Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/611/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111217636 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2111217636.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: VOLKSWAGEN Finančné služby Slovensko s.r.o., Vajnorská 98, Bratislava, IČO: 31 341 438, zastúpeného advokátskou spoločnosťou: NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska kancelária, s.r.o., Cintorínska 3/A, Bratislava, IČO: 35 874 465, proti odporcovi: W. O., nar. XX.XX.XXXX, S. XXX/XX, S. - S. S., zastúpený advokátskou spoločnosťou: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Námestie SNP 3, Trnava, IČO: 36 857 548, o zaplatenie 5.514,39 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 17C 176/2011-198 zo dňa 8. apríla 2015 vo výrokoch I. - o určení neplatnosti zmluvnej podmienky, III. - v zamietajúcej časti a na odvolanie odporcu vo výrokoch II. - vo vyhovujúcej časti a IV. - o náhrade trov konania, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd výrokom I. určil, že zmluvná podmienka dojednaná v zmluve o finančnom leasingu nového vozidla č. 624004 zo dňa 04.01.2008 v spojení so Všeobecnými podmienkami zmluvy o finančnom leasingu motorového vozidla k leasingovej zmluve č. 624004 zo dňa 04.01.2008, uvedená v článku VII. bod 24 Všeobecných podmienok zmluvy o finančnom leasingu v znení: ,,V prípadoch predčasného ukončenia leasingu z ostatných dôvodov je prenajímateľ oprávnený požadovať od nájomcu finančný výnos (FV), vypočítaný nasledovne: čistá súčasná hodnota súčtu leasingových splátok odo dňa predčasného ukončenia leasingu do dňa riadneho ukončenia leasingu diskontovaná (počítaná) s 1 ročným BRIBIDom platným v deň vyhotovenia finančného vyrovnania, ponížená o hodnotu nesplatnej istiny (otvorenej kapitálovej časti pohľadávky) a1, a2, ..., an - leasingové splátky od predčasného splatenia do riadnej splatnosti podľa splátkového kalendára, u - úroková miera - 1 ročný BRIBID, i- nesplatná istina (otvorená kapitálová časť pohľadávky), n - počet splátok od predčasného ukončenia do riadneho ukončenia FV = a1/(1 +u)^1 + a2 /(1 +u)^2 + ... + an /(1 +u)^n - i," je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky. Výrokom II. odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.861,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.861,40 eur od 15.03.2011 do zaplatenia všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom III. vo zvyšku súd návrh zamietol a napokon výrokom IV. navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 801,88 eur a náhradu iných trov konania v sume 107,35 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám jeho právneho zástupcu odporcu. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil citáciou § 52 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 04.01.2008, § 53 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 04.01.2008, § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 5 v znení účinnom k 04.01.2008, § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. g), h), i), j), k) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 04.01.2008, § 4 ods. 3, ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 04.01.2008, § 262 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom k 04.01.2008, § 389 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom k 04.01.2008, § 630 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v znení účinného k 04.01.2008, § 497, 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinného k 04.01.2008, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom k 15.03.2011, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 15.03.2011, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 15.03.2011 a vecne tým, že navrhovateľ uzatvoril s odporcom dňa 4.1.2008 zmluvu o finančnom leasingu nového vozidla č. 624004, súčasťou ktorej boli všeobecné podmienky zmluvy o finančnom leasingu (VPZFL). Na základe predmetného záväzkového vzťahu navrhovateľ prenajal odporcovi motorové vozidlo typu: VW Passat, model: HIGHLINE, číslo karosérie: WVWZZZ3 CZ7P056551, rok výroby 2008. V zmluve boli dohodnuté lízingové splátky a splátky poistného. Podľa zmluvy cena vozidla s DPH bola 1.079.900 Sk, t. j. 35.856,11 eura, vopred zaplatená časť obstarávacej ceny 20% bola s DPH 215.980 Sk, t. j. 7.169,22 eura, výška mesačnej lízingovej splátky spolu s poistením bola 22.163,80 Sk, t. j. 735,70 eura, spracovateľský poplatok pri uzavretí zmluvy bol 12.850,80 Sk, t. j. 426,57 eura a dĺžka splátkového obdobia bola 60 mesiacov. V zmysle článku III., bod 3.4. zmluvy, súčasťou zmluvy bol tiež splátkový kalendár. Podľa článku III., bod 3.7. zmluvy, zmluvné strany sa v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že zmluva sa bude spravovať právnou úpravou Obchodného zákonníka. Odporca predmet lízingu prevzal na základe preberacieho protokolu zo dňa 4.1.2008. V zmysle zmluvy a VPZFL teda navrhovateľ ako vlastník predmetu lízingu uvedené motorové vozidlo odporcovi prenajal s tým, že po splatení predmetu leasingu spolu s príslušenstvom v zmysle lízingovej zmluvy, odporca následne bezodkladne nadobudne vlastnícke právo k predmetu leasingu. Podľa prehľadu splátok prijatých na zmluve, odporca od 15. splátky lízing nesplácal pravidelne a vo výške určenej v lízingovej zmluve, preto navrhovateľ vzhľadom na to, že sa odporca dostal do nedoplatku na lízingových mesačných splátkach, ktoré presiahli výšku dvoch mesačných splátok, oznámil odporcovi listom zo dňa 5.11.2009 predčasné ukončenie lízingu odvolávajúc sa na článok VII. bod 4 VPZFL. Odporcu zároveň vyzval na vrátenie predmetu lízingu. Odporca oznámenie o predčasnom ukončení lízingu spolu s oznámením o účtovaní poplatkov za mimosúdne inkaso pohľadávok prevzal dňa 11.11.2009. Odporca predmet lízingu dobrovoľne protokolárne odovzdal zástupcovi navrhovateľa dňa 4.12.2009. Navrhovateľ následne pristúpil k predaju predmetu lízingu, za tým účelom si dal vyhotoviť znalecký posudok. Navrhovateľ vykonal finančné vysporiadanie predčasne ukončenej zmluvy, v ktorom zúčtoval svoje finančné nároky a pohľadávky, ktoré mu voči odporcovi zo zmluvy vznikli oproti úhradám vykonaným odporcom. Na základe finančného vysporiadania si navrhovateľ listom zo dňa 25.2.2011 uplatnil voči odporcovi nárok vo výške 5.514,39 eura, pozostávajúci zo súčtu neuhradených splátok lízingu v sume 1.857,75 eura, nesplatnej časti istiny 15.782,37 eura, finančného výnosu v sume 1.331,48 eura a nákladov súvisiacich s predčasným ukončením v sume 593,21 eura, od ktorého súčtu v celkovej výške 19.564,81 eura odpočítal sumu získanú navrhovateľom za odpredaj predmetu lízingu vo výške 14.050,42 eura. Súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že navrhovateľ si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z lízingovej zmluvy splnil, t. j. odporcovi predmet lízingu poskytol do užívania, s právom po riadnom uhradení dohodnutých lízingových splátok nadobudnúť k predmetu lízingu vlastnícke právo. Odporca si však svoje povinnosti zo zmluvy riadne neplnil, keďže prestal uhrádzať lízingové splátky v dohodnutej výške. Preto navrhovateľ v zmysle čl. VII bod 4 VPZFL, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, dňa 5.11.2009 pristúpil k predčasnému ukončeniu lízingu. Predčasným ukončením zmluvného vzťahu vznikla odporcovi ako nájomcovi v zmysle čl. VII bod 14 VPZFL, povinnosť vrátiť navrhovateľovi predmet lízingu a v zmysle čl. VII bod 24 VPZFL uhradiť nároky prenajímateľa súvisiace s predčasným ukončením zmluvy, t. j. v zmysle daného bodu VPZFL uhradiť splátky splatné pred predčasným ukončením lízingu a neuhradené nájomcom, uhradiť nesplatnú časť istiny prenajímateľom financovanej pohľadávky, zaplatiť finančný výnos ako aj všetky náklady prenajímateľa súvisiace s predčasným ukončením lízingu a sumy poistného do momentu zániku poistenia. Lízingová zmluva, ktorú veriteľ uzatvoril so spotrebiteľom spadá do pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch, ak zmluva zabezpečuje prevod vlastníckeho práva (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sžo 106/2007), čo je aj daný prípad. Posudzovaný právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou o finančnom leasingu nového vozidla zo dňa 4.1.2008 je teda od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, ale aj podľa právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, t. j. ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a ustanovenia z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keď súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch vylučovali. Ako už bolo vyššie uvedené, predmetná lízingová zmluva zabezpečovala prevod vlastníckeho práva na lízingového nájomcu. Preto predmetná zmluva a jej všeobecné podmienky spadajú pod súdnu kontrolu prijateľnosti zmluvných podmienok v zmysle Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ako aj ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd je teda povinný z úradnej povinnosti prihliadať a náležite zhodnotiť prijateľnosť zmluvných podmienok tejto spotrebiteľskej zmluvy. Navyše z predložených listinných dokladov ako aj výpovede odporcu je zrejmé, že obsah zmluvy a jej všeobecných podmienok bol vopred pripravený a daný navrhovateľom bez možnosti odporcu privodiť akúkoľvek ich zmenu. Zmluva o finančnom leasingu nového vozidla, má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy, t. j. ku dňu 4.1.2008. Predmetná zmluva však neobsahuje v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g), h), i), j), k) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 4.1.2008, základné obsahové náležitosti, a to podľa písm. g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, h) ročnú úrokovú sadzbu; i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2. V takomto prípade sa spotrebiteľský úver poskytnutý navrhovateľom odporcovi považuje v zmysle ustanovenia § 4 ods. 3 posledná veta Zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Navrhovateľ sa v konaní bránil tým, že výška úroku bola uvedená v splátkovom kalendári, ktorý tvorí prílohu tejto zmluvy. Uviedol, že splátkový kalendár bol odporcovi posielaný poštou, pretože zmluva bola uzatvorená u sprostredkovateľa, ktorý nemal možnosti na to, aby takýto splátkový kalendár vyhotovil, preto bol splátkový kalendár po podpise zmluvy ihneď posielaný zo sídla navrhovateľa. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o údaj o ročnej úrokovej sadzbe, v splátkovom kalendári je uvedený výpočet úroku na daný mesiac, nie je tam uvedená ročná úroková sadzba. Navrhovateľ predložil splátkový kalendár zo dňa 4.1.2008, avšak odporca v konaní poprel, že by predmetný splátkový kalendár obdržal, uviedol, že tento nebol priložený k zmluve, odporca mal k dispozícii iba tie doklady, ktoré podpísal, predmetný splátkový kalendár ním nie je podpísaný. V tomto smere pokiaľ ide o doručenie splátkového kalendára odporcovi, súd dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, povinnosť preukázať svoje tvrdenie o doručení splátkového kalendára odporcovi a teda preukázať, že predložený splátkový kalendár bol súčasťou uzatvorenej zmluvy. Navyše Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby výška úroku bola uvedená priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, je to podstatná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a základná a nevyhnutná informácia pre spotrebiteľa, aby vedel posúdiť výhodnosť spotrebiteľského úveru. V splátkovom kalendári, ktorý predložil navrhovateľ navyše ani nie je uvedený údaj o ročnej úrokovej sadzbe, je tam uvedená len položka finančný výnos, ktorý má byť podľa navrhovateľa úrokom a ktorý bol vypočítaný osobitne pre každú splátku na daný mesiac. Z uvedeného je teda jednoznačné, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala údaj o ročnej úrokovej sadzbe. Zároveň v čase uzatvorenia zmluvy už platilo ustanovenie § 4 ods. 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Ďalej súd zistil, že zmluva neobsahovala ani údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď obsahovala iba údaj o počte splátok (60). Navrhovateľ dôvodil, že konečná splatnosť úveru vyplýva zo splátkového kalendára. Avšak skutočnosť, že splátkový kalendár bol súčasťou zmluvy a že bol doručený odporcovi navrhovateľ v konaní nepreukázal. Zmluva teda neobsahovala ani údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky - istina + výnos, spolu s poistením v sume 22.163,80 Sk, teda nie je tam uvedený údaj, aká časť z tejto sumy každý jednotlivý mesiac predstavuje istinu, úrok a ani aká časť je započítaná na poplatky, nie sú v nej uvedené termíny jednotlivých splátok. Účelom zavedenia uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo docieliť to, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje povinnosti. Uvedené nemôže plniť údaj o splatnosti prvej splátky a počte splátok. Konečná splatnosť musí byť určená konkrétne tak, aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi, zároveň musí vopred vedieť a mať predstavu o tom akým spôsobom sa budú ním hradené splátky započítavať na istinu, úroky a iné poplatky. Zmluva ďalej neobsahovala Zákonom o spotrebiteľských úveroch požadovaný údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov, hoci navrhovateľ uvádzal, že sú uvedené v splátkovom kalendári, tento uvedené údaje neobsahuje. Vzhľadom na absenciu uvedených podstatných náležitostí, je poskytnutý úver podľa ustanovenia § 4 ods. 3 posledná veta Zákona o spotrebiteľských úveroch, bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že navrhovateľ nemá nárok na zaplatenie úroku ani žiadnych poplatkov, ktoré si uplatnil v súvislosti s predmetnou zmluvou (t. j. napr. spracovateľského poplatku pri uzavretí zmluvy). Z celkovej sumy poskytnutého úveru 1.079.900 Sk, t. j. 35.846,11 eura, ktorá suma predstavovala obstarávaciu cenu vozidla, má tak navrhovateľ nárok len na vrátenie odporcom nesplatenej istiny, keď z prehľadu prijatých splátok na zmluve č. 624004 vyplýva, že odporca navrhovateľovi uhradil za dobu trvania lízingovej zmluvy sumu celkom 705.847,21 Sk, t. j. 23.429,81 eura, ku ktorej sume je potrebné pripočítať sumu 14.050,42 eura, ktorú navrhovateľ dosiahol ako výťažok z predaja predmetu lízingu. Zároveň má navrhovateľ nárok na zaplatenie poistného za dobu trvania lízingu (v zmysle ustanovení článku VI. bod. 1, bod. 3.1., bod 3.3., bod 4., bod. 5.2. a bod 7.2 VPZFL), a to zaplateného poistného za povinné zmluvné poistenie ako aj havarijné poistenie Kasko, pričom z obsahu zmluvy o finančnom leasingu nového vozidla ako aj z poistnej zmluvy zo dňa 4.1.2008 uzatvorenej medzi odporcom a poisťovateľom Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., vyplýva výška mesačného poistného 3.808 Sk, t. j. 126,40 eura. Súd dospel k záveru, že nárok na poistné navrhovateľovi patrí do okamihu vrátenia vozidla odporcom navrhovateľovi t. j. do 4.12.2009, ktorú skutočnosť odporca v konaní nesporoval, keď uviedol, že akceptuje skutočnosť, že toto poistenie mal platiť do okamihu skutočného vrátenia vozidla. Za celkom 23 mesiacov trvania lízingu od 4.1.2008 do 4.12.2009 (dátum odovzdania vozidla), bol teda odporca povinný zaplatiť poistné na povinné zmluvné poistenie a havarijné poistenie spolu v sume 23 x 3.808 Sk = 87.584 Sk, t. j. 2.907,26 eura. Súd tiež považoval za dôvodné nároky navrhovateľa na náhradu jeho nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s predčasným ukončením lízingu. Základom nároku navrhovateľa je ustanovenie čl. VII bod 24 VPZFL. Tieto náklady navrhovateľovi ako lízingovému prenajímateľovi vznikli následkom porušenia zmluvných povinností odporcu. Navrhovateľ v konaní preukázal, že uhradil náklady za mimosúdne inkaso pohľadávky navrhovateľa a zadržanie predmetu leasingu v zmysle faktúry spoločnosti OVER - LEASE, s.r.o., č. 20090837 v sume 319,88 eura, ďalej náklady na prevoz predmetu leasingu z Bratislavy do Nových Zámkov podľa faktúry Norbert Ciller NMR. s.r.o., č. 100008 v sume 114,55 eura, za vyhotovenie expertízneho posudku podľa faktúry EXPERT GROUP, s.r.o., č. 27/2010‚ sume 75,09 eura a prepis predmetu leasingu podľa faktúry Norbert Ciller- NMR, s.r.o., č. 100234 v sume 78,74 eura, teda spolu v sume 588,26 eura. Navrhovateľ odporcu v prílohe oznámenia o predčasnom ukončení lízingu upozornil na to, že použije služby špecializovanej organizácie za účelom mimosúdneho inkasa pohľadávky alebo odobratia predmetu lízingu. Podľa názoru súdu boli náklady navrhovateľa, keď na ochranu svojich záujmov použil služby špecializovaných firiem, za účelom zabezpečenia odobratia predmetu lízingu, stanovenia všeobecnej hodnoty vozidla za účelom jeho ďalšieho predaja, vynaložené účelne. Rovnako navrhovateľovi nesporne vznikli náklady v súvislosti s predajom predmetu lízingu novému záujemcovi, s čím súviseli náklady prevozu vozidla, ako aj za prepis predmetu lízingu. V časti o zaplatenie sumy vynaložených nákladov vo výške spolu 588,26 eura tak považoval súd nárok navrhovateľa za dôvodný. Súd však nepovažoval za dôvodné, keď si navrhovateľ voči odporcovi z týchto nákladov uplatnil 20% DPH a vzhľadom na to sa dožadoval zaplatenia sumy 593,21 eura. Navrhovateľ dôvodil, že rozdiel medzi súčtom uvedených súm (588,26 eura) a požadovanej sumy 593,21 eura vznikol v dôsledku zmeny DPH, teda ak k sume 494.34 EUR (588.26 eura bez 19 % DPH) prirátame 20% dostaneme sumu 593,21 eura. Súd má za to, že navrhovateľovi vznikla povinnosť uhradiť predmetné faktúry v čase platnosti 19% DPH a v zmysle predloženého čiastočného výpisu zo svojho účtu, navrhovateľ takto predmetné faktúry aj uhradil. Preto len sumu, ktorú skutočne uhradil svojim dodávateľom, môže ako náhradu vynaložených nákladov spojených s predčasným ukončením lízingu, požadovať od odporcu. Ak teda zo sumy poskytnutého úveru 35.846,11 eura, odpočítame sumu splatenú odporcom 23.429,81 eura, ďalej sumu za predaj predmetu lízingu 14.050,42 eura a pripočítane povinnosť odporcu zaplatiť poistné vo výške 2.907,26 eura a náklady v súvislosti s predčasným ukončením lízingu 588,26 eura, považoval súd nárok navrhovateľa za opodstatnený čo do istiny len v sume 1.861,40 eura a odporcovi preto uložil povinnosť zaplatiť predmetnú sumu navrhovateľovi. Vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľa zamietol. Ďalej predmetom sporu bola požiadavka navrhovateľa na zaplatenie finančného výnosu v sume 1.331,48 eura, podľa čl. VII. ods. 24 VPZFL, pričom navrhovateľ uviedol, že túto sumu si uplatňuje ako dohodnutú zmluvnú pokutu, ktorej vzorec výpočtu je uvedený v danom bode VPZFL. Uviedol, že táto zmluvná pokuta sa vypočíta ako rozdiel medzi čistou súčasnou hodnotou súčtu splátok, t. j. splátky odo dňa stanovenia úveru splatným do dňa riadnej splatnosti úveru, odúročené ročným BRIBIDom (Bratislava Interbank Bld Rate)/12 a nesplatenej časti istiny. Následkom tohto výpočtu je tzv. odúročenie každej jednej splátky podľa vzorca určené vo VZPFL. Základom odúročnenia je splátka s DPH za daný mesiac (bez sumy poistenia), t. j. suma 512,02 eura. Odúročnenie začína pri 25. splátke (predčasné ukončenie zmluvy) - číslo 512,02 sa delí číslom (1 + 0,05756/12)1, čím dostaneme odúročenú splátku vo výške 509,58 eura. Následne odúročíme 26. splátku-číslo 512,02 sa delí číslom (1+0,05756/12)2, čím dostaneme odúročenú splátku vo výške 507,14 eura. Následne odúročíme 27. splátku číslo 512,02 sa delí číslom (1+ 0,05756/12)3, čím dostaneme odúročenú splátku vo výške 504,72 eura. Následne odúročíme 28 splátku číslo 512,02 eura sa delí číslom (1 + 0,05756/12)4, čím dostaneme odúročenú splátku vo výške 502,31 eura. Takýmto spôsobom postupujeme až po poslednú splátku. Súčtom všetkých odúročených splátok dostaneme sumu 16.891,94 eura (čistá hodnota splátok). Finančný výnos sa určí ako rozdiel sumy 16.891,94 eura a nesplatnej časti istiny 15.782,37 eura, teda navrhovateľ si uplatnil sumu 1.109,57 eura bez DPH, čo je 1.331,48 eura s DPH. Zo skutkového vymedzenia nároku navrhovateľa na zaplatenie tejto zmluvnej pokuty vyplýva, že sa tejto domáha z dôvodu predčasného ukončenia zmluvy pre porušenie povinnosti odporcu platiť riadne a včas lízingové splátky. Takto skutkovo vymedzený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty je potrebné posudzovať nielen podľa ustanovení § 300 a nasl. Obchodného zákonníka a subsidiárne ustanovenia § 544 Občianskeho zákonníka, ale aj v súlade s citovanými ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluva o finančnom leasingu nového vozidla a jej všeobecné podmienky, majú charakter štandardných zmlúv, ktoré dodávateľ používa opakovane a ktoré obsahujú rovnaké štandardizované obchodné podmienky, pričom do zmluvy sa dopisujú iba údaje individualizujúce spotrebiteľa, predmet lízingu, výška splátok a poistného. Odporca ako spotrebiteľ mal síce zrejme možnosť oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami pred podpisom zmluvy, ale nesporne nemohol ovplyvniť ich obsah. Odporca ako spotrebiteľ nemal žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah vopred dodávateľom navrhnutých a v predložených všeobecných podmienkach ku zmluve fixne formulovaných ustanovení o finančnom výnose, teda zmluvnej pokute. Mohol iba zmluvu ako celok vrátane jej všeobecných podmienok odmietnuť alebo ich prijať a podrobiť sa teda tak i dodávateľom nanútenému dojednaniu o zmluvnej pokute. Dôkazné bremeno preukázať, že dojednanie o zmluvnej pokute bolo individuálne dohodnuté pritom v zmysle cit. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (i čl. 3 bod 2 cit. Smernice 93/13/EHS) je na navrhovateľovi ako dodávateľovi, ktorý však individuálne dojednanie tejto zmluvnej pokuty nepreukázal a preto je nevyhnutným v súlade s ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka i čl. 3 bod 2 cit. Smernice 93/13/EHS predmetnú zmluvnú podmienku nepovažovať za individuálne dojednanú. Podstatným je, že v danej uzavretej spotrebiteľskej zmluve zmluvná podmienka o zmluvnej pokute bola navrhnutá vopred dodávateľom a spotrebiteľ nemohol a nebol schopný ovplyvniť podstatu tejto podmienky, resp. jej obsah a dosiahnuť dojednanie nižšej zmluvnej pokuty, prípadne aby zmluvná pokuta bola dojednaná za iných podmienok, prípadne aby nebola dojednaná vôbec. Navyše z formulácie ustanovenia v čl. VII bod 24 VPZFL na prvý pohľad ani pre priemerného spotrebiteľa nie je zrejmé, že ide o ustanovenie o zmluvnej pokute. Zmluvná pokuta ako jeden zo zabezpečovacích prostriedkov je peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, ak nesplní svoju zmluvnú povinnosť. Pre zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute zákon obligatórne predpisuje písomnú formu, ktorej nevyhnutnou náležitosťou je uvedenie výšky zmluvnej pokuty, prípadne aspoň určenie spôsobu, akým bude stanovená. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä také ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. V zmysle čl. 4 smernice 93/13/EHS bod 1 je potrebné nekalosť zmluvných podmienok hodnotiť so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Nie je vylúčené i v spotrebiteľskej zmluve dojednať zmluvnú pokutu ako sankciu za nesplnenie zmluvných povinností spotrebiteľa. Podstatným ale je, aby zmluvná pokuta dojednaná v spotrebiteľskej zmluve bola primeraná. Táto podmienka ale v danom prípade splnená nebola. Nárok navrhovateľa na zaplatenie zmluvnej pokuty považoval súd za neopodstatnený. V konaní bolo zistené, že formulár všeobecné podmienky zmluvy o finančnom leasingu motorového vozidla k leasingovej zmluve č. 624 004 tvoriace neoddeliteľnú súčasť zmluvy, bol navrhovateľom pripravený vopred, bez možnosti odporcu privodiť jeho zmenu. Ustanovenie v čl. VII bod 24 VPZFL o finančnom výnose = zmluvnej pokute, pritom predstavuje vopred naformulovaný jednostranný záväzok odporcu ako spotrebiteľa v prípade porušenia jeho povinností podľa zmluvy uhradiť navrhovateľovi zmluvnú pokutu vo vopred presne neučenej a neurčitej výške, ktorá mala byť vypočítaná až po porušení povinnosti podľa uvedeného zložitého bežnému spotrebiteľovi nezrozumiteľného vzorca. Táto zmluvná podmienka sa preto javí byť neurčitá a nejasná, nakoľko spotrebiteľ v čase uzatvorenia zmluvy nemohol mať ani len najmenšiu predstavu o tom, na sankciu akého rozsahu sa v predmetnom zmluvnom ustanovení zaväzuje a aká bude jej konečná výška. Zmluvná pokuta v danom prípade nebola individuálne dojednaná a len jednostranne zaťažuje spotrebiteľa pre prípad porušenia jeho povinností a tak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zároveň súd dospel k záveru, že uvedené ustanovenie vyžaduje od spotrebiteľa, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu, ako sankciu za porušenie jeho povinností. Navrhovateľom uplatňovaná zmluvná pokuta predstavovala až 24,14 % žalovanej istiny, teda sumy ktorej sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal v súvislosti s predčasným ukončením lízingu, teda oproti pohľadávke navrhovateľa neúmerne zaťažuje spotrebiteľa, pričom podľa čl. VII bod 26, prenajímateľ je oprávnený požadovať zaplatenie finančného výnosu aj vtedy, keď porušenie povinnosti nezavinil. Dojednaná zmluvná pokuta vo všeobecných podmienkach tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy tak predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka a podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a pre spotrebiteľa, teda odporcu nie je záväzná. Súd pritom v zmysle konštantnej judikatúry ESD i súdov SR musí posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve aj bez návrhu a zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou viazaný. Z rozhodnutia ESD vo veci C-618/10 zo dňa 14.6.2012 vyplýva nemožnosť vnútroštátneho súdu v spotrebiteľských veciach využiť tzv. moderačné právo upravené v § 545a Občianskeho zákonníka, resp. § 301 Obchodného zákonníka. Neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná ako celok a preto neplatne dojednanú zmluvnú pokutu nemožno súdom znižovať, (príp. ju akceptovať iba v niektorých z dohodnutých prípadov porušenia zmluvy spotrebiteľom a z iných nie). Preto súd nárok navrhovateľa na zaplatenie zmluvnej pokuty - finančného výnosu v sume 1.331,48 eura zamietol v celom rozsahu. Keďže v predmetnej veci navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na zmluvnú pokutu z neprijateľnej zmluvnej podmienky a súd z tohto dôvodu toto právo navrhovateľovi nepriznal, určil súd v súlade s ustanovením § 153 ods. 4 a 5 Občianskeho súdneho poriadku túto zmluvnú podmienku uvedenú v predmetnej zmluve a dodatku ku zmluve za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti priamo vo výroku rozsudku. Na záver súd považuje za potrebné uviesť, že nepovažoval za dôvodný argument odporcu o neprijateľnosti ustanovení zmluvy o modifikácii povinnosti vrátiť si vzájomné plnenia pri nie riadnom ukončení zmluvy. Pokiaľ odporca namietal, že modifikácia vrátenia si plnení pri nie riadnom ukončení lízingovej zmluvy podľa článku VII. VPZFL, keď navrhovateľ si môže ponechať už zaplatené lízingové splátky, predať svoje vozidlo, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, táto jeho argumentácia neobstojí, pretože režim nasledujúci po predčasnom ukončení lízingovej zmluvy pre porušenie povinností lízingového nájomcu bol podrobne uvedený vo VPZFL, ide o dohodu účastníkov konania týkajúcu sa hlavného predmetu plnenia, ktorá súvisí s podstatou uzatvorenej zmluvy o finančnom lízingu motorového vozidla a zároveň zohľadňuje skutočnosť, že navrhovateľ predmetnú zmluvu uzatvára s odporcom v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti za účelom dosiahnutia zisku. Preto pokiaľ odporca žiadal, aby súd predmetné ustanovenia VPZFL upravujúce režim po predčasnom ukončení lízingu vyhlásil za neprijateľné, súd túto námietku nemohol zohľadniť, pretože ak by pri porušení zmluvných povinností lízingovým nájomcom mal nastúpiť bežný režim odstúpenia od zmluvy či už v zmysle Obchodného zákonníka, resp. Občianskeho zákonníka, bola by tým popretá podstata a zmysel uzatvorenej lízingovej zmluvy. Navrhovateľ v prejednávanej veci žiadal i zaplatenie úroku z omeškania z uplatnenej sumy vo výške 9 % ročne od 15.3.2011 do zaplatenia. Navrhovateľ si uplatnil úrok z omeškania odo dňa 15.3.2011, nakoľko pred týmto dátumom márne uplynula 14-dňová lehota na plnenie, ktorú navrhovateľ poskytol odporcovi vo finančnom vyrovnaní vystavenom dňa 25.2.2011. Z predmetného finančného vyrovnania zo dňa 25.2.2011 vyplýva poskytnutá lehota odporcovi 14 dní odo dňa vyhotovenia tohto vyrovnania. Odporca mal teda pohľadávku navrhovateľa zaplatiť do 11.3.2011, preto ak si navrhovateľ uplatnil úrok z omeškania od 15.3.2011, možno mu ho od uvedeného dňa priznať. O výške úrokov z omeškania súd rozhodol podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom k 15.3.2011 v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu 15.3.2011 bola základná úroková sadzba ECB 1 %, preto súd navrhovateľovi priznal úrok z omeškania v požadovanej výške 9 % ročne z priznanej sumy 1.861,40 eura odo dňa 15.3.2011 do zaplatenia. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., v konaní bol prevažne úspešný odporca, keď sa navrhovateľ v konaní domáhal celkovo zaplatenia sumy 5.514,39 eura s príslušenstvom, pričom priznaná mu bola suma len 1.861,40 eura s príslušenstvom, z čoho vyplýva, že úspech navrhovateľa predstavuje 33,76 % (1.861,40 eura : 5.514,39 eura x 100) a úspech odporcu tak predstavuje 66,24 % (100% - 33,76%), čistý úspech odporcu teda je 32,48 % (66,24 % - 33,76%). Náhrada trov konania odporcu pozostáva z iných trov konania za zaplatený súdny poplatok za odpor v sume 330,50 eura a z celkových trov právneho zastúpenia v sume 2.468,84 eura. Trovy právneho zastúpenia predstavuje odmena za 11 úkonov právnej služby a to: 1. prevzatie a príprava zastúpenia po 190,80 eura, k tomu režijný paušál po 7,41 eura, 2. odpor proti platobnému rozkazu zo dňa 15.11.2011 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 7,41 eura, 3. rokovanie s klientom pred súdnym pojednávaním v dĺžke 1 hod. po 2/3 z 190,80 eura, t. j. 127,20 eura, k tomu režijný paušál 7,63 eura, 4. účasť na pojednávaní dňa 9.2.2012 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 7,63 eura, 5. písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa 16.2.2012 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 7,63 eura, 6. rokovanie s klientom pred súdnym pojednávaním v dĺžke 1 hod. po 2/3 z 190,80 eura, t. j. 127,20 eura, k tomu režijný paušál 7,63 eura, 7. účasť na pojednávaní dňa 19.4.2012 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 7,63 eura, 8. vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 8.6.2012, zo dňa 13.8.2012 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 7,63 eura, 9. účasť na pojednávaní dňa 28.1.2015 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 8,39 eura, 10. účasť na pojednávaní dňa 11.3.2015 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 8,39 eura, 11. účasť na pojednávaní dňa 8.4.2015 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 8,39 eura. Spolu za úkony právnej služby 2.057,37 eura. K tomu 20% DPH je 411,47 eura, čiže spolu 2.468,84 eura. Vzhľadom na čiastočný úspech odporcu v konaní, odporca má právo na 32,48 % - nú náhradu trov konania, čomu zodpovedá suma 801,88 eura (32,48 % z 2.468,84 eura). Ďalej odporcovi vznikli trovy konania za zaplatený súdny poplatok za odpor vo výške 330,50 eur. Odporca má vzhľadom na pomer svojho úspechu v konaní právo na 32,48 %-nú náhradu zo súdneho poplatku 330,50 eur, čo predstavuje 107,35 eura. Vzhľadom na uvedené zaviazal súd v prevažnej miere neúspešného navrhovateľa, aby zaplatil odporcovi náhradu trov konania spočívajúcich v iných trovách konania v sume 107,35 eura a v trovách právneho zastúpenia v sume 801,88 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Predmetné trovy je navrhovateľ povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu odporcu podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca prostredníctvom právneho zástupcu výlučne proti výroku č. II. a č. IV. a to z odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ namieta právnu kvalifikáciu prvostupňového súdu týkajúcu sa akým spôsobom dospel k sume, ktorej vyhovel a podľa konštatovania prvostupňového súdu suma 35.846,11 eur z ktorej vychádzali je obstarávacia cena vozidla a to vrátane DPH a podľa skutkového zistenia z výpisu z účtu navrhovateľa zo dňa 04.11.2010 za odpredaj vozidla bola na účet navrhovateľa pripísaná suma 16.720,- eur, ktorá predstavovala sumu za odpredaj vozidla s DPH. Prvostupňový súd však pri svojej úvahe odpočítal v prospech odporcu iba sumu 14.050,42 eur a to napriek tomu, že na svoj účet prijal za odpredaj predmetu leasingu sumu 16.720,- eur. Podľa odporcu je preto výpočet dlžnej sumy v rozsudku nepreskúmateľný, nezrozumiteľný, pretože z neho nie je zrejmé prečo obstarávacia cena vozidla bola započítaná s DPH, predajná cena bez DPH a to v neprospech odporcu, keďže k takémuto rozdielu neexistuje žiadny zákonný dôvod. Ďalej odporca má výhradu, že pri započítaní sumy za predaj leasingu navrhovateľ pri predaji nepostupoval s riadnou starostlivosťou, pretože podľa expertízneho posudku spoločnosti Expert Group s.r.o. č. 23/2010 bola stanovená ku dňu 21.01.2010 všeobecná hodnota vozidla na sumu 17.183,- eur, čo je suma bez DPH, navrhovateľ predal predmet leasingu len za sumu 14.050,42 eur bez DPH čo predstavuje škodu v sume 3.132,58 eur, pretože ak by navrhovateľ predal predmet leasingu aspoň za sumu stanovenú expertíznym posudkom pohľadávka odporcu by bola vyššia a výsledok by mal hodnotu záporných čísiel. Ďalšia výhrada spočíva v tom, že súd započíta aj náklady s predčasným ukončením leasingu vo výške 588,26 eur a to v neprospech odporcu a náklady mali podľa skutkových zistení pozostávať z platby spoločnosti Over Lease s.r.o. za zadržanie vozidla v sume 319,88 eur, z platby spoločnosti Norbert Ciller, NMR s.r.o. za prevoz vozidla v sume 114,55 eur, z platby spoločnosti Norbert Ciller, NMR s.r.o. za prepis vozidla ubehnuté kilometre Bratislava, Trnava a späť v sume 78,74 eur a z platby spoločnosti Expert Group za vypracovanie expertízneho posudku č. 23/2010 v sume 75,09 eur. V tejto súvislosti odporca poukázal na článok 6 ods. 3 vety prvej Smernice EP a Rady č. 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách podľa ktorej veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy uvedenej v odseku 1 primeranú náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou. Ďalej poukázal aj na bod 19 preambuly Smernice. Z tohto vyplýva, že nárok na náhradu nákladov na vymáhanie pohľadávok je v skutočnosti nárokom na náhradu škody a nie nárokom na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a je nutné, aby boli splnené podmienky zodpovednosti za škodu, pričom v danej veci nie je príčinná súvislosť daná, ak náklady vynaložené v súvislosti s vymáhaním pohľadávky neboli priamym a nevyhnutným následkom porušenia povinnosti dlžníka. Z protokolu o prevzatí vozidla zo dňa 04.12.2009 je zrejmé, že predmet leasingu prevzal priamo zástupca navrhovateľa p. Pilárik, ktorý ho potom uskladnil v spoločnosti Porsche Auto Slovakia čo je 5,5 km od miesta kde vozidlo malo byť prevezené. Navrhovateľ uhradil platbu spoločnosti Overlease na základe faktúry vystavenej 3 dní po odovzdaní vozidla zástupcovi navrhovateľa nadbytočne, neúčelne a vôbec nie nevyhnutne. Taktiež vynaloženie nákladov v sume 319,33 eur za prevoz vozidla vo vzdialenosti 5,5 km je maximálne nehospodárne a predražené. Platba Overlease teda nie je škodou spôsobenou konaním odporcu a nie je ani nákladom nevyhnutným na vymáhanie pohľadávky a preto jej priznanie resp. započítanie v prospech navrhovateľa je v rozpore so zákonom. Takisto aj ďalšie priznanie náhrady boli v rozpore so zákonom. Takže platba NMR 1 bola vynaložená neúčelne, nehospodárne a nie v príčinnej súvislosti s konaním odporcu pretože náklady na dobrovoľný prevoz vozidla kupujúceho z Bratislavy do Nových Zámkov nie sú účelne vynaložené, pretože predávajúci nebol nútený uzatvoriť takú zmluvu v ktorej by sa zaviazal odovzdať kupujúcemu vozidlo v Nových Zámkoch. Platba v EG bola vynaložená neúčelne, nehospodárne, keďže navrhovateľ ako predávajúci nepredal vozidlo za expertíznym posudkom určenú cenu, ale za cenu nižšiu než ňou bola stanovená a navyše navrhovateľ nebol povinný takýto posudok outsourcovať, pretože disponuje odborne spôsobilým personálom. Náklady na prepis vozidla neboli nevyhnutné, navyše neexistuje žiaden právny titul na priznanie ich náhrady keďže nie sú škodové nie sú ani nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky. Prvostupňový súd tak pri hodnotení dôkazov pochybil, keď vyvodil z vykonaných dôkazov nesprávne skutkové zistenia a najmä nesprávne právne posúdil vec tým, že jeho právna kvalifikácia nákladov a ich priznanie v prospech navrhovateľa je nepreskúmateľná. Súd vôbec neaplikoval právne predpisy, ktoré mali byť použité a tiež tým, že nesprávne aplikoval právny predpis, keď použil nesprávne údaje a tiež nesprávne prihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Prvostupňový súd však pochybil aj tým, že napriek tomu, že konštatoval vo výroku č. I. neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky v článku VII. bod 24 s čím sa odporca stotožňuje, priznal - započítal na jej základe plnenie v prospech navrhovateľa a to sumu nákladov. Preto sa odporca domáha, aby odvolací súd napadnutú časť rozsudku zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta a odporcovi priznal plnú náhradu trov konania vrátane odvolacieho konania. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu, napáda rozsudok v celom rozsahu z dôvodov, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami navrhovateľa a vo svojom rozhodnutí dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam resp. rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ nesúhlasí s názorom súdu, že zmluva neobsahuje podstatné náležitosti a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Navrhovateľ je názoru, že zmluva obsahuje údaje o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a tento údaj sa nachádza v článku III. dohodnuté zmluvné vzťahy bod 3.6 a jednoznačne z neho vyplýva, že zmluva je uzavretá na dobu určitú t.j. na dĺžku splátkového obdobia obdobie 60 mesiacov. Zároveň navrhovateľ nemôže akceptovať ani výhradu súdu, že úroková sadzba, výška a počet termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov neboli súčasťou zmluvy vo forme splátkového kalendára. Je zrejmé, že odporca platil mesačné splátky podľa zaslaného splátkového kalendára, tento dokument mal k dispozícii a preto navrhovateľ nesúhlasí s názorom súdu, že neuniesol dôkazné bremeno pri preukaze doručenia splátkového kalendára. Ďalej sa v rozsudku vytýka, že v zmluve nie je uvedená výška úroku ako ročná úroková sadzba. Samotný výpočet úrokov za každý mesiac je obsiahnutý v splátkovom kalendári, ktorý bol odporcovi známy. Navrhovateľ uviedol aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorý je hneď v druhom riadku pod hlavičkou v kolónke s označením RPMN 11,63 %, preto navrhovateľ nesúhlasí, že zmluva neobsahuje tento podstatný údaj. Nesprávne právne posúdenie vidí navrhovateľ aj v zamietnutí návrhu finančného výnosu vo výške 1.331,48 eur vrátane DPH podľa článku VII. ods. 3 bod 24 VZPFL a určenie tejto zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky, pretože finančný výnos plní funkciu zmluvnej pokuty. Navrhovateľ má za to, že dojednaný finančný výnos je jasne zrozumiteľný, primeraný, je súčasťou zmluvy, odporca sa s ním oboznámil, podpísal ho. Záver súdu, že odporca v čase uzatvorenia zmluvy nemohol mať ani len najmenšiu predstavu o tom, na sankciu akého rozsahu sa v predmetnom zmluvnom ustanovení zaväzuje a aká bude jeho konečná sankcia považuje navrhovateľ za nepodložené, nakoľko výpočet tohto finančného výnosu je overiteľný matematickými postupmi uvedenými v zmluvných podmienkach. Domáhal sa preto, aby odvolací súd rozsudok zmenil a to tak, že návrhu vyhovie a prizná navrhovateľovi aj náhradu trov konania alebo žiada rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa ďalšie konanie. K doručeným odvolaniam navrhovateľa a odporcu vyjadrenia neboli podané. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia podľa obsahu formálne použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa a odporcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou navrhovateľa a odporcu bolo posúdiť, či prvostupňový súd správne určil, že zmluvná podmienka dojednaná v predmetnej zmluve uvedená v článku VII. bod 24 Všeobecných podmienok zmluvy o finančnom leasingu týkajúca sa finančného výnosu je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky, vyhovel čiastočne návrhu a vo zvyšku návrh zamietol a závislý výrok o náhrade trov konania. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom uplatneného nároku, keď prvostupňový súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre posúdenie danej veci, jeho výsledky riadne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým zisteniam a pretože odvolací súd zdieľa i právne závery súdu prvého stupňa vo veci, ktorý na vec aplikoval všetky príslušné zákonné ustanovenia a tieto i správnym spôsobom vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na vyčerpávajúce, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Navrhovateľa aj odporca uplatnili odvolacie dôvody, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami navrhovateľa a vo svojom rozhodnutí dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva v nesprávnych skutkových zisteniach a týka sa skutkových zistení, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.; t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa teda nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu a ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo, žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo, aby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval. Odvolací súd preto dospel k záveru, že nie sú tu dôvodne uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. K odvolacím argumentom navrhovateľa odvolací súd uvádza nasledovné: Navrhovateľ je názoru, že zmluva obsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a tento údaj sa nachádza v článku III. dohodnuté zmluvné vzťahy bod 3.6 a jednoznačne z neho vyplýva, že zmluva je uzavretá na dobu určitú t.j. na dĺžku splátkového obdobia obdobie 60 mesiacov. S poukazom na znenie § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nepostačuje a nie je rozhodujúce, že z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere by bolo možné dátum konečnej splatnosti vypočítať, keďže zákonodarca výslovne vyžaduje, aby zmluva obsahovala konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, čo v danom prípade splnené nebolo. Pokiaľ nebola uvedená konečná splatnosť spotrebiteľského úveru v predmetnej zmluve, už samotná táto skutočnosť znamenala, že predmetný úver sa považoval podľa § 4 ods. 3 posledná veta zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu potom nebolo účelné preskúmavať ďalšie zákonné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy Navrhovateľ má za to, že dojednaný finančný výnos je jasne zrozumiteľný, primeraný, je súčasťou zmluvy, odporca sa s ním oboznámil, podpísal ho. V zmysle § 153 O.s.p. súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (ods. 3 - účinný od 15.10.2008). Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku do výroku rozhodnutia (ods. 4 - účinný od 01.03.2010). V zmysle § 372s O.s.p. na konania začaté do 28.02.2010 sa použijú predpisy účinné od 01.03.2010. Z cit. § 153 ods. 3 O.s.p. ust. vyplýva, že súd môže o neprijateľnosti podmienky použitej v spotrebiteľskej zmluve rozhodnúť tak na návrh ako aj bez návrhu. Predpokladmi na to, aby súd takto rozhodol aj bez návrhu je, že musí ísť o sporové konanie, v ktorom právny dôvod žaloby skutkovo a právne spočíva na spotrebiteľskej zmluve, pričom žalobcom môže byť spotrebiteľ, dodávateľ alebo aj združenie, výsledkom dokazovania je to, že podmienka alebo podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú neprijateľné. Ods. 4 cit. ust. súdu ukladá, aby v súlade s hmotnoprávnym ust. § 53a Občianskeho zákonníka uviedol vo výroku rozsudku presné znenie podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Účelom takéhoto výroku, ktorý môže byť prijatý aj na návrh aj bez návrhu účastníka konania - spotrebiteľa je to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Výrok by mal opísať znenie podmienky tak, ako je uvedené v zmluve. Tento výrok ale nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci (res iudicatae) pre spory tohto dodávateľa s inými spotrebiteľmi, ktorí neboli účastníkmi tohto konania. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ uzatvoril s odporcom dňa 4.1.2008 zmluvu o finančnom leasingu nového vozidla č. 624004, súčasťou ktorej boli všeobecné podmienky zmluvy o finančnom leasingu (VPZFL). Na základe predmetného záväzkového vzťahu navrhovateľ prenajal odporcovi motorové vozidlo typu: VW Passat, model: HIGHLINE, číslo karosérie: WVWZZZ3 CZ7P056551, rok výroby 2008. V zmluve boli dohodnuté lízingové splátky a splátky poistného. Podľa zmluvy cena vozidla s DPH bola 1.079.900 Sk, t. j. 35.856,11 eura, vopred zaplatená časť obstarávacej ceny 20% bola s DPH 215.980 Sk, t. j. 7.169,22 eura, výška mesačnej lízingovej splátky spolu s poistením bola 22.163,80 Sk, t. j. 735,70 eura, spracovateľský poplatok pri uzavretí zmluvy bol 12.850,80 Sk, t. j. 426,57 eura a dĺžka splátkového obdobia bola 60 mesiacov. V zmysle článku III., bod 3.4. zmluvy, súčasťou zmluvy bol tiež splátkový kalendár. Podľa článku III., bod 3.7. zmluvy, zmluvné strany sa v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že zmluva sa bude spravovať právnou úpravou Obchodného zákonníka. Odporca predmet lízingu prevzal na základe preberacieho protokolu zo dňa 4.1.2008. V zmysle zmluvy a VPZFL teda navrhovateľ ako vlastník predmetu lízingu uvedené motorové vozidlo odporcovi prenajal s tým, že po splatení predmetu leasingu spolu s príslušenstvom v zmysle lízingovej zmluvy, odporca následne bezodkladne nadobudne vlastnícke právo k predmetu leasingu. Podľa prehľadu splátok prijatých na zmluve, odporca od 15. splátky lízing nesplácal pravidelne a vo výške určenej v lízingovej zmluve, preto navrhovateľ vzhľadom na to, že sa odporca dostal do nedoplatku na lízingových mesačných splátkach, ktoré presiahli výšku dvoch mesačných splátok, oznámil odporcovi listom zo dňa 5.11.2009 predčasné ukončenie lízingu odvolávajúc sa na článok VII. bod 4 VPZFL. Odporcu zároveň vyzval na vrátenie predmetu lízingu. Odporca oznámenie o predčasnom ukončení lízingu spolu s oznámením o účtovaní poplatkov za mimosúdne inkaso pohľadávok prevzal dňa 11.11.2009. Odporca predmet lízingu dobrovoľne protokolárne odovzdal zástupcovi navrhovateľa dňa 4.12.2009. Navrhovateľ následne pristúpil k predaju predmetu lízingu, za tým účelom si dal vyhotoviť znalecký posudok. Navrhovateľ vykonal finančné vysporiadanie predčasne ukončenej zmluvy, v ktorom zúčtoval svoje finančné nároky a pohľadávky, ktoré mu voči odporcovi zo zmluvy vznikli oproti úhradám vykonaným odporcom. Na základe finančného vysporiadania si navrhovateľ listom zo dňa 25.2.2011 uplatnil voči odporcovi nárok vo výške 5.514,39 eura, pozostávajúci zo súčtu neuhradených splátok lízingu v sume 1.857,75 eura, nesplatnej časti istiny 15.782,37 eura, finančného výnosu v sume 1.331,48 eura a nákladov súvisiacich s predčasným ukončením v sume 593,21 eura, od ktorého súčtu v celkovej výške 19.564,81 eura odpočítal sumu získanú navrhovateľom za odpredaj predmetu lízingu vo výške 14.050,42 eura. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Dňom 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v ostatnom znení má v § 3 ods. 3 zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 01.01.2008. S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Porovnajúc obsah účastníkmi uzavretej zmluvy o finančnom leasingu nového vozidla č. 624004 s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami je nesporné a prvostupňový súd v preskúmavanom rozsudku správne uzavrel, že právny vzťah založený predmetnými zmluvami medzi navrhovateľom, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej resp. inej podnikateľskej činnosti ako dodávateľom v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ako podnikom v zmysle § 43 cit. zák. č. 610/2003 Z.z. a na druhej strane odporcom, ktorý pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a bol teda spotrebiteľom zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa § 43 cit. zák. č. 610/2003 Z.z. účastníkom, je spotrebiteľským vzťahom a predmetná zmluva o finančnom leasingu je zmluvou spotrebiteľskou. V dôsledku toho bolo na daný vzťah nevyhnutné aplikovať všetky ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka"). Ust. ods. 1 sa nevzťahuje podľa ods. 2 iba na predmet plnenia alebo cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca demonštratívne vymenúva ktoré ustanovenia uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú za neprijateľné podmienky. Medzi ne novelou Občianskeho zákonníka zák. č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008 bolo zakotvené písm. k), v zmysle ktorého za neprijateľnú podmienku sa považuje i ustanovenie, ktoré požaduje od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením tohto záväzku. Podľa ods. 5 cit. § 53 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Toto ustanovenie je zachované v Občianskom zákonníku v nezmenenej podobe od účinnosti piatej hlavy o spotrebiteľských zmluvách. Ostatne citované ustanovenie je kogentné a zakotvuje zákaz, aby sa zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve odchýlili od Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že je to v neprospech spotrebiteľa. V zmysle ods. 2 tohto ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá síce nie je pre členské štáty EÚ priamo záväzná, avšak predstavuje interpretačné pravidlo a ktorá už bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, v zmysle čl. 2 písm. a) nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 bod 1 cit. smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy k škode spotrebiteľa. Podľa bodu 2 podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty, podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Podľa bodu 3 príloha smernice obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. V zmysle čl. 4 cit. smernice bez toho, aby boli dotknuté ust. čl. 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy, alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Podľa čl. 6 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa čl. 7 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Podľa prílohy tejto smernice bod 1. písm. e) medzi podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3 okrem iných patrí i podmienka vyžadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu. Z obsahu zmluvy uzavretej medzi účastníkmi vyplýva, že text zmluvy bol vopred pripravený dodávateľom pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov, zmluva bola pripravená vopred v podobe predbežne formulovanej tzv. typovej, resp. štandardnej zmluvy, pričom do zmluvy sa dopisovali iba údaje individualizujúce spotrebiteľa a konkrétne údaje o predmete zmluvy - vozidla. Odporca ako spotrebiteľ mal síce zrejme možnosť oboznámiť sa s dojednanými zmluvnými ustanoveniami pred podpisom zmluvy, ale nesporne nemohol ovplyvniť ich obsah. Zmluvné dojednania obsiahnuté v uvedenej zmluve preto s poukazom na cit. ust. § 53 ods. 2 OZ i čl. 3 bod 2 smernice, nemožno považovať za individuálne dojednané. Je nesporné, že odporca ako spotrebiteľ nemal žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah vopred dodávateľom navrhnutých a v predloženej zmluve fixne formulovaných dojednaní o zmluvnej pokute. Mohol iba zmluvu ako celok odmietnuť alebo ju prijať a podrobiť sa teda tak i dodávateľom nanútenému dojednaniu o zmluvnej pokute. Dôkazné bremeno preukázať, že dojednanie o finančnom výnose bolo individuálne dohodnuté pritom v zmysle cit. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (i čl. 3 bod 2 cit. Smernice 93/13/EHS), bolo na navrhovateľovi ako dodávateľovi. Navrhovateľ ale v konaní individuálne dojednanie finančného výnosu nepreukázal a preto bolo nevyhnutným v súlade s ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka predmetnú zmluvnú podmienku nepovažovať za individuálne dojednanú. Podstatným je, že v danej uzavretej spotrebiteľskej zmluve predmetná zmluvná podmienka o finančnom výnose bola navrhnutá vopred dodávateľom a i keď spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s ňou pred podpisom zmluvy, nemohol a nebol schopný ovplyvniť podstatu tejto podmienky, resp. jej obsah a dosiahnuť dojednanie iných podmienok, príp. aby nebola dojednaná vôbec. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd uzatvára, že predmetná zmluvná podmienka v podobe dojednania o finančnom výnose rozhodne neboli individuálne dojednaná a preto táto odvolacia námietka navrhovateľa neobstojí. Odvolací súd sa zhoduje s názorom prvostupňového súdu, že dojednaný finančný výnos je nezrozumiteľný, zložitý pre bežného spotrebiteľa, v dôsledku čoho je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto táto zmluvná podmienka neplatná. K odvolacím argumentom odporcu odvolací súd uvádza nasledovné: Podľa odporcu je výpočet dlžnej sumy v rozsudku nepreskúmateľný, nezrozumiteľný, pretože z neho nie je zrejmé prečo obstarávacia cena vozidla bola započítaná s DPH, predajná cena bez DPH a to v neprospech odporcu, keďže k takémuto rozdielu neexistuje žiadny zákonný dôvod. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). Súd prvého stupňa vo veci vykonal všetky navrhnuté a dostupné dôkazy, účastníci konania v rámci prvostupňového konania nepredložili žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Pokiaľ odporca v odvolaní poukázal na to, že súd odpočítal v prospech odporcu iba sumu 14.050,42 eur a to napriek tomu, že na svoj účet prijal za odpredaj predmetu leasingu sumu 16.720 eur, pričom návrh na dôkaz pred súdom prvého stupňa nepodal, v odvolacom konaní už nové dokazovanie vykonať nemožno. Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za splnenia taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľ bol riadne prvostupňovým súdom poučený podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust. odvolateľ ničím nepreukázal, že bez svojho zavinenia nemohla buď označiť alebo predložiť ním tvrdené skutočnosti. Za danej situácie odvolací súd nemohol na takúto novú argumentáciu odporcu prihliadnuť, keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj povinnosťou odporcu túto argumentáciu uplatniť pred súdom prvého stupňa skôr, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za skončené. Bolo preto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol preukázaný v konaní pred prvostupňovým súdom. Ďalšia námietka odporcu spočíva v tom, že súd započítal aj náklady s predčasným ukončením leasingu vo výške 588,26 eur v neprospech odporcu. V tejto súvislosti odporca poukázal na článok 6 ods. 3 vety prvej Smernice EP a Rady č. 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách podľa ktorej veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy uvedenej v odseku 1 primeranú náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou. Ďalej poukázal aj na bod 19 preambuly Smernice. Z tohto vyplýva, že nárok na náhradu nákladov na vymáhanie pohľadávok je v skutočnosti nárokom na náhradu škody a nie nárokom na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a je nutné, aby boli splnené podmienky zodpovednosti za škodu, pričom v danej veci nie je príčinná súvislosť daná, ak náklady vynaložené v súvislosti s vymáhaním pohľadávky neboli priamym a nevyhnutným následkom porušenia povinnosti dlžníka. Smernica EP a Rady č. 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata v obchodných transakciách (čl. 1 bod 2.). Obchodné transakcie sú transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu. Podnik je akákoľvek organizácia iná ako orgán verejnej moci, konajúca v rámci svojej nezávislej hospodárskej alebo odbornej činnosti, a to aj vtedy, ak je táto činnosť vykonávaná len jednou osobou (čl. 2 bod. 1. a 3.) Vzhľadom na to, že navrhovateľ je podnikateľ, ktorý zmluvu uzavrel v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a odporca pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako fyzická osoba spotrebiteľ, teda odporca nespĺňa definíciu pojmu podnik tak ako je vyššie uvedené, preto sa Smernica EP a Rady č. 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách na daný prípad nevzťahuje. Prvostupňový súd postupoval správne, keď považoval za dôvodné preukázané nároky navrhovateľa na náhradu jeho nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s predčasným ukončením lízingu, pričom základom nároku navrhovateľa je ustanovenie čl. VII bod 24 VPZFL. Ide o náklady za zadržanie predmetu leasingu, prevoz predmetu leasingu, vyhotovenie expertízneho posudku a prepis predmetu leasingu. Podľa čl. VII bod 24 VPZFL v prípade, že prenajímateľ predčasne ukončí s nájomcom túto zmluvu, je prenajímateľ oprávnený požadovať od nájomcu úhradu okrem iného aj všetkých nákladov prenajímateľa súvisiacich s predčasným ukončením leasingu a to najmä náklady na prehlásenie Predmetu leasingu, sprostredkovanie predaja Predmetu leasingu, odťah, parkovné atď. Uplatnené náklady navrhovateľovi ako lízingovému prenajímateľovi vznikli následkom porušenia zmluvných povinností odporcu. Odvolací súd nezistil dôvody pre ktoré by náhrada preukázaných nákladov vzniknutých porušením zmluvných povinností odporcom nemal byť navrhovateľovi priznaná. Uplatnený finančný výnos a náklady súvisiace s predčasným ukončením leasingu správne prvostupňový súd posúdil osobitne a nezávisle od seba. Odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa, s použitím § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. V odvolacom konaní boli čiastočne úspešní obaja odvolatelia, teda navrhovateľ aj odporca a preto o náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.