Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/103/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200457 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2015200457.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Pavla Lacza v právnej veci žalobcu: ADOS-ANJEL n.o., Kráľová nad Váhom 326, Kráľová nad Váhom, IČO: 45 733 384, zastúpená Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners s.r.o., Štúrova 42, Šaľa, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2015/3047 0-116/2015 zo dňa 15.05.2015 a rozhodnutia Inšpektorátu práce Nitra č.k. 526/14/práv. zo dňa 12.02.2015 takto r o z h o d o l : Súd žalobu zamieta. Žalobcovi sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou súdom prijatou vo forme elektronického podania dňa 19.06.2015 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti, zrušenia a vrátenia na ďalšie konanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.05.2015 č. OPS/BEZ/2015/3047 0-116/2015 v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu práce Nitra č.k. 526/14/práv. zo dňa 12.02.2015. Žalobca v žalobe uviedol, že je neziskovou organizáciou poskytujúcou opatrovateľské a ošetrovateľské služby v domovoch dôchodcov a zaradeniach opatrovateľských služieb, ako aj v domácnostiach klientov a v trvalom pracovnom pomere zamestnáva 6 opatrovateliek a zdravotných sestier. Inšpektorát práce Nitra vykonal u žalobcu inšpekciu, výsledkom ktorej bol protokol č. INA-12-54-2.3/ PA22, E24, A25-14, ukončený Dodatkom č.1 zo dňa 20.08.2014. Obsah protokolu bol prerokovaný dňa 11.08.2014. Inšpekciou bolo zistené, že žalobca ako zamestnávateľ nevyplatil zamestnankyni K. F. za obdobie apríl a máj 2014 za vykonanú prácu časť mzdy, čo je v rozpore s ust. § 118 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. - Zákonník práce v znení neskorších predpisov a tiež nerozvrhol pracovný čas tak, aby zamestnanci K. F. a K. M. mali raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na sobotu a nedeľu alebo nedeľu a pondelok, čím porušil ust. § 93 ods. 1 Zák. práce. Na základe týchto zistení správny orgán prvého stupňa s odkazom na viacčinný súbeh správnych deliktov uložil žalobcovi ako zamestnávateľovi pokutu vo výške 900,- eur. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie v ktorom arbitrárnosť a nepreskúmateľosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako i uloženie neprimerane vysokej sankcie, ktorej výšku považoval za nedostatočne odôvodnenú. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán odvolanie zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Nitra potvrdil. Na základe uvedených skutočností sa žalobca domáha preskúmania druhostupňového rozhodnutia v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu súdom keď má za to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne vo vzťahu k základným skutkovým a právnym otázkam. Prvostupňový ako ani druhostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberali námietkami vznesenými žalobcom a žalovaný nesprávne rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil, hoci skutok, ktorý je v podanej žalobe označený písmenom a) sa nestal a teda nie je správnym deliktom, keď sa správny orgán nedostatočne zaoberal a nesprávne posúdil inštitút započítania v spojení so skutkom uvedenom v rozhodnutí prvostupňového orgánu. K neposkytnutiu časti mzdy zamestnankyni K. F. žalobca poukázal na to, že časť mzdy jej bola vyplatená a časť bola započítaná na náhradu škody, ktorú spôsobila uvedená zamestnankyňa v príčinnej súvislosti s plnením svojich pracovných povinností. Ako zamestnanec je povinná si počínať tak, aby zamestnávateľovi nevznikla škoda, čo vyplýva z ust. § 81 písm. e) Zák. práce a z ust. § 179 ods. 1 Zák. práce, ktorý zakotvuje povinnosť nahradiť zamestnávateľovi škodu. Napriek tomu, že táto skutočnosť bola žalobcom uvádzaná, žalovaný ju nezohľadnil a vôbec sa s otázkou započítania časti mzdy nevyporiadal, a ani nezohľadnil, že neopodstatnenosť zápočtu žiadny z účastníkov nenamietal. Inštitút započítania je zákonom dovolený a predvídaný, upravený je v ust. § 580 Obč. zák. kedy je možné jednostranným právnym úkonom zápočet vykonať. Nárok na náhradu škody je majetkové právo, ktoré predstavuje pohľadávku a Zákonník práce v žiadnom ustanovení použitie majetkoprávnej úpravy pre subjekty zamestnávateľa a zamestnanca nevylučuje. Občiansky zákonník je to všeobecný kódex civilného práva, ktorý platí pre všetky obdobné právne majetkové vzťahy. Správny orgán sa v rozhodnutí vôbec spôsobu započítania, a tým zániku pohľadávky súvisiacej s nevyplatenou časťou mzdy nevenoval, z odôvodnenia nevyplývajú žiadne úvahy súvisiace s touto skutočnosťou, čím bolo odňaté žalobcovi právo na konanie pred správnym orgánom. Okrem toho žalobca za vadnosť rozhodnutia považuje i nedostatok spočívajúci v tom, že výrok neobsahuje číselné vyjadrenie časti mzdy, ktorú žalobca nemal poskytnúť, nie je tam uvedená splatnosť, čo je v rozpore so zásadou administratívneho trestania, k čomu poukázal na rozhodnutie NS SR vydané pod sp. zn. 5Sžo/45/2011, podľa ktorého takýto výrok v tejto časti nespĺňa ani zákonné predpoklady pre správnosť správneho rozhodnutia. Správny orgán tak nevyložil zákon ústavne konformným spôsobom ale izolovane pričom nezobral do úvahy samotný zmysel a účel právnej normy. Vo vzťahu k skutku v žalobe označenom písmenom b) žalobca poukazoval na to, že správny orgán sa nevyporiadal s tým, že žalobca je neziskovou organizáciou poskytujúcou zdravotné služby, s čím súvisí i potreba, aby zamestnanci aj v priebehu dní, kedy majú čerpať nepretržitý odpočinok zabezpečili zdravotný výkon u pacienta. Jedná sa len o činnosti vykonané ad hoc vždy v rozsahu najviac jednej hodiny, kedy po ukončení konkrétneho zdravotného výkonu mohli zamestnanci pokračovať v čerpaní voľna, čím sa správny orgán takisto nezaoberal, uvedené skutočnosti nevzal do úvahy ani nezohľadnil, že žalobca je organizáciou, ktorá nevytvára zisk a tak uložená sankcia je pre žalobcu nepredvídaným výdajom a nákladom, ktoré môže žalobca prefinancovať iba spôsobom, že zníži mzdy zamestnancom alebo zníži náklady na nákup potrebného zdravotného materiálu, v dôsledku čoho ale bude môcť poskytnúť zdravotné služby pre menší počet pacientov. V závere poukázal žalobca na to, že žalovaný vôbec v rozhodnutí nezohľadnil, že porušenie bolo spôsobené osobitnou povahou výkonu zdravotnej služby, ktorá je vykonávaná v prospech chorých a odkázaných pacientov, teda išlo o vykonanie výkonov potrebných pre život a zdravie. Súčasne žalobca s podaním návrhu požiadal i o odklad výkonu rozhodnutia. Súd o odklade vykonateľnosti rozhodol uznesením č.k. 14S/103/2015-61 zo dňa 03.09.2015, keď dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky pre odklad vykonateľnosti a to až do doby právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré bolo doručené súdu dňa 03.08.2015 žiadal, aby konajúci súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Zdôraznil, že po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia s ohľadom na zistené skutočnosti a popísaný skutkový stav bolo jednoznačne preukázané, že žalobca ako zamestnávateľ konal vo vzťahu k zamestnankyni K. F. v rozpore s ust. § 118 ods. 1 Zák. práce, čo vyplynulo i z predloženej evidencie dochádzky za obdobie január až jún 2014, zo mzdových listov uvedenej zamestnankyne a z dokladov o vyplatení mzdy. Žalobca nerozporoval, že časť mzdy nebola vyplatená, ale ak chcel zamestnancovi vykonať zrážku zo mzdy, mal tak urobiť zákonným spôsobom, vyplývajúcim z ust. 131 Zák. práce, ktorý postup správnemu orgánu preukázaný nebol. Vo vzťahu k dodržiavaniu ust. § 93 ods. 1 Zák. práce žalovaný uviedol, že zistený stav súvisiaci s nedodržiavaním povinnosti rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku žalobca nerozporoval, čim došlo k naplneniu znakov správneho deliktu uvedeného práve v ust. § 93 ods. 1 Zák. práce. Žalobou napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti vyžadované podľa ust. § 47 správneho poriadku, pričom pri ukladaní pokuty za porušenia právneho predpisu podľa zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce zohľadnil i preventívne pôsobenie a prihliadol na ust. § 19 ods. 6 cit. zák. v spojení so závažnosťou zisteného porušenia spočívajúceho v tom, že žalobca ako zamestnávateľ nedodržal povinnosti, ktoré mu z pracovnoprávneho vzťahu voči zamestnancovi vyplývajú, keď nevyplatil zamestnankyni časť mzdy, čo je základná povinnosť zamestnávateľa a nerozvrhol pracovný čas tak, ako ukladá príslušný právny predpis. Správny orgán vzal do úvahy i počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ale žalobca žiadne rizikové pracovisko neprevádzkuje. Či porušenie povinnosti je dôsledkom neúčinného systému riadenia a ochrany práce u žalobcu, alebo sa jedná o ojedinelú situáciu, je z hľadiska posúdenia irelevantné. Žalovaný pri zhodnotení vzal do úvahy všetky kritériá, ktoré mu zo zákona o inšpekcií práce vyplývajú a výšku pokuty v sume 900,- eur považuje za primeranú, ktorá plní tak funkciu výchovnú ako aj represívnu, pričom pokuta má postihnúť protiprávne konanie a má byť citeľná aj v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu. K tvrdeniu žalobcu, že s právnou otázkou úkonu započítania medzi zamestnávateľom - žalobcom a zamestnancom sa žalovaný nevyporiadal uviedol, že inštitút započítania vzájomných pohľadávok je síce upravený v ust. § 580 Obč. zák., ale Zákonník práce je špeciálny právny predpis, ktorý je platný pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov a ktorý pripúšťa iba tri spôsoby zabezpečenia práv a povinností, ktoré nemožno v spojení s povinnosťou vyplatiť mzdu zamieňať s formami uspokojenia pohľadávky, preto spôsob a postup žalobcu je neakceptovateľný, rovnako ako odvolávanie sa na ústavný princíp „ čo nie je zákonom zakázané, je dovolené“. Pri zabezpečení práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov neprichádza do úvahy aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka, preto sa osobitné právnym rozborom tejto námietky žalovaný nevenoval. Inštitúty občianskeho práva nemožno využiť spôsobom aký zvolil žalobca a inšpekciou bolo jednoznačne zistené, že časť mzdy nebola vyplatená, čo nerozporoval ani žalobca. Ak chcel zamestnávateľ vykonať zamestnancovi zrážku zo mzdy, mohol tak urobiť iba zákonom upraveným spôsobom a postupovať tak mohol iba podľa § 131 Zák. práce. Námietku, podľa ktorej je žalobca neziskovou organizáciou a nemá žiadne voľné peňažné prostriedky na úhradu pokuty, považuje žalovaný za neopodstatnenú, ktorú nemožno považovať za relevantnú z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového i druhostupňového správneho orgánu. Žalovaný rozhodnutie vydal až po dôkladnom zvážení všetkých predložených a zistených dôkazov, spoľahlivo zistil skutkový stav veci a vydané rozhodnutia sú v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 246 ods. 1 O.s.p. s poukazom na ust. § 244 ods. 1 a § 247 O.s.p. vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď mal splnené podmienky uvedené v ust. § 250f ods. 1 O.s.p. pre takýto postup a rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.05.2016. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najmenej 5 dní pred vyhlásením (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Podľa § 244 O.s.p (1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 245 O.s.p. (2) Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Podľa § 250i O.s.p. (1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 93 zák.č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce 1) Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na sobotu a nedeľu alebo na nedeľu a pondelok. (2) Ak povaha práce a podmienky prevádzky neumožňujú rozvrhnúť pracovný čas zamestnanca staršieho ako 18 rokov podľa odseku 1, poskytnú sa dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku v týždni v iných dňoch týždňa. (3) Ak povaha práce a podmienky prevádzky neumožňujú rozvrhnúť pracovný čas podľa odsekov 1 a 2, zamestnávateľ môže zamestnancovi, ktorý je starší ako 18 rokov, po dohode so zástupcami zamestnancov alebo, ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov, po dohode so zamestnancom, rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň najmenej 24 hodín nepretržitého odpočinku, ktorý by mal pripadnúť na nedeľu s tým, že zamestnávateľ je povinný dodatočne poskytnúť zamestnancovi náhradný nepretržitý odpočinok v týždni do ôsmich mesiacov odo dňa, keď mal byť poskytnutý nepretržitý odpočinok v týždni. (4) Ak povaha práce a podmienky prevádzky neumožňujú rozvrhnúť pracovný čas podľa odsekov 1 až 3, zamestnávateľ môže zamestnancovi, staršiemu ako 18 rokov, po dohode so zástupcami zamestnancov alebo, ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov, po dohode so zamestnancom, rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň najmenej 35 hodín nepretržitého odpočinku, ktorý pripadne na nedeľu a na časť dňa predchádzajúceho nedeli alebo na časť dňa nasledujúceho po nedeli. (5) Ak povaha práce a podmienky prevádzky neumožňujú rozvrhnúť pracovný čas podľa odsekov 1 až 3, zamestnávateľ môže zamestnancovi staršiemu ako 18 rokov po dohode so zástupcami zamestnancov, alebo ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov po dohode so zamestnancom, rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za dva týždne najmenej 24 hodín nepretržitého odpočinku v týždni, ktorý by mal pripadnúť na nedeľu s tým, že zamestnávateľ je povinný dodatočne poskytnúť zamestnancovi náhradný nepretržitý odpočinok v týždni do štyroch mesiacov odo dňa, keď mal byť poskytnutý nepretržitý odpočinok v týždni. Podľa § 118 zák.č. 311/2001 Z.z. (1) Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Podľa § 131 zák.č. 311/2001 Z.z. (1) Zo mzdy zamestnanca zamestnávateľ prednostne vykoná zrážky poistného na sociálne poistenie, preddavkov poistného na verejné zdravotné poistenie, nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na verejné zdravotné poistenie, príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnanec podľa osobitného predpisu, zrážky preddavku na daň alebo dane, nedoplatku preddavku na daň, daňového nedoplatku, nedoplatku, ktorý vznikol zavinením daňovníka na preddavku na daň a na dani vrátane príslušenstva a nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti. (2) Po vykonaní zrážok podľa odseku 1 môže zamestnávateľ zraziť zo mzdy len a) preddavok na mzdu, ktorý je zamestnanec povinný vrátiť preto, že neboli splnené podmienky na priznanie tejto mzdy, b) sumy postihnuté výkonom rozhodnutia nariadeným súdom alebo správnym orgánom, c) peňažné tresty a pokuty, ako aj náhrady uložené zamestnancovi vykonateľným rozhodnutím príslušných orgánov, d) neprávom prijaté sumy dávok sociálneho poistenia a dôchodkov starobného dôchodkového sporenia alebo ich preddavky, štátnych sociálnych dávok, dávok v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi, peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, ak je zamestnanec povinný ich vrátiť na základe vykonateľného rozhodnutia podľa osobitného predpisu, e) nevyúčtované preddavky cestovných náhrad, f) náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo jej časť, na ktorú zamestnanec stratil nárok alebo mu nárok nevznikol, g) náhradu mzdy za dovolenku, na ktorú zamestnanec stratil nárok, prípadne na ktorú mu nárok nevznikol, h) sumu odstupného alebo jeho časť, ktorú je zamestnanec povinný vrátiť podľa § 76 ods. 4. (3) Ďalšie zrážky zo mzdy, ktoré presahujú rámec zrážok uvedených v odsekoch 1 a 2, môže zamestnávateľ vykonávať len na základe písomnej dohody so zamestnancom o zrážkach zo mzdy, alebo ak povinnosť zamestnávateľa vykonávať zrážky zo mzdy a iných príjmov zamestnanca vyplýva z osobitného predpisu. (4) Zrážky zo mzdy podľa odsekov 1 a 2 a zrážky zo mzdy podľa § 20 ods. 2 možno vykonávať len v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom. Pri pohľadávkach, na ktoré súd alebo správny orgán nariadil výkon rozhodnutia, spôsob vykonávania zrážok a ich poradie upravujú ustanovenia o výkone rozhodnutia zrážkami zo mzdy. (5) Pri peňažných trestoch (pokutách) a náhradách uložených vykonateľnými rozhodnutiami príslušných orgánov a pri preplatkoch na dávkach sociálneho zabezpečenia sa poradie zrážok spravuje dňom, keď zamestnávateľovi bolo doručené vykonateľné rozhodnutie príslušného orgánu. (6) Pri nevyúčtovaných preddavkoch cestovných náhrad, pri náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, pri náhrade mzdy za dovolenku, pri preddavkoch na mzdu alebo jej zložku a pri odstupnom, ktoré je zamestnanec povinný vrátiť preto, že sa nesplnili podmienky na ich priznanie, sa poradie zrážok spravuje dňom, keď sa začalo s vykonávaním zrážok. (7) Pri zrážkach vykonávaných na základe dohody o zrážkach zo mzdy sa poradie spravuje dňom uzatvorenia dohody. Pri zrážkach vykonávaných na základe dohody o zrážkach zo mzdy uzatvorenej s inou právnickou osobou alebo s fyzickou osobou sa poradie zrážok spravuje dňom doručenia tejto dohody zamestnávateľovi. (8) Ak zamestnanec nastúpi do pracovného pomeru k inému zamestnávateľovi, zostáva poradie, ktoré získali pohľadávky podľa odsekov 4 a 5, zachované aj u nového zamestnávateľa. Povinnosť vykonávať zrážky vzniká novému zamestnávateľovi už dňom, keď sa od zamestnanca alebo od doterajšieho zamestnávateľa dozvie, že sa vykonávali zrážky zo mzdy a pre aké pohľadávky. To isté platí aj o vykonávaní zrážok zo mzdy podľa odseku 7. Krajský súd konajúci podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmal v rozsahu a dôvodov uvedených v žalobe zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu a dospel k záveru, že žalobcom vytýkané nedostatky nie sú opodstatnené. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že skutkový stav, z ktorého vychádzajú účastníci konania nie je medzi nimi sporným, vyplýva z administratívneho spisu. Žalobca ukrátenie svojich práv odôvodňoval nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci a jej nesprávnym právnym posúdením, najmä v súvislosti s tým, že sa prvostupňový správny orgán a ani žalovaný dostatočne nevysporiadali s inštitútom započítania, upravenom v Občianskom zákonníku, ktorý aplikoval žalobca v súvislosti s nevyplatenou časťou mzdy zamestnankyne K. F. a to vzhľadom ku škode, ktorú zamestnávateľovi spôsobila pri plnení svojich pracovných povinností Žalovaný nezohľadnil ani osobitnú povahu výkonu zdravotnej služby, ktorú žalobca poskytuje s poukazom na to, že sa nejednalo o nepretržitú činnosť, preto nedošlo k porušeniu ust. § 93 ods. 1 Zák. práce, ale iba o činnosť trvajúcu najviac jednu hodinu. K žalobnému dôvodu o nedostatočnej špecifikácii výroku rozhodnutia správneho orgánu v spojení s deliktom súd uvádza, že výrok rozhodnutia o správnom delikte, ktorým sa žalobcovi uložila pokuta vo výške 900,- eur obsahuje podrobný popis skutku s uvedením miesta, času i spôsobu jeho spáchania tak, že nie je zameniteľný s iným. Rovnako ani námietku, že nie je vo výroku uvedená nevyplatená mzda pevnou sumou, neposkytuje možnosť zameniť tento skutok s iným, pretože je jednoznačne uvedené, že nebola vyplatená časť mzdy za apríl a máj 2014, preto uvedený údaj považuje súd dostatočne určitý, špecifikujúci skutok tak, aby nebol zameniteľný s iným a to v spojení i s časovým údajom, ktorým je nevyplatenie časti mzdy za obdobie apríl a máj 2014. Žalobcom označený nedostatok rozhodnutia súvisiaci s tvrdením, že žalovaný sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s právom žalobcu započítať nárok na náhrady škody so mzdou, na ktorú má zamestnanec nárok, nehodnotí konajúci súd ako nedostatok, ktorý by zakladal nesprávnosť rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu - žalovaného. Žalobca je jednoznačne v postavení zamestnávateľa, ktorému musí byť zrejmé, že na vzťahy medzi ním a zamestnancami sa vzťahuje Zákonník práce ako lex specialis, ktorý osobitným spôsobom rieši i možnosti, ako vykonať zrážku zo mzdy u zamestnanca a to v ust. § 131 citovanom vyššie. Predmetná právna úprava je aplikovateľná pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov a jednostrannú možnosť započítať ani nárok na náhradu škody spôsobenej zamestnancom zamestnávateľa neumožňuje. Tvrdenie žalobcu o legitimite takéhoto konania považuje súd za účelové a obchádzanie zákona, ktoré je v rozpore s príslušným právnym predpisom, ktorým je v danom prípade výlučne Zákonník práce. Zákonník práce nepozná inštitút započítania (kompenzácie), ako je upravený v ust. §580 Obč. zák. z čoho vyplýva jediný záver, a to že zamestnávateľ si nemôže svoje pohľadávky voči zamestnancovi uplatniť započítacou námietkou. Subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka vo vzťahu k všeobecnej Prvej časti Zákonníka práce je zakotvená v § 1 ods. 4 Zák. práce v znení: Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, čo znamená, že čo Zákonník práce neupravil špeciálne v prvej všeobecnej časti, t.j. v § 1 až § 40, sa spravuje všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t.j. ustanoveniami §§1 až 122 Občianskeho zákonníka uvedenými v prvej časti. Inštitút započítania (kompenzácie) či už jednostranným právnym úkonom alebo dohodou, je obsiahnutý v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho zákonníka, t.j. v úprave záväzkového práva, nie vo všeobecných ustanoveniach, preto sa nejedná o subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka, ktorý sa v tejto časti na právne vzťahy upravené v Zákonníku práce nevzťahuje. Argument o osobitosti a charaktere žalobcu ako zamestnávateľa, ktorý poskytuje zdravotné služby považuje súd tiež za neakceptovateľný v spojení s názorom, podľa ktorého žalobca neporušuje ust. § 93 ods. 1 Zák. práce, pretože, ak aj ide o zdravotný výkon zamestnanca, tento neprekračuje rozsah jednej hodiny, a tak po jeho vykonaní môže zamestnanec pokračovať v čerpaní voľna. Takýto názor považuje konajúci súd za scestný, neakceptovateľný a jednoznačne v rozpore s príslušným právnym predpisom. Pokiaľ by mal zamestnanec byť pripravený vykonať zdravotný výkon, ak sa vyskytne potreba v čase, ktorý mu nie je vopred známy je nesporné, že zo strany zamestnávateľa nie je dodržaná právna úprava uvedená v § 93 ods. 1 Zák. práce. Žalobca sa v podaní zo dňa 02.05.2016 vyjadril i k vyjadreniu žalovaného, v ktorom zotrval na obsahu žaloby a dal do pozornosti súdu skutočnosť, že správne orgány v oblasti inšpekcie práce ukladajú sankcie za zistené porušenia výlučne svojvoľne a bez toho, aby zohľadnili základné zásady správneho trestania, ktorými sú najmä závažnosť porušenia, okolnosti porušenia, osobitosti zamestnávateľov a nezohľadňujú, či pokuta je uložená kapitálovej obchodnej spoločnosti vykonávajúcej činnosť za účelom dosiahnutia zisku alebo neziskovej organizácii, ktorá vykonáva činnosť v prospech istých skupín spoločnosti a nevytvára zisk. Pri stanovení výšky uloženej pokuty žalobca tvrdí, že ňou žalovaný nezohľadnil skutočnosť, že žalobca je neziskovou organizáciou a výška pokuty má pre neho iný dôsledok ako je to v kapitálových spoločnostiach zameraných na dosahovanie zisku. K uvedenému konajúci súd poukazuje, že zákonodarca nerozlišuje medzi spoločnosťami z takéhoto pohľadu a je na správnom orgáne, aby sa pri správnom trestaní vyporiadal so všetkými pre jeho rozhodnutie podstatnými skutočnosťami. S výškou pokuty, ktorá je v hornej hranici 100.000,- eur, bola žalobcovi uložená suma 900,-eur, čo nie je ani 1 % z možnej výšky pokuty. So samotnou výškou pokuty sa prvostupňový správny orgán dostatočne zaoberal a tvrdenie žalobcu, že sa jedná iba o „banálne porušenie časového intervalu rozvrhnutia pracovného času“ je názor, ktorý z hľadiska ochrany zamestnancov je neprípustný a žalobca ako zamestnávateľ sa na inom rozvrhnutí pracovného času so svojimi zamestnancami v rozhodnom a inšpekciou skúmanom čase nedohodol a k takejto dohode pristúpil až následne, čo vyplýva i z obsahu podaného odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu. Súd považuje za potrebné zaujať stanovisko k podaniu žalobcu zaslanému súdu v rámci vyjadrenia zo dňa 02.05.2016, ku ktorému žaloba pripojil rozhodnutie Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 13.06.2014, a ktorým poukazoval na to, že správne orgány sankcie za porušenie povinnosti vyplývajúcich z príslušných predpisov ukladajú svojvoľne bez zohľadnenia základnej zásady trestania. V prípade, na ktorý poukazuje žalobca sa jednalo o uloženie pokuty vo výške 500,- eur, ktorá bola uložená za jeden správny delikt, na rozdiel od žalobcu, u ktorého bolo zistené dôvodné porušenie povinností vyplývajúcich z ust. § 93 ods. 1 a § 118 ods. 1 Zák. práce. Krajský súd po preskúmaní žalobou označeného rozhodnutia a postupu, ktorý mu predchádzal konštatuje, že vo veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený skutkový stav a vyvodený správny právny záver, preto žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.