Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/343/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114210983 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114210983.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting, s.r.o., so sídlom Praha 1, Nové Město, Politických vězňů 1272,21, Česká republika, IČO: 26 429 705, zastúpenému splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Y. J., nar. XX.X.XXXX, bytom V., Y.. M. XX, t.č. na neznámom mieste, o zaplatenie 518 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 23CbZm/13/2014-50 zo dňa 25. marca 2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením prvostupňový súd výrokom I. návrh navrhovateľa zamietol a výrokom II. žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou Nariadenia č. 861/2007/ES, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veci s nízkou hodnotou sporu čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 5 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a 2. Skonštatoval, že v nariadení je konanie odlišne upravené od konania podľa Občianskeho súdneho poriadku, jedným zo špecifík je písomnosť konania, používanie tlačív a doručovanie. Čl. 13 nariadenia predpokladá doručenie žaloby odporcovi poštou doložené potvrdením o prijatí s dátumom prijatia. V ponímaní slovenského právneho poriadku ide o doručovanie do vlastných rúk. Iba v prípade, že nie je možné doručiť týmto spôsobom, postupuje súd pri doručovaní podľa čl. 13 alebo 14 Nariadenia čl. 805/2004 o európskom exekučnom titule pre nesporné nároky. Nakoľko sa odporcovi nepodarilo doručiť žalobu poštou do vlastných rúk, súd sa pokúšal doručovať aj podľa čl. 13 resp. 14 Nariadenia EET, ktorý vyjadruje istotu, že zásielka bola adresátovi doručená, pretože ide doručenie s dokladom o prijatí zo strany dlžníka (teda doručovanie do vlastných rúk). V čl. 14 je vyjadrená iba vysoká miera pravdepodobnosti, že sa adresát s doručenou písomnosťou oboznámil. Tento, ale ani ďalšie tam uvedené spôsoby doručenia, nebolo možné použiť, nakoľko v zmysle ods. 2 tohto článku je doručenie podľa ods. 1 neprípustné, ak adresa dlžníka nie je s určitosťou známa. Súdu sa pobyt odporcu nepodarilo zistiť, aj keď Občiansky súdny poriadok pozná inštitút opatrovníka (§ 29 O.s.p.), tento spôsob doručenia nebolo možné v danom prípade použiť, pretože v zmysle § 14 ods. 2 Nariadenia EET je doručenie v prípade neznámej adresy odporcu neprípustné. Keďže podľa názoru súdu nariadenie predpokladá doručenie žaloby odporcovi, čo sa v tomto konaní nepodarilo, súd návrh ako neprípustný zamietol uznesením, pretože nešlo o rozhodnutie vo veci samej. O trovách konania súd rozhodol podľa čl. 16, v zmysle ktorého trovy konania znáša strana, ktorá nemala v konaní úspech. Navrhovateľ nebol úspešný a odporkyňa si trovy neuplatnila, preto súd rozhodol tak, že právo na náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov. Proti tomuto uzneseniu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ako prvé namietal formu rozhodnutia s poukazom na čl. 4 ods. 4 Nariadenia č. 861/2007 o európskom konaní s nízkou hodnotou sporu. Zdôraznil, že návrh sa pokladá za neprípustný, ak nie je v podmienkach Slovenskej republiky vymáhateľný súdnou cestou. V danom prípade však všetky podmienky v zmysle Občianskeho súdneho poriadku boli splnené a teda nárok je vymáhateľný súdnou cestou. Ak súd návrh ako neprípustný zamietol uznesením, pretože nešlo o rozhodnutie vo veci samej, do rozhodnutia vložil vnútornú rozpornosť z dôvodu, že na jednej strane sám tvrdí, že nejde o rozhodnutie vo veci samej, na druhej strane však výrok napadnutého rozhodnutia znie: Súd návrh navrhovateľa zamieta. V ďalšom odvolateľ namietal ohľadne argumentácie o doručovaní návrhu a tlačiva C, podľa ktorého v čl. 13, ak nemožno vykonať doručenie s doložením potvrdenia o prijatí a uvedením dátumu prijatia, potom ho možno vykonať akýmkoľvek spôsobom ustanoveným v čl. 13 a 14 Nariadenia ES č. 805/2004. Čl. 14 ani iné ustanovenie tohto nariadenia vôbec nepojednáva o právnych následkoch nemožnosti doručenia súdnych dokumentov dlžníkovi. Nariadenie č. 861/2007 pritom neupravuje v žiadnych svojich ustanoveniach otázku neznámeho pobytu dlžníka a možnosti ustanoviť dlžníkovi opatrovníka. Podľa čl. 19 tohto nariadenia, ak nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-327/10, z ktorého zdôraznil, že ak súd nie je schopný určiť miesto bydliska spotrebiteľa a nedisponuje dôkaznými indíciami, ktoré by mu umožnili dospieť k záveru, že spotrebiteľ má skutočné bydlisko mimo územia Únie, sa pravidlo právomoci súdov členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko, týka aj posledného známeho bydliska spotrebiteľa. Z toho odvolateľ vyvodil, že cezhraničný prvok podľa čl. 3 Nariadenia č. 861/2007 možno založiť aj na poslednom známom bydlisku spotrebiteľa. Pokiaľ ide o dodržanie práv dlžníka na obhajobu, Súdny dvor vo veci skonštatoval, že požiadavka dodržania práva na obhajobu sa musí realizovať zároveň s dodržaním práva žalobcu obrátiť sa na súd, aby rozhodol o opodstatnenosti jeho návrhov. Súdny dvor rozhodol, že snaha zabrániť situáciám odopretia spravodlivosti, ktorým by bol vystavený žalobca z dôvodu nemožnosti lokalizovať žalovaného predstavuje cieľ všeobecného záujmu a je vecou vnútroštátneho súdu, aby overil, že predmetné vnútroštátne ustanovenie tento cieľ skutočne sleduje. Súd, ktorý vo veci rozhoduje, musí na tento účel zabezpečiť, aby prebehli všetky prieskumy, ktoré ukladajú zásadu riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt žalovaného. Z citovaného rozhodnutia SD odvolateľ tiež zdôraznil, že aj keď sú podmienky splnené, možnosť pokračovať v konaní bez vedomia žalovaného tak, ako v konaní vo veci samej prostredníctvom doručenia žaloby opatrovníkovi menovanému súdom obmedzuje právo žalovaného na obhajobu. Toto obmedzenie je však odôvodnené vzhľadom na právo žalobcu na účinný prostriedok nápravy, keďže bez takéhoto postupu by bolo toto právo neuskutočnené. SD vo veci uzavrel, že nariadenie nebráni uplatneniu ustanovenia vnútroštátneho procesného práva členského štátu, ktoré v snahe zabrániť situácii odopretia spravodlivosti umožňuje viesť konanie za neprítomnosti proti osobe, ktorej bydlisko nie je známe, pokiaľ sa súd, ktorý sa týmto sporom zaoberá vopred ubezpečí, že sa uskutočnili všetky pátrania, ktoré ukladajú zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt žalovaného. Odvolateľ vyslovil názor, že ak je podľa Nariadenia č. 44/2001, ktoré je nadradené Nariadeniu č. 861/2007 možné viesť konanie voči dlžníkovi, ktorého aktuálne bydlisko nie je známe, je to možné aj výlučne v rámci Nariadenia č. 861/2007 naviac v situácii, keď toto nariadenie výslovne odkazuje na vnútroštátne právo členských štátov v každej situácii, ktorá výslovne nie je týmto nariadením upravená podľa čl. 19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu je nevyhnutné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či prvostupňový súd správne preskúmavaným uznesením návrh navrhovateľa zamietol s poukazom na to, že súdu sa pobyt odporcu nepodarilo zistiť a opatrovníka mu v danej veci nebolo možné ustanoviť, v dôsledku čoho návrh považoval za neprípustný. Zásadným a prioritným v danej veci, ktorá je európskym konaním vo veci s nízkou hodnotou sporu, bolo doručenie odporcovi v zmysle čl. 5 ods. 2 kópiu tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky spolu s vyplneným vzorovým tlačivom na odpoveď c) v súlade s čl. 13 Nariadenia ES č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Tento článok vyžaduje, aby sa dokumenty doručovali poštovou službou doložením potvrdenia o prijatí s uvedením dátumu prijatia a iba vtedy, ak takéto doručenie podľa ods. 1 nie je možné, podľa ods. 2 tohto článku doručenie sa môže vykonať akýmkoľvek spôsobom ustanoveným v čl. 13 alebo 14 Nariadenia ES č. 805/2004. Čl. 13 tohto ustanovenia potom upravuje doručenie s dokladom o prijatí zo strany dlžníka a čl. 14 doručenie bez dokladu o prijatí zo strany dlžníka. Avšak doručenie bez dokladu o prijatí zo strany dlžníka podľa čl. 14 je v zmysle ods. 2 prípustné iba vtedy, ak adresa dlžníka je s určitosťou známa. Z uvedeného vyplýva, že kľúčovým v danom prípade bolo zisťovanie adresy pobytu odporcu - dlžníka. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd vykonal šetrenia prostredníctvom registra obyvateľov, podľa ktorého má od 19.10.2000 evidovanú jedinú adresu trvalého pobytu V., Y.. M. XX, ako ju označil i navrhovateľ v návrhu. Prvostupňovému súdu sa ale opakovane nepodarilo doručiť zásielku odporcovi na túto adresu s oznámením pošty, že „adresát je neznámy“. Polícia súdu oznámila, že podľa oznámenia obyvateľa bytového domu tam odporca kedysi býval, ale už dlhšiu dobu nebýva, ani polícia preto zásielku odporcovi nedoručila. Za danej situácie bolo povinnosťou prvostupňového súdu všetkými jemu dostupnými prostriedkami zistiť aktuálny pobyt odporcu. Prvostupňový súd tak ale podľa obsahu spisu nepostupoval. Vzhľadom na to závery súdu prvého stupňa o neznámom pobyte odporcu sú predčasné, keďže nevykonal všetky pátrania ukladajúce zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby bol zistený pobyt odporcu. Vzhľadom na to odvolací súd považoval za nevyhnutné napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, keďže ním došlo k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, s použitím § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou prvostupňového súdu bude predovšetkým splniť všetky potrebné šetrenia na zistenie aktuálneho pobytu odporcu a následne vo veci konať v súlade s príslušnými normami. Keďže s poukazom na vyššie uvedené prvostupňový súd zlyhal pri zisťovaní prioritnej skutkovej okolnosti danej veci, a to pobytu odporcu, vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania odvolací súd nepovažoval za potrebné v tomto štádiu riešiť právne otázky zamietnutia návrhu navrhovateľa ako ich nastolil odvolateľ. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.