Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoE/24/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2104899883 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2104899883.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňami: 1/ Advocate s.r.o., Bratislava, Pribinova 25 a 2/ Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: K. N., rod. N., predch. priezvisko T., nar. XX. O. XXXX, naposledy bytom F., L. XXXX/XX, t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou: G. T., súdna tajomníčka Okresného súdu Trnava, o 330,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo 4. marca 2013 č. k. 10Er/197/2004-44, EX 376/2004 (správne „EX 22933/12") takto r o z h o d o l : Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 22933/12 zastavuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým (ďalej len „exekútor“) pod sp. zn. EX 376/2004 (správne inak sp. zn. EX 22933/12 - viď záver odôvodnenia tohto uznesenia odvolacieho súdu). Takéto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 41 ods. 2 písm. c/, § 57 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a § 58 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku), § 22 ods. 2 a § 31 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) ako i poukazom na § 25 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 323 ods. 1 a § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. (Obchodného zákonníka), rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 164/1996 či rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 5/2000, sp. zn. III. ÚS 294/2010, sp. zn. II. ÚS 498/2010 a sp. zn. III. ÚS 329/2010; vecne potom tým, že v tomto exekučnom konaní bol daný dôvod zastavenia exekúcie, na ktorý bol súd povinný prihliadať ex offo (čiže z tzv. úradnej povinnosti). Dohoda o splnomocnení advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, tvoriaca súčasť zmluvy o úvere č. 1460052 uzavretej účastníčkami 9. januára 2004 (ďalej tiež len „úverová zmluva“) a oprávňujúca advokáta na uznanie právneho záväzku (dlhu) za povinnú a tiež na vydanie a podpísanie notárskej zápisnice (slúžiacej za exekučný titul), je totiž neplatným právnym úkonom pre vzdanie sa (takouto dohodou) práv majúcich vzniknúť až v budúcnosti, keďže tu v čase uzavretia zmluvy neexistoval dlh a nemohla byť známa ani jeho výška, takto pri úkone pre ďalší beh exekúcie rozhodujúcom povinnú zastupoval ten, koho záujmy boli navyše v rozpore so záujmami zastupovanej a v prípade už rozbehnutej exekúcie (v ktorej došlo k udeleniu poverenia) bolo nutné túto zastaviť, uzavrel súd prvého stupňa. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkla rozhodnutie nad rámec právomoci mu zverenej, to, že svojim postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj to, že pre nevykonanie náležitého dokazovania nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O. s. p.. Exekučný súd podľa nej nie je oprávnený vykonávať úkony, ktorých zmyslom je opätovné komplexné rozhodovanie o veci s následkom úplnej nemožnosti vykonania práva veriteľom. Už notár ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi a tým, že neodmietol vykonať úkon, zanikla (podľa odvolateľky) právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Všeobecný súd preto už nebol povinný (podľa odvolateľky zrejme ani oprávnený - pozn. odvolacieho súdu) skúmať to, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s právnymi predpismi a musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup, hoci nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice. Pre prípad nestotožnenia sa s takouto argumentáciou tiež navrhla (odvolateľka), aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal ústavnému súdu návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (tu rozumej ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len „ústava“) a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, zdôrazňujúc pritom (i s odvolaním sa na uznesenie ústavného súdu vo veci jeho sp. zn. II. ÚS 269/09), že ak účastník konania podnieti podanie návrhu ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, má súd možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetliť, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. V ďalšom oprávnená mala za to, že exekučný súd konal pri revízii výsledku notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania a takýmto postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom , resp. konanie má inú vadu, spôsobujúcu nesprávne rozhodnutie vo veci. Plnomocenstvo podľa nej nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., keďže toto nie je zmluvným ustanovením, je dostatočne určité a zrozumiteľné, právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku a žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Ak povinná udelila svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelila plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným a zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Oprávnená tiež uviedla, že sa nestotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinnej, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jej prospech, oprávnená mala za to, že skôr by sa mohlo hovoriť o porušení povinnosti zástupcu v prípade, ak by úlohu, ktorou bol povinnou poverený nesplnil a zápisnicu by podľa udeleného plnomocenstva nespísal. Rovnako sa nestotožnila s tým, že záujmy zástupcu súd považoval za rozporné so záujmami povinnej, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom. Oprávnená mala za to, že podľa ust. § 22 ods. 2 O. z. je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný rozpor v záujmoch zástupcu a zastúpeného a nie len o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné presvedčenie súdu. Exekúcia tak bola začatá zákonným spôsobom, na základe exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným, súd po vykonaní prieskumu takéhoto titulu vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. V rámci odvolania bol podaný tiež ďalší návrh na prerušenie konania, tentoraz podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) a na predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej tiež len „SD EÚ“) predbežných (prejudiciálnych) otázok v nasledovnom znení : 1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS (ďalej len „Smernica“ - pozn. odvolacieho súdu) zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ? 3/ Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú ? (pre úplnosť sa tu žiada uviesť, že tejto otázke poradové č. 3 odvolateľkou /na rozdiel od prvých dvoch ňou položených otázok/ pridelené nebolo a táto našla svoje miesto len uprostred pomerne obsiahleho odvolania oprávnenej - viď č. l. 55 a 91). I tento návrh odôvodnila oprávnená poukazom na časť rozhodovacej činnosti ústavného súdu (v jeho veciach sp. zn. I. ÚS 120/2012 IV. ÚS 20/06, IV. ÚS 206/08 a IV. ÚS 95/2010), podľa ktorej podstatou preskúmavania notárskej zápisnice súdom je len preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti tohto exekučného titulu (kde formálna stránka spočíva v dodržaní zákonom predpísanej formy zápisnice podľa § 47 notárskeho poriadku, čiže zákona SNR č. 323/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení a stránka materiálna existenciou náležitostí podľa § 41 ods. 2 E. p.), žiadne iné podmienky z E. p. nemožno vyvodiť a ani ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva. V čase spísania notárskej zápisnice potom zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu vzniknutú z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňoval jej exekúciu, pričom takýmto dojednaním povinná neprevzala na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky (resp. jej - oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody). Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh (vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu) a takouto treťou osobou nie je oprávnená, preto toto plnomocenstvo nemohlo privodiť oprávnenej nepomernú výhodu oproti stavu, ak by plnomocenstvo nebolo udelené vôbec. Navyše v prípade, ak by povinná zmenila názor a chcela by zamedziť tomu, aby zástupca v jej mene spísal notársku zápisnicu podľa udeleného plnomocenstva, mohla plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b/ O. z. kedykoľvek odvolať. Keďže podoba a legislatívne zakotvenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (kde sa inak žiada uviesť už tu, že takýmto spôsobom v tejto veci súd prvého stupňa neargumentoval) a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods. 1 O. z. pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie; podľa odvolateľky sa okresný súd nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v úverovej zmluve práve splnomocnenie (ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu). Je toho názoru, že v danom prípade a kontexte tohto sporu je nutné požiadať SD EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ i o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, pričom s prejudiciálnou otázkou tu vzhľadom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru môže prísť ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu EÚ v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácie všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Povinná odvolací návrh nepodala. Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD EÚ nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie treba považovať (až na výhradu priblíženú nižšie) za správne. Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však aj v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie rozhodovania o niektorých otázkach na pomyselné ihrisko SD EÚ (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. na ihrisko ústavného súdu (v tomto prípade podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), v oboch prípadoch s prerušením konania v prejednávanej veci. Názor oprávnenej o takejto potrebe však tunajší odvolací súd nezdieľa. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; podľa písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku toho istého zákona potom rovnako postupuje (rozumej prerušením konania), ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (tu por. aj odkaz poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená. Podľa čl. 1 ods. 1 vety prvej ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto spoločenstva štátov. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie vnútroštátneho (tu slovenského) zákona, do ktorého boli implementované (zanesené) úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd, proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra SD EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke). Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom. Prvá vyššie reprodukovaná otázka, majúca byť podľa oprávnenej predložená SD EÚ, teda otázka o možnosti kvalifikácie plnomocenstva (udeleného dlžníkom a oprávňujúceho splnomocnenca v mene dlžníka spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku a o možnosti tým zabrániť v exekúcii, má podľa odvolacieho súdu charakter otázky čisto akademickej, nemajúcej základ v prejednávanej veci a takto i nespôsobilej ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž celkom zrejmé, že v danom prípade súd prvého stupňa neoprel svoj záver o neplatnosti plnomocenstva o názor, podľa ktorého by takýto úkon (zakomponovaný do úverovej zmluvy) mal byť neprijateľnou podmienkou a ani odvolací súd nemal prečo takto na vec nazerať, nakoľko tu súdom prvého stupňa zistený (a odvolacím súdom si osvojený, ako bude uvedené i neskôr) dôvod neplatnosti mal pôvod v ustanovení vnútroštátneho práva, nachádzajúcom sa v O. z. dávno pred pristúpením Slovenskej republiky do Európskej únie (najmä v ust. § 22 ods. 2 zákona) a ústavne konformným i eurokonformným výkladom už takejto právnej úpravy bez možnosti jej spochybnenia na úrovni orgánov EÚ (vrátane SD EÚ) mohol byť len ten prijatý súdom prvého stupňa (vychádzajúci tiež z predpokladu menšej či často i žiadnej informovanosti spotrebiteľa o možných postupoch v záujme ochrany jeho práv). Ani druhá oprávnenou položená otázka (v tomto prípade tá o súlade rozhodnutia vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ zabraňujúceho vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi s dvoma z článkov Charty základných práv EÚ) nebola dôvodom, aby ju či už súd prvého stupňa alebo tunajší odvolací súd predložili SD EÚ. Odhliadnuc od zjavne sugestívneho tónu otázky (zamlčujúcej existenciu možnosti ochrany práv dnešnej oprávnenej na všeobecnom súde, v konaní na ktorom by za splnenia zákonných predpokladov šlo docieliť vydanie bezchybného exekučného titulu), totiž SD EÚ už vo veciach Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, ktorý má vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy charakter zásahu vonkajšieho. Možnosť súdu skúmať aj ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol (SD EÚ), že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej šiel potom SD EÚ vo veci Pohotovosť proti Korčkovská (C-76/10), tu inak vo veci oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci, kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) povinnosť (i bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ustálená judikatúra SD EÚ tak nepochybne posudzovanie nekalosti podmienok v spotrebiteľských zmluvách pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, vyplývajúce z vnútroštátneho práva, pričom takýmto následkom v zmysle procesného práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa §§ 57 a 58 E. p., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ (o ochrane vlastníckeho práva), ako ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty (o práve na spravodlivý proces). Takéto posúdenie bol pritom odvolací súd oprávnený uskutočniť sám a to na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, teda bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínami acte éclaire a acte clairé, vymedzujúcimi výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok. K otázke označenej vyššie (odvolacím súdom) poradovým číslom tri, zjavne sa snažiacej spochybniť oprávnenie súdu na posudzovanie (ne)prijateľnosti udelenia plnej moci a oprávnenia osoby konajúcej v mene povinnej túto zastupovať (pri spisovaní zápisnice), teda aj v prípade nezáujmu povinnej sa k charakteru splnomocnenia vôbec vyjadriť, potom odvolací súd poznamenáva, že už zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (na ktorých ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť) vyplýva, že obstáť nemôže tak námietka údajným prekročením kompetencií exekučného súdu pri posudzovaní plnomocenstva obsiahnutého v zmluve účastníkov, ako ani ďalšia námietka, podľa ktorej by ani dosiaľ známymi rozhodnutiami v obdobných veciach nešlo obhájiť nahrádzanie nečinnosti povinnej (pri spochybňovaní ňou zápisnice tvoriacej podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom. Systematickým výkladom rozhodnej právnej úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už v tejto veci do úvahy neprichádzajúce ustanovenia § 44 ods. 2 a 3 E. p. zakotvujú nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul). Ak teda samotný E. p. vo vyššie zmienených ustanoveniach nepripúšťa možnosť odobrenia exekúcie na podklade titulu, žiadosti či návrhu odporujúcich zákonu, aj akákoľvek prípadná aktivita povinnej majúca byť podľa odvolateľky podkladom pre prípustnosť skúmania exekučným súdom zákonnosti listín predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie by sa javila ako zbytočná. Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 ústavy. Oprávnenou spochybňované ustanovenia E. p. upravujú ingerenciu exekučného súdu v prvotnej fáze exekučného konania (pred započatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie prípustnosti ďalšieho behu exekúcie (proti čomu odvolateľka namieta) umožňuje nielen § 44 ods. 2 E. p., ale i § 57 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 58 ods. 1 rovnakého zákona (a aj v prejednávanej veci malo ísť práve o prípad zastavenia exekúcie a nie zamietnutia žiadosti o poverenie, čo spôsobovalo akademičnosť i takejto odvolateľkou nastolenej otázky - majúcej byť vyriešenej ústavným súdom). Ak preto odvolací súd nedospel ani k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej veci, je v rozpore s ústavou (hoci k takémuto záveru musí dospieť súd a nie účastník, nech aj ten sa môže snažiť súd presvedčiť o správnosti ním predkladaných úvah, avšak to sa v prejednávanej veci oprávnenej nepodarilo a ani podariť nemohlo), dôvodným nebol žiaden z návrhov na prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/ ani písm. c/ O. s. p.) a ani požiadavka na predloženie predbežných otázok SD EÚ a odvolací súd preto všetky takéto návrhy zamietol (prvá veta výroku tohto jeho uznesenia). Pokiaľ šlo potom o vecné výhrady proti napadnutému uzneseniu (rozumej tie, týkajúce sa exekvovateľnosti notárskej zápisnice, použitej tu ako exekučný titul), v tomto prípade odvolací súd závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, považuje za náležité i riadne podložené a odôvodnené, s týmito sa stotožňuje a len z dôvodu potreby vyporiadania sa tiež s odvolacími námietkami oprávnenej a pre úplnosť považuje za potrebné doplniť (§ 251 ods. 4 a § 219 ods. 2 OSP in fine) nasledovné : V prejednávanej veci niet sporu o tom, že medzi oprávnenou ako veriteľkou a povinnou ako dlžníčkou bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej dnešná oprávnená poskytla dnešnej povinnej úver v sume 7.000 Sk, ktorú sa táto (povinná) zaviazala zaplatiť zvýšenú o poplatok vo výške 5.060 Sk, t. j. celkovo 12.060 Sk. Súčasťou úverovej zmluvy je aj splnomocnenie, ktorým dlžníčka splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene dlžníčky uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom buď pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O. s. p., alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 E. p. na celý majetok dlžníčky do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Z notárskej zápisnice napísanej 13. augusta 2004 notárkou JUDr. Kováčovou pod sp. zn. N 2088/2004, NZ 64755/2004 vyplýva, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe plnomocenstva z úverovej zmluvy, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe a zaviazal sa takýto dlh zaplatiť v lehote určenej v notárskej zápisnici k rukám oprávnenej a vyhlásil tiež, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 E. p. alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O. s. p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 E. p. alebo podľa § 274 písm. e/ O. s. p. Z úverovej zmluvy (na ktorú sa odvoláva i notárska zápisnica) je napokon celkom zrejmé, že splnomocnenie, ktorým dlžníčka splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na už vyššie uvedené, bolo zanesené priamo do zmluvy, majúcej charakter zmluvy formulárovej, teda už do predtlače použitej dnešnou oprávnenou (ako súčasť textu zmluvy). Podľa § 22 ods. 2 O. z. zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Notárska zápisnica predstavuje v sústave exekučných titulov osobitný typ, vyznačujúci sa jeho vydávaním bez ingerencie súdu či iného orgánu, ktorému by zákonodarca zveril rozhodovacie kompetencie a práve preto v procese tvorby takéhoto titulu musia byť prísne dodržané všetky formálne náležitosti, aby zápisnica mohla spĺňať aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto zápisnice viesť exekúciu i bez predchádzajúceho vyhľadávacieho súdneho konania. Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník prejavil súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku, pričom notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice skúmať, či právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice je teda súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, keď práve tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý aj v prejednávanej veci na základe plnomocenstva zastupoval povinnú (dlžníčku) pri spísaní notárskej zápisnice a oprávnenej (veriteľky z hmotnoprávneho úverového vzťahu) je skutočnosťou známou tunajšiemu súdu z jeho činnosti, teda tzv. notorietou bez potreby dokazovania (§ 121 O. s. p.). Mgr. Tomáš Kušnír bol totiž nielen vopred zvolený oprávnenou ako zástupca povinnej (bez ohľadu na to, kto napokon povinným či povinnou v konkrétnej veci bude), keďže jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy, oprávnenou predkladaného jej zmluvným partnerom a stávalo sa tak opakovane, ale rovnaký advokát hájil aj záujmy oprávnenej v množstve exekučných konaní, sledujúcich vymoženie pohľadávok od úverových dlžníkov. Je pritom mimo akúkoľvek pochybnosť, že oprávnená uviedla menovaného advokáta ako zástupcu povinnej do zmluvy práve s cieľom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice a je tiež vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy ani povinná z prejednávanej veci pri uzavieraní zmluvy nemusela mať ani tušenie, že niekoho splnomocnila na spísanie notárskej zápisnice a tým skôr nie o tom, že takáto zápisnica môže byť (bez ďalšieho) exekučným titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávnenej v rozpore s dobrými mravmi a zo strany advokáta v rozpore so zákonom o advokácii, pričom ďalšou prinajmenšom v právnych kruhoch všeobecne známou skutočnosťou (i tu por. § 121 O. s. p.) je, že Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany príslušnej stavovskej komory aj disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejné napomenutie (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56). K neprijateľnosti udelenia plnej moci tomu, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného sa inak vyjadrili aj ústavný súd (tu por. už spomínaný nález vo veci sp. zn. I. ÚS 5/2000) a Najvyšší súd Českej republiky (ten vo veci svojej sp. zn. 21 Cdo 267/2000). Ak teda z už uvedeného je zjavné, že osoba splnomocnenca povinnej z plnomocenstva nachádzajúceho sa už v úverovej zmluve je osobou vystupujúcou v prospech oprávnenej, i odvolací súd považuje notársku zápisnicu použitú v tejto veci za nulitný akt z dôvodu nedostatku oprávnenia osoby konajúcej v mene povinnej túto zastupovať ako pri spisovaní zápisnice, tak aj pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou. Napokon sa záverom žiada poukázať i na uznesenie ústavného súdu z jeho veci sp. zn. IV. ÚS 183/2011, ktorým boli ako zjavne neopodstatnené odmietnuté sťažnosti oprávnenej v obdobných prípadoch (oprávnená namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli exekúcie zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej zmluve). V takomto uznesení ústavný súd konštatoval, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať a preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 E. p.), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 E. p.), upravuje zákon podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z toho možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky a je tak aj povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (nakoľko jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a/ E. p. aj začatie exekúcie, hoci rozhodnutie majúce sa vykonať sa dosiaľ nestalo, či pri záujme na absolútnej presnosti nikdy nemôže stať vykonateľným a práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci). Ak potom z už vyššie uvedeného vyplýva, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu, nemôže byť žiadna zmysluplná polemika vedená byť o tom, že ak navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a/ E. p. Jedinou výhradou odvolacieho súdu, nemajúcou však vplyv na prípadný vecný úspech odvolania oprávnenej, tak bolo len zastavenie vo výroku napadnutého uznesenia nesprávne označenej exekúcie. Táto nesprávnosť mala zjavne pôvod v tom, že návrh na vykonanie exekúcie bol doručený súdnemu exekútorovi JUDr. Vladimírovi Sucháčkovi, ktorému bolo 30. januára 2006 aj udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Exekúcia bola u JUDr. Vladimíra Sucháčka vedená pod sp. zn. EX 376/2004, ktorú súd prvého stupňa uviedol v napadnutom uznesení. Uznesením z 2. februára 2011 č. k. 10Er/197/2004-26 však došlo k zmene súdneho exekútora, keď na návrh oprávnenej bol vedením exekúcie poverený JUDr. Rudolf Krutý. Z podaní JUDr. Rudolfa Krutého z 19. apríla 2013 a 14. mája 2013 pritom vyplýva, že u neho je exekúcia evidovaná pod sp. zn. EX 22933/12 (viď č. l. 52 a 71), čo súd prvého stupňa zjavne prehliadol. Takýto rozpor šlo samozrejme odstrániť len právnou zmenou napadnutého uznesenia spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu (podľa § 220 O. s. p.) pri zachovaní podstaty rozhodnutia, teda jeho faktickom potvrdení (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.). O trovách odvolacieho konania potom odvolací súd nerozhodoval, pretože tu nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách exekúcie už v rámci uznesenia o jej zastavení mal rovnaký účinok ako vyhradenie rozhodnutia o trovách až samostatnému rozhodnutiu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, teda nástup povinnosti súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4, resp. i § 151 ods. 3 O. s. p., druhé a tretie z nich per analogiam). K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.