KAUZIS.SKTestovacia prevádzka
RozsudokKrajský súd Trnava15. 3. 2016plný text

Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/410/2015 z 15. 3. 2016

CitáciaRozsudok Krajského súdu Trnava z 15. marca 2016, sp. zn. 11Co/410/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2113232208.1

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/410/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113232208
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113232208.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a členov senátu
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľa: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.,
so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti odporcom: 1/ X. T., narodený XX.XX.XXXX,
bytom Q. F. X, W., 2/ G. T., narodená XX.XX.XXXX, bytom Q. F. XX, W., 3/ N. O., narodený XX.XX.XXXX,
bytom S. S. XXXX, 4/ U. O., narodená XX.XX.XXXX, bytom S. S. XXXX, 5/ J. O., narodený XX.XX.XXXX,
bytom S. S. XXXX, 6/ G. O., narodená XX.XX.XXXX, bytom S. S. XXXX, o zaplatenie sumy 5.909,24 eur
s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 15. januára 2015
č.k. 27C/113/2014-88 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Odporcom sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zaviazal odporcu v 1. až 6. rade zaplatiť
navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 1.575,06 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 1.977,06 eur od 03.04.2013 do 27.06.2013 a zo sumy 1.776,06 eur od 28.06.2013 do
26.07.2013 a zo sumy 1.575,06 eur od 27.07.2013 do zaplatenia, všetko súd povolil odporcom zaplatiť
v splátkach vo výške 50,- eur splatných vždy do 25. dňa v mesiaci pod následkom straty výhody splátok
s tým, že plnením jedného z odporcu zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov počnúc
mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, keď vo zvyšku návrh zamietol a odporcom nepriznal
náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 52 ods. 1 O.z. v znení účinnom od
01.04.2004, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 O.z., § 497, § 365, § 369 ods. 1 Obch.z., § 517 ods. 1 O.z.,
§ 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995, § 48 ods. 2, § 457, § 511 ods. 1, § 456, § 547, § 548 ods. 1 O.z., §
160 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 2 O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v prejednávanom
prípade navrhovateľ poskytol dočasne voľné zdroje fondu stavebného sporenia odporcom v rade 1.
až 4. rade ako úver za komerčných podmienok a ide o úverový právny vzťah, teda absolútny obchod.
Na predmetný vzťah z tohto dôvodu dopadajú aj ustanovenia Obchodného zákonníka, ale je potrebné
naňho aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože v prejednávanom prípade ide o
spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Z ust. § 54 ods. 1 OZ
vyplýva jednoznačne záver o tom, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu
odchýliť od OZ v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ si ani iným spôsobom nemôže zhoršiť svoje
zmluvné postavenie. Už uvedené potom následne vedie k tomu, že normy obchodného práva (vrátane
všeobecnej úpravy) sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy



veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v OZ a v predpisoch vydaných na jeho základe,
čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v
OZ a vo vykonávacích predpisoch k nemu, pričom neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sú neplatné. Súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že zmluva medzi účastníkmi je uzatvorená
ako zmluva medzi podnikateľom a spotrebiteľom, ktorá má podporu štandardnej formulárovej zmluvy,
kedy spotrebiteľ jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač a spotrebiteľ buď príjme podmienky
uvedené v zmluve alebo neprijme, ale v takom prípade zmluvný vzťah nevznikne. V konaní nebola
sporná skutočnosť, že navrhovateľ odstúpil od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnou úvere
v zmysle čl. VI. a VII. úverovej zmluvy z dôvodu porušenia povinností odporcami, ktorí sa dostali do
omeškania s viac ako dvoma vkladmi na účte stavebného sporenia po dobu dlhšiu ako dva mesiace a
s viac ako dvoma mesačnými splátkami na účte o mimoriadnom medziúvere. Navrhovateľ ako veriteľ
požadoval od odporcov v 1. až 4. rade okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov. Dlžnú
sumu ku dňu 15.3.2013 vyčíslil vo výške 5.873,88 €. Odstúpenie bolo účinné dňom jeho doručenia
odporcovi v 1. rade dňom 6.4.2013, odporkyni v 2. rade dňa 27.3.2012 a odporcom v 3. a 4. rade dňa
26.3.2014. Na odstúpenie od zmluvy ako jednostranného právneho úkonu navrhovateľa adresovaného
odporcom v 1. až 4. rade je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie ustanovenia
Obchodného zákonníka. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku
(ex tunc - § 48 ods. 2) pričom zo zrušenej zmluvy sú účastníci v zmysle § 457 OZ povinní vrátiť
poskytnuté plnenie. Pokiaľ odporcovia dostali plnenie vo forme peňažných prostriedkov v sume 6.638,79
€ sú povinní vrátiť plnenie v rovnakej výške. Akékoľvek iné zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo
spotrebiteľa i po odstúpení od zmluvy platiť úver aj s úrokmi, poplatkami a ostatnými nákladmi ako
keby k odstúpeniu nedošlo, je v rozpore s § 54 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie zmluvy o úvere,
podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je upravené
nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 a § 457 Občianskeho zákonníka, preto je pre rozpor s § 54
Občianskeho zákonníka neplatné. Prípadné posudzovanie obchodnoprávnej úpravy odstúpenia od
zmluvy je v danej veci neakceptovateľné, pretože pri odstúpení od zmluvy je potrebné vychádzať
z § 48 Občianskeho zákonníka, pričom ide aj o zákonný dôvod odstúpenia od zmluvy a použitie
obchodnoprávnej úpravy nie je pre odporcu výhodnejšie. Odporcovia doposiaľ zaplatili navrhovateľovi
sumu 5.063,73 €. Súd zaviazal odporcov zaplatiť rozdiel vo výške 1.575,06 € (6.638,79 € - 5.063,73 €)
spoločne a nerozdielne, nakoľko išlo o spoločný záväzok odporcov v 1. až 4. rade a zároveň zaviazal i
odporcov v 5. a 6 rade z titulu ručenia. Odporcovia súdu preukázali svoje osobné, majetkové a zárobkové
pomery, preto súd vyhovel ich žiadosti a povolil im pohľadávku splácať po 50,- € mesačne. Súd určil
splatnosť každej splátky k 25. dňu v mesiaci, aby si dokázali zabezpečiť zaplatenie mesačnej splátky.
Nakoľko boli odporcovia v omeškaní so splnením peňažného záväzku, navrhovateľ sa oprávnene v
zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka domáha i úroku z omeškania, ktorý súd priznal v uplatnenej
výške 5% ročne od 3.4.2013, t.j. od uplynutia lehoty na zaplatenie uvedenej v odstúpení, ktorá začala
plynúť 26.3.2013 a uplynula 2.3.2013. Ku dňu odstúpenia od zmluvy odporcovia dlžili istinu 1.977,06
€ a dňa 27.6.2013 a 26.7.2013 zaplatili splátky po 201,- €, preto súd priznal úrok z omeškania tak,
ako je uvedené vo výroku rozsudku. Vo zvyšku t.j. v časti istiny 4.094,31 € a úroku z omeškania z
tejto istiny a úroku 7,49% ročne z istiny 5.669,37 € návrh zamietol z dôvodov uvedených vyššie. O
trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., pričom navrhovateľ bol úspešný v 25,60%-tách
(istina 1.525,06 € + 138,66 € úroky z omeškania ku dňu rozhodnutia) a odporcovia v 74,4%, t.j. celkový
úspech odporcov je 48,8% (74,40 - 25,60). Vzhľadom na pomer úspechu účastníkov súd rozhodol tak,
že čiastočne úspešným odporcom nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ju neuplatnili a zo spisu
im náhrada trov konania nevyplýva.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, keď si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko podľa
názoru navrhovateľa je napádaný rozsudok nesprávny z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Navrhovateľ je toho názoru, že v prípade, ak súd prvého
stupňa posúdil odstúpenie navrhovateľa od zmluvy uzatvorenej s odporcami podľa ustanovenia § 48 O.z.
takéto právne posúdenie tohto právneho vzťahu je v rozpore s objektívnym právom ako aj judikatúrou
a takýto výklad odporuje samotnému textu § 54 O.z. Pri posudzovaní podmienok v zmysle ustanovenia
§ 54 ods. 1 O.z. je nevyhnutné skúmať, ktoré podmienky je možné považovať za zmluvné a ktorými
podmienkami sú zákonné podmienky, teda danými ex lege. Záver súdu, že ustanovenia § 54 ods.
1 O.z. obmedzuje použitie noriem obchodného práva len na prípady, keď sa nedostane do rozporu s
Občianskym zákonníkom je nesprávny. V ustanovení § 261 ods. 6 písm. d) Obch.z. je jednoznačne
uvedené, že bez ohľadu na povahu účastníkov sa treťou časťou Obchodného zákonníka nazvanou



obchodné záväzkové vzťahy riadia okrem iného aj záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere. Z ustanovenia
§ 263 Obch.z. vyplýva, že právny predpis Obchodný zákonník prikazuje zmluvným stranám aplikovať
na právny vzťah medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy ustanovenia Obchodného zákonníka,
pričom zakazuje zmluvným stranám dojednať ustanovenia, ktoré by pôsobnosť Obchodného zákonníka
na právne vzťahy vzniknuté z úverovej zmluvy vylúčil. Tieto kogentné normy Obchodného zákonníka
sú oproti zmluvným zákonnými podmienkami, pričom z citovaných ustanovení právneho predpisu
vyplýva, že dodávateľ ani pri najlepšej vôli nemôže vylúčiť aplikáciu Obchodného zákonníka na právne
vzťahy vzniknuté z úverovej zmluvy, nakoľko je viazaný zákonom. Zákonom č. 102/2014 bol Občiansky
zákonník v § 52 ods. 2 doplnený o ustanovenie, na základe ktorého sa na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, majú vždy prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právna norma pôsobí do budúcnosti, preto je
možné ju aplikovať len od nadobudnutia jej účinnosti. V zmysle zákona č. 102/2014 Z.z. bola účinnosť
ustanovenia, ktorým bol Občiansky zákonník v § 52 ods. 2 doplnený stanovená na 13.06.2014. Zákonom
č. 151/2014 bola účinnosť tohto ustanovenia posunutá na 01.04.2015. Z uvedeného vyplýva, že názor
súdu, na základe ktorého je nevyhnutné absolútne použiť Občiansky zákonník je nesprávny. Tento názor
bude možné aplikovať až od 01.04.2015. Dovtedy platí stav, že kogentné normy obchodného práva
majú absolútnu prednosť a majú sa aplikovať. Obchodný zákonník stanovuje podmienky, za ktorých
je navrhovateľ oprávnený od zmluvy odstúpiť ako aj to, že odstúpením od zmluvy zmluva zaniká ku
dňu doručenia odstúpenia druhej zmluvnej strane a nie teda ex tunc ako nesprávne uviedol súd prvého
stupňa. Potrebu považovať právne vzťahy z úverovej zmluvy za tzv. absolútny obchod a to bez ohľadu
na povahu účastníkov a aplikovať tak normy Obchodného zákonníka skonštatoval aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 27.03.2013 sp. zn. 6 M Cdo 4/2012. Navrhovateľ mal za to,
že aplikácia kogentných ustanovení Obchodného zákonníka nie je podmienkou zmluvnou, nemôže byť
vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti.

Odporcovia odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156
ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku
o náhrade trov konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v
zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, prečo by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení
vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo
v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný.

Z obsahu spisu vyplýva, že odporcovia v 1. až 4. rade ako dlžníci a odporcovia v 5. a 6. rade ako
ručitelia uzavreli dňa 22.06.2006 s navrhovateľom ako veriteľom zmluvu o mimoriadnom medziúvere č.
0266679903 a stavebnom úvere č. 0266679102. V súlade so zmluvou poskytol navrhovateľ odporcom
v 1. až 4. rade mimoriadny medziúver vo výške 6.638,79 eur, ktorý sa odporcovia 1/ až 4/ zaviazali
do pridelenia cieľovej sumy splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 41,46 eur, čo
predstavovalo splácanie úrokov mimoriadneho medziúveru 7,49% ročne a to na sporenie 40% cieľovej
sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 33,19 eur. Po pridelení
cieľovej sumy sa odporcovia 1/ až 4/ zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,7% ročne
v mesačných splátkach 58,09 eur. Odporcovia 5/ a 6/ prevzali ručením na seba povinnosť uspokojiť



pohľadávku, ak ju neuspokoja odporcovia 1/až 4/. Navrhovateľ vyrubil za spracovanie medziúveru
odporcom poplatok vo výške 116,18 eur a za vydanie bianko zmenky poplatok vo výške 16,60 eur,
za vedenie účtu sa dohodli na poplatku vo výške 11,95 eur. Ďalej sa účastníci zmluvy dohodli, že
veriteľ je oprávnený uspokojovať z mesačnej splátky svoje poplatky v nasledovnom poradí: sankčné
úroky, poplatky, úroky a istinu. Listom zo dňa 15.03.2013 navrhovateľ od predmetnej úverovej zmluvy
odstúpil a vyzval odporcov 1/ až 4/ na zaplatenie dlhu 5.873,88 eur, ktorá dlžná suma bola vyčíslená
k 15.03.2013 s tým, že uvedenú dlžnú sumu sú povinní zaplatiť do 7 dní od doručenia tohto listu.
Odstúpenie bolo doručené odporcom 1/ až 4/ v čase od 26.03.2013 do 06.04.2013. Odporcom 5/ a 6/
bolo doručené upozornenie, že ak odporcovia 1/ až 4/ nezaplatia celý dlh, bude sa navrhovateľ domáhať
plnenia voči nim, keďže povinnosť plnenia im vyplýva z ručenia. Upozornenie prevzali odporcovia 5/
a 6/ dňa 26.03.2013. Po odstúpení od zmluvy odporcovia zaplatili dňa 27.06.2013 sumu 201,- eur a
dňa 26.07.2013 sumu 201,- eur. Odporcovia zaplatili titulom poskytnutého úveru celkom sumu 5.063,73
eur. Podľa článku VII. bod 5 úverovej zmluvy odstúpením nezaniká záväzok dlžníka a ručiteľa platiť
pohľadávku veriteľa vrátane príslušenstva. Podľa článku VII. bod 8 má navrhovateľ právo účtovať pri
medziúvere 5% úrok z omeškania nad dohodnuté úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu. Žalovaná
suma 5.909,24 eur pozostáva z istiny 5.669,37 eur a z nezaplatených dohodnutých úrokov a úroku z
omeškania od 02.04.2013 do 31.10.2013 vo výške 239,87 eur. Navrhovateľ si uplatňuje 7,49% úrok a 5%
úrok z omeškania z dlhu od nasledujúceho dňa po odstúpení od zmluvy po doručení všetkým odporcom.

Keďže sa odvolací súd stotožňuje nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na
zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. len ho doplňuje reagovaním na odvolanie
navrhovateľa.

Základnou spornou otázkou, vychádzajúc z obsahu odvolania navrhovateľa bolo, či súd prvého stupňa
postupoval správne, keď právny vzťah účastníkov konania, ako aj samotné odstúpenie navrhovateľa
od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere posúdil podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v
zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu
pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa
citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke odstúpenie navrhovateľa
od predmetnej zmluvy. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom
úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských
zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky
zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského
práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom
alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle,
t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských
zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda
úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.
Spotrebiteľské zmluvy predstavujú rovnorodý druh občianskoprávnych zmlúv (príp. aj obchodných
zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu), v ktorých druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ;
osobitosť spotrebiteľských zmlúv vyplýva zo zvýšeného záujmu spoločnosti ochraňovať slabšieho
účastníka zmluvného vzťahu - spotrebiteľa, ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s poskytovateľmi
rôznych plnení a služieb. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ,
pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Zmyslom zavedenia
osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy je zvýšená ochrana slabšieho účastníka
záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri poskytovaní služieb. Na to, aby zmluva bola označená za
„spotrebiteľskú“, musí byť splnená podmienka, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých
zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto podmienky sú vopred pripravené
dodávateľom a spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah; k zmluvným podmienkam dodávateľa môže
spotrebiteľ pristúpiť alebo nie - spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva bez
ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným
zákonom.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá



je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech
spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie.
Preto súd prvého stupňa pri posudzovaní právnych následkov odstúpenia od zmluvy správne aplikoval
občianskoprávnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre odporcov ako spotrebiteľov. Nič na tom nemení
ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi veriteľom a odporcami je tzv. absolútnym
obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu
zmluvných strán.

Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý
sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani
ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho
obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od
občianskoprávnej úpravy v otázke odstúpenia od zmluvy, ktorá je na prospech spotrebiteľa (zmluva sa
ruší od samotného počiatku t.j. s účinkami „ex tunc“) na rozdiel od právnej úpravy odstúpenia od zmluvy v
Obchodnom zákonníku ( s účinkami „ex nunc“). Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,
preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že
na otázku odstúpenia navrhovateľa od predmetnej zmluvy je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský
charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie.
Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011
sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky, preto ani nemôže
obstáť námietka odvolateľa, ktorý poukázal na neprípustnosť aplikácie tohto ustanovenia v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013,
sp. zn. 6 MCdo/4/2012 odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil
právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava
priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v časti istiny
4.094,31 eur a úroku z omeškania z tejto istiny ako aj úroku vo výške 7,49% ročne z istiny 5.669,37
eur zamietol, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 2
O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vrátane rovnako vecne správneho
závislého výroku o náhrade trov konania potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešným odporcom vzniklo podľa ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému
navrhovateľovi. Odporcovia si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, preto im odvolací súd
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.

Napadnuté rozhodnutia, o ktorých rozhodol vo výroku

Rozhodnutia, na ktoré sa odkazuje

Priebeh sporuIdentifikačné číslo spisu 2113232208

  1. 15. 1. 2015Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 27C/113/2014 z 15. 1. 2015potvrdené
  2. 15. 3. 2016Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/410/2015 z 15. 3. 2016 (toto rozhodnutie)
  3. 28. 10. 2016Opravné uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 27C/113/2014 z 28. 10. 2016