Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/118/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113206038 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113206038.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a členiek senátu JUDr. Evy Barcajovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: mBank SPÓLKA AKCYJNA, so sídlom Senatorska 18, Warszawa, 00-950, Poľská republika, identifikačné číslo: 001254524, podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky mBank S.A., pobočka zahraničnej banky, so sídlom organizačnej zložky Pribinova 10, Bratislava, IČO: 36 819 638, žalobca zastúpený advokátskou kanceláriou: Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom BBC V, blok A, Plynárenská 7/A, Bratislava IČO: 35 929 049, v mene ktorej koná Mgr. Peter Bartošík, advokát a konateľ, proti žalovanému: K. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX/XX, H., zastúpenému Mgr. K. W., bytom T. L. XX, adresa na doručovanie: V. X, F., o zaplatenie 3.335,48 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 17C/275/2013 - 112 zo dňa 19. novembra 2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a súvisiacom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.335,48 eura od 28.05.2009 do 31.12.2011. Vo zvyšku žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny v sume 3.335,48 eura s príslušenstvom z titulu nesplateného úveru, zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. O čiastočnom späťvzatí žaloby súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 96 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte „O.s.p.“) a v späťvzatej časti konanie zastavil. Vecne rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 26.2.2009 Zmluvu o poskytnutí hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému hotovostný úver vo výške 3.300 eur. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť úver v 60 mesačných splátkach po 81,13 eura, splatných vždy k 26. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka úveru bola splatná 26.03.2009 a posledná splátka úveru 26.02.2014. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov boli uvedené v prílohe k zmluve - harmonogram splátok mPôžička. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom boli 1.567,45 eura, ročná percentuálna miera nákladov na úver bola 17,81 %, priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver bola 20,03% a úver mal byť úročený pohyblivou úrokovou sadzbou, ktorá v deň uzatvorenia zmluvy bola 16,50%. Žalovaný si svoju povinnosť splácať úver riadne a včas neplnil a uhradil iba jednu splátku úveru dňa 12.05.2009 v sume 81,13 eura. Právny vzťah medzi účastníkmi vyhodnotil súd prvého stupňa ako právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy s tým, že je nevyhnutné posudzovať ho podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.) a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Neoddeliteľnou súčasťou uvedenej zmluvy boli Obchodné podmienky, Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobník. Žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3.335,48 eura, spolu so zmluvným úrokom vo výške 16,50 % ročne od 28.05.2009 do zaplatenia a zákonným úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 28.05.2009 do zaplatenia, neskôr na základe čiastočného späťvzatia žaloby v časti úrokov z omeškania, sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 3.335,48 eura, spolu so zmluvným úrokom vo výške 16,50 % ročne od 28.05.2009 do zaplatenia a spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 01.01.2012 do zaplatenia. V žalobe žalobca uviedol, že ku dňu 27.05.2009 je žalovaný v omeškaní so zaplatením istiny vo výške 3.335,48 eura, pričom žalobca ho viackrát vyzval na zaplatenie dlhu. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania, keďže žalobca vyhlásil pohľadávku za splatnú dňa 27.05.2009, keď v žalobe uviedol, že žalovaný je v omeškaní so zaplatením istiny ku dňu 27.05.2009 v sume 3.335,48 eura, čím vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky a zároveň to potvrdzuje výpis z účtu, ktorý doložil do spisu žalobca. Súd prvého stupňa sa preto v prvom rade zaoberal možným premlčaním uplatneného nároku žalobcu. Zároveň vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu bolo potrebné posúdiť, či v danom prípade došlo ku kvalifikovanému odstúpeniu od zmluvy listom žalobcu zo dňa 04.10.2011, na ktorú skutočnosť poukazoval žalobca, alebo či v danom prípade nenastala iná skutočnosť, ktorá by mala za následok inú splatnosť úveru, než aká bola dohodnutá v úverovej zmluve, teda či žalobca nevyužil svoje oprávnenie podľa článku 8 bod 8.1 písm. d) Zmluvy vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že z podanej žaloby a predložených listinných dokladov, predovšetkým z výpisu z úverového účtu G. č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.02.2012 je nepochybné, že v danom prípade došlo k zosplatneniu, resp. vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru žalobcom už ku dňu 27.05.2009. V danom prípade je jednoznačné, že banka si vyčíslila zostatok istiny ku dňu 27.05.2009, od ktorého dňa žiadala ďalej platiť úroky z úveru. Uvedené vyplýva aj z výpisu z úverového účtu, ktorý výpis bol vyhotovený dňa 24.02.2012, pričom tento výpis končí posledným záznamom zo dňa 27.05.2009, pri položke vymáhanie - posledná výzva na úhradu - poplatok za poslednú výzvu na úhradu v sume 16,60 eura. Konečný zostatok ku dňu 27.05.2009 na tomto úverovom účte bol 3.335,48 eura, teda suma istiny, ktorej zaplatenia sa žalobca v tomto konaní domáha. Pretože však zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 26.02.2009 a žalovaný mal splácať splátky vo výške 81,13 eura vždy k 26. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka úveru bola splatná 26.03.2009, ku dňu 27.05.2009, kedy končí výpis na úverovom účte, bol žalovaný povinný zaplatiť iba celkom tri splátky úveru a to dňa 26.03.2009 sumu 81,13 eura, dňa 26.04.2009 sumu 81,13 eura a dňa 26.05.2009 sumu 81,13 eura. Žalovaný zaplatil iba dňa 12.05.2009 sumu 81,13 eura. Ak by nebola vyhlásená žalobcom okamžitá splatnosť úveru, nemohol sa žalovaný ku dňu 27.05.2009 dostať do omeškania zo zaplateným celého úveru, ale bol by v omeškaní len so zaplatením celkom dvoch splátok úveru, spolu s príslušnými úrokmi. Od 27.05.2009 až do následného odstúpenia žalobcu od zmluvy o úvere, ktorý úkon mal žalobca učiniť listom - odstúpenie od zmluvy zo dňa 04.10.2011, nie je na výpise z úverového účtu žiadny záznam o splatnosti ďalších mesačných splátok úveru a prirastajúcich úrokoch, či úrokoch z omeškania. Ak by žalobca skutočne úver nezosplatnil a využil by právo odstúpiť od zmluvy až dňa 04.10.2011, vypočítal by si celkovú sumu nesplatenej istiny a k nej prirastených úrokov ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy a nie spätne ku dňu 27.05.2009 a zároveň by si až odo dňa odstúpenia od zmluvy uplatňoval z takto vyčíslenej istiny prípadné ďalšie úroky, či úroky z omeškania. Keďže však žalobca, ako vyplýva zo skutkových zistení, vyhlásil okamžitú splatnosť úveru už ku dňu 27.05.2009, nemôže logicky po tomto dni pokračovať ani výpis z úverového účtu žalovaného. Žalobca sám v žalobe uviedol, že suma istiny 3.335,48 eura bola určená ku dňu 27.05.2009. Ak by nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť, takúto sumu 3.335,48 eura, by si žalobca ku dňu 27.05.2009 uplatňovať nemohol, pretože k tomuto dňu bol žalovaný v omeškaní so zaplatením len celkom dvoch splátok úveru spolu v sume 162,26 eura. Predmetný výpis z úverového účtu bol pritom vyhotovený až dňa 24.02.2012, teda až po údajnom odstúpení žalobcu od zmluvy dňa 04.10.2011. Ak by sa úver skutočne stal splatným až po odstúpení žalobcu od zmluvy, nemohol by si žalobca uplatňovať istinu 3.335,48 eura ku dňu 27.05.2009 a úrok z úveru odo dňa 28.05.2009 do zaplatenia, tiež pôvodne s úrokom z omeškania odo dňa 28.05.2009 do zaplatenia. Ak teda potom následne žalobca zároveň od zmluvy o úvere listom zo dňa 04.10.2011 odstúpil, je tento jeho právny úkon nerelevantný vo vzťahu ku skutočnosti, že splatnosť celého úveru nastala už dňa 27.05.2009 vzhľadom na využitie oprávnenia žalobcu vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru. Postup žalobcu, ktorý využijúc znenie úverovej zmluvy ako aj Obchodných podmienok, ktoré mu dávali dvojakú možnosť, a to vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru a/alebo od zmluvy odstúpiť, podaním zo dňa 04.10.2011 od zmluvy zároveň odstúpil, keď predtým nastala dňa 27.05.2009 okamžitá splatnosť úveru, sa javí ako účelový, v snahe zachovať vymožiteľnosť svojej pohľadávky a predĺžiť si tak lehotu na uplatnenie práva na súde. Súd prvého stupňa však mal za to, vychádzajúc predovšetkým z výpisu z úverového účtu ako aj z vyjadrení žalobcu, že splatnosť celého úveru nastala na základe vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru už dňa 27.05.2009. Žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania celého úveru. Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu 26.02.2009, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka je preto potrebné považovať za „všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ.“ Citované ustanovenie ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno - záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno - záväzkového vzťahu, ktorý nepochybne je spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa ako žalovaného, na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej úpravy. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila rozhodovacia prax súdov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2011, sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011, sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.6.2013, sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.6.2013, sp. zn. I.ÚS 402/2013). Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva (premlčania), je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľa výhodnejšia. V prejednávanej veci ide o premlčanie práva na zaplatenie zvyšku poskytnutého úveru s príslušenstvom, ktoré právo sa premlčí vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, keďže zákon pre uvedené právo neuvádza osobitnú (kratšiu alebo dlhšiu) premlčaciu dobu. Táto premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať (uplatniť) po prvý raz podaním návrhu na súde. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý je odvodený od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol.“ Tento okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé na žalobu, t. j. keď možno podať návrh na začatie súdneho konania. V tomto prípade sa celý dlh stal zročným dňa 27.05.2009, v súvislosti s nezaplatením splátky dňa 26.05.2009, teda všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť dňa 27.05.2009 a uplynula dňa 28.05.2012 (pondelok), nakoľko posledný deň premlčacej doby, teda deň 27.05.2012, pripadol na nedeľu, a preto je jej posledným dňom najbližší nasledujúci pracovný deň. V súdenom prípade si žalobca svoje právo na zaplatenie sumy 3.335,48 eura s príslušenstvom voči žalovanému uplatnil na súde dňa 12.03.2013, teda zjavne po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Za premlčané považoval súd prvého stupňa aj uplatnené úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. Vychádzajúc z uvedených skutočností považoval súd prvého stupňa nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3.335,48 eura s príslušenstvom za premlčaný, nakoľko žalobca podal žalobu na súde zjavne po uplynutí trojročnej premlčacej doby až dňa 12.03.2013. Právne svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 497, § 502 ods. 1, § 504, § 506 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 48 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 111, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku („O.s.p.“), keď po procesnej stránke bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, v konaní si však žiadne trovy neuplatnil. Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zamietajúcej časti a v časti trov konania v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h) a § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Uviedol, že mu nie je jasné, prečo súd prvého stupňa považoval posledný záznam na výpise z úverového účtu žalovaného za deň, kedy má byť úver spoplatnený a žalobcov odstúpenie od úverovej zmluvy z dôvodu omeškania dlžníka listom zo dňa 04.10.2011 nebral do úvahy. Posledný dátum na výpise úverového účtu žalovaného prezrádza jediné, a síce, že k tomuto dátumu bola dlžná suma vo výške 3335, 48 eura. Žalobca dal do pozornosti súdu, že neurobil žiadny úkon, ktorý by bolo možné považovať za prejav vôle smerujúci k zosplateniu úveru. Prvým relevantným právnym úkonom zo strany žalobcu bolo až žalobcovo odstúpenie. Názor súdu prvého stupňa podľa ktorého dátum posledného záznamu na účte je dňom vyhlásenia splatnosti úveru, je podľa žalobcu nesprávny, nakoľko žalobca nemal úmysel a ani nevykonal žiadny úkony, ktorým by splatnosť úveru vyhlásil. Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na dôkazy predložené žalobcom v konaní pred súdom prvého stupňa je podľa názoru žalobcu zjavné, že k zosplatneniu úveru nedošlo, nakoľko žalobca nevykonal žiadny úkon, ktorý by smeroval k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, ale žalobcovo odstúpenie, ktoré bolo urobené v súlade s ustanovením § 506 Obchodného zákonníka založilo žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému na úhradu nesplatenej časti úveru spolu so zmluvným úrokom a úrokom z omeškania. Žiadne z ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách nevylučuje použitie Obchodného zákonníka v prípadoch, keď je daná priamo zákonom (nie dohodou zmluvných strán), ako je tomu práve v prípade zmluvy o úvere. Žalobcovi nie je jasné, na základe akej úvahy súd prvého stupňa dospel k záveru, že hoci má byť v zmysle odôvodnenia zmluva o úvere posudzovaná podľa Obchodného zákonníka a príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, v otázke premlčania sa už majú záväzky vyplývajúce zo zmluvy o úvere riadiť výlučne Občianskym zákonníkom. Taký výklad ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, ktorý popiera uplatnenie Obchodného zákonníka na otázku premlčania záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere, je v rozpore so slovenským právnym poriadkom, jeho štruktúrou, ako aj s princípom právnej istoty, a preto nemôže mať oporu ani v požiadavke eurokonformného výkladu. Aplikáciu Obchodného zákonníka nevylučuje ani právna úprava zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsiahnutá v súčasne platnom zákone číslo 129/2010 Z.z. ani v predchádzajúcom zákone č. 258/2001 Z.z., keďže táto neupravuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako osobitný zmluvný typ, ale upravuje iba určitý režim ochrany, ktorý sa má aplikovať pre rôzne typy zmlúv, jednou z ktorých je aj zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené je žalobca toho názoru, že výnimočná aplikácia ustanovení § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka na plynutie premlčania záväzkovoprávnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľom nie je celkom správna. Skutočnosť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, zakladá aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, no zároveň nevylučuje aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý upravuje úverovú zmluvu ako absolútny obchod. Uvedený zámer má oporu aj v právnom názore Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenom v uznesení sp. zn. 6M Cdo4/2012 ako aj v právnom názore Najvyššieho súdu Českej republiky vyjadrenom v rozsudku sp. zn. 32 Cdo 3337/2010.. V súvislosti s vyššie uvedeným má žalobca za to, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil premlčanie žalobcovho práva, ktoré malo byť posúdené podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Podľa žalobcu súd prvého stupňa nesprávne posúdil aj náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, pokiaľ ide o ich výšku, keďže zohľadnil skutočnosť, že žalobca nebol úspešný v konaní. Odôvodnenie rozsudku považuje žalobca za nepostačujúce a v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko neobsahuje žiadne vysvetlenie a úvahy, prečo súd napriek skutočnosti, že ide o tzv. absolútny obchodný vzťah, považoval v otázke premlčania za príslušné výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka a na ustanovenia Obchodného zákonníka vôbec neprihliadal. Bolo tým porušené právo žalobcu na súdnu ochranu. Žalobca si súčasne uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na správnosť záverov súdu prvého stupňa. Tvrdenie žalobcu o termíne odstúpenia od zmluvy dňa 04.11.2011 považuje za účelové v zmysle plynutia premlčacej doby. Na dôkaz podpory svojho tvrdenia predložil žalovaný list žalobcu zo dňa 26.09.2009. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázal na ustanovenie § 213 a nasl. O.s.p., na základe ktorého je predloženie predmetného dôkazu žalovaným neprípustné a žiadal, aby odvolací súd na uvedený dôkaz neprihliadal. Žalovaný uvedenou listinou nepochybne disponoval už v konaní pred súdom prvého stupňa, nie sú teda splnené podmienky pre pripustenie nového dôkazu v odvolacom konaní. Žalobca súčasne doplnil svoju argumentáciu o uvedenie, že napriek tomu, že si je vedomý skutočnosti, že s účinnosťou od 01.04.2015 sa spotrebiteľské zmluvy posudzujú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a to aj vtedy, ak by mali byť inak použité normy obchodného práva, má žalobca za to, že výlučná aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka na všetky spotrebiteľské zmluvy je v rozpore so zásadami právnej istoty ako základným princípom právneho štátu. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.). Žalobca v úvode svojho odvolania uvádza, že napáda rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, k výroku o zastavení konania však žiadne odvolacie dôvody neuviedol, odvolací súd teda, riadiac sa ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., preskúmal len zamietajúci výrok a závislý výrok o trovách konania. Odvolací súd predovšetkým posudzoval prípustnosť dôkazu predloženého žalovaným v rámci odvolacieho konania a za týmto účelom vyzval žalovaného na oznámenie dôvodov, pre ktoré žalovaný nepredložil predmetnú listinu už v konaní pred súdom prvého stupňa. Žalovaný odvolaciemu súdu uviedol, že v posledných troch rokoch asi tri krát menil svoje bydlisko, z toho dôvodu sa mu v rámci sťahovania stratili niektoré osobné veci. Predloženú listinu našiel náhodne až po ukončení konania pred súdom prvého stupňa u príbuzných. Žalovaný súčasne uviedol, že sa jedná o listinu vypracovanú samotným žalobcom a žalobca túto listinu účelovo súdu nepredložil. Podľa § 213 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. (ods. 1). Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a.(ods. 4). Podľa § 205a O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. (ods. 1). Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolanie je v Občianskom súdnom poriadku konštruované ako opravný poriadok bez možnosti prednášania nových skutočností a nových dôkazov (okrem niektorých zákonných výnimiek), platí, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Zo zásady, že v odvolacom konaní by sa nemalo vykonávať dokazovanie pripúšťa zákon výnimky zakotvené v citovaných ustanoveniach § 213 ods. 4 v spojení § 205a O.s.p., umožňujúce vykonanie dokazovania odvolacím súdom. Porovnaním dôvodov pre ktoré žalovaný nepredložil predmetnú listinu už v konaní pred súdom prvého stupňa a citovaných zákonných ustanovení uvedených žalovaným, dospel odvolací súd k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky na doplnenie dokazovania v odvolacom konaní žalovaným predloženou listinou. V preskúmavanom prípade by odvolací súd mohol doplniť dokazovanie len za podmienok ustanovených v § 205a O.s.p., nakoľko sa nejedná o takú procesnú situáciu, že by žalovaný navrhol vykonanie dôkazu v konaní pred súdom prvého stupňa a tento súd by dôkaz nevykonal. Ustanovenie § 205a pod písm. a) až d) výpočtom vymenúva podmienky, za splnenia ktorých by k doplneniu dokazovania mohlo prísť. V preskúmavanom prípade však nie je splnená ani jedna z týchto podmienok, pričom rozšírenie okruhu vymenovaných podmienok je neprípustné. Vzhľadom k procesným okolnostiam (žalovaný bol súdom prvého stupňa riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a k podmienkam pod a) a b) žiadne námietky nesmerujú) a dôvodu uvedenému žalovaným by do úvahy pripadala len podmienka pod písm. d) - účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť dôkaz do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Nemožnosťou označenia alebo predloženia skutočností alebo dôkazov bez viny účastníka občianskeho súdneho konania treba rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia v procese dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, t.j. situáciu, kedy účastník konania nemohol bez svojej viny skutočnosti alebo dôkazy označiť alebo predložiť, pretože o nich nevedel a ani inak z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie svojej povinnosti ich tvrdenia alebo predloženia (porovnaj rozsudok NS SR č.k. 5 M Cdo 4/2007 zo dňa 20. marca 2008). Z vyjadrenia žalovaného však vyplýva, že uvedený dôkaz nepredložil preto, že listinu stratil pri sťahovaní a našiel ju náhodne až po skončení konania pred súdom prvého stupňa. Nejedná sa preto objektívne spôsobenú nemožnosť predložiť dôkaz, uvedené konanie tak nie je možné vyhodnotiť ako prípad, že žalovaný bez svojej viny nemohol uplatniť dôkaz. Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a za účelom vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné. Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Nesprávne aplikoval právny predpis v otázke posúdenia plynutia premlčacej doby. Aplikoval Občiansky zákonník, premlčanie práva z dotknutého právneho vzťahu mal však vzhľadom na charakter a povahu úverovej zmluvy posudzovať výlučne podľa predpisov Obchodného zákonníka. Spornou nebola skutočnosť, že v preskúmavanom prípade sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú. Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716). Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom. Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01. mája 2014) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Citované ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 01. mája 2014. Právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné. Na námietku o aplikácii ustanovení Občianskeho alebo Obchodného zákonníka pri skúmaní premlčania dáva odpoveď zákonodarca treťou vetou ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Uvedené ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014). V dôvodovej správe k zák. č. 102/2014 Z.z., ktorým bola pripojená k § 52 ods. 2 tretia veta („Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“) sa uvádza nasledovné: „Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo s touto zmluvou súvisiace, najmä na vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, sa vždy použijú prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa bude vždy preferovať priorita OZ, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka.“ Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď premlčanie posúdil podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa správne ustálil aj začiatok plynutia premlčacej doby, s jeho logickými závermi a odôvodnením začiatku plynutia premlčacej doby sa odvolací súd stotožňuje v plnom rozsahu. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa rozhodol správne, a to aj v časti náhrady trov konania a svoje rozhodnutie náležite, vyčerpávajúcim spôsobom, v súlade s ustanovením § 157 O.s.p. odôvodnil. Nie je možné konštatovať, že v dôsledku nepostačujúceho odôvodnenia rozsudku bolo porušené právo žalobcu na súdnu ochranu. Odvolacie námietky žalobcu sú tak nedôvodné. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. v napadnutej zamietajúcej časti a časti trov konania ako vecne správny potvrdil. V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, v dôsledku čoho by mu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. patrilo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, podľa obsahu spisu mu ani žiadne nevznikli, odvolací súd mu ju preto nepriznal. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.