Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 31Cob/14/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107238312 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2107238312.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcov: 1/ DDK Slovakia, spol. s r.o., so sídlom: Železničná 465, 905 01 Senica, IČO: 31 417 221, 2/ DDK Bohemia s.r.o., so sídlom Petrov 448, 696 65 Hodonín, Česká republika, IČO: 253 17 041, obaja právne zast.: Advokátska kancelária Malata, Pružinský, Hegedűš & Partners s.r.o., Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, AB1, proti žalovanému: Chupa Chups S.A., so sídlom: CL Les Masies, 16, Poligono Sector Serra, Sant Esteve Sesrovires, Barcelona, Španielsko, právne zastúpený: Advokátska kancelária Borec & Bohunský, Kozia 20, 811 03 Bratislava, o zaplatenie 800.000,-Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Trnave č. k. 9Cb/3/2012-694 zo dňa 19.11.2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 9Cb/3/2012-694 zo dňa 19.11.2014 p o t v r d z u j e. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/, 2/ náhradu trov konania vo výške 2700,12 Eur na účet právneho zástupcu žalobcov 1/, 2/, vedený v D. X. U., a.s., N.: U XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobcovia 1/ a 2/ sa návrhom doručeným súdu dňa 28.12.2007 domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade 263.570,44 eur s úrokom z omeškania vo výške 11% ročne zo sumy 263.570,44 eur od 11.1.2005 do 30.6.2005, vo výške 10 % ročne zo sumy 263.570,44 eur od 1.7.2005 do 30.6.2006, vo výške 11 % ročne zo sumy 263.570,44 eur od 1.7.2006 do 31.12.2006, vo výške 11,75 % ročne zo sumy 263.570,44 eur od 1.1.2007 do 30.6.2007, vo výške 11,25 % ročne zo sumy 263.570,44 eur od 1.7.2007 do 31.12.2007 a ďalej od 1.1.2008 do zaplatenia s ročným úrokom z omeškania zo sumy 263.570,44 eur, ktorá v každom jednotlivom kalendárnom polroku trvania omeškania zodpovedá v percentách súčtu čísla sedem a výške 2T repo sadzby vyhlásenej Národnou bankou Slovenska a platnej vždy k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 2. rade 536.429,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 11 % ročne zo sumy 536.429,56 eur od 11.1.2005 do 30.6.2005, vo výške 10 % ročne zo sumy 536.429,56 od 1.7.2005 do 30.6.2006, vo výške 11 % ročne zo sumy 536.429,56 eur od1.7.2006 do 31.12.2006, vo výške 11,75 % ročne zo sumy 536.429,56 eur od 1.1.2007 do 30.6.2007, vo výške 11,25 % ročne zo sumy 536.429,56 eur od 1.7.2007 do 31.12.2007 a ďalej od 1.1.2008 do zaplatenia s ročným úrokom z omeškania zo sumy 536.429,56 eur, ktorá v každom jednotlivom kalendárnom polroku trvania omeškania zodpovedá v percentách súčtu čísla sedem a výške 2T repo sadzby vyhlásenej Národnou bankou Slovenska a platnej vždy k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka titulom vyplatenia odstupného za vykonanú prácu obchodného zástupcu, na základe ktorej žalovaný získal zákaznícku klientelu v Slovenskej a Českej republike. Okresný súd v Trnave rozsudkom č. k. 9Cb/3/2012-694 zo dňa 19.11.2014 rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 263.570,44 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 263.570,44 Eur odo dňa 11.01.2005 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi 2/ zaplatiť sumu vo výške 430.877,99 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 430.877,99 Eur odo dňa 11.01.2005 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň prvostupňový súd priznal žalobcovi 1/, 2/ trovy konania v 100% výške. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi účastníkmi konania existoval zmluvný vzťah, ktorý vykazoval prvky viacerých typov zmlúv. Predmetom obchodnej činnosti žalobcov, ktorú vykonávali pre žalovaného, bolo najmä získavať zákaznícku klientelu na území Slovenskej a Českej republiky, činnosť smerujúcu k predaju tovaru žalovaného, výhradná distribúcia tovarov žalovaného, obchodná a marketingová činnosť, zabezpečovanie jednaní s obchodníkmi ohľadom umiestnenia výrobkov žalovaného v ich predajniach, sprostredkovanie stretnutí so zákazníkmi, zabezpečenie certifikácie výrobkov žalovaného, realizácia série atestov, marketingová podpora pre výrobky ako také, reklamy a iné činnosti, to všetko s vynaložením vlastných odborných skúseností a zručností ako aj osobných kontaktov, pričom konali podľa pokynov, požiadaviek, inštrukcií a marketingových plánov žalovaného. Následne žalobcovia všetky informácie získané takouto činnosťou o vytvorenej obchodnej sieti, t. j. adresy odberateľov, mená zodpovedných osôb atď. reportovali žalovanému. Keďže žalobcovia svoj nárok v konečnom dôsledku odôvodnili ako nárok na zaplatenie odstupného podľa § 669 Obchodného zákonníka titulom zmluvy o obchodnom zastúpení podľa slovenského obchodného zákonníka, súd sa pri záverečnom hodnotení dôkazov nezaoberal ustanoveniami španielskeho obchodného zákonníka a zákona contrato de agencia, z ktorého pôvodne žalobcovia vychádzali a zaoberal sa nárokom žalobcov výlučne z hľadiska slovenského obchodného zákonníka. Súd považoval za nesporné, že medzi účastníkmi bol zmluvný vzťah, uzatvorený ústne, nakoľko spolupráca medzi nimi prebiehala niekoľko rokov a bola v podstate bezproblémová. Otázkou bolo, akú zmluvu mali účastníci konania medzi sebou uzatvorenú. Z predložených dôkazov a najmä z vyjadrení účastníkov vyplynulo, že vzťah medzi účastníkmi bol založený na inominátnej zmluve majúcej prvky viacerých zmluvných typov. Tento zmluvný vzťah rozhodne nemožno, vzhľadom na rozsah žalobcami vykonávaných činností, subsumovať len pod jeden zmluvný typ, pretože vykonávané činnosti sú znakmi rôznych zmluvných vzťahov. Je pravdou, tak, ako tvrdil žalovaný, že medzi účastníkmi bol v určitej rovine dodávateľsko-odberateľský vzťah, ktorý by bolo možné subsumovať pod ustanovenia kúpnej zmluvy. Argumenty žalobcov, že vykonávanie činností pre žalovaného rozhodne nemožno považovať len za činnosti vyplývajúce z dodávateľsko- odberateľského vzťahu, súd považoval za opodstatnené. Vychádzal pri tom predovšetkým z vyjadrení konateľa žalobcov, svedkyne a aj z predložených dôkazov, z ktorých vyplýva, že žalobcovia vykonávali rôzne obchodné činnosti pre žalovaného smerujúce k uzatváraniu obchodov v prospech žalovaného. Prioritne ich snahou a aj cieľom vzájomnej spolupráce bolo presadiť výrobky žalovaného na slovenský a český trh, teda zabezpečiť umiestnenie výrobkov žalovaného na daný trh a zabezpečiť odbyt tovaru žalovaného. Je logické, že pri výkone tejto činnosti museli žalobcovia absolvovať množstvo obchodných stretnutí s potenciálnymi klientmi a s obchodníkmi za účelom uzatvorenia obchodov, ktoré spočívali v umiestnení výrobkov žalovaného na trh, do ich obchodov a následne predaj týchto výrobkov zákazníkom a klientom. V konečnom dôsledku teda boli uzatvárané zmluvy, najmä kúpne a sprostredkovateľské, pretože výrobky žalovaného sa začali na tomto území predávať. Je preukázané, že v dôsledku činnosti vyvíjanej žalobcami dochádzalo k uzatváraniu určitého druhu zmlúv ako obchodov a to v konečnom dôsledku v mene žalovaného a na jeho účet. Ustanovenie § 652 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa zmluvou o obchodnom zastúpení obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv (obchodov) alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene a na účet zastúpeného, nemožno vykladať doslovne, ale je potrebné vykladať ho extenzívne v tom zmysle, že za činnosť smerujúcu k uzatvoreniu zmlúv a obchodov treba považovať i činnosť zabezpečovania uvedenia výrobkov na trh, ich umiestnenie do obchodov a následné zabezpečenie odbytu týchto výrobkov, pretože takto v podstate nepriamo dochádza k uzatvoreniu množstva kúpnych a obchodných zmlúv. Preto za činnosť obchodného zástupcu treba považovať i činnosti, ktoré vykonávali žalobcovia pre žalovaného. V neposlednom rade priamo zo zákona č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody v platnom znení vyplýva, že výrobca alebo jeho splnomocnenec alebo dovozca môže uvádzať na trh iba bezpečné výrobky a ak nemožno identifikovať výrobcu alebo dovozcu, za splnenie podmienok uvedenia výrobku na trh zodpovedá distribútor, z čoho vyplýva, že žalobcovia ako distribútori okrem iného museli konať aj ako splnomocnenci žalovaného, pričom konali v mene a na účet žalovaného. Preto činnosti uskutočňované žalobcami pre žalovaného je nutné posudzovať aj ako činnosti obchodného zástupcu podľa zmluvy o obchodnom zastúpení v zmysle slovenského obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o vyplácanie odmeny žalobcom zo strany žalovaného za ich činnosti vykonávané pre žalovaného, súd považoval za preukázané, že žalobcom bola vyplácaná provízia ako odmena za ich prácu, pretože logicky by spolupráca medzi účastníkmi netrvala niekoľko rokov, ak by im žalovaný neplatil žiadnu odmenu za ich prácu. Žalobcami uvedená výška odmeny spočívajúca v obchodnej marži, t. j. rozdielu výšky nákladov a výšky tržieb, bola podľa názoru súdu dostatočne identifikovateľná a jasná. Súd pri tom prihliadal najmä na čl. 6 bod 2 Smernice Rady č. 86/653/EHS zo dňa 18.12.1986, podľa ktorej sa za províziu považuje akákoľvek časť odplaty, ktorá závisí od počtu alebo finančného objemu obchodnej transakcie. Keďže táto Smernica Rady bola implementovaná do slovenského právneho poriadku, je potrebné sa podľa nej spravovať. V tejto súvislosti bolo potrebné ustáliť dátum skončenia zmluvného vzťahu, kedy resp. v ktorom roku bol zmluvný vzťah ukončený, pretože pri výške odstupného sa vychádza z priemernej ročnej provízie za posledných päť rokov. Súd považoval list žalovaného podpísaný p. W. zo dňa 14.12.2004 za jasný dôkaz, že v tomto čase už zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania nemohol existovať, nakoľko v liste žalovaný uvádza, že nespochybňuje nárok žalobcov, ktorý si žalobcovia obratom po ukončení zmluvného vzťahu uplatnili, avšak žiada o čas a trpezlivosť. Týmto prejavom žalovaného je preukázané, že zmluvný vzťah už nemohol trvať a teda bol ukončený v roku 2004, tak ako to vyplýva i z ostatných dôkazov a najmä z výpovede žalobcov. Preto pri určení výšky odstupného sa muselo prihliadať na odmeny žalobcov v priebehu posledných piatich rokov pred skončením zmluvného vzťahu, t. j. na priemerné ročné odmeny za roky 1999, 2000, 2001, 2002 a 2003. Z predložených listinných dôkazov, konkrétne z výpisov z účtovníctva vyplýva, že priemerná ročná provízia žalobcu v I. rade za posledných päť rokov bola vo výške 287 500,11 Eur a priemerná ročná provízia žalobcu v II. rade za posledných päť rokov bola vo výške 430 877,99 Eur. Uvedené vyplýva konkrétne z tabuľky Výpočet priemernej ročnej provízie z Chupa Chups predaja roky 1999 - 2003 na č. l. 583 a z účtovných dokladov predložených právnym zástupcom žalobcov. To znamená, že žalobcovia si žalobou uplatnili len časť nároku, na ktorý mali nárok, pretože podľa § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka výška odstupného nesmie prekročiť priemernú ročnú províziu vypočítanú z provízií získaných obchodným zástupcom v priebehu posledných piatich rokov. Maximálna výška odstupného, ktorú si žalobcovia mohli uplatniť, bola pre žalobcu v I. rade odstupné vo výške 287 500,11 Eur a pre žalobcu v II. rade odstupné vo výške 430 877,99 Eur. Keďže si žalobcovia uplatnili nižšiu sumu než na akú mali v zmysle zákona nárok, táto bola v súlade so zákonom a preto súd vyhodnotil a považoval výšku odstupného vyčíslenú žalobcami za zákonnú, preukázanú a dôvodnú. Dokazovanie ohľadom uplatnenia odstupného u žalovaného a jeho následné uznanie a neskôr rozporovanie tohto odstupného žalovaným nemalo v konaní relevanciu, pretože v zmysle zákona sa nevyžaduje, aby obchodný zástupca uplatnil svoj nárok titulom odstupného najskôr u zastúpeného ako obligatórny krok a až následne mohol uplatniť svoj nárok na odstupné na súde, tak, ako sa to vyžaduje napríklad pri uplatnení z vád tovaru kupujúcim pri kúpnej zmluve podľa § 428 Obchodného zákonníka. Preto skutočnosť, či žalobcovia uplatnili svoj nárok titulom odstupného najskôr u žalovaného a tento ich nárok uznal či neuznal, je v danom prípade úplne irelevantná. Podstatné bolo zistenie činností, ktoré vykonávali žalobcovia pre žalovaného, či tieto napĺňali znaky skutkovej podstaty zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom z vykonaného dokazovania, ako je už aj vyššie uvedené, vyplynulo, že napĺňali a činnosť žalobcov možno považovať za činnosť obchodných zástupcov pre žalovaného. Preto sa súd ďalej zaoberal otázkou vzniku nároku na vyplatenie odstupného, nakoľko v zmysle § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka odstupné môže byť vyplatené len za splnenia podmienok, že obchodný zástupca získal pre žalovaného nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a žalovaný ako zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z týchto obchodov a zároveň odstupné možno považovať s prihliadnutím na okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca, za spravodlivé. Tu musel súd pri rozhodovaní prihliadať na splnenie oboch podmienok, nakoľko na vznik nároku sa vyžaduje ich kumulatívne splnenie. Otázka, či žalobcovia ako obchodný zástupcovia získali pre žalovaného nových zákazníkov alebo či významne rozvinuli trh s novými zákazníkmi, z čoho má žalovaný podstatné výhody, bola v podstate jednoduchá, nakoľko je jasne preukázané, že žalobcovia rozvinuli trh s výrobkami žalovaného na danom území, získali preň ho rôzne atesty a certifikácie potrebné na umiestnenie jeho výrobkov na náš trh, bez ktorých nebolo možné umiestniť ich na trh a do obchodov, čím nepriamo sprostredkovali množstvo kúpnych zmlúv, keď si zákazníci v obchodoch kupovali a doposiaľ kupujú výrobky žalovaného. Je teda preukázané, že obchody boli uzavreté a rozvinuté. Diskusia o tom, či tieto obchody sprostredkoval a zabezpečili žalobcovia, je irelevantná, keďže žalobcovia boli výhradní distributéri výrobkov žalovaného na danom území, čo potvrdzujú i potvrdenia žalovaného pre slovenskú komoru zubných lekárov a pre českú komoru zubných lekárov. Preto je zrejmé, že nikto iný nemohol uzatvárať obchody ohľadom výrobkov žalovaného na tomto území. Spornou zostala otázka, či výšku odstupného možno považovať za spravodlivú. Tu súd vychádzal z dikcie zákona, že je potrebné prihliadnuť najmä na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca. Táto provízia, ktorá bola žalobcami preukázaná účtovnými výpismi, keďže pri výške určenia odstupného vychádzali z jej výšky, bola značne vysoká. Súd tu prihliadol i na skončenie zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania, ktorý sa skončil jednostranným právnym úkonom zo strany žalovaného, bez možnosti žalobcov vyjadriť sa k skončeniu, bez výpovednej doby, bez uvedenia relevantného dôvodu, len nahradením žalobcov za iný subjekt v podstate zo dňa na deň, ktorý žalovaný doposiaľ nijako bližšie neodôvodnil a to napriek tomu, že spolupráca medzi účastníkmi prebiehala niekoľko rokov. Výmena obchodného riaditeľa u žalovaného, následkom ktorej prišlo k nečakanému ukončeniu zmluvného vzťahu so žalobcami, by nemala mať takéto nepriaznivé a nepredvídané následky. Preto súd s prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti považoval výšku odstupného uplatnenú žalobcami v zmysle zákona za spravodlivú, nakoľko žalobcovia mali v dôsledku dlhoročnej spolupráce so žalovaným určitú pravidelnú odmenu, ktorá im bola jednostranným úkonom zo strany žalovaného nečakane odňatá. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 03.12.2014 odvolanie, v ktorom namietal nedostatok právomoci Okresného súdu Trnava na konanie vo veci žalobcu 2/, keď namietal, že medzi žalobcami 1/ a 2/ neexistuje žiadne hmotnoprávne ani procesnoprávne spoločenstvo, ich nárok je potrebné posudzovať samostatne a samostatne je potrebné skúmať i právomoc slovenských súdov vo vzťahu k žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/. Ďalej namietal, že v konaní nebolo preukázané, že tovar sa dodával do Colného skladu v Senici pre žalobcu 2/. Všetok tovar dodaný žalovaným bol dodaný žalobcovi 1/, žalobca nepredložil dôkaz o opaku. Miesto zmluvného plnenia týkajúce sa dodávok tovaru pre žalobcu 2/ nebolo v Slovenskej republike, ale v Českej republike a za najpodstatnejšiu skutočnosť považuje žalovaný, že prvostupňový súd na 13. strane rozsudku sám posudzoval nárok žalobcov tak ako ho vymedzili žalobcovia ako nárok na odstupné titulom zmluvy o obchodnom zastúpení. Žalobcovia 1/ a 2/ tvrdili v podaní z 19.5.2014 že žalobca 1/ vykonával pre žalovaného služby obchodného zastúpenia, z ktorého titulu bol žalovaný nárok na odstupné na území Slovenskej republiky a žalobca 2/ vykonával pre žalovaného služby obchodného zastúpenia na území Českej republiky. Žalobcovia nežalovali žalovaného titulom nárokov z dodávania tovaru ( umiestnenie Colného skladu v Senici) je teda v tomto ohľade irelevantné, ale titulom poskytovania služieb obchodného zastúpenia. Žalovaný je teda toho názoru, že prvostupňový súd rozhodol vo veci žalobcu 2/, pričom táto vec nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky a právomocné sú súdy pri tomto prípade Českej republiky. Ďalej žalovaný namietal, že žalobcovia 1/, 2/ datujú začiatok spolupráce medzi nimi a žalovaným na obdobie pred vstupom Českej a Slovenskej republiky do Európskej únie, teda pred dňom 1.5.2004. V tomto období sa právne vzťahy medzi účastníkmi konania nemohli spravovať hmotným právom Európskej únie, opačný prístup by bezo sporu viedol k retroaktivite, ktorá je v hmotnom práve neprípustná. Z toho vyplýva, že súdom citovaný článok VI. bod 2 Smernice Rady 86/653/EHS zo dňa 18.12.1986 sa na vzťahy medzi účastníkmi konania nemôže vzťahovať, ani celá smernica sa na tieto vzťahy nemôže aplikovať. Žalovaný je toho názoru, že aplikovať sa malo španielske hmotné právo a podľa španielskeho práva i skúmať nárok žalobcov 1/ a 2/. Ďalej žalovaný namietal, že prvostupňovému súdu pri rozhodovaní unikol najpodstatnejší moment predmetnej veci, ktorou je existencia záväzku obchodného zástupcu voči zastúpenému vyvíjať určitú činnosť a záväzok zastúpeného platiť zástupcovi províziu. Žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali že by sa so žalovaným dohodli na vyvíjaní určitej činnosti smerujúcej k uzatvoreniu zmlúv či na dojednaní a uzatváraní obchodov v mene na účet žalobcov. V tomto ohľade je úplne irelevantné čo uskutočňovali a akú činnosť vykonávali žalobcovia 1/ a 2/ na území Českej a na území Slovenskej republiky ohľadom predaja tovaru, ktorý žalobca 1/ nakúpil od žalovaného. Podstatné je, že na uskutočňovaní akejkoľvek činnosti ČR a SR boli žalobcovia 1/ a 2/ so žalovaným dohodnutí a či sa k nejakej činnosti zaviazali voči žalovanému, t. j. či od nich žalovaný nejakú činnosť v SR a ČR požadoval. Na tento účel nepostačí aby žalobcovia 1/ a 2/ skutkovo tvrdili v písomných podaniach vo výpovediach konateľa v prvom rade že takáto dohoda existovala a jej existenciu musí žalobcovia v prvom rade v súdnom konaní preukázať, čo sa v priebehu konania nestalo. Žalovaný ďalej namietal, že prvostupňový súd bez akéhokoľvek relevantného dôkazu obsahu dohody medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným právne posúdil vzťah medzi nimi ako obsahujúci prvky zmluvy o obchodnom zastúpení. Na str.14 rozsudku kde súd odôvodnil právne posúdenie vzťahu medzi účastníkmi súd uvádza ustanovenie § 652 Obchodného zákonníka, súd ale zjavne pri právnej stránke posúdil vec natoľko extenzívne a široko, že pod zmluvu o obchodnom zastúpení subsumoval čokoľvek čo žalobcovia 1/ a 2/ zrejme na území SR a ČR uskutočňovali, aby predali svojim odberateľom tovar, ktorý žalobca 1/ nakúpil od žalovaného. Pri takomto extenzívnom výklade zmluvného vzťahu obchodného zastúpenia potom možno vyvodiť, že ak odberateľ nakúpi tovar od dodávateľa, chce ho uviesť na trh a za tým účelom urobiť tovaru napr. reklamu, vzniká tým automaticky vzťah obchodného zastúpenia medzi každým dodávateľom a odberateľom tovaru. Keďže prvostupňový súd hovorí o nepriamom uzatvorení kúpnych a obchodných zmlúv, pri tomto extenzívnom výklade zákona v podstate každý dodávateľ nepriamo uzatvára zmluvu s odberateľmi svojich odberateľov, kde priamy odberateľ zrejme tovar od dodávateľa ani neodoberá iba figuruje ako obchodný zástupca. Žalobcovia 1/ a 2/ nikdy netvrdili, že uzatvárali zmluvy a obchody v mene žalovaného a na jeho účet, naopak vždy tvrdili napr. v podaní zo dňa 26.9.2013, že dodávali tovar do nimi vytvorenej obchodnej siete vo vlastnom mene na vlastný účet. Je teda nepochybné, že právny záver prvostupňového súdu neobstojí, pretože nenachádza oporu vo vykonanom dokazovaní. Zákon okrem pojmu nepriame uzatvorenie kúpnej zmluvy nepozná ani pojem konečný dôsledok. V tomto ohľade súd dokonca výrazne prekročil skutkové a právne tvrdenia žalobcov 1/ a 2/, keď pri extenzívnom výklade ust. § 652 a nasl. Obchodného zák. konštatoval uzatvorenie zmlúv medzi žalovaným a tretími osobami aj tam kde žiadne uzatvorenie zmluvy netvrdili ani žalobcovia ani svedkyňa. Žalovaný ďalej namieta aj odňatie možnosti konať pred súdom a to postupom súdu, keď uvádza, že požiadavka preskúmateľnosti rozsudku nie je pri prvostupňovom rozhodnutí splnená. Už vo viacerých častiach odvolania žalovaný uvádza v ktorých aspektoch nie je rozsudok preskúmateľný k už uvedeným aspektom nepreskúmateľnosti rozsudku žalovaný dodáva, že pri definovaní právneho záveru súdu o existencii zmluvy o obchodnom zastúpení medzi účastníkmi konania súd na str. 13 uviedol, že z predložených dôkazov a najmä z vyjadrení účastníkov vyplynulo, že „.... Pritom však neuviedol o aké predložené dôkazy sa jedná a z akých vyjadrení účastníkov a z vyjadrení ktorých účastníkov sa má jednať, oboch žalobcov, žalovaného alebo iných. Proti tomuto tvrdeniu súdu nemôže žalovaný skutkovo ani právne argumentovať, čo robí rozsudok nepreskúmateľným. Tak isto je nepreskúmateľný aj právny názor súdu o potrebe extenzívneho výkladu § 652 Obchodného zák. a žalovaný sa nemôže k tomu vyjadriť, pretože úvahy v tomto ohľade nepozná a v rozsudku sa nenachádzajú. Žalovaný preto žiada, aby súd v časti žaloby týkajúcej sa žalobcu 2/ zrušil rozsudok prvostupňového súdu a konanie zastavil a v časti týkajúceho sa žalobcu 1/ rozsudok zrušil a žalobu zamietol, príp. aby vec vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. V predmetnej veci podal písomné vyjadrenie k odvolaniu aj právny zástupca žalobcov 1/, 2/ a to dňa 23.3.2015, v ktorom uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom právneho zástupcu žalovaného o nedostatku právomoci Okresného súdu Trnava a je toho názoru, že ak by Okresný súd Trnava v uvedenej veci nekonal, došlo by k odmietnutiu spravodlivosti a neposkytnutiu právnej ochrany žalobcom. V uvedenej veci poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Brne č.41Cm 203/2007, ktorým Krajský súd v Brne zastavil konanie o uplatnenom nároku v Českej republike a konštatoval nedostatok právomoci na prejednanie uplatnenia nárokov. Pre úplnosť uvedenej veci poukázal na znenie článku 3 ods. 1 Nariadenia Rady ES č.44/2001 o právomoci a uznaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na území iného štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 a 7 tejto kapitoly. Podľa článku 5 Nariadenia Brusel 1 (osobitná právomoc) osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia ktoré je predmetom zmluvy. Na účely tohto ustanovenia ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak je miestom zmluvného plnenia ktoré je predmetom žaloby pri predaji tovaru miesto v členskom štáte kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcov 1/ a 2/ v konaní pred súdom bolo jednoznačne preukázané, že tovar pre oboch žalobcov bol zo strany žalovaného dodávaný do Colného skladu v Senici a teda miesto dodania tovaru bolo na území Slovenskej republiky pre oba subjekty. V súvislosti s námietkou retroaktivity právnej normy právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ uvádza, že nárok na odstupné vznikol žalobcom až v poslednom kvartáli roku 2004 t.j. až po vstupe Slovenskej republiky a Českej republiky do Európskej únie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodujúce znenie § 774a Obchodného zák. v znení neskorších predpisov, ktoré bolo do právneho poriadku a znenia Obchodného zák. doplnené novelou č.432/2004 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť 01.10.2004. Znenie Smernice Rady 86/653/EHS zo dňa 18.12.1986 bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky doplnené s účinnosťou odo dňa 01.10.2004, teda ešte predtým ako žalobcom vznikol nárok na zaplatenie odstupného. Pre úplnosť uviedol, že znenie § 669 Obchodného zák. bolo doplnené do právnej úpravy s účinnosťou od 01.01.2002. Ďalej uviedol, že nárok žalobcov na zaplatenie odstupného vznikol až v r.2004 a teda zohľadňujúc znenie § 768c Obchodného zák. v znení neskorších predpisov sa nárok vzniknutý po 1.1.2002 posudzuje podľa právnych predpisov platných a účinných kedy tento nárok vznikol. Právny zástupca žalobcov 1/, 2/ sa ďalej vyjadril k námietke nesprávneho skutkového zistenia súdu na ktorú poukazoval právny zástupca žalovaného vo vzťahu k vyhodnoteniu výpovedí svedkov L. T. a R. Y.. Výpovede týchto svedkov vyhodnocoval prvostupňový súd podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a tieto výpovede boli podľa názoru právny zástupca žalobcov 1/, 2/ relevantné k zisteniu skutkových okolností. Právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ sa nestotožňuje ani s názorom právneho zástupcu žalovaného, že v danom prípade prvostupňový súd použil extenzívny výklad ust. § 652 Obchodného zákonníka. Poukázal na skutočnosti uvádzané žalobcami v priebehu konania ako aj na vyjadrenie žalobcov zo dňa 19.5.2014, v ktorom je poukázané na relevantné ustanovenia platnej právnej úpravy ktoré odôvodňujú aplikáciu zmluvy o obchodnom zastúpení na uvedený prípad. Pokiaľ ide o námietku odňatia konať pred súdom, tak k uvedenej námietke právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ uviedol, že s touto námietkou sa nestotožňuje, rozhodnutie považuje za preskúmateľné. Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. o odvolaní rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania rozsudkom podľa § 156 ods. 1,3 O.s.p., ktorý verejne vyhlásil, keď miesto a čas verejného vyhlásenia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Trnave v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Účastníkov konania ani ich právnych zástupcov o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku osobitne elektronickými prostriedkami neupovedomoval, pretože o túto možnosť nepožiadali (§ 45 ods. 4 O.s.p.). V súvislosti s podanými opravnými prostriedkami odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II ÚS 78/2005 podľa ktorého „odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými v konaní zistenými skutočnosťami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záveru, ku ktorému dospel a ktorý vyjadril vo vyhlásenom výroku rozsudku je správny, dostatočne kvalifikovane odôvodnený a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Na doplnenie správnosti dôvodov prvostupňového rozhodnutia odvolací súd k jednotlivým námietkam právneho zástupcu žalovaného uvádza nasledovné: Pokiaľ ide o námietku nedostatku právomoci Okresného súdu Trnava na rozhodnutie uvedenej veci, odvolací súd poukazuje rovnako ako žalobca vo svojom vyjadrení, že pre riešenie problematiky právomoci súdov v cezhraničných sporoch je potrebné vychádzať z Nariadenia Rady ES č.44/2001 o právomoci a uznávaní výkone rozsudkov v občianskoprávnych a v obchodných veciach, označené ako Nariadenie Brusel I. Podľa článku 5 Nariadenia Brusel I. upravujúcim osobitnú právomoc osobou s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia ktoré je predmetom žaloby. Na účely tohto ustanovenia ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak je miestom zmluvného plnenia to miesto v členskom štáte kde sa zmluvný tovar dodal alebo mal dodať. Odvolací súd sa stotožňuje s právnou argumentáciou prvostupňového súdu ako aj so skutkovou argumentáciou že miesto dodania tovaru bolo určené do Colného skladu v Senici a teda miesto dodania tovaru bolo na území Slovenskej republiky a bolo dané pre oba subjekty. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní konanom dňa 24.11.2009, kde právny zástupca žalovaného namieta nepríslušnosť Okresného súdu v Trnave na rozhodovanie vo veci samej z dôvodu, že tovar bol dodaný do miesta obvodu Okresného súdu Senica, teda sám právny zástupca žalovaného uznáva príslušnosť súdu na území Slovenskej republiky. Odvolací súd však konštatuje, že v spisovom materiáli sa nachádza aj uznesenie Krajského súdu v Trnave č.21Ncb 17/2012-405 zo dňa 31.10.2012 podľa ktorého krajský súd vyslovil, že nesúhlas Okresného súdu Senica s postúpením veci vedenej na uvedenom súde je dôvodný a že príslušný na prejednanie veci je Okresný súd Trnava. Vzhľadom na obsah zmluvného vzťahu a skutočnosť, že miestom plnenia bolo územie Slovenskej republiky je právomoc súdov Slovenskej republiky a rozhodné právo Slovenskej republiky dané aj v prípade žalobcu 1/ a 2/, s prihliadnutím teda aj na vyššie spomínané rozhodnutie Krajského súdu v Trnave. V súvislosti s námietkou žalovaného o retroaktivite právnej normy sa krajský súd stotožňuje s vyjadrením právneho zástupcu žalobcov podaným dňa 19.3.2015 a v tejto súvislosti znova poukazuje na skutočnosť, že nárok na odstupné ktorého zaplatenia sa žalobcovia domáhajú vznikol žalobcom v súvislosti s ukončením zmluvy uzatvorenej v poslednom kvartáli roku 2004 t.j. až po vstupe Slovenskej republiky a Českej republiky do Európskej únie a teda použitie právnych predpisov Európskej únie tak ako to vyslovil prvostupňový súd vo svojom odôvodnení je v súlade so zákonom. V tejto súvislosti opätovne treba poukázať na ust. § 774a Obchodného zák. v znení neskorších predpisov ktoré bolo do právneho poriadku a znenia Obchodného zákonníka doplnené novelou č.432/2004 ktorá nadobudla účinnosť k 1.10.2004. Znenie Smernice Rady 86/653/EHS zo dňa 18.12.1986 bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky doplnené s účinnosťou od 1.10.2004, teda ešte predtým ako žalobcom vznikol nárok na zaplatenie odstupného. Keď nárok žalobcov na zaplatenie odstupného vznikol až v roku 2004, pri zohľadnení ust. § 768c Obchodného zák. v znení neskorších predpisov sa nárok vzniknutý po 1.1.2002 posudzuje podľa predpisov platných a účinných v čase kedy tento nárok vznikol. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že námietka retroaktivity právnych noriem je nedôvodná. V súvislosti s námietkou či daný zmluvný vzťah možno subsumovať pod zmluvu o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. Obchodného zák. krajský súd poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi účastníkmi vznikol takýto typ zmluvy ešte v 90-tich rokoch a to ústnou formou, pričom nešlo o právny vzťah založený na dodávateľsko-odberateľských vzťahov, keďže z výpovedí konateľa žalobcov ako aj z výpovede svedkyne Y. jednoznačne vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ vykonávali pre žalovaného obchodno- marketingovú spoluprácu, zabezpečovali jednania s obchodníkmi a umiestnenie výrobkov žalovaného v ich predajniach, realizovali sériu atestov, certifikátov za účelom umožnenia výrobkov žalovaného na danom trhu, zabezpečovali marketingovú podporu pre výrobky, reklamu a pod.. Taktiež je nesporné, že spolupráca medzi žalobcami a žalovaným bola ukončená v poslednom kvartáli 2004, kedy došlo k výmene na pozícii obchodného riaditeľa. Z výpovede svedkyne R. Y., ktorá pracovala u žalobcu 1/ a ktorá pracovala na pozícii import manažér a vedúca obchodnej kancelárie vyplýva, že táto mala na starosti import pre slovenský a český trh, osobne sa zúčastňovala na rokovaniach so žalovaným a táto svedkyňa potvrdila, že všetok tovar pre žalobcu 1/ a 2/ sa dovážal najskôr na Slovensko a to z dôvodu že na Slovensku sa nachádzal veľký colný sklad v Senici. Potvrdila, že žalovaný posielal tovar vždy do tohto colného skladu a bol to tak tovar pre žalobcu 1/ ako aj tovar pre žalobcu 2/. Všetku obchodnú činnosť pre žalovaného vykonávali na základe jeho pokynov a požiadaviek žalovaného. Odvolací súd ďalej dáva do pozornosti, že žalovaný nespochybňoval nárok žalobcov a tento aj potvrdil listom zo dňa 14.12.2004, kedy oblastný obchodný riaditeľ pre Strednú Európu p. H. W. uviedol, že spoločnosť Chupa Chups S.A. nespochybňuje oprávnenosť nároku žalobcov. Hoci tento list nemožno chápať ako uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka čo do dôvodu a výšky, z uvedeného listu jednoznačne vyplýva, že žalovaný nespochybňuje že žalobcovia zriaďovali trh a zabezpečovali zákazníkov pre umiestnenie ich výrobkov na území Slovenska a Českej republiky. Uvedený list je prejavom akceptácie existujúceho právneho vzťahu medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným resp. list potvrdzuje, že v čase kedy bol zaslaný žalovaným tento list na adresu žalobcov dlh existoval, pričom žalovaný žiadal len poskytnutie určitej lehoty na vyriešenie nároku bez toho, aby žalobcovia podnikli akékoľvek právne kroky voči žalovanému. Odvolací súd je toho názoru, že prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal aj s otázkou vyriešenia právneho vzťahu ktorý vznikol medzi účastníkmi. Poukázal, že žalobcovia 1/, 2/ zabezpečovali pre žalovaného predaj tovaru vyrábaného žalovaným s vynaložením svojich odborných skúseností a osobných kontaktov a mali postavenie výhradného distribútora tovarov žalovaného na území SR a ČR. Ich zmluvnou povinnosťou ďalej bolo vyvíjať činnosti smerujúce k tomu, aby mal žalovaný aj do budúcna vytvorený dostatočný odbyt tovarov. Žalobcovia v súčinnosti so žalovaným spolupracovali pri vyhotovení finančných a marketingových plánov, pričom sám žalovaný priamo zasahoval do marketingovej činnosti a dohliadal na jej realizáciu. Je pravdou, že medzi žalobcami a žalovaným bol dodávateľsko-odberateľský vzťah, ako tvrdí žalovaný, avšak žalobcovia odmietajú záver, že by išlo výlučne o dodávateľsko-odberateľský vzťah. Sám žalovaný potvrdil, že žalobcovia pre neho realizovali mnohopočetné marketingové nástroje za účelom zabezpečenia čo najväčšieho odbytu tovarov, vytvorenie siete odberateľov, siete obchodných zástupcov, pozície brand managera ako aj zabezpečovanie certifikácie výrobkov. V tejto súvislosti poukazujú na zákon č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody v platnom znení, podľa ktorého výrobca alebo jeho splnomocnenec alebo dovozca môže uvádzať na trh iba bezpečné výrobky a ak nemožno identifikovať výrobcu alebo dovozcu, za splnenie podmienok uvedenia výrobku na trh zodpovedá distribútor. Žalobcovia teda ako distribútori okrem iného konali aj ako splnomocnenci žalovaného, čo potvrdzuje a dokazuje, že žalobcovia pre žalovaného uskutočňovali množstvo činností nad rámec bežných povinností, na ktorých realizáciu je povinný kupujúci v prípade uzavretia kúpnej zmluvy a tým zároveň vytvárali komplexné podmienky pre odbyt tovarov žalovaného a ich umiestňovanie na území Slovenskej a Českej republiky, pričom v určitých prípadoch žalobcovia konali v mene a na účet žalovaného. Na celú činnosť realizovanú žalobcami dohliadal žalovaný, ktorý sám participoval na procese vytvárania podmienok pre odbyt svojich tovarov na danom území. Vzhľadom k uvedenému si žalobcovia uplatnili svoj nárok vyplývajúci im z ustanovenia § 669 Obchodného zákonníka, podľa ktorého má obchodný zástupca v prípade skončenia zmluvy o obchodnom zastúpení právo na odstupné, ak pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo výrazne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi. Odvolací súd ďalej konštatuje, že zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že v zmysle uzatvoreného zmluvného vzťahu žalobcovia na území Slovenskej republiky zabezpečovali pre žalovaného predaj tovaru vyrábaného žalovaným a to s vynaložením svojich odborných skúseností a osobných kontaktov. Žalobcovia mali postavenie výhradného distribútora tovarov žalovaného na území Slovenskej a Českej republiky, čo vyplýva z potvrdenia žalovaného, že žalobcovia sú výhradnými dovozcami tovarov na území SR a ČR nachádzajúce sa aj v spisovom materiáli. Skutočnosť, že žalobcovia vykonávali činnosti smerujúce k tomu, aby žalovaný mal vytvorený dostatočný odbyt tovaru na území SR a ČR vyplýva aj z faktúr medzinárodných nákladných listov, príjemok ktoré sú v súdnom spise doložené. Sám právny zástupca žalovaného vo svojich vyjadreniach zo dňa 10.2.2014 a 5.5.2014 potvrdil skutočnosť, ktorú žalobcovia uvádzajú a to realizáciu mnohopočetných marketingových nástrojov za účelom zabezpečenia čo možno najväčšieho odbytu tovaru, vytvorenia siete odberateľov žalobcami, vytvorenia siete obchodných zástupcov za účelom presadzovania predaja výrobkov žalovaného. Medzi významné dôkazy ktoré potvrdzujú existenciu právneho vzťahu medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným je výpoveď svedkyne R. Y. na pojednávaní konanom dňa 25.6.2014, ktorá pracovala ako zamestnanec spoločnosti DDK Slovakia na pozícii import-manažér a vedúca obchodnej kancelárie, ktorá mala na starosti český a slovenský trh. Menovaná svedkyňa na pojednávaní uviedla, že sa zúčastňovala všetkých obchodných rokovaní pre umiestňovanie výrobkov pre obe republiky, všetok tovar sa navážal pre oboch žalobcov na územie Slovenskej republiky z jediného dôvodu, že žalobca 1/ mal na území Slovenskej republiky colný sklad a to konkrétne v Senici a odtiaľ sa tovar už presúval pre Českú republiku a zvlášť pre Slovenskú republiku. Uvedená svedkyňa potvrdila, že žalovaný usmerňoval procesy prebiehajúce na území SR a ČR a priamo ovplyvňoval výkon aktivít ktoré spoločnosť DDK Bohemia, s.r.o. a DDK Slovakia, s.r.o. robili v tejto súvislosti a žalobcovia robili maximum, aby dodržali všetky požiadavky žalovaného. Svedkyňa ďalej potvrdila, že v čase spolupráce medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným nebol žalovaným pre územie SR a ČR dodávaný tovar inému subjektu, pretože žalobcovia 1/ a 2/ boli výhradnými distribútormi produktov žalovaného. Rovnako ako predchádzajúca svedkyňa sa vo veci vyjadril aj svedok L. T., ktorý bol majiteľom a konateľom spoločnosti DDK Slovakia a DDK Bohemia a ktorý na pojednávaní dňa 10.9.2014 uviedol, že spolupráca medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným bola nadviazaná v 90-tich rokoch minulého storočia s tým, že boli oslovení spoločnosťou Chupa Chups S.A. za účelom distribúcie potravinárskych a cukrovinárskych výrobkov na území ešte vtedajšieho Československa. Táto spolupráca pretrvávala až do roku 2004, po tom ako bol obchodný riaditeľ p.U. nahradený p. W. a došlo k ukončeniu spolupráce jednostranne zo strany žalovaného. Na základe ukončenia spolupráce žalobcovia zaslali dňa 25.11.2004 list p. W., obchodnému zástupcovi spoločnosti žalovaného so žiadosťou o plnenie, na ktorý tento reagoval už vyššie spomínaným listom dňa 14.12.2004. Prvostupňový súd vyhodnotil výpovede oboch svedkov v súlade s ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré potvrdili skutočnosť, že medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným bola uzatvorená ústnou formou inominátna zmluva vykazujúca znaky viacerých typov zmlúv, na základe ktorej existoval medzi účastníkmi zmluvný vzťah, podstatou ktorého bolo, že žalobcovia 1/, 2/ okrem iného získavali klientelu a umiestňovali výrobky žalovaného na území SR a ČR a žalovaný im za túto činnosť platil províziu ako odmenu za ich prácu, ktorej výška bola závislá od množstva tovaru umiestneného žalobcami na území Československa a neskôr na území ČR a SR a predstavovala rozdiel medzi nákupnou cenou a cenou predaného tovaru po odpočítaní cla a nákladov za dopravu (viď. výpoveď svedkyne R. Y. č.l.638). Výška tzv. marže ako bola odmena účastníkmi prezentovaná nebola žalobcami ani žalovaným spochybnená. Žalovaný sa snaží spochybniť v tomto smere samotnú podstatu činnosti žalobcov, keď tvrdí, že žalobcovia 1/, 2/ nevykonávali túto činnosť v prospech a na účet žalovaného, čo je však v zjavnom rozpore s vykonanými dôkazmi (výpoveďou svedkov R. Y. a L. T., listom obchodného riaditeľa H. W.. Rozpor v predmetnej veci predstavuje otázka, či žalobcovia 1/, 2/ po ukončení spolupráce so žalovaným koncom roku 2004 mali právo na odstupné tak ako si ho uplatnili v žalobe resp. v neskoršom návrhu po čiastočnom späťvzatí návrhu mimo časti v ktorej bolo konanie zastavené. Toto právo žalobcom 1/, 2 vyplýva priamo zo zákona a to konkrétne z ust. § 669 Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu, ktorý sa dôsledne touto otázkou zaoberal vo svojom rozhodnutí a vysporiadal sa aj s otázkou výšky odstupného vo vzťahu k ust. § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka. Nárok na odstupné z hľadiska časového bol taktiež prvostupňovým súdom vyriešený v súlade s vykonaným dokazovaním, keď bolo preukázané, že spolupráca medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným bola žalovaným ukončená jednostranne v poslednom kvartáli roku 2004, keď prvostupňový súd vychádzal z toho, že spolupráca bola ukončená v čase keď prišlo k personálnym zmenám vo funkcii obchodného riaditeľa žalovaného a list novozvoleného riaditeľa z decembra 2004 vyhodnotil prvostupňový súd ako čas v ktorom vznikol žalobcom nárok na odstupné. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu je vecne správny a preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol tak, že procesne úspešným žalobcom 1/, 2/ priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 2700,12 Eur spočívajúce v jednom právnom úkone a to podanie vyjadrenia k odvolaniu žalovaného zo dňa 19.3.2015 u žalobcu 1/ predstavujúcu sumu 951,09 Eur plus 20% DPH predstavujúcu sumu 190,21 Eur spolu 1141,30 Eur a režijný paušál vo výške 10,06 Eur, celkovo spolu 1150,36 Eur a u žalobcu 2/ sumu 1283,09 Eur plus 20% DPH predstavujúca sumu 256,61 Eur, spolu 1539,70 Eur plus režijný paušál vo výške 10,06 Eur, celkovo spolu 1549,76 Eur. Odvolací súd nepriznal žalobcom 1/, 2/ trovy právneho zastúpenia za vyčíslený úkon porada s klientmi v r.2015 vo výške 2700,12 Eur z dôvodu, že tento úkon nebol zo strany žalobcov preukázaný a navyše podľa názoru odvolacieho súdu nešlo o potrebný úkon smerujúci k účelnému uplatneniu resp. bráneniu práva proti druhému účastníkovi. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.