Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/236/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109230856 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2109230856.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: T. F., podnikajúci pod obchodným menom Peter Beško, miesto podnikania Kukučínova 52, Smolenice, IČO: 37 036 394, zastúpený: JUDr. Miloš Chrenko, advokát, Hlavná 23, Trnava, proti odporkyni: A. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX/ XX, L., zastúpená: Mgr. Milan Petráš, advokát, Einsteinova 23, Bratislava, o zaplatenie 496,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 21. novembra 2014, č.k. 14C/21/2010-206, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa tento proti odporkyni domáhal zaplatenia sumy 496,58 eur s príslušenstvom s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 223 ods. 1 a § 225 ods. 1 Zákonníka práce, keď na základe vykonaného dokazovania mal súd výpoveďou účastníkov konania a listinnými dôkazmi preukázané, že v prevádzke čerpacej stanice navrhovateľa bola vykonaná kontrola Daňovým úradom Trnava, pri ktorej bolo zistené porušenie povinností vyplývajúcich z vyhlášky o spôsobe vedenia evidencie tržieb elektronickou registračnou pokladnicou, keď pri kontrolnom nákupe nebola použitá elektronická registračná pokladnica. Pre porušenie tejto povinnosti bola navrhovateľovi uložená pokuta vo výške 15.000 Sk rozhodnutím daňového úradu, ktoré mu bolo doručené dňa 05.12.2003 a ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.12.2003. V zmysle tohto rozhodnutia navrhovateľ zaplatil na účet daňového úradu dňa 06.10.2008 pokutu vo výške 14.960 Sk (496,58 eur). Zo svedeckej výpovede kontrolóra Daňového úradu Trnava súd zistil, že porušenia povinnosti v súvislosti s nezaevidovanou platbou registračnou pokladnicou pri kontrole sa mala dopustiť žena vo veku do 40 rokov. Tieto skutočnosti neboli v konaní medzi účastníkmi konania sporné. Spornými však aj po vykonanom dokazovaní v navrhnutom rozsahu zostali skutočnosti, či tou osobou, ktorá porušila povinnosť zaevidovať tržbu bola odporkyňa, alebo iná žena. V konaní bola vypočutá svedkyňa F. F., manželka navrhovateľa, ktorá uviedla, že na čerpaciu stanicu prichádzala len vtedy, keď tam bol navrhovateľ, pričom nevykonávala tu žiadne činnosti a nikdy nevydávala blok z registračnej pokladnice. Naproti tomu svedkyne L. T. a R. Q. zhodne vypovedali, že manželku navrhovateľa, F. F., bežne videli na čerpacej stanici aj v neprítomnosti navrhovateľa. Po takto vykonanom dokazovaní a v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami súd dospel k záveru, že v konaní bol jednoznačne preukázaný vznik škody na strane navrhovateľa, neboli však jednoznačne preukázané ďalšie predpoklady vzniku jeho nároku na uplatnenie náhrady škody práve voči odporkyni, a to porušenie právnej povinnosti zo strany odporkyne, a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti odporkyňou a vznikom škody. Ako súd uviedol už aj vyššie, tak zavinenie, ako aj vznik príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody je základným predpokladom pre úspešné uplatnenie si náhrady škody. O existencii príčinnej súvislosti a existencii zavinenia pritom nestačí iba pravdepodobnosť, keď tieto podmienky musia byť vždy s istotou preukázané. Akonáhle však bolo v tomto konaní svedeckými výpoveďami svedkýň L. T. a R. Q. preukázané, že na čerpacej stanici sa okrem odporkyne nachádzala a pohybovala v neprítomnosti navrhovateľa aj iná žena, a to manželka navrhovateľa, vznikli pochybnosti o tom, že počas daňovej kontroly sa mohla nachádzať na čerpacej stanici len odporkyňa, ktorá bola jedinou zamestnankyňou navrhovateľa v tej dobe. Svedok Y. H. uviedol, že počas daňovej kontroly nebola tržba zaevidovaná ženou vo veku do 40 rokov. S poukazom na vyššie prezentované vyjadrenie svedkýň o tom, že v predajni čerpacej stanice sa pohybovala aj manželka navrhovateľa, ktorá mala v čase konania daňovej kontroly 37 rokov, sa popis svedka H. môže hodiť aj na manželku navrhovateľa. Súd nemal v priebehu konania jednoznačne preukázané, či sa v čase daňovej kontroly na čerpacej stanici nachádzala odporkyňa, alebo priamo manželka navrhovateľa, poukazuje však na to, že akonáhle v konaní vznikla pochybnosť o tom, že porušiť povinnosť zaevidovať tržbu mohla aj iná žena vo veku do 40 rokov ako odporkyňa, nemal súd jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že porušenia povinnosti, v príčinnej súvislosti s ktorou vznikla navrhovateľovi škoda, sa dopustila práve odporkyňa. Z toho dôvodu, že tieto dva predpoklady, ktoré patria medzi základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody, neboli bez akýchkoľvek pochybností v konaní preukázané, nebolo možné návrhu voči odporkyni vyhovieť. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne F. F., súd zobral do úvahy jej vzťah k navrhovateľovi a možný záujem na výsledku konania, keďže sa jedná o manželku navrhovateľa. Táto svedkyňa však vo svojej výpovedi uviedla, že počas toho, ako sa na čerpacej stanici zastavila, nevykonávala žiadne činnosti a nevydávala bloky z registračnej pokladnice, pričom práve táto činnosť, nevydanie bloku z registračnej pokladnice, bolo tým porušením právnej povinnosti, v príčinnej súvislosti s ktorou bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť pokutu. V konaní vznikli aj ďalšie pochybnosti, a to ohľadom toho, či bola navrhovateľovi uložená pokuta, zaplatenia ktorej sa predmetným návrhom domáha, v dôsledku vykonanej kontroly dňa 21.10.2003, keď v samotnom rozhodnutí daňového úradu bola uvedená kontrola, ktorá mala byť u navrhovateľa vykonaná dňa 11.11.2003. Aj keď navrhovateľ poukazoval na to, že mohlo ísť o preklep, prípadne o chybu pri opise, súd musel vychádzať z toho, že pokiaľ nie je preukázané, že k takejto chybe naozaj došlo, v rozhodnutí je uvedený iný dátum kontroly, ktorý nie je zhodný s tvrdením navrhovateľa o tom, že mu bola vykonaná kontrola dňa 21.10.2003. Rovnako tak, ako sa mohlo jednať o chybu pri opise, mohla nastať aj situácia, že v rozhodnutí daňového úradu bol uvedený správny dátum (11.11.2003), a teda že u navrhovateľa sa konala aj ďalšia daňová kontrola, najmä keď túto skutočnosť nevyvrátili ani ďalšie oznámenia Daňového úradu Trnava, ktoré si vzájomne protirečili v tvrdení, že ďalšia kontrola u navrhovateľa v roku 2003 vykonaná nebola a v tom, že sa v daňovom spise z tohto obdobia listinné doklady fyzicky nenachádzajú. Presný deň konania kontroly, pri ktorej bolo zistené porušenie povinnosti ohľadom používania registračnej pokladne, súd nemal preukázaný ani zápisnicou z miestneho zisťovania, keď tento listinný doklad, z ktorého by okrem iného bolo zrejmé aj meno osoby, ktorá tržbu počas kontroly nezaevidovala, nemal k dispozícii navrhovateľ, ani Daňový úrad Trnava. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preukázané vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že návrh je potrebné ako nedôvodný zamietnuť, keď navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázať súdu existenciu predpokladov pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody, a to najmä porušenie právnej povinnosti osobou odporkyne, ako aj príčinnej súvislosti porušenia právnej povinnosti a vznikom škody. Tieto skutočnosti medzi účastníkmi zostali aj naďalej sporné, a to aj po vykonanom dokazovaní v navrhnutom rozsahu, keď na preukázanie svojich tvrdení navrhovateľ vykonanie ďalších dôkazov nenavrhoval. Na základe týchto skutočností teda možno jednoznačne vyvodiť záver, že neboli naplnené všetky predpoklady na vznik zodpovednosti odporkyne za škodu tak, ako sú vyžadované právnymi predpismi, a preto odporkyňa ani nie je za vznik škody zodpovedná. O náhrade trov konania súd rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. samostatným rozhodnutím. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec i nesprávne právne posúdil. Úvahy súdu, že nie je jednoznačne preukázané, kto bol osobou, ktorá sa porušenia zákonnej povinnosti dopustila, považoval za absurdné a špekulatívne. Podľa jeho názoru v konaní bolo totiž bez pochybnosti preukázané, že odporkyňa bola jeho zamestnankyňou a nebolo ani sporné, že on v danom období nemal žiadnu inú zamestnankyňu a taktiež bolo nesporné, že na pozícii predavača v predajni čerpacej stanice sa s odporkyňou striedali tak, že jeden týždeň nepretržite pracovala odporkyňa a druhý týždeň on, pričom iný nemal oprávnenie vykonávať prácu predavačky, obsluhovať pokladňu a zákazníkov, a kontrolóri daňového úradu teda mohli v prevádzke natrafiť buď na neho, alebo na odporkyňu. Ak teda Y. H., kontrolór daňového úradu, vykonávajúci kontrolný nákup, vypovedal ako svedok tak, že ho obsluhovala mladá žena do 40 rokov, je zrejmé, že mohla byť len a jedine odporkyňa. Odporkyňa sa po tejto výpovedi svedka snažila jasne, účelovo a naivne spochybniť svoju identifikáciu ako osoby, ktorá porušila zákonnú povinnosť, argumentom, že v prevádzkarni sa pohybovali aj iné ženy vo veku 40 rokov, na ktoré mohol sedieť popis svedka, a touto osobou mala byť jeho manželka F. F.. Uviedol, že je samozrejmé, že v predajni ako na verejne prístupnom mieste kontrolóri daňového úradu mohli stretnúť množstvo ľudí a medzi nimi mohlo byť aj viacero mladých žien vo veku do 40 rokov, rovnako je však zrejmé, že kontrolórov ako fiktívnych zákazníkov mohla obsluhovať len osoba, ktorá mala oprávnenie vystupovať ako predavačka, teda predávať tovar, prijímať platby a manipulovať s pokladňou. Takýmito osobami bol len on a odporkyňa, nikto iný. Jeho manželka takéto oprávnenie nemala a ani takúto činnosť nikdy nevykonávala. Jeho manželka ako svedkyňa sa jasne vyjadrila, keď vypovedala, že na čerpaciu stanicu chodila len spolu s ním, respektíve za ním v dobe, keď tam práve pracoval, naopak, nemala žiaden dôvod navštevovať prevádzkareň sama. Jasne vypovedala, že na čerpacej stanici žiadne činnosti nevykonávala, neobsluhovala registračnú pokladňu a nevydávala z nej bloky. V čase daňovej kontroly v prevádzke prítomná nebola a o tejto skutočnosti sa dozvedela až sprostredkovane od neho. Bolo potom zarážajúce, že súd uveril výpovediam svedkyne Q. a T., ktoré vypovedali tak, že jeho manželku na čerpacej stanici videli, a to i samú. Súd pritom prehliadol, že obe svedkyne boli priateľky odporkyne, ktoré ju chodili navštevovať aj v práci, ktoré priateľský vzťah s odporkyňou priznali. Ak aj súd akceptoval dôveryhodnosť priateliek odporkyne ako svedkýň a pravdivosť ich výpovedí, ani z nich nemožno dovodiť záver, že jeho manželka zvykla obsluhovať zákazníkov a registračnú pokladňu. Podľa jeho názoru zo všetkých jednotlivých dôkazov v ich súhrne a vzájomnej súvislosti možno bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu o tom, že to bola práve odporkyňa, ktorá v daný deň obsluhovala kontrolórov daňového úradu a pri kontrolnom nákupe porušila svoju zákonnú povinnosť. Priamo v dôsledku protiprávneho konania odporkyne, ktorá porušila svoju zákonnú povinnosť zaevidovať tržbu registračnou pokladnicou, mu bola uložená pokuta, ktorú zaplatil, čím mu vznikla majetková škoda. Jedinou príčinou vzniku škody tak bolo porušenie povinnosti odporkyňou, a teda príčinná súvislosť medzi týmto opomenutím a vznikom škody je jednoznačná, priama a bezprostredná. Súd mal tiež pochybnosť o tom, či pokuta, ktorá mu bola uložená, sa vzťahovala práve ku kontrole vykonanej v jeho prevádzke dňa 21.10.2003, keď poukázal na rozdielnosť dátumov na jednotlivých listinách daňového úradu. Mal za to, že tieto pochybnosti boli jednoznačne samotným Daňovým úradom Trnava vyvrátené. Dňa 21.10.2003 prišla do jeho prevádzkarne daňová kontrola z Daňového úradu Trnava a vykonala kontrolu dodržiavania ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a vyhlášky MF SR č. 55/1994 Z.z. o spôsobe vedenia evidencie tržieb elektronickou registračnou pokladnicou. Pri tomto úkone namieste bola spísaná zápisnica, ktorú síce Daňový úrad Trnava predložiť nevedel, avšak tento úkon bol podkladom pre ďalší úkon, ktorým bolo ústne pojednávanie na daňovom úrade, na ktoré bol predvolaný a kde sa vyjadroval k okolnostiam porušenia zákona zisteným kontrolou na mieste, pričom zápisnicu o tomto ústnom pojednávaní zo dňa 11.11.2003 súdu predložil. V nadväznosti na to mu bola rozhodnutím Daňového úradu Trnava č. 649/230/123753/03/Pol zo dňa 21.11.2003 uložená pokuta vo výške 15.000 Sk, ktorú po započítaní preplatku na dani dňa 06.10.2008 zaplatil vo výške 14.960 Sk (496,58 eur). Podľa jeho názoru je teda jednoznačné a nesporné, že pokuta mu bola uložená v dôsledku porušenia zákona zisteného pri miestnom zisťovaní (kontrolnom nákupe) dňa 21.10.2003 a pochybnosti prvostupňového súdu sú tak absolútne nedôvodné. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrila odporkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Odvolanie navrhovateľa v danej veci považovala za neopodstatnené, stotožnila sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa a považovala ho za správne. Napadnuté rozhodnutie podľa jej názoru spĺňa všetky náležitosti stanovené príslušnými právnymi predpismi, je po všetkých stránkach jednoznačne zrozumiteľné, logicky a právne zdôvodniteľné, a v konečnom dôsledku aj absolútne presvedčivé. Bola presvedčená, že súd môže svoje rozhodnutie založiť len na skutočnostiach, ktoré boli v konaní preukázané s vysokou mierou pravdepodobnosti, až na hranici istoty. V civilnom konaní by preto na neúspech žaloby postačovať, aby odporca relevantne spochybnil tvrdenia navrhovateľa tak, že nebudú z pohľadu súdu preukázané s pravdepodobnosťou na hranici istoty, čo je jednoznačne aj daný prípad. Poukázala na to, že daňový úrad objektívne nie je schopný vydať potvrdenie o tom, že u navrhovateľa nebola vykonaná iná kontrola, keď poklad, na základe ktorého by toto tvrdenie mohlo daňový úrad preukazovať - archivovaná zápisnica, neexistuje, a preto aj tvrdenie daňového úradu, o ktoré sa navrhovateľ opiera, je absolútne irelevantné. Argumentácia navrhovateľa svedčí o tom, že príčinnú súvislosť stavia len na pravdepodobnosti, bez preukázania priameho pôsobenia príčiny a následku. Poukázala tiež na to, že náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti nesmie presiahnuť tretinu skutočnej škody a nesmie byť vyššia ako tretina odmeny dohodnutej za vykonanie tejto práce, okrem prípadov § 182 až 185. Tvrdenia navrhovateľa o tom, že ona spôsobila škodu úmyselne, považovala za nekonzistentné, účelovú a nepodložené. Navrhovateľ najprv vo svojom návrhu na začatie konania tvrdil, že ide o nedbanlivostné zavinenie, pričom podobne sa vyjadroval navrhovateľ aj pri ústnom pojednávaní na Daňovom úrade Trnava a až v dôsledku jej vyjadrenia k návrhu zmenil tvrdenia o nedbanlivostnom zavinení a účelovo začal tvrdiť, že jej zavinenie bolo úmyselné (minimálne vo forme nepriameho úmyslu). Navrhovateľ sa však jej úmysel ani preukazovať nesnažil, keďže nenavrhol nijaký dôkaz, z ktorého by bolo možné usudzovať, že jej konanie možno považovať za úmyselné. Navrhla priznať náhradu trov odvolacieho konania titulom trov právneho zastúpenia. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 14C/21/2010 je zaplatenie sumy 496,58 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody. V predmetnej právnej veci súd prvého stupňa po prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 02.02.2011, č.k. 14C/21/2010-86, ktorým návrh navrhovateľa zamietol a navrhovateľovi uložil zaplatiť odporkyni náhradu trov konania v sume 319,38 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku do rúk jej advokáta. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 100 ods. 1, § 101 a § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 21.10.2003 bola Daňovým úradom Trnava vykonaná v prevádzke čerpacej stanice navrhovateľa kontrola, pri ktorej bolo zistené, že odporkyňa ako pracovníčka navrhovateľa nezaevidovala tržbu elektronickou registračnou pokladnicou, za čo bola navrhovateľovi uložená pokuta vo výške 15.000 Sk rozhodnutím daňového úradu, ktorému bolo doručené dňa 05.12.2003 a ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.12.2003. V zmysle tohto rozhodnutia bolo povinnosťou navrhovateľa zaplatiť pokutu do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, teda rozhodnutie sa stalo splatným dňa 21.01.2004, pričom navrhovateľ pokutu zaplatil až dňa 06.10.2008 po tom, ako bol daňovým úradom na zaplatenie vyzvaný výzvou zo dňa 26.09.2008. Súd dospel k záveru, že je potrebné prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania nároku navrhovateľa, nakoľko k porušeniu povinnosti, v dôsledku čoho bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť pokutu, došlo dňa 21.10.2003 a o uložení pokuty v konkrétnej výške 15.000 Sk rozhodol Daňový úrad Trnava dňa 21.11.2003, ktoré rozhodnutie bolo doručené navrhovateľovi a nadobudlo právoplatnosť dňa 22.12.2003. Z ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V danej veci sa navrhovateľ o škode, teda o majetkovej ujme vyčísliteľnej v peniazoch, dozvedel doručením rozhodnutia o uložení pokuty zo dňa 21.11.2003, ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa 05.12.2003 a nadobudlo právoplatnosť dňa 22.12.2003, v ktorom bola uvedená výška pokuty 15.000 Sk, pritom vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá, nadobudol navrhovateľ podľa názoru súdu už v skoršom období, pretože ako vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní, už pri prerokovaní zápisnice z miestneho zisťovania počas daňovej kontroly vykonanej dňa 21.10.2003 sa navrhovateľ ako daňový subjekt vyjadroval ku konaniu odporkyne ako svojej zamestnankyne. Z vyššie uvedeného preto súd dospel k záveru, že od dátumu doručenia rozhodnutia o uložení pokuty začala navrhovateľovi plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá sa v zmysle ustanovenia § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka skončila dňa 05.12.2005. Objektívna premlčacia doba začala v danej veci plynúť v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka od udalosti, z ktorej škoda vznikla. Ak teda škoda vznikla v súvislosti s porušením povinnosti odporkyne zaregistrovať tržbu do elektronickej pokladne udalosťou, z ktorej škoda vznikla, je vykonanie daňovej kontroly dňa 21.10.2003, pri ktorej počas kontrolného nákupu nebol odporkyňou vydaný pokladničný doklad. Objektívna premlčacia lehota preto začala plynúť dňa 21.10.2003 a skončila dňa 21.10.2006, uplynutím troch rokov, nakoľko v danom prípade nešlo o škodu spôsobenú úmyselne. Z týchto skutočností teda vyplýva, že navrhovateľ si mohol svoj nárok uplatniť najneskôr do 05.12.2005, keďže návrh bol na súde podaný až dňa 18.12.2009, súd ho zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vo veci úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia. V dôsledku v zákonnej lehote podaného odvolania zo strany navrhovateľa odvolací súd uznesením zo dňa 23.07.2012, č.k. 11Co/215/2011-106 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, keď uviedol, že subjektívna premlčacia doba sa odvíja od doby, kedy má poškodený vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Jej začiatok sa viaže k okamžiku, keď poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že na jeho úkor došlo ku škode (nie teda len o proti právnom úkone, či o škodnej udalosti) a kto za ňu zodpovedá. To predpokladá, že sa poškodený dozvedel o tom, že mu vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch, ako aj i o zodpovednom subjekte. Dozvedieť sa o škode znamená, že sa poškodený dozvie o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, že možno právo na jej náhradu dôvodne uplatniť na súde. Vedomosť poškodeného o osobe škodcu sa tak viaže k okamžiku, kedy obdržal informáciu, na ktorej základe si môže vytvoriť záver, ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná. Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Rozoznávame skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku poškodeného. S poukazom na uvedené dal odvolací súd za pravdu odvolateľovi, ktorý správne poukázal, že ku vzniku nedošlo už samotným rozhodnutím daňového úradu o uložení pokuty, ale až zaplatením uloženej pokuty, keď nepochybne došlo k zmenšeniu jeho majetku. S poukazom na to odvolací súd nepovažoval záver súdu prvého stupňa o premlčaní nároku navrhovateľa na nahradenie škody za správny. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa a vzhľadom na to, že tento ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Niekedy môže byť sporné, ktorý z účastníkov má dôkazné bremeno. Zásadne však nemožno uložiť dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, ktoré urobila druhá strana. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihnú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyznelo tak, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, v dôsledku čoho bolo potrebné jeho návrh zamietnuť. Zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca, ale aj zavinenie a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady, medzi ktoré patrí: protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia pracovného pomeru, a to, že ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne uviedol, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, pričom závery, ku ktorým dospel prvostupňový súd, možno považovať za logické a vecne správne. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, pretože ani súd prvého stupňa o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. nerozhodoval a o trovách konania (i odvolacieho) rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.