Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/20/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200150 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2015200150.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Pavla Lacza v právnej veci žalobcu: Mária Mračková, Bohdanovce nad Trnavou 121, IČO: 33 207 054, zastúpená HALADA advokátska kancelária, s.r.o., Kapitulská 21, Trnava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Andrej Halada proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/548602/2014/4975 zo dňa 16.12.2014 takto r o z h o d o l : Súd žalobu zamieta. Žalobcovi sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 04.03.2015 sa žalobkyňa zastúpená advokátom domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia č. 1100307/1/548306/2014/4975 zo dňa 16.12.2014, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9213401/5/4031222/2014/Foj zo dňa 02.09.2014, ktorým bol podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku vyrubený žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2013 sume 23.250,64 eur. Žalobkyňa namietala nezákonnosť rozhodnutia, pretože žalovaným nebol zistený skutkový stav v dostatočnom rozsahu pre posúdenie veci, čo zakladá dôvod pre jeho zrušenie podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p., žalovaný dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým záverom, keď ignoroval podstatné skutočnosti rozhodné pre posúdenie predmetnej veci, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. i nepreskúmateľné. Z rovnakých dôvodov považuje za nezákonné a nepreskúmateľné i rozhodnutie správcu dane vydané v prvostupňovom konaní, vydaním ktorého bola žalobkyni odopreté právo na odpočet DPH napriek tomu, že splnila všetky zákonom vyžadované podmienky. V podrobnostiach žaloby poukázala na konanie Daňového úradu Trnava, pobočka Skalica - ktorý ako správca dane vykonal u nej daňovú kontrolu súvisiacu s oprávnenosťou nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH z hľadiska zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (zákon o DPH), o čom bol vyhotovený protokol č. 9213401/5/3289866/2014 zo dňa 04.07.2014. Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane dospel k záveru, že žalobkyňa v zdaňovacom období 1. štvrťrok 2013 porušila ust. § 49 ods. 1, 2 v spojení s § 51 zákona o DPH tým, že si uplatnila právo na odpočet dane z pridanej hodnoty napriek tomu, že podľa zistenia správcu dane k reálnemu dodaniu deklarovaného tovaru - stoličiek a kresiel v hodnote 116.253,19 eur nedošlo, a tak nedošlo ani k vzniku daňovej povinnosti, ktorá je základným hmotnoprávnym predpokladom pre uplatnenie si práva na odpočet DPH a tak vydal správca dane rozhodnutie č. 9213401/5/4031222/2014/Foj zo dňa 02.09.2014 o určení rozdielu dane pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie vo výške 23.250,64 eur. Správca dane v rozhodnutí vychádzal z faktúry č. 20/300106/13zo dňa 30.01.2013 vystavenej na čiastku 116.253,19 eur bez DPH spoločnosťou EP Systems s.r.o.. Správca dane dospel k záveru, že dodanie tovaru sa uskutočnilo len fakturačne s cieľom uplatniť si zo strany žalobkyne právo na odpočet DPH, napriek tomu , že žalobkyňa poskytla písomné doklady o nadobudnutí tovaru, konkrétne objednávku zo dňa 13.01.2013, dodávateľskú faktúru a dodací list č. 2013/023. Správca dane po vyhodnotení uvedených dôkazov nemal zo strany žalobkyne ako daňového subjektu za dostatočne preukázané, že k dodaniu uvedeného tovaru od žalobkyňou uvádzaného dodávateľa skutočne došlo, pretože spoločnosť EP Systems s.r.o. na adrese zapísaného sídla nie je zastihnuteľná, žalobkyňa nepreukázala prepravu predmetného tovaru od spoločnosti EP Systems s.r.o. ako jej dodávateľa, nebola preukázaná úhrada vystavenej faktúry. Správca dane tiež skonštatoval, že žalobkyňou predložené odberateľské faktúry, ktorými preukazovala dodanie tovaru tretím osobám, skladová evidencia tovaru a potvrdenie o dodaní tovaru do zahraničia nepovažuje za hodnoverné. Na základe odvolania žalobkyne žalovaný rozhodnutie správcu dane v celom rozsahu potvrdil, keď sa s jeho zisteniami stotožnil. Žalobkyňa namieta, že správca dane záver o neuskutočnení zdaniteľného plnenia, resp. o nedodaní fakturovaného tovaru oprel iba o svoju vlastnú pochybnosť o okolnostiach uskutočnenia predmetnej obchodnej transakcie, hoci z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by k uskutočneniu zdaniteľného plnenia nedošlo, ani že žalobkyňou predložené dôkazy o dodaní tovaru nie sú pravdivé. Správca dane sa uspokojil iba s pochybnosťami k okolnostiam dodania a nakladania s tovarom, na čom založil i rozhodnutie, hoci v rámci výkonu daňovej kontroly bol povinný zistiť skutkový stav tak, aby mohol prijať jednoznačný záver o konkrétnom obchodnom prípade, ktorý by nebol založený iba na pochybnostiach správcu dane, ktoré nemôžu byť podkladom pre vydanie rozhodnutia v neprospech daňového subjektu, k čomu poukázala i na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Sž/106/00 zo dňa 28.02.2001, podľa ktorého samotná pochybnosť (podozrenie) nemôže byť argumentom vedúcim k záveru, že zdaniteľné plnenie sa neuskutočnilo. Zo žiadneho dôkazu vykonaného v rámci zisťovania skutkového stavu nebolo preukázané, že by k dodaniu tovaru skutočne nedošlo, správca dane i žalovaný vychádzali len zo subjektívnych pochybností, ale v takom prípade sú orgány verejnej moci povinné postupovať miernejšie, viď. rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 666/02. Ak sa aj správcovi dane nepodarilo skontaktovať s konateľom spoločnosti EP Systems s.r.o. Jozsom Csabom a skutočnosť, že žalobkyňa nevedela poskytnúť správcovi dane kontakt na uvedeného konateľa nie je dôkazom preukazujúcim nedodanie tovaru. Žalobkyňa zdôraznila, že opakovane uvádzala, že celá obchodná transakcia bola uskutočňovaná sprostredkovane, preto priamo s konateľom dodávateľa nekomunikovala, tento sa ani odovzdávania tovaru nezúčastnil a jediná komunikácia s dodávateľom spočívala v odoslaní objednávky na jeho adresu, na ktorý úkon dodávateľ reagoval zaslaním faktúry s dodacím listom. Žalobkyňa ale nemôže zodpovedať za to, že dodávateľ so správcom dane nekomunikoval a daňové povinnosti si riadne nesplnil, k čomu dala do pozornosti rozhodnutia ESD EÚ vo veciach C-80/11 a C-142/11. K otázke prepravy tovaru uviedla, že táto sa medzi ňou a dodávateľom neuskutočnila, predmetný tovaru prebrala priamo v skladových priestoroch nachádzajúcich sa na ul. Mikovíniho v Trnave, kde sa tovar v čase predaja už nachádzal, preto žiaden doklad o jeho preprave nemohla ani správcovi dane predložiť. Odovzdanie tovaru prebehlo štandardným spôsobom, keď bolo žalobkyni iba oznámené, že tovar sa nachádza na uvedenej adrese, a tak po doručení dodacieho listu jej bolo umožnené si tovar v sklade prevziať. K nesúladu tvrdení o termíne dodania tovaru došlo pre značný časový odstup, preto si jej manžel, ktorého správca dane k veci vypočul, nemusel presný dátum dodania tovaru pamätať a dané obdobie označil iba odhadom. Rovnako ani neuhradenie faktúry za dodaný tovar č. 20/30106/13 vystavenej spoločnosťou EP Systems s.r.o. nemôže byť výnimkou pre uplatnenie si práva na odpočet DPH z tejto faktúry. Žalovaný sa v dostatočnom rozsahu nevysporiadal ani so zistením, že v čase obhliadka skladu žalovanej nachádzajúcom sa na ul. Skladová č. 3 v Trnave sa časť dodaného, ale ešte nepredaného tovaru, stále v skladových priestoroch nachádza, o čom žalobkyňa predložila evidenciu, ktorá korešponduje s dokladmi preukazujúcimi nadobudnutie tovaru označeného počtom kusov, úbytky - predaný tovar boli riadne zaevidované, preto tiež skutočnosť, že žalobkyňa ďalej dodaný tovar predávala je dôkazom o tom, že tovar jej existoval, bol riadne dodaný a tak jej vzniklo i právo na odpočet DPH. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe doručenom konajúcemu súdu dňa 28.05.2015 žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Námietky, ktoré žalobkyňa v žalobe uviedla považuje za neopodstatnené s poukazom na § 49 ods. 1, 2, § 51 ods. 1 písm. a) zák. o DPH, v spojení s § 24 ods. 1, 2 daňového poriadku, podľa ktorých v daňovom konaní dôkazné bremeno nesie daňový subjekt, čo znamená, že je povinný preukázať vierohodnosť svojich tvrdení a oprávnenosť uplatnenia odpočítania dane. Pri aplikovaní vyššie uvedeného právneho predpisu platia pre dokazovanie prísnejšie podmienky, pričom k posúdeniu, či sú splnené hmotnoprávne podmienky vyžadované zákonom nepostačí iba existencia faktúry ako daňového dokladu, pretože tento je použiteľný iba v prípade, ak nie sú pochybnosti, že vo faktúre uvedené údaje sú v súlade so skutočnosťou, ktorú dôkaznú povinnosť nesie daňový subjekt. Žalobkyňa ako ani jej manžel, na ktorého sa odvolávala nevedeli označiť osobu, ktorá ich mala na spoločnosť EP Systems s.r.o. nasmerovať a skontaktovať, nepamätali si ani osobu známeho, ktorý mal daný obchod sprostredkovať, k čomu manžel žalobkyne iba uviedol, že sa „s touto osobou stretol na bowlingu na Družbe a osobou, s ktorou hral bowling bolo spomenuté, že na Skladovej ulici č. 3 sa nachádzajú kreslá, ktoré sú na predaj. Správca dane zistil, že uvedený priestor prevádzkuje spoločnosť PAPILION EUROPE s.r.o. ktorej zástupca uviedol, že žiadna preprava tovaru od spoločnosti EP Systems s.r.o. ako dodávateľa sa neuskutočnila, oproti čomu neskôr v písomnom vyjadrení žalobkyňa uviedla, že sporný tovar sa nachádzal na ulici Mikovíniho a dopravu uskutočnila spoločnosť ZENYRA s.r.o. Pravdivosť výpovede žalobkyne a jej manžela spochybnila výpoveď svedka Vráblika, ktorý bol zamestnancom spoločnosti PAPILION EUROPE s.r.o. a tiež konateľa tejto spoločnosti Ľuboša Klimu, ktorý uviedol, že so spoločnosťou EP Systems s.r.o. nemá nič spoločné. Rozporné boli i tvrdenia žalobkyne o spôsobe úhrady fakturovanej sumy , keď najskôr nemala vedomosť o tom, či táto faktúra bola uhradená a neskôr na ústnom pojednávaní pred správcom dane uviedla, že bola uhradená formou zápočtu asi do výšky 36.000,- eur a zvyšok neuhradila z dôvodu reklamácii dodaného tovaru. Žiadnu zmluvu, či dôkaz o vykonaní zápočtu kúpnej ceny správcovi dane počas kontroly, ako ani vo vyrubovacom, či odvolacom konaní ale nepredložila. Úhrada faktúry zdaniteľného obchodu nie je síce podmienkou pre uplatnenie odpočítania DPH ak nezakladá vznik pochybnosti o uskutočnení obchodnej transakcie. Meniace sa výpovede žalobkyne k okolnostiam dodaného tovaru a jeho množstva tiež spochybnili tvrdenia o tom, že tovar dodala spoločnosť EP Systems s.r.o., rovnako tiež odberateľské faktúry, ktoré boli predložené žalobkyňou pri začatí daňovej kontroly a ktoré obsahovali meno, priezvisko a adresu osoby, ktorá ich vystavila, boli opatrené i pečiatkou a podpisom predávajúceho, oproti čomu faktúry, ktoré predložila počas kontroly už takéto údaje neobsahovali a rozdiely na faktúrach boli i v dátume splatnosti, či v ostatných náležitostiach, ako i v označení PLU , preto žalovaný dospel k záveru, že dodanie tovaru spoločnosťou EP Systems s.r.o. žalobkyni a s tým spojený vznik daňovej povinnosti nebol preukázaný. Samotná skutočnosť, že správcovi dane sa nepodarilo preveriť reálne dodanie tovaru spoločnosťou EP Systems s.r.o. nebolo pripočítané na ťarchu žalovanej. Žalovaný ešte uviedol, že samotné vystavenie faktúry a dodacieho listu, i keď spĺňajúce formálne stránky, nemôže postačovať na uznanie odpočítania DPH, pretože údaje uvedené v týchto účtových dokladoch musia mať povahu faktu, existenciu ktorého preukazuje daňový subjekt, preto nebolo dôvodné vykonávať znalecké dokazovanie k overeniu pravosti podpisu osoby na faktúre a dodacom liste podpísanej. Okrem toho žalovaná neoznačila osobu, ktorá sprostredkovávala obchod a od ktorého informácie o existencií sporného tovaru získala. Pochybnosti o reálnom obchode vyvolali i sporné výpovede súvisiace s uskladnením dodaného tovaru, keď spočiatku žalobkyňa a jej manžel tvrdili, že tovar prevzali na Skladovej ulici č. 3 v sklade spoločnosti PAPILION EUROPE s.r.o., ktorý tam mal dopraviť dodávateľ EP Systems s.r.o., neskôr uvádzali, že tovar si prevzala žalobkyňa s manželom a synom zo skladu nachádzajúcom sa na ulici Mikovíniho v Trnave, ktorý tam dopravila spoločnosť ZENYRA s.r.o., neskôr žalobkyňa tvrdila, že dopravu vykonala spoločnosť KLIMEX Hutnícky materiál s.r.o. a Karidi s.r.o., k čomu sa zaviazala predložiť dokumentáciu, ale žiadnu do rozhodnutia správcovi dane nedoložila. Správca dane vzal do úvahy i skutočnosť, keď žalobkyňa nevedela uviesť, kým jej bolo oznámené, že sa tovar nachádza na ulici Mikovíniho, akým spôsobom sa k uvedenému tovaru dostala, pretože iba označenie ulice nepostačuje na to, aby bolo jednoznačne identifikované miesto uloženého tovaru. Žalovaný v neprospech žalobkyne nevyhodnotil ani výpoveď jej manžela, ktorý si okolnosti súvisiace s dodaním tovaru nepamätal, v jej neprospech však svedčí zistenie, že nedošlo zatiaľ k uhradeniu zdaniteľného obchodu, a hoci pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH nie je podmienkou zaplatiť daný obchod, žalobkyňa nepreukázala ani spôsob ako si kúpnu cenu započítala, čo prispelo k pochybnostiam o pravdivosti jej tvrdení. Samotné zistenie správcom dane, že sa v skladoch na ulici Skladovej č. 3 nachádzali stoličky, z ktorých značná časť už mala byť predaná, nie je dôkazom o dodaní tohto tovaru od spoločnosti EP Systems s.r.o,, faktúry a dodacie listy sú iba účtovnými dokladmi, ktoré ale neboli preukázateľne podložené reálnym plnením. Stav skladu nemá v súvislosti s deklarovaným fakturačným obchodom žiadnu vypovedaciu hodnotu, pretože stav skladu podľa PLÚ zo dňa 06.06.2014 označoval iba tovar, množstvo, skladovú cenu bez DPH, ale m nie je zrejmé, k akému dátumu sa tam uvedené množstvo malo v sklade nachádzať, preto takéto dôkazy nemožno ani považovať za skladovú evidenciu tovaru, ak neobsahuje počiatočný a konečný stav. Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 246 ods. 1 O.s.p. nariadil podľa § 244 ods. 1 v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vo veci pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobkyne, keď žalobkyňa a žalovaný sa pojednávania nezúčastnili. Žalovaný neprítomnosť svojho pracovníka Ing. M. B. ospravedlnil ošetrovaním člena rodiny a žiadal, aby súd odročil pojednávanie. Konajúci súd mal za to, že žalovaný ako orgán štátnej správy v prípade ošetrovania člena rodiny jeho pracovníčkou, mohol v danom prípade zastupovaním poveriť iného zamestnanca, preto na toto ospravedlnenie neprihliadol a vo veci konal podľa § 250g ods. 2 O.s.p. i v jeho neprítomnosti a o veci rozhodol. Právna zástupkyňa žalobkyne zotrvala na žalobných dôvodoch v rozsahu písomne podanej žaloby a žiadala, aby konajúci súd žalované rozhodnutie zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie. K okolnostiam, ktoré boli správcom dane spochybnené a súviseli so spôsobom úhrady faktúry, k dôkazom o započítaní kúpnej ceny, resp. k dôkazu o reklamovaní zostatku nepredaného tovaru a bližšieho označenia osoby, ktorá mala daný obchod sprostredkovať sa nevedela vyjadriť s tým, že k tomuto neboli právnemu zástupcovi zo strany žalobkyne i poskytnuté žiadne ďalšie informácie. Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie i rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 244 O.s.p. (1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 250i O.s.p. (1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 24 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa§ 49 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané; Podľa§ 51 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71; Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívy pri aproximácii daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy, pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (ust. § 3 ods. 3 daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods. 3daňového poriadku. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 daňového poriadku), pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý vyrubil žalobcovi rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1.štvrťtok 2013 . Z obsahu súdneho spisu a k nemu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že na základe daňovej kontroly vykonanej u žalovanej na kontrolu dane z pridanej hodnoty v súvislosti s dodržiavaním ustanovení zákona o DPH bol vyhotovený Protokol č. 9213401/5/3289866/2014 zo dňa 04.07.2014, ktorý bol žalobkyne ako daňovému subjektu doručený dňa 31.07.2014 a ktorá bola vyzvaná na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným. Výzva bola doručená žalobkyni dňa 31.07.2014, lehota na vyjadrenie sa k protokolu uplynula dňa 21.08.2014 . Žalobkyňa lehotu na vyjadrenie sa k protokolu nevyužila, na základe čoho správca dane vydal rozhodnutie, ktorým určil žalobkyni rozdiel DPH v sume 23.250,64 eur za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2013. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia poukázal na zistenia, ktoré vyplynuli z daňovej kontroly, na rozporné vyjadrenia a odpovede daňového subjektu a jej manžela, ktorého vypočul na základe žiadosti žalobkyne na otázky správcu dane, rozpory, ktoré žalobkyňa neodstránila v súvislosti s vykonaním dopravy tovaru pri jeho nadobudnutí. Správca dane vykonal dňa 20.01.2014 ústne pojednávanie do zápisnice č. 9213401/5/213826/2014/Foj, ku ktorej obsahu ale žalobkyňa dňa 08.04.2014 emailom oznámila, že nebola na ústne pojednávanie riadne pripravená, pretože nebola správcom dane predvolaná, a mal byť vypočutý i jej manžela. Správca dane reagoval, vyhovel žiadosti žalobkyne a vykonal nové ústne pojednávanie dňa 26.05.2014, ktorého sa zúčastnil i splnomocnený zástupca žalobkyne Ing. M. C. ako daňový poradca. O pojednávaní bola spísaná zápisnica č. 9213401/5/2175869/2014/Foj, podľa ktorej boli žalobkyni položené rovnaké otázky ako dňa 20.01.2014, na ktoré ale odpovedala rozdielne oproti predchádzajúcej výpovedi. Správca dane vypočul 26.05.2014 ako svedka tiež manžela žalobkyne O. M., o čom bola spísaná zápisnica č. 9213401/5/2201277/2014/ Foj. Vyhodnotením ich odpovedí na položené otázky správca dane zistil nezhodu v tvrdeniach a po vyhodnotení všetkých daňovou kontrolou zistených skutočností dospel k záveru, že podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry zo strany žalobkyne preukázané neboli, hoci žalobkyňa ako daňový subjekt znáša v daňovom konaní dôkazné bremeno podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, a tak správca dane vyslovil názor, že pohyb tovaru, ktorý je predmetom faktúry č. 20/300106/13 vystavenej spoločnosťou EP Systems s.r.o. sa uskutočnil len fakturačne s cieľom uplatniť si odpočet DPH platiteľom, keď pôvod tovaru a jeho reálne nadobudnutie na strane dodávateľa nebolo preukázané. Keďže žalobkyňa ako daňový subjekt nepredložila žiaden kontakt na svojho dodávateľa. Správca dane v priebehu kontroly kontaktoval spoločnosť EP Systems s.r.o. telefonicky podľa telefónneho čísla uvedeného v registri daňových subjektov, ktorý hovor na uvedenom čísle prijal pôvodný spoločník a konateľ Eduard Papp ktorý oznámil, že spoločnosť v roku 2012 predal, v súčasnosti je konateľom a jediným spoločníkom Józsa Csaba s bydliskom v Maďarsku a k vystaveniu faktúry č. 20/300106/13 zo dňa 30.01.2013 sa nevedel vyjadriť. Správca dane vzal do úvahy výpoveď žalobkyne a jej manžela ktorí uviedli, že konateľa svojho dodávateľa nepoznajú, naňho kontakt nemajú, preto nebolo logické, aby bolo vykonávané dokazovanie k overeniu pravosti podpisu, ktorým bola opatrená faktúra a dodací list. Spochybnená z dôvodu rozporných tvrdení bola aj preprava sporného tovaru, nesúlad bol zistený v dátume jeho prijatia na sklad, keďže podľa faktúry bol tovar dodaný dňa 30.01.2013, ale podľa výpovede manžela žalobkyne to bolo niekedy v prvej polovici februára 2013. Žalobkyňa tvrdila, že časť faktúry bola uhradená formou zápočtu vo výške cca. 30.000,- eur a zvyšok neuhradila z dôvodu nedostatkov, ktoré má tovar, a ktoré mieni riešiť reklamáciou. Zaplatenie kúpnej ceny nie je podmienkou pre odpočítanie dane, ale samotná skutočnosť spochybňuje reálnosť uskutočnenia reálnej transakcie. Správca dane zistil v rámci kontroly i nesúlad medzi znením faktúry č. FV 13000003 až FV 130000011 a FV 1300000013, ktoré boli odlišné, keďže pri začatí kontroly bola správcovi dane predložená daňovým subjektom iná verzia ako faktúry, ktoré predložil v priebehu kontroly. Žalobkyňa sa voči rozhodnutiu správcu dane odvolala a namietala nedôvodnosť predmetného rozhodnutia a jeho nesprávnosť v rozsahu skutočností, ktoré sú obsahom podanej žaloby, s ktorými sa žalovaný v rozhodnutí č. 11003007/1/548602/2014/4975 zo dňa 16.12.2014 podrobne vyporiadal a dospel k záveru, že rozhodnutie Daňového úradu Trnava ako prvostupňového daňového orgánu je správne a preto ho potvrdil. Krajský súd po vykonaní súdneho prieskumu vyhodnotil zistený skutkový stav vzhľadom k žalobným dôvodom a dospel k záveru, že žaloba nie je opodstatnená. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2013 boli zistenia vyplývajúce z vykonanej daňovej kontroly a daňového konania, keď nebol preukázaný pôvod žalobkyňou kúpeného tovaru - stoličiek a kresiel, čo skonštatoval správca dane a následne i žalovaný vo vydaných rozhodnutiach . Z vykonaného dokazovania i podľa názoru konajúceho súdu jednoznačne vyplynulo, že i keď správca dane preveroval dodávateľa predmetného tovaru, žiadna z kontaktných osôb nepotvrdila predaj tovaru žalobkyni, čím nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia a tak u žalobkyni neboli splnené podmienky na odpočítanie DPH. Dôkazné bremeno v daňovom konaní zaťažuje daňový subjekt, v tomto prípade žalobkyňu, ktorá správcovi dane, rovnako ako ani jej manžel, ktorého za svedka predmetného obchodu označila, nevedeli uviesť konkrétnu osobu, ktorá ich na spoločnosť EP Systems s.r.o., ktorá mala byť podľa formálnych účtovných dokladov dodávateľom tovaru napojila, poskytla im kontakt a obchod sprostredkovala. Jednoznačne pochybnosti sú spojené i s okolnosťami prevzatia tovaru zo skladových priestorov, nejasný je spôsob, akým sa tovar dostal do skladu žalobkyni, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti o skutočnom realizovaní predmetného obchodu. Žalobkyňa v dôvodoch žaloby namietala, že samotné pochybnosti, či podozrenia správcu dane nemôžu byť podkladom pre vydanie rozhodnutia v neprospech daňového subjektu, najmä ak žalobkyňa ako daňový subjekt disponovala listinnými dôkazmi, konkrétne faktúrou od dodávateľa, ktorým mala byť spoločnosť EP Systems s.r.o. a dodacím listom. Správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly zisťovanie v dostatočnom rozsahu, ale nepodarilo sa preukázať reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia, keď sídlo dodávateľa- EP Systems s.r.o. je len fiktívne, spoločnosť na tejto adrese nesídli, žiadne bližšie informácie či kontakt na konateľa žalobkyňa nevedela poskytnúť, preto nemožno mať za to, že správca dane dôkazné bremeno nedôvodne preniesol na žalobkyňu ako daňový subjekt. Z administratívneho spisu je dostatočne preukázaná snaha správcu dane v rozsahu jemu zákonom uloženej povinnosti objasniť rozporné tvrdenie žalobkyne, jej manžela a čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Správca dane v priebehu daňovej kontroly vyzýval žalobkyňu k predloženiu dôkazov, ktorými by pochybnosti o faktickom uskutočnení dodaného tovaru uvedeného na predloženej faktúre odstránila, napriek tomu žiadne dôkazy, ktorými by nejasnosti vysvetlila neprodukovala. K uvedenému konaniu žalobkyne považuje súd za potrebné zdôrazniť, že predloženie dokladov, i keď majú všetky náležitosti daňového dokladu a sú riadne zaúčtované, je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie odpočítania dane. Ich predloženie automaticky neznamená, že daň z pridanej hodnoty bola odpočítaná oprávnene, pretože splnenie formálnej stránky nepostačuje k tomu, aby bol na základe takýchto dokladov uznaný nárok na odpočítanie dane. Daňové doklady musia byť i odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností musí preukázať daňový subjekt. Pokiaľ slovné tvrdenia žalobkyne nie sú podložené konkrétnymi faktami, za ktoré konajúci súd v tomto prípade považuje spôsobu úhrady kúpnej ceny, ktorá síce nemusí byť zaplatená aby vznikol nárok na odpočet DPH, ale nemožno bez ďalšieho mať za to, že nárok na daňový odpočet vznikol. Žalobkyňa ale nevedela preukázať ako malo dôjsť k započítaniu kúpnej ceny, aké konkrétne pohľadávky sa vzájomne stretli, akú pohľadávku si započítala na pohľadávku dodávateľa , resp. ako pohľadávku spôsobilú k započítaniu nadobudla. Okrem toho tiež uviedla, že zvyšok kúpnej ceny, ktorá nebola započítaná nezaplatila z dôvodu vád vyskytujúcich sa na tovare, ktoré mieni reklamovať. V čase súdneho konania od dodania tovaru s vadami uplynula značná doba, pričom Obchodný zákonník, podľa ktorého sa zrejme vzťah medzi žalobkyňou a dodávateľom tovaru riadi, pre uplatnenie nárokov z vád tovaru upravuje i lehoty, ktoré ak mala žalobkyňa úmysel takýto nárok uplatniť treba rešpektovať. Žiaden dôkaz o reklamácií vád ale ani správcovi dane ani konajúcemu súdu nepredložila. Po vyhodnotení všetkých z konania vzídených skutočností, ktoré boli predmetom preskúmavania konajúcim súdom v spojení so žalobnými dôvodmi má súd za to, že v kontexte so žalobkyňou uvádzaným obchodným prípadom dôkazné bremeno leží na žalobkyni ako daňovom subjekte, ktorá musí produkovať také dôkazy, ktoré potvrdia vierohodnosť a správnosť účtových dokladov, ktoré z hľadiska formálneho síce spĺňajú zákonom vyžadované náležitosti, ale žalobkyni sa neporadilo preukázať, že zdaniteľné obchody boli aj reálne uskutočnené práve subjektom, označeným žalobkyňou . V tejto súvislosti považuje konajúci súd za potrebné poukázať i na rozsudok NS SR vo veci vedenej sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011 z odôvodnenia ktorých vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobkyni (§ 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zák. č. 222/2004 Z.z.), primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (teda je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. V prejednávanom prípade súd konštatuje, že preverením obchodu a pôvodu dodaného tovaru, keď bol spochybnený reálny základ uvedený vo faktúrach a dodacom liste, napriek vykonaným dôkazom, ktoré navrhla sama žalobkyňa sa jej tvrdenia nepodarilo preukázať, preto i záver, ku ktorému dospel správca dane zo zistených skutkových okolností a ktorý ustálil žalovaný, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uvažovania, je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Pri žalobkyňou predložených daňových dokladoch v súvislosti so skutočným dodávateľom absentuje reálny základ, čo zakladá dôvodné a žalobkyňou v daňovom konaní neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení uvedených na spornej faktúre ako aj vierohodnosť následnej účtovnej evidencie žalobkyne. Žalobkyňa nepreukázala, že vynaložila od nej ako podnikateľského a daňového subjektu vyžadované úsilie, vykonala primerané opatrenia a konala s odbornou starostlivosťou, ktorá vyplýva z jej podnikateľskej činnosti, aby zabránila tomu, že reálne uskutočnenie obchodu od ňou uvedeného dodávateľa bude správcom dane spochybnené, na základe čoho konajúci súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného je zákonné, vecne správne, vychádza zo spoľahlivo zistené skutkového stavu, ktorý je v zhode s obsahom pripojeného administratívneho spisu, na zistenia boli aplikované správne právne predpisy, práva žalobcu porušené neboli, preto žalobu podľa § 250l ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. K rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11 (Mahagében Kft a Péter Dávid) súd uvádza, že tieto nie sú spôsobilé spochybniť správnosť tak postupu ako aj samotného rozhodnutia správcu dane a žalovaného, nakoľko v priebehu daňového konania bolo zo strany správcu dane jednoznačne preukázané, že žalobkyňa v pozícii platiteľa dane nesplnila podmienky na vznik nároku na odpočítanie dane vyplývajúce z ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z., teda nebolo preukázané, že by faktúrou deklarovaný dodávateľ, konkrétne spoločnosť EP Systems s.r.o. príslušný tovar dodal. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobkyni nárok na náhradu trov konania vzhľadom na jej neúspech nepriznal. Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.