Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/58/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200459 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2015200459.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Pavla Lacza v právnej veci žalobcu: Progressive FR, s.r.o., Palárikova 220/15, Zeleneč, IČO 45 269 343 ( pôvodne P&R Company, s.r.o., Palárikova 220/15, Zeleneč, IČO: 45 625 506), zastúpený Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Maroš Prosman proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/194695/2015/14230 zo dňa 12.05.2015 takto r o z h o d o l : Súd žalobu zamieta. Žalobcovi sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa23.06.2015 sa pôvodný žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia č. 1100303/1/194695/2015/14230 zo dňa 12.05.2015, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako daňový poriadok) potvrdil na základe odvolania žalobcu rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9201402/5/264431/2015 zo dňa 03.02.2015, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 v sume 80 017,38,- eur, keď nepriznal nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 51.940,50,- eur z faktúr od spoločnosti Progressive FR s.r.o. a v sume 228 eur z faktúr od spoločnosti S-CAR 2007 s.r.o. a súčasne neuznal žalobcovi ani nárok na oslobodenie od dane za dodanie tovaru spoločnostiam NoVaCar invest s.r.o. a Main Trade s.r.o. Súd zistil, že žalobca, ktorým bola v čase podania návrhu spoločnosť P&R Company, s.r.o., so sídlom Palárikova 220/15, Zeleneč, IČO: 45 625 506 v priebehu súdneho konania zanikol zlúčením so spoločnosťou Progressive FR, s.r.o. so sídlom Palárikova 220/15, Zeleneč, preto súd podľa § 107 ods.1 Os.p. (univerzálna sukcesia) s poukazom na ust. § 68 ods.3písm.b/ Obchod. zák. pokračoval v konaní s právnym nástupcom pôvodného žalobcu, ktorý ručí za záväzky zaniknutej spoločnosti. Žalobca označil napadnuté rozhodnutie ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, za vydané v rozpore s judikatúrou tak súdov SR ako i judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, vydané v rozpore so zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej ako DPH) a teda nezákonné, keď správca dane nepriznal nadmerný odpočet s tým, že sa zdaniteľný obchod reálne neuskutočnil a následne pri tom istom tovare, ktorý podľa názoru správcu dane nemal byť žalobcovi dodaný, vyrubil vlastnú daňovú povinnosť za jeho dodanie. Takúto interpretáciu ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH považuje žalobca za nesprávnu a to i v spojení s výkladom splnenia predpokladov na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona o DPH. Okrem toho podľa názoru žalobcu žalovaný nesprávne zhodnotil zistený skutkový stav, keď napriek tomu, že žalobca preukázal riadne dodanie tovaru a žalovaný predložené listiny žiadnym spôsobom nespochybnil, rozhodol v rozpore s preukázanými skutočnosťami. Správca dane vec posudzoval prísne formalisticky a neúmerne preniesol dôkazné bremeno na žalobcu, u ktorého založil objektívnu zodpovednosť za konanie tretích subjektov, s ktorými ale žalobca nebol v žiadnom obchodnom vzťahu. Žalobca poukázal na to, že v zdaňovacom období august 2012 si uplatnil právo na odpočítanie dane za nákup tovaru (kryštálového cukru), k čomu predložil správcovi dane dodávateľské faktúry vystavené spoločnosťou Progressive FR, s.r.o. so sídlom Zeleneč, ktorými preukázal správcovi dane riadne dodanie tovaru a nadobudnutie práva s týmto tovarom disponovať ako vlastník. Fyzické nadobudnutie tovaru od spoločnosti Progressive FR, s.r.o. bolo teda správcovi dane preukázané dokumentáciou vyžadovanou podľa zákona o DPH a to faktúrami, skladovými evidenciami, dodacími listami, prepravnými dokladmi a tiež čestným prehlásením Ing. S. J. - PRIMEX . Správca dane vykonal kontrolu za príslušné zdaňovacie obdobie aj u dodávateľa žalobcu, ktorým bola spoločnosť Progressive FR, s.r.o., ktorá nakúpila kryštálový cukor od dodávateľov Ing. J.-PRIMEX, od spoločnosti BA Target Slovakia, s.r.o. a spoločnosti S-CAR 2007 s.r.o. Dodávky tovaru sa uskutočňovali v sklade spoločnosti skladovateľa - LAGERMAX Slovakia, spol. s r.o., v priestoroch ktorej sa dodaný tovar vyložil a z ktorých sa zabezpečila preprava pre žalobcu. Uskladnenie i vyskladnenie tovaru bolo preverené i miestnym zisťovaním zo strany správcu dane pri kontrole za iné zdaňovacie obdobie a z videozáznamov bolo preukázané, že tovar sa naskladnil a vyskladnil . K uvedenému žalobca navrhol v odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane vypočuť i svedkov Ľ. D. a Ž. C., čo správca dane neakceptoval. Správca dane má povinnosť kontrolovať len dodanie tovaru medzi prvým odberateľom a jeho dodávateľom, pretože žalobca s dodávateľmi jeho dodávateľa nikdy neobchodoval, nemal vedomosti ani o ich totožnosti a vôbec o účasti na možnom podvodnom konaní, .s ktorou skutočnosťou sa mal žalovaný podrobne vysporiadať . Žalobca si v zdaňovacom období august 2012 uplatnil aj právo na odpočítanie dane z prepravy tovaru na trase Kolárovo - Vyškov, ktorú vykonala spoločnosť S-CAR 2007 s.r.o. a ktorej uskutočnenie potvrdil i konateľ tejto spoločnosti A. Kis, s ktorou spoločnosťou mal žalobca uzatvorenú zmluvu o preprave a vykonanie prepravy preukázal faktúrami, ktoré správca dane neakceptoval, hoci tým došlo k splneniu podmienok požadovaných podľa § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 zákona o DPH. Napriek žalobcom predloženým dôkazom o opodstatnenosti daňového nároku správca dane skúmal dodanie tovaru od Ing. J. -PRIMEX a od BA Target Slovakia s.r.o., pre spoločnosť Progressive FR s.r.o. ku ktorým uviedol, že so správcom dane nespolupracovali a sú nekontaktní, čím, preniesol zodpovednosť za protiprávne konanie týchto subjektov na žalobcu , čo je neprípustné. Na podporu dôvodnosti žaloby poukázal žalobca na rozhodnutie ESD vo veci C-255/02 Halifax a C 440/04-Recolta recycling SPRL, podľa ktorých ESD vedomosť o účasti na podvodnom plnení považuje za esenciálnu podmienku pre odmietnutie priznania práva na odpočet, preto sa mal žalovaný detailne vysporiadať i so subjektívnou stránkou konania žalobcu a preukázať jeho zavinenie. Z rozhodnutia ale nie je zrejmé, z čoho žalovaný dospel k názoru, že cieľom konania žalobcu bolo získanie daňovej výhody, preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Správca dane podľa žalobcu je pri zisťovaní skutkového stavu oprávnený kontrolovať iba skutočnosti, ktoré môže, resp. musí daňový subjekt v daňových priznaniach uviesť, mať o nich evidenciu, preto nemôže byť zaťažovaný dôkazným bremenom, ktoré sa týka obchodných operácii dodávateľov žalobcových dodávateľov, inak bol žalovaný ako daňový orgán povinný preukázať, že žalobca ako zdaniteľná osoba sa dopustil nezákonnosti, vedel, alebo mohol vedieť, že sa jedná o daňový podvod. Právo na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, či DPH na predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni obchodu bola alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu a túto skutočnosť pripočítať v neprospech žalobcu, hoci je spojená s konaním dodávateľov obchodného partnera žalobcu. Spôsob dokazovania a závery vyslovené správcom dane tak vybočujú z medzí daňového poriadku i v spojení s nesprávnym interpretovaním rozhodnutia ESD v prípade C-80/11 Mahageben v spojení s prípadom Dávid C-142/11. Žalobca predmetný tovar - kryštálový cukor ďalej dodal odberateľom v Českej republike, ktorými boli spoločnosti Main Trade s.r.o. a NoVa car invest s.r.o. . Uvedené intrakomunitárne dodanie tovaru žalobca správcovi dane dodávateľskými faktúrami a čestnými prehláseniami uvedených odberateľov. Tiež mal správca dane predložené medzinárodné nákladné listy, potvrdzujúce dodanie tovaru vyššie uvedeným spoločnostiam. Prepravu tovaru na územie ČR vykonávali spoločnosti oslovené špedičnou spoločnosťou East West Logistic s.r.o, za vykonané služby boli vystavené faktúry, ktoré sú riadne zaevidované v účtovníctve i v spojení s prehlásením, ktoré poskytla konateľka špedičnej spoločnosti Lenka Sivčáková a potvrdila, že táto spoločnosť skutočne vykonala prepravu vyznačenú na prepravných listoch a faktúrach. Neuznanie oslobodenia podľa § 43 zákona o DPH žalovaný odôvodnil nekontaktnosťou spoločností Main Trade s.r.o. a NoVa car invest s.r.o. ako odberateľov žalobcu, ktorú skutočnosť ale žalobca nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, čím takisto dochádza k neprimeranému prenášaniu dôkazného bremena na žalobcu. Správca dane ako ani žalovaný na tieto skutočnosti neprihliadli, všetky žalobcom predložené listinné dôkazy, ktorými svoje tvrdenia a dôvodnosť konania preukazoval odmietli. Podľa názoru žalobcu takéto konanie vykazuje znaky svojvôle, ktorej sa dopustil správca dane i žalovaný, keď zaťažili daňový subjekt neprimeraným dôkazným bremenom a odmietli dôkazy, ktoré daňový subjekt predložil. Žalovaný v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 27.08.2015 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. V uvedenom podaní poukázal na to, že žalobca síce predložil doklady, ktorými prezentuje obchodné transakcie s nárokom na odpočítanie dane ako i doklady ktorými preukazuje nárok na oslobodenie dane z intrakomunitárneho dodania tovaru, k čomu ale je potrebné vziať do úvahy, že pre uplatnenie nároku a jeho priznanie nestačí iba formálne deklaratórne zdokladovanie nárokov, ale musí ísť o preukázanie i reálneho naplnenia účtovne vykázaného stavu. Preukázanie reálneho uskutočnenia obchodu má prednosť pred formálnym, čo vyplýva i z judikatúry NS SR, ktorá skutočnosť umožňuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, ak sa tieto reálne neuskutočnili, preto bolo na žalobcovi ako daňovom subjekte preukázať, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj reálny a faktický základ a skutočnosti deklarované v účtovných dokumentoch boli reálne vykonané. Žalobca k zisteniam správcu dane nenavrhol žiadne dôkazy, ktorými by pochybnosti správcu dane o tom, či sa zdaniteľné obchody aj reálne uskutočnili preukázal. K presunu dôkazného bremena dal do pozornosti rozhodnutie ÚS SR III. ÚS 401/09-17. Práve v súvislosti s ľahkou zneužiteľnosťou práva správca dane v súlade s cieľom zákonodarcu dbal o tom, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu splnenia podmienok, ktoré nárok na odpočet vyžaduje, preto ak si žalobca uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, iba ich predloženie i keď v spojení s dodacími listami nepostačuje k tomu, aby túto skutočnosť riadne preukázal, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli aj reálne uskutočnené. Pri vyhodnotení listinných dokladov, ktoré žalobca predložil správca dane dospel k záveru, že žalobcom deklarovaný dodávateľ, jeho dodávatelia a ďalší subdodávatelia boli iba umelo zapojení do obchodných transakcií za účelom získania daňovej výhody na strane žalobcu, ktorá spočíva práve v odpočítaní dane z dodávateľských faktúr. Dôkazné bremeno znáša v daňovom konaní daňový subjekt, ale žalobca okrem listinných dokladov nevedel iným relevantným spôsobom preukázať dodanie tovaru, preto ani čestné prehlásenie Ing. J. -PRIMEX, nemôže nahradiť dôkaz o skutočnom dodaní tovaru a z toho dôvodu žalovaný návrh žalobcu na vypočutie Ing. J. vyhodnotil ako neopodstatnený. Správca dane ak má pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti dokladov predložených žalobcom ako daňovým subjektom, vykoná k nim ďalšie dokazovanie, ako postupoval i správca dane v tomto prípade, preto zaobstaral ďalšie konkrétne dôkazy, tieto vyhodnotil tak jednotlivo ako i vo vzájomnej súvislosti a z ktorých bola preukázaná neopodstatnenosť nárokov, ktoré si žalobca uplatňoval. Pri rozhodovaní žalovaný vzal do úvahy, že žalobca v zdaňovacom období august 2012 bol personálne prepojený so svojim dodávateľom a to spoločnosťou Progressive FR, s.r.o. prostredníctvom konateľa Michala Baniča, ktorý bol v tomto čase súčasne konateľom v oboch spoločnostiach a tiež cez N. W., ktorá bola spoločníčkou v týchto spoločnostiach. Uvedené prepojenie preukazuje, že konateľ žalobcu, ktorý bol súčasne konateľom svojho dodávateľa musel vedieť, s kým spoločnosť Progressive FR s.r.o. obchoduje. K námietkam, v súvislosti s ktorými žalobca poukázal na rozhodnutia SDEÚ žalovaný uviedol, že iba odkaz na rozhodnutia nestačí, ak nie je predmetný skutkový stav vyhodnotený s prvkami, ktoré sú v rozhodnutiach uvedené. Žalobca deklaroval uskutočnenie obchodných transakcií iba formálnymi dokladmi, pričom sa jednalo o obchodné transakcie s tým istým tovarom v nezmenenom stave, z čoho vyplýva, že takéto obchodné transakcie sú svojou povahou iba umelé, z podnikateľského rizika nemajú žiaden relevantný účel, okrem snahy získať daňovú výhodu za účelom čerpania nadmerných odpočtov K námietke o kontradikcii rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že tieto tvrdenia neboli predmetom odvolania, preto nemôžu byť ani predmetom žaloby k čomu poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4 Sžf/2/2012 . Žalobca s podanou žalobou požiadal podľa § 250c O.s.p. v spojení s § 250b ods.1 O.s.p. o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorému súd nevyhovel, čo bolo oznámené žalobcovi listom zo dňa 21.09.2015. Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 246 ods. 1 O.s.p. nariadil podľa § 244 ods. 1 v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vo veci pojednávanie, ktorého sa zúčastnil žalobca a jeho právny nástupca. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, svoju neprítomnosť ospravedlnil a súhlasil s tým, aby súd vo veci konal a rozhodol i v jeho neprítomnosti, keď poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe doručené súdu, na ktorom v celom rozsahu zotrváva. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní odkázal na obsah žaloby a zdôraznil, že ani žalovaný existenciou tovaru a obchodovanie s ním nespochybňuje, ale rozhodnutie založil na zisteniach odvíjajúcich sa od nedostatkov zistených u subjektov, ktoré boli dodávateľmi dodávateľa žalobcu a ak žalovaný považoval uskutočňovanie obchodných transakcií za fiktívne, tak nedôvodne zaťažil daňový subjekt daňovým odpočtom. K námietke o kontradikcii rozhodnutia uviedol, že táto bola obsahom odvolania a v žalobe je iba rozšírením jedného z odvolacích dôvodov. Súd vo veci vypočul i konateľa právneho nástupcu žalobcu Ing. Q. W., ktorý trval na tom, že všetky obchody, z ktorých si pôvodný žalobca uplatnil nárok na odpočet DPH i intrakomunitárne dodanie tovaru ako základ pre oslobodenie od daňovej povinnosti dokladmi správcovi dane predložil a poukázal i na to, že ak správca dane mal za to, že žalobca predmetný tovar nekúpil, nie je zrejmé z akého dôvodu bola vyrubená daňová povinnosť. Súd preskúmal podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. napadnuté rozhodnutie, ako i rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho a pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 244 O.s.p. (1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 250i O.s.p. (1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 3 daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 24 daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa§ 49 zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané; Podľa§ 51 zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH (1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71; Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívy pri aproximácii daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy, pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (ust. § 3 ods. 3 daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods.3 daňového poriadku. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 daňového poriadku), pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Súd sa v rámci preskúmavacej činnosti zaoberal žalobcom namietanými žalobnými dôvodmi, ktoré mali založiť nezákonnosť v žalobe uvedeného rozhodnutia v súvislosti s posúdením, či žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 zák. č. 224/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a podľa § 43 ods. 1 a 5 zák. č. 222/2004 v znení neskorších predpisov vzhľadom k posúdeniu splnenia podmienok pre oslobodenie od dane. Žalobca má za to, že podmienky na odpočítanie dane boli v jeho prípade splnené, riadne správcovi dane preukázané a rozhodnutie, ktoré žiada preskúmať označuje preto za nezákonné, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal trpí takými vadami konania, ktoré mohli zákonnosť rozhodnutia výrazne ovplyvniť. Správcovi dane bolo preukázané i intrakomunitárne dodanie tovaru českým odberateľom, preto vydané rozhodnutie vykazuje zrejmé nesprávnosti v súvislosti s nesprávnym právnym posúdením vecí a pre nedostatočné zistenie skutkového stavu je i nepreskúmateľné. Podľa § 19 zák.č. 222/2004 Z.z. (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Vznik daňovej povinnosti podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. sa viaže na ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona, podľa ktorého daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, teda dňom, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, čo však v danom prípade nebolo preukázané. K uvedenému považuje súd za potrebné zdôrazniť, že predloženie dokladov, i keď majú všetky náležitosti daňového dokladu a sú riadne zaúčtované, je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie odpočítania dane. Ich predloženie automaticky neznamená, že daň z pridanej hodnoty bola odpočítaná oprávnene, pretože splnenie formálnej stránky nepostačuje k tomu, aby bol na základe takýchto dokladov uznaný nárok na odpočítanie dane. Daňové doklady musia byť i odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností musí preukázať daňový subjekt. Pokiaľ i formálne podmienky sú splnené, ale nie sú podložené konkrétnymi dôkazmi o existencii reálnej stránky obchodného vzťahu, nie je naplnený účel a zmysel podnikania, pretože samotné deklarovanie obchodných transakcií s tým istým tovarom v nezmenenom stave, ako konštatoval žalovaný, nemá žiaden podnikateľský účel, okrem snahy získať daňovú výhodu z čerpania nadmerného odpočtu. Z administratívneho spisu má súd preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH v znení neskorších predpisov, pri ktorej postupoval v úzkej účinnosti s daňovým subjektom. Výsledkom činnosti správcu dane v spojení s konaním žalovaného bolo rozhodnutie, ktorým nebolo žalobcovi priznané právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z nákupu kryštálového cukru, a ktorú skutočnosť preukazoval faktúrami a dodacími listami vystavenými jeho dodávateľom spoločnosťou Progressive FR, s.r.o. Zeleneč. Konateľom žalobcu bol v rozhodnom čase podľa zistenia správcu dane Michal Banič, ktorý bol súčasne konateľom dodávateľa žalobcu -spoločnosti Progressive FR s.r.o., ktorý ale o predmete činnosti spoločností, ktorých bol konateľom nemal žiadne vedomosti a na zastupovanie žalobcu a tiež spoločnosti Progressive FR, s.r.o. splnomocnil Ing. Q. W., ktorý v mene oboch týchto spoločnosti vystupoval. Okrem toho tieto dve spoločnosti boli personálne prepojená cez osobu N. W., dcéry Ing. Q. W.. Michal Banič sa nevedel kvalifikovane vyjadriť a odpovedať na otázky položené mu správcom dane. Konania pred správcom dane sa ale zúčastnil i splnomocnený zástupca daňového subjektu Ing. Q. W., ktorý správcovi dane uviedol, že žalobca nemá žiaden majetok, ale vzhľadom na to, že je to finančné výhodné, spoločnosť sa rozhodla obchodovať s komoditou - kryštálovým cukrom, ktorý žalobca nakupoval od spoločnosti Progressive FR, s.r.o. Je nesporné, že Michal Banič bol v rozhodnom čase konateľom i v spoločnosti Progressive FR, s.r.o., a spoločníkom žalobcu bola i dcéra Ing. W.. Súd uvedenú skutočnosť nepovažuje samú o sebe za relevantnú, ale pri posúdení vzájomných súvislostí a obchodných transakcií, keď spoločnosť Progressive FR, s.r.o. vystavovala faktúry o dodaní cukru pre spoločnosť P&R Company s.r.o., nepriamo potvrdzuje vzájomné prepojenie a vedomosť konateľa žalobcu o uskutočňovaní týchto obchodov s cieľom získať daňovú výhodu. K uvedenému záveru prispieva i zistenie, že dotknuté spoločnosti nedisponovali žiadnymi priestormi slúžiacimi na uskladnenie zakúpeného tovaru, cukor sa nakupoval na skladoch spoločnosti LAGERMAX Slovakia s.r.o., ktorá mala uzatvorenú zmluvu o skladovaní so spoločnosťou Progressive FR, s.r.o., ktorej mala cukor dodávať. Počas realizovania účtovných obchodných transakcií bol teda tovar uskladnený v spoločnosti LAGERMAX Slovakia s.r.o. Dodávateľ žalobcu - v tom čase spoločnosť Progressive FR, s.r.o. deklarovala nákup tovaru od podnikateľa Ing. S. J. -PRIMEX a od spoločností BA Target Slovakia s.r.o. a S-CAR 2007 s.r.o. žalobca vystupuje v tomto reťazci ako posledný článok, ktorý si z nákupu tovaru uplatňuje odpočítanie dane, ktorý ale správcovi dane nepreukázal, že by uvedené obchodné transakcie existovali aj na materiálnom základe, ako jednej z podmienok pre priznanie nároku na odpočítanie dane. Keďže pre daňové konanie pri odpočte dane z pridanej hodnoty sú kladené prísnejšie podmienky ako na iné druhy konania, práve z dôvodu možnej zneužiteľnosti, hoci dokazovanie vykonáva správca dane a vedie toto konanie, prioritne je daňový subjekt povinný preukázať materiálnu podstatu existencie samotného obchodu, čo sa podľa názoru súdu žalobcovi nepodarilo tak pred správcom dane, ako ani voči žalovanému. Vzhľadom na obsah administratívneho spisu a rozsah úkonov, ktoré správca dane v rámci svojej činnosti vykonal, považuje súd za súladný so zákonom postup pri správe daní, ktorým nebol žalobca poškodený na svojich právach a naviac, dôkazná povinnosť stále zaťažovala žalobcu, ktorý žiadnym spôsobom nepreukázal, že konkrétny obchod sa i reálne uskutočnil. Nemožno preto vytýkať správcovi dane jeho úkony súvisiace so šetrením a zisťovaním i pôvodu tovaru so zameraním sa na preverenie jeho reálneho, nie iba účtovného toku. Správca dane postupoval správne, s cieľom reálne zistiť existenciu deklarovaných obchodov medzi žalobcom, jeho dodávateľom a dodávateľmi dodávateľa žalobcu, aby tak vylúčil existenciu možnej fiktívnej ekonomickej činnosti bez reálneho základu, k čomu mal prispieť najmä žalobca, ktorý ale správcovi dane okrem formálnych dokladov relevantných z hľadiska účtovného nepreukázal, že došlo i k naplneniu požiadavky na reálne uskutočnenie obchodu. Listinné doklady, ktoré na preukázanie existencie a uskutočnenia obchodnej transakcie s nákupom a predajom kryštálového cukru žalobca predložil vôbec nepreukazujú, aký konkrétne identifikovaný tovar bol predmetom účtovného obchodu, aby tak vylúčil možné nebezpečenstvo jeho zámeny. Uvedené doklady neobsahovali žiadne označenie výrobnej šarže nakúpeného cukru, a tak žalobca naplnenie samotnej podstaty zákona o DPH skutočne nepreukázal. V tejto súvislosti považuje konajúci súd za potrebné poukázať i na rozsudok NS SR vo veci vedenej sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011 z odôvodnenia ktorých vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobkyni (§ 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zák. č. 222/2004 Z.z.), primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (teda je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Súd po vyhodnotení zistených skutočností vyplývajúcich z administratívneho spisu sa v celom rozsahu stotožnil so závermi správcu dane ako aj žalovaného, podľa ktorého v danom prípade zdaniteľné plnenie nenieslo v sebe žiaden ekonomický charakter obchodných transakcií, jednalo sa iba o umelý reťazec článkov bez skutkového základu a žalobcovi nemohla na základe takýchto dôkazov vzniknúť daňová povinnosť podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z a s ňou spojené právo na odpočítanie dane. K tvrdeniu žalobcu, ktorý zdôrazňoval, že dôkazné bremeno uniesol v celom rozsahu a správcovi dane predložil všetky zákonom o DPH vyžadované podklady pre uplatnenie práva na odpočítanie dane súd uvádza, že faktúra je účtovný doklad, ktorým žalobca preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ale jej samotná existencia, i keď je na nej uvedená daň z pridanej hodnoty (faktúra vyhotovená iným platiteľom dane), ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru, nezakladá právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty uvedenej na faktúre. Uskutočnenie dodania tovaru a následné odpočítanie dane z pridanej hodnoty, nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou dodávateľskou faktúrou), ale je potrebné preukázať existenciu a naplnenie i jej obsahovej stránky a to reálnym preukázaním dodania konkrétneho jednoznačne špecifikovaného tovaru. Splnenie formálnej stránky na odpočet dane z pridanej hodnoty je síce jednou z podmienok na uplatnenie si práva na odpočítanie dane, ale musí byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností v zmysle ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku preukazuje daňový subjekt. Nepreukázanie tvrdených skutočností je neunesením dôkazného bremena v priebehu daňového konania zo strany daňového subjektu, ktoré je na platiteľovi, pretože jeho povinnosťou je, ak si uplatní právo na odpočítanie dane z tovaru alebo služby, správcovi dane preukázať a predložiť dôkazy, deklarujúce skutočne dodávky tovaru tými subjektmi, ktoré sú na faktúrach prípadne dodacích listoch uvedené, a je to žalobca, ktorý môže svojimi dôkazmi vyvrátiť pochybnosti , ktoré zo strany daňových úradov boli zistené. Vo vzťahu k odkazu žalobcu na rozhodnutia SDEÚ označené v žalobe súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sžf/19/2011 zo dňa 25.01.2012 z ktorého (okrem iného) vyplýva, že „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní, alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nie len uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené.“ Napriek tomu súd vo vzťahu k rozsudkom SDEÚ C-80/11 a C-142/11 (Mahagében Kft a Péter Dávid), ktorým sa venuje i žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí konštatuje, že tieto nie sú spôsobilé spochybniť správnosť tak postupu ako aj samotného rozhodnutia správcu dane a žalovaného, nakoľko v priebehu daňového konania bolo zo strany správcu dane jednoznačne preukázané, že žalobca v pozícii platiteľa dane nesplnil podmienky na vznik nároku na odpočítanie dane vyplývajúce z ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z., teda nebolo preukázané, že by v jednotlivých faktúrach deklarovaní dodávatelia žalobcu i dodávatelia dodávateľa žalobcu dodali konkrétne identifikovaný tovar. Žalobcom označené rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vychádzajú zo šiestej Smernice a Smernice Rady 2006/112 - ES, ktorá zdôrazňuje nevyhnutnosť objektívneho preukázanie zistení týkajúcich sa predpokladanej vedomosti zdaniteľnej osoby o tom, že plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu. Súd má za to, že správcom dane bolo v konaní v dostatočnej miere preukázané, že žalobca vedel o tom, že dodávky tovaru plynú od ďalších predchádzajúcich dodávateľov, čím sa vytvoril obchod bez logického opodstatnenia. Cukor sa nakúpil v ČR, odtiaľ sa prepravil do skladov spoločnosti LAGERMAX Slovakia spol. s r.o., tovar si postupne podľa účtovných dokladov predávali viaceré spoločnosti a potom sa prepravil späť na územie ČR, kde ho prijali odberatelia a to spoločnosti Main Trade s.r.o a NoVa car invest s.r.o.. Uvedené spoločnosti ale podľa zistenia vykonaného prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácii si neplnia daňové povinnosti, spoločnosť Main Trade s.r.o. sa na adrese zapísaného sídla nenachádza a icj konatelia sa vyhýbajú výsluchu . žalobca síce predložil správcovi dane formálne dôkazy o dodaní tovaru a to faktúry, dodacie listiy, CMR a čestné prehlásenia o prijatí tovaru, ale iba tieto dôkazy bez dôkazov z účtovníctva konkrétneho odberateľa žalobcu nepostačuje pre preukázanie reálneho uskutočnenia obchodu. K záveru o neopodstatnenosti žaloby poukazuje súd i na samotný obchod medzi žalobcom a jeho dodávateľom, (do ktorého sa počas súdneho konania žalobca zlúčil), čo vyvoláva dôvodné pochybnosti o účelnosti predmetnej obchodnej transakcie, s ktorou je spojená i zvýšená miera opatrnosti smerujúca k tomu, aby konanie žalobcu nebolo možné vyhodnotiť správcom dane ako zneužívanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty. Na tomto základe potom ani konanie správcu dane nemožno hodnotiť ako konanie voči žalobcovi nezákonné. Z existencie uvedených skutočností a nadobudnutých poznatkov mohol žalobca vedieť, že takouto formou uskutočňované plnenie vykazuje znaky podvodného konania, pri ktorom sa vytvorí kruhový obehu tovaru vedený s cieľom zneužitia práva v oblasti dane z pridanej hodnoty a získaním neoprávnenej daňovej výhody u jej platiteľa, ak takto umelo vytvorený fakturačný reťazec nevychádza z reálneho obchodného plnenia. Žalobcovi bola poskytnutá možnosť správcovi dane predložiť alebo navrhnúť vykonanie takých dôkazov, ktorými by osvedčil, že spôsob uskutočňovania takýchto zdaniteľných obchodov je v jeho podnikateľskej činnosti bežný, dlhodobo zaužívaný a nie vedený len s cieľom získania daňovej výhody. Toto právo ale žalobca vhodným spôsobom nevyužil. Ak do obchodného reťazca zapojené spoločnosti obchody len sprostredkovávali, mohli si uplatniť nanajvýš nárok na sprostredkovateľskú odmenu, ale nie fakturovať kúpnu cenu. Žalobca mal dbať aby sa neocitol v ekonomickom cykle vedenom s cieľom zneužívania práva poskytovaného platiteľovi dane zákonom o dani z pridanej hodnoty. V konaní pred správnym orgánom nebol ekonomický dôvod prevodu tovaru preukázaný, čo má za následok vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty. Žalobca ako daňový subjekt deklaroval následne dodanie tovaru - kryštálového cukru pre odberateľov na území Českej republiky a uvedené dodávky vykázal s oslobodením od DPH ako intrakomunitárne dodanie tovaru. Podľa § 43 zák.č. 222/2004 Z.z. (1) Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. (5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. Podľa § 68 zák. č. 563/2009 Z.z. (5) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. (6) Správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov. 1) I v tejto súvislosti správca dane vykonával rozsiahle dokazovanie a preveroval žalobcom tvrdené skutočnosti i vo vzťahu k spoločnostiam, ktoré mali vykonávať prepravu, ktorú zabezpečovala špedičná spoločnosť East West Logistic s.r.o. Bratislava. Správca dane prostredníctvom Daňového úradu Bratislava zistil, že dodávateľské faktúry za prepravu tovaru vystavené spoločnosťou East West Logistic s.r.o. síce preukazujú, že v danom období bola vykonaná preprava tovaru do Českej republiky, ale tak žalobca, ako ani jeho údajní odberatelia na území Českej republiky nepotvrdili a nepreukázali, že sa jednalo o ten istý tovar, ktorý mal byť obstaraný na základe sporných dodávateľských faktúr za mesiac august 2012 od spoločnosti Progressive FR, s.r.o. , že je to ten istý tovar, ktorý bol predmetom dodávateľských faktúr, ktoré mala vo svojom účtovníctve spoločnosť P&R Company s.r.o. a tak ani samotné preukázanie vykonania prepravy spoločnosťou East West Logistic s.r.o. nepotvrdzuje, ktorého konkrétne označeného kryštálového cukru sa preprava týkala, bez čoho nemožno zistiť, aký cukor sa dostal na územie Českej republiky a teda či sa jedná o tovar, ktorý spĺňa podmienky pre oslobodenie podľa § 43 ods. 1, 5 zákona o DPH a je takéto dodanie tovaru potrebné považovať za dodanie podľa § 8 zák. č. 222/2004 Z.z. Súd nezistil ani rozpor postupu správcu dane a žalovaného so zákonom o DPH, keď správca dane nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie a následne vyrubil za tento tovar vlastnú daňovú povinnosť a súd nepovažuje za porušenie zákona ani neuznanie odpočítania dane, ako si ho uplatnil žalobca za zdaniteľné plnenia, ktoré mal získať od svojho dodávateľa. Správca dane postupoval v súlade s § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku, keď nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2012 a v súlade s právnym predpisom dopočítal daň z pridanej hodnoty do daňovej povinnosti žalobcu, keď nepreukázal splnenie podmienok oslobodenia od dane. Súd dáva do pozornosti i skutočnosť, že žalobcom predložené daňové doklady vo svetle kontrolných zistení u následných dodávateľov vzbudzuje neodstrániteľné pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží na daňovom subjekte, čo je v súlade s cieľom uznaným a podporovaným Smernicou Rady EÚ o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorým je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania. Ak daňový subjekt dôkazné bremeno v spojení so svojimi tvrdeniami spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť oprávnený z nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Rovnako nebolo správcovi dane preukázané ani intrakomunitárne dodanie tovaru, keď jeho prijatie nebolo možné vyhodnotiť ako potvrdené zo strany českých odberateľov. Vykonané dokazovanie preukázalo na strane žalobcu nedostatočnú mieru obozretnosti, žalobca nepreukázal faktickú realizáciu obchodu, preto konajúci súd nepovažoval tvrdenie o tom, že žalovaný konal svojvoľne a v neprospech žalobcu za opodstatnené. Zo súboru objektívnych skutočností zistených správcom dane vyplynulo, že hlavným cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej výhody, čo sa považuje za zneužitie práva. V závere súd vzal do úvahy i predmet činnosti , ktorú mal pôvodný žalobca a tiež spoločnosť Progressive FR, s.r.o. do ktorej sa žalobca zlúčil, zapísanú v obchodnom registri. Je to okrem iného sprostredkovateľská činnosť v oblasti obchodu, služieb, výroby, preto má konajúci súd za to, že obchodné prípady vykazujú nie znaky kúpy a predaja, ale sprostredkovateľskej činnosti, v súvislosti s ktorou by prislúchala žalobcovi sprostredkovateľská odmena a teda došlo k sprostredkovaniu a nie kúpe a predaju tovaru. Súd má za to, že žalovaný sa v dostatočnom rozsahu a podrobne zaoberal všetkými žalobcom v rámci odvolania vznesenými námietkami, správca dane zistené skutočnosti dôsledne a podrobne preveroval, vyhodnotil a výsledkom tejto činnosti bolo rozhodnutie žalovaného napadnuté žalobou, ktoré súd považuje za správne, ktorým nedošlo k porušeniu práv žalobcu, preto žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi nárok na náhradu trov konania vzhľadom na jeho neúspech nepriznal. Senátom Krajského súdu v Trnave bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.