Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/234/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113219202 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113219202.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľov: 1. X. O., nar. XX.XX.XXXX, 2. O. O., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom J. S. XX, J., prechodne S. E. K. XXX, obaja zastúpení advokátom: JUDr. Roman Cibulka, Hlavná 13, Trnava, proti odporcovi: B. D., nar. XX.X.XXXX, W. XXX/XX, I., zastúpený advokátom: Mgr. Ľuboš Jurčo, Pribinova 25, Bratislava, o vyplatenie nemajetkovej ujmy a iné, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 27C/304/2013 - 130 zo dňa 2. októbra 2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu I. stupňa s a r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia domáhali, náhrady škody vo výške 500.000,- Sk. Návrh navrhovatelia odôvodnili tým, že po dobrovoľnej dražbe ich bytu sa stal vydražiteľom M. K., ktorý poveril odporcu, aby zariadil ich násilné vysťahovanie z bytu. Spôsob ich vysťahovania bol predmetom konania Okresného súdu Trnava č.k. 4T/35/2010, v ktorom bol odporca uznaný vinným a ich súd odkázal s nárokom na náhradu škody na občiansko-súdne konanie. O trovách rozhodol tak, že navrhovateľ v 1. rade a navrhovateľka v 2. rade sú povinní zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 781,62 eur v lehote 3 dni od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu odporcu. Z odôvodnenia vyplýva, že súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, pripojeným spisom tunajšieho súdu č.k. 4T/35/2010, rozsudkom č.k. 24C/61/2006-679 zo dňa 22.8.2012, ostatnými listinnými dôkazmi zo spisu a zistil, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. K zásahu do osobných práv navrhovateľov došlo najneskôr dňa 26.6.2006, kedy boli navrhovatelia z bytu vysťahovaní. Navrhovatelia si mohli svoje právo prvýkrát uplatniť dňa 27.6.2006 a právo na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnili obaja dňa 28.10.2008 v trestnom konaní, čím došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby. Po rozhodnutí okresného súdu v trestnej veci dňa 7.2.2013 poškodení nepodali proti časti rozsudku, ktorou boli odkázaní na občianskoprávne konanie, odvolanie. Rozsudok navrhovateľ v 1. rade prevzal dňa 16.5.2012 a navrhovateľka v 2. rade dňa 15.5.2012. Odvolanie podal len odporca - obžalovaný. Navrhovatelia nepokračovali plynulo v začatom konaní, t.j. návrh na súd podali až dňa 23.7.2013 po roku a 69. resp. 70. dňoch od doručenia rozsudku. Z tohto dôvodu nedošlo k pretrhnutiu a následnému pokračovaniu plynutia premlčacej lehoty, ale trojročná premlčacia lehota uplynula dňa 27.6.2009. Z tohto dôvodu je návrh v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy podaný po lehote. V časti uplatneného nároku na zaplatenie skutočnej škody vo výške 130,- eur začala plynúť dvojročná subjektívna lehota nasledujúcim dňom po skončení práceneschopnosti navrhovateľky dňa 17.7.2006, t.j. od 18.7.2006 a uplynula dňa 18.7.2008. Návrh je aj v tejto časti podaný po lehote a to z dôvodu, že navrhovateľka v 2. rade si prvýkrát uplatnila náhradu škody až návrhom podaným na súde dňa 23.7.2013. Z dôvodu premlčania uplatnených nárokov súd návrh zamietol v celom rozsahu. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovatelia, ktorí sa odvolaním domáhajú toho, aby odvolací súd z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c), f) O.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Okresný súd vec nesprávne právne posúdil, následkom čoho aj neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Nároky, ktorých vyplatenia sa svojím návrhom voči odporcovi domáhajú nemôžu byť premlčané. Tieto si riadne a včas (ešte dňa 28.10.2008) uplatnili v trestnom konaní vedenom voči odporcovi na OS Trnava pod sp. zn. 4T/35/2010, čím došlo zo zákona k pretrhnutiu plynutia, resp. k spočívaniu premlčacej lehoty v zmysle ust. § 112 O.z.. Skutočnosť, že svoju civilnú žalobu v predmetnej veci podali na súd až po vyše roku potom, čo boli ako poškodení v trestnom konaní odkázaní na občianskoprávne konanie, nemôže byť podľa ich názoru vyhodnotená tak, že v konaní riadne nepokračovali a nemôžu mať preto za následok, že počas trestného konania k spočívaniu premlčacej lehoty nedošlo. Podľa ust. § 112 O.z., ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia. V zmysle všeobecnej uznávanej súdnej judikatúry a právnej teórie, ak poškodený uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom a v tomto začatom konaní riadne pokračoval, premlčacia lehota sa zastaví a v priebehu tohto konania neplynie. Po skončení trestného stíhania, v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení stíhania, beh premlčacej doby pokračuje (R 31/1974). (rozsudok Najvyššieho súdu SSR z 22. decembra 1983, sp. zn. 5 Cz 27/83, R 29/1985). V konaní riadne pokračuje ten, kto nebráni svojimi procesnými úkonmi jeho náležitému priebehu tak, aby toto konanie mohlo skončiť meritórnym rozhodnutím. Pokiaľ však poškodený v trestnom konaní nepodá odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa a nezúčastní sa konania na súde druhého stupňa, nemožno na základe toho urobiť záver, že nepokračoval riadne v trestnom konaní. (správa o rozhodovaní súdov o náhrade škody vo veciach, ktorým predchádzalo adhézne konanie, Cpj 35/78 Najvyššieho súdu ČSR z 24. októbra 1979, ktorá bola prejednaná a vzatá na vedomie plénom Najvyššieho súdu ČSR dňa 5. decembra 1979, sp. zn. Pls 2/79, R 22/1979). Domnievajú sa, že otázku, v čom možno a v čom nemožno vidieť riadne pokračovanie v konaní, treba vždy riešiť s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. (viď komentár ASPI k ust. § 112 O.z.). Po tom, čo odporca v trestnom konaní, v ktorom bol uznaný za vinného, podal proti odsudzujúcemu rozsudku odvolanie, vyčkali na rozhodnutie odvolacieho súdu a civilnú žalobu podali na súd až potom, čo krajský súd v odvolacom konaní jeho vinu potvrdil. Skutočnosť, že v trestnom konaní nepodali voči výroku rozsudku, ktorým boli so svojimi nárokmi odkázaní na občiansko-súdne konanie, odvolanie nemohlo byť vyhotovená v zmysle citovanej judikatúry tak, že v trestnom konaní riadne nepokračovali. Názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého nedošlo k spočívaniu plynutia premlčacej lehoty počas trestného konania vedeného proti odporcovi, nepovažujú preto za správny. Rovnako nepovažujú za správny ani samotný výrok rozsudku, ktorým ich súd zaviazal k náhrade trov konania. Majú totiž za to, že v danom prípade nebol dôvod priznať inak v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania a bolo namieste použiť ust. § 150 O.s.p., pričom dôvody hodné osobitného zreteľa by bolo možné vidieť v samotných okolnostiach uvedeného prípadu. Za takejto situácie považujú za neprimerané a v rozpore s dobrými mravmi, aby odporcovi mali ešte nahrádzať trovy konania, a to len v dôsledku skutočnosti, že podľa názoru súdu svoje nároky voči nemu neuplatnili včas a tieto sa premlčali. K odvolaniu navrhovateľov sa vyjadril odporca. Podané odvolanie považuje za nedôvodné, rozsudok Okresného súdu Trnava považuje vo výroku o náhradu a vo výroku o trovách konania za vecne správny, a teda ho je potrebné potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. Z odvolania navrhovateľov však nevyplýva, aké dôkazy, ktoré boli navrhnuté a súdom prvého stupňa nevykonané, majú na mysli a domnievajú sa, že preto ani nie je možné posúdiť, či sa jednalo o dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej. Jediným navrhovaným dôkazom, ktorý nebol vykonaný a ktorý okresný súd zamietol bol návrh na výsluch svedkov O. a S.. Iné návrhy dôkazov navrhovatelia nenavrhli. V odvolaní navrhovateľov však nie je uvedené, či tento navrhovaný dôkaz, ktorý okresný súd nevykonal je dôkazom spôsobilým preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej, pretože vo svojom odvolaní sa týmto dôvodom viacej nezaoberajú. Druhým dôvodom na odvolanie navrhovateľov je ust. § 205 ods. 2 písm. f) (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Podľa súdnej praxe sa za nesprávne právne posúdenie veci považuje mylná aplikácia a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť. Navrhovatelia sa návrhom na začatie konania domáhali od odporcu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500.000,- Sk a po výzve súdu na odstránenie vád návrhu sa navrhovatelia domáhali spoločne zaplatenia sumy 15.000 eur bez bližšieho skutkového zdôvodnenia s tým, že si škodu uplatnili už v trestnom konaní. Po čiastočnom späťvzatí návrhu zostalo predmetom konania nárok navrhovateľa v 1. rade suma vo výške 3.000 eur a navrhovateľky v 2. rade suma vo výške 5.130 eur. Odporca podaním 15.5.2014 vzniesol námietku premlčania, poukázal na rozhodnutie NS SR 5Cdo 256/2009 a poukazoval na skutočnosti, že navrhovateľka trpela depresívnymi stavmi už pred tým, ako sa odporca voči navrhovateľom dopustil trestného činu. Preto sa domnievame, že žalovaný nemohol a ani nezasiahol do práva navrhovateľov na zdravie a pokojný rodinný život, pretože primárnym dôvodom, pre ktorý utrpeli citovanú ujmu na svojich právach bola dražba bytu z dôvodu neplatenia nájomného. Základnými predpokladmi na úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že je nepostačujúce zadosťučinenie spočívajúce najmä v tom, že sa upustí od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti a sa odstránia následky týchto zásahov. Z uvedeného dokazovania vyplýva, že počas celého konania navrhovatelia ako poškodení uvádzali, že utrpeli morálnu a psychickú ujmu. Takáto ujma by musela spôsobiť „v značnej miere“ zníženie dôstojnosti alebo ich vážnosti v spoločnosti“. Domnievajú sa, že navrhovatelia počas celého konania nepreukázali značnú mieru zníženia ich vlastnej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. Psychická ujma navrhovateľky bola primárne spôsobená skôr ako konaním odporcu. Z dôkazov predložených navrhovateľmi bolo jasne preukázané, že navrhovateľka trpela psychickými problémami, dôvodom ktorých bola postupne sa zhoršujúca finančná situácia, dražba bytu a tým, že sa stali s manželom neplatičmi. Vecná a skutková neopodstatnenosť uplatňovaného nároku - konanie odporcu s následkom v podobe zásahu do osobnostných práv navrhovateľov objektívne nespôsobilo trvalé a neodstrániteľné následky u navrhovateľov. Okresný súd vo svojom napadnutom rozhodnutí použil nasledujúce ust. O.z., a to ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 106 ods. 1, 2, § 112. Domnievajú sa, že okresný súd právne použil uvedené právne normy na správne zistený skutkový stav, voči ktorému nemali navrhovatelia počas konania žiadne ďalšie námietky. V konaní vzniesli námietku premlčateľnosti nároku navrhovateľov, ktorú odôvodnili s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.2.2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - peňažnú satisfakciu (zadosťučinenie) je podľa ustanovenia § 13 ods. 2 O.z. osobným právom majetkovej povahy vyjadriteľným peňažným ekvivalentom a podliehajúcim premlčaniu vo všeobecnej trojročnej lehote počítanej od okamihu dňa nasledujúcemu po zásahu do práv fyzickej osoby na ochranu osobnosti, v dôsledku čoho je nárok oboch navrhovateľov na túto náhradu, vzniknutý 27.6.2006 premlčaný. Závery súdu, ktorý na správne zistený skutkový stav veci aplikoval a použil výklad správnej právnej normy s prihliadnutím na účinky premlčania považujú za správne a teda aj rozhodnutie súdu prvého stupňa považujú za vecne správne ako vo výroku o nepriznaní nároku navrhovateľom, tak aj vo výroku o trovách konania za použitia ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 146 ods. 2. Aplikácia ust. § 150 na výrok o náhrade trov konania , nie je na mieste vzhľadom na skutočnosť, že odporca využil na úspešné bránenie svojho práva služby advokáta presne tak isto, ako aj navrhovatelia, pričom navrhovatelia sami požadovali od odporcu neprimerane vysokú sumu nemajetkovej ujmy, ktorou si podľa ich názoru chceli čiastočne pokryť svoju zlú finančnú situáciu. Aplikácia ust. § 150 musí mať výnimočný charakter. Výšku nároku si určili sami navrhovatelia, pričom už vtedy mali zvážiť mieru neúspechu v konaní a teda sami si zmarili použitie ust. § 150 ods. 2, keďže vzhľadom na požadovanú sumu nejde o drobný spor (neprevyšujúci 500 eur). Vzhľadom na všetky okolnosti navrhujú, aby napadnuté rozhodnutie okresného súdu 27C/304/2013 krajský súd potvrdil v celom rozsahu podľa ust.§ 219 ods. 1 O.s.p. a zaviazal navrhovateľov na náhradu trov odvolacieho konania. Za písomné vyjadrenie k odvolaniu vznikli odporcovi trovy spočívajúce v právnom zastúpení, a to za 1 úkon právnej služby vo výške 151,05 eur a paušálnu náhradu vo výške 8,39 eur, spolu 159,44 eur. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.) oprávnenou osobu - účastníčkou konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie nielen v rozsahu a dôvodoch odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), pretože dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť v časti zamietnutia nároku na náhradu mzdy, inej škody, čím sa účastníkom odňala možnosť konať pred súdom a v časti nároku na nemajetkovú ujmu súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil, čím nedostatočne zistil skutkový stav. Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a s tým súvisiacu otázku začiatku plynutia premlčacej doby. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Podľa ust. § 112 OZ ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia. Ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo na inom príslušnom orgáne, premlčacia doba počas konania neplynie, a to za predpokladu, že veriteľ v konaní riadne pokračuje. Význam zastavenia premlčania spočíva v tom, že počas riadneho pokračovania v konaní sa premlčacia doba nemôže skončiť. Uplatnením práva s uvedenými dôsledkami nie je jeho uplatnenie len voči dlžníkovi, hoci aj doporučeným listom. Právo je uplatnené včas, t.j. v premlčacej dobe, ak návrh na začatie konania (žaloba) dôjde súdu najneskôr v posledný deň premlčacej doby. Nestačí teda podať žalobu na pošte v posledný deň tejto lehoty, lebo ide o hmotnoprávnu lehotu, ktorá sa o dobu prepravy na súd alebo iný príslušný orgán nepredlžuje. Ak však posledný deň premlčacej doby pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 122 ods. 3). Uplatnením práva sa rozumie nielen uplatnenie na súde v civilnom konaní, ale aj v trestnom, priestupkovom alebo podobnom konaní. Právo v zmysle § 112 prvá veta možno uplatniť najmä návrhom (žalobou) na plnenie [§ 80 písm. b) OSP] - teda nie určovacou žalobou [§ 80 písm. c) OSP], ktorá nemá žiaden vplyv na začiatok a plynutie premlčacej doby, ani návrhom na začatie zmierovacieho konania podľa § 67 a nasl. OSP, ani návrhom na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 74 a nasl. OSP adresovaným súdu (§ 79 OSP), vzájomnou žalobou (§ 97 ods. 1 OSP) vrátane prejavu žalovaného, ktorým uplatňuje voči žalobcovi pohľadávku na započítanie (§ 98 OSP), návrhom v rámci trestného konania podľa § 46 ods. 3 TP (v tzv. adhéznom konaní), prípadne návrhom adresovaným správnemu orgánu v rámci konania o priestupku podľa § 70 zákona č. 372/1990 Zb., prípadne návrhom na iný orgán, ktorého právomoc bola založená zákonom. Ak so súhlasom súdu dôjde k zmene návrhu na začatie konania (§ 95 ods. 1 OSP) tak, že namiesto pôvodného práva (napr. práva na náhradu škody) sa uplatní iné právo (napr. právo zo zmluvy), z hľadiska premlčania podľa § 112 je nové právo uplatnené až dňom, keď došlo k zmene návrhu, aj keď sama žalobná žiadosť (petit) zostala nezmenená. Z hľadiska premlčania má rovnaké právne dôsledky ako uplatnenie práva aj návrh na výkon rozhodnutia, ktorým sa oprávnený domáha výkonu rozhodnutia, ktorým mu bolo priznané právo (§ 112 druhá veta OZ a § 251 a nasl. OSP). Počas konania na súde či inom orgáne premlčacia doba neplynie. Ak bolo uplatnené právo priznané veriteľovi právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného príslušného orgánu, premlčacia doba sa preruší (pretrhne), takže na časť premlčacej doby, ktorá už uplynula, sa neprihliada (táto časť sa stáva právne irelevantnou) a začína plynúť nová desaťročná premlčacia doba (§ 110). Ak však veriteľovi nebolo priznané uplatnené právo, o prípadnom premlčaní daného práva netreba uvažovať, lebo novému prejednaniu tej istej veci medzi tými istými účastníkmi bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). V prípade, keď bol návrh na začatie konania zamietnutý pre predčasnosť vzhľadom na to, že uplatnené právo sa ešte nestalo zročným, premlčacia doba, pokiaľ ide o toto právo, ktoré oprávnený mieni uplatniť, ešte len začne plynúť. Ak sa súdne konanie o uplatnenom práve v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania zastavilo, nastáva stav, ako keby ku konaniu vôbec nedošlo. Veriteľ preto môže uplatniť to isté právo na súde znova, pokiaľ však premlčacia doba na jeho uplatnenie ešte neuplynula. Predpokladom spočívania premlčacej doby je, aby oprávnený (veriteľ) riadne pokračoval v začatom konaní. Účastník v konaní riadne pokračuje, ak svojimi procesnými úkonmi nebráni riadnemu priebehu konania, takže toto konanie sa môže skončiť vydaním rozhodnutia vo veci samej alebo súdnym zmierom (tzv. meritórnym skončením konania). Ak však veriteľ v začatom konaní na súde alebo inom príslušnom orgáne riadne nepokračuje, premlčacia doba sa skončí bez ohľadu na to, že právo už bolo uplatnené (premlčacia doba plynie aj počas konania). V konaní riadne nepokračuje ten účastník, ktorý napríklad zoberie podanú žalobu späť, nepodá návrh na pokračovanie prerušeného konania, neopraví alebo nedoplní podanie a pod. Otázku, v čom možno vidieť riadne pokračovanie v konaní a v čom nie, treba vždy riešiť s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Ak poškodený v trestnom konaní včas uplatnil (§ 43 ods. 2 TP) nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, a v konaní riadne pokračuje (§ 112 OZ), plynutie premlčacej doby sa zastaví (§ 112 OZ). Z judikatúry je potrebné uviesť : Ak v trestnom konaní nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, poškodený má možnosť uplatniť nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej plynutie pokračovalo po skončení trestného konania. R 31/1974 V začatom konaní riadne pokračuje (§ 112 OZ) aj ten účastník občianskeho súdneho konania, ktorý súčinnosť so súdom v konaní sám nevyvíja, svojimi úkonmi však nebráni priebehu konania a jeho skončeniu rozhodnutím súdu vo veci. R 32/1978 Ak poškodený uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom (§ 43 ods. 2 TP) a v tomto začatom konaní riadne pokračoval, premlčacia doba sa zastaví a v priebehu tohto konania neplynie (§ 261 ods. 3 ZP). Po skončení trestného stíhania (porov. § 12 ods. 9 TP), v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení stíhania, plynutie premlčacej doby pokračuje. R 29/1985 Nároky navrhovateľov voči odporcovi nemôžu byť premlčané, riadne a včas si ich dňa 28.10.2008 uplatnili v trestnom konaní na OS Trnava pod sp. zn. 4T/35/2010 vedenom proti odporcovi, čím došlo zo zákona k spočívaniu premlčacej lehoty v zmysle ust. § 112 O.z. Žalobu v predmetnej veci podali na súd až po vyše roku potom, čo boli ako poškodení v trestnom konaní odkázaní na občianskoprávne konanie, civilnú žalobu podali na súd až potom, čo krajský súd v odvolacom konaní vinu odporcu potvrdil. Toto nemôže byť vyhodnotené, že v konaní riadne nepokračovali a, že počas trestného konania k spočívaniu premlčacej lehoty nedošlo. Po skončení trestného stíhania, v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení stíhania, beh premlčacej doby pokračuje (R 31/1974). (rozsudok Najvyššieho súdu SSR z 22. decembra 1983, sp. zn. 5 Cz 27/83, R 29/1985). Potom, čo odporca v trestnom konaní, v ktorom bol uznaný za vinného, podal proti odsudzujúcemu rozsudku odvolanie, vyčkali navrhovatelia na rozhodnutie odvolacieho súdu a civilnú žalobu podali na súd až potom, čo krajský súd v odvolacom konaní jeho vinu potvrdil. Skutočnosť, že v trestnom konaní nepodali voči výroku rozsudku, ktorým boli so svojimi nárokmi odkázaní na občiansko-súdne konanie, odvolanie nemohlo byť vyhotovená v zmysle citovanej judikatúry tak, že v trestnom konaní riadne nepokračovali. Názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého nedošlo k spočívaniu plynutia premlčacej lehoty počas trestného konania vedeného proti odporcovi, nepovažujú navrhovatelia preto za správny, pretože pokiaľ však poškodený v trestnom konaní nepodá odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa a nezúčastní sa konania na súde druhého stupňa, nemožno na základe toho urobiť záver, že nepokračoval riadne v trestnom konaní. (správa o rozhodovaní súdov o náhrade škody vo veciach, ktorým predchádzalo adhézne konanie, Cpj 35/78 Najvyššieho súdu ČSR z 24. októbra 1979, ktorá bola prejednaná a vzatá na vedomie plénom Najvyššieho súdu ČSR dňa 5. decembra 1979, sp. zn. Pls 2/79, R 22/1979). V čom možno a v čom nemožno vidieť riadne pokračovanie v konaní, treba vždy riešiť s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. A práve skutočnosť, že odporca v trestnom konaní, v ktorom bol uznaný za vinného, podal proti odsudzujúcemu rozsudku odvolanie, vyčkali na rozhodnutie odvolacieho súdu a civilnú žalobu podali na súd až potom, čo krajský súd v odvolacom konaní jeho vinu potvrdil, je riadnym pokračovaním v konaní. Súd I. stupňa správne odôvodnil, že v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka okamih začiatku plynutia premlčacej doby je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. K zásahu do osobných práv navrhovateľov došlo najneskôr dňa 26.6.2006, kedy boli navrhovatelia z bytu vysťahovaní. Navrhovatelia si mohli svoje právo prvýkrát uplatniť dňa 27.6.2006 a právo na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnili obaja dňa 28.10.2008 v trestnom konaní, čím došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby. Po rozhodnutí okresného súdu v trestnej veci dňa 7.2.2013 poškodení nepodali proti časti rozsudku, ktorou boli odkázaní na občianskoprávne konanie, odvolanie. Rozsudok navrhovateľ v 1. rade prevzal dňa 16.5.2012 a navrhovateľka v 2. rade dňa 15.5.2012. Odvolanie podal len odporca - obžalovaný. Potiaľto je názor súd I. stupňa správny. Záver, že navrhovatelia nepokračovali plynulo v začatom konaní, t.j. návrh na súd podali až dňa 23.7.2013 po roku a 69. resp. 70. dňoch od doručenia rozsudku, je však vzhľadom na predtým uvedené nesprávny a preto nemožno súhlasiť s tým, že nedošlo k pretrhnutiu a následnému pokračovaniu plynutia premlčacej lehoty a že trojročná premlčacia lehota uplynula dňa 27.6.2009. Nárok nie je uplatnený po premlčacej lehote. Preto odvolací súd rozsudok súdu I. stupňa v časti nároku na nemajetkovú ujmu podľa ust. § 221 ods. 1 O.s.p. zrušil v podľa ods. 2 vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie, pretože súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil, čím nedostatočne zistil skutkový stav. V ďalšej časti nároku odôvodnil prvostupňový súd jeho zamietnutie nasledovne: „V časti uplatneného nároku na zaplatenie skutočnej škody vo výške 130 eur začala plynúť dvojročná subjektívna lehota nasledujúcim dňom po skončení práceneschopnosti navrhovateľky dňa 17.7.2006, t.j. od 18.7.2006 a uplynula dňa 18.7.2008. Návrh je aj v tejto časti podaný po lehote a to z dôvodu, že navrhovateľka v 2. rade si prvýkrát uplatnila náhradu škody až návrhom podaným na súde dňa 23.7.2013.“ Z odôvodnenia súdu je ďalej zistiteľné, že z pripojeného spisu tunajšieho súdu č.k. 4T/35/2010 súd zistil, že rozsudkom čl. 560 zo dňa 20.3.2012 bol odporca uznaný vinným z prečinu nátlaku na poškodených a poškodení - navrhovatelia boli s nárokom na náhradu škody odkázaní na občiansko-súdne konanie. Uvedené konanie obžalovaného sa začalo dňa 23.6.2006 jeho nasťahovaním do bytu poškodených a zotrval tam až do 27.6.2006, poškodený byt vypratali 26.6.2006. Rozsudok navrhovateľ v 1. rade prevzal dňa 16.5.2012 a navrhovateľka v 2. rade dňa 15.5.2012. Proti rozsudku podal odvolanie len obžalovaný. Uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 6To/119/2012-584 zo dňa 7.2.2013 súd jeho odvolanie zamietol. Dňa 28.10.2008 navrhovateľ v 1. rade pri výsluchu na polícii si uplatnil náhradu škody vo výške 500.000,- Sk, bez bližšej špecifikácie a pri výpovedi na pojednávaní túto uplatnenú škodu špecifikoval za morálnu a psychickú ujmu. V rovnaký deň si uplatnila v trestnom konaní náhradu škody za morálnu a psychickú ujmu vo výške 500.000,- Sk aj navrhovateľka v 2.rade. Obaja navrhovatelia v rámci trestného konania bližším spôsobom nešpecifikovali uplatnenú morálnu ujmu. Spis 4T/35/2010 však pripojený k základnému predmetnému spisu nie je a ani vôbec nebol, hoci aj prvostupňový súd odôvodňuje v zápisnici z pojednávania na č.l. 81 zo dňa 30.6.2014, že sa nariaďuje dokazovanie jeho oboznámením a z neho rozsudok, no ďalej sa neoboznámilo uplatnenie škody odporcov v trestnom konaní, vtedy v postavení poškodených. Z akého dôkazu preto súd vychádzal nie je zistiteľné a je táto okolnosť včasnosti a rozsahu uplatneného nároku nepreskúmateľná. V spise sa nachádza len rozsudok 4T/35/2010 na č.l. 3 - 11, trestný spis pripojený nie je. V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i uznesenia, (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi v tejto časti odôvodnenia dôsledne neriadil. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti, s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže sa ním účastníkom odňala možnosť konať pred súdom, zrušil, a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný. Úlohou súdu I. stupňa je preto správne posúdiť vznesenú námietku premlčania odporcom. U nemajetkovej ujmy s ohľadom na už uvedený právny názor odvolacieho súdu predtým uvedený a s ohľadom na ust. § 112 OZ /Ak poškodený v trestnom konaní včas uplatnil (§ 43 ods. 2 TP) nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, a v konaní riadne pokračuje, plynutie premlčacej doby sa zastaví./. Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade sú existencia ujmy (spočívajúca v poškodení duševného zdravia navrhovateľov), porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv navrhovateľov), príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Potom treba rozsah uplatneného nároku preskúmať vykonaným dokazovaním, tak ako bol uplatnený. U ďalšieho nároku - inej škody - majetkovej u navrhovateľky v 2. rade treba riadne z pripojeného trestného spisu 4T/35/2010 zistiť kedy a v akom rozsahu bol uplatnený a tak zistiť jeho včasnosť uplatnenia. Preto treba spis 4T/35/2010 pripojiť, aby závery súdu mohli byť preskúmateľné. Prvostupňový súd vykoná dokazovanie, dôkazy vyhodnotí jednotlivo a v ich súhrne podľa ust. § 132 O.s.p. a vo veci opätovne rozhodne. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne v zmysle ust. § 224 ods. 3 O.s.p. vo svojom rozhodnutí prvostupňový súd. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte počtom hlasom 3 : 0 . Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.