Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/631/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113211418 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113211418.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: P. W., nar. XX. Q. XXXX, bytom X., T. X/X, o 1.156,79 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Nám. legionárov 5, zastúpeného advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Stropkov, Nám. SNP 7, o odvolaniach vedľajšieho účastníka a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 26. novembra 2013 č. k. 16C/501/2013-64 a odvolaní žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. apríla 2015 č. k. 16C/501/2013-99 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej a v časti trov konania a napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom z 26. novembra 2013 súd prvého stupňa I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 696,63 eur s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 9.12.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 52 ods. 3 a 4, § 53 ods. 1, 2 a ods. 4 písm. k/, § 110 ods. 1, § 517 ods. 2, § 657 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 101 ods. 2 a § 153 ods. 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vecne dôvodil, že právna predchodkyňa žalobkyne uzavrela so žalovanou 9.4.2013 zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty, prostredníctvom ktorej žalovaná čerpala finančné prostriedky (úverový limit bol 20 000 Sk) a tieto sa zaviazala splácať, avšak splátky nerealizovala, dostala sa do omeškania, čím sa stal splatný celý dlh. Žalovaná 20.9.2012 uznala pohľadávku čo do dôvodu aj výšky (istinu 696,63 eur, náklady na inkasné konanie 150,23 eur a úrok z omeškania 27% ročne). Žalovaná čiastka predstavuje istinu 696,63 eur, riadny úrok 302,26 eur a úrok z omeškania 157,90 eur, spolu v sume 1156,79 eur, zaplatenia ktorej sumy sa spolu s úrokom z omeškania 9,25% ročne zo sumy 696,63 eur od 9.12.2011 do zaplatenia, domáhala žalobkyňa proti žalovanej. Žalovaná vzniesla námietku premlčania, vedľajší účastník namietal neprijateľnosť zmluvných podmienok, vzhľadom na splatnosť celého dlhu k 31.8.2008 mal dlh za premlčaný, vzniesol námietku premlčania, majúc za to, že ide o bezdôvodné obohatenie s 2- ročnou premlčacou lehotou. Súd prvého stupňa uvedenú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 a nasl. O. z., v nesplatenej časti úveru do výšky 696,63 eur považoval žalobu za dôvodnú a vyhovel jej (aj v časti príslušného úroku z omeškania) z dôvodu, že žalovaná si nesplnila povinnosť vrátiť poskytnutý úver, majúc za to, že na túto čiastku sa námietka premlčania vznesená žalovanou nevzťahuje a neprijateľnosť ostatných podmienok zmluvy ju nezbavuje povinnosti dlh uhradiť. Ďalej dôvodil, že ustanovenia obchodných podmienok k zmluve, týkajúce sa úrokov, úrokov z omeškania a poplatkov sú s poukazom na uvedené neprijateľné a teda neplatné, v prípade zmluvnej pokuty nejde o individuálne dojednané zmluvné ustanovenie a aj toto považoval za neprijateľné zmluvné dojednanie, spôsobujúce nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uviedol, že ak žalobkyňa ako dodávateľka odvodzovala svoj nárok na zmluvnú pokutu, resp. inak pomenované sankcie obdobné inštitútu zmluvnej pokuty a ďalšie ňou udávané nároky z neprijateľnej zmluvnej podmienky, akými sú neprimerane vysoké náklady na vypracovanie štandardnej pripravenej zmluvy, zasielanie upomienok a neprimerane vysoké úroky, súd prvého stupňa z tohto dôvodu nepriznal právo žalobkyni, v zmysle § 153 ods. 4 O.s.p. určil takúto zmluvnú podmienku za neprijateľnú priamo vo výroku rozhodnutia, v prípade, že úver nebol poskytnutý priamo žalobkyňou, ale jej predchodkyňou, tieto skutočnosti neuvádza vo výrokovej časti rozhodnutia, iba ich uviedol v dôvodoch rozhodnutia. Nestotožnil sa s námietkou premlčania vznesenou vedľajším účastníkom, nakoľko žalovaná 20.9.2012 uznala pohľadávku čo do dôvodu aj výšky /vedomá si premlčania nároku/, teda v zmysle § 110 ods. 1 veta druhá začala plynúť týmto dňom 10-ročná premlčacia doba, a teda žaloba bola podaná dôvodne, na druhej strane uznanie pohľadávky čo do dôvodu aj výšky nezbavuje súd povinnosti skúmať platnosť a existenciu tohto záväzku, keď v zamietajúcej časti súd vyhlásil zmluvné podmienky za neplatné, návrhu vyhovel len v časti nevrátenej pôžičky, a teda uznávací prejav žalovanej má len vplyv na plynutie premlčacej lehoty. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o absolútnu neplatnosť, v tejto časti nepovažoval uznávací prejav za platný, z ktorých dôvodov rozhodol tak, že v nesplatenej časti úveru žalobe vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne poukazom na § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne iba čiastočným úspechom žalobkyne. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie vedľajší účastník na strane žalovanej aj sama žalovaná, obaja iba v jeho vyhovujúcej časti veci samej (výrok I.) a vedľajší účastník aj v časti trov konania (výrok III.), obaja s návrhom na zrušenie rozsudku v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vedľajší účastník v odvolaní vytkol súdu prvého stupňa, že vyhovel žalobe v časti o 696,63 eur napriek ním vznesenej námietke premlčania, pričom argumentačne súd svoje rozhodnutie oprel o Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach z 20.9.2012, ktorej priznal právne účinky aj napriek viacerým skutočnostiam, svedčiacim o nekalej obchodnej praktike žalobkyne pri predkladaní tejto dohody žalovanej, v ktorej súvislosti poukázal na svoje podanie z 2.7.2013. Namietal predovšetkým nedostatočne vykonané dokazovanie najmä s ohľadom na vôľu žalovanej pri podpise tejto dohody, hoci z okolností podpisu dohody, opísaných žalovanou, celkom jednoznačne vyplýva, že jej vôľa smerovala výlučne k dohode o splátkach, na podpis jej však bol predložený celý formulár, ktorý musela podpísať, nemala vedomosť o tom, že súčasne s dohodou o splátkach jej žalobkyňa predkladá na podpis aj ďalší právny úkon - uznanie dlhu, ktorému inštitútu a jeho právnym následkom nerozumela, nemala vedomosť o premlčaní dlhu a všetky súvislosti jej boli vysvetlené až vedľajším účastníkom. Súd od žalovanej vôbec nezisťoval, či pri podpise jej vôľa smerovala k uznaniu dlhu alebo len k dohode o splátkach, samotný podpis žalovanej na dohode nepostačuje pre posúdenie platnosti právneho úkonu, obzvlášť v situácii, keď na jednej strane vystupuje nadnárodná spoločnosť s mohutným právnym a finančným aparátom a na druhej strane priemerný spotrebiteľ s minimálnym právnym vedomím. Poukázal na postup súdu prvého stupňa v jeho konaní 27C/18/2012, ktorý mal byť použitý aj v predmetnej veci. Žalovaná podľa neho nemala záujem uznať dlh, preto bolo treba dohodu vyhodnotiť ako neplatný právny úkon a nepriznať mu právne účinky. Podpis uznania dlhu v rámci formulárovej dohody je len nekalou praktikou žalobkyne, ktorou podsúva neinformovanému spotrebiteľovi na podpis spolu s dohodou o splátkach aj uznanie záväzku, čím sa snaží dosiahnuť predĺženie premlčacej doby a zabezpečiť vymožiteľnosť svojej pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na konkrétne rozhodnutia odvolacích súdov. Žalovaná v odvolaní uviedla, že sa pripája k odvolaniu vedľajšieho účastníka. Namietla platnosť Dohody o úhrade pohľadávky v splátkach a uznaní dlhu z 20.9.2012, keďže si pri jej podpisovaní myslela, že jej boli ponúknuté splátky a nevedela, že jej žalobkyňa zároveň podsúva na podpis uznanie dlhu, jej jediným cieľom bolo dosiahnuť splátky, nevedela ani o premlčaní dlhu a aké následky z toho vyplývajú. Považuje uznanie dlhu za neplatný právny úkon. Žalobkyňa sa vyjadrila k obom odvolaniam. K odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedla, že vedľajší účastník nie je oprávnený na podanie odvolania, navrhla jeho odvolanie odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou, majúc s poukazom na konkrétne rozhodnutia vnútroštátnych súdov za to, že vedľajší účastník nebol oprávnený na podanie odvolania, keďže podľa § 201 O.s.p. má právo podať odvolanie iba v tých prípadoch, kedy z hmotnoprávneho predpisu vyplýva výslovne spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkmi, čo nie je uvedený prípad. Postavenie vedľajšieho účastníka je odlišné v tom, že aj keď koná vo vlastnom mene, jeho postavenie je čiastočne obmedzené postavením účastníka a vedľajší účastník môže podať odvolanie iba ak takéto právo má účastník, jeho lehota na odvolanie je limitovaná lehotou na odvolanie účastníka a nemôže podať odvolanie proti vôli účastníka. Ďalej uviedla, že Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje na platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť, čo má za následok predpoklad, že záväzok trval aj v čase uznania, žalovaná potvrdila vedomosť o premlčaní dlhu a následkoch s tým spojených. Predmetná dohoda nepredstavuje dodatok k pôvodnej zmluve, ktorým by sa zmluva dopĺňala alebo menila, ale ide len o zmenu obsahu záväzku dohodou zmluvných strán. Ustanovenie dohody o tom, že žalovaná uznáva svoj záväzok nemohlo byť žalovanej vnútené ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve vzhľadom k tomu, že žalobkyňa ako postupník nemá postavenie dodávateľa a na dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vedľajší účastník žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalobkyňa neprijateľným spôsobom podsunula na podpis formulár o uznaní premlčaného záväzku ani úmysel žalobkyne tak urobiť, za účelom dosiahnuť úspešné vymoženie premlčanej pohľadávky, preto tvrdenia vedľajšieho účastníka, že dohoda je v rozpore s dobrými mravmi a ide o nekalú obchodnú praktiku považuje žalobkyňa za účelové a nepodložené. V otázke uplatnenej náhrady trov konania vedľajšieho účastníka žalobkyňa trvala na tom, že vedľajší účastník musí byť z podstaty svojej existencie sám schopný poskytovať právnu pomoc v spotrebiteľských veciach, na jeho vstup do konania v prejednávanej veci (o ktorej nemal žiadnu vedomosť) nebol dôvod a trovy vynaložené na právne služby advokáta preto nie sú trovami účelnými. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila tak, že ohľadom dohody argumentovala rovnako ako vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka, poukázala na § 110 ods. 1 vety druhej a § 558 O. z. a rozsudok súdneho dvora C-453/10 a navrhla rozsudok v napadnutej časti z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Napadnutým dopĺňacím rozsudkom súd prvého stupňa doplnil napadnutý rozsudok o odsek 4, v ktorom určil za neplatnú ako neprijateľnú podmienku v čl. V bod 34 Obchodných podmienok Všeobecnej úverovej banky a.s. v znení „V prípade, že držiteľ hlavnej karty do dátumu splatnosti neuhradí minimálnu splátku, banka má právo za každý deň z meškania splátky účtovať úroky z omeškania a poplatky podľa platného Cenníka VÚB a.s.“. Právne takého rozhodnutie zdôvodnil ust. § 3, § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a 2, ods. 4 písm. k/ a ods. 5, § 53a ods. 1, § 54 ods. 1 O. z., ust. § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1, 2, 4, 5, § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 166 O. s. p., vecne dôvodil, že podmienka uvedená vo výrokovej časti tohto rozhodnutia bola uvedená v Obchodných podmienkach VÚB (predchodkyne žalobkyne), nebola obsiahnutá v zmluve účastníkov a aj samotná podmienka odkazuje na Cenník VÚB a.s., žalovaná tieto úverové podmienky nepodpísala, všeobecné zmluvné podmienky majú obsahovať len skutočnosti technického, spresňujúceho, resp. vysvetľujúceho charakteru, nemôžu obsahovať podstatné náležitosti zmluvy, ktorou je aj riadne dojednanie výšky úroku za poskytnutý úver alebo výšky jednotlivých poplatkov. Nakoľko neboli účastníkmi platne dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy, je potrebné hľadieť na poskytnutý úver ako bezúročný. Žalobkyňa ako dodávateľ úroky z omeškania a poplatky so žalovanou ako spotrebiteľkou osobitne nevyjednávala, pretože tieto sú uvedené za rovnakých podmienok vo všetkých zmluvách, keď za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa považujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť sa oboznámiť pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, s poukazom na uvedené určil súd prvého stupňa zmluvné podmienky uvedené vo výroku dopĺňacieho rozsudku za neprijateľné priamo v jeho výroku a v ostatnom poukázal na napadnutý rozsudok. Proti tomuto dopĺňaciemu rozsudku podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu tak, že bude vyhovené žalobe v napadnutom rozsahu, alternatívne navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočným zistením skutkového stavu, majúc za to, že predmetné ustanovenie obchodných podmienok, ktoré bolo vyhlásené za neplatné, nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia, keďže v predmetnom ustanovení zmluvných podmienok nie je upravená výška úrokov a poplatkov. Nárok na úrok z omeškania vzniká žalobkyni ako veriteľke priamo zo zákona, preto nemožno nárok, ktorý veriteľovi vyplýva priamo zo zákona vyhlásiť za neprijateľný a teda neplatný. Ani pokiaľ ide o poplatky nemožno predmetné ustanovenie označiť za neplatné. Pokiaľ súd vo svojom rozhodnutí konštatoval neprijateľné podmienky, ktorými zdôvodňoval nepriznanie časti uplatneného nároku, žalobkyňa má za to, že súd neprepojil relevantným spôsobom uvedené zmluvné podmienky s uplatňovaným nárokom, neuviedol akým spôsobom predmetné zmluvné podmienky spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nešpecifikoval v čom má spočívať hrubý nepomer práv a povinností medzi zmluvnými stranami v dôsledku súdom konštatovaných neprijateľných podmienok, to znamená v čom sa prejavila aplikácia súdom konštatovaných neprijateľných podmienok v danom prípade vo vzťahu k uplatnenému nároku tak, aby narušila rovnováhu medzi zmluvnými stranami. Žalovaná ani vedľajší účastník sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolaní účastníkov, teda s preskúmaním správnosti rozhodnutia rozsudkom (s výnimkou odvolaniami nenapadnutého čiastkového výroku o zvyškovom zamietnutí žaloby) a celým dopĺňacím rozsudkom, a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, popri tom však najmä so zreteľom k neposkytnutiu /okresným súdom/ dostatočne zrozumiteľných odpovedí na odvolaním akcentované otázky nie aj o možnosť rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou) a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutých častiach ani dopĺňací rozsudok nemožno považovať za vecne správny. K námietkam žalobkyne, týkajúcim sa oprávnenia vedľajšieho účastníka na podanie odvolania proti rozsudku odvolací súd uvádza, že nakoľko v zmysle ustanovenia § 93 ods. 4 veta prvá O. s. p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník, môže dôjsť postupom súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom aj vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi. Vedľajší účastník má v rozsahu legitimácie účastníka tiež právo podať odvolanie alebo dovolanie, a to buď vedľa účastníka, ktorého podporuje, alebo sám. Pokiaľ sa jeho úkony dostanú do rozporu s úkonmi účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností. V prípadoch, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže vedľajší účastník bez ďalšieho (t. j. bez ohľadu na postoj účastníka, na strane ktorého vystupuje) podať odvolanie (§ 201 veta druhá O.s.p.). Ak nejde o situáciu vyplývajúcu z § 201 veta druhá O. s. p., nesúhlas účastníka s odvolaním vedľajšieho účastníka vystupujúceho na jeho strane má za následok odmietnutie odvolania podaného vedľajším účastníkom okrem prípadu, ak konkrétne okolnosti výnimočne odôvodňujú iný postup, napr. ak by tento nesúhlas mohol byť hodnotený ako zneužitie práva na úkor iných, v konaní priamo nezúčastnených subjektov. Dispozičná zásada, charakterizujúca sporové občianske súdne konanie, znamená totiž zásadne povinnosť súdu rešpektovať vôľu neúspešného účastníka konania nepokračovať v spore iniciovaním opravného konania na základe odvolania podaného vedľajším účastníkom. Rovnaký následok, vrátane vyššie uvedenej výnimky, treba vyvodiť aj zo situácie, ak účastník konania napriek výzve súdu, či súhlasí s odvolaním podaným vedľajším účastníkom vystupujúcim na jeho strane, v rozpore so zásadou vigilantibus scripta sunt (nech si každý stráži svoje práva) zostane nečinný. Zásade spravodlivej ochrany práv zodpovedá, aby takáto pasivita účastníka sa zásadne prejavila v procesnom dôsledku, ktorým je nezačatie opravného konania. Vedľajšiemu účastníkovi zostáva možnosť, aby v takomto prípade na výzvu súdu sám obstaral a predložil vyjadrenie účastníka obsahujúce jeho súhlas s podaným odvolaním. Ak teda z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom (§ 201 veta druhá O.s.p.), súd odmietne odvolanie podané vedľajším účastníkom (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), ak účastník konania podporovaný vedľajším účastníkom zostane napriek výzve súdu nečinný a nevyjadrí sa, či súhlasí s odvolaním. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. mája 2014 sp. zn. 6 Cdo 77/2014, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2016) V predmetnej veci nejde o prípad, keď z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi žalovanou a vedľajším účastníkom. V prípadoch, ak z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, je pre posúdenie oprávnenosti vedľajšieho účastníka podať odvolanie významné, či s ním súhlasí účastník podporovaný vedľajším účastníkom. Stanovisko žalovanej k odvolaniu vedľajšieho účastníka bolo v prejednávanej veci jednoznačne súhlasné, dokonca žalovaná uviedla, že sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka pripája, preto odmietnutie odvolania vedľajšieho účastníka neprichádzalo do úvahy. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovaných ustanovení základného predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra 2010 sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s práve uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladá sám osebe nielen dôvod odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale tiež nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným druhým z takýchto ustanovení. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt, že vyššie priblíženou vadou boli postihnuté obe napadnuté rozhodnutia v prejednávanej veci, otázka správnosti ktorých bola predmetom odvolacieho konania. Na možné úvahy odvolacieho súdu o tom, či rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach a dopĺňací rozsudok v celom rozsahu sú správnymi alebo naopak nesprávnymi malo podstatný vplyv to, že odôvodnenie rozsudku v častiach dotknutých odvolaním ani odôvodnenie dopĺňacieho rozsudku neobsahovali prakticky nič viac než to, na čo bolo už poukázané vyššie (v rámci rekapitulácie dôvodov použitých súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia). Žiadnym spôsobom nebol odôvodnený záver súdu prvého stupňa, že zmluva uzavretá medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou je zmluvou spotrebiteľskou a že nejde o zmluvu v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, žiadnu pozornosť súd prvého stupňa nevenoval tomu, že žalobkyňou boli predložené zmluvy 2, jedna zo 6.5.2002 (č. l. 3) a jedna z 9.4.2003 (č. l. 37), na jednom mieste uvádzal, že ide o zmluvu o pôžičke, na druhom, že ide o zmluvu úverovú, nebolo zrejmé či mal za to, že zmluva bola platne uzavretá, či priznal plnenie zo zmluvy alebo z iného dôvodu, nedostatočne sa vysporiadal s tvrdeniami žalobkyne, ktorá v žalobe tvrdila odstúpenie od zmluvy a v prílohe žaloby - pokuse o zmier (č. l. 17) vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru k 31.8.2008, ktoré otázky majú vplyv aj na posúdenie otázky premlčania, nedostatočne sa vysporiadal so špecifickými námietkami žalovanej a vedľajšieho účastníka (napr. otázka premlčania, platnosti Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku), po skutkovej stránke sa vecou zaoberal nedostatočne, venoval sa obšírne problematike zmluvných pokút a poplatkov v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemala prílišný súvis s vecou, keďže nároky z nich neboli predmetom sporu, v odôvodnení dopĺňacieho rozsudku sa nenachádza uspokojivá odpoveď na otázku, z akého dôvodu je práve súdom určená zmluvná podmienka neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti a ako konkrétne súvisí s výrokom rozsudku v jeho zamietajúcej časti. Aj s prihliadnutím na zmätočné a nedostatočné odôvodnenie v zamietajúcej časti veci samej považoval odvolací súd za nenáležité a takpovediac bez súvisu so zamietajúcim rozhodnutím určenie zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti v dopĺňacom rozsudku, a to najmä pre chýbajúce relevantné a logické prepojenia zamietajúceho výroku rozsudku (a to v celom rozsahu zamietnutia) s určením súdom označenej zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti, čo správne namietala vo svojom odvolaní žalobkyňa. Odvolatelia odôvodnene namietali, že sa súd prvého stupňa časťou odôvodnenia rozsudku, viažucou sa k odvolaniami spochybnenému vyhovujúcemu výroku rozsudku vo veci samej a odôvodnením dopĺňacieho rozsudku, vôbec nevysporiadal s viacerými ich námietkami špecifickými pre túto konkrétnu vec, týkajúcimi sa veci samej (teda vecnej opodstatnenosti požiadaviek žalobkyne). To obdobne platilo u rozhodnutia o trovách konania, kde súd prvého stupňa nezaujal stanovisko k tomu, prečo z oboch alternatív rozhodovania predpokladaného ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p. uprednostnil tú druhú. Šlo tu tak o doslova ukážkový príklad nepreskúmateľnosti rozsudku v napadnutej časti i dopĺňacieho rozsudku pre nedostatok dôvodov, podraditeľnej pod postupy súdu odnímajúce účastníkom reálnu možnosť konať pred súdom (podľa už vyššie citovaného ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov konania na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvom stupni súdov, dostatočne konkrétne právne posúdenie veci i v tomto stupni a do tretice tiež vypravenie rozhodnutia majúceho konanie skončiť odôvodnením zodpovedajúcim úprave v ust. § 157 ods. 2 O. s. p.) rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach a dopĺňací rozsudok v celom rozsahu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v prípade potreby a aj v závislosti na prípadnej ďalšej procesnej aktivite účastníkov doplniť dokazovanie, podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až následne opätovne rozhodnúť o veci v časti, v ktorej táto ostala predmetom konania, o trovách konania a tiež o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 a 4 O. s. p.), to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné odpovede na všetky významné otázky. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.