Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/484/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114210768 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114210768.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovanému: V. V., predchádzajúce priezvisko B., rod. V., nar. X. Y. XXXX, trvalo bytom A. XX, o zaplatenie 22.729,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 27. januára 2015 č. k. 11C/58/2014-49 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala zaplatenia 22.729,70 eur spolu s úrokom z úveru vo výške 5,79% ročne zo sumy 21.957,59 eur od 24.4.2010 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 22.729,70 eur od 24.4.2010 do zaplatenia), II. žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 39, § 48 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 a ods. 4, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1, § 457, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy stranami (ďalej len „O. z.“); § 101 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016); § 1 ods. 1, § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy stranami (ďalej len „ZoSÚ“); § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy stranami; § 261 ods. 3 písm. d/, § 401 a § 497 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy stranami (ďalej len „Obch. z.“); § 2 písm. a) a b) a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „ZoOS“) a poukazom na článok VI ods. 2, čl. VII ods. 1, ods. 2 písm. i/, ods. 6 a 8, článok VIII ods. 4 zmluvy; čl. XIX. všeobecných podmienok žalobkyne. Vecne dôvodil, že 25.10.2005 bola medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzavretá Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru vo výške 855.000,00 Sk (28.380,80 eur), pričom po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol mimoriadny medziúver poskytnutý a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok ako aj všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení sa mimoriadny medziúver mal zmeniť na stavebný úver vo výške cca 513.000,00 Sk (17.028,48 eur). Podľa zmluvy sa dlžník zaviazal poukazovať pravidelne mesačne na účet zmluvy o stavebnom sporení vklad vo výške 4.275 Sk (141,90 eur), zároveň sa zaviazal splatiť poskytnutý mimoriadny medziúver vrátane úroku. Výška úrokovej sadzby mimoriadneho medziúveru bola dohodnutá na 5,79% ročne. Do nasporenia 40% cieľovej sumy sa dlžník zaviazal vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné vklady minimálne vo výške 4.275 Sk (141,90 eur). Do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa dlžník zaviazal splácať úroky z mimoriadneho medziúveru mesačnými splátkami vo výške 4.275,00 Sk (141,90 eur). Dlžník sa zaviazal uhradiť plnú výšku stavebného úveru vrátane úrokov vo výške 4,70 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 7.482 Sk (248,36 eur). Právny vzťah medzi stranami založený zmluvou o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere posúdil ako právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou, ktorý je nevyhnutné posudzovať nielen podľa príslušných ustanovení Obch. z. (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. O. z., zákona č. 258/2001 Z. z. a zákona č. 250/2007 Z. z.), keďže uvedená zmluva je formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko jej text bol vopred pripravený, žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym podstatným spôsobom zasahovať do jej obsahu. Žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy vystupovala ako podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň ako veriteľ, keď poskytol žalovanému spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a úver mu bol poskytnutý za iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 1 a 2 ZoSÚ). Súd prvej inštancie vychádzal aj z toho, že v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia zmluvy (§ 23a zák. č. 634/1992 Zb.) sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. a že právny vzťah medzi stranami založený predmetnou zmluvou je nevyhnutné posudzovať podľa ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, že predmetná zmluva je tzv. absolútny obchod. S poukazom na vyššie uvedené a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je ZoSÚ ako i ustanovenia § 52 a nasl. O. z., má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obch. z., súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami podľa ustanovení O. z. a príslušných ustanovení ZoSÚ. Ďalej dôvodil, že ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. je špeciálnym ustanovením k ust. § 100 ods. 1 O. z. a je treba aplikovať ho prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorým je aj nárok uplatnený v tomto konaní, v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. bol súd povinný z úradnej povinnosti skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne, teda prihliadnuť na premlčanie ex offo aj bez toho, aby sa žalovaný premlčania dovolával v zmysle O. z.. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že listom z 19.4.2010 žalobkyňa odstúpila od Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere z 25.10.2005 a zároveň požadovala okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov. Odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručené 23.4.2010. Žalovaný uviedol, že úver riadne splácal, pre tento úver bolo zriadené záložné právo, ktorým bol zaťažený byt jeho otca. Počas toho, ako úver splácal, mu bolo doručené oznámenie žalobkyne o tom, že si pohľadávku aj s príslušenstvom uplatnila v konkurze jeho otca. Žalovaný mal zdravotné problémy, preto žiadal žalobkyňu o odklad splátok, vzápätí mu však bolo doručené odstúpenie žalobkyne od zmluvy. Podľa názoru žalovaného bude žalobkyňa uspokojená v rámci konkurzného konania, keď bude vydražený byt otca žalovaného, ktorého hodnota prevyšuje výšku pohľadávky žalobkyne. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušila, čím zanikli práva a povinnosti strán zo zmluvy, pričom momentom odstúpenia od zmluvy mali strany zrušenej zmluvy povinnosť navzájom si vrátiť už vykonané plnenia podľa § 457 O. z.. Odstúpením od zmluvy vzniklo žalobkyni právo na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného v dvojročnej premlčacej dobe. Premlčacia doba v danom prípade začala plynúť 24.4.2010 a uplynula dňa 24.4.2012 (utorok). Nakoľko žaloba bola podaná 16.4.2014, bola podaná až po márnom uplynutí dvojročnej premlčacej doby. Keďže súd bol povinný aplikovať ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. ako procesnú právnu normu s poukazom na absenciu prechodného ustanovenia k tejto úprave, a teda bol povinný prihliadnuť na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi ex offo, na túto skutočnosť prihliadol, dospel k záveru, že z dôvodu premlčania nároku žalobkyne nebolo možné jej uplatnený nárok priznať, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Za premlčané považoval súd prvej inštancie aj uplatnené úroky z úveru a úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. Z dôvodu uplatnenia nároku po uplynutí premlčacej doby a jeho zamietnutia v celom rozsahu z tohto dôvodu, súd ďalej neskúmal opodstatnenosť tohto uplatneného nároku žalobkyne. Pokiaľ ide o predĺženie premlčacej doby na 10 rokov v zmysle článku VIII. odseku 4. zmluvy, súd prvej inštancie uviedol, že toto dojednanie nebolo individuálne dojednané a nie je možné na neho prihliadať, nakoľko zmluva o úvere, uzavretá medzi stranami, hoci je ako zmluvný typ upravená v Obch. z. (§ 497 a nasl.) a predstavuje „absolútny obchod“, sa ako spotrebiteľská zmluva spravuje aj ust. § 52 a nasl. O. z., keď zároveň vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy (podnikateľ - spotrebiteľ) a na nepodnikateľský účel zmluvy, vznikli medzi stranami zmluvy typické občianskoprávne vzťahy, na zmluvu preto dopadá i ust. § 54 ods. 1 O.z., podľa ktorého práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od O.z. v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ si ani iným spôsobom nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, dojednania v spotrebiteľskej zmluve sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá má prednosť, a teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z. a na neho nadväzujúcich predpisoch. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa O.z., evidentne zhoršujú jeho postavenie, keď predĺženie premlčacej doby na 10 rokov od začiatku jej plynutia podľa dojednaní zmluvy je nevýhodnejšie ako plynutie premlčacej doby podľa úpravy v O.z.. Pokiaľ si teda účastníci zmluvy dohodli predĺženie premlčacej doby na 10 rokov odo dňa, kedy začne plynúť prvýkrát, ide o dojednanie v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 O.z. a teda o neplatné dojednanie podľa § 39 O.z., nakoľko je v rozpore so zákonom. Znamená to, že vyhláseniu žalovaného o predĺžení premlčacej doby nemožno pripisovať žiadny právny význam a pri posudzovaní premlčania treba postupovať podľa príslušných ustanovení upravujúcich občiansko- právne vzťahy. Zároveň poukázal na skutočnosť, že to bol dodávateľ, ktorý naformuloval text zmluvy a rozhodol sa využiť inštitút odstúpenia od zmluvy, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (výpoveď, strata výhody splátok). Podporne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co 81/2012-279 zo 14.2.2013, ktorý bol na základe sťažnosti predmetom kontroly ústavnosti na Ústavnom súde SR, keď sťažnosť proti nemu bola uznesením č. k. I. ÚS 402/2013-10 z 19.6.2013 odmietnutá, a teda Ústavný súd SR neoznačil takýto postup za ústavne nekonformný. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že je nevyhnutné aplikovať právnu úpravu premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa O.z., považoval nárok žalobkyne uplatnený žalobou po uplynutí dvojročnej premlčacej doby za premlčaný, na ktorú skutočnosť prihliadol z úradnej povinnosti a žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p., vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému však náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žalovaný náhradu trov konania neuplatnil a ani mu v konaní žiadne nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Bola názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže súd prvej inštancie aplikoval na vec nesprávny právny predpis a to ZoSÚ a ustanovenia O.z.. S poukazom na ustanovenie § 1 ods. 2 ZoSÚ bola názoru, že ZoSÚ sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Zo zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení vyplýva, že účelom stavebného sporenia a poskytovania úverov stavebným sporiteľom zo zdrojov fondu stavebného sporenia je financovanie bytových potrieb a potrieb súvisiacich s bývaním stavebného sporiteľa. V článku II bod 2 Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere z 25.10.2005 je vymedzený účel jednoznačne viazaný k nadobudnutiu nehnuteľností. Z ustanovení týchto právnych predpisov ako aj ustanovení zmluvy vyplýva, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nie je vzťahom zo spotrebiteľského úveru a použitie tejto úpravy je vylúčené samotným ZoSÚ. Právny vzťah medzi stranami bol založený na základe uvedenej zmluvy podľa § 497 a nasledujúcich Obch.z. ako to ustanovil § 261 Obch.z. platný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Žalobkyňa neobchádzala svojím konaním zákon, postupovala podľa zákonných ustanovení Obch.z. prikazujúcich uplatňovať tieto ustanovenia v prípade takzvaného absolútneho obchodu, nakoľko vzťah medzi O.z. a Obch.z. je vzťahom lex generalis a lex specialis aj potom, čo úprava O.z. bola rozšírená o ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľskej zmluvy. Obch.z. má vlastnú úpravu inštitútu odstúpenia a jeho právnych následkov, v zmysle ktorého žalobkyňa postupovala pri odstúpení od zmluvy. Taktiež je osobitne upravená aj premlčacia lehota. Súd prvej inštancie však aplikoval § 48 ods. 1 O.z. v spojení sa § 457 O.z., teda režim O.z. namiesto toho, aby aplikoval § 506 Obch.z. v spojení s § 344 a nasl. Obch.z. teda režim Obch.z., t.j. nepoužil správny všeobecne záväzný právny predpis. Súd aplikoval § 54 ods. 1 O.z. a z neho časť, podľa ktorej je neprípustné dojednať so spotrebiteľom nevýhodnejšie ustanovenie zmluvy ako upravuje O.z.. Súd vyložil § 54 ods. 1 O.z. tak, že umožňuje vylúčiť uplatnenie nie zmluvných dojednaní, ale zákonných ustanovení, ktorých aplikácia je dôsledkom uzavretia určitého zmluvného typu; v danom konkrétnom prípade zmluvy o úvere podľa § 497 Obch.z. a konkrétne vylúčil aplikáciu režimu zániku zmluvy odstúpením podľa § 344 Obch.z. ex nunc, čo nie je v súlade s účelom § 54 ods. 1 O.z.. Ak sa právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, riadi Obch.z., je vylúčené, aby sa za neprípustné dojednania považoval to, že sa budú aplikovať všeobecné ustanovenia Obch.z. o účinkoch odstúpenia od zmluvy, ktoré sa nakoniec stricto senzu ani nestali súčasťou zmluvných dojednaní. Výklad použitý súdom prvej inštancie je v rozpore s § 1 ods. 2 Obch.z., ktoré ustanovenie zakotvuje, že Obch.z. je lex specialis vo vzťahu k O.z. ako lex generalis. Nie je to teda naopak, ako na zákony aplikoval súd. V skutočnosti totiž súd aplikoval O.z. ako lex specialis vo vzťahu k Obch.z. ako k lex generalis. výklad použitý súdom je v rozpore s § 261 ods. 3 písm. d/ Obch.z., z ktorého jasne vyplýva, že právny vzťah zo zmluvy o úvere sa má spravovať Obch.z., pričom toto ustanovenie je kogentné (§ 263 Obch.z.). Výklad použitý súdom je podľa nej v rozpore s princípom právnej istoty, v tejto súvislosti poukázala na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 22/95 a sp. zn. II. 48/97. Nesprávnosť výkladu prijatého súdom prvej inštancie je možné preukázať aj na vývoji právnej úpravy, v ktorej súvislosti poukázala na novelu O.z. s účinnosťou od 1. 4. 2015, konkrétne ust. § 52 ods. 2 O.z., z ktorého je zrejmé, že zákonodarca považoval za potrebné prijať výslovnú úpravu prednostnej aplikácie O.z. pre spotrebiteľské právne vzťahy, čo je dôkazom o tom, že dovtedajšie znenie O.z. neposkytovalo základ pre prednostnú aplikáciu O.z., keď ust. § 54 ods. 1 O.z. zostalo nedotknuté, čo je jasným dôkazom o tom, že neposkytovalo základ pre prednostnú aplikáciu O.z.. Aplikácia práva súdom nemá oporu ani v právnych aktoch Európskej únie. V súlade so zmyslom a účelom Smernice Rady číslo 93/13/EHS boli v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa definované spotrebiteľské zmluvy ako "zmluvy uzatvorené podľa O.z., Obch.z. ako aj všetky iné zmluvy.....". Súd na základe nesprávnej aplikácie režimu O.z. vychádzal z toho, že zmluva o úvere na základe odstúpenia zanikla od počiatku podľa § 48 ods. 1 O.z. a následne aplikoval § 457 O.z. a § 100 a 101 O.z.. Žalobkyňa nesúhlasí s právnym názorom súdu, že k zániku zmluvy v dôsledku jej odstúpenia došlo v zmysle § 48 O.z. ex tunc a že v tomto prípade ide o bezdôvodné obohatenie, pre ktoré platia ustanovenia § 100 a nasl. O.z.. Citovala § 394 a § 397Obch. z. s tým, že účinnosť odstúpenia nastala 23.4.2010 t. j. v deň prevzatia zásielky žalovaným, podľa žalobkyne začala plynúť štvorročná premlčacia doba od 24.4.2010 a uplynula dňa 23.4.2014, preto žaloba podaná 16.4.2014, bola podaná pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty stanovenej Obch. z.. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. z. 6 M Cdo 4/2012 a na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/128/2013 z 15.1.2014. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že s ním nesúhlasí, navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho správnosti. 4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O. s. p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou (predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O.s.p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s podstatou argumentácie použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné: 5. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi žalobkyňou a žalovaným ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3 O. z. v znení účinnom do 31.12.2007). Tento právny vzťah možno podriadiť aj pod režim ustanovení zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších zmien a doplnení, platného v čase uzavretia zmluvy, keďže v zmysle jeho ustanovenia § 23a ods. 1 sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (okrem zmlúv podľa O. z. i všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje). Nebolo už potom podstatným, či má tiež charakter spotrebiteľského úveru podľa ZoSÚ. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou) bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach zákona o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom. Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej úpravy O. z. (účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným nárokom voči nemu zo zmlúv uzavretých do 31.12.2007), reálne sa domôcť práv priznaných normami na ochranu spotrebiteľa (§ 52 - § 54 O. z.). Až novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. predstavuje správne transponovanú definíciu spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom). Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., ktoré už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami Obch. z. (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka žalobkyne o nutnosti favorizovať Obch. z. neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011). Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zmluvy o úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ), bolo potrebné na daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa Obch. z.). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obch. z. bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z. podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63 zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obch. z. nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. 6. Odvolací súd sa rovnako stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS na súdenú vec, zakotvujúceho povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný (prípadne či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať). Uvedené ustanovenie má procesný charakter a bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania (ide o tzv. režim okamžitej aplikovateľnosti, uplatňovanej pri procesných predpisoch). Súd prvej inštancie správne kvalifikoval nárok uplatnený žalobkyňou ako premlčaný, aplikujúc hmotnoprávne ustanovenie o dvojročnej premlčacej lehote, keď premlčacia lehota začala plynúť 24.2010 (v tomto sa súd prvej inštancie a odvolateľka zhodli) a uplynula 24.4.2012 (utorok, bežný pracovný deň). Keďže žaloba bola podaná na súde 16.4.2014, správne súd prvej inštancie konštatoval, že bola podaná po uplynutí dvojročnej premlčacej doby podľa O. z. a žalobu správne zamietol potom čo na premlčanie prihliadol ex offo. Žalobkyňa v odvolaní namietala aplikáciu predovšetkým O. z., ako na odstúpenie zmluvy, tak i na plynutie premlčacej doby, ktorú súd prvej inštancie aplikoval v zmysle § 101, § 107 ods. 1 O. z. v trvaní dva roky. Nakoľko zo strany žalobkyne došlo k odstúpeniu od predmetnej zmluvy, zmluva sa v súlade s občianskoprávnou úpravou (§ 48 O. z.) od začiatku zrušila a žalobkyni zo zrušenej zmluvy vzniklo právo domáhať sa voči žalovanému vydania plnenia podľa zásad upravených v § 457 O.z.. Odvolací súd konštatuje, že aj Ústavný súd SR už v minulosti neoznačil postup posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v úverovom právnom vzťahu podľa právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku za ústavne nekonformný (napr. I. ÚS 402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická právna úprava odstúpenia a premlčania). Taktiež odvolací súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod, odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva. 7. S poukazom na vyššie uvedené závery, sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolacími námietkami žalobkyne, poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obch. z. aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd SR akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia vyšších súdov označených žalobkyňou v odvolaní nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzanými rozhodnutiami na podporu jej tvrdení (v danom prípade) stotožniť. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu (rozsudky SD EÚ C-240/98 až C 244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro). V kontexte uvedeného bolo potrebné riešiť aj dualizmus právnej úpravy dotknutých inštitútov podľa O. z. a Obch. z.. Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej kauze v konaní sp. zn. 6M Cdo/4/2012 (na ktoré poukazovala žalobkyňa v odvolaní) ani nevyslovil právny názor týkajúci sa favorizácie ustanovení O. z. alebo Obch. z. v prípade spotrebiteľskej zmluvy. 8. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, čo sa týkalo aj rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania, v ktorom úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania, ktoré si však neuplatnil a nevyčíslil a tieto nevyplývali ani zo spisu, preto nepriznanie náhrady trov prvoinštančného konania žalovanému bolo dôvodné. 9. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobkyňa). 10. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)