Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/74/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200716 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2014200716.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcu: Alojz Horváth, Hlavná 992/45, 924 01 Galanta, IČO: 30 347 963, právne zast.: JUDr. Ľubica Masárová, advokátka, so sídlom Púchovská 12, 831 06 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.1100306/1/347738/2014/4779 zo dňa 30. júla 2014 jednohlasne takto r o z h o d o l : Súd rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/347738/2014/4779 zo dňa 30.7.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na trovách konania sumu vo výške 70 eur za zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia vo výške 545,68 eur na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. Ľubice Masárovej, č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, vedenom v S. S., a.s., (IBAN: S XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, BIC: P.)do troch dní po jeho právoplatnosti . o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 9.10.2014 sa žalobca zastúpený advokátkou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.1100306/1/347738/2014/4779 zo dňa 30.7.2014, ktorý postupom podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/540379/2014 zo dňa 10.2.2014 o vyrubení rozdielu dane vo výške 10 915,85 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008, vydané podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku. Žalobca v prvom rade namietal hrubé porušenie práva na spravodlivé konanie správcom dane vo vyrubovacom konaní ako i žalovaným v odvolacom konaní, ktoré je garantované čl.48 ods. 2 Ústavy SR a to porušenie dvojinštančnosti daňového konania, keď správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2008 - december 2011, pri ktorej správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku, keď daňovému subjektu - žalobcovi neoznámil existenciu pochybností o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom, nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, neúplné údaje doplnil, vysvetlil a chybné údaje opravil alebo preukázal ich pravdivosť, ktorý postup žalobca označil za odopretie možnosti počas daňovej kontroly uvádzať tvrdenia a navrhovať dôkazy. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 9211401/5/5397928/2013 zo dňa 4.12.2013, ktorý bol doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu spolu s výzvou zo dňa 9.12.2013 na vyjadrenie sa. Po doručení Protokolu splnomocnený zástupca žalobcu podal námietky zo dňa 08.01.2014, na ktoré ale správca dane neprihliadol a podaním označením ako oznámenie č. 9211401/5/214830/2014/Sme zo dňa 20.1.2014 žalobcovi oznámil, že s poukazom na ust. § 14 ods. 1 Daňového poriadku predmetnú písomnosť považuje za bezpredmetnú, nakoľko daňový subjekt ako platiteľ dane z pridanej hodnoty má povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, žalobca ako daňový subjekt túto povinnosť nerešpektoval, vyjadrenie k Protokolu spôsobom predpísaným zákonom nepodal, na základe ktorého záveru správca dane na ústnom pojednávaní prerokoval pripomienky žalobcu a vydal prvostupňové rozhodnutie. Podľa názoru žalobcu ale správca dane bol povinný sa predmetným podaním zaoberať a podľa ust. § 13 ods. 8 Daňového poriadku ho vyzvať na odstránenie nedostatkov, pre ktoré podanie nie je spôsobilé na prerokovanie, k čomu žalobca poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008, podľa ktorého, ak sa daňové konanie pre žalobcu začalo bez prvej daňovej inštancie, teda len odvolacím konaním, správca dane tak svojím postupom porušil základné zásady daňového konania. Zákonnou úpravou uvedenou v ust. § 14 Daňového poriadku v spojení so spôsobom jej aplikácie zo strany daňových orgánov bola žalobcovi odňatá možnosť sa v prvostupňovom konaní k veci vyjadriť, čím bolo porušené aj právo žalobcu na spravodlivé a riadne konanie. Žalobca bol na základe takéhoto právneho predpisu proti svojej vôli nútený sprístupniť informácie, ktoré sú predmetom daňového tajomstva svojej dcére, aby tak zabezpečil elektronické doručovanie, pretože vzhľadom na svoj vyšší fyzický vek, zdravotný stav a počítačovú negramotnosť nemohol konať inak. Takýto vynútený postup žalobca označil i za zásah do súkromia a s odkazom na uvedenú argumentáciu dal podnet konajúcemu súdu, aby podal návrh Ústavnému súdu SR na preskúmanie súladu ust. § 14 Daňového poriadku s Ústavou SR, konkrétne s čl.19 ods. 2, čl. 20, v spojení s čl.12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4. Za porušenie práva na spravodlivé konanie garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR označil žalobca aj skutočnosť, že v jeho veci nerozhodoval nestranný a objektívny orgán, čím bolo porušené ust. § 60 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, pretože verejné výroky plk. Ing. B.C., generálneho riaditeľa daňovej a colnej sekcie Finančného riaditeľstva SR vytvárajú silný náznak jeho presvedčenia o spáchaní daňového podvodu zo strany žalobcu, prezentované ešte v štádiu neukončenej daňovej kontroly a v čase, keď žalobca ani nebol oboznámený s výsledkami kontroly. Táto osoba preto mala byť vylúčená z daňového konania z dôvodu pochybností o jej nestrannosti a naviac, osoby, ktoré sú v priamej riadiacej pôsobnosti plk. Ing. B.C. ovplyvňovali aj priebeh úkonov počas daňovej kontroly, z čoho možno nadobudnúť dojem, že mali vplyv aj na hodnotenie dôkazov a ich právne posúdenie prvostupňovým orgánom v Protokole z kontroly a následne vydanom prvostupňovom rozhodnutí. Ak tie isté osoby súčasne mali vplyv na rozhodovanie žalovaného je tým porušená zásada dvojstupňového konania, pretože podľa ust. § 60 ods. 2 Daňového poriadku je právom daňového subjektu, aby v prípade druhostupňového konania konal nestranný orgán aj vo vzťahu k zamestnancom zúčastňujúcim sa rozhodovania na prvom stupni. Ďalej žalobca namietal nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly (začatá dňa 23.5.2012), ktorá bola prerušená od 12.4.2013, napriek tomu ale správca dane sám z vlastného podnetu v daňovej kontrole pokračoval, keď dňa 19.04.2013 uskutočnil tri ústne pojednávania so žalobcom, čím fakticky došlo k pokračovaniu daňovej kontroly a lehota na jej vykonanie začala opätovne plynúť. Okrem toho, že neboli splnené ani podmienky na prerušenie daňovej kontroly v materiálnom zmysle, k čomu žalobca poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 24/2010-57, podľa ktorého nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly je porušením zásady primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní, pričom správca dane mohol pokračovať v kontrole aj bez informácií, ktoré mal získať medzinárodnou výmenou, pretože výsledkom informácií, pre ktoré správca dane kontrolu prerušil bolo oznámenie českej daňovej správy, podľa ktorého nie je možné uskutočniť výsluch požadovanej osoby. K tomuto zisteniu správca dane nevykonal žiadne iné úkony, ktoré by smerovali k výsluchu tejto osoby a v Protokole absentuje akákoľvek zmienka o potrebe vykonať uvedený dôkaz, alebo z akého dôvodu takýto dôkaz nebude vykonaný. Podľa žalobcu správca dane takýmto konaním zneužil právomoc, ktorá mu vyplýva z ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku. V ďalšej časti žaloby žalobca namietal nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu a právne posúdenie veci, k čomu dal do pozornosti judikatúru Súdneho dvora EÚ, konkrétne - rozsudok v spojených veciach C-80/11 a V-142/11 Mahagében a Dávid zo dňa 21.06.2012, rozsudok vo veci C-324/11 Gábor Tóth zo dňa 06.09.2012, rozsudok vo veci C-18/13 Maks Pen zo dňa 13.02.2014 a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 28.02.2013 C-563/11 z ktorých vyplýva, že dôkaznú povinnosť preukázania takých objektívnych skutočností, na základe ktorých žalobca vedel alebo musel vedieť, že jemu dodávané plnenie je dotknuté nezákonnosťou, majú daňové orgány. K nepriznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom LAKY, s.r.o. žalobca poukázal na výpoveď konateľa spoločnosti P. D. (konateľ spoločnosti v dotknutom zdaňovacom období) ktorý potvrdil, že žalobcovi dodával tovar od svojich dodávateľov - českých spoločností, popísal priebeh spolupráce so žalobcom, spôsob dodávky a prepravy tovaru pre žalobcu, potvrdil vystavenie faktúr aj pokladničných dokladov, prevzatie úhrad za predmetný tovar, označil osobu, ktorá spoluprácu sprostredkovala a zúčastňovala sa obchodu za spoločnosť LAKY, s.r.o., ktorou bol Z. E., ktorý pri výsluchu uvedené skutočnosti týkajúce sa spolupráce medzi dodávateľom LAKY, s.r.o. a žalobcom tiež potvrdil. Tvrdenie správcu dane, podľa ktorého je sídlo spoločnosti LAKY, s.r.o. zapísané v obchodnom registri (od 8.6.2010) iba fiktívne považuje žalobca za irelevantné, nakoľko sporné dodávky sa uskutočnili v mesiaci júl 2008, preto správcom dane zistený skutkový stav nemôže byť dostatočný na prijatie záveru, že dodávateľ LAKY, s.r.o. nedodal žalobcovi tovar deklarovaný na sporných faktúrach a že to je žalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, resp., že došlo k zneužitiu práva alebo k daňovému podvodu zo strany jeho dodávateľa, o ktorom žalobca vedel alebo mal vedieť. V tejto časti žalobca označil rozhodnutie žalovaného za nezákonné a pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Žalovaným nebola spochybnená existencia plnenia (tovaru) ani skutočnosť, že žalobca bol zdaniteľnou osobou a použil predmetný tovar na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, faktúra má všetky náležitosti a osoba, ktorá faktúru vystavila bola v danom čase platiteľom dane z pridanej hodnoty, čím boli splnené aj podmienky požadované Smernicou 2006/112 tak, ako ich definoval Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach a dôkazné bremeno preukázania, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia, ktoré sú predmetom sporu sú dotknuté daňovým podvodom sa v plnom rozsahu presúva na daňové orgány, ktoré sú povinné predložiť konkrétne indície o existencii daňového podvodu. Okrem toho u iných odberateľov spoločnosti LAKY, s.r.o., žalovaný rovnaký skutkový stav zistený správcom dane považoval za postačujúci na uplatnenie odpočítanie dane, preto žalobca namieta, že takýmto postupom správcu dane ako aj žalovaného došlo k porušeniu zásady materiálnej rovnosti plynúcej z ust. § 3 ods. 9 a zásady procesnej rovnosti upravenej v ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku, a tým aj k porušeniu Ústavou SR zaručeného práva na rovnosť, podľa ktorého je potrebné, aby v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely a bol voči všetkých subjektom uplatnený rovnaký procesný postup. Daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty všeobecne požadovať preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, či disponovala predmetným tovarom a či bola schopná ho dodať a tým splnila povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty s cieľom ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu. Je povinnosťou daňových orgánov, aby vykonali u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie nezákonností a podvodov a uložili tresty takejto zdaniteľnej. Žalobca zastáva názor, že nemá dôkaznú povinnosť k preukázaniu nadobudnutia tovaru jeho dodávateľmi a vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastník, ak neexistovali žiadne objektívne okolnosti, ktoré by v ňom vzbudili pochybnosti o akejkoľvek nezákonnosti. Prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník nie je závislý od existencie vlastníckeho práva k predmetnému tovaru a od „fyzického prebratia“ tovaru jeho dodávateľom a následného predaja žalobcovi, pretože takáto podmienka z ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty nevyplýva. Zdaniteľná osoba nadobúda právo nakladať s tovarom ako vlastník v okamžiku, keď môže ona sama alebo ňou určená tretia osoba s daným tovarom vo vlastnom mene disponovať, čo vyplýva i z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, konkrétne C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, kedy každé plnenie sa musí posúdiť samostatne a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak žalovaný ako i správca dane odopierajú právo žalobcu na odpočítanie dane z faktúry vystavenej jeho dodávateľom z dôvodu, že žalobca neprijal všetky potrebné opatrenia a neobstaral si ďalšie dôkazy preukazujúce, že jeho dodávateľ uvedený na faktúre skutočne predmetný tovar prijal a dodal okrem tých, ktoré predložil a ktoré sú obvyklými dokladmi v obchodnej praxi a vyžadované zákonom o dani z pridanej hodnoty a zákonom o účtovníctve pri preukazovaní dodania uvedeného druhu tovaru, konajú v rozpore so závermi plynúcimi z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ. Žalobca splnil vecné ako aj formálne podmienky vzniku a výkonu práva, ktoré mu nemožno odoprieť len z dôvodu žalovaným tvrdenej dôkaznej núdze, resp. nepreukázaním, že by sa žalobca dostatočne ubezpečil, že dodávateľ, resp. jeho subdodávatelia sú schopní predmetné plnenie poskytnúť, ak žalovaný zároveň nepreukázal, že žalobca disponoval informáciou, ktorá ho oprávňovala predpokladať vznik nezákonnosti na strane jeho dodávateľa. Žalobca dal do pozornosti aj rozsudok NS SR vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011, podľa ktorého daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovaru od určitého dodávateľa, čo žalobca dodržal. Žalobca namietal porušenie svojich práv i pri výsluchu svedka P. D., keď mu nebolo umožnené byť prítomný na jeho vypočutí, čím správca dane porušil zásadu zákonnosti, zásadu súčinnosti ako aj ust. § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Žalobca po oboznámení sa s Protokolom a dôvodmi, pre ktoré mu správca dane nepriznal právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa LAKY, s.r.o. kontaktoval P. D. a spolu sa dňa 14.02.2014 dostavili ku správcovi dane, kedy mal P. D. k dispozícii doklady spoločnosti LAKY, s.r.o. preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi. Pracovníci správcu dane však odmietli spísať so žalobcom zápisnicu s tým, že kontrolóri nie sú na pracovisku a doklady už nie sú relevantné. Vzhľadom na takýto postup žalobca nepriznanie práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti LAKY, s.r.o. špecifikovaných v rozhodnutí žalovaného považuje za nezákonné, ktoré vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci, pri ktorom žalovaný nerešpektoval záväzný výklad Súdneho dvora EÚ o výklade čl. 167, čl.168 písm. a), čl.178 písm. a) a čl.273 Smernice 2006/112. K nepriznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa REAL KOMPLEX s.r.o. žalobca opätovne poukázal už na vyššie označené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-563/11 a uviedol, že pri prevzatí tovaru vo svojej prevádzke preveril množstvo i kvalitu tovaru, teda konal dobromyseľne, tento obchod sa ničím neodlišoval od spôsobu obstarávania tovaru od iných dodávateľov a nemal dôvod mať pochybnosti o tom, že daná transakcia je poznačená akoukoľvek nezákonnosťou a spoločnosť REAL KOMPLEX s.r.o. ako dodávateľ si neplní svoje daňové povinnosti. Žalovaný ani v tomto prípade nepreukázal, že žalobca disponoval informáciou, podľa ktorej mohol predpokladať vznik nezákonnosti na strane jeho dodávateľa. Okrem toho žalobca namietal, že mu neboli predložené všetky listinné doklady, t. j. úplný spisový materiál, s ktorým sa nemal možnosť oboznámiť. V záverečnej časti žaloby žalobca stručne zhrnul všetky žalobné dôvody a navrhol, aby súd po prejednaní veci zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne právna zástupkyňa žalobcu žiadala priznať náhradu trov konania. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 8.12.2014 a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K námietke týkajúcej sa nesprávne zisteného skutkového stavu uviedol, že správca dane počas daňovej kontroly viedol dokazovanie v súlade s ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku, zo svojich zistení vyvodil právne závery, ktoré sú súčasťou správcom dane vydaného rozhodnutia. Tam obsiahnuté zistenia boli posudzované jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, bolo prihliadnuté na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, vydané rozhodnutie obsahuje ustanovenia tak hmotnoprávnych predpisov (zákon o dani z pridanej hodnoty) ako aj procesných predpisov (Daňový poriadok), podľa ktorých bolo rozhodované. K námietke porušenia čl.48 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku uviedol, že žalobca bol riadne oboznámený s pochybnosťami správcu dane a bola mu poskytnutá možnosť vyjadriť sa ku všetkým zistením skutočnostiam, vysvetliť nejasnosti a pravdivosť údajov riadne preukázať. Ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku neustanovuje formu, akú má mať oboznámenie daňového subjektu o vzniknutých povinnostiach správcom dane, bolo tak urobené vo výzve na vyjadrenie sa k pochybnostiam, ktorej predchádza samotné oboznámenie sa s nimi, pričom táto zákonná podmienka splnená bola. K porušeniu princípu dvojstupňového konania žalovaný poukázal na to, že konanie prebehlo podľa ustanovení Daňového poriadku, bolo vedené tak prvostupňovým správnym orgánom ako aj žalovaným, skutkový stav bol vyhodnotený zo všetkých zistení správcu dane. V danom prípade sa jednalo o rozsiahly proces dokazovania a v súvislosti s pochybnosťami o dodávkach tovarov prostredníctvom označených dodávateľov bolo na žalobcovi tieto pochybnosti vyvrátiť a na základe ním predložených dôkazov nastoliť takú situáciu, ktorá by bola pri uplatňovaní práva v súlade s ust. § 49 a § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty. K protiústavnosti elektronického doručovania upraveného v ust. § 14 Daňového poriadku žalovaný s odkazom na ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku uviedol, že pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane striktne postupoval v zmysle procesných ustanovení o elektronickom doručovaní podaní, preto námietku žalobcu o počítačovej negramotnosti vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože zákon určuje rovnaké pravidlá pre všetky daňové subjekty, ktoré majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. K odmietnutiu práva na odpočítanie dane žalovaný konštatoval, že vznik daňovej povinnosti zo zdaniteľných plnení je viazaný na ich reálnosť. Dodávateľ v rámci obchodného reťazca ale nepreukázal, že disponoval formálnym, alebo materiálnym vybavením na to, aby dostatočne odôvodnil ekonomickú podstatu svojej obchodnej transakcie, pretože tá vytvárala hlavný predpoklad, na ktorom je pojem podnikanie založené. Spoločnosť LAKY, s.r.o. neopodstatnene vystupuje v obchodnom reťazci ako priamy žalobcov dodávateľ, ktorý ale nepreukázal, že predmetný tovar nadobudol od svojho dodávateľa a stal sa skutočným vlastníkom tovaru, čo by ho ďalej oprávňovalo tovar predávať. Predmetná spoločnosť navyše so správcom dane nekomunikuje, od mája 2010 nepodáva daňové priznania a registrácia na dani z pridanej hodnoty mu bola zrušená z úradnej moci dňa 30.09.2010. Sídlo spoločnosti je od 08.06.2010 registrované na adrese Trojičné nám. 181, Tvrdošín k čomu bolo zistené, že na uvedenej adrese táto spoločnosť nikdy fyzicky nepodnikala a jej konateľ A.W. bol v čase od 05.04.2011 do 12.06.2013 vo výkone trestu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Dubnici nad Váhom, táto spoločnosť svoju daňovú povinnosť žiadnym spôsobom pred správcom dane neobhájila a nebolo možné ju preveriť ani po vyčerpaní riadnych procesných prostriedkov. Uplatnenie práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od tejto spoločnosti ako dodávateľa znamenalo iba umelú konštrukciu s dopadom na štátny rozpočet, nakoľko na strane žalobcu došlo k odpočítaniu dane z deklarovanej dodávky, pričom na strane dodávateľa nebol vznik daňovej povinnosti preveriteľný. K námietke žalobcu vzťahujúcej sa k zaujatosti osôb z prostredia Finančnej správy SR žalovaný uviedol, že uvedená námietka nebola súčasťou odvolacieho konania a nesúvisí s uplatneným právom žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Zákonnú dĺžku daňovej kontroly žalovaný rešpektoval, kontrola trvala celkom 362 dní, pričom iné námietky týkajúce sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly neboli predmetom odvolacieho konania. K námietke, podľa ktorej správca dane i počas prerušenej daňovej kontrole vykonával ďalšie úkony žalovaný uviedol, že správca dane môže aj počas prerušenia daňovej kontroly (alebo daňového konania) pri správe daní postupovať podľa ust. § 2 písm. a) Daňového poriadku a vykonávať ďalšie činnosti, pričom pojmom „ďalšia činnosť“ možno rozumieť aj úkony súvisiace so zabezpečením priebehu a účelu správy daní podľa Tretej hlavy Daňového poriadku, v tomto prípade konkrétne ust. § 19. K neuznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného priameho dodávateľa žalovaný uviedol, že správca dane počas daňovej kontroly zistil rozpor pri uplatňovaní práva na odpočítanie dane podľa ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože žalobca a jeho dodávatelia formálne a vecne nepreukázali, že na faktúrach deklarované plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobami, ktoré vystupovali v pozícii dodávateľov. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je súčasne spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ako vyplýva i z judikatúry vnútroštátnych súdov rešpektujúcej judikatúru Súdneho dvora EÚ. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je „esenciálnou“ podmienkou pre odpočítanie dane. Správca dane preukázal, že zdaniteľné plnenia deklarované na faktúrach, ktoré mali realizovať spoločnosti LAKY, s.r.o. a REAL KOMPLEX s.r.o. nenesú v sebe ekonomický charakter obchodných transakcií, preto na takéto transakcie nemožno prihliadať. Predmetné spoločnosti nijakým spôsobom nepreukázali, že vo faktúrach deklarovaný tovar aj skutočne dodali a zároveň, že práve tieto spoločnosti boli priamymi účastníkmi, ktorí fyzicky tovar najskôr preberali a následne ďalej predali svojim odberateľom. Zo strany dodávateľov nebolo správcovi dane preukázané, že reálne došlo pri dodaní tovaru k jeho prevodu a tak ku vzniku práva vlastníka s ním nakladať, ako predpokladá ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty. Skutkový stav bol zistený dostatočne a námietky žalobcu odkazujúce na judikatúru Súdneho dvora EÚ, týkajúce sa jeho vedomosti, resp. predpokladanej vedomosti, že predmetné plnenia sú poznačené podvodom žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné. Podľa zistenia správcu dane bol žalobcovi tovar dodávaný priamo od zahraničných (českých) dodávateľov, čo žalobca ani nepopieral a práve vstupom tuzemskej spoločnosti do obchodného reťazca došlo na strane žalobcu k získaniu daňovej výhody z prijatej faktúry od tuzemského dodávateľa, ktorý následne prestáva so správcom dane komunikovať, čím je znemožnené u neho preveriť skutočnosti uvedené v podanom daňovom priznaní, následne vystaví daňový doklad s tuzemskou daňou a žalobca si takto prijaté plnenie „zlegalizuje“ vo forme uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. K rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, na ktoré žalobca v podanej žalobe odkázal, žalovaný uviedol, že ich nemožno aplikovať na daný prípad, nakoľko v tomto prípade je podvodným konaním poznačené priamo plnenie, ktoré malo byť uskutočnené pre žalobcu priamym dodávateľom a nie plnenie, ktoré podvodnému plneniu predchádzalo, resp. nasledovalo po plnení platiteľa dane. K námietke žalobcu, podľa ktorej mu nebolo umožnené byť prítomný na vypočutí svedka p. D.alovaný uviedol, že spolupráca s uvedeným svedkom bola problematická, čo vyplýva aj z predloženého spisového materiálu, správca dane musel využívať všetky zákonné možnosti už len na zabezpečenie osobného kontaktu s touto osobou a až po predvedení menovaného mohol byť správcom dane vypočutý. Správca dane oznámil žalobcovi dňa 15.01.2013 prostredníctvom telefonického spojenia predvedenie menovanej osoby a zároveň tú skutočnosť, že bude s touto osobou spísaná zápisnica o vypočutí svedka. Žalobca na predmetné oznámenie reagoval vyjadrením, ktoré je obsahom Úradného záznamu č. 9211401/5/184378/2013 zo dňa 15.01.2013. Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa ust. § 246 ods. 1 O.s.p. nariadil podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vo veci pojednávanie, ktorého sa zúčastnil žalobca ako aj jeho právna zástupkyňa, žalovaný sa nariadeného pojednávania nezúčastnil, pričom doručenie predvolania mal riadne vykázané, a preto súd vec prejednal v neprítomnosti žalovaného postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. . Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 25.1.2016 uviedla, že sa pridržiava v plnom rozsahu písomne podanej žaloby, pričom žiadala rozhodnutie žalovaného zrušiť. Poukázala na to, že žalobné dôvody sú v podstate totožné ako v predchádzajúcich veciach, ktoré už boli tunajším súdom prejednané. Do spisu súčasne predložila listinné doklady, ktorými preukázala, že administratívny spis predložený žalovaným nie je úplný, o čom svedčí zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/4191933/2014 zo dňa 18.9.2014, z ktorej vyplýva, že zoznam dokladov uvedených v tejto zápisnici nekorešponduje s dokladmi uvádzanými žalovaným vo vyjadrení žalovaného k žalobe. Ďalej do spisu doložila vyjadrenie predchádzajúceho právneho zástupcu žalobcu k protokolu z daňovej kontroly zo dňa 8.1.2014, ktoré taktiež nebolo súčasťou predloženého administratívneho spisu, ďalej oznámenie Daňového úradu Trnava zo dňa 20.1.2014, upozornenie predchádzajúceho právneho zástupcu žalobcu zo dňa 23.1.2014, ďalej oznámenie Daňového úradu Trnava zo dňa 10.2.2014, ďalej nahliadnutie do spisu daňového subjektu zo dňa 26.8.2014 , 5.9.2014 a 9.9.2014, ktorými žalobca preukazuje, že zo strany správcu dane boli robené obštrukcie pri nahliadaní do spisu. Podľa § 244 O.s.p. (1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 250i O.s.p. (1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 2 Daňového poriadku Na účely tohto zákona sa rozumie a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov 1); Podľa § 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 14 Daňového poriadku (1) Povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 finančnej správe má a) daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, b) daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní, c) advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní, d) zástupca neuvedený v písmenách b) a c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, ktorého zastupuje pri správe daní. Podľa § 13 Daňového poriadku (5) Podanie urobené elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom 20) osoby, ktorá ho podáva. Ak daňový subjekt chce doručovať správcovi dane písomnosti elektronickými prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným elektronickým podpisom, oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob preukazovania doručenia. Podľa § 24 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 44 Daňového poriadku (1) Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. (2) Daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. (3) Správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorý patrí do miestnej príslušnosti iného správcu dane; to neplatí, ak je správcom dane obec. (4) Daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať u toho istého daňového subjektu aj opätovne, a) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním, b) ak daňový subjekt žiada o vrátenie sumy podľa osobitných predpisov, 35) c) na podnet ministerstva, finančného riaditeľstva, d) na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní. Podľa § 45 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie 1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. (2) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2) a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov. Podľa § 46 Daňového poriadku (1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. (8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1) zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 36a) (9) Daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 36a) (10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov. Podľa § 61 Daňového poriadku (1) Správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 21a) (3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. (4) Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. (5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Podľa § 68 Daňového poriadku (1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. (5) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Podľa § 8 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v rozhodnom znení (1) Dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí; Podľa § 19 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa§ 49 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané; Podľa§ 51 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71; Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívy pri aproximácii daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy, pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy Daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý vyrubil žalobcovi rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008 vo výške 10 915,85 eur. Z obsahu súdneho spisu a k nemu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 23.05.2012 začala v súlade s ust. 46 ods. 3 Daňového poriadku pre dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené, daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január - december 2008, január - december 2009, január - december 2010 a január - december 2011. O uvedenej skutočnosti bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/512890/2012 zo dňa 23.05.2012. Dňa 12.04.2013 bolo vydané rozhodnutie č. 9211401/5/1488990/2013, ktorým príslušný správca dane podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s ust. § 46 ods. 10 veta druhá Daňového poriadku prerušil daňovú kontrolu z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti, rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia a to zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií Finančnej správe Českej republiky vo veci vypočutia svedka - konateľa spoločnosti GEWEX s.r.o. Oznámením č. 9211401/5/3838994/2013 zo dňa 19.08.2013 správca dane oznámil pominutie prekážky prerušenia daňovej kontroly. Dňa 20.08.2013 bolo vydané ďalšie rozhodnutie č. 9211401/5/3860745/2013, ktorým správca dane prerušil daňovú kontrolu z dôvodu získania potrebných informácií spôsobom podľa osobitného predpisu. Oznámením č. 9211401/5/4949345/2013 zo dňa 05.11.2013 (žalobcom prevzatým dňa 11.11.2013) správca dane oznámil pominutie prekážky prerušenia daňovej kontroly. Dňa 04.12.2013 bol pod č. 9211401/5/5397928/2013 vypracovaný Protokol z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január - december 2008, január - december 2009, január - december 2010 a január - december 2011, výsledkom ktorého bolo aj konštatovanie, že v súvislosti so zdaňovacím obdobím júl 2008 žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z tovarov kúpených v tuzemsku, a to vo vzťahu k spoločnosti LAKY, s.r.o. a vo vzťahu k spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. , v súhrne 10 915,85 eur. Výzvou č. 9211401/5/5404810/2013 zo dňa 04.12.2013 (prílohu ktorej tvorí v zmysle ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku príslušný protokol) bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam uvedených v Protokole najneskôr do 30 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Podľa Potvrdenia o doručení protokolu č. 9211401/5/5447863/2013/Sme zo dňa 6.12.2013 bol príslušný Protokol zo strany splnomocneného zástupcu žalobcu prevzatý dňa 9.12.2013. Na podklade kontrolných zistení vydal správca dane - Daňový úrad Trnava dňa 10.2.2014 pod č. 9211401/5/540379/2014 podľa ust. 68 ods. 5 Daňového poriadku Rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, ktorým vyrubil dňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane v sume 10 915,85 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008. Žalobca podal proti rozhodnutiu o vyrubení rozdielu dane odvolanie, v ktorom namietal rešpektovanie maximálnej dĺžky daňovej kontroly, vo vzťahu k spoločnosti LAKY, s.r.o. uviedol, že v čase, kedy s touto spoločnosťou obchodoval (obdobie roku 2009), táto nemala sídlo v Tvrdošíne (od 08.06.2010), ale v Seredi (od 08.11.2006 do 07.06.2010), a teda argumentáciu správcu dane o tom, že spoločnosť nekomunikuje so správcom dane a je vo svojom sídle (Tvrdošín) nekontaktná považuje vzhľadom na uskutočnené obchodné aktivity v roku 2009 za irelevantnú. K výsluchu svedka P. D. namietal porušenie práva klásť svedkovi otázky pri ústnom pojednávaní, nakoľko k výsluchu nebol prizvaný, čím a správca dane porušil ust. § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku. K povinnosti preverovať svojich dodávateľov poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-642/11, body 49 a 50, C-324/11, bod 43 a spojené veci C-80/11 a C-142/11, body 61 a 65). Žalobca popieral, že by sa zúčastnil, resp. mal vedomosť o tom, že sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu, pričom mal za to, že správca dane uvedenú skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal. Vo vzťahu k spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. žalobca uviedol, že spoločnosťou dodaný a vo faktúrach deklarovaný tovar nakúpil, a následne z nákupu si uplatnil odpočítanie dane, osoby, ktoré predmetný tovar doviezli nepreveroval, nebolo jeho povinnosťou preverovať účtovné a iné doklady dodávateľa, nakoľko by to bolo v rozpore tak s Obchodným zákonníkom ako aj zákonom o ochrane osobných údajov. V závere taktiež poukázal na už skôr označené rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (C-80/11 a C- 142/11, body 61 a 65, C-324/11, bod 43 a C-642/11) a navrhol odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie zrušiť. Žalovaný rozhodnutím č. 1100306/1/347738/2014/4779 zo dňa 30.7.2014 postupom podľa ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Trnava o vyrubení rozdielu dane vydanom pod č. 9211401/5/540379/2014 zo dňa 10.2.2014 potvrdil keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia a jeho použite platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení. Správca dane dostatočne preukázal, že v súvislosti s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťami LAKY, s.r.o. a REAL KOMPLEX s.r.o. došlo k zneužitiu práva v oblasti dane z pridanej hodnoty, konkrétne získaním daňovej výhody u platiteľa na základe prijatých deklarovaných plnení. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Bolo na platiteľovi, aby predložil také dôkazy, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetný obchod s dodávateľom nebol uskutočnený za účelom získania daňovej výhody. Žalovaným boli spochybnené obchodné transakcie v oblasti deklarovaných tovarov, k čomu iba predloženie vyhotovených daňových dokladov nemožno považovať za unesenie dôkazného bremena na strane platiteľa dane (žalobcu). Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľný len vtedy ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Správca dane na základe zistení spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené tuzemskými dodávateľmi a to spoločnosťami LAKY, s.r.o. a REAL KOMPLEX s.r.o., ich zapojenie do obchodného reťazca možno považovať za umelo vytvorený článok bez akéhokoľvek ekonomického a hospodárskeho cieľa, pretože ani jedna z uvedených tuzemských dodávateľských spoločností nijakým dôveryhodným spôsobom nepreukázali, že nimi vo faktúrach deklarovaný tovar aj dodali tak, ako je uvedené na príslušných dokladoch - faktúrach, a že práve oni boli priamymi účastníkmi, ktorí fyzicky tovar najprv preberali a následne ďalej predávali pre svojich odberateľov. Konaním žalobcových dodávateľov nebolo preukázané, že podľa ust. § 8 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. došlo pri dodaní tovaru k prevodu práva vlastníka nakladať s hmotným majetkom a zo zistení vykonaných správcom dane tak bolo preukázané, že dodávateľské spoločnosti vystupovali v obchode ako „formálni dodávatelia“, ktorých deklaroval samotný platiteľ. Vznik daňovej povinnosti podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. sa viaže na ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona, podľa ktorého daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, teda dňom, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, čo však v danom prípade nebolo preukázané. Záverom žalovaný skonštatoval, že bolo úlohou platiteľa dane, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť plynúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči takých zdaniteľných plnení, ktoré samé o sebe zneužívajú právo poskytované a plynúce zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty. Žalovaný v súlade s názorom správcu dane dospel k záveru, že neboli zistené dôvody na to, aby mohlo riadne žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 v spojení s ust. § 51 zák. č. 222/2004 Z. z., správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdil zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Žalobca má za to, že podmienky na odpočet dane boli v jeho prípade splnené a riadne správcovi dane preukázané a rozhodnutie, ktoré žiada preskúmať označuje za nezákonné, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal trpí takými vadami konania, ktoré mohli zákonnosť rozhodnutia výrazne ovplyvniť a preukazujú i hrubé porušenie práva na spravodlivé konanie. Pre posúdenie zákonnosti postupu rozhodnutia správneho orgánu je nevyhnutné, aby súd vychádzal z administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu. Pod pojmom spisy žalovaného správneho orgánu podľa § 250d ods. 1 O.s.p. sa rozumie úplný, žurnalizovaný a originálny spisový materiál správneho orgánu v danej veci vrátane originálu dokladov o doručení ( R 66/1988). V prípade že žalovaný správny orgán vôbec nepredloží svoj administratívny spis resp. predloží neúplný spis alebo len fotokópiu spisu, súd nemôže náležite preskúmať či správny orgán postupoval a rozhodoval v súlade alebo v rozpore so zákonom. Súdu v takom prípade chýbajú základné informácie o rozhodujúcich skutočnostiach majúcich vplyv na rozhodnutie o veci. Za takejto situácie súd v správnom súdnictve nemôže posúdiť či rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenie skutkového stavu žalovaným zodpovedá obsahu spisu, či je dostačujúce pre posúdenie veci. Preto je pri nepredložení administratívneho spisu, pri predložení nekompletného administratívneho spisu alebo len fotokópie administratívneho spisu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné, čo samo o sebe zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie pre nepreskúmateľnosť ( 8Sžf 41/2011). Krajský súd upozorňuje na to, že v zmysle ustálenej judikatúry NS SR je povinnosťou správneho orgánu predložiť úplný administratívny spis a nie je úlohou súdu aby po predložení nekompletného administratívneho spisu opakovane vyzýval správny orgán na doplnenie všetkých podkladov ktoré by v administratívnom spise mali byť ( 2Sžo 158/2010). Krajský súd rovnako nezastáva právny názor žalovaného, ktorý bol prezentovaný v inom konaní na tunajšom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 20S/75/2014, že doklady ktoré neboli predložené nemôžu mať vplyv na správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže túto otázku nemôže riešiť sám správny orgán, môže ju posúdiť len súd v rámci preskúmavacieho konania a len v prípade, že mu je predložený kompletný spisový materiál. Krajský súd síce v predmetnej veci nariadil pojednávanie aj keď postup v zmysle § 250j ods. 3 O.s.p. umožňuje, aby rozhodol vo veci bez pojednávania a to aj napriek tomu, že námietka nekompletného spisu bola obsahom žalobného dôvodu. V tejto súvislosti krajský súd musí konštatovať, že išlo o námietku resp. o tvrdenie žalobcu ktoré nebolo predložené relevantným dôkazom v čase podania žaloby, ale až následne na pojednávaní dňa 25.1.2016, keď právna zástupkyňa žalobcu predložila súdu zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 18.9.2014, ktorá sa týkala ústneho pojednávania, ktorého sa zúčastnila za žalobcu splnomocnená zástupkyňa S. Z. a za daňový úrad Ing. J. J. a Ing. U.A., zamestnanci správcu dane. Z obsahu tejto zápisnice vyplýva, že táto obsahuje aj doklady chronologicky usporiadané a tvoriace spis daňového subjektu. Súd konštatuje, že v predloženom spisovom materiáli je podstatne menej príloh a dokladov ako je uvedené v predmetnej zápisnici a navyše v spisovom materiáli sa nenachádza predmetná zápisnica zo dňa 18.9.2014. Je zrejmé, že takýto rozdiel v dokladoch je nespochybniteľným dôkazom, že ani súdu nebol predložený kompletný spisový materiál, čo je dôvodom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. V danom prípade bolo úlohou daňového úradu, keďže sa jednalo o jednu daňovú kontrolu za viacero zdaňovacích období aspoň v jednej veci predložiť kompletný spisový materiál obsahujúci všetky dôkazy a listiny (v origináloch), ktoré správca dane zabezpečil v rámci tejto daňovej kontroly. V ďalších spisoch, týkajúcich sa ostatných zdaňovacích období mal daňový úrad uviesť, že originál spisového materiálu je súčasťou určitého spisu s tým, že mal uviesť značku tohto spisu. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť z dôvodu nepredloženia kompletného originálneho spisového materiálu. Nad rámec svojej povinnosti krajský súd potrebuje zdôrazniť, že ani postup správcu dane v súvislosti s neakceptovaním námietok žalobcu zo dňa 8.1.2014 proti Protokolu č. 9211401/5/5397928/2013 zo dňa 4.12.2013 nebol v súlade so zákonom. Je síce pravdou, že § 14 ods. 1 Daňového poriadku vyžaduje, aby žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty doručoval podania na daňový úrad elektronickými prostriedkami, avšak v prípade že nedošlo k doručeniu podania žalobcom v predpísanej forme, nezakladá dôvod na to, aby sa daňový úrad týmto doručením nezaoberal. Správca dane resp. Finančné riaditeľstvo je povinné prihliadať aj na takéto podanie, pričom nedodržanie povinnosti doručovať podanie elektronickými prostriedkami však môže byť považované za správny delikt, za ktorý môže byť uložená daňovému subjektu pokuta. Krajský súd považoval za potrebné túto skutočnosť zdôrazniť, hoci v danom prípade nešlo o námietku ktorá bola zrušovacím dôvodom, z dôvodu že podľa jeho názoru po zrušení rozhodnutia a vrátení veci žalovanému sa žalovaný môže vysporiadať aj s touto otázkou. Krajský súd sa ostatnými námietkami žalobcu nezaoberal z dôvodu, že došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia podľa § 250j ods. 3 O.s.p.. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p., keď procesne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v celkovej výške 615,68 eur spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 70 eur a v trovách právneho zastúpenia vo výške 545,68 eur. Trovy právneho zastúpenia pozostávali z troch úkonov právnej pomoci prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby po 2x 134 eur = 268 eur v roku 2014 a za jeden úkon - účasť na pojednávaní dňa 25.1.2016 vo výške 143 eur za rok 2016, ďalej 2x režijný paušál 8,04 eur = 16,08 eur za rok 2014 a 1x režijný paušál 8,58 eur za rok 2016, čo predstavovalo sumu 435,66 eur bez DPH. Súd ďalej právnej zástupkyni žalobcu priznal náhradu cestovných nákladov, ktoré jej vznikli v súvislosti s účasťou na pojednávaní dňa 25.1.2016 vo výške 4,77 eur bez DPH (tieto boli uplatnené v celkovej výške 19,06 eur, avšak za každú prejednávanú vec - 20S/74/2014, 20S/77/2014, 20S/80/2014 a 20S/83/2014 dňa 25.1.2016 boli priznané vo výške 1/4. Obdobne právnej zástupkyni žalobcu súd priznal aj náhradu za stratu času za účasť na pojednávaniach dňa 25.1.2016 uplatnené v celkovej výške 57,20 eur (za 4 pol hodiny), pričom 1/4 z tejto sumy predstavuje 14,30 eur bez DPH. Znamená to, že trovy právneho zastúpenia bez DPH predstavovali 454,73 eur a s 20% DPH (90,95 eur) sú vo výške 545,68 eur a tieto je povinný žalovaný poukázať na účet zastupujúcej advokátky žalobcu tak ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.