Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/108/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113225758 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113225758.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci žalobcu: H. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. X, Q. W. T., proti žalovaným: 1. Poľovnícka spoločnosť VANIGA, so sídlom Žlkovce 252, IČO: 35 592 273, 2. Okresný úrad Trnava, so sídlom Kollárova 8, Trnava, o zaplatenie 3.497,81 Eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 19.11.2014, č.k. 13C/341/2013-70, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovaným 1 a 2 súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd zamietol žalobu doručenú na súd prvého stupňa 23.09.2013 v spojení s jej doplnkami zo dňa 24.09.2013, 07.02.2014 a 06.03.2014, ktorým sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovaným zaplatiť mu sumu 3.497,81 Eur spoločne a nerozdielne z titulu náhrady škody a zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom motorového vozidla Alfa Romeo 156. Dňa 24.09.2010 počas jazdy na ceste I/61 pri obci Žlkovce mal zrážku s diviakom, pri ktorej mu bola spôsobená škoda na jeho motorovom vozidle, ktorú vyčíslil v zmysle vyčíslenia spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. Po zrážke bezodkladne volal políciu a následne bol privolaný poľovník, ktorý mŕtveho diviaka odviezol. Príslušníkmi Policajného zboru bol spísaný záznam o preverení oznámenia a vykonaná dychová skúška vodiča s negatívnym výsledkom a následne bolo zaslané potvrdenie OO PZ v Leopoldove, ktoré okrem iného potvrdzuje, že na uvedenom úseku cesty sa nenachádza žiadna značka upozorňujúce na pohyb zvierat cez vozovku a ani ich výskyt. Žalovaný 1 má svoj revír, cez ktorý prechádza cesta I/61 a taktiež zahŕňa miesto i okolie zrážky automobilu s diviakom, ktorá na svojej internetovej stránke uvádza, že je poľovnou spoločnosťou, ktorá vykonáva právo výkonu poľovníctva v katastrálnych územiach v obci A. a C.. Spoločnosť neplnila povinnosti vyplývajúce jej zo zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve, konkrétne § 25 písm. a) a e), § 26 ods. 1 písm. k) a l). Vo vzťahu k žalovanému uviedol, že tento neurobil žiadne opatrenia upozorňujúce na prítomnosť zveri v mieste a okolí nehody, čím si nesplnil svoje zákonné povinnosti. Na ceste kde došlo ku stretu s diviakom, nebola uložená žiadna dopravná značka upozorňujúca vodičov motorových vozidiel na prítomnosť zveri. Spoločnosťou Allianz bola vykonaná obhliadka poškodeného vozidla a vyčíslenie škody - kalkulácia systémom DAT a škoda bola vyčíslená sumou 3.497,81 Eur. Súd prvého stupňa svoje zamietajúce rozhodnutie odôvodnil s použitím § 106 ods. 1, § 106 ods. 2, § 415, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 5 zákona č. 180/2013 Z.z., § 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), § 9a ods. 1, 2, 3, 4 citovaného cestného zákona, ďalej § 2 písm. f) zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve, § 2 písm. x), y), § 25, § 26 ods. 1, § 63 ods. 3, § 69 ods. 1, § 69 ods. 7 citovaného zákona a vecne tým, že z vykonaného dokazovania vyvodil záver, že žaloba bola podaná nedôvodne. Správne označenie žalovaného 2 je Okresný úrad Trnava, nakoľko spôsobilosť byť účastníkom konania má len okresný úrad a nie jeho odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií a obvodné úrady pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie boli zákonom č. 180/2013 Z.z. zrušené. Argumentoval, že ust. § 106 Občianskeho zákonníka, ktoré je osobitným ustanovením vo vzťahu k všeobecnej úprave dĺžky premlčacej doby a k podmienkam jej plynutia. Pri práve na náhradu škody je stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna a objektívna. Ich začiatok je stanovený samostatne. Kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávisle čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca a ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Občiansky zákonník viaže premlčanie práva z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby na časovú podmienku uplynutia dvojročnej doby na vedomosť poškodeného o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy sa poškodený skutočne dozvedel o škode, kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde a ďalej o tom, kto za škodu zodpovedá (R 38/1975). Žalobca sa o tom, kto za škodu zodpovedá dozvedel v čase, keď došlo k dopravnej nehode, tzn. 24.09.2010, pretože vedel, kde k udalosti došlo a získal vedomosť o skutkových okolnostiach rozhodujúcich pre vymedzenie zodpovedného subjektu. Pokiaľ ide o výšku škody, o tejto sa dozvedel najneskôr 18.01.2011, kedy vyzval žalovaného 1 na mimosúdne vyrovnanie. Nie je pritom potrebné, aby rozsah škody poškodený poznal presne, ale vtedy, keď má už údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o náhradu škody na súd, tzn. keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dostatočného spresnenia. Dvojročná subjektívna doba v tomto prípade začala plynúť podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka najneskôr 18.01.2011 a uplynula 18.01.2013, tzn. v piatok. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd považoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3.497,81 Eur za premlčaný, nakoľko žalobca podal žalobu na súd zjavne po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty a to až 23.09.2013. V ďalšom súd prvého stupňa poukázal na predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka. Žalobca nepreukázal všetky predpoklady občianskoprávnej zodpovednosti. Právnu zodpovednosť žalovaných vyvodil z ust. § 415 Občianskeho zákonníka, pri ktorom ide o legislatívne vyjadrenie princípu generálnej prevencie. Použitie tejto generálnej prevencie prichádza však do úvahy len v prípadoch, ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Sám žalobca dôvodí porušenie povinnosti žalovaného 1 zo zákona o poľovníctve a porušenie povinnosti žalovaného 2 z cestného zákona. Podľa názoru súdu § 9a cestného zákona sa na žalovaného 2 nevzťahuje, nakoľko tento nie je správcom miestnych komunikácií a žalobca nepreukázal, žeby žalovaný 2, ktorý určuje použitie dopravných značiek a dopravných zariadení na cestách I. triedy, porušil povinnosť označiť úsek, kde došlo k dopravnej nehode značkou pozor zver. Pokiaľ ide o žalovaného 1, tento vykonáva právo poľovníctva v poľovnom revíri v katastrálnych územiach obcí A. a C., teda ide o používateľa poľovného revíru. Pokiaľ žalobca sa odvoláva na § 25 zákona o poľovníctve, treba uviesť, že ide o povinnosti užívateľa poľovného pozemku a nie užívateľa poľovného revíru. Z ust. § 26 ods. 1 písm. k) a l) sa na daný prípad nevzťahuje, ide o povinnosti žalovaného 1 k iným subjektom, odlišným od žalobcu a preto zodpovednosť podľa § 69 ods. 1 zákona o poľovníctve u žalovaného 1 neprichádza do úvahy. Podľa ods. 7 toho istého ustanovenia a zákona užívateľ poľovného revíru nie je povinný uhradiť škody spôsobené zverou na nepoľovných plochách, pričom nepoľovnou plochou je aj cesta I. triedy, tzn. aj cesta I/61 vedúca z Trnavy do Piešťan. Takisto tu potom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaných 1 a 2 a škodou, ktorá bola spôsobená žalobcovi. Ak žalobca tvrdí, že OO PZ v Leopoldove neustálil, žeby on bol na vine zrážky s diviakom, treba poznamenať, že touto skutočnosťou sa ani nikto nezaoberal. Zo správy OO PZ v Leopoldove len vyplýva, že žalobca bol podrobený dychovej skúške s negatívnym výsledkom. Možno ustáliť, že samotnou príčinou zrážky bol diviak, ktorý prebehoval cez cestu. V tomto prípade diviak je tzv. res nullius, to je vec nikoho, ktorá po smrti patrí užívateľovi najbližšieho poľovného revíru. V danom prípade diviak, ktorý bol žalobcom usmrtený na nepoľovnej ploche patrí žalovanému 1 po smrti a preto bol tento zavolaný aj policajnou hliadkou, aby ho z cesty odstránil. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody súd žalobu proti obom žalovaným v plnom rozsahu zamietol. Z dokazovania ďalej vyplynulo, že žalobca si škodu nesprávne vyčíslil až na otázku súdu uviedol, že auto si opravoval svojpomocne. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu, avšak z dôvodu vyššie uvedených uprednostňujúc hľadisko procesnej ekonómie súd bližšie výšku skutočnej škody neskúmal, pretože táto skutočnosť je pre právne posúdenie v danej veci už irelevantná. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešným žalovaným náhradu trov konania nepriznal voči žalobcovi, nakoľko žalovaní si právo na náhradu trov konania neuplatnili a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v konaní nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca s tým, že rozsudok považuje za rozhodnutie nesprávne, nakoľko súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okrem toho súd postupoval v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s ďalšími ustanoveniami O.s.p., keď nedával zapisovať dôležité vyjadrenia účastníka konania a spôsoboval chyby pri písaní zápisnice. Súd nemal žiadnym spôsobom preukázané, že dvojročná premlčacia lehota bola premlčaná. Čo sa týka listu z 18.01.2011, v tomto liste je zaznamenaná domnienka, ktorá bola odpoveďou adresáta vyvrátená. Z písomnej odpovede poľovníckej spoločnosti VANIGA Žlkovce z 21.01.2011 sa dozvedel, že táto spoločnosť za uvedenú škodu nezodpovedá. Preto obdobie januára 2011 podľa jeho názoru v žiadnom prípade nemožno spájať so začatím plynutia premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že ak keď sa to v spisoch nenachádza o vzniknutej škode komunikoval s viacerými inštitúciami a subjektmi od momentu spôsobenej škody až do 28.09.2011, čo môže dokázať písomnými dôkazmi. Z uvedeného dôvodu považuje lehoty 2-ročnú i 3-ročnú za dodržané. V ďalšom poukázal, že v minulosti podal sťažnosť na postup súdu a správanie sa sudkyne počas pojednávania. Viackrát totiž musel upozorňovať na nezapisovanie jeho vyjadrení do zápisnice a až dodatočne si uvedomil kam sudkyňa so svojimi otázkami ohľadne listu z 18.01.2011 mieri. Poukázal na to, že námietku premlčania neuviedli žalovaní vo svojich písomných vyjadreniach k žalobe a nie si je vedomý ani toho, že by ju uviedli na pojednávaní. Ak by sa tak stalo, bol by predložil písomné dôkazy o jeho komunikácii o škode z obdobia od septembra 2010 do 28.09.2011. Pokiaľ súd prvého stupňa odmietol zodpovednosť žalovaného 1 za vzniknutú škodu s týmto názorom nesúhlasí. Poukázal na ustanovenie Ústavy SR, ako aj ust. § 420 Občianskeho zákonníka, zákona o poľovníctve, v zmysle ktorých užívateľ poľovného revíru je povinný zabezpečiť celoročnú starostlivosť a ochranu zveri a poľovného revíru. Tiež sa má snažiť o zabraňovanie vzniku škôd spôsobených zverou, vykonávať opatrenia na záchranu zveri a každý je povinný konať tak, aby podľa svojich možností nespôsobil ohrozenie alebo poškodenie zveri. Poukázal na to, že žalovaný 1 doteraz, tzn. ani po štyroch rokoch od nehody nevyvinul žiadnu činnosť smerujúcu k ochrane zveri pred usmrtením na úseku cesty, kde prišlo ku stretu s diviakom. Revír, pole a les sú bez akejkoľvek prekážky spojené v jednej rovine s cestou I/61 a podľa dôkazov dodaných žalovaným 2 sú na tomto úseku cesty opakovane usmrcované zvieratá motorovými vozidlami, opakovane spôsobovaná škoda na majetku vozidiel a opakovane ohrozované životy ľudí. Nesúhlasil ani s odmietnutím súdu zodpovednosti žalovaného 1 za škodu a obdobne ani odmietnutie zodpovednosti žalovaného 2. Na pojednávaní súdu predložil dôkazy, dokumenty a fotografie, akým zodpovedným spôsobom vyriešila NDS nehodový úsek diaľnice, kde častou príčinou nehôd je stret vozidla so zverou. Išlo o postavenie oplotenia. Medzi uvedenou diaľnicou a cestou I. triedy, kde bola spôsobená škoda na jeho vozidle je ten istý les. Pokiaľ Národná dopravná spoločnosť konala zodpovedne s ohľadom na bezpečnosť ľudí i zvierat, žalovaný 2 svoje povinnosti úplne zanedbal, pritom sa ne neho vzťahujú povinnosti vyplývajúce z § 4 zákona č. 135/1961 Z.z. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby zmenil napadnutý rozsudok a žalobe vyhovel. Súd prvého stupňa nielenže neúplne zistil skutkový stav veci, ale nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a taktiež na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne právne vec posúdil. K doručenému odvolaniu sa vyjadrili žalovaní 1 a 2 len stručne písomnými podaniami, v ktorom žalovaní 1 uviedol, že súhlasí s rozsudkom v predmetnej veci a vyjadruje nesúhlas s odvolaním proti rozsudku. Žalovaní 2 vo svojom vyjadrení doručenom súdu prvého stupňa 28.01.2015 uviedol, že súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, že žaloba bola podaná nedôvodne. Nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3.497,81 Eur považoval za premlčaný a zároveň neboli splnené všetky zákonom stanovené predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu. Odvolanie proti rozsudku považuje za účelové. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Je nesporné, že predmetom sporu je náhrada škody, ktorú si žalobca uplatnil proti žalovaným 1 a 2. Škoda vznikla žalobcovi na jeho osobnom aute zn. Alfa Romeo počas jazdy po cesta I/61 pri obci Žlkovce, kde mal dňa 24.09.2010 zrážku s diviakom. Súd prvého stupňa žalobu zamietol, keď prednostne posúdil otázku premlčania nároku vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaných. Žalobca namieta, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu, že nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. d/, písm. c/, písm. f/ O.s.p.). Odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý žalobu zamietol po vznesenej námietke premlčania pre premlčanie nároku. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Pod pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Obč. zákonníka sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Toto ustanovenie viaže začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vedomosť poškodeného o vzniknutej škode a škodcovi, t.j. osobe, ktorá za vzniknutú škodu zodpovedá. Obidve podmienky stanovené pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie nároku na náhradu škody na zdraví, t.j. vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, musia byť splnené kumulatívne. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí vychádzal správne z názoru, že o subjekte - osobe, ktorá zodpovedá za vzniknutú škodu, sa poškodený dozvie, akonáhle obdrží informáciu, na ktorej základe si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda hneď, keď získa vedomosť o skutkových okolnostiach, ktoré sú spôsobilé takýto záver o možnej zodpovednosti určitého subjektu urobiť. Nemusí ísť priamo o zistenie, postačuje, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, mohli viesť k záveru o vymedzení zodpovedného subjektu. Rozhodujúce teda je, kedy poškodený o takýchto skutkových okolnostiach preukázateľne získal vedomosť, nie však, či a kedy si na ich základe utvoril právny záver o zodpovednosti určitej osoby, či si overil jej identitu. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nezávisí totiž na tom, či a kedy si poškodený zadováži dostatok dôkazov, alebo kedy sa vytvorí pre neho priaznivejšia procesná situácia na to, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať (porovnaj napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 12. augusta 2003, sp. zn. 21 Cdo 210/2003, prípadne uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.09.2003, sp. zn. 25 Cdo 871/2002). Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalobca po tom čo mal zistenú škodu z priebežnej kalkulácie výšky škody vyhotovenej Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. 10.11.2010, nadviazal písomný kontakt so žalovaným 1, od ktorého žiadal informácie ohľadne jeho poistenia a po v podstate negatívnej odpovedi zaslal žalovanému 1 dňa 29.12.2010 návrh na mimosúdne vyrovnanie, ktorú výzvu zopakoval prípisom zo dňa 18.01.2011 adresovaným predsedovi poľovníckej spoločnosti VANIGA Žlkovce, v ktorom navrhol poslednýkrát možnosť mimosúdneho vyrovnania. Žalobu žalobca podal na súd prvého stupňa 23.09.2013. Žalovaný 2 od začiatku sporu odmietal zodpovednosť za škodu žalobcu a v konaní namietal nedostatok vecnej legitimácie. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú). Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Hlavným, ba rozhodujúcim následkom premlčania je vznik práva na námietku premlčania pre povinný subjekt, ktorý ju môže, ale nemusí uplatniť. To ako prebieha konanie pred súdom prvého stupňa svedčí obsah spisu a o priebehu pojednávania obsah zápisnice o pojednávaní. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 19.11.2014 je zrejmé, že vo svojom výsluchu tak zástupca žalovaného 1, ako aj žalovaného 2 vzniesli námietku premlčania nároku žalobcu. Na tejto skutočnosti nič nezmenilo, ani podanie žalobcu, v ktorom vzniesol nesúhlas a námietky k protokolácii na pojednávaní. V zmysle odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2009, sp. zn. 1 M Cdo 8/2008, nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti: a/ uplynie právnym predpisom vymedzený čas (premlčacia doba), b/ nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby, c/ povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania, ktoré skutočnosti v danom prípade boli. Pokiaľ súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ustálil za začiatok behu premlčacej lehoty je u žalobcu deň 18.01.2011 a jej uplynutie dňom 18.01.2013 jeho záver je správny. Nakoľko žalobca žalobu na súd podal až 23.09.2013 a zo strany žalovaných bola vznesená námietka premlčania, súd prvého stupňa rozhodol správne, keď po zistení, že uplatnený nárok je premlčaný, uprednostňujúc hľadisko procesnej ekonómie, bližšie neskúmal ďalej existenciu subjektívneho práva žalobcu a zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobu zamietol. Keďže súd prvého stupňa vo veci rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, ktorý nebol odvolaním osobitne napadnutý, potvrdil. V odvolacom konaní plne úspešným žalovaným vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi, žalovaní 1 a 2 si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy nevyplývajú, preto bolo dôvodné žalovaným 1 a 2 náhradu trov odvolacieho konania nepriznať. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.