Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/608/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107207708 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2107207708.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci navrhovateľa: H. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. E. XXX, zastúpený: JUDr. Ján Ščury, advokát so sídlom Laurinská 12, Bratislava, proti odporkyni: U. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. W. XXX, zastúpená: JUDr. Viera Caková, advokátka so sídlom Rázusova 6, Trnava, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie navrhovateľa a odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 19C/30/2007-768 zo dňa 25. februára 2015, proti odseku III., IV. a V. výroku, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti v odseku III. p o t v r d z u j e . Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti v odseku IV. m e n í tak, že navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok vo výške 1.674,- Eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti v odseku V. z r u š u j e a v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania tak, že vo výroku I. z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa: 1. Farebný televízor zn. ORAVA v cene 20,- Eur, 2. Televízor JVC v cene 50,- Eur, 3. Video prehrávač v cene 30,- Eur, 4. Nábytková stena v obývačke v cene 50,- Eur, 5. Plynový sporák v cene 100,- Eur, 6. Kuchynská linka v cene 100,- Eur, 7. Posteľ + nočné stolíky v cene 100,- Eur, 8. Pračka Samsung v cene 100,- Eur, 9. Skrine nábytkové v cene 50,- Eur, 10. Dva kusy kobercov s tzv. „perzským vzorom" v cene 10,- Eur, 11. Dve sady kávových súprav v cene 10,- Eur, 12. Svietidlá v cene 50,- Eur, 13. Dve sady nerezových príborov v cene 10,- Eur, 14. Elektrický sušič na vlasy v cene 2,- Eur, 15. Nárezový stroj na krájanie v cene 30,- Eur, 16. Dve sady obedových súprav v cene 10,- Eur, 17. Antikorový kotol v cene 5,- Eur, 18. Naparovacia žehlička v cene 5,- Eur, 19. Obyčajná žehlička v cene 1,- Eur, 20. Mraznička v cene 50,- Eur, 21. Osobná váha, v cene 2,- Eur, 22. Posteľ v cene 40,- Eur, 23. Rozťahovacie kreslo v cene 5,- Eur, 24. Dvojposteľ v cene 50,- Eur, 25. Babeta v cene 70,- Eur, 26. Elektrická kosačka na trávu v cene 30,- Eur, 27. Rotovátor zn. Terra v cene 50,- Eur, 28. Záhradný nábytok z plastu (4 x plastové stoličky a stôl, ležadlo) v cene 10,- Eur, 29. Elektrický ohrievač (radiátor) v cene 10,- Eur, 30. Misky, mlynček mäsový, mlynček kávový, keramický pekáč, formy v cene 10,- Eur, 31. Naviják na oranie, v cene 10,50 Eur, 32. Motorová píla v cene 30,- Eur, účet č. XXXXXXXXXX vo Q. R. W., a.s. W. so zostatkom ku dňu 31.10.2006 vo výške 3.708,38 Sk (123,10 Eur). Vo výroku II. z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania prikázal do výlučného vlastníctva odporkyne: 1. Perové paplóny, posteľná bielizeň, uteráky v cene 3,- Eur, 2. DVD prehrávač JVC v cene 50,- Eur, 3. Kuchynský robot zn. Moulinex v cene 50,- Eur, 4. Súprava na pitie kávy v cene 5,- Eur, 5. Televízor zn. Tesla - farebný, v cene 30,- Eur, 6. Šijací stroj v cene 50,- Eur, 7. l ks svietidlo v cene 50,- Eur, 8. Sedacia súprava v cene 50,- Eur, Nehnuteľnosť - byt č. XX o podlahovej ploche 42,13 m2 nachádzajúci sa na X. nadzemnom podlaží obytného domu súp. č. XXX vo vchode č. X v obci U. W. zapísaného Správou katastra Trnava na LV č. XXX na parc. č. 258/8 pre katastrálne územie W. F. S.; spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach uvedeného obytného domu súp. číslo XXX vo výške 42/1593-ín a spoluvlastnícky podiel na pozemku parc. č. 258/8 vo výške 42/1593-ín, zastavané plochy a nádvoria o výmere 499 m2, plocha pripadajúca na spoluvlastnícky podiel 13,16 m2,v hodnote 29.800,- Eur, Účet č.XXXXXXXXXX vo Q. R. W. a.s. W. so zostatok ku dňu 29.12.2006 vo výške 2.064,34 Sk (68,52 Eur), Účet č. XXXXXXXXXX vo Q. R. W. a.s. W. so zostatok ku dňu 12.10.2006 vo výške 32.081,08 Sk (1.064,90 Eur). Výrokom III. súd uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporkyni na vyrovnanie jej podielu sumu 24.589,06 Eur, do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom IV. súd uložil navrhovateľovi a odporkyni povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok vo výške 3.348,50 Eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom V. rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil s použitím ust. § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a 3, § 150 Občianskeho zákonníka, v odvolaním napadnutej časti vecne argumentoval tým, že vykonaným dokazovaním nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali, aby sa súd pri vyporiadaní odchýlil od zásady rovnosti podielov účastníkov na spoločnom majetku, žiadny z účastníkov sa tohto ani nedomáhal. Súd dospel k záveru, že predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania je i všeobecná hodnota majetku podniku navrhovateľa - H. N., IČO: 35176946, s miestom podnikania XXXXX T. E. XXX, keď v konaní mal súd preukázané, že navrhovateľ začal podnikať na základe živnostenského oprávnenia dňa 15.05.1998 teda počas trvania manželstva so súhlasom odporkyne. V konaní mal súd za preukázané, že počas trvania manželstva navrhovateľ previedol majetok podniku s obchodným menom H. N. na spoločnosť AUTODOPRAVA ZF, s.r.o., ktorá vznikla dňa 07.07.2006 a ktorého jedinou spoločníčkou je matka navrhovateľa. Takéto konanie navrhovateľa súd považoval za účelové s cieľom zmenšiť majetok tvoriaci bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, o čom svedčí i skutočnosť, že navrhovateľ neukončil ako živnostník podnikateľskú činnosť, z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že navrhovateľ ako živnostník ukončil svoju činnosť až dňa 17.09.2012. Vzhľadom na uvedené bol súd toho názoru, že predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania je i všeobecná hodnota majetku podniku navrhovateľa, ktorá bola znaleckým dokazovaním stanovená na sumu 2.385.254,14 Sk (79.175,93 Eur). Čo sa týka námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa k reálnosti pokladničnej hotovosti vo výške 2.100.000,- Sk k dátumu 31.12.2006, súd poukazuje na vyjadrenie súdneho znalca pred súdom, ktorý uviedol, že ak na výdavkovom pokladničnom doklade chýbal podpis navrhovateľa, na veci to nič nemení, pretože navrhovateľ svojím podpisom na účtovnej uzávierke ročnej za rok 2006 a na daňovom priznaní za rok 2006 podpísal v zmysle platných zákonov právoplatnosť všetkých účtovných a pokladničných operácii, čím potvrdil účtovný stav uvedenej pokladne v aktuálnom dátume. Súdny znalec pred súdom uviedol, že suma 2.100.000,- Sk existovala podľa účtovníctva v majetku navrhovateľa ku dňu 12.10.2006. Podľa názoru súdu akékoľvek tvrdenia navrhovateľa o tom, že tento stav reálnej hotovosti nebol nikdy preukázaný, len bol účtovne deklarovaný, neobstoja, keď znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že suma 2.100.000,- Sk existovala v majetku navrhovateľa ku dňu 12.10.2006, navrhovateľ žiadnym spôsob nepreukázal opak. Tvrdenie svedka Ing. M., že suma 2.100.000,- Sk nebola vybraná jednorazovo, jednalo sa o viac výberov počas určitého obdobia minimálne za dva roky, nie je dôkazom, ktorý by vyvrátil záver znaleckého posudku. Čo sa týka námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa o účtovaní výdavkov za naftu, súd sa stotožnil s názorom vysloveným súdnym znalcom, že tieto výdavky podniku navrhovateľa po dátume kedy boli predané všetky motorové vozidlá boli neoprávnené, keďže podnik nemal dôvod kupovať pohonné hmoty, preto znalcom zistenú všeobecnú hodnotu čistého obchodného imania podniku navrhovateľa súd zvýšil o sumu 111.376,50 Sk, o ktorú bol nedôvodne zmenšený majetok podniku navrhovateľa titulom výdavkov na naftu. Cena všetkých vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve vrátane zostatkov na účtoch a všeobecnej hodnoty podniku navrhovateľa predstavuje sumu 111.620,96 Eur (hnuteľné veci prikázané navrhovateľovi 1.100,50 Eur + zostatok na účte 123,10 Eur + všeobecná hodnota podniku navrhovateľa 79.175,94 Eur + hnuteľné veci prikázané odporkyni 288,- Eur + zostatky na účtov spolu vo výške 1.133,42 Eur + všeobecná hodnota bytu 29.800,- Eur). Každý z účastníkov konania by teda mal obdržať majetok v hodnote jednej polovice uvedenej čiastky, t.j. 55.810,48 Eur. Navrhovateľovi zostali hnuteľné veci v hodnote 1.100,50 Eur + zostatok na účte 123,10 Eur + všeobecná hodnota podniku navrhovateľa 79.175,94 Eur, spolu 80.399,54 Eur. Odporkyni zostali hnuteľné veci v hodnote 288,- Eur + zostatky na účtov spolu vo výške 1.133,42 Eur + byt, ktorého všeobecná hodnota predstavuje sumu 29.800,- Eur. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ je povinný titulom vyrovnania majetkového podielu vyplatiť odporkyni sumu 24.589,06 Eur (80.399,54 Eur, t.j. hodnota majetku ktorá zostala navrhovateľovi mínus 55.810,48 Eur, t.j. suma, ktorá u prináleží, teda 1 z hodnoty všetkého majetku), na zaplatenie ktorej súd vzhľadom na uvedené navrhovateľa zaviazal. Zároveň súd zaviazal v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c), ods. 3, § 5 ods. 1 písm. e) Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom ku dňu podania návrhu na začatie konania, účastníkov konania zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok vo výške 3.348,50 Eur, čo predstavuje 3% z vyporiadavaných hodnôt, t.j. zo sumy 111.620,96 Eur (položka 6 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona). Každý z účastníkov konania dostal polovicu zo spoločného majetku, nemožno teda hovoriť o prevažnom úspechu niektorého z nich, preto súd o trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. Odvolateľ namietal určenie všeobecnej hodnoty majetku podniku vo výške 79.175,93 Eur a uloženie povinnosti vyplatiť odporkyni titulom vyrovnania majetkového podielu sumu 24.589,06 Eur. Navrhovateľ už počas konania pred súdom prvého stupňa namietal závery znaleckého posudku č. 2/2013 vyhotoveného spoločnosťou AUDIT-CONSULT s.r.o., konkrétne, že stav finančnej hotovosti navrhovateľa uvedený vo Výkaze o majetku a záväzkoch k 31.12.2006 bol výrazne zredukovaný o sumu 2.100.000,- Sk predstavujúcu osobný výber z pokladne dňa 31.12.2006, bez zohľadnenia tohto osobného výberu by výška čistého obchodného imania navrhovateľa predstavovala sumu 105.219,- Sk. K skutočnosti, či reálne existovala taká vysoká hotovosť v pokladni navrhovateľa k dátumu 31.12.2006, bol vypočutý ako svedok účtovník navrhovateľa Ing. H. M., ktorý uviedol, že to nebol jednorazový výber z pokladne, ale predstavoval sumár osobných výberov navrhovateľa počas určitého obdobia minimálne dvoch rokov, ktoré slúžili aj na krytie bežných potrieb spoločnej domácnosti s odporkyňou. Svedok dostával zo strany navrhovateľa podklady ohľadom jeho osobných výberov za dlhšie časové obdobie až ku koncu kalendárneho roka a zaúčtoval ich ako jeden osobný výber, teda nie reálny osobný výber sumy 2.100.000,- Sk v deň 31.12.2006. Navrhovateľ si dal k tejto otázke vypracovať znalecký posudok č. 1/2004 spoločnosťou United BG, a.s., podľa ktorého osobný výber sumy 2.100.000,- Sk bol účtovne prípustný, príjem týchto peňažných prostriedkov však navrhovateľ nepotvrdil svojím podpisom, keďže túto čiastku reálne neprevzal. Pri kontrole pohybov pokladničnej hotovosti bolo zistené, že dlhodobo nie sú zachytené všetky výdavky na osobnú spotrebu navrhovateľa, čím pokladňa vykazuje nereálny účtovný zostatok. Navrhovateľ si neplnil zákonnú povinnosť inventarizovať peňažné prostriedky v hotovosti najmenej 4 krát za účtovné obdobie, a tak sa stalo, že účtovný zostatok peňažnej hotovosti nebol počas celého obdobia jeho podnikania porovnávaný so skutočným stavom pokladničnej hotovosti. Možno preto vysloviť dôvodnú pochybnosť o reálnosti tak vysokej pokladničnej hotovosti. Táto skutočnosť je vysvetliteľná len tým, že podnikateľ neúčtoval výdavky pre svoju osobnú spotrebu od začiatku svojho podnikania priebežne a výbery hotovosti z bankového účtu navyšovali stav pokladne. Účtovný zápis o výbere hotovosti v sume 2.100.000,- Sk v deň 31.12.2006 korigoval takto navyšovaný stav peňažných prostriedkov z viacerých predchádzajúcich účtovných období. Stav pokladničnej hotovosti podnikateľa nie je preukázaný, je len účtovne deklarovaný. Navrhovateľ navrhol súdu vypočutie znalca, ktorý tento posudok vypracoval. Súd nariadil pojednávanie na 03.12.2014 za účelom vypočutia znalca Ing. Miroslava Šefčíka zo spoločnosti AUDIT-CONSULT s.r.o., právny zástupca navrhovateľa listom z 03.11.2014 požiadal súd o ospravedlnenie neúčasti na tomto pojednávaní a požiadal o jeho odročenie z dôvodu dlhodobo naplánovanej neprítomnosti, pričom až dňa 25.11.2014 obdržal zo súdu e-mail o neakceptovaní tohto ospravedlnenia, a teda nemal už dostatočný časový priestor na zabezpečenie substitúcie a tak na pojednávaní 03.12.2014 nebol prítomný zástupca navrhovateľa pri výsluchu znalca a nemohol mu klásť otázky, čo bolo v rozpore s rovnakým procesným postavením účastníkov konania, konanie súdu tak bolo v rozpore so základným právom na súdnu ochranu. Prvostupňový súd pochybil pri dokazovaní skutkového stavu pri zisťovaní reálneho majetku navrhovateľa patriaceho do BSM, keď je minimálne pochybnosť o tom, či suma 2.100.000,- Sk bola reálne vybratá z pokladne navrhovateľa a či nešlo len o účtovne deklarovaný výber. Nebolo preukázané, že navrhovateľ disponoval takouto sumou v hotovosti a teda nemohla byť zahrnutá do vyporiadania masy BSM. K tejto otázke by sa malo opätovne vykonať nové dokazovanie a to výsluch znalca Ing. Miroslava Šefčíka zo spoločnosti AUDIT-CONSULT s.r.o., a znalca Ing. Altániho zo spoločnosti United BG, a.s.. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie aj odporkyňa, výslovne len proti výroku o náhrade trov konania, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala tiež uloženie povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 3.348,50 Eur, ktorý by mal znášať navrhovateľ, nakoľko podal špekulatívny návrh, ktorým neuviedol súdu pravdivé skutočnosti. Nie je možné prakticky ani právne, aby rozvedení manželia spoločne a nerozdielne zaplatili súdny poplatok. Odporkyňa namieta nedostatočné odôvodnenie nepriznania náhrady trov konania žiadnemu účastníkovi, podstatnou skutočnosťou by malo byť to, že navrhovateľ sa chcel obohatiť získaním väčšieho podielu v rozpore s ust. § 150 Obč. zákonníka, uviedol nepravdivé údaje, zatajoval podstatné skutočnosti, po 6 rokoch konania zmenil podstatným spôsobom návrh, mal by preto znášať náklady konania. Odporkyňa mala snahu dohodnúť sa, musela strpieť 8 rokov účelové vyjadrenia navrhovateľa, hradiť si svoje trovy konania, čím v dôsledku neseriózneho prístupu navrhovateľa utrpela materiálnu ujmu, naviac od júna 2014 je PN, nakoľko psychicky nezvládla odročovanie pojednávaní. Odporkyňa od počiatku usilovala o uzavretie dohody tak, aby sa majetok patriaci do BSM rozdelil na polovicu, navrhovateľ navrhol odporkyni vyplatiť iba 300.000,- Sk, hodnotu domu uviedol vo výške 2.300.000,- Sk, neuviedol majetok zo živnosti, navrhovateľ od počiatku zavádzal súd, muselo sa vo veci dlho konať a tým odporkyni vznikali zbytočné trovy konania. Vyporiadanie súdnou cestou muselo prebehnúť z dôvodu správania navrhovateľa, rozhodnutie bolo v súlade s návrhmi odporkyne, aby sa pojal do vyporiadania celý majetok a vo všeobecných zostatkových hodnotách, preto možno konštatovať, že odporkyňa bola v zmysle § 142 ods. 1 a 3 úspešná. Súd prvého stupňa tiež opomenul rozhodnúť o návrhu podľa § 147a ods. 2 a 3 O.s.p. podanom dňa 10.06.2014. Odporkyňa podporene poukázala na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu SR. Odporkyňa si uplatňuje náhradu trov konania podľa predloženého vyčíslenia. Zároveň požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, nakoľko je dlhodobo práceneschopná. Odporkyňa k podanému odvolaniu navrhovateľa podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomné vyjadrenie, v ktorom navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Odporkyňa sa stotožňuje so závermi znaleckého posudku č. 2/2013 vyhotoveného spoločnosťou AUDIT-CONSULT s.r.o., v ktorom bola dostatočne preukázaná hodnota podniku navrhovateľa. Navrhovateľ nevyužil možnosť uviesť otázky, na ktoré má znalec odpovedať. Na pojednávaní dňa 25.09.2013 právny zástupca navrhovateľa uviedol, že nemá iné návrhy na doplnenie dokazovania. Znalecký posudok č. 1/2004 vypracovaný spoločnosťou United BG, a.s., treba hodnotiť v širšom kontexte, navrhovateľ musel pri vedení účtovníctva dodržiavať pravdivé vedenie účtovníctva, jeho preukázateľnosť a časovú následnosť. Navrhovateľ mal zákonnú povinnosť inventarizovať peňažné prostriedky v hotovosti najmenej 4 krát za účtovné obdobie, a preto nemohol urobiť jeden sumárny výber vo výške 2.100.000,- Sk za celé účtovné obdobie. Súd postupoval správne, keď neakceptoval nedostatočne a neodôvodnené ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa a toto mu oznámil 8 dní pred pojednávaním, advokát mal povinnosť dať sa zastúpiť iným advokátom. Odporkyňa poukázala na jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Neprítomnosť advokáta nemôže byť dôvodom ospravedlnenia neúčasti advokáta na pojednávaní. Súd nie je povinný vyhovieť akejkoľvek žiadosti na odročenie pojednávania. Zo strany navrhovateľa a jeho právneho zástupcu došlo minimálne raz k zmareniu termínu pojednávania dňa 09.06.2014. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie navrhovateľa i odporkyne bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že obidve odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a obsahujú zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správne a sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, dôvodné je však odvolanie odporkyne v napadnutej časti náhrady trov konania a v časti uloženia poplatkovej povinnosti, v dôsledku čoho je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušiť. Rozsudok súdu prvého stupňa bol napadnutý výlučne v časti odsekov III., IV. a V. výroku, ktorým súd rozhodol, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni na vyrovnanie jej podielu sumu 24.589,06 Eur, do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, ďalej rozhodol o solidárnej poplatkovej povinnosti oboch účastníkov vo výške 3.348,50 Eur a o náhrade trov konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Predmetom odvolacieho prieskumu sa tak stala len táto odvolateľmi napadnutá časť rozsudku. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie predmetu konania vo veci samej, keď prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu vykonal potrebné dokazovanie, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, a pretože v celom rozsahu zdieľa jeho právny záver vo veci, keď prvostupňový súd na vec aplikoval správne zákonné ustanovenia a zároveň ich i správne vyložil, s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatne skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi dostatočným spôsobom vysporiadal. Predmetom konania je vyporiadanie zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM účastníkov). Rozsah BSM je zakotvený v ust. § 143 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v BSM je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcií majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Zánikom manželstva zanikne i BSM (§ 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak BSM zanikne, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka. Ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh podaný do troch rokov od zániku BSM niektorým z účastníkov na súd (§ 149 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka). Zásady, v ktorých treba vychádzať pri vyporiadaní BSM upravuje ust. § 150 Občianskeho zákonníka tak, že pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliada predovšetkým na potreby maloletých detí, na to ako sa každý z manželov staral o rodinu a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti. V zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona predmetom vyporiadania BSM je všetko, čo do tohto spoluvlastníctva patrilo a čo zároveň existovalo ku dňu jeho zániku. Súd v konaní o vyporiadanie BSM musí predovšetkým zistiť a ustáliť rozsah tohto spoluvlastníctva. Následne sa zameria na zistenie cien vecí, ktoré tvoria predmet BSM, pričom platí zásada, že treba vychádzať z ceny, ktorú majú veci v čase vyporiadania, avšak z ich stavu ku dňu zániku BSM. V rámci vyporiadania BSM súd i bez návrhu musí prihliadnuť na to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na samostatný majetok niektorého z manželov. Na návrh účastníka musí súd prihliadnuť tiež na to, čo niektorý z manželov z prostriedkov v jeho výlučnom vlastníctve vynaložil na spoločný majetok. Pri stanovení výšky takejto náhrady treba prihliadať na zníženie hodnoty spoločnej veci nadobudnutej z prostriedkov vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov, ku ktorému došlo v čase od jej nadobudnutia až do vykonania vyporiadania, čo znamená, že oprávnenému manželovu bude zohľadnená táto náhrada v redukovanej výške. Na zvýšenie hodnoty takto nadobudnutej spoločnej veci však už prihliadnuť nemožno. Predmetom vyporiadania BSM môže byť iba to, čo môže byť predmetom vlastníctva (§ 143 OZ), teda nehnuteľnosti, hnuteľné veci, pohľadávky a dlhy a čo existovalo ku dňu jeho zániku, pričom v zmysle cit. § 150 Občianskeho zákonníka manžel je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo sa z jeho vlastného vynaložilo na spoločný majetok, neprichádza v zásade do úvahy, aby v rámci vyporiadania BSM bolo vyporiadavané to, čo jeden z manželov zo svojho vlastného vynaložil na bežnú spotrebu v manželstve, teda finančné prostriedky jedného z manželov spotrebované v priebehu manželstva na bežnú spotrebu a nie na konkrétny majetok. Pri vyporiadaní BSM možno teda z hľadiska § 150 veta druhá Občianskeho zákonníka prihliadnuť len k výdavkom, ktoré uvedeným zákonným podmienkam vyhovujú. Nemožno sa však v rámci tohto vyporiadania a zákonného ustanovenia domáhať náhrady toho, čo bolo z výlučného vlastníctva jedného z manželov vynaložené na bežnú osobnú spotrebu (teda nie na zadováženie veci, ktorá tvorí BSM), pričom tieto finančné prostriedky boli spotrebované v priebehu manželstva a v čase jeho zániku už ani neexistujú (obdobne Rc 3Cz 39/73, rozsudok NS ČR zo dňa 30.10.2007, sp. zn. 22Cdo 3421/2006 - Soudní rozhledy 12/2007). Pre určenie, ktoré z vecí patriacich do BSM pripadnú ktorému z bývalých manželov, nemá Občiansky zákonník osobitné hľadiská, treba však vychádzať z úvahy o účelnom využití vecí. Vo výroku rozsudku, ktorým súd vyporiadava BSM, musí byť jasne a určite uvedené, aké právo bolo účastníkovi priznané alebo aká povinnosť mu bola uložená a v akom rozsahu. Je to nutné i preto, aby pri výkone rozhodnutia mohol súd posúdiť, či sa oprávnený domáha toho, čo bolo povinnému uložené. Preto je nevyhnutné, aby veci, ktoré tomu ktorému z manželov pripadnú do výlučného vlastníctva, boli presne určené a popísané tak, aby boli jednoznačne identifikovateľné. Posúdiac rozhodnutie prvostupňového súdu podľa citovaných zákonných ustanovení, ich vyššie uvedeného výkladu a kritérií rozhodnutia súdu o vyporiadaní BSM je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne riadil a na základne podrobne vykonaného dokazovania dospel vo veci samej k správnym skutkovým i právnym záverom. Navrhovateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nedôvodne uskutočnil pojednávanie dňa 03.12.2014 v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, čím bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutie a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (tiež čl. 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, obdobne čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Občiansky súdny poriadok zabezpečuje toto právo - vo vytvorenom zákonnom rámci - tak, že ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.). Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije, alebo nie. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. pokračuje súd v konaní i keď sú účastníci nečinní. Ak sa nedostav riadne predvolaný účastník na pojednávania bez toho, aby požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd prejednať vec v jeho neprítomnosti. Ustanovenie § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka: riadne predvolanie a absencia žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Napokon je potrebné uviesť, že v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa konkrétnych okolností. Existenciu dôležitého dôvodu môže preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti účastníka o odročenie pojednávania. Jej dôvodnosť skúma predovšetkým z hľadiska preukázania skutočnosti, z ktorej žiadateľ vyvodzuje existenciu ním tvrdeného dôležitého dôvodu. (por. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 136/2010). Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 O.s.p.) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. januára 1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998). Z rovnakého právneho názoru vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 77/2002, ktoré bolo uverejnené pod č. 6/2004 v časopise Zo súdnej praxe. Navrhovateľ namietal, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa uskutočnil pojednávanie dňa 03.12.2014 v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, keď považoval jeho neúčasť na pojednávaní za neospravedlnenú. V zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. môže súd vec prejednať v neprítomnosti účastníka, ak sa napriek riadnemu predvolaniu nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Je úlohou konajúceho súdu, aby s prihliadnutím na všetky okolnosti danej veci zvážil, či dôvod uvedený v žiadosti účastníka o odročenie pojednávania je dostatočne dôležitý na to, že odôvodňuje odročenie pojednávania. Žiadosti o odročenie pojednávania zo strany účastníkov a ich právnych zástupcov sú pomerne častým javom, vždy je potrebné starostlivo posúdiť, v ktorých prípadoch je žiadosť akceptovateľná a v ktorých prípadoch ide o zrejmú snahu účastníka alebo jeho právneho zástupcu o predlžovanie konania. Z obsahu spisu vyplýva, že pojednávanie na súde prvého stupňa konané dňa 11.08.2014 bolo odročené na 10.09.2014 za účelom predvolania a výsluchu znalca zo spoločnosti AUDIT-CONSULT, s.r.o., pričom účastníci sa vyjadrili, že iné návrhy na doplnenie dokazovania nemajú. Právny zástupca navrhovateľa mailom dňa 12.08.2014 požiadal o vytýčenie nového termínu z dôvodu kolízie pojednávaní. Súd prvého stupňa následne určil termín pojednávania na 20.10.2014, na tento termín požiadal o ospravedlnenie neúčasti znalec Ing. Šefčík z dôvodu nutnej pracovnej cesty do zahraničia, preto bolo toto pojednávanie odročené na 03.12.2014, právny zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie dňa 28.10.2014, podaním doručeným súdu dňa 06.11.2014 požiadal o ospravedlnenie neúčasti a žiadosť o určenie nového termínu pojednávania z dôvodu, že dňa 03.12.2014 nebude prítomný na území SR a to až do 17.12.2014, bez akéhokoľvek dokladu. Dňa 25.11.2014 bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa oznámené, že jeho žiadosť nie je akceptovateľná a súd bude pojednávať. Právny zástupca navrhovateľa podaním zo dňa 27.11.2014 opätovne požiadal o ospravedlnenie neúčasti a žiadosť o určenie nového termínu pojednávania z dôvodu, že od apríla 2014 má kúpenú letenku s odletom 30.11.2014 a príletom 16.12.2014, priložil kópiu elektronickej letenky. Na pojednávaní dňa 03.12.2014 sa zúčastnil len právny zástupca odporkyne a znalec. Zápisnica z pojednávania zo dňa 03.12.2014 a predvolanie na nový termín dňa 04.02.2015 boli zaslané právnemu zástupcovi navrhovateľa. Na pojednávaní dňa 04.02.2015 bol okrem právnej zástupkyne odporkyne vypočutý právny zástupca navrhovateľa, ktorý uviedol, že nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania a predniesol záverečný návrh, súd vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozhodnutia na 25.02.2015, na ktorom súd prvého stupňa vyhlásil rozsudok. Odvolací súd preto dospel k záveru, že zo strany súdu prvého stupňa nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znamenal odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Súd prvého stupňa správne prihliadol na to, že zo strany právneho zástupcu navrhovateľa išlo už o opakovanú žiadosť o odročenie pojednávania, pričom prvej žiadosti súd vyhovel. Vzhľadom na dĺžku konania, ktoré začalo ešte v roku 2007, bolo dôvodné, aby súd opakovanej žiadosti právneho zástupcu o odročenie pojednávania nevyhovel a súd preto dôvodne uskutočnil pojednávanie dňa 03.12.2014 v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa. Odvolací súd pritom zohľadnil skutočnosť, že právny zástupca navrhovateľa mal možnosť vyjadriť sa písomne k znaleckému posudku, mal možnosť zaslať konkrétne otázky na znalca, mal možnosť následne sa oboznámiť so zápisnicou z pojednávania zo dňa 03.12.2014, na ktorom bol znalec vypočutý a pred tým, ako bolo vyhlásené dokazovanie za skončené, mal možnosť predniesť prípadné návrhy na doplnenie dokazovania. V tejto súvislosti je nutné poukázať tiež na to, že pokiaľ navrhovateľ v odvolaní navrhuje vykonať nové dokazovanie a to výsluch znalca Ing. Miroslava Šefčíka zo spoločnosti AUDIT-CONSULT s.r.o., a znalca Ing. Altániho zo spoločnosti United BG, a.s., v odvolacom konaní neboli splnené zákonné podmienky na pripustenie nového dokazovania, Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za splnenia taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľ bol riadne prvostupňovým súdom poučený podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust. odvolateľ ničím nepreukázal, že bez svojho zavinenia nemohol buď označiť alebo predložiť ním tvrdené skutočnosti alebo dôkazy. Za danej situácie odvolací súd nemohol na takúto novú argumentáciu navrhovateľa prihliadnuť, keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj povinnosťou navrhovateľa túto argumentáciu uplatniť pred súdom prvého stupňa skôr, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za skončené. Bolo preto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol preukázaný v konaní pred prvostupňovým súdom. Čo sa týka odvolacej námietky navrhovateľa k dokazovaniu vykonanému súdom prvého stupňa v časti určenia všeobecnej hodnoty majetku podniku navrhovateľa stanovenú znaleckým posudkom na sumu 79.175,93 Eur, odvolací súd uvádza nasledovné. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). Ako už bolo konštatované vyššie, súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, vychádzajúc zo žalobného návrhu, vyjadrení navrhovateľa a vyjadrení odporkyne, preskúmaním všetkých predložených listinných dôkazov, znaleckým dokazovaním a výsluchom znalca, pričom výsledky tohto dokazovania aj náležite vyhodnotil. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v odvolaním namietanej určenia všeobecnej hodnoty majetku podniku navrhovateľa stanovenú znaleckým posudkom na sumu 79.175,93 Eur, keď súd prvého stupňa za účelom ustálenia všeobecnej hodnoty majetku podniku navrhovateľa ustanovil znalca, bol vypracovaný znalecký posudok č. 2/2013, súd tiež vypočul znalca Ing. Miroslava Šefčíka, ktorý zotrval na záveroch písomne vypracovaného znaleckého posudku a vysporiadal sa aj s námietkami navrhovateľa a ním predloženého posudku vypracovaného spoločnosťou United BG, a.s., č. 413/2002. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania je potrebné dospieť k jednoznačnému a spoľahlivému záveru, že všeobecná hodnota majetku podniku navrhovateľa je vo výške 79.175,93 Eur, ktorej súčasťou je aj sporná suma 2.100.000,- Sk, a to podľa Výkazu o majetku a záväzkoch k 31.12.2006, pričom dňa 31.12.2006 bol realizovaný osobný výber z pokladne vo výške 2.100.000,- Sk, z čoho vyplýva, že ku dňu 12.10.2006 táto suma bola súčasťou majetku podniku navrhovateľa. Súd prvého stupňa sa dostatočne vysporiadal s argumentáciou navrhovateľa, podľa ktorého táto suma reálne nebola majetkom podniku. Súd prvého stupňa správne poukázal na vyjadrenie súdneho znalca pred súdom, ktorý uviedol, že ak na výdavkovom pokladničnom doklade chýbal podpis navrhovateľa, na veci to nič nemení, pretože navrhovateľ svojím podpisom na účtovnej uzávierke ročnej za rok 2006 a na daňovom priznaní za rok 2006 podpísal v zmysle platných zákonov právoplatnosť všetkých účtovných a pokladničných operácii, čím potvrdil účtovný stav uvedenej pokladne v aktuálnom dátume. Súdny znalec pred súdom uviedol, že suma 2.100.000,- Sk existovala podľa účtovníctva v majetku navrhovateľa ku dňu 12.10.2006. Podľa vecne správneho názoru súdu prvého stupňa akékoľvek tvrdenia navrhovateľa o tom, že tento stav reálnej hotovosti nebol nikdy preukázaný, len bol účtovne deklarovaný, neobstoja, keď znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že suma 2.100.000,- Sk existovala v majetku navrhovateľa ku dňu 12.10.2006, navrhovateľ žiadnym spôsob nepreukázal opak. Tvrdenie svedka Ing. M., že suma 2.100.000,- Sk nebola vybraná jednorazovo, jednalo sa o viac výberov počas určitého obdobia minimálne za dva roky, nie je dôkazom, ktorý by vyvrátil záver znaleckého posudku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že zo znaleckého posudku č. 2/2013 vyplýva, že v peňažnom denníku počas roku 2006 boli účtované ďalšie dva osobné výbery a to dňa 02.06.2006 vo výške 12.000.- Sk a dňa 28.07.2006 vo výške 20.000,- Sk, čím je spochybnená argumentácia navrhovateľa, podľa ktorého suma 2.100.000,- Sk mala byť sumárom osobných výberov za obdobie predchádzajúcich 2 rokov. Rovnako je vecne správa argumentácia odporkyne, podľa ktorej znalecký posudok č. 1/2004 vypracovaný spoločnosťou United BG, a.s., treba hodnotiť v širšom kontexte, a je potrebné vychádzať predovšetkým z toho, že navrhovateľ musel pri vedení účtovníctva dodržiavať pravdivé vedenie účtovníctva, jeho preukázateľnosť a časovú následnosť. Navrhovateľ mal zákonnú povinnosť inventarizovať peňažné prostriedky v hotovosti najmenej 4 krát za účtovné obdobie, a preto nemohol urobiť jeden sumárny výber vo výške 2.100.000,- Sk za celé účtovné obdobie. S poukazom na vyššie uvedené, keď ani jednu z odvolacích námietok navrhovateľa nebolo možné považovať za dôvodnú, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej v odseku III. výroku, ako vecne správny, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd však považoval za dôvodné odvolanie odporkyne v časti odseku IV. a V. výroku, keď súd prvého stupňa nerozhodol správne o poplatkovej povinnosti a ani o náhrade trov konania účastníkov. Súd prvého stupňa rozhodol správne o výške súdneho poplatku za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle Položky 6 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, ktorý je vo výške 3.348,50 Eur, pričom však poplatková povinnosť nevznikla účastníkom spoločne ale každému z nich samostatne, preto nebolo správne rozhodnúť, že sú obaja povinní zaplatiť súdny poplatok spoločne a nerozdielne. Každému z nich preto vznikla samostatná poplatková povinnosť vo výške 1.674,- Eur. Vzhľadom však na to, že odporkyni bolo uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/608/2015-838 zo dňa 13.01.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.01.2016, priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, poplatková povinnosť vznikla preto iba navrhovateľovi, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti odseku IV. zmeniť podľa § 220 O.s.p. tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok vo výške 1.674,- Eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvého stupňa nerozhodol správne o náhrade trov konania účastníkov. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012). Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 9/2013, podľa ktorého Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 142 až § 150 ustanovuje pravidlá pre rozhodovanie súdu o náhrade trov konania. Pre všetky prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania platí zásada, podľa ktorej môže byť účastníkovi konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (teda nie všetky náklady majúce povahu trov konania). V prípade rozhodovania o náhrade trov konania pri plnom úspechu vo veci je táto zásada výslovne uvedená v § 142 ods. 1 O.s.p. Pojem „účelnosť“ použitý v tomto ustanovení treba chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými. Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu. Primeranosť súvisí s rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že odôvodnenie rozsudku musí byť dostatočne zrozumiteľné, tzn. tak, aby závery súdu boli preskúmateľné. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle cit. § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III.ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva musí byť z odôvodnenia rozsudku jednoznačne zrejmé ako súd dospel k čiastke, ktorú je povinný jeden z účastníkov zaplatiť na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva druhému účastníkovi. Výpočet tejto sumy má byť natoľko prehľadný, aby sa ktokoľvek mohol presvedčiť o jeho správnosti. Pokiaľ odôvodnenie rozsudku takýto výpočet neobsahuje, rozsudok je nepreskúmateľný. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu v časti náhrady trov konania s vyššie uvedeným je zrejmé, že prvostupňový súd sa danými kritériami odôvodňovania súdnych rozhodnutí dôsledne neriadil. Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku totiž nie je možné zistiť vyššie uvedené pre rozhodnutie súdu podstatné a relevantné skutočnosti, keď súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil len tým, že každý z účastníkov konania dostal polovicu zo spoločného majetku a preto nemožno hovoriť o prevažnom úspechu niektorého z nich, pričom však neposúdil všetky relevantné okolnosti prípadu, na ktoré dôvodne poukázala odvolateľka, a to najmä z hľadiska porovnania pôvodného návrhu navrhovateľa a konečného rozhodnutia súdu, zohľadniac postup oboch účastníkov v konaní, a preto je potrebné považovať odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania za nedostatočné, arbitrárne a nepreskúmateľné. Keďže riadnym neodôvodnením rozhodnutia v súlade s cit. § 157 ods. 2 O.s.p. došlo k odňatiu účastníkom možnosti konať pred súdom, bolo nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku V., ktorou súd rozhodol o náhrade trov konania, s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou prvostupňového súdu bude o náhrade trov konania opätovne rozhodnúť, zohľadniac všetky okolnosti daného prípadu a relevantné argumenty účastníkov konania, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.