Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/102/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200456 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2015200456.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu : JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcu: Green Energy Group, s.r.o., so sídlom Vydrany 1093, 930 16 Vydrany, IČO: 46086251, právne zast.: JUDr.Tibor Szakál, advokát, so sídlom Hlavná 26/5, 929 01 Dunajská Streda, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/189888/2015/5056 zo dňa 06.05.2015 takto r o z h o d o l : I. Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.1100305/1/189888/2015/5056 zo dňa 06.05.2015 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9210401/5/4628600/2014/Gaá zo dňa 14.10.2014 z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie. II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou podanou dňa 22.6.2015 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.1100305/1/189888/2015/5056 zo dňa 06.05.2015, ktorým žalovaný ako druhostupňový správny orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Dunajská Streda č. 9210401/5/4628600/2014/Gaá zo dňa 14.10.2014, ktorým tento prvostupňový správny orgán určil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane v sume 112.198,01 Eur za zdaňovacie obdobie marec 2012, keď oproti sume 113.773,67 Eur, ktorú sumu žalobca ako daňový subjekt vykázal podľa osobitných predpisov má byť suma zistená žalovaným ako správcom dane t. j. nadmerný odpočet na vrátenie správne vo výške 1.575,66 Eur. Žalobca zároveň žiadal zrušiť aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. 2. Žalobca v žalobe namietal prieťahy v daňovej kontrole a krátku lehotu na vyjadrenie sa k výsledkom daňovej kontroly. Ďalej namietal, že správca dane nedostatočne využil zákonom dané oprávnenie na preverenie dodanie tovaru spoločnosťou BELIEF s.r.o. a odvolací orgán si to nesprávne osvojil. Ďalej žalobca uviedol, že predmetný tovar bol žalobcovi dodaný od spoločnosti BELIEF s.r.o., čo doložil faktúrami a vážnymi lístkami a tieto doklady boli v súlade s výpoveďami bývalej konateľky BELIEF s.r.o. B. H., ktorá vo svojej výpovedi dňa 06.08.2013 v úzkom kontexte aj s výpoveďou účtovníčky Y.R. uviedla, že ako účtovníčka opakovane pripravovala pre vykonanie daňovej kontroly BELIEF s.r.o. všetky doklady. Správca dane musel mať k dispozícii všetky zápisnice, záznamy a protokoly, ako aj závery kontroly a rozhodnutia týkajúce sa spoločnosti BELIEF s.r.o.. Správca dane nevyužil žiadne doklady ktoré boli získané pri daňovej kontrole práve v tejto spoločnosti a tieto doklady mohli napomôcť k objektívnemu zisteniu skutkového stavu. Konateľka spoločnosti BELIEF s.r.o. B. H. uviedla vo vyššie uvedenej zápisnici, že ako konateľka spoločnosti uzatvárala obchodné zmluvy so žalobcom v inkriminovanom časovom období, opisovala ako vystavovala faktúry ohľadne dodaného tovaru, čo je v rozpore s tvrdením žalovaného v odôvodnení rozhodnutia na strane 10, ods. 4, v ktorom žalovaný konštatuje, že bývalá konateľka B. H. neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali, že tovar bol dodaný žalobcovi práve od spoločnosti BELIEF s.r.o.. Pokiaľ ide o spochybnenie dodávky tovaru a hlavne prepravy tovaru tak ako je to uvedené na vážnych lístkoch, tak žalobca uviedol, že v tomto smere žalovaný a predtým aj správca dane nedostatočným spôsobom zistili skutkový stav, keď nevypočuli šoférov kamiónov, ktorí tovar prepravovali, hoci títo mohli ozrejmiť trasy ako aj druh tovaru ktorý prepravovali v inkriminovanom čase. Žalobca ďalej namietal, že pokiaľ žalovaný resp. správca dane prenášal dôkazné bremeno ohľadne preukazovania určitých skutočností, musí jednoznačne určiť o aké skutočnosti sa jedná a ktoré má daňový subjekt preukázať a navyše nie je možné prenášať dôkazné bremeno absolútne na daňový subjekt. Žalobca záverom uviedol, že rozhodnutie nevychádzalo z riadne zisteného skutkového stavu v daňovom konaní a rovnako sa správca dane, ani žalovaný nevysporiadali so všetkými návrhmi a námietkami daňového subjektu. 3. Z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 12.8.2015 vyplýva, že žalovaný považuje svoje rozhodnutie ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Dunajská Streda za správne. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal, že predmetný tovar, na ktorý bol uplatnený odpočet DPH bol dodaný žalobcovi práve od spoločnosti BELIEF s.r.o.. Žalovaný uviedol, že predložené vážne lístky nepreukazujú jednoznačne dodanie tovaru žalobcovi od spoločnosti BELIEF s.r.o., pretože tieto boli spochybnené výpismi z mýtnych transakcií, ktoré nepotvrdili niektoré prepravy tovaru tak ako sa uvádzalo vo vážnych lístkoch. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že žalobca v žalobe vzniesol v podstate totožné námietky, ktoré uviedol vo svojom odvolaní a odkázal vo vyjadrení práve na odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia. 4. Z prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava, pobočka Dunajská Streda č. 9210401/5/4628600/2014/Gaá zo dňa 14.10.2014 súd zistil, že správca dane týmto rozhodnutím určil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel v sume 112.198,01 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012 a zistil, že žalobcovi má byť vrátený zistený nadmerný odpočet v sume 1.575,66 Eur, namiesto sumy ktorú vykázal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vo výške 113.773,67 Eur. 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 30.10.2014 odvolanie, v ktorom uviedol v podstate rovnaké skutočnosti, ktoré sú predmetom žaloby. 6. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. č.1100305/1/189888/2015/5056 zo dňa 06.05.2015, potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Dunajská Streda, pričom uviedol, že podľa platnej úpravy v oblasti dane z pridanej hodnoty nevyžaduje sa od daňových subjektov, aby sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovaru u iných subjektov, musia však mať na zreteli, že pri uplatnení si práva na odpočítane dane zo štátneho rozpočtu musia od svojich dodávateľov zabezpečiť pre prípadnú kontrolu také doklady, ktoré jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukazujú, že k zdaniteľnému obchodu došlo tak ako ho deklarujú. V danom smere sa kontrolnými zisteniami vykonanými správcom dane preukázalo, že tovar, ktorý bol uplatnený žalobcom za dodanie tovaru od spoločnosti BELIEF s.r.o. nebol dodaný tak ako to deklaroval žalobca, resp. nebol dodaný žalobcovi spoločnosťou BELIEF s.r.o.. 7. Správny súd predmetnú vec prejednal na pojednávaní konanom dňa 10.11.2016, ktorého sa zúčastnil žalobca a právny zástupca žalobcu. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, svoju neúčasť ospravedlnil písomne a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. 8. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že podľa jeho názoru si daňový subjekt splnil všetky zákonné podmienky, predložil všetky doklady, ktoré mu ukladá zákon ako aj iné doklady a dôkazy, ktoré žiadal od neho správca dane. Poukázal na výpoveď bývalej konateľky spoločnosti BELIEF s.r.o. B. H., keď túto vypočul daňový úrad až na viaceré naliehania daňového subjektu. Uviedol, že správca dane na výpoveď tejto konateľky vôbec neprihliadol a svojvoľne si vyložil jednotlivé dôkazy, ktoré nevyhodnotil jednotlivo, ani vo vzájomnej súvislosti. Ďalej uviedol, že v súvislosti so zmenou sídla spoločnosti BELIEF s.r.o. bola vykonaná daňová kontrola v tejto spoločnosti a daňový úrad mohol využiť výsledky tejto daňovej kontroly aj pre účely daňovej kontroly vykonanej u žalobcu, najmä v súvislosti s preukazovaním obchodu. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu správca dane ako aj žalovaný nesprávne vec posúdili, zistili nedostatočne skutkový stav resp. skutkový stav je v rozpore s administratívnymi spismi a preto žiadal obe rozhodnutia správnych orgánov zrušiť. 9. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 10. Podľa čl.48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa § 3 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 24 ods. 3 správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Podľa § 49 zák.č.222/2004 o dani z pridanej hodnoty právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 11. Preskúmaním spisového materiálu správny súd zistil, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. 12. V prvom rade treba poukázať na to, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia ako aj v ďalších tvrdeniach uvedených vo svojom vyjadrení uviedol, že konateľka spoločnosti BELIEF s.r.o. B. H. nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili že spoločnosť BELIEF s.r.o. dodala žalobcovi tovar na ktorý bol uplatnený odpočet DPH. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia, na predposlednej strane v odseku 4 odôvodnenia uvádza, že „bývalá konateľka spoločnosti BELIEF s.r.o. B. H. neuviedla žiadnu konkrétnu skutočnosť, ani nepredložila žiaden relevantný dôkaz o tom, že zdaniteľný obchod prebiehal tak ako bol deklarovaný“. Z uvedeného tvrdenia však nie je jednoznačné aké dôkazy a aké doklady mali byť touto osobou predložené správcovi dane a navyše jedná sa o konateľku spoločnosti BELIEF s.r.o., teda konateľku spoločnosti ktorá si neuplatnila v tomto konaní odpočet DPH, ale uplatnil si ho žalobca. Správca dane zaťažoval dôkazom iný subjekt, ktorý nebol v predmetnom konaní preverovaný v súvislosti s odpočtom DPH. 13. Ďalej v nasledujúcom odseku rozhodnutia žalovaného tento uvádza, že vážne lístky ktoré daňový subjekt považuje za jednoznačné dôkazy dodania tovaru spoločnosťou BELIEF s.r.o. boli spochybnené na základe výsledkov dožiadania v Národnej diaľničnej spoločnosti a.s., na základe výsledkov dožiadaní u tuzemských prepravcov tovaru. Podrobné výpisy z mýtnych transakcií nepotvrdili niektoré prepravy tovaru tak ako sa uvádzalo vo vážnych lístkoch. Z uvedeného tvrdenia krajský súd dospel k záveru, že žalovaný spochybňuje len niektoré prepravy tovaru, teda nie všetky a preto krajskému súdu nie je zrejmé, prečo neprihliadol na prepravy ktoré boli podľa názoru správcu dane preukázané. 14. Za najväčšie pochybenie zo strany žalovaného ako aj správcu dane krajský súd považuje tú skutočnosť, že napriek tomu, že Daňový úrad Trnava, pobočka Dunajská Streda mal k dispozícii výsledky daňovej kontroly spoločnosti BELIEF s.r.o. a mohol teda preverovaním dokladov získaných v súvislosti s touto daňovou kontrolou preveriť aj to či spoločnosť BELIEF s.r.o. eviduje v týchto dokladoch aj obchod na ktorý bol zo strany žalobcu uplatnený odpočet DPH, žalovaný ani správca dane nepristúpili k vykonaniu týchto dôkazov, čím vážne porušili ust. § 24 Daňového poriadku. 15. Krajský súd ďalej konštatuje, že námietka žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave zo strany žalovaného resp. správcu dane je dôvodná, najmä v súvislosti s nevypočutím svedkov - vodičov, ktorí tovar prepravovali a to i napriek tomu, že žalobca správcovi dane tieto osoby označil a žiadal ich vypočutie. Podľa názoru krajského súdu odvolávanie sa žalovaného len na výpisy mýtneho systému v danom prípade bolo nedostačujúce. Navyše ak sám žalovaný tvrdí, že spochybnené boli len niektoré prepravy. 16. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozsudok NS SR sp.zn 3Sžf 1/2011, z ktorého vyplýva, že skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zák.č.222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa na jeho dodávateľa a dodávateľských subjektov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu, ani nemôžu z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojení s prípadom C 35403 (Optigen), C - 355/03 (Fulcrumelektronics) AC-484/03 (Bondhouse) kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami podrobným položkovitým opisom druhu a ceny a dodaných tovarov a služieb od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastne dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov ktoré daňový subjekt štandartne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forézneho dokazovania. 17. Konštantnosť tejto judikatúry potvrdzuje aj napr. aktuálny rozsudok NS SR č.8Sžf 92/2014 z 30.4.2015, v ktorom Najvyšší súd potvrdil argumentáciu Krajského súdu v Košiciach v rozhodnutí sp. zn.7S 42/2014 zdôrazňujúc, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt žalobcu, avšak nie absolútne. V tomto rozsahu Najvyšší súd poukázal taktiež na skutočnosť, že v zmysle konštantnej judikatúry „hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné“. Z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam ktoré sám tvrdí. Dôkazné bremeno subjektu tvoria skutočnosti vymedzené ust. § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zák.č.222/2004 Z.z. O výklade daňových noriem daňovými orgánmi sa výstižne vyjadril aj Ústavný súd SR v Náleze sp.zn.I.ÚS 241/07 ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaním a rešpektovaním práv ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. 18. Správca dane, ani žalovaný nepotvrdili, že zo strany daňového subjektu došlo ku konaniu ktoré je súčasťou daňového podvodu. Krajský súd je toho názoru, že vzhľadom na splnenie všetkých zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane zo strany žalobcu, správca dane nemal zákonnú právomoc toto právo daňového subjektu ním uplatnenej výške neuznať. Správca dane sa vo veľkom rozsahu v napádaných rozhodnutiach pokúša spochybňovať preukazovať skutočnosti na strane dodávateľa zdaniteľného obchodu. Nemožnosť v daňovom konaní preukazovať skutočnosti iného subjektu ako subjektom zdaniteľného obchodu je ustálenou rozhodovacou praxou súdov (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 5 Afs 131/2004), pričom uvedené zistenia pokladá žalobca za právne irelevantné vo vzťahu nároku na odpočet DPH uplatňovaný z riadne preukázaného zdaniteľného obchodu. Navyše prenesenie zodpovednosti žalobcu za nepreukázanie určitých skutočností ktoré mohol správca dane resp. žalovaný získať jednoducho tým, že by prihliadol na výsledky daňovej kontroly vykonanej u dodávateľa žalobcu je v rozpore s už spomínaným ustanovením § 24 Daňového poriadku. 19. Správny súd na základe vyššie uvedeného skonštatoval, že je preukázaný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d/, e/ SSP a preto zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a nakoľko aj rozhodnutie správcu dane je rovnako nepreskúmateľné a v konaní pred správcom dane bol rovnako nedostatočne zistený skutkový stav, zrušil krajský súd aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. 20. Za danej situácie má správny súd za to, že v novom konaní bude doplnené dokazovanie za účelom riadneho zistenia skutkového stavu v naznačenom smere a po doplnení dokazovania bude vo veci znovu rozhodnuté s tým, že rozhodnutie bude náležite odôvodnené v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku, správny orgán sa riadne vysporiada a náležite odôvodní akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov. Pri ďalšom postupe daňových orgánov je samozrejme nevyhnutné dôsledne dodržiavať procesné práva daňového subjektu v nadväznosti na základné ústavnoprávne princípy. 21. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 22. Správny súd rozhodol o trovách konania v zmysle § 167 SSP tak ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku, keď procesne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu trov konania. 23. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 175 ods. 2 SSP). 24. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.