Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/156/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113219302 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113219302.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a členiek senátu JUDr. Evy Barcajovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, v mene ktorej koná Mgr. Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, proti žalovanému: J. U., narodený XX.XX.XXXX, X. X, W., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie sumy 1.731,52 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 27C/339/2013 - 145 zo dňa 06. novembra 2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho konania v sume 107,66 eura na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny v sume 1.731,52 eura s príslušenstvom z titulu nesplateného úveru a trov konania. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov právneho zastúpenia v sume 320,96 eura do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu. Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil zistením, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli dňa 11.03.2008 zmluvu o splátkovom úvere. Jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu. Žalobca ako nebankový subjekt uzavrel dňa 13.12.2012 s právnym predchodcom - bankou, zmluvu o postúpení pohľadávok. Banka môže postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi, ak je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj napriek písomnej výzve banky. Uvedené predpoklady sú základným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V konaní bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu vyzval dňa 11.11.2009 žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 235,44 eura ku dňu 31.10.2009 do 10 dní od doručenia výzvy. Žalobca nešpecifikoval, z čoho sa uvedená pohľadávka skladá a nedá sa to ani zistiť z predloženej platobnej histórie. Je zrejmé, že žalovaný nezaplatil splátky úveru ani čiastočne od 20.07.2009 do 31.10.2009. Žalobca nepreukázal doručenie výzvy žalovanému. Žalobca nepreukázal doručenie výzvy právnym predchodcom na zaplatenie splátok splatných od 01.11.2009 do postúpenia pohľadávky. Toto netvrdil ani žalobca a táto skutočnosť nevyplynula ani z obsahu spisu. Podľa žalobcu konečná splatnosť úveru nastala dňom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dňa 06.02.2013, avšak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená už dňa 13.12.2012, teda pred splatnosťou splátok úveru od 21.12.2012 do 20.03.2013. Na základe uvedených skutočnosti dospel súd prvého stupňa k záveru, že neboli splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky zo splátok splatných od 20.11.2009 do 13.12.2012, teda vo výške 2002,07 eura z dôvodu, že žalobca nepreukázal pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky doručenie výzvy žalovanému na úhradu týchto dlžných splátok. Ďalej súd prvého stupňa dospel k záveru, že neboli platne postúpené splátky, splatné až po postúpení pohľadávky, teda od 20.12.2012 do 20.03.2013 vo výške 216,44 eura. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky bolo platné len v časti pohľadávok splatných do 31.10.2009 vo výške 235,44 eura, na ktorých zaplatenie bol žalovaný vyzvaný. Súd prvého stupňa viazaný žalobou, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia splátok splatných od 21.08.2010 do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti žalobcom, teda splátok, ktoré na žalobcu neboli platne postúpené, žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Právne svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 2, písm. a), b), zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, 3 § 524 ods. 1, 2, § 39, § 41 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ďalšom texte „zákon o bankách“). O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku („O.s.p.“), keď po procesnej stránke bol v celom rozsahu úspešný žalovaný. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 320,96 eura za tri úkony právnej služby á 81, 33 eura (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 02.11.2012, písomné podanie na súd - vyjadrenie zo dňa 06.11.2013, písomné podanie na súd - vyjadrenie zo dňa 25.03.2014 + jedenkrát režijný paušál 7,63 eura, jedenkrát režijný paušál 7,81 eura, jedenkrát režijný paušál 8,04 eura + 20% DPH v sume 53,49 eura. Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa napadol v celom rozsahu v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že vyhovie žalobe alebo napadnutý rozsudok zruší a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca uviedol, že súhlasí s tým, že jeho právny predchodca - postupca neukončil záväzkovoprávny vzťah uzatvorený medzi postupcom na jednej strane a žalovaným na druhej strane, nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola vypovedaná a tiež nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, žalobca ani nedisponuje dokladmi, ktoré by danú skutočnosť - ukončenie zmluvy - preukázali. K predčasnému ukončeniu zmluvy, došlo až zo strany žalobcu oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 25.02.2013. Žalobca má za to, že postupca a následne postúpením pohľadávky žalobca, boli oprávnení, nie však povinní predčasne ukončiť záväzkovoprávny vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávok aj všetky práva súvisiace s danou pohľadávkou. Okrem toho postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 OZ právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Preto žalobca nevidí dôvod, aby k ukončeniu zmluvy došlo najneskôr ku dňu postúpenia pohľadávky a na žalobcu neprešlo právo na ukončenie zmluvy. Žalobca poukázal na vyjadrenie Národnej banky Slovenska zo dňa 24.07.2014, z ktorého je rovnako zrejmé, že môže dôjsť k postúpeniu aj nesplatnej časti pohľadávky z úveru za splnenia podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca má za to, že výzva doručená žalovanému pred postúpením pohľadávky spĺňa náležitosti písomnej výzvy banky predpokladanej ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, keď žalovaný bol v omeškaní dlžnej sumy a bol v mene banky vyzvaný na úhradu dlžnej sumy. Napriek uvedenej výzve žalovaný dlžnú sumu neuhradil, na základe čoho bola splnená aj druhá náležitosť predpokladaná citovaným ustanovením, teda bol v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Pokiaľ súd uvádza, že postúpenie pohľadávky bolo platné len v časti pohľadávok splatných do 31.10.2009 vo výške 235,44 eura, na úhradu ktorých bol žalovaný vyzvaný, s uvedeným názorom žalobca nemôže súhlasiť. Predmetné ustanovenie je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní s plnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nielen časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky od dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Žalobca nesúhlasí s priznaním trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, nakoľko nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Vedľajší účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, naviac poukázal na skutočnosť, že združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Žalobca si súčasne uplatnil náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny, s odvolaním nesúhlasí. Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o bankách, podľa ktorého bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Poukázal na zásadný rozdiel medzi úverom alebo pôžičkou poskytnutou bankou z návratných prostriedkov od občanov, prípadne firiem a úverom alebo pôžičkou poskytovanou nebankových subjektov z vlastných zdrojov. Štát chráni vklady občanov a právnických osôb uložené v banke aj tým, že autorizuje inštitúcie (banky), ktorým udeľuje bankové povolenie a stanovuje presný režim činnosti týchto inštitúcií. Poukázal ďalej na skutočnosť, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok predpokladaných v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie bankovej pohľadávky. Na podporu svojho stanoviska poukázal vedľajší účastník na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov. Námietka žalobcu o tom že pri kvalifikovanom omeškaní klienta banky s časťou svojho záväzku má banka oprávnenie postúpiť inému subjektu a to aj osobe, ktorá nie je bankou, bankovú pohľadávku z celého úveru, je účelová, nezodpovedá zmyslu, účelu a logike posudzovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Odkaz žalobcu na vyjadrenie Národnej banky Slovenska zo dňa 24.07.2014 je podľa vedľajšieho účastníka právne irelevantný, pretože Národná banka Slovenska nie je oprávnená podávať legálny výklad právnych predpisov. Legálny výklad sporného ustanovenia zákona o bankách vyplýva z dôvodovej správy k zákonu o bankách, kde sa v osobitnej časti k § 92 uvádza „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenie svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe ktorá nie je bankou“.(poznámka- pôvodný odsek 7 sa stal odsekom 8 po novelizácii zákonom číslo 552/2008 Z.z.. Žalobca v konaní nepreukázal písomnú výzvu banky ani postúpenie splatných splátok úveru, preto postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu je neplatné, ako to správne v napadnutom rozsudku uzavrel súd prvého stupňa. Argumentácia žalobcu o neúčelnosti trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka je skutkovo aj právne nepresvedčivou, keďže k zamietnutiu žaloby došlo práve vďaka pôsobeniu vedľajšieho účastníka v konaní. Vedľajší účastník navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie vo výške 81,33 eura + režijný paušál vo výške 8,39 eura + 20% DPH vo výške 17,94 eura teda spolu po výške 107,66 eura. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.). Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a za účelom vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné. Predmetom konania pred súdom prvého stupňa bolo zaplatenie istiny v sume 1.731,52 eura s príslušenstvom z titulu nesplateného úveru, poskytnutého žalovanému právnym predchodcom žalobcu - Slovenskou sporiteľňou, a.s. na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 11.03.2008. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý žalobu zamietol z dôvodu neplatného postúpenia žalovanej pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu - Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodne medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. (v ďalšom texte „banka“) a žalovaným bola dňa 11.03.2008 uzavretá zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej poskytla banka žalovanému úver vo výške 2.323,57 eura a žalovaný sa ho zaviazal splácať v 60 pravidelných splátkach po 54,11 eura mesačne, spolu 53 splátkami. Žalovaný úver nesplácal riadne a včas, dostal sa do omeškania so splatením istiny vo výške 2.861,89 eura. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 postúpila banka pohľadávku voči žalovanému žalobcovi. Z uvedeného je zrejmé, a v konaní ani nebolo sporné, že banka postúpila zmluvou o postúpení pohľadávok nesplatnú pohľadávku voči žalovanému. Samotný žalobca v odvolaní uviedol, že banka neukončila záväzkovoprávny vzťah uzatvorený medzi ňou na jednej strane a žalovaným na druhej strane, nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola vypovedaná a tiež nedošlo k odstúpeniu od zmluvy. Mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až žalobca oznámením adresovaným žalovanému dňa 06.02.2013. V preskúmavanom spise sa nenachádza dôkaz, na základe ktorého by bolo preukázané doručenie výzvy banky žalovanému na zaplatenie omeškaných splátok od 01.11.2009 do postúpenia pohľadávky. Podľa § 92 ods. 8 zákona č.483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade nevyužila, nebolo ani preukázané doručenie písomnej výzvy žalovanému na splatenie omeškaných splátok, žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by úver s úrokom, tak ako bol žalovaný, neuhradená časť istiny 1.731,52 eura s príslušenstvom bol ku dňu postúpenia splatný. Pokiaľ teda banka postúpila zmluvou predmetnú pohľadávku z úveru na žalobcu postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Zmluva o postúpení pohľadávok je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor so zákonom). Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. S poukazom na uvedené preto súd prvého stupňa správne uzavrel, že žalobcovi v spore chýba aktívna vecná legitimácia. Odvolací súd ďalej poukazuje tiež na to, že žalobca nie je oprávnený poskytovať úvery a preto ich nemôže vo vlastnej réžii spravovať. Banky disponujú osobitným povolením poskytovať úvery (§ 3 zákona o bankách). S poskytovaním úverov úzko súvisí aj správa splatných a nesplatných úverov, pričom túto činnosť nemožno oddeliť od poskytovania úverov. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je pritom úkon, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru. Vzhľadom na uvedené žalobca zrejme nebol ani oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa rozhodol správne a svoje rozhodnutie náležite, v súlade s ustanovením § 157 O.s.p. odôvodnil. Odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné. Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o náhrade trov konania, vrátane trov konania vedľajšieho účastníka, ktorý si riadne uplatnil náhradu za účelne vynaložené trovy. Odvolacie námietky žalobcu, ktorý poukazoval na nedôvodnosť zastúpenia vedľajšieho účastníka advokátom sú tiež neopodstatnené, popierajú právo každého - teda aj vedľajšieho účastníka nechať sa v konaní zastúpiť advokátom. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, v dôsledku čoho by mu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. patrilo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, podľa obsahu spisu mu ani žiadne nevznikli, odvolací súd mu ju preto nepriznal. Vedľajší účastník na strane žalovaného si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 81,33 eura + režijný paušál vo výške 8,39 eura + 20% DPH vo výške 17,94 eura, spolu vo výške 107,66 eura. Odvolací súd vedľajšiemu účastníkovi uvedené účelne vynaložené trovy konania priznal. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.