Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/226/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114206869 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114206869.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: Fakultná nemocnica Trnava, IČO: 00 610 381, so sídlom A. Žarnova 11, Trnava, zastúpená splnomocnencom: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 865 281, so sídlom Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému: MUDr. E. V., narodený XX.X.XXXX, bytom Z. XX, I., zastúpený advokátom: JUDr. Tomáš Plank, so sídlom Námestie slobody 10, Bratislava, o zaplatenie 5.649,16 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 14C/280/2014-49 zo dňa 6.4.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil odporcovi (žalovanému) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (žalobkyni) sumu 5.649,16 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 7.5.2013 do zaplatenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 956,15 eur a náhradu iných trov konania v sume 338,50 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu navrhovateľa (splnomocnenca žalobkyne). 2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, § 186 ods. 1, ods. 2 veta prvá, § 134 ods. 1 Zákonníka práce, § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. 3. Vecne potom súd prvej inštancie argumentoval tým, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že odporca (žalovaný) bol zamestnaný u navrhovateľa (žalobkyne) v období od 1.7.2005 do 30.11.2011 ako lekár, keď bol zaradený pre výkon práce na Gynekologicko - pôrodnícku kliniku. Ako bolo konštatované aj v Rozhodnutí Úradu, dňa 14.7.2011 a 15.7.2011, poskytoval zdravotnú starostlivosti pacientke S. D.. Tieto skutočnosti medzi účastníkmi konania (stranami) sporné neboli a vyplývali aj zo samotného rozhodnutia Úradu. Na podnet pozostalého manžela pacientky X. D., vykonal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava, dohľad vo veci správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti jej ošetrujúcim lekárom MUDr. E. V., pričom bolo zistené, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti službukonajúcim lekárom t. j. odporcom (žalovaným), nebola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne. Za tieto zistené pochybenia, bola uložená navrhovateľovi (žalobkyni) Rozhodnutím Úradu č. k. ZS 205/00013/2011 zo dňa 21.12.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.1.2012, pokuta, ktorú zaplatil dňa 15.5.2012. Nakoľko v rozhodnutí bolo konštatované pochybenie službukonajúceho lekára, ktorým bol odporca (žalovaný) v danej veci, vyzval navrhovateľ (žalobkyňa) odporcu (žalovaného) na zaplatenie náhrady škody vo výške štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku, čo predstavuje sumu 5.649,16 eur, čo odporca (žalovaný) doposiaľ neurobil. Odporca (žalovaný) v priebehu konania namietol premlčanie nároku navrhovateľa (žalobkyne). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je možné prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú odporcom (žalovaným), keď nárok navrhovateľa (žalobkyne) nie je premlčaný. Ku vzniku škody v danej veci totiž nedošlo už samotným rozhodnutím Úradu, ktorým bola uložená pokuta, ale až zaplatením uloženej pokuty, kedy nepochybne došlo k zmenšeniu jeho majetku. Pokutu zaplatil navrhovateľ (žalobkyňa) dňa 15.5.2012, návrh (žaloba) bol podaný na súde dňa 12.3.2014, teda ešte pred uplynutím premlčacej lehoty, ktorá by uplynula až dňa 15.5.2014. 4. Po vykonanom dokazovaní vo veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní bol jednoznačne preukázaný tak vznik škody na strane navrhovateľa (žalobkyne), ako aj ďalšie predpoklady vzniku jeho nároku na uplatnenie náhrady škody voči odporcovi (žalovanému), a to porušenie právnej povinnosti z jeho strany a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti odporcom (žalovaným) a vznikom škody. V danej veci bol preukázaný vznik škody na strane navrhovateľa (žalobkyne) uhradením pokuty uloženej mu Úradom vo výške 9.950 eur, ktorú pokutu uhradil dňa 15.5.2012. Porušenie právnej povinnosti zo strany odporcu (žalovaného) ako aj príčinná súvislosť medzi týmto porušením a vznikom škody, bol preukázaný Rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava, č. k. ZS 205/00013/2011 zo dňa 21.12.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.1.2012, v ktorom bolo konštatované nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti pacientke, ktoré spočívalo v pochybení službukonajúceho lekára Gynekologicko - pôrodníckej kliniky Fakultnej nemocnice Trnava dňa 14.7.2011 a 15.7.2011 MUDr. E. V.. Prvostupňový správny orgán pri ukladaní pokuty v danom prípade prihliadol práve na závažnosť zistených nedostatkov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke, ktorá v dôsledku týchto pochybení zomrela. Pri určovaní výšky sankcie prvostupňový správny orgán prihliadol predovšetkým na skutočnosť, že zo strany navrhovateľa (žalobkyne) išlo o závažné a opakované porušenie povinností pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na GPK FN Trnava, keď súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že k tomuto opakovanému porušeniu došlo minimálne v jednom ďalšom prípade aj nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti zo strany odporcu (žalovaného), keď mal vedomosť o ďalšom jeho pochybení pri starostlivosti o pacientku Ing. Q., pri ktorej Úrad opäť svojim ďalším rozhodnutím konštatoval pochybenie odporcu (žalovaného) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Z toho dôvodu súd neprihliadol na tvrdenie právneho zástupcu odporcu (žalovaného), že nie je možné požadovať od odporcu (žalovaného) náhradu škody v celej žalovanej výške, keď tieto pochybenia zistené Úradom u navrhovateľa (u žalobkyne) neboli spôsobené len činnosťou odporcu (žalovaného). Okrem toho nie je možné opomínať následok pochybenia odporcu (žalovaného), a tým je smrť pacientky. Súd prvej inštancie návrhu (žalobe) vyhovel, keď bol toho názoru, že nárok navrhovateľa (žalobkyne) premlčaný nie je. Nárok uplatnený návrhom (žalobou) súd prvej inštancie považoval za dôvodný, vzhľadom na preukázaný vznik škody na strane navrhovateľa (žalobkyne), na preukázané porušenie právnej povinnosti zo strany odporcu (žalovaného) a na príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Súd priznal navrhovateľovi (žalobkyni) celú uplatnenú sumu, keď dospel k záveru, že pri výpočte náhrady škody navrhovateľ (žalobkyňa) postupoval správne. 5. Odporca (žalovaný) sa dostal do omeškania so zaplatením dlhu dňa 7.5.2013, keďže dlh nezaplatil v dodatočnej lehote 3 dni poskytnutej mu navrhovateľom (žalobkyňou) vo výzve doručenej mu dňa 3.5.2013, a preto má navrhovateľ (žalobkyňa) nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu omeškania odporcu (žalovaného) s plnením peňažného dlhu bola výška základnej úrokovej sadzby 0,75 %. Navrhovateľ (žalobkyňa) tak má popri dlžnej istine i nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžnej sumy odo dňa omeškania odporcu (žalovaného) s plnením peňažného dlhu. 6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal písomne odvolanie žalovaný prostredníctvom jeho advokáta z dôvodu vyvodenia nesprávneho právneho záveru, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd v zmysle § 220 Občianskeho súdneho poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh (žalobu) zamietne a prizná mu náhradu trov konania, alternatívne, aby odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie. V odvolaní uviedol, že čo sa týka premlčania uplatneného nároku súd prvej inštancie námietku premlčania neakceptoval, keď medzi jeho a súdnym stanoviskom k premlčaniu je rozdiel v názore na začiatok plynutia premlčacej doby. K poškodeniu pacientky malo dôjsť 14.-15.7.2011, návrh (žaloba) bol podaný na súd 12.3.2014. Zo šetrenia Úradu sa dá vyvodiť zavinenie odporcu (žalovaného) vo vzťahu k pacientke, ale to sa malo stať 14.7.2011, resp. 15.7.2011. Abstrahuje od skutočnosti, že odporca (žalovaný) v správnom konaní pred Úradom nebol vypočutý, navrhovateľ (žalobkyňa) sa ani nepokúsil v správnom konaní prezentovať názor odporcu (žalovaného). V správnom konaní pred Úradom je zodpovedným subjektom navrhovateľ (žalobkyňa) ako zdravotnícke zariadenie a nie lekár, ktorého postup sa skúma. Pokuta bola uložená navrhovateľovi (žalobkyni) a túto zosobnil odporcovi (žalovanému) ako zamestnancovi. Odporca (žalovaný) skončil pracovný pomer s navrhovateľom (žalobkyňou) dňa 30.11.2011, konanie Úradu trvalo od roku 2011, Úrad vydal rozhodnutie dňa 21.11.2001, návrh (žaloba) bol podaný 12.3.2014 v čase, keď už odporca (žalovaný) nebol 2,5 roka zamestnancom navrhovateľa (žalobkyne). Otázna by mala byť záväznosť záverov rozhodnutia Úradu pre odporcu (žalovaného), keď nebol účastníkom, ani svedkom, v konaní pred Úradom. Práve navrhovateľ (žalobkyňa) svojim postupom v správnom konaní pred Úradom znemožnil uplatniť stanovisko odporcu (žalovaného) k prípadu a nevyužil všetky právne kroky v správnom konaní. Súd prvej inštancie pochybil pri posudzovaní námietky premlčania, keď nesprávne vyhodnotil počiatok plynutia premlčacej doby. O škode a jej výške sa navrhovateľ (žalobkyňa) dozvedel z Úradu. Nie je podstatné, kedy rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, ani kedy navrhovateľ (žalobkyňa) zaplatil pokutu. Navrhovateľ (žalobkyňa) už pred samotným rozhodnutím a najneskôr z rozhodnutia Úradu vedel o škode a škodcovi. Rozhodnutie Úradu nadobudlo právoplatnosť dňa 16.1.2012, je v ňom citovaná výška pokuty a v odôvodnení Úradu sa konštatuje postup odporcu (žalovaného) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti ako vadný. Návrh (žaloba) bol podaný až 12.3.2014, teda pred uplynutím dlhšej doby ako 2 roky. Subjektívna premlčacia doba sa nemôže predlžovať ani skutočnosťou, kedy navrhovateľ (žalobkyňa) zaplatil pokutu, bol povinný ju zaplatiť už na základe právoplatného rozhodnutia Úradu. Žalovaný vytýka aj skutočnosť, že v čase podania návrhu (žalobkyňou) už 2,5 roka nebol odporca (žalovaný) zamestnancom navrhovateľa (žalobkyne) a preto je otázne, či môže bývalý zamestnávateľ zosobniť škodu v zmysle Zákonníka práce. 7. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa písomne vyjadrila prostredníctvom jej splnomocnenca. Uviedla, že súd prvej inštancie správne posúdil vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú a neprihliadol k nej. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť podľa žalovaného odo dňa, kedy sa žalobkyňa oboznámila s rozhodnutím úradu zo dňa 21.12.2011, a to bez ohľadu na právoplatnosť rozhodnutia alebo zaplatenie zmluvnej pokuty. V danom prípade došlo k vzniku samotnej škody zaplatením príslušnej peňažnej čiastky štátnemu orgánu dňa 15.5.2012. Najskôr dňa 16.5.2012 bolo možné uplatniť nárok žalobkyne na súde (začali plynúť premlčacie doby). Žaloba bola podaná na súde dňa 12.3.2014, t. j. v rámci objektívnej a subjektívnej premlčacej lehoty. Žalobkyňa opätovne poukazuje na fakt, že spôsob obrany v správnom konaní bol len na úvahe žalobkyne. Vykonávanie dokazovania v správnom konaní patrí správnemu orgánu, pokiaľ by to správny orgán považoval za nutné a účelné mohol žalovaného vyslúchnuť ako svedka. Správny orgán však uvedené nepovažoval za potrebné. Podať správnu žalobu voči rozhodnutiu o pokute nie je povinnosťou žalobkyne. Pokiaľ mal žalovaný za to, že rozhodnutie o pokute je vecne nesprávne, mal možnosť ho napadnúť mimoriadnymi opravnými prostriedkami podľa Správneho poriadku. Škoda bola so žalovaným riadne a dostatočne prerokovaná v súdnom konaní, v ktorom mal žalovaný možnosť uplatniť všetky svoje námietky, ktoré voči uplatnenému nároku mal. Žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 8. K doručenému vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu sa žalovaný písomne vyjadril prostredníctvom jeho advokáta. Uviedol, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení opakuje svoj výklad posúdenia jeho námietky premlčania. Ku škode na zdraví došlo podľa záverov Úradu non lege artis konaním žalovaného 14.7.2011, prípadne 15.7.2011, žaloba bola podaná 12.3.2014. Objektívna premlčacia lehota bola zachovaná. Subjektívna premlčacia doba plynie odo dňa, kedy poškodený pozná škodcu a výšku škody, týmto dňom bol deň právoplatnosti rozhodnutia Úradu, t. j. 16.1.2012. Na základe tohto rozhodnutia už žalobkyňa nemohla nič zmeniť na vedomosti o škodcovi a výške škody. Preto jej nemožno priznať právo subjektívne konaním predlžovať subjektívnu lehotu. Súd sa nezaoberal námietkou, že žalovaný od 30.11.2011 už nebol zamestnancom žalovanej. 9. K doručenému vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu sa žalobkyňa písomne vyjadrila prostredníctvom jej splnomocnenca, Uviedla, že ohľadom okamihu vzniku škody podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov platí, že ak dôjde k vydaniu rozhodnutia zo strany orgánu štátnej správy, na ktorého základe je konkrétna osoba povinná zaplatiť pokutu, tak okamihom zmenšenia majetku tejto osoby nie je okamžik vydania tohto rozhodnutia alebo nadobudnutie právnej moci rozhodnutia, ale okamžik, kedy došlo k skutočnému uhradeniu tejto pokuty. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetku majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Podľa žalovaného je však skutočnou škodou už aj nárast pasív, a to bez toho, že by došlo k uhradeniu tohto záväzku. Má za to, že základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, teda vznik škody, posúdil súd prvej inštancie plne v súlade s ustálenou judikatúrou zhodujúcou sa v názore, že kým poškodený (žalobkyňa) nezaplatí dlžnú čiastku veriteľovi (Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou) nemôže úspešne uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby za škodu (žalovaného), lebo škoda mu zatiaľ nevznikla; samotná existencia pohľadávky veriteľa (pokuty) voči žalobkyni alebo súdneho alebo iného rozhodnutia o povinnosti žalobkyne zaplatiť dlh (pokutu) nie je totiž skutočnou škodou, ani ušlým ziskom. V danej veci premlčacia doba začala plynúť až uhradením pokuty (vzniku škody), resp. mohla začať plynúť aj neskôr, pretože žalobkyňa nutne nemusela ihneď vedieť, kto z jeho zamestnancov (aj bývalých) za škodu zodpovedá. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci a napadnutý rozsudok je vecne správny. 10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 Civilného sporového poriadku. 12. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 5.649,16 eur s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie právne správne posúdil jeho nárok. 13. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 5.649,16 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 5.649,16 eur od 7.5.2013 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, keď mal za preukázané, že žalovaný ako zamestnanec žalobkyne zodpovedá za škodu žalobkyni ako zamestnávateľovi, ktorú žalovaný spôsobil pri plnení pracovných úloh spočívajúcich v poskytovaní odbornej zdravotnej starostlivosti, pričom celková škoda žalobkyne predstavovala pokutu uloženú mu rozhodnutím úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vo výške 9.950 eur, pričom vo vzťahu k žalovanému ako zamestnancovi si ju uplatnila v sume rovnajúcej sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Žalovaný nesúhlasil s právnym posúdením veci, keď v konaní pred súdom prvej inštancie vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku žalobkyňou, ktorú vznesenú námietku premlčania posúdil súd prvej inštancie ako neopodstatnenú. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal, že v správnom konaní pred úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nebol vypočutý, žalobkyňa sa ani nepokúsila v správnom konaní prezentovať jeho názor, znemožnila mu uplatniť jeho stanovisko a nevyužila všetky správne kroky v správnom konaní. Napokon žalovaný namietal, že v čase podania žaloby už nebol 2,5 roka zamestnancom žalobkyne. 14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalovanému. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné: 15. Z obsahu spisu vyplýva, že strany uzavreli dňa 1.7.2005 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú s tým, že dohodnutým druhom práce, na výkon ktorého bol žalovaný prijatý do zamestnania bol „lekár“, s miestom výkonu práce rajón Fakultnej nemocnice, Trnava. Žalovaný bol prijatý do zamestnania na vykonávanie práce: samostatná diagnostika a preventívno liečebná činnosť na lôžkovom nemocničnom oddelení operačného odboru alebo v ambulanciách operačného odboru vrátane konziliárnej činnosti a operačných zákrokov vykonávané lekárom po získaní špecializácie v príslušnom odbore. Rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava, č. k. ZS 205/00013/2011 zo dňa 21.12.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.1.2012, bola žalobkyni uložená pokuta vo výške 9.950 eur za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne, pričom nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti spočívalo v pochybení pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke S. D. službukonajúcim lekárom Gynekologicko - pôrodníckej kliniky Fakultnej nemocnice Trnava dňa 14.7.2011 a 15.7.2011, ktorým bol žalovaný. Žalobkyňa zaplatila uvedenú pokutu dňa 15.5.2012. Dňa 24.11.2014 uzavreli žalobkyňa a žalovaný dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.11.2011. Priemerný mesačný zárobok žalovaného u žalobkyne za druhý štvrťrok 2011 predstavoval sumu 1.412,29 eur. Žiadosťou zo dňa 3.5.2012 vyzvala žalobkyňa žalovaného na zaplatenie sumy 9.950 eur. 16. V prípade, ak je pacient (v prejednávanom prípade pacientka S. D.) prijatý do ústavnej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia, ktorým je fakultná nemocnica, občianskoprávnu zodpovednosť vyplývajúcu zo vzťahu lekár - pacient nesie zdravotnícke zariadenie. Zdravotnícky pracovník, ktorým je aj lekár v pracovnom alebo obdobnom vzťahu k zdravotníckemu zariadeniu, nezodpovedá bezprostredne pacientom, ale zodpovedá za škodu iba sekundárne svojmu zamestnávateľovi podľa pracovno-právnych predpisov za zavinený postup non lege artis. Pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady, medzi ktoré, ako správne súd prvej inštancie v odôvodení svojho rozhodnutia uviedol, patrí: protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia pracovného pomeru a okolnosť, že ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením tak, ako to vymedzuje Zákonník práce. Protiprávnym úkonom je úkon, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, škodou je majetková ujma, vyjadriteľná v peniazoch, pričom skutočná škoda spočíva v skutočnom zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu, inou škodou je ujma spočívajúca v tom, že v dôsledku škodnej udalosti nedôjde k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať, ak by nedošlo ku škodnej udalosti, pričom dôkazné bremeno pri preukazovaní vzniku škody, ako aj jej výšky, je na zamestnávateľovi. Kauzálny nexus je ďalším zo zodpovednostných predpokladov a zavinenie je subjektívnou právnou kategóriou, vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah škodcu k výsledku svojho konania. Môže spočívať vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti, pričom v pracovnoprávnej zodpovednosti forma zavinenia podstatným spôsobom ovplyvňuje rozsah náhrady škody. K založeniu zodpovednosti zamestnanca, pri ktorej nemusí byť daný protiprávny úkon, stačí len danosť rozporu s dobrými mravmi. 17. Všeobecné zodpovednostné predpoklady (protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie škodcu) a ich danosť nestačia na založenie pracovnoprávnej zodpovednosti. K tomu, aby išlo o pracovnoprávnu zodpovednosť, musia byť dané ešte dva osobitné zodpovednostné predpoklady: existencia pracovnoprávneho pomeru a ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Pracovnoprávne vzťahy nie sú obmedzené na čas trvania pracovného pomeru. Neexistuje pracovnoprávny predpis, ktorý by ustanovil dokedy pracovnoprávne vzťahy trvajú, resp. kedy najneskoršie končia. Za pracovnoprávne vzťahy treba považovať aj vzťah pri zodpovednosti za škodu, aj keď došlo už ku skončeniu pracovného pomeru. Ide nielen o prípady, že ku škode došlo ešte počas trvania pracovnoprávneho pomeru, ale aj o prípady, keď bola škoda spôsobená pri činnosti pre zamestnávateľa po skončení pracovného pomeru. Táto škoda mu mohla začať vznikať ešte za trvania pracovného pomeru a skončením pracovného pomeru nedošlo k prerušeniu príčinnej súvislosti medzi zavineným porušením pracovných povinností a vznikajúcou škodou. V súdenom spore k nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti žalovaným pacientke žalobkyne došlo v dňoch 14.7.201, 15.7.2011, pracovný pomer žalovaného u žalobkyne trval od 1.7.2005 do 30.11.2011 a pokutu zaplatila žalobkyňa dňa 15.5.2012, ktoré skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Ak teda v dôsledku zavineného porušenia povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu žalovaného ako zamestnanca (v dňoch 14.7.2011, 15.7.2011) počas trvania pracovného pomeru u žalobkyne (od 1.7.2005 do 30.11.2011), vznikla žalobkyni zaplatením pokuty škoda (dňa 15.5.2012), samotná okolnosť, že pracovný pomer žalovaného ako zamestnanca u žalobkyne ako zamestnávateľa už skončil, sama o sebe neznamená, že pracovnoprávny vzťah medzi stranami zo zodpovednosti zamestnanca za škodu nie je daný. Pre trvanie doby, počas ktorej žalobkyni škoda vznikala, je celkom nerozhodné, kedy skončil pracovný pomer, rozhodujúcim je, že k porušeniu pri plnení pracovnoprávnych povinností, v dôsledku ktorého porušenia škoda žalobkyni vznikla, došlo počas trvania pracovného pomeru. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že je otázne, či môže bývalý zamestnávateľ zosobniť škodu v zmysle Zákonníka práce, ak už nie je žalovaný jeho zamestnancom, tak odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že je neopodstatnená. 18. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal, že v správnom konaní pred úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nebol vypočutý, žalobkyňa sa ani nepokúsila v správnom konaní prezentovať jeho názor, znemožnila mu uplatniť jeho stanovisko a nevyužila všetky správne kroky v správnom konaní. K uvedenému odvolací súd uvádza, že právomoc súdov v zmysle Článku 1 Civilného sporového poriadku (do 3.6.2016 v zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) musí byť posudzovaná pod zorným uhlom hmotného práva, teda, či sa jedná o prejednanie nároku prameniaceho zo vzťahov občianskoprávnych, pracovných, rodinných, či obchodných. Všeobecné súdy sú oprávnené mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne akty len z hľadiska, či sa nejedná o akty ničotné (nulitné alebo pakty), ktoré nevyvolávajú právne účinky. Ničotnými aktami sú akty vydané absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov (zrušením alebo zmenením). Skutočnosť, že súdneho prieskumu správneho rozhodnutia sa možno domáhať len cestou správneho súdnictva v zmysle Správneho súdneho poriadku (do 30.6.2016 v zmysle ustanovení § 244 - § 250ya Občianskeho súdneho poriadku), je samozrejmosťou, ktorá nevyžaduje žiaden komentár. Pokiaľ sa teda odvolacia námietka žalovaného týkala postupu a rozhodovania úradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou, je nedôvodná, keďže ide o právoplatné správne rozhodnutie, ktorého správnosť nemôže súd v tomto konaní preskúmavať bez ohľadu na skutočnosť, že žalobkyňa nevyužila možnosť podania opravného prostriedku a rozhodnutie nebolo preskúmané súdom v rámci správneho súdnictva. Navyše i tvrdenie žalovaného, že nemal možnosť vyjadriť sa v rámci konania pred úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sa nezakladá na pravde, nakoľko z rozhodnutia úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (druhá strana, druhý odsek odôvodnenia) priloženého k žalobe vyplýva, že skupina vykonávajúca dohľad pri realizácii jeho výkonu sa oboznámila s jeho vyjadrením zo dňa 19.7.2011. Nie je tak právne významná obrana žalovaného založená na tvrdeniach o rozhodnutí vydanom v správnom konaní. Preto, ak súd prvej inštancie vychádzal pri svojom rozhodovaní zo záverov tohto rozhodnutia, postupoval správne. 19. Posledným odvolacím argumentom žalobcu bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil začiatok plynutia premlčacej doby. Žalovaný vzniesol v priebehu konania pred súdom prvej inštancie námietku premlčania uplatneného nároku vychádzajúc z dvojročnej premlčacej doby, pričom tvrdil, že premlčacia doba začala plynúť najneskôr dňom právoplatnosti rozhodnutia úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, teda dňa 16.1.2012, a uplynula dňa 15.1.2014. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania stanovil začiatok jej plynutia na deň 15.5.2012, kedy žalobkyňa zaplatila pokutu a preto mal za to, že žaloba bola podaná ešte pred uplynutím premlčacej doby. Je nesporné, že predmetom sporu je náhrada škody, ktorú si žalobkyňa uplatnila proti žalovanému ako svojmu zamestnancovi, ktorú jej spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh. Keďže Zákonník práce nemá v otázke premlčania osobitnú úpravu, v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom období, je potrebné na otázku premlčania aplikovať Občiansky zákonník. 20. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v právnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany oprávnenej osoby a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú). 21. Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Hlavným, ba rozhodujúcim následkom premlčania, je vznik práva na námietku premlčania pre povinný subjekt, ktorý ju môže, ale nemusí uplatniť. Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti: a) uplynie právnym predpisom vymedzený čas (premlčacia doba), b) nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby, c) povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania. Pre začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na uplatnenie nároku zamestnávateľa na náhradu škody voči zamestnancovi je rozhodujúce, kedy sa zamestnávateľ dozvie už o vzniknutej škode a nie o škodnej udalosti. 22. V posudzovanom prípade bolo zistené, že žalobkyňa si v konaní uplatnila nárok na náhradu škody voči žalovanému vo výške štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinností, ktorá škoda jej vznikla zaplatením pokuty uloženej žalobkyni rozhodnutím úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Príčinou vzniku škody žalobkyne tak bolo porušenie povinností vyplývajúcich žalovanému z pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi. Zaplatením pokuty preto medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol zodpovednostný vzťah, ktorý sa riadi ustanoveniami Zákonníka práce o náhrade škody. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o škode a tom, kto za ňu zodpovedá. 23. Pojem „dozvie sa o škode“ vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale i o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde a ďalej vedomosť o tom, kto za ňu zodpovedá. Ak teda škoda ako majetková ujma znamená zmenšenie majetku poškodeného, nemohlo v prejednávanej veci dôjsť k zmenšeniu majetkovej podstaty žalobkyne okamžikom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorým jej bola uložená pokuta vo výške 9.950 eur ale až vtedy, kedy z majetkových prostriedkov žalobkyne bola pokuta zaplatená úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, teda dňa 15.5.2012. Týmto okamžikom vznikla škoda a žalobkyňa sa súčasne dozvedela o jej existencii a o tom, kto za ňu zodpovedá. 24. V prejednávanej veci súd prvej inštancie, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku ustálil, že premlčacia doba začala žalobkyni plynúť dňa 15.5.2012, kedy žalobkyňa zaplatila pokutu uloženú jej úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Za stavu, kedy k majetkovej ujme žalobkyne, teda ku vzniku škody, došlo zaplatením pokuty dňa 15.5.2012, je záver súdu prvej inštancie o začiatku plynutia premlčacej doby plne v súlade so zákonnou právnou úpravou. Nemožno mu potom dôvodne vytýkať, že z hľadiska behu premlčacej doby k uplatneniu predmetného nároku žalobkyne na náhradu škody nepovažoval za podstatné, kedy rozhodnutie úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nadobudlo právoplatnosť, keďže ku škode, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (žalobkyne), nemohlo dôjsť len doručením tohto rozhodnutia, ale najskôr k vzniku škody mohlo dôjsť až vyplatením príslušnej čiastky, nakoľko až k tomuto okamžiku nastala majetková ujma (inými slovami: škoda jej nevznikla tým, že bola niečo povinná zaplatiť ale k faktickému zmenšeniu majetku došlo až zaplatením tejto sumy 9.950 eur). So zreteľom k uvedenému preto súd prvej inštancie v súlade so zákonom dovodil, že o tom, že ide o škodu, za ktorú zodpovedá žalovaný, sa žalobkyňa mohla dozvedieť až vtedy, keď príslušnú čiastku pokuty zaplatila. Až od tohto okamžiku možno odvíjať subjektívnu (i objektívnu) premlčaciu dobu k uplatneniu predmetného nároku žalobkyne na náhradu škody, ktorý za tohto stavu nemôže byť premlčaný. Pokiaľ súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ustálil za začiatok behu premlčacej lehoty u žalobkyne deň 15.5.2012 a jej uplynutie dňom 15.5.2014, je jeho záver je správny. Nakoľko žalobkyňa žalobu na súd podala dňa 12.3.2014, teda pred uplynutím premlčacej doby, a zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania, súd prvej inštancie správne ustálil, že uplatnený nárok nie je premlčaný. 25. Pokiaľ teda žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 26. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný ako zamestnanec žalobkyne zodpovedá za škodu, ktorá vznikla pri plnení jeho pracovných úloh pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti pacientke S. D., keď porušil právnu povinnosť vyplývajúcu mu z pracovnej zmluvy, nakoľko pacientke poskytol zdravotnú starostlivosť non lege artis. Súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, s tvrdeniami strán sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne tento zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia, rozhodol vecne správne. 27. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, ktorý nebol odvolaním osobitne napadnutý, podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil. 28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci. 29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).