Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/485/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109206874 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2109206874.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček v právnej veci navrhovateľov: 1. A. Z., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXX, 2. V. V., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXX, 3. H. B., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXX, všetci zastúpení advokátom: JUDr. Miroslav Michalička, so sídlom Trnava, Vajslova 11, proti odporcom: 1. H. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, 2. V. Z., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXX, zastúpených advokátom: Mgr. Milan Petráš, so sídlom Bratislava, Einsteinova 25, o odstránenie neoprávnenej stavby, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 29. júna 2015, č.k. 10C/142/2009-578, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom 1, 2 náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcim a tunajším súdom zrušeným rozsudkom z 17. júna 2013) zamietol návrh a pôvodného navrhovateľa (zomrelého právneho predchodcu) zaviazal k povinnosti zaplatiť odporcom 1, 2 náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2.063,68 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám ich právneho zástupcu a zaplatiť štátu náhradu trov konania v sume 341,50 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku Okresnému súdu Trnava. Takéto rozhodnutie vo veci samej i tentoraz právne odôvodnil § 221 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom do 31.12.1982, § 221 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom do 30.6.1988, § 135c ods. 1, 2, 3, ust. § 115, § 116 ods. 1, 2, § 143, § 145 ods. 1, § 145 ods. 2 zák. č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení platnom a účinnom do 31.3.1964, § 135a ods. 1, 2, 3, 4, § 507 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom od 1.4.1983 do 31.12.1991, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom od 1.1.1992. Vecne prakticky len zotrval na záveroch zo svojho skoršieho rozsudku o nedôvodnosti návrhu na odstránenie v žalobnom petite popísanej stavby odporcov, ktorú navrhovatelia považujú za neoprávnenú, keďže táto stojí na novovytvorenej parc. č. 176/5, ktorá im vlastnícky patrí, nakoľko vlastníctvo k uvedenej parcele vydržali. Začiatok vydržacej doby je tak datovaný rokom 1960 vo vzťahu k hospodárskej budove a na jej miestne následne postavenej nepodpivničenej rozostavanej prístavby, rokom 1971 vo vzťahu k pôvodnému zadnému plotu na betónových základoch s pletivom a z časti na jeho mieste postavenému murovanému plotu z lomového kameňa, rokom 1987 vo vzťahu k podpivničenej stredovej prístavbe. Tvrdené nastúpenie do držby tak súd posúdil podľa právneho predpisu (Občianskeho zákonníka) účinného v roku 1960, 1971, 1987, ktorý upravoval daný právny inštitút. V súvislosti s otázkou vydržania súd skúmal okolnosti, za ktorých odporkyňa 2 s jej manželom X. Z., zomrelým 13.9.1990, začali užívať sporné nehnuteľnosti. Podľa tvrdení odporcov 1, 2 si dali odporkyňa 2. s manželom X. Z., zomrelým XX.X.XXXX, zamerať pôvodnú parcelu číslo 175 po jej kúpe na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 3.6.1958 a zo dňa 11.3.1958 predtým, ako začali stavať rodinný dom, ktorý rodinný dom stavali dva roky. Znamená to, že pôvodnú parcelu číslo 175 si dali zamerať najneskôr v roku 1958, keď zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že rodinný dom súpisné číslo XXX bol postavený v roku 1960. Pôvodnú parcelu číslo 175 zameral odporkyni 2 a jej manželovi X. Z., zomrelému XX.X.XXXX, Ing. B. V., ktorý pozemok pôvodnú parcelu číslo 175 ohraničil v teréne kolíkmi, ktoré sa tam nachádzali až do doby, kedy odporkyňa 2 s manželom X. Z., zomrelým XX.X.XXXX, postavili plot. V prípade uchopenia držby pôvodnej parcely číslo 175 odporkyňou 2. a jej manželom X. Z., zomrelým XX.X.XXXX, súd dospel k záveru, že bolo dobromyseľné. Odporkyňa 2 a jej manžel X. Z., zomrelý XX.X.XXXX, sa ujali držby z časti na základe dedenia odporkyňou 2 v roku 1939 a z časti na základe kúpy odporkyňou 2 a jej manželom X. Z., zomrelým XX.X.XXXX, v roku XXXX. Pozemok v čase uchopenia držby bol tzv. holý a neoplotený a dali si ho zamerať Ing. B. V.. Ing. B. V. žil a pôsobil v obci J., mal vysokoškolské vzdelanie na Vysokej škole technickej v Bratislave, kde získal v roku 1957 titul stavebný inžinier a na požiadanie občanov obce im zameriaval hranice pozemkov v teréne. Odporkyňa 2 a jej manžel X. Z., zomrelý XX.X.XXXX, nemali tak dôvod mať pochybnosti o zameraní hraníc pôvodnej parcely číslo 175 Ing. B. V., ktorý tieto hranice určil kolíkmi v teréne, na ktorých zameraných hraniciach postavili plot a rodinný dom s vedľajšími stavbami a pozemok užívali v rozsahu zamerania. Od doby, kedy odporkyňa 2 s manželom X. Z., zomrelým XX.X.XXXX, vstúpili do užívania spornej parcely, užívali všetky pozemky nimi nadobudnuté vrátane stavieb a oplatenia na nich sa nachádzajúcich, žili v rodinnom dome od jeho výstavby s deťmi, následne i odporca 1 s celou rodinou, starali sa o stavby a oplotenie, rekonštruovali ich, kultivovali pozemky a hospodárili na nich, zveľaďovali svoj majetok a riadne platili dane. Pokiaľ ide o inštitút vydržania podľa Občianskeho zákonníka zo dňa 25.10.1950 s účinnosťou od 1.1.1951, tzv. Stredný občiansky zákonník, inštitút vydržania bol upravený v ustanovení § 115 - 118 a v ustanovení § 143 a nasl. bola definovaná držba. Medzi podmienky vydržania patrili držba veci v zmysle § 143 Stredného občianskeho zákonníka, držba musela byť oprávnená v zmysle § 145 Stredného občianskeho zákonníka, teda držiteľ musel byť v dobrej viere, že mu vec patrí, pričom v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba bola oprávnená, ďalej spôsobilý predmet vydržania, teda vydržaním nebolo možné nadobudnúť vlastníctvo k nescudziteľným veciam v socialistickom vlastníctve štátu a ľudových družstiev. Vydržacia doba bola stanovená pri nehnuteľnostiach na desať rokov. V tomto prípade bola predmetom vydržania nehnuteľnosť, a to časť novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa nachádza nepodpivničená rozostavaná prístavba postavená v roku 2010 na základoch pôvodnej hospodárskej budovy z roku 1960, teda predmetom vydržania bol spôsobilý predmet, nakoľko sa nejednalo o vec - pozemok v socialistickom vlastníctve. Odporkyňa 2 s manželom X. Z., narodeným XX.X.XXXX, zomrelým XX.X.XXXX, postavili pôvodnú hospodársku budovu v roku 1960, od jej výstavby ju spoločne užívali až do smrti X. Z. v roku 1990, kedy vstúpil do jej užívania odporca 2 a na jar 2008 pôvodnú hospodársku budovu odporcovia 1., 2. zbúrali a na jej základoch vybudovali dnes stojacu nepodpivničenú rozostavanú prístavbu. Pôvodnú hospodársku budovu postavenú v roku 1960 využívali odporkyňa 2 a jej manžel X. Z., narodený XX.X.XXXX, zomrelý XX.X.XXXX, k hospodárskym účelom súvisiacim s užívaním ich rodinného domu a priľahlých pozemkov, riadne platili za rodinný dom a priľahlé pozemky po celú dobu ich užívania dane. Spornú časť novovytvorenej parcely číslo 176/5 tak nielen fakticky ovládali, ale nakladali s ňou ako s vlastnou v právnom slova zmysle. Zistené okolnosti objektívne nasvedčujú tomu, že odporkyňa 2. a jej manžel X. Z., narodený XX.X.XXXX, zomrelý XX.X.XXXX, užívali časť novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa dnes nachádza nepodpivničená rozostavaná prístavba postavená v roku 2010 na základoch pôvodnej hospodárskej budovy z roku 1960, v dobrej viere a pri normálnej opatrnosti, že im patrí po celú vydržaciu dobu. Ďalej sa súd zaoberal otázkou vydržania k časti novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa dnes nachádza plot na betónových základoch s pletivom postavený v roku 1971 a podpivničená stredová prístavba postavená v roku 1987 odporkyňou 2. a jej manželom X. Z., narodeným XX.X.XXXX, zomrelým XX.X.XXXX, murovaný plot z lomového kameňa postavený v roku 1999 odporcami 1, 2 na pôvodných základoch z roku 1971. Občiansky zákonník zákon č. 40/1964 Zb. účinný od 1.4.1964 nepoznal ako samostatný právny inštitút držbu, a preto nepoznal ani vydržanie, ktoré bolo založené na oprávnenej držbe. Až novela prevedená zákonom č. 131/1982 Zb. účinná od 1.4.1983 a platná do 31.12.1991 opätovne upravila inštitút vydržania (§ 135a v spojení s § 507a ods. 3). Pre vydržanie sa započítala aj doba, počas ktorej občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe s tým, že tento čas neskončil skôr než uplynutím jedného roka. Prvé vydržanie preto mohlo nastať až k 1. aprílu 1984. Podľa tejto úpravy bola však možnosť vydržania značne obmedzená, lebo k pozemku alebo jeho časti nadobudol vlastníctvo štát a občanovi vzniklo právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Vydržacia doba u vydržania pozemkov bola desať rokov a objekt vydržania mohol byť len taký pozemok, ktorý mohol byť predmetom zriadenia osobného užívania pozemku podľa § 199 ods. 1. Pokiaľ išlo o požiadavku kvalifikovanej držby, držiteľ musel mať vydržovanú vec vo svojej moci a nakladať s ňou ako so svojou vlastnou, a to v dobrej viere, že mu vec patrí, to všetko po celú dobu vydržacej doby. Novela Občianskeho zákonníka zrealizovaná zákonom č. 509/1991 účinná od 1.1.1992 podstatne rozšírila možnosti nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam vydržaním. Podľa § 868 Občianskeho zákonníka (v znení platnom od 1.1.1992) treba vzťahy vzniknuté pre 1. januárom 1992 posudzovať podľa predpisov platných pred touto novelou a ako bolo konštatované vyššie následkom vydržania v zmysle novely prevedenej zákonom č. 131/1982 Zb. účinnej od 1.4.1983 a platnej do 31.12.1991 je vznik vlastníckeho práva štátu k vydržanému pozemku alebo jeho časti a druhým následkom bol vznik práva vydržateľa na zriadenie práva osobného užívania pozemku alebo jeho časti, resp. na uzavretie dohody s následnou registráciou podľa § 205 Občianskeho zákonníka. K uzavretiu dohody o osobnom užívaní pozemku však do účinnosti zákona č. 509/1991 nedošlo, a ani nemohlo dôjsť, keďže k vytvoreniu parcely číslo 176/5 došlo až v priebehu tohto konania, a preto súd ďalej zisťoval, či boli splnené podmienky vydržania podľa nasledujúceho právneho predpisu. Vydržanie v platnom Občianskom zákonníku po novele z roku 1991 je definované v ustanovení § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom nehnuteľnosti, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov. Podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). V zmysle § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Inštitút vydržania sa tak stáva jedným zo všeobecných spôsobov nadobudnutia vlastníctva zo zákona, pričom pri nehnuteľnostiach sa nerozlišuje, či ide o stavby alebo pozemky. Medzi podmienky vydržania patrí oprávnená držba podľa § 130 Občianskeho zákonníka, uplynutie stanoveného času podľa 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a spôsobilý predmet vydržania v zmysle § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o oprávnenú držbu, je oprávneným držiteľom ten, kto je vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec patrí. Vo vzťahu k sporným častiam novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa dnes nachádza plot na betónových základoch s pletivom postavený v roku 1971 a podpivničená stredová prístavba postavená v roku 1987, murovaný plot z lomového kameňa postavený v roku 1999 na pôvodných základoch z roku 1971, súd konštatuje, že sa jedná o spôsobilý predmet vydržania, nakoľko novovytvorená parcela číslo 176/5 nie je vecou, ktorá môže byť predmetom vlastníctva iba štátu alebo určených právnických osôb. Pokiaľ ide o oprávnenosť držby platí to, čo bolo uvedené vyššie vo vzťahu k vydržaniu podľa Stredného občianskeho zákonníka, nakoľko odporkyňa 2 s manželom X. Z., narodeným XX.X.XXXX, zomrelým XX.X.XXXX, a následne s odporcom 1. uskutočňovali nikým nerušený výkon držby vlastným užívaním sporných častí novovytvorenej parcely číslo 176/5. Ak by aj vznikla pochybnosť o oprávnenosti držby, platí vyvrátiteľná právna domnienka, že držba je oprávnená (§ 130 os. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka), ktorú vyvrátiteľnú domnienku sa nepodarilo navrhovateľovi vyvráti. Sám navrhovateľ v konaní nenavrhol vykonať žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie, že držba odporkyne 1. a jej manžela X. Z., narodeného XX.X.XXXX, zomrelého XX.X.XXXX, bola neoprávnená, resp. že by prestali byť obaja so zreteľom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že im vec patrí. Dôkaz výsluchom svedkov B. Z. a A. Z. navrhol navrhovateľ vykonať až po piatich rokoch od začatia konania, keď z ich výsluchu nevyplynulo, že by odporkyňa 2 a jej manžel X. Z., narodený XX.X.XXXX, zomrelý XX.X.XXXX, následne odporca 1, boli počas vydržacej doby rušení v užívaní spornej nehnuteľnosti. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností a účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Súd musí teda zo zákona preskúmať, či skutkové tvrdenia navrhovateľa sú dôvodné, a pokiaľ ich navrhovateľ v konaní jednoznačne nepreukáže, nemôže sa na základe skutkového stavu uvedeného v návrhu domáhať požadovaného nároku. Podľa názoru súdu v konaní nebolo preukázané, že by odporkyňa 2 a jej manžel X. Z., narodený XX.X.XXXX, zomrelý XX.X.XXXX, pri užívaní pôvodnej hospodárskej budovy postavenej v roku 1960 na jeho pozemku boli neoprávneným držiteľmi. Navyše procesným dôsledkom nepreukázania neoprávnenosti držby, je v zmysle § 145 ods. 2 Stredného občianskeho zákonníka predpoklad, že ich držba bola oprávnená. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam má súd za preukázané, že vydržacia doba vo vzťahu k časti novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa nachádza nepodpivničená rozostavaná prístavba postavená v roku 2010 na základoch pôvodnej hospodárskej budovy z roku 1960, ktorá tak začala plynúť odporkyni 2 a jej manželovi X. Z., narodenému XX.X.XXXX, zomrelému XX.X.XXXX, v roku 1960, uplynula v roku 1970. Znamená to, že odporkyňa 2 a jej manžel X. Z., narodený XX.X.XXXX, zomrelý XX.X.XXXX, nadobudli vlastníctvo k časti novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa nachádza dnes nepodpivničená rozostavaná prístavba postavená v roku 2010 na základoch pôvodnej hospodárskej budovy z roku 1960, vydržaním v roku 1970. Navrhovateľ síce tvrdil, že odporcov 1., 2. upozorňoval, že stavajú na jeho pozemku, avšak toto tvrdenie napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho zákonníka nijakým spôsobom nepreukázal, keď z vykonaného dokazovania možno nanajvýš prisvedčiť jeho tvrdeniu, že odporcu 1. upozorňoval v roku 2008, že nepodpivničenú rozostavanú prístavbu realizuje na jeho pozemku. Podľa § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka je umožnené započítanie vydržacej doby pred 1.4.1983 v celom rozsahu, a to tak vlastnej, tak aj predchodcovej s tým, že vydržacia doba nemohla skončiť skôr, než uplynutím jedného roku po 1.4.1983, teda dňom 31.3.1984 s tým, že zápočet držby sa vzťahuje aj na držbu pozemkov, ktoré predtým nemohli byť vydržané. Podľa § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka možno započítať i dobu, po ktorú bola vec v oprávnenej držbe pred 1.1.1992, a to aj v prípade, že už došlo k vydržaniu pozemkov pre štát a k vzniku práva držiteľa na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov s tým, že účinky vydržania mohli nastať najskôr 1.1.1992, ak boli splnené všetky zákonné podmienky k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. V zmysle ustálenej judikatúry do držby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné pre účely vydržania započítať aj dobu, po ktorú držiteľ vec držal pred 1.1.1992, a to aj v prípade, že šlo o vec v štátnom vlastníctve. Vlastníkom nehnuteľnosti sa dňom 1.1.1992 stane ten, kto má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe po dobu desať rokov, a to aj v prípade, že stal oprávneným držiteľom pred 1.1.1992. Vo vzťahu k sporným častiam novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa dnes nachádza plot na betónových základoch s pletivom postavený v roku 1971, murovaný plot z lomového kameňa postavený v roku 1999 na pôvodných základoch z roku 1971, postavené odporkyňou 2 a jej manželom X. Z., narodeným XX.X.XXXX, zomrelým 13.9.1990, tak súd konštatuje (vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností ohľade započítania držby), že vydržacia doba im uplynula dňa 1.1.1992. Vo vzťahu k spornej časti novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa dnes nachádza podpivničená stredová prístavba postavená v roku 1987 súd konštatuje, že vydržacia doba uplynula odporkyni 2 a odporcovi 1. ako právnemu nástupcovi X. Z., narodeného XX.X.XXXX, zomrelého XX.X.XXXX, v roku 1997. Znamená to, že odporkyňa 2 a jej manžel X. Z., narodený XX.X.XXXX, zomrelý XX.X.XXXX, nadobudli vlastníctvo k časti novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa nachádza dnes plot na betónových základoch s pletivom postavený v roku 1971, murovaný plot z lomového kameňa postavený v roku 1999 na pôvodných základoch z roku 1971, vydržaním dňa 1.1.1992 a odporca 1 a odporkyňa 2 nadobudli vlastníctvo k časti novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa nachádza dnes podpivničená stredová prístavba postavená v roku 1997. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, odporkyňa 2 s manželom X. Z., narodeným XX.X.XXXX, zomrelým XX.X.XXXX, nadobudli vlastníctvo vydržaním k časti novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa nachádza dnes nepodpivničená rozostavaná prístavba postavená v roku 2010 na základoch pôvodnej hospodárskej budovy z roku 1960, vydržaním v roku 1970 a k časti novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa nachádza dnes plot na betónových základoch s pletivom postavený v roku 1971, murovaný plot z lomového kameňa postavený v roku 1999 na pôvodných základoch z roku 1971, vydržaním dňa 1.1.1992, odporca 1 a odporkyňa 2 nadobudli vlastníctvo k časti novovytvorenej parcely číslo 176/5, na ktorej sa nachádza dnes podpivničená stredová prístavba postavená v roku 1997. Právnym dôvodom oprávnenej držby bolo u odporkyne 2 dedičstvo a kúpa, u X. Z., narodeného XX.X.XXXX, zomrelého XX.X.XXXX, kúpa a u odporcu 1 dedičstvo po jeho otcovi X. Z., narodenom XX.X.XXXX, zomrelom XX.X.XXXX, ktoré skutočnosti vyplynuli z Pozemnoknižnej vložky číslo 761 pre katastrálne územie J., zo spisov čd 7378/1939, čd 1797/1958 a čd 2670/1962 a z Rozhodnutia o dedičstve číslo 3D 2656/90-10 zo dňa 20.5.1991. Ich dobrá viera vyplynula z presvedčenia, že pozemok, na ktorom sa nachádzajú sporné stavby im patrí, v nezmenenom stave ho užívali bez pochybností od výstavby pôvodného rodinného domu a v priebehu vydržacej doby sa neoboznámili so skutočnosťami, ktoré mohli objektívne vyvolať pochybnosť tom, že im pozemok nepatrí. Až v priebehu tohto konania, teda po uplynutí vydržacej doby, bol vyhotovený znalecký posudok, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že sporné stavby sa nachádzajú na pozemku, ku ktorému je vlastníctvo zapísané v katastri nehnuteľností v prospech navrhovateľa a následne bol vyhotovený aj geometrický plán na oddelenie tejto časti pozemku pre jeho presnú špecifikáciu. V konaní bolo zistené, že navrhovateľ upozorňoval odporcov 1, 2, že rozostavanú nepodpivničenú prístavbu k rodinnému domu stavajú na jeho pozemkoch nanajvýš v roku 2008 a ďalej po začatí konania v prejednávanej veci. Odporkyňa 1. s manželom X. Z., narodeným XX.X.XXXX, zomrelým XX.X.XXXX, a odporca 1 sa tak chopili držby časti susedného pozemku - v konaní novovytvorenej parcely číslo 176/5 v rozsahu, resp. vo výmere, 20 m2. Právnym titulom bol v tomto prípade nadobúdací titul k skutočne vlastneným pozemkom a tento tzv. putatívny titul je podľa názoru súdu postačujúci. Celková výmera pozemkov vo vlastníctve najskôr odporkyne 1 a jej manžela X. Z., narodeného XX.X.XXXX, zomrelého XX.X.XXXX, potom vo vlastníctve odporcov 1., 2. je 1723 m2 (234 m2 + 1489 m2), z toho výmera časti susedného pozemku 20 m2 predstavuje 1,16 %. S poukazom na pomer skutočne nadobudnutých pozemkov odporkyňou 2 s manželom X. Z., narodeným XX.X.XXXX, zomrelým XX.X.XXXX, a odporcom 1 a skutočne držaného pozemku je podľa názoru súdu takéto prekročenie plochy pri zachovaní obvyklej opatrnosti bezvýznamné a omyl vydržateľov možno považovať za omluviteľný. O omluviteľnosti právneho omylu svedčí nepochybne aj fakt, že pôvodný plot medzi pozemkami účastníkov postavený odporkyňou 2 a jej manželom X. Z., narodeným XX.X.XXXX, zomrelým XX.X.XXXX, v roku 1971 v zadnej časti záhrady zasahuje do ich vlastníctva, ako vyplynulo zo Znaleckého posudku číslo 18/2010 (plocha vyznačená zelenou farbou), teda časť záhrady odporcov 1, 2 - parcela číslo 175/2 je užívaná navrhovateľom i fakt, že časť pozemku odporcov 1., 2. je zo strany susednej parcely č. 174/1 užívaná na ich úkor vlastníkom parcely číslo 174/1, ako vyplynulo zo Znaleckého posudku číslo 18/2010 (plocha vyznačená zelenou farbou). Tieto závery znaleckého dokazovania tak nasvedčujú tvrdeniu odporcov 1, 2, že pozemky v ich vlastníctve užívali podľa ich zamerania najneskôr od výstavy rodinného domu s vedľajšími stavbami a oplotením, keď hranice pôvodnej parcely číslo 175 im boli vytýčené vo väčšom rozsahu v prospech susedných pozemkov (vyznačenie zelenou farbou v znaleckom posudku) a v menšom rozsahu na úkor pozemkov vo vlastníctve navrhovateľa (vyznačenie modrou farbou v znaleckom posudku), čo vedie súd k presvedčeniu, že nemali úmysel „zabrať“ pozemok vo vlastníctve navrhovateľa. Z vykonaného dokazovania tak dospel súd k záveru, že podmienky vydržania boli splnené. Po vyriešení predbežnej otázky vlastníctva k novovytvorenej parcele číslo 176/5 sa súd ďalej zaoberal požiadavkou navrhovateľa na odstránene sporných stavieb z novovytvorenej parcely číslo 176/5. Uvedená parcela nie vlastníctvom navrhovateľa, a preto navrhovateľ nie je ani oprávnený domáhať sa odstránenia sporných stavieb z tejto parcely. Sporné stavby nie sú ani neoprávnenými stavbami, nakoľko sa nachádzajú na pozemku, ktorý vydržali odporkyňa 1 s manželom X. Z., narodeným XX.X.XXXX, zomrelým XX.X.XXXX, a odporca 2.. Navrhovateľ poukazoval tiež na skutočnosť, že sporné stavby na novovytvorenej parcele číslo 176/5 boli postavené bez stavebného povolenia, ktoré tvrdenie považoval súd za právne irelevantné k predmetu sporu. Samotná skutočnosť, či stavebník mal stavebné povolenie alebo nemal, nie je totiž pre kvalifikáciu neoprávnenej stavby rozhodujúca a stavbu nepovolenú podľa príslušných administratívnych predpisov je potrebné odlišovať od stavby postavenej neoprávnene. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh v celom rozsahu zamietol považujúc ho za neopodstatnený. O náhrade trov konania účastníkov rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vo veci plne úspešným odporcom 1 a 2 priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2.063,68 Eur, ktoré priznané trovy právneho zastúpenia súd ďalej špecifikoval. O náhrade trov konania štátu rozhodol súd podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a vo veci neúspešnému navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu v sume 341,50 Eur, čo predstavuje preddavok na znalečné zaplatený zo štátnych rozpočtových prostriedkov v sume 200,- Eur v zmysle uznesenia č.k. 10C/142/2009-86 zo dňa 3.8.2010, znalečné zaplatené zo štátnych rozpočtových prostriedkov v sume 124,54 Eur v zmysle uznesenia č.k. 10C/142/2009-118 zo dňa 3.1.2011 a znalečné zaplatené zo štátnych rozpočtových prostriedkov v sume 16,96 Eur v zmysle uznesenia č.k. 10C/142/2009-352 zo dňa 1.3.2013. Aj proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie pôvodný navrhovateľ (zomrelý právny predchodca navrhovateľov) prostredníctvom právneho zástupcu a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a zaviazať odporcov k náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia. Namietal vyvodením z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení i nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.). Argumentoval tým, že tvrdenie odporkyne 2 o tom, že hranice pozemku odporcov mali byť vytýčené kolíkmi, ktoré tam mal umiestniť Ing. V. až keď sa postavil plot, nebolo preukázané žiadnym iným tvrdením, práve naopak, navrhovateľ predložil súdu zameranie umiestnenia svojej stavby z 30.5.1969, ktoré realizoval autorizovaný geodet Ing. Z., pričom v tomto zameraní jednoznačne absentuje zameranie plota. Na nákrese je zameraná stavby odporcov, avšak plot, ani žiadne iné deliace prvky sa na zameraní nenachádzajú. Napriek tomu odporkyňa 2 tvrdí, že niekedy 5-6 rokov od postavenia rodinného domu postavili plot a preto odstránili vytyčovacie kolíky, neuvádza pravdu. Odporkyňa neuvádza pravdu i vtedy, keď uvádza, že medzi nimi postavený plot nahradil vytyčovacie kolíky Ing. V.. Odporcovia zároveň nepopierajú vyjadrenie svedka B. Z. o tom, že dňa 30.5.1969 sa na hranici pozemkov nenachádzali žiadne vytyčovacie kolíky, ale len zadný plot, ktorý sa podľa vytýčenia nachádzal na jeho pozemku. Nie je vôbec zrejmé, prečo súd považoval výpoveď odporkyne 2 za vierohodnú a nespornú, keď výstavba plota sa v súlade so znaleckým dokazovaním, ako aj v súlade s výsluchom ostatných svedkov uskutočnila až v roku 1971, čo bolo potom, čo on nadobudol pozemok do svojho výlučného vlastníctva a po tom, čo si ho dal zamerať autorizovaným geodetom na umiestnenie rodinného domu. Navyše Ing. B. V. mu počas realizácie stavby jeho rodinného domu vykonával stavebný dozor, bol jeho rodinným príslušníkom, z čoho je zrejmé, že keď staval svoj rodinný dom v roku 1981, požiadal ho len o stavebný dozor, zameranie stavby mu nevykonával. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal i na znenie § 4 ods. 2 zák. č. 82/1948 Zb. o úprave pôsobnosti vo veciach verejného vymeriavania a mapovania a tiež na § 102 ods. 1 zák. č. 88/1950 Zb. Trestného zákona správneho. Je absolútne neprimerané a neopodstatnené domnievať sa, že Ing. B. V. vykonáva zameranie a umiestňovanie stavieb, pretože práve takto vzdelaný stavebný inžinier by podľa jeho názoru ako posledný bez potrebného oprávnenia postupoval v rozpore s platným právom a vykonával by činnosť štátneho orgánu na vlastné nebezpečenstvo a zodpovednosť. Súd ďalej vyhodnotil vyjadrenie starostu obce Mgr. Y. ako vyjadrenie, voči ktorému nemal pochybnosti. Má však za to, že starosta obce sa zrejme nemusel mýliť, keď odporcovi 1 predložil potvrdenie o tom, že bol od starších občanov obce J. informovaný, že Ing. B. V., stavebný inžinier, ... na požiadanie občanov vymeriaval hranice pozemkov v roku 1958 a neskôr..., poukazuje však na to, že toto vyjadrenie predložil starosta obce odporcovi 2, pričom nebolo adresované súdu a nebolo vyžiadané pre účely súdneho konania, pričom jemu známi niektorí starí občania obce, ktorí bezpochyby tvrdia okolnosti uvedené starostom vo vyhlásení obce sú odporkyňa 2 a I. K., čím potom nemožno okruh týchto osôb rozšíriť, pretože počas súdneho konania boli zistení len títo starší obyvatelia obce a starosta neuviedol vyjadrenia, ktorých konkrétnych obyvateľov vlastne uvádzal a preto je nutné považovať za preukázané len vyjadrenia týchto osôb za preukázané. Následne odvolateľ odcitoval § 145 ods. 1 zák. č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení platnom a účinnom do 31.3.1964 a poukázal na nález NS SR sp. zn. 4Cdo 287/2006, ako i na nálezy sp. zn. 5Cdo 49/2010, 5Cdo 30/2010, 4Cdo 162/2011, keď ďalej argumentuje, že spôsob akým sa ujali odporcovia držby sporného pozemku možno označiť za postup v rozpore s právom, pretože svojvoľné osadenie stavby na hranici svojho pozemku bez zamerania stavby alebo jej osadenia oprávnenou osobou nemožno označiť za konanie, pri ktorom bola dodržaná obvyklá miera opatrnosti odporcov. Na mieste nie je ani argument súdu, ktorý asi zrejme vyvodil z nálezu NS ČR sp. zn. 22Cdo/1398/2000 podľa ktorého, „s poukazom na pomer skutočne nadobudnutých pozemkov odporkyňou 2 s manželom X. Z. a odporcom 1 a skutočne držaného pozemku je podľa názoru súdu takéto prekročenie plochy pri zachovaní obvyklej opatrnosti bezvýznamné a omyl vydražiteľov možno považovať za ospravedlniteľný“. K výstavbe plota s betónovým základom totiž prišlo až 5 alebo 6 rokov po tom, resp. v roku 1971, čo bol postavený rodinný dom odporcov a neskôr ako bola postavená hospodárska budova, teda pri osádzaní plota už odporcovia vychádzali zo stavu osadenia hospodárskej budovy a rodinného domu. Z uvedeného nemožno vyvodzovať, že pri osádzaní hospodárskej budovy sa odporcovia odchýlili od celkovej výmery z ich pozemku len minimálne, ako to uvádza súd, pretože v tej dobe plot postavený nebol. Výklad uvedenej problematiky poskytuje aj publikácia S., Q..: Držba oprávnená, neoprávnená. Právo a zákon, rok 1992, číslo 10, strana 586. Podľa ustálenej justičnej praxe je tak prípustný len omyl v právnom stave, nie omyl v existencii práva. Držiteľ teda musí byť v právnom omyle, ktorý spočíva v právnom stave veci, ktorému právnemu omylu sa držiteľ nemohol vyhnúť pri použití obvyklej miery opatrnosti a takýto právny omyl môže byť súdom označený ako ospravedlniteľný. V justičnej praxi ako aj v teoretických úvahách zatiaľ úplne absentuje existencia skutkového omylu, ktorý by mohol byť súdom označený za ospravedlniteľný, s následkom vzniku oprávnenej držby. Toto sa javí ako logické, pretože držiteľ musí byť subjektívne presvedčený o existencii jeho práva a teda samotná existencia určitého stavu, bez ohľadu na právo nemôže byť relevantné a pre oprávnenosť držby. Tu však pokiaľ ide spôsob, akým prišlo k vstupu do držby odporcov, podľa ich posledného vyjadrenia, mal zamerať hranice pozemkov Ing. B. V., táto okolnosť sa však objektívne javí ako značne nepravdepodobná. Odporcovia odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu právneho predchodcu navrhovateľov sa písomne nevyjadrili. Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že v priebehu odvolacieho konania pôvodný navrhovateľ a zároveň odvolateľ X. Z. nar. X.X.XXXX zomrel dňa X.X.XXXX, ktorým úmrtím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.). Odvolací súd po zistení právnych nástupcov zomrelého účastníka (t.j. súčasných navrhovateľov), ktorí prejavili záujem pokračovať v konaní, posúdil v danom prípade procesnú možnosť na takéto pokračovanie s týmito nástupcami v súlade s § 107 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ podľa obsahu použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvého stupňa skutkovo a právne správne posúdil žalobný nárok na odstránenie neoprávnenej stavby. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobným návrhom uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne, presvedčivé a vyčerpávajúce písomné odôvodnenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné: Nie je možné súhlasiť s odvolacou argumentáciou, podľa ktorej z vyjadrenia odporkyne 2 má vyplývať, že hranice pozemkov mali byť vytýčené kolíkmi, ktoré tam mal umiestniť Ing. V., až keď sa postavil plot. Odporkyňa 2 počas konania tvrdila, že pozemok bol v čase uchopenia držby neoplotený a dali si ho zamerať Ing. B. V., ktorý tieto hranice určil kolíkmi v teréne, na ktorých zameraných hraniciach postavili plot a rodinný dom s vedľajšími stavbami a pozemok užívali v rozsahu zamerania. Tiež skôr tvrdila, že rodinný dom začali s manželom stavať asi rok po svadbe, stavali ho asi dva roky, plot sa postavil medzi pozemkami asi päť alebo šesť rokov potom, čo postavili starý rodinný dom. Pletivový plot sa staval až po ukončení výstavby starého rodinného domu. Je potom logické, že pokiaľ i neskôr odporkyňa uviedla, že na zameraných hraniciach pozemkov postavili plot a rodinný dom, neznamená to, že hranice pozemkov sa zameriavali až po postavení plotu. Ak aj bol súdu predložený vytyčovací nákres z 30.5.1969 realizovaný autorizovaným geodetom Ing. Horváthom, ktorý mal byť vyhotovený pre zameranie umiestnenia stavby právneho predchodcu navrhovateľov a navrhovateľky 1, z ktorého zamerania nevyplýva zameranie plota, resp. zameranie iných deliacich prvkov, pričom stavba odporcov na ňom zameraná je, z čoho sa potom má usudzovať, že plot odporcov nemohol byť postavený tak ako tvrdia, teda päť resp. šesť rokov po stavbe rodinného domu, t.j. v roku 1965 - 66, navyše keď i zo znaleckého dokazovania vyplynula výstavba plota až v roku 1971, odvolací súd z vykonaného dokazovania konštatuje skôr opak. To znamená práve to, že k výstavbe plotu predsa došlo v čase tvrdenom odporkyňou 2. Ak aj znalec ustálil osadenie plotu v roku 1971, nie je možné ponechať bez povšimnutia i jeho ďalšie konštatovania, že relevantné explicitné metódy zistenia veku betónovej konštrukcie (betónový základ plotu) mladšej ako 100 rokov (daný prípad) v znaleckej, resp. v stavebnej praxi neexistujú. Absolútny vek betónu laboratórnymi, chemickými alebo radiologickými metódami sa zistiť nedá. K takémuto skúmaniu je potrebné vykonať špeciálne vývrty vzoriek, keď náklady na takéto testy sú značne nákladné. To znamená, že ani znalecké dokazovanie s určitosťou nemôže vylúčiť i možné skoršie osadenie plota. Navyše i sám pôvodný navrhovateľ v konaní nebol jednoznačný pokiaľ išlo o údaje ohľadne stavby plota. Na pojednávaní dňa 26.11.2009 uviedol, že odporcovia plot na betónových základoch s pletivom postavili v roku 1969, na pojednávaní dňa 20.9.2012 uvádzal, že plot bol postavený v roku 1978 (časovo úplne mimo ostatných tvrdení) a na pojednávaní dňa 21.10.2014 uviedol jeho postavenie v roku 1968. Z listinného dôkazu označeného ako vytyčovací nákres zák. číslo: 762 - 0259 - 69 zase nevyplýva, že bol vyhotovený práve pre účely zamerania umiestnenia stavby právneho predchodcu navrhovateľov a navrhovateľky 1, vyplýva z neho len to, že ho vyhotovil Z./Q. dňa 24.6.1969 a k vytýčeniu parcely č. 176 pre kat. územie J. došlo dňa 30.5.1969. Naproti tomu procesná strana odporcov predložila poľný nákres s rovnakým evidenčným číslom, ktorý mal byť vyhotovený na objednávku PD Lošonec. Rozhodujúce však je to, že ani z jedného nákresu nie je možné bez bližšieho komentára s určitosťou osvedčiť, že stavba na ňom zakreslená (t.j. pôvodný rodinný dom odporcov) je ako taká čiastočne umiestnená na priľahlom pozemku, keďže táto je zakreslená presne na zelenej čiare, o ktorej navyše nie je zrejmé, že je tou pomyselnou hranicou. A pokiaľ i z nákresu nevyplýva osadenie plota, neznamená to ešte, že v skutočnosti plot v teréne nebol. Pokiaľ ide o posúdenie tvrdenia odporkyne 2, že pred začatím výstavby starého rodinného domu si pozemok dali vymerať Ing. B. V., tu odvolací súd i napriek protiargumentácii uzatvára, že túto nepovažuje za dôvodnú a ani opodstatnenú a v tomto smere nevidí relevantný dôvod odkloniť sa od vyslovených záverov súdom prvého stupňa ohľadne preukázania tejto tvrdenej skutočnosti. Ak aj bolo argumentované tým, že Ing. V. ako vzdelaný stavebný inžinier by nepostupoval v rozpore s platným právom a nevykonával by činnosť štátneho orgánu na vlastné nebezpečenstvo a zodpovednosť, neznamená to, že k zameraniu pozemku reálne nedošlo. Nič na tom nemení ani predložené čestné vyhlásenie jeho manželky o tom, že počas svojho života nevykonával žiadne geodetické ani iné zememeračské činnosti. Naopak, nepravdepodobným sa javí práve to, že by odporkyňa 2 s manželom začali stavať bez toho, aby si pozemok dali vymerať a to obzvlášť vtedy, keď stavbu umiestňovali na hranicu susedných pozemkov. Zistená odchýlka je pritom malá, navyše zistená i v zadnej časti pozemku tu už v neprospech odporcov, čo nasvedčuje práve tomu, že k zameraniu reálne došlo, i keď s minimálnymi nepresnosťami, čo však odzrkadľuje práve obdobie jeho uskutočnenia, technické vymoženosti tejto doby ako i rozsah odchýlky. Namietaný listinný dôkaz, z ktorého súd prvého stupňa pri rozhodovaní i vychádzal a to čestné vyhlásenie starostu obce korešponduje s tvrdeniami odporcov, predovšetkým odporkyne 2, pričom odvolacie námietky vo vzťahu k nemu odvolací súd považuje za irelevantné, bez bližšej potreby sa nimi vôbec zaoberať. Napokon podľa odvolacieho súdu odporkyňa 2 s manželom boli dostatočne a primerane obozretní pri uchopení držby spornej časti nehnuteľnosti, ktorú si dali pred začatím výstavby ich rodinného domu zamerať, a i keď si hneď neobjednali geodeta a zameranie nebolo úplne presné, odchýlka bola bez zmerania nerozoznateľná a právny predchodca navrhovateľov oproti tomu užíval porovnateľný úsek priľahlého pozemku odporcov v jeho zadnej časti, preto odporcov, predovšetkým odporkyňu 2 a jej zomrelého manžela možno považovať za primerane opatrných, bez ľahkovážnosti, z čoho je možné vyvodiť i ich dobromyseľnosť ako i ospravedlniteľnosť ich omylu. Vzhľadom na uvádzané potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné, nedôvodné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania vysporiadavať sa i s ďalšou odvolacou argumentáciou, ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) potvrdil. V odvolacom konaní plne úspešným odporcom vzniklo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešným navrhovateľom. Keďže si odporcovia náhradu trov odvolacieho konania návrhom neuplatnili, nebola im odvolacím súdom s poukazom na ust. § 151 ods. 1 O.s.p. priznaná. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.