Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/448/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113211461 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113211461.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátom: Tomáš Kušnír, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, M. W. XXXX/XX, A., t. č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou: Mgr. Q. L., zamestnankyňa Okresného súdu Piešťany, o zaplatenie 1.094,20 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 8C 589/2013-89 zo dňa 12. marca 2015, v zamietajúcom výroku, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom zamietajúcom výroku a v závislom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd zrušil platobný rozkaz tunajšieho súdu č. k. 37Ro 73/2013-24 zo dňa 30.04.2013, súd návrh zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 488, 489, 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, 497 a 499, 502 ods. 1, 503 ods. 1, 504, 506 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 písm. e), § 2 písm. a), písm. c), písm. d), § 4 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2007, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ods. 2 a ods. 3, § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia dohody o splátkach, § 558 Občianskeho zákonníka, § 39 Občianskeho zákonníka, § 100 ods. 1, 101, 110 ods. 1 veta druhá, 110 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že nakoľko vzťah, z ktorého vznikla pohľadávka je vzťahom spotrebiteľským, súd podrobil vec z hľadiska súdnej kontroly nekalých obchodných praktík. Súd má za to, že žalobca ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku dňa 8. 3. 2011 v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého sa doplnili len údaje o žalovanej (súčasťou tohto formulára bolo aj ustanovenie, že žalovaná uznáva premlčaný dlh). Súd považuje predmetnú Dohodu za nekalú obchodnú praktiku, ktorá je neplatná, a ktorá je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, pričom podstatne narušila alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku ale k službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Predmetnú Dohodu súd posúdil aj v zmysle ustanovení § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Posudzujúc platnosť takéhoto právneho úkonu súd dospel k záveru, že ide absolútne neplatný právny úkon, pretože nespĺňa predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom taktiež obchádza zákon. Predmetné uznanie trpí vadou neplatnosti. Zároveň v tomto uznaní žalobca uviedol úrok z omeškania 17,9 % ročne zo sumy 673,85 eur, čo je v rozpore so zákonnou výškou úrokov z omeškania v zmysle Občianskeho zákonníka. Súd konštatuje, že uznanie dlhu je neplatným právnym úkonom, pretože nespĺňa predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a preto ani nemôže spôsobil pretrhnutie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatie novej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že uplatnená pohľadávka bola zosplatnená dňa 26.6.2008 a táto skutočnosť nebola sporná, uvedené preukázal žalobca listinným dokladom. Žalobca podal návrh na súd dňa 19.4.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 6.9.2012, ktorú žalovaný podpísal, súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku a samotnú Dohodu ako uznanie záväzku zo strany žalovaného súd považuje za neplatnú s ohľadom na dôvody uvádzané vyššie, keď neboli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Súd má za to, že na danú je treba aplikovať § 101 Občianskeho zákonníka, keď v tejto veci nie je možné postupovať v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní, ktorej aplikácie sa žalobca s poukazom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. sp. zn. 6M Cdo/4/2012 podľa poznatkov súdu už dovolával v iných konaniach, keďže uvedené nie je možné aplikovať aj na predmetnú vec. Nakoľko opatrovníčka žalovaného vzniesla námietku premlčania, túto súd považoval za odôvodnenú, preto z uvedených dôvodov návrh v celom rozsahu 1094,20 eur ako nedôvodný zamietol (673,85 eur + úroku 304,38 eur + úroku z omeškania 304,38 eur + 1,83 eur poplatok) ako aj úroku z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 673,85 eur od 9. 12. 2011 do zaplatenia, keďže zamietol návrh aj v časti sumy 673,85 eur, keď žalobca podal návrh po uplynutí trojročnej premlčacej doby. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p., keď však plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu trovy nevznikli, ani si žiadnu náhradu trov konania neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na § 110 ods. 1 a § 558 Občianskeho zákonníka. Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka predpisuje, má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Obsahom dohody je teda uznanie dlhu zo strany žalovaného. Právnym následkom uznania práva, ktoré nastáva priamo zo zákona je prerušenie plynutia premlčacej doby tzn., že doba ktorá dovtedy uplynula sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10 ročná premlčacia doba a to priamo zo zákona. Zároveň odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka. Zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Žalobca s poukazom na článok 3 bod 3.1 dohody, v ktorom žalovaný potvrdil svoju vedomosť o premlčaní dlhu, zastáva názor, že v danom prípade nastali účinky § 558 Občianskeho zákonníka, teda, že záväzok uznaný žalovaným čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval. Žalobca je názoru, že žalovaný potom, čo sa oboznámil s obsahom dohody svojim podpisom svoj existujúci záväzok uznal a vyjadril svoju vedomosť s premlčaním pohľadávky. Konanie žalovaného nemožno považovať za morálne a čestné a preto nemožno súhlasiť s tým, aby takémuto konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Predmetnou dohodou dochádza k zmene obsahu záväzku zmluvných strán, ktorá spočíva v tom, že žalovanému je umožnené splácať záväzok v splátkach. Odvolateľ zdôrazňuje, že žalobca ako postupník tu nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy. Zároveň odvolateľ poukázal na skutočnosť, že je aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahostajnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa viď rozsudok NS ČR spis. zn. 23Cdo 1201/2009 a tiež komentár k Občianskemu zákonníku. Na podporu svojich tvrdení odvolateľ poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov. Na základe toho žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu v plnom rozsahu resp. aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj trovy konania, trovy právneho zastúpenia v prvostupňovom i odvolacom konaní, pričom trovy odvolacieho konania pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 73,69 eur s DPH a režijného paušálu vo výške 10,07 eur s DPH, spolu 83,76 eur s DPH. K doručenému odvolaniu sa opatrovníčka žalovaného nevyjadrila. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p. Predmetom odvolacieho konania bol výrok, ktorým súd návrh zamietol a závislý výrok o náhrade trov konania. Predmetom prieskumu sa nestal výrok, ktorým súd zrušil platobný rozkaz tunajšieho súdu č.k. 37 Ro/73/2013-24 zo dňa 30.4.2013. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože prevažne zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný. Z obsahu spisu vyplýva, že Všeobecná úverová banka, a.s. uzavrela so žalovaným zmluvu o poskytnutí flexipôžiky zo dňa 17.5.2007, z ktorej vyplýva poskytnutie úveru žalovanému právnym predchodcom žalobcu vo výške 22 000 Sk s úrokovou sadzbou 12,90 % ročne, s ročnou percentuálnou mierou nákladov 17,34 %, s výškou splátok 406,18 Sk, počtom 84, so splatnosťou prvej splátky 16.7.2007 a poslednej splátky 17.5.2014, poplatkom za vedenie účtu 40 Sk mesačne, celkovými nákladmi dlžníka 37 032,33 Sk, výška úrokov s poplatkami 15 032,33 Sk. Ku dňu 26.6.2008 právny predchodca žalobcu ako veriteľ úver zosplatnil. Z dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 6.9.2012 vyplýva, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili predmetnú dohodu, pričom táto obsahovala aj uznanie záväzku, formu splatenia záväzku, rozhodcovskú doložku a záverečné ustanovenia. V Dohode v bode 2. uznal žalovaný čo do právneho dôvodu a výšky svoj záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy číslo/číslo zákazník 2455801170507 celkom vo výške 673,85 eur a ostatného príslušenstva 1,83 eur, nákladov na inkasné konanie vo výške 150 eur a úrokov z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 673,85 eur od 15.11.2011 do dňa splatnosti poslednej splátky podľa tejto dohody. V dohode v bode 3.1 označenom Forma splatenia záväzku nebola dohodnutá výška splátok, je uvedený deň splátky 5, s dátumom prvej splátky 5.10.2012 a v tom istom bode posledná veta obsahuje vyhlásenie žalovaného, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Výzvou zo dňa 22.5.2008 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na v súlade s čl. III bod 6 zmluvy o úvere a čl. VI VOP k predčasnému splateniu úveru vrátane príslušenstvo v lehote do 15 dní od doručenia výzvy. Dlžnú pohľadávku vyčíslil vo výške 24 339,85 Sk. Sporným zostalo a zároveň to tvorilo predmet prieskumu odvolacieho súdu, aké následky mala dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 06.09.2012 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej podľa tvrdenia žalobcu došlo k predĺženiu premlčacej doby na 10 rokov. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade bolo potrebné posúdiť charakter právneho úkonu, zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 17.05.2007 (ďalej aj len „zmluva“), k uzavretiu ktorej došlo medzi žalovanými a Všeobecnou úverovou bankou, a.s., na základe ktorej banka poskytla úver vo výške 22.000,- Sk a žalovaný poskytnuté finančné prostriedky v celom rozsahu nevrátil, pričom tento právny úkon predchádzal uzavretiu dohody o uznaní záväzku zo dňa 06.09.2012. Obidva právne úkony na seba nadväzujú a spolu súvisia. Zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala banka už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalovaného, pričom žalovaný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil. Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 (v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi 17.05.2007), zmluva pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Keďže Všeobecná úverová banka, a.s. bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že žalovaný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou sa Všeobecná úverová banka, a.s. zaviazala poskytnúť ako dodávateľ žalovanému ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a žalovaný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) z. č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č. 258/2001 Z.z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou zo dňa 17.05.2007 je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom prípade je z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasledujúcich OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Posúdenie záväzkového vzťahu medzi žalovaným a bankou bolo potrebné z toho dôvodu, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 08.12.2011 medzi postupcom, Všeobecnou úverovou bankou, a.s. a postupníkom, t.j. žalobcom, došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému na žalobcu. Postúpenie pohľadávky malo za následok, že žalobca vstúpil do práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy ako veriteľ. Postupca postúpenú pohľadávku so všetkými právami s ňou spojenými stratil. Postupník, t.j. žalobca nadobudol pohľadávku aj so všetkými námietkami, ktoré možno proti nej uplatniť. K týmto námietkam môžu pribudnúť aj iné námietky, vzniknuté z nového pomeru medzi dlžníkom a novým veriteľom. Žalobca dňa 06.09.2012 ako postupník uzavrel so žalovaným dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Žalobca tvrdí, že došlo k uznaniu záväzku, čo malo za následok predĺženie premlčacej lehoty na 10 rokov a zmluva bola doplnená o rozhodcovskú doložku a záverečné ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že dohodou o uznaní záväzku pôvodný záväzok nezanikol, nevnikol nový záväzok, došlo len k zmene, doplneniu pôvodne uzavretého záväzku. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca vstúpil do práv a povinností postupcu a nedošlo k zániku pôvodne uzavretej zmluvy, len k jej zmene (doplneniu), posúdenie zmluvy a jej dodatku formou uznania záväzku sa nezmenilo, ide o spotrebiteľskú zmluvu a žalobcu je potrebné považovať za dodávateľa, voči ktorému možno použiť všetky námietky, ako bolo hore uvedené. Ak žalobca ako dodávateľ uzavrel so žalovaným dohodu o uznaní záväzku, je možné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (začala plynúť nová 10 ročná premlčacia lehota) a preto je neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ aj s prihliadnutím aj k uvedenému nižšie. Spotrebiteľ nemá záujem na predlžovaní premlčacej lehoty, čím sa vystavuje dlhému obdobiu právnej neistoty a táto zmluvná podmienka upravená spotrebiteľskou zmluvou uzavretou medzi účastníkmi sa odchýlila od ustanovení OZ v neprospech spotrebiteľa, pretože ustanovenia OZ vo všeobecnosti upravujú 3-ročnú premlčaciu lehotu. Keďže zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, je v tejto časti neplatná a pre posúdenie nároku žalobcu je potrebné aplikovať § 101 OZ. Podľa § 55 ods. 1 OZ sa zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré mu zákon poskytuje, alebo inak zhoršiť svoje postavenie. Jeho postavenie nesmie byť zhoršené ani s jeho súhlasom, preto prehlásenie o predĺžení premlčacej lehoty v prospech žalobcu ako podnikateľského subjektu je možné považovať za absolútne neplatné, pretože postavenie spotrebiteľa tým bolo značne zhoršené. Ak odvolací súd v súlade s hore uvedeným považoval žalobcu za dodávateľa, a záväzkový vzťah medzi účastníkmi za spotrebiteľský, je potrebné v danej veci tiež aplikovať ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, zák. č. 250/2007 Z.z. (predtým zák. č. 634/1992 Zb. ako súd už vyššie uviedol). Ustanovenie § 4 ods. 8 citovaného zákona stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Ustanovenie § 7 ods. 2 cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade žalobca ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého sa doplnili len údaje o žalovanom (súčasťou tohto formulára bolo aj ustanovenie, že žalovaný uznáva premlčaný dlh). Žalobca však počas konania nepreukázal (na ňom bolo dôkazné bremeno), že žalovanému ako priemernému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené, v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky uznania dlhu najmä s ohľadom na jeho premlčanie, resp. dĺžky premlčacej doby. Následne žalovaný bez toho, aby mu boli vysvetlené následky uznania záväzku, dohodu podpísal (došlo k narušeniu ekonomického správanie sa priemerného spotrebiteľa). Ak by bol žalobca žalovanému vysvetlil následky uznania záväzku (10- ročná premlčacia lehota), bolo by nelogické, že by žalovaný s takýmto poznatkom dohodu o uznaní záväzku podpísal. Navyše súdu je z jeho rozhodovacej činnosti zrejmé, že žalobca nakupuje premlčané pohľadávky vo veľkom množstve a následne iniciuje stretnutia, na ktorých bez náležitého vysvetlenia následkov uznania záväzkov spotrebiteľom, necháva dohody o uznaní záväzku podpisovať s úmyslom docieliť nápravu pochybenia právnych predchodcov žalobcu, spočívajúcu v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a s cieľom získať výhody na úkor spotrebiteľa. Je nepochybné, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo do dôvodu a výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať ust. § 34 a nasledujúce OZ. Posudzujúc platnosť tohto právneho úkonu odvolací súd dospel k záveru, že ide o absolútne neplatný právny úkon, pretože nespĺňa predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s § 39 OZ, pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi). Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem. Ako súd vyššie dôvodil, k podpisu dohody o uznaní záväzku došlo za použitia nekalej obchodnej praktiky, t.j. konania v rozpore s dobrými mravmi. Takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné vyhodnotiť ako absolútne neplatný, od počiatku neexistujúci a samozrejme nespôsobujúci následky, t.j. v konkrétnom prípade nedošlo platne k uznaniu záväzku, čo má za následok, že v danom prípade je premlčacia lehota 3-ročná (resp. 4-ročná podľa ObZ). Uplatnená pohľadávka bola zosplatnená dňa 26.6.2008, žalobca podal návrh na súd dňa 19.4.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Vzhľadom na to, že opatrovníčka žalovaného vzniesla námietku premlčania, súd prvého stupňa k nej správne prihliadol a žalobu zamietol. Pre úplnosť je potrebné dodať, že uvedený právny názor je aj v súlade s názorom NS SR vyjadrenom v rozhodnutí z 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh žalobcu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, ktorý nebol odvolaním osobitne napadnutý, potvrdil. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi, žalovaný si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani žiadne trovy nevyplývajú, preto bolo dôvodné žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznať. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.