Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/70/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200257 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2015200257.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Pavla Lacza v právnej veci žalobcu Fakultná nemocnica Trnava, Andreja Žarnova 11, Trnava, zastúpeného spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava proti žalovanému Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Žellova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ZS 205/00009/2010/R zo dňa 30.01.2015 t a k t o r o z h o d o l : Súd rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. ZS 205/00009/2010/R zo dňa 30.01.2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Žalobca má právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1.Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. ZS 205/00009/2010/ R zo dňa 30.1.2015, ktorým žalovaný zamietol rozklad a potvrdil rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava č. ZS 205/00009/2010/R zo dňa 29.9.2014 o uložení pokuty vo výške 8000 eur za porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne, ktorého sa mal dopustiť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi S.P. v období od 30.5.2009 do 17.7.2009, keď nevykonal všetky zdravotné úkony potrebné na určenie správnej diagnózy a zabezpečenie včasnej a účinnej liečby. 2.Namietal, že predchádzajúce rozhodnutie žalovaného vo veci zo dňa 15.4.2011 v spojení s rozhodnutím pobočky zo dňa 23.9.2010 bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu SR 1Szd/3/2013 zo dňa 13.5.2014, ktorým boli správnemu orgánu vytknuté viaceré nedostatky a bolo mu uložené ich v ďalšom konaní odstrániť, a to aj pripustením konfrontácie odborných názorov na ústnom pojednávaní, prípadne nariadením znaleckého dokazovania. Poukazoval na to, že podľa Najvyššieho súdu SR pochybenia správneho orgánu spočívajú v tom, že protokol o vykonanom dohľade a jeho dodatok nespĺňajú kritériá zákonodarcu, žalovaný neobjasnil, prečo nevyužil inštitút ústneho pojednávania, prerokovanie protokolu neviedlo k odstráneniu rozporov na odbornej úrovni, neboli odstránené rozpory v zistení skutkového stavu veci a preto je vyslovenie viny žalobcu a uloženie sankcie predčasné. 3.Správny orgán napriek tomu nepovažoval za potrebné vykonať dôkaz prizvaním ďalšieho odborníka, ani vykonaním ústneho pojednávania, po zrušení rozhodnutia nevykonal žiaden dôkaz a pri rozhodovaní opätovne vychádzal z dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na ustanovenie § 250j ods. 7 O.s.p., podľa ktorého sú správne orgány viazané právnym názorom súdu, ako aj na ustanovenie § 3, § 32 ods. 1 a § 34 Správneho poriadku, v zmysle ktorých podľa jeho názoru bolo povinnosťou správneho orgánu zistiť všetky rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia, že nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov, stav veci musí byť zistený presne - musí čo najviac zodpovedať reálnej skutočnosti a dôkazy, ktoré sú základom rozhodnutia, musia mať taký charakter, aby nebolo možné pochybovať o ich hodnovernosti. 4.Žalobca napadnuté rozhodnutie považuje za vecne nesprávne a má za to, že posudzovaná zdravotná starostlivosť bola poskytnutá v súlade s platnými právnymi predpismi a zdravotným stavom pacienta. Rozpor medzi tvrdeniami odborníkov v podstatných otázkach považuje za tak závažný, že jediným vhodným postupom žalovaného by bolo zabezpečenie vypracovania znaleckého posudku, resp. aspoň doplňujúcich stanovísk odborníkov alebo vykonanie ústneho pojednávania, na ktorom by bolo možné rozpory odstrániť, bez čoho je rozhodnutie neodôvodnené, vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu a preto nezákonné. 5.Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu zamietnuť, s tým, že údajný rozpor v odborných názoroch nie je rozporom medzi stanoviskami troch erudovaných odborníkov prizvaných žalovaným na posúdenie správnosti poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ale odlišný je názor medzi prizvanými odborníkmi na jednej strane a lekármi žalobcu na druhej strane. Stanoviská troch odborníkov sú medicínsky aj právne jednoznačné a zhodné, pričom podľa platných právnych predpisov mohol byť do výkonu dohľadu na posúdenie prípadu prizvaný aj len jeden odborník z oblasti, v ktorej sa pacientovi poskytovala zdravotná starostlivosť. Uvádzal, že účelom správneho konania nie je dospieť k zhode s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v tom, či došlo k porušeniu § 4 ods. 3 zákona, a kontrolovaný subjekt nemusí súhlasiť so zisteniami kontrolujúceho orgánu, preto ani nesúhlas žalobcu nemôže byť prekážkou záverov o porušení jeho povinnosti a uloženia sankcie. 6.Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu mal aj po opakovanom preskúmaní veci za to, že posudky troch významných odborníkov majú dostatočnú dôkaznú silu proti názoru žalobcu a že zistený právny stav by nedokázal zvrátiť znalecký posudok, ktorý podľa právnych predpisov nemá vyššiu dôkaznú silu ako posudok inej odborne spôsobilej osoby. Spochybnenie náležitého zistenia skutkového stavu Najvyšším súdom považuje za vážny precedens, ktorý do jeho rozhodovacej činnosti vnáša neistotu, a akceptovanie názoru tohto súdu by pre žalovaného znamenalo, že aj zhodné názory troch odborníkov sú pre zistenie skutkového stavu nepostačujúce a že vzhľadom na iný názor žalobcu musí obstarávať stanoviská ďalších odborníkov, pričom nie je zrejmé koľkých. V danom prípade bolo sporným, či bolo potrebné pacientovi nasadiť kortikoidnú liečbu a či ju bolo možné nasadiť bez realizovania renálnej biopsie, pričom záver troch odborníkov znel, že pacientovi bolo potrebné túto liečbu nasadiť už počas prvej hospitalizácie, a podmieňovanie jej nasadenia vykonaním renálnej biopsie došlo k oddialeniu potrebnej liečby. Sám žalobca na podporu svojich tvrdení o správnosti jeho postupu v správnom konaní nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, argumentoval len tými, ktoré uviedol už počas výkonu dohľadu ako námietky k protokolu. 7.Žalovaný v správnom konaní preskúmal dôvodnosť nariadenia ústneho pojednávania a konštatoval, že názor NS SR o povinnosti ho nariadiť nemá oporu v právnych predpisoch ani v zistenom skutkovom stave. Skutková podstata zisteného porušenia zákona spočíva výlučne v medicínskych skutočnostiach, odborné vyhodnotenie ktorých prislúcha žalovanému, ktorý sa argumentáciou žalobcu zaoberal a vyvrátil ju svojou proti argumentáciou v napadnutých rozhodnutiach. 8.V súvislosti s vydanými povereniami na výkon dohľadu žalovaný uviedol, že v nich omylom bolo aj pri prizvaných osobách uvedené, že ide o zamestnancov úradu, tieto osoby však boli správne identifikované menom a priezviskom. Poverenia inak obsahovali všetky náležitosti vyžadované zákonom a nie je možné ich považovať za nezákonné iba z dôvodu, že z nich a zo spisovej dokumentácie nie je zrejmý súhlas prizvanej osoby s poverením. V správnom konaní i vo výkone dohľadu postupoval spôsobom, ktorý v obdobných súdnych sporoch Krajský súd v Trnave ani Najvyšší súd SR nespochybnili (napr. č.k. 10Szd/1/2013, 10Szd/2/2013, 10Szd/4/2013, 10Sžso/21/2014, 9Szd/2/2013), pričom akceptovaním právnych záverov NS SR z rozhodnutia 1Szd/3/2013 by došlo k neželanej rozdielnosti v postupe pri výkone dohľadu a v správnom konaní voči totožnému žalobcovi v obdobných prípadoch. 9.Žalobca vo svojom dodatočnom písomnom vyjadrení k veci zo dňa 18.8.2016 namietal, že pokutu za porušenie povinnosti v danom prípade nie je možné uložiť z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty, v súvislosti s čím poukazoval, na ustanovenia § 64 zák. č. 581/2004 Z.z. a § 246 d O.s.p., časové ohraničenie sankcionovaného činu - najneskôr do 17.7.2009, zistenie porušenia povinnosti žalovaným - najneskôr dňa 28.10.20109 a dobu vydania rozhodnutí, z čoho vyvodzoval, že od zistenia porušenia povinnosti do vydania rozhodnutia zo dňa 30.1.2015 po odpočítaní doby trvania súdneho konania uplynulo 747 dní, čo je viac ako 2 roky. 10.Súd prejednal vec za účasti oboch účastníkov, ktorí zotrvali na argumentácii uvedenej v ich písomných podaniach, oboznámil sa s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szd/3/2013 zo dňa 13.5.2014 a s celým obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného, a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 11.V konaní preskúmavaným rozhodnutím bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa 30.1.2015 o zamietnutí rozkladu žalobcu a potvrdení rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava zo dňa 29.9.2014, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 8000 eur za porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne, ktorého porušenia sa mal dopustiť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi S.P. v období od 30.5.2009 do 17.7.2009. 12.V konaní nebolo sporným, že predchádzajúce (totožné) rozhodnutie žalovaného v predmetnej veci vydané dňa 15.4.2011 v spojení s rozhodnutím pobočky žalovaného zo dňa 23.9.2010 bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Szd/3/2013 zo dňa 13.5.2014, ktorým bol zmenený žalobu zamietajúci rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/12/2011 zo dňa 9.5.2013. 13.V odôvodnení rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem iného konštatoval, že „subsidiárne pôsobiaca úprava zápisnice v Správnom poriadku implicitne vyžaduje, aby osoba oprávnená na výkon dohľadu o námietkach žalobkyne k protokolu konala so žalobkyňou osobne, čo je možné zabezpečiť iba na pojednávaní za prítomnosti úradných osôb oboznámených s priebehom a výsledkami vykonanej kontroly. Prítomnosť externe prizvaných osôb zákonodarca výslovne nevylúčil. Naopak ich prítomnosť môže napomôcť v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku k objasneniu námietok. Pritom nič nebráni tomu, aj keď samotné konanie nezačalo, lebo vyššie citované ustanovenie § 3 ods. 7 Správneho poriadku požaduje, aby aj v prípade prerokovania protokolu, ktoré je možné podradiť pod pojem opatrenie, boli naplnené všetky procesné práva najmä pri ich oprávnení sa vyjadriť k podkladom protokolu (argumentum per analogiam § 3 ods. 2 Správneho poriadku). 14.Práve to, že žalovaný neobjasnil, prečo nevyužil inštitút ústneho pojednávania s umožnením prítomnosti dotknutých osôb, je ďalším nedostatkom napadnutého rozhodnutia “. 15.Najvyšší súd zdôrazňoval, že „spísanie zápisnice v procese ukončenia výkonu dohľadu na mieste nie je možné označiť ako samoúčelné, ale naopak proces prerokovania námietok dohliadaného subjektu k protokolu o vykonaní dohľadu je nenahraditeľným a podstatným nástrojom na odstránenie sporu o dostatočnosti záverov k zistenému skutkovému stavu vyslovených orgánom oprávneným na vykonanie dohľadu. 16.Avšak z pripojenej zápisnice z 31. mája 2010 vyplýva to, že prerokovania protokolu sa osobne zúčastnili iba 5 osôb, a to najmä riaditeľka pobočky žalovaného spolu s prizvanou osobou na strane jednej a zástupca dohliadaného subjektu na strane druhej. Vo vzťahu k skutkovému stavu má Najvyšší súd jednoznačne zo zápisnice preukázané, že rozpory k zisteniam neboli na odbornej úrovni vôbec odstránené ale naopak sa argumentačne prehlbovali “. 17.Uvádzal, že sa od správneho súdnictva požaduje, aby s vysokou pravdepodobnosťou, ktorá takmer hraničí s istotou, vyslovil, kto má pri obhajovaní svojich medicínskych postupov pravdu. Takto sformulovaná požiadavka je pre Najvyšší súd v prejednávanej veci nesplniteľná, lebo z jeho strany ide o poskytnutie prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t.j. vrátane samotného procesu zisťovania skutkového stavu a jeho výsledku. 18.Je nepochybné, že tento výsledok, t.j. presné a úplné zistenie skutkového stavu je medzi účastníkmi súdneho konania po odbornej stránke sporné a jeho spornosť mal najneskôr žalovaný odstrániť mu dostupnými právnymi prostriedkami. 19.Podľa § 32 ods. 1 veta prvá Správneho poriadku v spojení s § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v hore platnom znení správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. 20.Takisto ani žalobkyňa nevyužila svoje právo možného zadávateľa v zmysle zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a nepožiadala znaleckú autoritu v lekárskych vedách (napríklad znalecký ústav), aby objektivizovaným postupom ako nezávislý prvok v uvedenom spore o ustálenie skutkového stavu, predložil svoj záver na zisťovaný skutkový stav veci. 21.Uvedenú skutočnosť zatiaľ Najvyšší súd nemôže vyhodnotiť na ťarchu procesnej neaktivity žalobkyne“. „Argumentácia žalovaného o zisteniach výkonu dohľadu k I. internej klinike vtedajšej FNsP Bratislava so záverom, že zdravotná starostlivosť poskytnutá pacientovi počas hospitalizácie v uvedenej nemocnici z dôvodu vykonania renálnej biopsie bola hodnotená ako správne poskytnutá s tým, že pacient bol v uvedenej nemocnici objednaný výlučne za účelom realizácie renálnej biopsie a toto pracovisko ako pracovisko rovnocenné žalobcovi nemalo dôvod zasahovať do manažmentu pacienta, nemá podľa Najvyššieho súdu oporu v zákone, ktorý navyše prostredníctvom zakotvenia inštitútu systému kvality (§ 9 zák. č. 578/2004 Z.z.) motivuje poskytovateľa k neustálemu zlepšovaniu spokojnosti pacientov. 22.Predovšetkým paušálny prenos zodpovednosti za liečbu pacienta iba na žalobkyňu (hoci ide o „pracovisko ako pracovisko rovnocenné žalobkyni“ ako konštatoval žalovaný) a zavedenie všeobecného pojmu manažment pacienta, ktorý zákonodarca vôbec nepoužíva v zák. č. 576/2004 Z.z., je v rozpore s ustanovením § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z., ktorý sa svojim rozsahom nevzťahuje iba na jedného poskytovateľa ale na všetkých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí sú zapojení do liečby toho istého pacienta, a navyše žalovaný na podporu svojej argumentácie v citovanom zákone neoznačil tie ustanovenia, ktoré by umožňovali jednému poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti zasahovať do, usmerňovať v, resp. obmedzovať vykonanie zdravotného úkonu inému poskytovateľovi. Rovnako žalovaný právne nekvalifikoval, či zdravotná starostlivosť v prípade uvedeného pacienta už spĺňala predpoklady neodkladnej starostlivosti vymedzených prostredníctvom § 2 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. “. 3.Záverom odôvodnenia rozhodnutia Najvyšší súd SR konštatoval, že bude úlohou „správnych orgánov v ďalšom odstrániť vytknuté nedostatky v zistenom skutkovom stave a to aj s pripustením konfrontácie odborných názorov na ústnom pojednávaní, poprípade nariadením znaleckého dokazovania“. 24.Podľa § 64 zák. č. 581/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2010 Úrad môže uložiť zdravotnej poisťovni a) za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom pokutu až do výšky 165 969 eur; najmenej vo výške 3 319 eur, b) za porušenie povinností ustanovených osobitným predpisom 37) pokutu až do výšky 3 319 eur; ak ide o nesplnenie oznamovacej povinnosti alebo inej povinnosti podľa osobitného predpisu, 81a) do výšky 331 eur. (2) Úrad môže uložiť poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti za podmienok ustanovených v § 50 ods. 2 pokutu až do výšky a) 3 319 eur, ak ide o fyzickú osobu, b) 9 958 eur, ak ide o právnickú osobu. (3) Ak úrad zistí, že právnická osoba vykonáva činnosť, na ktorú je potrebné povolenie úradu alebo predchádzajúci súhlas úradu, bez povolenia úradu alebo bez predchádzajúceho súhlasu úradu, uloží právnickej osobe podľa závažnosti spôsobených následkov pokutu až do výšky 33 193 eur. (4) Úrad môže uložiť zariadeniu sociálnych služieb 14a) a zariadeniu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately 14b) za podmienok ustanovených v § 50 ods. 4 pokutu až do výšky 9 958 eur. (5) Pokuty sú splatné do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia úradu o uložení pokuty. (6) Pokuty podľa odsekov 1 až 4 možno uložiť do dvoch rokov odo dňa zistenia porušenia povinnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti. (7) Výnosy z pokút sú príjmom štátneho rozpočtu. Podľa § 47 ods. 4 dohľad je skončený v deň prerokovania písomných námietok dohliadaného subjektu proti protokolu alebo márnym uplynutím lehoty určenej podľa § 45 ods. 2 písm. c). Ak sa dohliadaný subjekt alebo jeho splnomocnený zástupca nedostaví na prerokovanie písomných námietok proti protokolu, dohľad je skončený dňom, ktorý bol určený na prerokovanie písomných námietok proti protokolu. 25.V súlade s právnym názorom žalovaného deklarovaným v odôvodnení jeho rozhodnutia súd pri posudzovaní a posúdení včasnosti rozhodnutia o pokute vychádzal podľa vyššie uvádzaných zákonných ustanovení z dvojročnej subjektívnej lehoty správneho orgánu pre uloženie pokuty uplatniteľnej vzhľadom na stotožnenie doby zistenia porušenia povinnosti s dňom skončenia dohľadu, ktorým je v danom prípade deň 31.5.2010 kedy došlo k prerokovaniu písomných námietok žalobcu k protokolu, resp. k jeho dodatku. 26.Podľa § 250j ods. 6 O.s.p. správne orgány sú viazané právnym názorom súdu. 27.Podľa § 191 ods. 6 SSP (zák. č. 162/2015 Z.z.) účinného od 1.7.2016 právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 28.V ustanovení § 250j ods. 6 O.s.p. - procesného predpisu účinného v čase rozhodovania správneho orgánu, je vyjadrená zásada viazanosti správneho orgánu právnym názorom súdu, ktorá bola prevzatá aj do novej právnej úpravy procesných predpisov, ktorá autoritu súdu v tomto smere posilnila možnosťou uloženia pokuty správnemu orgánu, ktorý nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu. 29.Viazanosť správneho orgánu právnym názorom súdu sa vzťahuje nielen na právne posúdenie predmetu správneho konania aplikovaním konkrétnych právnych predpisov, ale aj na posúdenie postupu správneho orgánu vo veci a dostatočnosti alebo objektivity jeho skutkových zistení. Týka sa právneho názoru súdu vysloveného v konkrétnej správnej veci, predmetom ktorej je posudzovanie konkrétnych úkonov poskytovania zdravotnej starostlivosti, preto povinnosti rešpektovať tento názor správny orgán nezbavuje prípadný iný právny názor súdu týkajúci sa inštitútov správneho konania vyslovený v iných konaniach, hoci aj týkajúcich sa tých istých účastníkov a obdobnej problematiky. Táto viazanosť logicky zaniká, ak vyslovený právny názor súdu stratí opodstatnenie vzhľadom na zmenu pre rozhodnutie zásadných skutkových alebo právnych skutočnosti. 29.V danom prípade je z rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia pobočky úradu zo dňa 29,9,2014 o uložení pokuty zrejmé, ako to žalovaný prezentoval aj v konaní pred súdom, že sa správny orgán nestotožnil so záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hodnotiacim stav dokazovania v správnom konaní a ukladajúcim odstránenie nedostatkov postupu správnych orgánov, v súvislosti s čím správny orgán v ďalšom konaní dokazovanie vo veci súdom stanoveným postupom nedoplnil (nezaoberal sa ani možnosťou spoluzodpovednosti iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti naznačenou v bode 58 odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1 Szd/3/2013) napriek tomu, že skutkové a právne skutočnosti prípadu zostali nezmenené. 30.Rozhodujúcemu súdu vychádzajúcemu z právneho názoru súdu vyššej autority preto nezostávalo iné, ako konštatovať nepostačujúce zistenie skutkového stavu veci a predčasnosť záverov správneho orgánu o porušení povinnosti žalobcu a rozhodnutia o uložení sankcie, ako aj porušenie procesných predpisov (nerešpektovanie právneho názoru správneho súdu vysloveného v zrušujúcom rozsudku), ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 31.Súd preto preskúmavané rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. e) a písm. g) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie vo vyššie naznačenom smere (v rozpore s obsahom žaloby pre naplnenie účelu konania súd považoval za postačujúce zrušenie rozhodnutia žalovaného). 32.O náhrade trov konania úspešného žalobcu súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 O.s.p. 33.Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.