Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/410/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113232208 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113232208.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a členov senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľa: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti odporcom: 1/ X. T., narodený XX.XX.XXXX, bytom Q. F. X, W., 2/ G. T., narodená XX.XX.XXXX, bytom Q. F. XX, W., 3/ N. O., narodený XX.XX.XXXX, bytom S. S. XXXX, 4/ U. O., narodená XX.XX.XXXX, bytom S. S. XXXX, 5/ J. O., narodený XX.XX.XXXX, bytom S. S. XXXX, 6/ G. O., narodená XX.XX.XXXX, bytom S. S. XXXX, o zaplatenie sumy 5.909,24 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 15. januára 2015 č.k. 27C/113/2014-88 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . Odporcom sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zaviazal odporcu v 1. až 6. rade zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 1.575,06 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.977,06 eur od 03.04.2013 do 27.06.2013 a zo sumy 1.776,06 eur od 28.06.2013 do 26.07.2013 a zo sumy 1.575,06 eur od 27.07.2013 do zaplatenia, všetko súd povolil odporcom zaplatiť v splátkach vo výške 50,- eur splatných vždy do 25. dňa v mesiaci pod následkom straty výhody splátok s tým, že plnením jedného z odporcu zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, keď vo zvyšku návrh zamietol a odporcom nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 52 ods. 1 O.z. v znení účinnom od 01.04.2004, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 O.z., § 497, § 365, § 369 ods. 1 Obch.z., § 517 ods. 1 O.z., § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995, § 48 ods. 2, § 457, § 511 ods. 1, § 456, § 547, § 548 ods. 1 O.z., § 160 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 2 O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v prejednávanom prípade navrhovateľ poskytol dočasne voľné zdroje fondu stavebného sporenia odporcom v rade 1. až 4. rade ako úver za komerčných podmienok a ide o úverový právny vzťah, teda absolútny obchod. Na predmetný vzťah z tohto dôvodu dopadajú aj ustanovenia Obchodného zákonníka, ale je potrebné naňho aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože v prejednávanom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Z ust. § 54 ods. 1 OZ vyplýva jednoznačne záver o tom, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od OZ v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ si ani iným spôsobom nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Už uvedené potom následne vedie k tomu, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy) sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v OZ a v predpisoch vydaných na jeho základe, čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v OZ a vo vykonávacích predpisoch k nemu, pričom neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sú neplatné. Súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že zmluva medzi účastníkmi je uzatvorená ako zmluva medzi podnikateľom a spotrebiteľom, ktorá má podporu štandardnej formulárovej zmluvy, kedy spotrebiteľ jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač a spotrebiteľ buď príjme podmienky uvedené v zmluve alebo neprijme, ale v takom prípade zmluvný vzťah nevznikne. V konaní nebola sporná skutočnosť, že navrhovateľ odstúpil od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnou úvere v zmysle čl. VI. a VII. úverovej zmluvy z dôvodu porušenia povinností odporcami, ktorí sa dostali do omeškania s viac ako dvoma vkladmi na účte stavebného sporenia po dobu dlhšiu ako dva mesiace a s viac ako dvoma mesačnými splátkami na účte o mimoriadnom medziúvere. Navrhovateľ ako veriteľ požadoval od odporcov v 1. až 4. rade okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov. Dlžnú sumu ku dňu 15.3.2013 vyčíslil vo výške 5.873,88 €. Odstúpenie bolo účinné dňom jeho doručenia odporcovi v 1. rade dňom 6.4.2013, odporkyni v 2. rade dňa 27.3.2012 a odporcom v 3. a 4. rade dňa 26.3.2014. Na odstúpenie od zmluvy ako jednostranného právneho úkonu navrhovateľa adresovaného odporcom v 1. až 4. rade je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc - § 48 ods. 2) pričom zo zrušenej zmluvy sú účastníci v zmysle § 457 OZ povinní vrátiť poskytnuté plnenie. Pokiaľ odporcovia dostali plnenie vo forme peňažných prostriedkov v sume 6.638,79 € sú povinní vrátiť plnenie v rovnakej výške. Akékoľvek iné zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo spotrebiteľa i po odstúpení od zmluvy platiť úver aj s úrokmi, poplatkami a ostatnými nákladmi ako keby k odstúpeniu nedošlo, je v rozpore s § 54 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie zmluvy o úvere, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je upravené nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 a § 457 Občianskeho zákonníka, preto je pre rozpor s § 54 Občianskeho zákonníka neplatné. Prípadné posudzovanie obchodnoprávnej úpravy odstúpenia od zmluvy je v danej veci neakceptovateľné, pretože pri odstúpení od zmluvy je potrebné vychádzať z § 48 Občianskeho zákonníka, pričom ide aj o zákonný dôvod odstúpenia od zmluvy a použitie obchodnoprávnej úpravy nie je pre odporcu výhodnejšie. Odporcovia doposiaľ zaplatili navrhovateľovi sumu 5.063,73 €. Súd zaviazal odporcov zaplatiť rozdiel vo výške 1.575,06 € (6.638,79 € - 5.063,73 €) spoločne a nerozdielne, nakoľko išlo o spoločný záväzok odporcov v 1. až 4. rade a zároveň zaviazal i odporcov v 5. a 6 rade z titulu ručenia. Odporcovia súdu preukázali svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery, preto súd vyhovel ich žiadosti a povolil im pohľadávku splácať po 50,- € mesačne. Súd určil splatnosť každej splátky k 25. dňu v mesiaci, aby si dokázali zabezpečiť zaplatenie mesačnej splátky. Nakoľko boli odporcovia v omeškaní so splnením peňažného záväzku, navrhovateľ sa oprávnene v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka domáha i úroku z omeškania, ktorý súd priznal v uplatnenej výške 5% ročne od 3.4.2013, t.j. od uplynutia lehoty na zaplatenie uvedenej v odstúpení, ktorá začala plynúť 26.3.2013 a uplynula 2.3.2013. Ku dňu odstúpenia od zmluvy odporcovia dlžili istinu 1.977,06 € a dňa 27.6.2013 a 26.7.2013 zaplatili splátky po 201,- €, preto súd priznal úrok z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Vo zvyšku t.j. v časti istiny 4.094,31 € a úroku z omeškania z tejto istiny a úroku 7,49% ročne z istiny 5.669,37 € návrh zamietol z dôvodov uvedených vyššie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., pričom navrhovateľ bol úspešný v 25,60%-tách (istina 1.525,06 € + 138,66 € úroky z omeškania ku dňu rozhodnutia) a odporcovia v 74,4%, t.j. celkový úspech odporcov je 48,8% (74,40 - 25,60). Vzhľadom na pomer úspechu účastníkov súd rozhodol tak, že čiastočne úspešným odporcom nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ju neuplatnili a zo spisu im náhrada trov konania nevyplýva. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keď si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko podľa názoru navrhovateľa je napádaný rozsudok nesprávny z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Navrhovateľ je toho názoru, že v prípade, ak súd prvého stupňa posúdil odstúpenie navrhovateľa od zmluvy uzatvorenej s odporcami podľa ustanovenia § 48 O.z. takéto právne posúdenie tohto právneho vzťahu je v rozpore s objektívnym právom ako aj judikatúrou a takýto výklad odporuje samotnému textu § 54 O.z. Pri posudzovaní podmienok v zmysle ustanovenia § 54 ods. 1 O.z. je nevyhnutné skúmať, ktoré podmienky je možné považovať za zmluvné a ktorými podmienkami sú zákonné podmienky, teda danými ex lege. Záver súdu, že ustanovenia § 54 ods. 1 O.z. obmedzuje použitie noriem obchodného práva len na prípady, keď sa nedostane do rozporu s Občianskym zákonníkom je nesprávny. V ustanovení § 261 ods. 6 písm. d) Obch.z. je jednoznačne uvedené, že bez ohľadu na povahu účastníkov sa treťou časťou Obchodného zákonníka nazvanou obchodné záväzkové vzťahy riadia okrem iného aj záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere. Z ustanovenia § 263 Obch.z. vyplýva, že právny predpis Obchodný zákonník prikazuje zmluvným stranám aplikovať na právny vzťah medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy ustanovenia Obchodného zákonníka, pričom zakazuje zmluvným stranám dojednať ustanovenia, ktoré by pôsobnosť Obchodného zákonníka na právne vzťahy vzniknuté z úverovej zmluvy vylúčil. Tieto kogentné normy Obchodného zákonníka sú oproti zmluvným zákonnými podmienkami, pričom z citovaných ustanovení právneho predpisu vyplýva, že dodávateľ ani pri najlepšej vôli nemôže vylúčiť aplikáciu Obchodného zákonníka na právne vzťahy vzniknuté z úverovej zmluvy, nakoľko je viazaný zákonom. Zákonom č. 102/2014 bol Občiansky zákonník v § 52 ods. 2 doplnený o ustanovenie, na základe ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, majú vždy prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právna norma pôsobí do budúcnosti, preto je možné ju aplikovať len od nadobudnutia jej účinnosti. V zmysle zákona č. 102/2014 Z.z. bola účinnosť ustanovenia, ktorým bol Občiansky zákonník v § 52 ods. 2 doplnený stanovená na 13.06.2014. Zákonom č. 151/2014 bola účinnosť tohto ustanovenia posunutá na 01.04.2015. Z uvedeného vyplýva, že názor súdu, na základe ktorého je nevyhnutné absolútne použiť Občiansky zákonník je nesprávny. Tento názor bude možné aplikovať až od 01.04.2015. Dovtedy platí stav, že kogentné normy obchodného práva majú absolútnu prednosť a majú sa aplikovať. Obchodný zákonník stanovuje podmienky, za ktorých je navrhovateľ oprávnený od zmluvy odstúpiť ako aj to, že odstúpením od zmluvy zmluva zaniká ku dňu doručenia odstúpenia druhej zmluvnej strane a nie teda ex tunc ako nesprávne uviedol súd prvého stupňa. Potrebu považovať právne vzťahy z úverovej zmluvy za tzv. absolútny obchod a to bez ohľadu na povahu účastníkov a aplikovať tak normy Obchodného zákonníka skonštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 27.03.2013 sp. zn. 6 M Cdo 4/2012. Navrhovateľ mal za to, že aplikácia kogentných ustanovení Obchodného zákonníka nie je podmienkou zmluvnou, nemôže byť vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Odporcovia odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadrili. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, prečo by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný. Z obsahu spisu vyplýva, že odporcovia v 1. až 4. rade ako dlžníci a odporcovia v 5. a 6. rade ako ručitelia uzavreli dňa 22.06.2006 s navrhovateľom ako veriteľom zmluvu o mimoriadnom medziúvere č. 0266679903 a stavebnom úvere č. 0266679102. V súlade so zmluvou poskytol navrhovateľ odporcom v 1. až 4. rade mimoriadny medziúver vo výške 6.638,79 eur, ktorý sa odporcovia 1/ až 4/ zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 41,46 eur, čo predstavovalo splácanie úrokov mimoriadneho medziúveru 7,49% ročne a to na sporenie 40% cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 33,19 eur. Po pridelení cieľovej sumy sa odporcovia 1/ až 4/ zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,7% ročne v mesačných splátkach 58,09 eur. Odporcovia 5/ a 6/ prevzali ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokoja odporcovia 1/až 4/. Navrhovateľ vyrubil za spracovanie medziúveru odporcom poplatok vo výške 116,18 eur a za vydanie bianko zmenky poplatok vo výške 16,60 eur, za vedenie účtu sa dohodli na poplatku vo výške 11,95 eur. Ďalej sa účastníci zmluvy dohodli, že veriteľ je oprávnený uspokojovať z mesačnej splátky svoje poplatky v nasledovnom poradí: sankčné úroky, poplatky, úroky a istinu. Listom zo dňa 15.03.2013 navrhovateľ od predmetnej úverovej zmluvy odstúpil a vyzval odporcov 1/ až 4/ na zaplatenie dlhu 5.873,88 eur, ktorá dlžná suma bola vyčíslená k 15.03.2013 s tým, že uvedenú dlžnú sumu sú povinní zaplatiť do 7 dní od doručenia tohto listu. Odstúpenie bolo doručené odporcom 1/ až 4/ v čase od 26.03.2013 do 06.04.2013. Odporcom 5/ a 6/ bolo doručené upozornenie, že ak odporcovia 1/ až 4/ nezaplatia celý dlh, bude sa navrhovateľ domáhať plnenia voči nim, keďže povinnosť plnenia im vyplýva z ručenia. Upozornenie prevzali odporcovia 5/ a 6/ dňa 26.03.2013. Po odstúpení od zmluvy odporcovia zaplatili dňa 27.06.2013 sumu 201,- eur a dňa 26.07.2013 sumu 201,- eur. Odporcovia zaplatili titulom poskytnutého úveru celkom sumu 5.063,73 eur. Podľa článku VII. bod 5 úverovej zmluvy odstúpením nezaniká záväzok dlžníka a ručiteľa platiť pohľadávku veriteľa vrátane príslušenstva. Podľa článku VII. bod 8 má navrhovateľ právo účtovať pri medziúvere 5% úrok z omeškania nad dohodnuté úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu. Žalovaná suma 5.909,24 eur pozostáva z istiny 5.669,37 eur a z nezaplatených dohodnutých úrokov a úroku z omeškania od 02.04.2013 do 31.10.2013 vo výške 239,87 eur. Navrhovateľ si uplatňuje 7,49% úrok a 5% úrok z omeškania z dlhu od nasledujúceho dňa po odstúpení od zmluvy po doručení všetkým odporcom. Keďže sa odvolací súd stotožňuje nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. len ho doplňuje reagovaním na odvolanie navrhovateľa. Základnou spornou otázkou, vychádzajúc z obsahu odvolania navrhovateľa bolo, či súd prvého stupňa postupoval správne, keď právny vzťah účastníkov konania, ako aj samotné odstúpenie navrhovateľa od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke odstúpenie navrhovateľa od predmetnej zmluvy. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Spotrebiteľské zmluvy predstavujú rovnorodý druh občianskoprávnych zmlúv (príp. aj obchodných zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu), v ktorých druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ; osobitosť spotrebiteľských zmlúv vyplýva zo zvýšeného záujmu spoločnosti ochraňovať slabšieho účastníka zmluvného vzťahu - spotrebiteľa, ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s poskytovateľmi rôznych plnení a služieb. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy je zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri poskytovaní služieb. Na to, aby zmluva bola označená za „spotrebiteľskú“, musí byť splnená podmienka, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto podmienky sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah; k zmluvným podmienkam dodávateľa môže spotrebiteľ pristúpiť alebo nie - spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným zákonom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvého stupňa pri posudzovaní právnych následkov odstúpenia od zmluvy správne aplikoval občianskoprávnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre odporcov ako spotrebiteľov. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi veriteľom a odporcami je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke odstúpenia od zmluvy, ktorá je na prospech spotrebiteľa (zmluva sa ruší od samotného počiatku t.j. s účinkami „ex tunc“) na rozdiel od právnej úpravy odstúpenia od zmluvy v Obchodnom zákonníku ( s účinkami „ex nunc“). Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že na otázku odstúpenia navrhovateľa od predmetnej zmluvy je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky, preto ani nemôže obstáť námietka odvolateľa, ktorý poukázal na neprípustnosť aplikácie tohto ustanovenia v čase rozhodovania súdu prvého stupňa. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v časti istiny 4.094,31 eur a úroku z omeškania z tejto istiny ako aj úroku vo výške 7,49% ročne z istiny 5.669,37 eur zamietol, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania potvrdil. V odvolacom konaní plne úspešným odporcom vzniklo podľa ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi. Odporcovia si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, preto im odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.