Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/453/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113222500 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113222500.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: SWAN, a.s., Borská 6, Bratislava, IČO: 47 258 314, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, proti žalovanému: V. B., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. XX, I., zastúpený: HALADA advokátska kancelária s.r.o., Kapitulská 21, Trnava, o zaplatenie 382,83 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 18C/55/2014-84 zo dňa 29. apríla 2015 a o odvolaní žalobcu v časti trov konania, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 48,87 eura, úroku z omeškania vo výške 9% ročne z 32,13 eura od 24.5.2012 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 9% ročne z 16,74 eura od 21.2.2012 do zaplatenia zastavil. Výrokom II. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 333,96 eura, úrok z omeškania 9 % ročne z 49,80 eura od 24.8.2010 do zaplatenia, z 49,80 eura od 19.11.2010 do zaplatenia, z 50,22 eura od 19.2.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25 % ročne z 50,22 eura od 19.5.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,50 % ročne z 50,22 eura od 19.8.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25 % ročne z 33,48 eura od 22.11.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % ročne z 50,22 eur od 21.2.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania za súdny poplatok vo výške 19,50 eura a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 313,62 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 489, § 588, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 43 ods. 1 zák. č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách. Vecne argumentoval tým, že na základe vykonaného dokazovania súd v súlade so žalobou žalobcu a k nemu predložených príloh posudzoval uplatnený nárok žalobcu ako nárok na zaplatenie dohodnutej ceny poskytnutých služieb z právneho vzťahu účastníkov založeného na základe uzavretia zmluvy o pripojení podľa § 43 ods.1, 2 zák. č. 610/2003 Z.z. o elektronickýck komunikáciách. Účastníci dňa 26.1.2009 uzavreli zmluvu o pripojení, predmetom ktorej bolo poskytovanie odplatných elektronických komunikačných služieb (verejných telekomunikačných služieb), definovaných v citovanom zákone a v zmluve o pripojení. Zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Súd vychádzal i z právneho názoru vysloveného NS SR v uznesení sp. zn. 5MCdo 20/2009 zo dňa 25.01.2011, publikovaného pod R 36/2013, že zmluva o pripojení vymedzená v § 43 zákona č. 195/2000 Z.z. a od 31. decembra 2003 v § 43 zákona č. 610/2003 Z.z. je svojím charakterom občianskoprávnou zmluvou, i keď v Občianskom zákonníku nie je výslovne upravená ako spotrebiteľská zmluva. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj všeobecné podmienky na poskytovanie služby MAX žalobcu, ktoré žalovaný akceptoval. Dohodnutá cena za službu TTX-HOME 1024 predstavovala 16,60 eura mesačne vrátane DPH, za 3 mesiace vopred. Žalobca si svoju zmluvnú povinnosť splnil, poskytol žalovanému telekomunikačné služby, ktorých úhradu si uplatnil v súlade so zmluvou zo dňa 26.1.2009 a všeobecnými obchodnými podmienkami a predložil žalovanému faktúry na úhradu spolu vo výške 382,83 eura, (po čiastočnom späťvzatí žaloby predstavuje dlžná suma 333,96 eura). Žalovaný si však povinnosť uhradiť faktúry žalobcovi za poskytnuté služby poskytované v súlade s predmetnou zmluvou nesplnil a v lehote splatnosti jednotlivých faktúr dlžnú sumu žalobcovi nezaplatil. Žalobca napokon písomne, v súlade s článkom 12 všeobecných obchodných podmienok, dňa 31.3.2012 odstúpil od zmluvy. Súd považoval za dôvodnú požiadavku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy v súlade s predloženými faktúrami a návrhu vyhovel. Súd k námietke žalovaného, že v auguste roku 2010 došlo k zániku zmluvy na základe jeho návštevy prevádzky žalobcu v Trnave a konzultácie s pracovníkom žalobcu uvádza, že v priebehu konania sa nepreukázalo, že by žalovaný riadne počas trvania zmluvného vzťahu namietal poskytovanie služieb žalobcom v nedostatočnej kvalite, resp. neposkytovanie služieb podľa na to vytvoreného mechanizmu uvedeného vo všeobecných obchodných podmienkach a to prostredníctvom písomnej reklamácie uvedenej v článku 9, alebo písomne doplneného oznámenia podľa článku 4.1 písm. g) a k). Povinnosť žalovaného platiť za poskytované služby preto naďalej trvala, napriek tomu, že nevenoval pozornosť plateniu faktúr s ktorými sa oboznámil a to až do riadneho ukončenia zmluvy odstúpením žalobcu zo dňa 31.3.2012. Podľa postupu uvedeného vo všeobecných podmienkach bolo možné sa domôcť aj prípadného vrátenia pomernej časti ceny za neposkytovanie služby zavinené žalobcom (čl. 4.2 písm. e) všeobecných podmienok), nekvality poskytnutých služieb (čl. 9.1 písm. a), čl. 9.3), alebo iných neštandardných situácií (čl. 4.1 písm. g) a k). Postup podľa vyššie uvedených článkov všeobecných obchodných podmienok však žalovaného automaticky nezbavoval povinnosti platiť za dohodnuté služby, ako vyplýva z čl. 9.6 a 4.2 písm. e). Za zaplatenú sumu služby bolo možné žiadať vrátiť časť peňazí, resp. zaúčtovať na nasledujúce fakturačné obdobie. Práve komunikáciou so žalobcom bolo možné predísť navýšeniu pohľadávky žalobcu a prípadne ukončiť zmluvný vzťah skôr a pohľadávka by sa nenavyšovala. Tvrdenie žalovaného, o ničím nepodloženom tvrdení žalobcu, že služba bola reálne poskytovaná sa súdu nejaví ako opodstatnené, pretože vychádzajúc zo zmluvy o pripojení, žalobca žalovanému aktivoval dohodnutú službu umožňujúc mu využívať služby podľa zmluvy a všeobecných podmienok tak, ako tomu bolo v období predchádzajúcom návšteve prevádzky žalobcu v auguste 2010, ako aj v nasledujúcom období. Súd konanie pre čiastočné späťvzatie návrhu žalobcom v časti o zaplatenie 48,87 eura s príslušným úrokom v tejto časti zastavil. Súd priznal žalobcovi aj právo na zaplatenie zákonného úroku z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil v súlade s § 517 ods. 2 OZ a § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na § 150 ods. 2 O.s.p. Úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania vo výške za súdny poplatok 19,50 eura a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 348,45 eura za 7 úkonov právnej pomoci, príprava a prevzatie zastúpenia 24.6.2013, písomné podania na súd, podanie žaloby 20.8.2013, účasť na pojednávaní dňa 1.10.2014, účasť na pojednávaní dňa 12.1.2015, vyjadrenie k výzve zo dňa 2.3.2015, 1/4 úkonu za účasť na pojednávaní 9.3.2015, účasť na pojednávaní dňa 8.4.2015, t. j. 6,25 x á 28,22 eura, 2 x režijný paušál á 7,81 eura, 1 x režijný paušál á 8,04 eura, 4 x režijný paušál á 8,39 eura, náhrada za stratu času za účasť na pojednávaní dňa 1.10. 2014 cesta v trvaní 40 min. Bratislava - Trnava a späť za 4 polhodiny x á 13,40 eura, za účasť na pojednávaní dňa 12.1. 2015 za 4 polhodiny x á 13,98 eura, za účasť na pojednávaní dňa 9.3. 2015 za 4 polhodiny x á 13,98 eura, za účasť na pojednávaní dňa 8.4.2015 za 4 polhodiny x á 13,98 eura v zmysle ustanovení § 10 ods. 1, § 13a ods. 1, ods. 4, § 15, § 16 ods. 3, ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., cestovné za použitie motorového vozidla EČ BL 414HR, druh paliva BA 98 B v zmysle § 16 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z, zákona č. 283/2002 Z. z., za účasť na pojednávaní dňa 1.10. 2014 cesta Bratislava - Trnava a späť/ 1 x 108 km x 0,183 eura + náhrada za pohonné hmoty 8,1l/100 km x 108 km x 1,480 eur (32,71 eura), za účasť na pojednávaní dňa 12.1. 2015 cesta Bratislava - Trnava a späť/ 1 x 108 km x 0,183 eura + náhrada za pohonné hmoty 8,1l/100 km x 108 km x 1,315 eura (31,26 eura), za účasť na pojednávaní dňa 9.3.2015 cesta Bratislava - Trnava a späť/ 1 x 108 km x 0,183 eura + náhrada za pohonné hmoty 8,1l/100 km x 108 km x 1,245 eura (30,65 eura), za účasť na pojednávaní dňa 8.4. 2015 cesta Bratislava - Trnava a späť/ 1 x 108 km x 0,183 eura + náhrada za pohonné hmoty 8,1l/100 km x 108 km x 1,309 eura (31,21 eura). Vyčíslenú odmenu vo výške 580,78 eura (176,38 eura + 57,22 eur + 125,83 eur + 221,35 eur) súd zvýšil o 20% DPH 116,16 eura. Celkovo súd vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 696,94 eura. Túto sumu súd vzhľadom na to, že ide o drobný spor znížil o 55% a žalovaného zaviazal na náhradu sumy 313,62 eura (trovy právneho zastúpenia) 19,50 eura (zaplatený súdny poplatok za návrh). Priznanú náhradu trov konania súd zaviazal podľa ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu. 3. Proti rozsudku v prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu v časti výroku II., ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 333,96 eura s príslušenstvom a zaplatiť žalobcovi trovy konania. Podľa názoru žalovaného súd rozhodol nesprávne, pretože dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu skutkovému záveru o tom, že žalobca v relevantnom období, t. j. od augusta 2010 žalovanému službu pripojenia do siete internet skutočne poskytoval. Žalobca v konaní nepodložil svoje tvrdenie o riadnom poskytovaní predmetnej služby akýmkoľvek dôkazom. V zmysle zmluvy bol žalovaný povinný platiť žalobcovi len za skutočne poskytnutú službu ak nie za čas, počas ktorého bola zmluva platná. Inak povedané, žalovaný bol v zmysle zmluvy povinný platiť žalobcovi dohodnutú odplatu za reálne poskytovanie a užívanie služby pripojenia do siete internet, ktoré však v relevantnom období žalobca nepreukázal (zmluva nie je dôkazom o jej plnení). Dôkazom o poskytnutí služby nie sú ani faktúry, ktoré predstavujú len účtovný doklad vystavený žalobcom. Žalobca nemá k dispozícii žiadne záznamy o poskytovaní služby žalovanému z relevantného obdobia a žalobca, ak tieto záznamy nemá, konal v priamom rozpore so zák. č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciach, v zmysle ktorého je poskytovateľ služby pripojenia do siete internet povinný takéto záznamy uchovávať. 4. Z § 59 ods. 1 a ods. 4 zák. č. 610/2003 Z.z. vyplýva, že žalobca ako podnik poskytujúci služby pripojenia do siete internet bol povinný za účelom vyúčtovania fakturácie odmeny za poskytnuté služby uschovávať prevádzkové údaje o poskytnutých službách a v prípade súdneho sporu bol povinný tieto údaje poskytnúť súdu ako dôkaz. Žalobca takýto dôkaz nepredložil a obmedzil sa len na konštatovanie, že záznamy za relevantné obdobie nemá. Žalovaný opakovane poukazoval na to, že iní poskytovatelia pripojenia k sieti internet (rovnako ako iní mobilní operátori) vedú presné záznamy o tom, kedy bol konkrétny užívateľ pripojený, či aký počet dát v rámci využívania služby stiahol a odoslal a že takéto záznamy sa bežne pripájajú aj k samotným faktúram za využívanie služieb tak, aby mal zákazník poskytovateľa prehľad o tom, za čo konkrétne platí. Vzhľadom na uvedené nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel súd k záveru, že žalobca žalovanému v relevantnom období službu skutočne poskytoval, keďže z vykonaného dokazovania takáto skutočnosť nevyplýva. Súd nedôvodne preniesol dôkazné bremeno zo žalobcu na žalovaného, keď skonštatoval, že nebolo preukázané, že by žalovaný riadne počas trvania zmluvného vzťahu namietal poskytovanie služieb žalobcom v nedostatočnej kvalite, resp. neposkytovanie služieb podľa na to vytvoreného mechanizmu uvedeného vo všeobecných obchodných podmienkach, v dôsledku čoho dospel súd k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o neposkytovaní služieb. Súd v napadnutom rozhodnutí odignoroval žalovaným zdôrazňovanú skutočnosť, že dôkazné bremeno ohľadom oprávnenosti žalobcom uplatnených nárokov nesie v danom konaní žalobca a nie žalovaný. V súvislosti s uvedeným poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3 MCdo 3/2010 z 22.9.2010. Súd si tak v konaní bezdôvodne osvojil nepodložené tvrdenie žalobcu o poskytovaní služieb a od žalovaného požadoval, aby v konaní preukázal opak. Takýto postup súdu je v zjavnom rozpore s princípom kontradiktórnosti sporového konania a zo strany súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania a v dôsledku toho aj k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Rovnako je nesprávny záver súdu, v zmysle ktorého vzniká žalobcovi nárok na zaplatenie odmeny bez ohľadu na to, či z jeho strany došlo k poskytnutiu služby. Zmluva o pripojení uzatvorená medzi účastníkmi má charakter spotrebiteľskej zmluvy, riadi sa režimom Občianskeho zákonníka a žalovaný v nej vystupuje ako spotrebiteľ, preto má žalovaný právo na ochranu, ako slabšia strana v spore. Výklad, v zmysle ktorého by mal žalovaný povinnosť platiť žalobcovi cenu za službu aj v období, kedy žalobca túto reálne neposkytoval, by bolo celkom zrejme v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa a takýto výklad je nesprávny a nie je prípustný. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že zmluva, v zmysle ktorej by spotrebiteľ bol povinný plniť si svoje záväzky aj v prípade ak dodávateľ svoje záväzky neplní, je podľa § 53 ods. 4 písm. h) OZ, zmluvou obsahujúcou neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie by bolo neplatné. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania prvostupňového a odvolacieho konania, prípadne, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si žalovaný uplatnil náhradu trov konania, ktoré v podaní špecifikoval. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v časti v náhrady trov konania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd nepriznal žalobcovi trovy súdneho konania v plnom rozsahu s poukazom na § 150 ods. 2 O.s.p.. Žalobca zastáva názor, že cieľom ustanovenia § 150 je reagovať na neprimeranosť pri rozhodovaní o trovách konania s poukázaním na cestovné náhrady, nie trovy právneho zastúpenia všeobecne. Žalobca nevidí dôvod na nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi v plnom rozsahu aj z dôvodu, že žalovaný si bol plne vedomý existencie svojej pohľadávky, na čo bol upozornený viacerými výzvami. Z hľadiska účelnosti je teda potrebné prioritne prihliadnuť na to, prečo došlo k súdnemu konaniu, t. j. z akého dôvodu si žalobca uplatnil nárok súdnou cestou, ako v danom konaní postupoval žalobca, resp. jeho právny zástupca a aké úkony uskutočnil právny zástupca žalobcu, za ktoré si uplatnil náhradu trov konania. Dôvodom pre podanie žaloby bola skutočnosť, že žalovaný si neplnil svoju povinnosť platiť za služby riadne a včas. Žalobca vo veci vykonal a následne si uplatnil len náhradu za úkony nevyhnutne potrebné pre dosiahnutie úspechu vo veci, ide teda o náklady vynaložené žalobcom, ktoré by mu nevznikli v prípade splnenia si povinností žalovaným. Ak sa chce konajúci súd odchýliť od pravidla priznávania náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., teda zásady zodpovednosti za výsledok, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka a takéto rozhodnutie sa zároveň stáva nepreskúmateľným. Súd vo svojom odôvodnení znížil žalobcom uplatnené trovy právneho zastúpenia o 50 % len s odôvodnením, že ide o drobný spor čo je podľa názoru žalobcu nedostatočné. Poukázal pritom na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. IV.ÚS 45/06 - 32. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania tak, ako boli vyčíslené v podaní zo dňa 8.4.2015. Žalobca si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil. 6. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním doručeným súdu 10.6.2015. Podľa názoru žalovaného bol súd oprávnený rozhodnúť o nepriznaní náhrady trov konania žalobcovi podľa § 150 ods. 2 O.s.p., pretože trovy v tomto konaní boli neprimerané voči uplatňovanej pohľadávke. Poukázal na dôvodovú správu k zák. č. 384/2008 Z.z., ktorým sa zmenil a doplnil O.s.p. Považoval postup súdu za súladný s ustanoveniami O.s.p. a v tomto prípade sa súd nedopustil žiadneho procesného pochybenia. Z uvedeného dôvodu žalovaný považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania za vecne správne . 7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu 17.6.2015. Žalobca v súvislosti s tvrdeniami žalovaného poukázal na článok 9 bod 9.1. všeobecných podmienok na poskytovanie verejných služieb žalobcu, podľa ktorého je účastník oprávnený podať reklamáciu jednak na správnosť úhrady v prípade, ak existuje dôvodné podozrenie, že žalobca nevystavil faktúru za služby v súlade so zmluvou a cenníkom a rovnako aj v prípade, ak sa služby neposkytovali kvalitne. Účastník podáva reklamáciu písomne a doručí ju žalobcovi v lehote tridsiatich dní odo dňa, kedy nastala skutočnosť zakladajúca dôvod reklamácie. Žalovaný napriek tomu, že tvrdí, že služby mu od augusta 2010 poskytované neboli vôbec a že mu boli naďalej zasielané faktúry za služby, uvedené nereklamoval. Žalobca má za to, že nakoľko preukázal existenciu zmluvy, na základe ktorej poskytoval žalovanému služby prístupu na internet, jej ukončenie listom zo dňa 31.3.2012 a že žalovaný svoje tvrdenie nijako nepreukázal, služby ani faktúry nereklamoval, na rozdiel od žalovaného uniesol dôkazné brané bremeno. Žalovaný nie je subjektom, ktorého by sa procesné povinnosti, teda unesenie dôkazného bremena netýkali. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v časti v ktorej bol napadnutý žalovaným, potvrdiť. 8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného a ani žalobcu nie je dôvodné. 10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. 11. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, odvolací súd sa s odôvodnením súdu stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné: 12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol výrok II. rozsudku, ktorým súd žalovaného zaviazal na plnenie istiny, príslušenstva a trov konania. Výrok I., ktorým súd konanie v časti zastavil nadobudol právoplatnosť, pretože žiadna zo strán tento výrok nenapadla odvolaním. 13. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 26.1.2009 účastníci uzavreli zmluvu o pripojení, na základe ktorej sa žalobca v bode čl. II zmluvy (predmet zmluvy) zaviazal žalovanému dodávať službu prístupu do siete internet. Žalobca poskytované služby žalovanému fakturoval za obdobie od 1.8.2010 do 30.4.2012. Predmetom sporu ostala nezaplatená časť za poskytované služby vo výške 333,96 eura za uvedené obdobie. Žalobca listom zo dňa 31.3.2012 od zmluvy odstúpil, pretože žalovaný si neplnil svoje záväzky voči žalobcovi a za poskytované služby neplatil. Súd žalobe vyhovel z dôvodu, že žalobca preukázal svoje tvrdenia, na rozdiel od žalovaného, ktorý tvrdil, že služby od žalobcu nedostával, preto nemal za čo platiť. Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepredložil súdu uchované prevádzkové údaje o poskytnutých službách podľa § 59 ods. 4 zák. č. 610/2003 Z.z. Zmluva o pripojení a faktúry, ktoré žalobca k žalobe pripojil, nie sú dôkazom o skutočnom poskytovaní plnenia zo strany žalobcu žalovanému. Žalovaný bol povinný platiť len za skutočne (nie len fakturované) poskytované služby (žalovaný počas celého konania tvrdil, že žiadne služby od žalobcu nedostával, čo bol žalobcovi oznámiť ústne v jeho pobočke v Trnave). 14. Účastník konania má v súlade s § 120 O.s.p. zákonnú povinnosť tvrdenia a zároveň dôkaznú povinnosť označiť dôkazy potrebné na preukázanie svojho tvrdenia. Ak účastník konania nesplní dôkaznú povinnosť (aj povinnosť tvrdenia), bude to mať za následok, že bude v konaní neúspešný. Zákon účastníkovi ukladá povinnosť tvrdiť a preukázať všetky potrebné skutočnosti, potrebnosť, resp. okruh rozhodujúcich skutočností je určovaná hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané a jednak nositeľa dôkazného bremena. 15. Medzi účastníkmi nebolo sporené, že dňa 26.1.2009 účastníci uzavreli zmluvu o pripojení podľa § 43 ods. 1 a 2 zák. č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytovať žalovanému služby v rozsahu uvedenom v zmluve a žalovaný sa okrem iného zaviazal za poskytované služby platiť v dohodnutom rozsahu a spôsobom uvedeným v zmluve. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení do spisu založil listinný dôkaz, písomnú zmluvu o pripojení z 26.1.2009 (č.l. 17-18) a faktúry, ktorými fakturoval žalovanému úhrady za poskytované služby za obdobie od 1.8.2010 do 30.4.2012 (č.l. 9-15). Žalobca tiež preukázal svoje tvrdenie, že od zmluvy odstúpil listom zo dňa 31.3.2012 (č.l. 22) a záväzkový vzťah účastníkov založený zmluvou o pripojení zanikol. 16. V spore o zaplatenie dlhu zo zmluvy o pripojení má žalujúci dodávateľ služby ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným ako dlžníkom uzavrel zmluvu o pripojení, že na základe tejto zmluvy žalovanému služby poskytoval a že dlžník riadne a včas nezaplatil. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno, avšak len potiaľ, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá a že žalovanému boli poskytované služby. Je mylný názor žalovaného, že zmluva o pripojení a faktúry nie sú dôkazmi preukazujúcimi, že služby boli skutočne poskytované. Ak žalovaný tvrdil, že služby od žalobcu nedostával, preto nemal za čo platiť, musel preukázať (v tomto smere spočívalo dôkazné bremeno na žalovanom), že uskutočnil po právnej stránke relevantné kroky k tomu, aby bolo možné tvrdenie žalobcu (o tom, že služby poskytoval), vyvrátiť. Na spochybnenie riadneho dodávania služieb zo strany žalovaného slúžila reklamácia poskytovaných služieb. Súd prvej inštancie presne poukázal na konkrétne ustanovenia zmluvy a všeobecných podmienok, podľa ktorých bol žalovaný povinný písomne reklamovať nedodávané a pritom fakturované služby. Žalovaný listinný dôkaz, písomnú reklamáciu nepredložil (žalovaný svoju povinnosť reklamovať nedostatočné poskytovanie služieb žalobcom v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybňoval). Ak žalovaný tvrdil, že bol (ne)poskytovanie služieb reklamovať na pobočke žalobcu v Trnave ústne, na základe čoho dokonca žalovaný považoval záväzkový vzťah medzi účastníkmi za ukončený, doručené faktúry odhadzoval ako neopodstatnené, za irelevantný, pretože žalovaný tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal. Vo výpovedi neuvádzal mená osôb, zamestnancov žalobcu, s ktorými komunikoval, ktorí mu mali uviesť, že vec je vybavená, vzťah je ukončený a nemusí nič platiť a nenavrhol vykonať dokazovanie výsluchom takých svedkov, ktorý by boli potvrdili tvrdenia žalobcu, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi bol ukončený skôr, ako tvrdil žalobca, resp. že žalovaný služby internetu od žalobcu nedostával. Na žalovanom spočívalo dôkazné bremeno tvrdiť a preukázať, že žalobca od neho požaduje plnenie neoprávnene, t.j. z dôvodu, že buď záväzkový vzťah medzi účastníkmi neexistoval, zanikol, alebo žalobca služby neposkytoval v dohodnutom rozsahu. Je pravdou, že negatívna skutočnosť sa preukázať nedá, práve preto, bolo potrebné zo strany žalovaného minimálne spochybniť dodávku poskytovaných služieb a žalovaný tak mohol urobiť len písomnou reklamáciou služieb (resp. len listinným dôkazom o zániku zmluvy, keďže zmluva bola uzavretá písomne), v súlade s ustanoveniami zmluvy tak, aby sa žalobca po právnej stránke relevantným spôsobom dozvedel o tom, že službu internetu žalovanému neposkytuje v súlade s uzavretou zmluvou. Žalovaný svoje tvrdenia o zániku povinnosti zaplatiť za poskytované služby nepreukázal, preto ho súd prvej inštancie správne zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy. Neobstojí ani právny názor žalobcu v tom smere, že bolo povinnosťou žalobcu uchovávať prevádzkové údaje o poskytnutých službách a bolo povinnosťou žalobcu predložiť prevádzkové údaje, ktoré mali preukazovať fakt, že žalovanému služby poskytované neboli. Z citovaného ustanovenia § 59 ods. 4 vyplýva, že žalobca mal povinnosť uchovávať prevádzkové údaje len v prípadoch, ak je to potrebné. Podľa názoru odvolacieho súdu, keďže žalovaný ním tvrdené nedodávanie služieb včas, riadne, písomne nereklamoval, žalobca sa o vadnom poskytovaní služieb nedozvedel, preto nemusel považovať uchovávanie dát za potrebné. Navyše je potrebné dodať, že prevádzkové údaje sú len z jedným z dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu. V prospech žalobcu v danom prípade ako už bolo vyššie uvedené, svedčí aj platne uzavretá zmluva o pripojení a faktúry, ale v prospech žalovaného nesvedčí žiaden dôkaz, ktorý by navrhol vykonať na preukázanie svojich tvrdení, že služby nedostával v rozsahu uvedenom v zmluve. 17. K odvolaniu žalobcu v časti výroku II., v ktorom súd žalobcovi priznal len časť náhrady trov konania, odvolací súd dodáva: 18. Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. 19. Podľa § 150 ods. 2 OSP ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. 20. Zákonom č. 384/2008 Z. z. bolo novelizované ustanovenie § 150 o ods. 2 OSP, s účinnosťou od 15.10.2008, ktorým bola pre náhradu trov konania zakotvená výnimka z cit. § 142 ods. 1 OSP, v zmysle ktorej hoci bol účastník v spore plne úspešný, súd mu môže náhradu trov konania nepriznať, prípadne i znížiť a to výlučne v drobných sporoch v zmysle cit. § 200ea OSP a za splnenia podmienky, že trovy konania sú neprimerané voči pohľadávke. Bližšie podmienky pre nepriznanie alebo zníženie náhrady trov podľa tohto ustanovenia zákon neupravuje. Posúdenie naplnenia podmienok pre aplikáciu tohto ustanovenia na rozhodnutie o trovách konania je preto výlučne na úvahe súdu. Pre súd nemôže byť záväzná dôvodová správa k novele zákona, ktorým bola prijatá novelizácia § 150 OSP, môže však slúžiť ako návod, ozrejmujúci úmysel zákonodarcu. 21. Podľa textu dôvodovej správy k § 150 OSP sa predkladateľ odvoláva na Nariadenie EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.7.2007, ktorým bolo ustanovené Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, kde sa navrhuje pristúpiť k zníženiu neprimeraných trov, ktoré sú voči pohľadávke v drobných veciach neprimerané. V týchto konaniach podľa dôvodovej správy najmä trovy konania predstavujú niekoľkonásobne vyššiu sumu ako samotná pohľadávka. Cieľom súdnych konaní v takýchto veciach má byť vymoženie pohľadávky s čo najnižšími nákladmi a nemôže prevažovať záujem na vedení konania z dôvodu, že ide o zaujímavé veci z hľadiska odmeny advokáta. Zo znenia citovaného § 150 ods. 2 OSP vyplýva, že rozhodujúcim je pomerovanie výšky trov konania je výška pohľadávky. V danom prípade žalobca uplatňuje voči žalovanému zaplatenie 333,96 eura pričom trovy prvostupňového konania vyčíslil sumou 696,90 eura, ako trovy právneho zastúpenia (úkony právnej služby, cestovné a náhrada za stratu času) a 19,50 eura za súdny poplatok za žalobu (po čiastočnom späťvzatí žaloby). Trovy konania tak viac ako dvakrát prevyšujú žalovanú pohľadávku. 22. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru takisto ako súd prvej inštancie, že v danom prípade sú trovy konania žalobcu neprimerané voči pohľadávke, a teda nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu. V dôsledku uvedeného boli splnené podmienky cit. § 150 ods. 2 OSP na zníženie ich náhrady súdom, ktoré súd prvej inštancie správne posúdil a priznal žalobcovi právo na zaplatenie trov konania približne vo výške uplatnenej pohľadávky. V danom prípade je potrebné zohľadniť tú skutočnosť, že v prípade žalobcu ide o uplatňované pohľadávky nízkej hodnoty v opakujúcich sa žalobách, čím je daná i nízka právna zložitosť a časová náročnosť poskytnutých úkonov právnej služby. Išlo o paušálny charakter zastupovania v tejto veci, predstavovaný využívaním (advokáta) už v minulosti vytvorených vzorov a dosadzovaním do nich len aktuálnych údajov týkajúcich sa žalovaného. Na uvedenom názore nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný sa v danom prípade bránil zaplateniu dlžnej sumy. Išlo len o obranu v rámci skutočností spojených s ustanoveniami zmluvy a všeobecných podmienok, ktoré sú právnemu žalobcovi dobre známe, keďže zastupuje v rovnakých veciach opakovane. Aj odvolací súd považoval za primerané priznanie náhrady trov žalobcovi približne do výšky uplatnenej pohľadávky. Takto priznaná náhrada trov pokryje súdny poplatok zaplatený žalobcom a vo zvyšku primeranú časť trov právneho zastúpenia tak, ako ich vyčíslil súd prvej inštancie a ako sú uvedené v úvode odôvodnenia v časti, kde odvolací súd uvádza, ako rozhodol vo veci súd prvej inštancie. 23. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 24. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi vznikol nárok podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP na náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému. O ich výške rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 25. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).