Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/96/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200862 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2014200862.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Boženy Husárovej v právnej veci žalobcu Františka Lančariča - LAPREMA, Siladice č. 238, IČO: 37 251 449, zastúpeného spoločnosťou Lansky, Ganzger & Partner Rechtsanwälte, spol. s r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 1100301/1/402056/2014/5003 zo dňa 05.09.2014 t a k t o r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.1100301/1/402056/2014/5003 zo dňa 05.09.2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobca má právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1.Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 1100301/1/402056/2014/5003 zo dňa 05.09.2014, ktorým žalovaný postupom podľa ust. § 74 ods. 4 v nadväznosti na ust. § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) potvrdil dodatočný platobný výmer vydaný Daňovým úradom Trnava (správcom dane) pod č. 9214401/5/4986350/2013/Vla zo dňa 07.11.2013. Prvostupňový správny orgán uvedeným dodatočným platobným výmerom zo dňa 07.11.2013 postupom podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v nadväznosti na ust. § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2009 v sume 279.322,26 eur. Žalobca bol povinný v zmysle predmetného dodatočného platobného výmeru takto zistený rozdiel dane zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia na v rozhodnutí bližšie špecifikovaný účet Daňového úradu Trnava vedený v O. B. Z.. 2.V žalobných dôvodoch žalobca namietal nezákonnosť tak žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Trnava, pričom v tejto súvislosti poukázal na neexistenciu materiálnych dôvodov pre vydanie týchto rozhodnutí, porušenie procesného postupu v daňovom konaní, nedôvodné prenášanie zodpovednosti na žalobcu vo vzťahu k daňovej povinnosti jeho zmluvných partnerov, rozpor s európskou judikatúrou, porušenie základných zásad daňového konania, s tým, že takýmto postupom správnych orgánov bol žalobca ukrátený na svojich právach.. Má za to, že obe rozhodnutia sú vydané v rozpore so zákonom č. 511/1992 Zb., zákonom č. 563/2009 Z. z., zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“), zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „zákon č. 513/1991 Zb.“), zákonom č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 400/2009 Z. z.“), zákonom č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva (ďalej len „zákon č. 333/2011 Z. z.“), zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) a s Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca poukazoval na nezákonnosť, nepreskúmateľnosť a nedôvodnosť oboch vydaných rozhodnutí, nakoľko Daňový úrad Trnava pri vydávaní rozhodnutia ako aj žalovaný hrubo porušili zákon o správe daní, keď pri výkone daňovej kontroly nepostupovali v súlade so zákonom o správe daní, žalovaný v zákonom stanovenej lehote nevydal rozhodnutie, v štádiu doplnenia konania v procese odvolania bol žalovaný nečinný, neprihliadol na skutkové a právne okolnosti, ktoré boli v odvolaní uplatnené a ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, žalovaný sa v rozhodnutí o odvolaní nevysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými v odvolaní, daňovú kontrolu neukončil v lehote stanovenej zákonom, v daňovej kontrole bol nečinný, neviedol dokazovanie zákonným spôsobom, riadil sa úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch, neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, v prípade nejasností, nepresností, resp. neúplnosti predložených dôkazných prostriedkov a dokladov, ktoré žalovaný mal, nevyužil ďalšie možnosti, ktoré mu zákon poskytuje, napr. nevyzval žalobcu ako kontrolovaný daňový subjekt na odstránenie nedostatkov podania, neštandardným spôsobom viedol celé konanie o daňovej kontrole od samotného začatia daňovej kontroly v procese dokazovania postupoval mimoriadne neštandardne, v rozpore so zákonom o správe daní, z čoho vyplýva záver, že správca dane nielenže neviedol dokazovanie s dostatočnou odbornou starostlivosťou, ale aj to, že takéto pochybenia poukazujú na účelovosť vykonanej daňovej kontroly. Dôvodil, že zo strany žalovaného a Daňového úradu Trnava došlo k porušeniu procesných postupov a zásad daňového konania (najmä poukázal na zásadu zákonnosti, súčinnosti, zásadu voľného hodnotenia dôkazov, zásadu rovnosti a zásadu primeranosti), pričom toto porušenie malo za následok zmarenie účelu odvolacieho konania, vyrubovacieho konania a taktiež jemu predchádzajúcej daňovej kontroly, z ktorej porušenie procesných postupom a zásad vychádzalo. Žalobca ďalej konštatoval, že žalovaný porušil ust. § 63 ods. 2 daňového poriadku, správca dane porušil pri vydávaní rozhodnutia prvého stupňa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 v nadväznosti na ust. § 30 ods. 3, § 30a ods. 7 a § 15 ods. 17 zákona o správe daní tým, že v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly použil nezákonne získané prostriedky a to tým, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly. V tejto súvislosti poukázal na to, že zamestnanci správcu dane mali vykonávať daňovú kontrolu po stránke procesnej podľa § 15 zákona o správe daní, podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní ju mali ukončiť do 6 mesiacov odo dňa jej začatia, v zložitých prípadoch ju možno predĺžiť najviac o 6 mesiacov. Ďalej namietal, že zamestnanci správcu dane vykonávajúci daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov január 2009 až december 2009 nepostupovali v zmysle vyššie uvedených ustanovení, daňovú kontrolu prerušili bez zákonného dôvodu, čím porušili ust. § 25a v nadväznosti na ust. § 26 zákona o správe daní, čo malo za následok, že daňová kontrola trvala neprimerane dlho, čím porušili ust. § 15 ods. 17 zákona o správe daní. Uviedol, že daňová kontrola bola začatá 6.6.2011, pričom mala byť ukončená (s prihliadnutím na predĺženie lehoty Finančným riaditeľstvom SR na ukončenie daňovej kontroly) dňa 5.6.2012. Tiež tvrdil, že správca dane dňa 9.3.2012 rozhodnutím č. 9214401/1/377183/2012 zo dňa 7.3.2012 účelovo prerušil daňovú kontrolu z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií na preverovanie spoločnosti Lannes IMC s.r.o., nakoľko z formulárov „SCAC 2004“, získaných zo spisu daňového subjektu je zrejmé, že správca dane informácie z MVI mal k dispozícii už pred začatím daňovej kontroly a bezprostredne po jej začatí ako aj v priebehu daňovej kontroly. Znamená to, že zamestnanci správcu dane vykonávajúci daňovú kontrolu mali už 23 dní po začatí daňovej kontroly k dispozícii informácie, ktoré zaslala Česká daňová správa, dokonca už v procese prípravy na daňovú kontrolu, t.j. pred jej začatím disponoval správca dane informáciami spoločnosti Lannes IMC s.r.o., a teda mal za to, že správca dane bezdôvodne a neopodstatnene prerušil daňovú kontrolu, nakoľko už týmito informáciami disponoval. Za tohto stavu správca dane porušil ust. § 25a v nadväznosti na ust. § 26 zákona o správe daní. Takýmto konaním správcu dane bol porušený aj bod 6 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 o administratívnej spolupráci a v boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, podľa ktorého by administratívna spolupráca nemala viesť k nenáležitému presunu administratívneho zaťaženia medzi členskými štátmi. Taktiež vo veci MVI z Českej republiky u spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. správca dane rovnako účelovo prerušil daňovú kontrolu, a to 89 dní pred jej ukončením, pričom odo dňa začatia daňovej kontroly, t.j. od 6.6.2011 do dňa prerušenia daňovej kontroly, t.j. do 9.3.2012 mal správca dane k dispozícii 278 kalendárnych dní (192 pracovných dní) na to, aby požiadal Českú daňovú správu o preverenie predmetnej spoločnosti. Počas tejto tzv. voľnej lehoty však správca dane nepožiadal o preverenie spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. v Českej republike, ale urobil tak až pred ukončením daňovej kontroly, kedy už informácie od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. správca dane mal k dispozícii od žalobcu v termínoch, napr. dňa 8.12.2011 ako prílohy k potvrdeniu o prevzatí dokladov správcom dane č. 647/320/43896/2011/VLA zo dňa 8.12.2011, dňa 20.12.2011 v odpovedi na výzvu správcu dane č. 647/320/36284/2011/VLA, v odpovedi na výzvu správcu dane na predloženie dokladov, správcovi dane doručenej tiež dňa 20.11.2011, v písomnom vyjadrení k zápisnici č. 9214401/5/3521/2012 zo dňa 7.2.2012. O skutočnosti, že správca dane týmito dôkazmi disponoval svedčia nielen listinné dôkazy predložené správcovi dane, ale aj odpoveď Českej daňovej správy vyplývajúca z MVI zo dňa 13.7.2012. V tejto súvislosti poukázal na to, že takýto úkon (dožiadanie MVI) urobil z časového hľadiska manipulatívnym spôsobom, teda zbytočnými prieťahmi a to z dôvodu, že od začiatku daňovej kontroly do jej prerušenia mal nadmieru dostatočný časový priestor vykonať tento úkon. Tiež tak konal v prípade, keď dožiadal iný členský štát v tzv. „tesnej lehote“ 89 dní pred ukončením daňovej kontroly. „Tesnou lehotou“ v zmysle nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 sa rozumie lehota podľa oddielu 2 čl. 10, podľa ktorého žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v čl. 7 a 9 tak rýchlo, že ako je to len možné, no najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti (3 mesiace v tomto prípade predstavujú 92 dní). Za tohto stavu mal teda správca dane pokračovať dňom 14.7.2012, t.j. deň po doručení odpovede Českej daňovej správy uvedenej pod číslom E SKC7 20120416514189 P 201200645 R. Pripočítaním lehoty 89 dní (lehota do ukončenia daňovej kontroly po jej predĺžení Finančným riaditeľstvom SR) k dátumu 14.7.2012 (deň po doručení odpovede Českej daňovej správy) vystane zákonná lehota pre ukončenie daňovej kontroly, ktorá je najneskôr dňa 11.10.2012. Správca dane ukončil daňovú kontrolu dňa 25.10.2013, čo predstavuje nezákonné predĺženie lehoty na ukončenie daňovej kontroly podľa § 15 ods. 17 o správe daní o viac ako jeden rok, konkrétne o 380 dní. Znamená to, že daňový úrad maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly nerešpektoval, porušil tým ust. § 30a ods. 7 a § 15 ods. 17 zákona o správe daní, ale aj zásadu primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní ustanovenú v § 2 ods. 1, 2 zákona o správe daní. Poukázal najmä na nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 24/2010-57 z 29.6.2010, v ktorom bolo vyslovené, že „ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý“. Rovnako obdobný názor uplatnil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp.zn. 3Sžf/52/2010 „zákonná lehota na ukončenie daňovej kontroly nebola zo strany správcu dane dodržaná a protokol z daňovej kontroly, ktorý bol prerokovaný až po uplynutí 12 mesačnej lehoty uvedenej v § 30a ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V opačnom prípade je daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti, a tým je nezákonné aj rozhodnutie, ktoré je jeho výsledkom“. 3.V ďalšej časti podanej žaloby namietal, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v rozpore s ust. § 30 ods. 3, § 44 ods. 6 písm. b) bod 1; § 15 ods. 13 a ods. 11 písm. h) zákona o správe daní v súvislosti s ukončením daňovej kontroly, pričom v prípade žalobcu to malo byť prerokovaním protokolu. Až nasledujúci deň po prerokovaní protokolu môže nastať vyrubovacie konanie. Žalobca má za to, že protokol nebol prerokovaný, keď splnomocnený zástupca žalobcu síce dňa 25.10.2013 podpísal zápisnicu z ústneho pojednávania, ktorej hlavným predmetom bolo prerokovanie protokolu, ale k samostatnému aktu prerokovania protokolu nedošlo, a preto ani daňová kontrola nie je ukončená a súčasne nenastali ani zákonné podmienky na začatie vyrubovacieho konania, nakoľko podľa ust. § 15 ods. 13 zákona o správe daní doručenie protokolu sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane. Za deň doručenia protokolu sa podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní rozumie deň prerokovania protokolu, čo v žalobcovom prípade nenastalo. Vzhľadom k tomu, že protokol o výsledku zistení z daňovej kontroly de iure prerokovaný nebol, rozhodnutie daňového úradu nemá náležitosti rozhodnutia podľa § 30 zákona o správe daní, konkrétne v ňom absentuje odsek 2 písm. d), t.j. výrok rozhodnutia a odsek 3 odôvodnenie. V tomto smere poukázal na rozsudok NS SR č. 4Sž 136/99, ktorého merito veci je zákonitosť rozhodnutia a prejednávacia zásada: „ v daňovom konaní platí nielen procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale i zásada prejednávacia. Tým sa daňové konanie líši od všeobecného správneho konania, v ktorom platí zásada vyhľadávacia“. Mal teda za to, že protokol o výsledku z daňovej kontroly de iure prerokovaný nebol, a preto nie je fakticky ukončená ani daňová kontrola a súčasne ani neboli naplnené podmienky pre aplikáciu § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní (absencia odseku 2 písmeno d) podľa § 30 zákona o správe daní). Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné. 4.Ďalej žalobca namietal, že žalovaný riadne nepreskúmal spisový materiál vzťahujúci sa k danej veci, rozhodol bez ďalšieho konania a doplnenia dokazovania, pričom pri vyhotovení svojho rozhodnutia len prevzal od prvostupňového správneho orgánu doslovný odpis častí odôvodnenia jeho rozhodnutia, týkajúcich sa najmä dôkazných prostriedkov. Taktiež prvostupňový správny orgán nevykonal ďalšie dokazovanie, nekonfrontoval dôvody uvedené v písomnom vyjadrení sa k protokolu s protokolom a dodatkom k protokolu, ale len odkopíroval protokol do rozhodnutí podľa jednotlivých zdaňovacích období a dodatok k protokolu odkopíroval rovnakou mierou do všetkých rozhodnutí. Takýmto konaním správca dane zmaril účinky vyrubovacieho konania, ktoré sú uvedené v § 44 ods. 1 zákona o správe daní, keď podľa výsledkov vyrubovacieho konania určí správca dane daň, ktorá má byť daňovému subjektu vyrubená. Protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly, ktorý nebol prerokovaný a rozhodnutie sú v takmer úplnej zhode. Správca dane len odkopíroval časti neprerokovaného protokolu, ktoré uviedol v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia a nevysporiadal sa so všetkými dôkazmi uvedenými v písomnom vyjadrení k protokolu a dodatku k protokolu. Žalovaný porušil aj ust. § 74 ods. 2 daňového poriadku, nakoľko sa v priebehu odvolacieho správneho konania nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia. V podstate iba prebral do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia celé state z protokolu, bez toho, aby odstránil rozpory, ktoré tam konštatuje aj správca dane. Žalovaný niektoré námietky vznesené v odvolaní nevyhodnotil vôbec, niektoré ani neuviedol, nevysporiadal sa žiadnym spôsobom s prílohami, ktoré žalobca predložil ako neoddeliteľnú súčasť odvolania (tzv. párovanie nákupov a s ním súvisiaceho predaja tovaru). 5.Žalobca ďalej namietal, že správne orgány nevenovali preverovaniu skutočností uvádzaných v dokladoch zákonom požadovanú pozornosť, čo malo vplyv pre správne určenie dane. Mal za to, že predložením listinných dokladov (faktúry, dodacie listy, zoznamy tovaru, rámcová kúpna zmluva, čestné prehlásenia, atď.) uniesol svoje dôkazné bremeno, žalovaný ako aj správca dane tendenčne s úmyslom poškodiť žalobcu kládol rovnaké otázky svedkom - zamestnancom žalobcu, bez ohľadu na ich pracovné zaradenie a ako „dôkaz“ si ponechal tie písomné svedecké výpovede, ktoré boli na ťarchu žalobcovi a neakceptoval tvrdenia kompetentných zamestnancov, ktorí v skutočnosti ohľadom obchodu s mäsom v prospech žalobcu potvrdili. Žalovaný teda porušil ust. § 3 ods. 1 až 3 daňového poriadku, keď nedbal na právom chránené záujmy žalobcu, nesprávne vyhodnotil dôkazy a neprihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Žalobca preto namietal, že konštatovania uvádzané správcom dane v jeho rozhodnutí, ako aj v protokole o daňovej kontrole, že podľa zistení Daňového úradu Trenčín a ďalších daňových úradov ide v danom prípade o reťazový obchod, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ide o domnelé dôkazy, nehodnoverné a získané v rozpore so zákonom o správe daní. Žalobca taktiež poukázal na to, že v súvislosti s výsluchom svedkov B. M. a L. L., ktorí boli vypočutí iným správcom dane, mu nebolo umožnené v dňoch 15.10.2014, 28.10.2014 a 31.10.2014 nazrieť do spisu na Daňovom úrade Trnava, kontaktné miesto Hlohovec, pričom žalobca mal záujem získať tieto zápisnice o ústnom pojednávaní ohľadne výsluchov týchto svedkov a konfrontovať ich s vyjadreniami uvedenými v protokole o daňovej kontrole, v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu ako aj v rozhodnutí žalovaného. 6. Tvrdil, že žalovaný prenáša neprimerane dôkazné bremeno na žalobcu. Mal za to, že zo strany správnych orgánov nebol vo vzťahu k žalovanému preukázaný podvod ani to, že by sa nejakým spôsobom podieľal na podvode, žalobca v tomto smere konal a postupoval s odbornou starostlivosťou, v čase keď tieto transakcie boli realizované, nemal vedomosť, že by jeho partneri konali nepoctivo, nemal úmysel zabezpečiť si daňovú výhodu, v jeho v prípade nešlo o zneužitie práva a ani o získanie daňovej výhody. Namietal, že zrealizované svedecké výpovede sú selektované a vykladané v neprospech žalobcu, neboli odstránené rozpory v jednotlivých svedeckých výpovediach, nebol akceptovaný dôkaz získaný na základe MVI, niektoré dôkazy boli preberané, resp. vykonané inými správcami dane pri iných daňových kontrolách, a preto nemožno považovať vykonané dokazovanie správcom dane za realizované v súlade so zákonom. Okrem toho poukázal na to, že konanie prvostupňového správneho orgánu je zaťažené množstvom vád, nejasností, nepresností, procesných ako aj hmotnoprávnych pochybení. Žalovaný sa nevysporiadal žiadnym spôsobom so súpisom nakúpeného tovaru vo väzbe na predaný tovar, t.j. prijaté a uskutočnené zdaniteľné plnenia, ktoré žalobca predložil ako dôkaz v odvolacom konaní. Taktiež nebral do úvahy ani to, že všetky príjmy a výdavky z nakúpeného a predaného tovaru - bravčového mäsa boli riadne zaevidované v účtovníctve žalobcu a boli v súlade so zákonom aj predmetom dane z príjmov. 7.Žalobca ďalej namietal, že žalovaný pri vydávaní rozhodnutia porušil ust. § 65 ods. 2 daňového poriadku, keď nedodržal lehotu na vydanie rozhodnutia (ak nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán, pričom ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister). V tejto súvislosti žalobca uviedol, že žalovaný listom č. 1100301/1/93331/2014/5098 zo dňa 20.2.2014 upovedomil žalobcu v intenciách § 65 ods. 3 daňového poriadku, že nemôže rozhodnúť v lehote do 60 dní, avšak v tomto upovedomení žalovaný neuviedol podstatnú skutočnosť, ktorá je podmienkou pre predĺženie lehoty a ktorá je ustanovená v § 65 ods. 2 daňového poriadku, a to, že túto lehotu mu predĺžilo Ministerstvo financií SR, neidentifikoval listinu číslom, dňom ani lehotou, do ktorej ministerstvo lehotu predĺžilo a rovnako žalovaný v citovanom upovedomení neuviedol ani list s číslom a dátumom, kedy o predĺženie lehoty ministerstvo požiadal, čo sú rozhodujúce fakty, nakoľko žiadosť o predĺženie lehoty musel žalovaný v zmysle zákona zaslať pred uplynutím lehoty na rozhodnutie. Rovnako ministerstvo mohlo dať súhlas s predĺžením lehoty len v tom prípade, ak na rozhodnutie neuplynula zákonná lehota. Žalobca tiež namietal, že mu bol zmarený úkon nazerania do spisu, čo je v absolútnom rozpore s daňovým poriadkom a s Ústavou SR. 8. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe žiadal konanie zastaviť z dôvodu, že žaloba bola zo strany žalobcu doručená po zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti poukázal na to, že rozhodnutie správneho orgánu v poslednom stupni č. 1100301/1/395764/2014/5098 zo dňa 5.9.2014 bolo žalobcovi doručené dňa 17.9.2014, pričom lehota dvoch mesiacov na podanie žaloby uplynula dňa 18.11.2014, nakoľko posledný deň na podanie žaloby pripadol na sobotu. Z prezenčnej pečiatky však vyplýva, že predmetná žaloba bola doručená súdu dňa 20.11.2014, t.j. po zákonom stanovenej lehote. Uviedol, že správca dane postupoval v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, v zmysle ust. § 2 ods. 1 zák.č. 511/1992 Zb. chránil záujmy štátu a obcí a dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Jednotlivé dôkazy hodnotil v zmysle § 2 ods. 3 zák.č. 511/1992 Zb. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Samotné dokazovanie viedol s cieľom zistiť objektívnu pravdu, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral podklady a dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie. Mal za to, že pri rozhodovaní daňových orgánov nedošlo k procesnému porušeniu daňového konania, daňovej kontroly, prenosu dôkazného bremena, k rozporu s Európskou judikatúrou a preto nemožno považovať rozhodnutia daňových orgánov za nezákonné a nepreskúmateľné. 9. Krajský súd v Trnave prejednal vec na pojednávaní v neprítomnosti žalovaného, so súhlasom tohto účastníka, vypočul žalobcu, ktorý zotrval na svojej argumentácii uvedenej v písomných podaniach, a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, vrátene administratívneho spisu žalovaného, dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 10 .Podľa § 144 SSP ( zák. č. 162/2015 Z.z.) (1) Ak nerozhodol správny súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, môže účastník konania do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Správny súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu. (2) Doplnenie urobí správny súd dopĺňacím rozsudkom, na ktorý sa primerane použijú ustanovenia o rozsudku. Ak správny súd nevyhovie návrhu účastníka konania na doplnenie rozsudku, uznesením návrh zamietne. (3) Návrh na doplnenie sa netýka právoplatnosti ani vykonateľnosti výrokov pôvodného rozsudku. 11. Vec prejednávajúci súd pri výkone svojej činnosti zistil, že medzi totožnými účastníkmi prebieha / prebiehalo/ viacero súdnych sporov, predmetom ktorých je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu, ktorými boli potvrdené rozhodnutia správcu dane -dodatočné platobné výmery ukladajúce žalobcovi úhradu rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia jednotlivých mesiacov roku 2009 na základe výsledku daňovej kontroly zahrnutého v protokole č.921440/5/4224621/2013/Vav zo dňa 17.9.2013. Právna argumentácia účastníkov v jednotlivých konaniach je pritom prakticky zhodná, rozdiel spočíva iba v zdaňovacích obdobiach, ktorých sa to-ktoré preskúmavané rozhodnutie týka, zhodné sú preto aj závery súdu konštatované v už prijatých rozsudkoch, ktorými rozhodnutia žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, napr.pod č.k. 20 S /95/2014 zo dňa 22.11.2016, 14S/231/2014 zo dňa 12.10.2016 a 14S/227/2014 zo dňa 29.9.2016. 12. Súd preto preskúmavané rozhodnutie žalovaného podľa §191 ods.1 písm.d), písm.e) a písm.g) SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere, pričom v záujme hospodárnosti konania poukazuje a odkazuje na obsah odôvodnení vyššie uvedených rozsudkov tunajšieho súdu. Nakoľko primárne preskúmavaným v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu, v kompetencii ktorého je aj prípadné odstránenie nedostatkov postupu prvostupňového správneho orgánu, nepovažoval súd za dôvodné z hľadiska naplnenia účelu tohto konania navrhované súčasné zrušenie rozhodnutia Daňového úradu Trnava zo dňa 7.11.2013. 13. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP, vzhľadom na plný úspech žalobcu v tomto konaní. (O výške náhrady trov konania podľa § 175 ods.2 SSP rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník .) 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.