Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoPr/3/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114211430 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114211430.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: H. S., nar. XX. G. XXXX, bytom D., C. XXX, zastúpeného advokátom: Mgr. Ján Záhorský, Banská Bystrica, Javornícka 49, proti žalovanému: DZL EXPRESS, s.r.o., Trnava, Mikovíniho 7568/11, IČO: 45 507 406, o 776,25 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. januára 2016 č. k. 8Cpr/2/2014-72 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výške 128,15 eur a v časti trov konania m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 128,15 eur a žalovaný má nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 66,92%. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania na odvolacom súd v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : Napádaným rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 0,28 eur a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 15, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2 ZP (Zákonník práce č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov), § 4 ods. 1 písm. c/, § 5 ods. 1, 5, § 13 ods. 1, 3, 4, 5, 6, § 14, § 34, § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoCN“), § 1 Opatrenia Ministerstva financií SR č. 401/2012, § 120 ods. 1, § 132 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016). Vecne zdôvodnil preukázaným vznikom pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania, na základe pracovnej zmluvy uzavretej 14. októbra 2013 (s dohodnutým dňom nástupu do práce 14. októbra 2013) na dobu neurčitú, s trojmesačnou skúšobnou dobou. Žalovaný vykonával pracovnú pozíciu vodiča medzinárodnej dopravy, s miestom výkonu práce Trnava 60, s dohodnutou mesačnou hrubou mzdou 400 eur a odmenou podľa hospodárskych výsledkov zamestnávateľa. Súčasťou pracovnej zmluvy (bod 11) bola dohoda účastníkov konania, že diéty budú žalobcovi vyplatené do 30 dní po ukončení cesty a predložení potrebných dokladov, pričom ak to uzná žalovaný ako zamestnávateľ za vhodné, bude náhrada stravného znížená o 25% z ustanovenej sumy stravného. Pracovný pomer žalobcu skončil dňom 27. novembra 2013. Dohodou o nižšom stravnom sa žalobca do budúcna nevzdal práva na stravné, ktoré mu v prípade vyslania na pracovnú cestu zo zákona patrí. V pracovnej zmluve sa účastníci dohodli o možnom krátení výšky stravného v zákonom dovolenom rozsahu. Predmetná dohoda preto nebola neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie sa v konaní vysporiadal s rozdielnymi tvrdeniami účastníkov konania ohľadom vyčíslenia cestovných náhrad za obdobie od 14. októbra 2013 do 27. novembra 2013, pričom dospel k záveru, že žalovaný vyčíslil cestovné náhrady za mesiac október 2013 vo výške 327,53 eur, správne však mal žalovaný vychádzať zo sumy 327,90 eur a túto sumu krátiť o 25%, t. j. na sumu 245,93 eur (predstavujúcu správnu výšku cestovných náhrad za mesiac október 2013). Z dôvodu, že žalovaný zaplatil žalobcovi len sumu 245,65 eur (čo bolo v konaní nesporné), súd uložil žalovanému povinnosť doplatiť žalobcovi sumu 0,28 eur (rozdiel vyplatenej sumy 245,65 eur a sumy 245,93 eur ako cestovných náhrad v správnej výške). S vyčíslením cestovných náhrad žalovaným za mesiac november 2013 vo výške 185,11 eur sa súd prvej inštancie stotožnil, pričom po krátení uvedenej sumy o 25%, výška cestovných náhrad činila 138,83 eur, ktorá bola žalobcovi žalovaným vyplatená. V zostávajúcej časti bola žaloba ako nedôvodná zamietnutá. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3, § 146 ods. 2, § 151 ods. 2, 8 O. s. p.. Žalobca zavinil zastavenie konania v časti 432,85 eur a v tejto časti bol preto neúspešný. Neúspech žalovaného v konaní bol v pomerne nepatrnej časti a preto mu súd prvej inštancie priznal plnú náhradu trov konania vo výške 46,50 eur (predstavujúcu zaplatený súdny poplatok). Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca v zamietajúcej časti vo výške 128,15 eur, navrhujúc zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Na základe vykonaného dokazovania nie je sporné, že žalovaný vyplatil žalobcovi náhradu stravného za október 2013 sumou 245,65 eur a za obdobie november 2013 sumou 138,83 eur, čo predstavuje skrátenie cestovných náhrad na 75%. Pracovná zmluva v časti podmienok poskytovania stravného je však neplatná. Ak účastník pracovnoprávneho vzťahu síce koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom správania, inak právom dovoleného, sleduje poškodzovanie druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, ide o výkon práva, ktorý je vadný (konanie bolo vykonané nie za účelom dosiahnutia výsledku, k docieleniu ktorého bola konajúcemu poskytnutá ochrana, ale iných výsledkov, ktoré sú považované za nevítaný vedľajší následok takéhoto konania). Účelom teda nie je výkon práva, ale poškodiť iného, lebo konajúci v rozpore s dobrými mravmi je priamo vedený úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu. Za zneužitie výkonu práva je treba považovať konanie, ktorého cieľom nie je dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou, ale ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými mravmi. Zmluvné ustanovenie o výške náhrady stravného, v predmetnej pracovnej zmluve, nepredstavuje dohodu podľa § 13 ods. 6 ZoCN, pretože v pracovnej zmluve podmienky poskytovania stravného, ako ani jeho výška, dohodnuté neboli. Žalovaný uviedol, že krátenie vykonával u všetkých zamestnancov. Dojednanie umožňovalo zníženie bez toho, aby bola výška dohodnutá. Žalobca sa preto domáhal priznania stravného v plnej výške, doplatením sumy 81,88 eur za október 2013 (bez krátenia o 25% zo sumy 327,53 eur) a sumy 46,27 eur za november 2013 (bez krátenia o 25% zo sumy 185,11 eur), spolu 128,15 eur. Napádané rozhodnutie preto vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný odvolací návrh nepodal a k odvolaniu sa nevyjadril. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a dospel k správnym skutkovým zisteniam, preto odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav (pokiaľ ide o v konaní preukázané skutočnosti, právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku). Odvolací súd však nezdieľa i právne závery súdu prvej inštancie, v napadnutej zamietajúcej časti jeho rozhodnutia vo výške nevyplatených cestovných náhrad 128,15 eur, v dôsledku ich krátenia o 25% (v zmysle žalovaným tvrdenej dohody účastníkov). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie výlučne právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva výlučne právne otázky). Podľa § 5 ods. 5 ZoCN (v znení účinnom do 28. februára 2015) so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnúť odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie sumy stravného, najviac však o 25% z ustanovenej sumy stravného; suma stravného sa zaokrúhli na najbližší eurocent nahor. Podľa § 13 ods. 6 ZoCN (v znení účinnom do 28. februára 2015) so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dohodnúť v pracovnej zmluve, alebo v dohode o práci vykonávanej mimopracovného pomeru odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného v eurách alebo v cudzej mene, ako aj nižšie stravné, ako je ustanovené v odseku 4, najviac však o 25%. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy spĺňal definičný znak zamestnanca, v prípade ktorého možno dohodnúť v pracovnej zmluve nižšie stravné (pretože častá zmena pracoviska vyplývala z osobitnej povahy jeho povolania). Je treba súhlasiť aj so záverom, že v prípade platnej dohody zamestnanca a zamestnávateľa o nižšom stravnom, v zákone dovolenom rozsahu, nepôjde o neprípustné vzdanie sa práva zamestnanca v zmysle § 17 ods. 1 ZP. V pracovnej zmluve uzatvorenej účastníkmi konania, konkrétne v bode 11, však nedošlo k zmluvnému konsenzu o nižšom stravnom, tak ako to mal namysli zákonodarca v ustanovení § 5 ods. 5 ZoCN a § 13 ods. 6 ZoCN (pri zahraničnej pracovnej ceste). Podľa znenia uvedeného ustanovenia pracovnej zmluvy sa účastníci dohodli, že ak to uzná zamestnávateľ za vhodné, bude náhrada stravného vyplácaná vo výške zníženej o 25% z ustanovenej sumy stravného. Uvedené dojednanie nepredstavuje dohodu zmluvných strán o nižších sumách stravného, ale umožňuje jednostranné určenie výšky zníženého stravného o 25%, na základe subjektívneho posúdenia žalovaného ako zamestnávateľa. Ide o neprípustné delegovanie vôle zamestnanca na zamestnávateľa, ktorý jednostranne rozhodne o výške stravného v konkrétnom mesiaci trvania pracovného pomeru (v prípade vzniku nároku na náhradu stravného pri pracovnej ceste). Žalobca ako zamestnanec, slabšia strana v spore (na základe individuálnej pracovnej zmluvy), podpísal zmluvnú podmienku v bode 11 pracovnej zmluvy so žalovaným ako zamestnávateľom, ktorý pristupoval, vzhľadom na jeho tvrdenia v konaní, k zníženiu výšky stravného paušálne u všetkých zamestnancov. Dojednanie „ak to uzná zamestnávateľ za vhodné“ navodzuje pritom dojem, že k zníženiu nebude dochádzať pravidelne každý mesiac (len ak preto vzniknú dôvody hodné zníženia stravného). Vychádzajúc z ochrannej funkcie pracovného práva, ustanovenia ZoCN garantujú zamestnancovi zákonom stanovenú výšku stravného v prípade pracovnej cesty. Výnimkou je dohoda o nižšom stravnom, podliehajúca zmluvnému konsenzu zamestnávateľa so zamestnancom, ktorou sa stanovia znížené sumy stravného, nie však jednostranné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stravného v konkrétnom kalendárnom mesiaci (v ktorom vznikol zamestnancovi nárok na stravné pri pracovnej ceste). Delegovaním vôle zamestnanca, aby rozhodol o znížení stravného v konkrétnom mesiaci zamestnávateľ, sa zamestnanec vopred vzdáva svojho práva na stravné v zákonom garantovanej výške (podľa subjektívneho posúdenia zamestnávateľa). ZP kvalifikuje právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práva, ako neplatný právny úkon podľa § 17 ods. 1 ZP. Keďže neplatné dotknuté zmluvné dojednanie (bod 11 predmetnej pracovnej zmluvy) možno oddeliť od ostatných zmluvných dojednaní, neplatnosť sa týkala len dojednania o stravnom z dôvodu, že nedošlo k platnej dohode účastníkov konania (ako zamestnanca a zamestnávateľa) o nižšom stravnom (podľa § 5 ods. 5 a § 13 ods. 6 ZoCN). Žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný vyplatiť žalobcovi ako zamestnancovi stravné v plnej výške, bez krátenia o 25%. Je preto povinný zaplatiť žalobcovi za mesiac október 2013 sumu 81,88 eur (vzhľadom na krátenie stravného vo výške 327,53 eur, vychádzajúc z odvolania žalobcu, ktorého návrh nebolo možné prekročiť, hoci správne bolo možné vychádzať zo sumy 327,90 eur, vrátane zohľadnenia priznanej sumy 0,28 eur) a sumu 46,27 eur za november 2013 (vzhľadom na krátenie stravného vo výške 185,11 eur o 25%), spolu 128,15 eur. Z dôvodu, že žalovaný v odvolacom konaní učinil nespornou výšku stravného, vypočítaného žalovaným za rozhodné obdobie a spornou bolo len jeho krátenie v rozsahu 25%, nebol daný dôvod zaoberať sa správnosťou výpočtu stravného za kalendárne mesiace október a november 2013. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil podľa § 388 CSP a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nevyplatené náhrady pri pracovnej ceste (v dôsledku krátenia o 25%) vo výške 128,15 eur. O náhrade trov odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP, v zmysle ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočne, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Úspech žalobcu predstavoval 16,54% (0,28 eur a 128,15 eur, spolu 128,43 eur), v ktorej časti bol neúspešný žalovaný. Úspech žalovaného predstavoval 83,46% (647,82 eur), v ktorej časti bol neúspešný žalobca. Pomer úspechu a neúspechu tak mal za následok vznik nároku žalovaného na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 66,92 eur. Žalovaný má preto nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 66,92%. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby a čiastočné zastavenie konania (uznesením Okresného súdu Trnava z 21. apríla 2015 č. k. 8Cpr/2/2014-45 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trnava z 21. januára 2016 č. k. 8Cpr/2/2014-71), z procesného hľadiska platí, že zastavenie konania vo výške 432,85 eur zavinil žalobca, bolo treba preto dovodiť, že v tomto rozsahu nemal vo veci úspech. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorých ustanovení vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi, ktorý mal plný úspech v odvolacom konaní. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania na odvolacom súde v plnom rozsahu. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <.. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.