiť, napriek tvrdeniu, že má na nich kontakt. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím a jeho odôvodnením, pričom z dôvodu vyčíslenia správnej výšky dane z pridanej hodnoty zmenil vo výrokovej časti prvostupňové rozhodnutie správcu dane tak, že vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 zmenil na sumu 36.729,08 eur. Súd v danom prípade dospel k záveru, že žalobca ako daňový subjekt jednoznačne nepreukázal, že tvrdené skutočnosti existujú na materiálnom základe tak ako ich deklaroval na predložených faktúrach, dokladoch o preprave CMR, a to aj subjektom uvedeným na týchto faktúrach. Nesplnenie čo len jednej z hmotnoprávnych zákonných podmienok má za následok nesplnenie nároku na odpočítanie dane. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na daňové konanie po odpočte dane z pridanej hodnoty sú na preukázanie nároku na odpočet DPH kladené prísnejšie podmienky ako u iných druhov daní. Zo zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Pokiaľ ide o podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, tak tieto sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si teda platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. V súvislosti s realizáciou obchodných vzťahov so spoločnosťou HM Top služby s.r.o. je potrebné konštatovať, že konateľ odberateľa bol v čase preverovania nielen nekontaktný, ale ani nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by v kontexte s inými dôkazmi potvrdili uskutočnenie zdaniteľného obchodu. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné tiež uviesť, že samotná okolnosť, že odberateľ tovaru (HM Top služby, s.r.o.) so správcom dane nekomunikoval, nebola dôvodom neuznania oslobodenia DPH pri deklarovanom dodaní tovaru. Pokiaľ ide o výpoveď, resp., tvrdenia v správnom konaní vypočutého svedka K. H., tak táto jeho výpoveď mala iba všeobecný charakter, tento si na podstatné okolnosti zdaniteľných obchodov nespomínal a ani nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by sa mu podarilo vyvrátiť pochybnosti, či sporný tovar nimi deklarovaný bol skutočne prepravený do iného členského štátu. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na vypočutie svedka - vodiča K. Z., tak ohľadne tejto osoby daňový subjekt neuviedol žiadne identifikačné údaje. Okrem toho vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia, s.r.o., ako aj žalobca na ústnom pojednávaní dňa 28.2.2013 nevedeli uviesť meno vodiča, ktorý mal prepravu tovaru vykonať. Námietku daňového subjektu, že správca dane neprejednal so žalobcom aké dôkazy od neho požaduje a nevyzval ho na ich predloženie súd nepovažoval za dôvodnú, pretože bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenia. Znamená to, že daňovým subjektom neboli splnené podmienky pre oslobodenie dodania tovaru podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH. V takýchto prípadoch totiž nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej ale aj po obsahovej stránke. K tejto námietke žalobcu súd dáva do pozornosti, že v zmysle ust. § 24 daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, pričom v daňovom konaní je jeho povinnosťou preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Napriek tomu správca dane na základe dožiadania príslušných daňových úradov sa snažil zabezpečiť účasť svedkov aj cestou predvolaní, opakovaných predvolaní ako aj predvedenia, avšak neúspešne. Pokiaľ správca dane nevykonal výsluch svedka - vodiča K. Z., tak neučinil tak preto, pretože žalobca neuviedol žiadne identifikačné údaje, pokiaľ ide o túto osobu a tiež ani vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. nevedel uviesť meno vodiča, ktorý mal prepravu tovaru vykonávať. Z ust. § 43 ods. 5 zákona o DPH vyplýva, že splnenie podmienok pre oslobodenie od dane je povinný preukázať platiteľ, ktorý si oslobodenie od dane uplatňuje. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Znamená to, že uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. Listiny predložené žalobcom (sporné odberateľské faktúry, dodacie listy, medzinárodné nákladné listy či príjmové pokladničné doklady) by bolo spôsobilé privodiť žalobcovi uplatniť oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH len za podmienky, že by bolo v daňovom konaní preukázané, že sporný tovar opustil územie SR a dodaný tovar bol zdanený odberateľom v inom členskom štáte (Česká republika), čo preukázané nebolo. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V danom prípade dokazovanie prebehlo zo strany správnych orgánov zákonným spôsobom, jednoznačne smerovalo k zisťovaniu okolností jednotlivých transakcií, ktoré mali byť predmetom zdanenia. Ak žalobca v tomto smere poukázal na rozsudky Súdneho dvora vo veci C-354/03 (OptigenLtD), C-355/03 (FulcrumElektronicsLtD) a C-484/03 (BondHouseSystemsLtD), tak tieto nemožno aplikovať na daný prípad, pretože v predmetnej veci je podvodom poznačené priamo plnenie, ktoré mal uskutočniť žalobca, t.j. nie plnenie, ktoré tomuto plneniu predchádzalo alebo nasledovalo v reťazi dodávok, a teda nie ako to vyplýva z vyššie uvedených rozsudkov. Taktiež nemožno na daný prípad aplikovať rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 5Afs 131/2004 z 25.3.2005, pretože uvedený rozsudok rieši situáciu, kedy mal žalobca dokazovať v rámci daňového konania aj osoby, ktoré dodali príslušný tovar jeho dodávateľovi, pričom žalobca tieto skutočnosti nepreukázal. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákon o DPH stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Pre odpočet DPH je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je deklarované účtovným dokladom, faktúrou so všetkými zákonnými náležitosťami bolo zároveň reálne materiálne preukázané. V prejednávanom prípade, keďže žalobca si uplatnil oslobodenie od platenia dane podľa § 43 zákona o DPH, bolo predpokladom takéhoto postupu aj preukázanie, že nadobudnutý tovar bol v Českej republike aj zdanený, čo sa však nepreukázalo (oznámenie Českej finančnej správy ako aj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-409/04 vo veci (Teleos). Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, tak v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly. Znamená to, že daňový subjekt musí preukázať, že faktúry na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. V súvislosti s ďalšími rozsudkami Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalobca poukázal súd uvádza, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvoláva na niektoré rozsudky, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora EÚ a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Z vyššie zistených skutočností vyplýva, že v predmetnej veci si správca dane zaobstaral všetky dostupné dôkazné prostriedky, vykonal rozsiahli dokazovanie, pokiaľ navrhnuté dôkazy nevykonal, tak v rozhodnutí odôvodnil, z akého dôvodu ich nerealizoval, zistil čo najúplnejšie skutkový stav a dostatočným spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu ako aj s jeho námietkami. Žalobcom uvedené žalobné dôvody neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu žalovaného, resp. správnosť záverov, na základe ktorých boli založené vydané rozhodnutia správnych orgánov. Pokiaľ ide o spisový materiál predložený žalobcom z administratívneho spisu správcu dane vyhotoveného pri kontrole DPH za zdaňovacie obdobie február 2010, tak tento je skutkovo odlišný od prejednávaného prípadu a preto v danom prípade nemožno aplikovať ust. § 3 ods. 9 zákona o správe daní. Naviac žalobca porovnáva kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie február 2010 s kontrolou DPH za zdaňovacie obdobie marec 2010, avšak nemožno porovnávať dve rozdielne zdaňovacie obdobia, v ktorých sa posudzujú iné listinné doklady. Je možné preto konštatovať, že žalobca neuniesol tak v daňovom a ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány relevantným spôsobom nevysporiadali, pričom sa zaoberali všetkými žalobcom vznesenými námietkami. Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne pritom len na tie vady pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.), takýmito vadami sú spravidla procesné pochybenia, ktoré významným spôsobom ovplyvnili zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia. Pokiaľ teda žalobca v priebehu tohto preskúmavacieho konania na pojednávaní uvádzal ďalšie žalobné dôvody tak na tieto žalobné dôvody súd v tomto štádiu konania už nemohol prihliadať, nakoľko boli vznesené až na ústnom pojednávaní dňa 31.3.2016. Súd totiž nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 O.s.p. majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je súd podľa § 250h O.s.p. viazaný (R 58/2001). Tiež neprihliada na tie dôvody, ktoré neboli vznesené v dvojmesačnej lehote od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu žalobcovi. Pokiaľ sa jedná o zmenu prvostupňového správneho orgánu žalovaným v časti zmeny výšky vyrubeného rozdielu dane z pridanej hodnoty, tak k tomuto súd považuje za potrebné uviesť, že zo strany správcu dane bol matematicky nesprávne vypočítaný rozdiel dane, ktorý mal žalobca uhradiť, pričom správca dane nesprávne vyčíslil základ dane, keď protihodnotu, ktorú mal žalobca prijať neznížil o daň z pridanej hodnoty, a preto postupom podľa § 3 ods. 1 v spojení s ust. § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil. Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 250k O.s.p. tak, že procesne neúspešnému žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.