Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoP/32/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114219548 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114219548.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o medzičasom plnoletú N. I., nar. X. M. XXXX, bytom E., M. XX, zastúpenú na čas do nadobudnutia plnoletosti kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Trnava, na čas po nadobudnutí plnoletosti advokátkou: JUDr. Barbora Šruteková, Trnava, Hlavná 44, dieťa rodičov - matky: Mgr. M. I., nar. XX. Q. XXXX, bytom E., M. XX, zastúpená advokátkou: JUDr. Barbora Šruteková, Hlavná 44, Trnava, a otca: V. K., nar. X. V. XXXX, bytom E., A. C. X, zastúpený splnomocnenkyňou: Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o. Hlavná 31, Trnava, o zvýšenie výživného, o odvolaniach medzičasom plnoletého dieťaťa, matky i otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 11.6.2015 č. k. 26P/28/2014-374 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zvýšil vyživovaciu povinnosť otca voči N. I., nar. X.X.XXXX, s účinnosťou od 22.7.2014 zo sumy 33,19 eur na sumu 250 eur mesačne s tým, že s účinnosťou od 3.3.2015 je otec povinný prispievať na výživu N. I. k jej rukám vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava z 9.4.1997 č. k. 9Nc/214/1997-7, v časti úpravy výšky vyživovacej povinnosti otca voči N. I. a s účinnosťou od 3.3.2015 aj v časti platobného miesta; II. zročné výživné za obdobie od 22.7.2014 do 11.6.2015 vo výške 1.338,71 eur uložil otcovi zaplatiť spolu s bežným výživným v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia; III. vo zvyšku návrh zamietol a IV. rozhodol, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 36 ods. 1, § 62 ods.1 až 5, § 63 ods. 1 a 2, § 65 ods.1, § 75 ods.1, § 78 ods.1 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov), vecne dôvodil, že matka podala 22.7.2014 na súd prvého stupňa návrh na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca na dcéru N. I., nar. X.X.XXXX zo sumy 33 eur na sumu 350 eur mesačne s účinnosťou od 2.9.2012; že z pripojeného spisu OS Trnava sp. zn. 9Nc/214/1997 zistil, že súd rozsudkom z 9.4.1997 rozhodol tak, že zveril N. I. do výchovy a opatery matky a otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu na N. I. sumou 1.000 Sk ( 33,19 eur) mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, keď vychádzal u otca z priemerného čistého mesačného zárobku 7.500 Sk (248,95 eur) a u matky z invalidného dôchodku vo výške 1.782 Sk (59,15 eur) a rodičovského príspevku 92 Sk (3,05 eur) na deň; ďalej dôvodil že po vykonaní dokazovania v predmetnej veci dospel k záveru, že návrh matky, ku ktorému sa pripojila medzičasom už plnoletá N., o zvýšenie vyživovacej povinnosti otca voči N. je čiastočne dôvodný, keď bol toho názoru, že od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti otca voči N. došlo k takej výraznej zmene pomerov na strane dieťaťa ako aj na strane jeho rodičov, ktoré odôvodňovali zmenu úpravy vyživovacej povinnosti otca voči dieťaťu, a preto zvýšil výživné zo sumy 33,19 eur na sumu 250 eur mesačne, ktorá suma zodpovedá zárobkovým schopnostiam, možnostiam, majetkovým pomerom rodičov, životnej úrovni otca ako povinnej osoby a odôvodneným potrebám N. I.. Uviedol, že aj podľa rozhodovacej praxe odvolacieho súdu sa určuje vyživovacia povinnosť vo výške 30% z príjmu povinného rodiča, keď je však potrebné okrem príjmu zohľadniť aj majetkové pomery a životnú úroveň povinného rodiča. Zvýšil vyživovaciu povinnosť otca voči N. I. od 22.7.2014, t. j. od podania návrhu na začatie konania, čím vzniklo otcovi zročné výživné za obdobie od 22.7.2014 do 11.6.2015 spolu v sume 1.338,71 eur (250 eur - 130 eur otcom zaplatené výživné za mesiac júl 2014 = 120 eur : 31 dní x 10 dní v mesiaci = 38,71 eur + 10 mesiacov x 250 eur = 2500 eur - 1200 eur otcom zaplatené výživné v rozhodnom období za 9 mesiacov x 130 eur + 30 eur za mesiac október 2014 = 1 300 eur), ktoré súd zaviazal otca zaplatiť jednorazovo spolu s bežným výživným, pretože jeho majetkové pomery mu to umožňovali, nakoľko otcovi bola v mesiaci apríl 2015 vyplatená suma 42.000 eur ako kúpna cena za byt. Nakoľko plnoletá N. žiadala zvýšiť výživné od nadobudnutia plnoletosti na sumu 350 eur mesačne a súd zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na sumu 205 (správne 250) eur mesačne, vo zvyšku návrh o zvýšenie výživného ako nedôvodný zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust.§ 151 ods. 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne skutočnosťou že v čase vyhlásenia rozsudku nebolo rozhodnuté o náhrade nákladov účtovaných Y. U. K., a. s. faktúrou č. XXXXXXXXXXXX. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie matka, otec i medzičasom plnoleté dieťa. Otec napadol rozsudok vo výrokoch I. a II., navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa, alternatívne navrhol ho zmeniť tak, že jeho vyživovacia povinnosť bude zvýšená na sumu 150 eur mesačne. Vytkol súdu prvého stupňa nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku spočívajúce najmä v neuvedení, ktoré potreby maloletej súd považoval za odôvodnené a v akej výške, ako dospel k záveru o primeranosti výšky výživného 250 eur mesačne. Ďalej mu vytkol nedostatočné zohľadnenie zmien pomerov na strane matky (keď okrem iného prišlo aj k zániku kompenzácie jej vyživovacej povinnosti k dieťaťu osobnou starostlivosťou v dôsledku plnoletosti dieťaťa), neuvedenie ako bola zohľadnená transformácia majetku otca na peniaze, či bol tento majetok zarátaný do príjmu otca, alebo bolo k nemu prihliadnuté ako majetkovým pomerom otca, ktoré sa však v tomto smere od poslednej súdnej úpravy výšky výživného nezmenili. Súd prvého stupňa podľa neho dostatočne nevysvetlil ako prišiel k záveru, že príjem otca je minimálne 795 eur mesačne, keďže z doloženého daňového priznania otca a potvrdenia zamestnávateľa možno dospieť len k jeho príjmu 489 eur v priemere v danom období a v žiadnom prípade nedosahoval a ani nemohol dosahovať čistý príjem z nájmu bytu v sume 306 eur, keď súd svojvoľne nezohľadnil skutočnosť, že z odhadu doloženého protistranou vyplýva, že výška nájomného v porovnateľnom byte je 300 až 370 eur, avšak vrátane energií, ktoré činia 110 eur, t. j. výnos z nájmu je 190 eur až 260 eur, avšak ohľadom bytu otec preukázal fotografiami, že ide o byt najnižšieho štandardu, t. j. nie je možné zaň získať ani najnižší trhový výnos. Spochybnil ako nepreukázané aj náklady na liečbu dieťaťa, namietal používanie jedného účtu dieťaťom i matkou a zmiešavanie tak ich nákladov, odôvodnenosť výdajov na dopravu dieťaťa (taxíkom) a nezohľadnenie príjmov matky z kapitálového majetku - bankových produktov. Matka a medzičasom plnoleté dieťa spoločným odvolaním napadli rozsudok čo do výšky zvýšeného výživného (výrok I), v nadväzujúcej časti zročného výživného vyčísleného podľa zvýšeného výživného (výrok II) aj vo výroku III, navrhli ho zmeniť tak, že výživné zo strany otca bude zvýšené zo sumy 33,19 eur na sumu 350 eur mesačne s tým, že s účinnosťou od 3.3.2015 bude hradené k rukám plnoletého dieťaťa, čím dôjde k zmene ostatného rozhodnutia o výške výživného a od 3.3.2015 aj v časti platobného miesta a v zmysle uvedeného príde aj k novému určeniu výšky zročného výživného za rozhodné obdobie. Mali za to, že súd prvého stupňa správne rozhodol ak zvýšil výživné na dieťa, avšak v možnostiach a schopnostiach otca je platiť výživné aj vo výške 350 eur mesačne. Odvolanie otca považovali za účelové a neopodstatnené, poukázali na to, že 9.7.2015 bola v prospech účtu dieťaťa od otca pripísaná suma vo výške 1 338,71 eur v súlade s rozhodnutím súdu prvého stupňa, preto nie je zrejmé prečo otec podal odvolanie v časti zročného výživného, keď dobrovoľne uhradil uvedenú sumu ako nedoplatok na výživnom. Otec prestal platiť dieťaťu mobilný telefón a platí výživné 100 eur mesačne. Mali za to, že otec svoj majetok (byt, chata) plne a v prospech svojich finančných záujmov ako záujmov dieťaťa nevyužíva a teda nedosahuje taký príjem, aký by hypoteticky dosahovať mohol. Kolízny opatrovník za čas maloletosti dieťaťa navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ O. s. p. celú vec (pretože okrem výslovného napadnutia rozsudku ako celku malo konanie až do dovŕšenia plnoletosti dieťaťa, o ktoré sa tu jedná, charakter konania, ktoré možno začať i bez návrhu a v ktorom súdy nie sú viazané konkrétnymi návrhmi na spôsob rozhodnutia vrátane odvolacích návrhov), a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní, doplnil dokazovanie výsluchom rodičov a prišiel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za vecne správny. Výsluchom rodičov na pojednávaní odvolací súd zistil, že ostatným rozhodnutím o výživnom pre medzičasom plnoletú N. I. je rozsudok Okresného súdu Trnava z 9.4.1997 č. k. 9Nc/214/1997-7 (ktorý nadobudol právoplatnosť 24.4.1997) a tiež to, že rodičia v roku 2006 obnovili spolužitie, žili spolu v spoločnej domácnosti, v jednom byte, v rámci tohto spolužitia spoločne hospodárili a plnili všetky rodičovské funkcie voči maloletej N., spoločne ju vychovávali a vyživovali, išlo o riadne rodičovské a partnerské spolužitie, ktoré trvalo až do roku 2009. Po roku 2009 nebolo podľa zhodných tvrdení rodičov vydané žiadne rozhodnutie týkajúce sa úpravy výkonu ich rodičovských práv a povinností k maloletej (t. č. už plnoletej) N.. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím účastníkovi konania možnosti konať pred súdom sa podľa záverov ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry) súdov (na ktorých ani v prejednávanej veci nevznikol dôvod nič meniť) zásadne rozumie taký závadný postup súdu, dôsledkom ktorého je odňatie tých práv, ktoré účastníkom súdnych konaní platné procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu (nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu možno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu či už v O. s. p. alebo prípadne i inom predpise procesného práva). Okrem toho, že vada konania vymedzená v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, teda práva zaručovaného nielen vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky (tu por. najmä čl. 46 a nasl. Ústavy SR, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), ale i právom medzinárodným (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), jedným z postupov súdu odnímajúcich účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom sú aj nedostatky tzv. finálneho produktu rozhodovacej činnosti súdu, teda vady samotného rozhodnutia a to najmä jeho odôvodnenia. To treba vyvodiť i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A); Komisie (tu napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91); Ústavného súdu Slovenskej republiky (o. i. nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) či Najvyššieho súdu SR (tu najmä rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005), v zmysle ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Táto úprava dopadá nielen na tzv. sporové konania (s postavením účastníkov ako žalobcu a žalovaného), ale i na tzv. konania nesporové a jej korektným i ústavne konformným výkladom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v nej obsiahnutými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. tiež existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. aj prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť príslušné zistenia vyvodené, ako aj len všeobecné argumentačne nepodložené úvahy. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným a nie žiadnym iným spôsobom) odníma tiež možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo (za naplnenia zákonom ustanovených predpokladov) i mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p. (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak sám osebe i dôvodnosť odvolania. Podľa odvolacieho súdu potom nemôže byť žiadnej pochybnosti, že práve o prípad postihnutia napadnutého rozsudku aj takouto vadou šlo i v prejednávanej veci. Súdu prvého stupňa totiž najmä nešlo nevytknúť to, že sa ako v odôvodnení svojho rozsudku, tak ani v konaní tomuto predchádzajúcom nevyporiadal dostatočne s pomerne atypickou situáciou, keď už zo samotného návrhu na zvýšenie výživného vyplýva, že sa požaduje zvýšenie výživného, poukazujúc na zmenu pomerov od ostatného rozhodnutia o výživnom, avšak zároveň sa v návrhu uvádza, že medzi rodičmi v tom čase ešte maloletej N. prišlo k obnoveniu manželského spolužitia v rokoch 2006-2009, žili v druhovskom pomere. Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa najprv objasniť či došlo k obnoveniu všetkých funkcií spolužitia rodičov vo vzťahu k maloletej (k čomu pristúpil odvolací súd na pojednávaní nariadenom za týmto účelom) a v kladnom prípade takýto návrh posúdiť podľa jeho obsahu ako návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej (ktorú alternatívu aj matka a už v tom čase plnoleté dieťa predniesli aj na pojednávaní odvolacieho súdu) a nie ako návrh na zvýšenie výživného. Túto povinnosť si súd prvého stupňa evidentne nesplnil. Podľa § 26 Zák. o rodine ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. Rozhodovacia prax súdov pripúšťa, že vydané rozhodnutie súdu o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (§ 36 Zák. o rodine) sa za istých okolností stane neúčinným. K neúčinnosti tohto rozhodnutia dochádza na základe právne významných skutočností, ako sú napríklad rozvod manželstva alebo obnovenie spolužitia rodičmi maloletého (viď R 31/1968 a R 8/1982). Rozhodnutie súdu o výchove a výžive maloletého dieťaťa podľa ustanovenia § 50 ods. 1 Zákona o rodine (teraz § 36 ods. 1 Zák. o rodine) sa stane neúčinným v dôsledku obnovenia spolužitia rodičov maloletého len vtedy, ak dochádza k obnoveniu všetkých funkcií spolužitia rodičov vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Nestačí teda len sama skutočnosť uzavretia manželstva medzi rodičmi maloletého dieťaťa. /R 8/1982 (1Cz 134/79)/ Ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností, obdobne dohody a súdne rozhodnutia o výživnom. Rozhodnutie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností podľa § 36 ods. 1 Zák. o rodine alebo súdom schválená dohoda sa však stáva neúčinnou v dôsledku obnovenia spolužitia rodičov maloletého dieťaťa. Ako bolo judikované v R 8/1982 a zhodnotené aj v R 21/1981, k neúčinnosti dochádza len vtedy, ak dôjde k obnoveniu všetkých funkcií spolužitia rodičov vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Nestačí teda napr. len sama skutočnosť uzavretia manželstva medzi rodičmi maloletého dieťaťa. Neúčinným sa toto rozhodnutie stáva od okamihu, keď nastala právna skutočnosť, ktorá jeho neúčinnosť spôsobila. Skoršia úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu podľa § 36 ods. 1 a § 65 Zák. o rodine stráca účinnosť aj právoplatnosťou výroku o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a o výživnom v rozsudku, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa. K uvedenej problematike pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. IV. ÚS 455/01. V predmetnej veci prišlo v roku 2006 k obnoveniu všetkých funkcií spolužitia rodičov vo vzťahu k v tom čase maloletému dieťaťu - N. I., preto vyššie označené ostatné súdne rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k nej z roku 1997 stratilo účinnosť a pokiaľ súd prvého stupňa napriek tomu rozhodol o zvýšení výživného určeného v takomto ostatnom rozhodnutí, jeho rozhodnutie nie je vecne správne. Rozsudok postihnutý už opísanými nedostatkami bol tak výrazom len formálneho splnenia si súdom prvého stupňa povinnosti poskytnúť účastníkom požadovanú súdnu ochranu a konečné rozhodnutie v konaní o odvolaniach účastníkov proti takémuto rozsudku by prichádzalo do úvahy len v prípade nápravy všetkých takýchto nedostatkov odvolacím súdom, teda len pri faktickom nahradení činnosti súdu prvého stupňa súdom odvolacím. Pretože však účelom odvolacieho konania je len prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa s prípadnou nápravou iba menších nedostatkov v rozhodovacej činnosti, resp. tiež s časovo menej náročným dopĺňaním či opakovaním dokazovania majúcim povahu zaceľovania len menších medzier v skutkových zisteniach a o takýto prípad tu nešlo, pričom aj doplnenie chýbajúcich argumentov súdu prvého stupňa až na odvolacom súde by prinieslo riziko faktického zbavenia účastníkov práva na dvojinštančné konanie (tu rozumej práva na prieskum správnosti úvah vedúcich k rozhodnutiu odvolací súd); neostávalo iné, než podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a podporne i písm. h/ O. s. p. napadnutý rozsudok zrušiť a podľa odseku 2 ostatného spomenutého paragrafu vec súdu prvého stupňa vrátiť na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie, výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom opätovne rozhodnúť o veci, s vypravením nového rozhodnutia i riadnym, teda konkrétnym a podľa možnosti i dostatočne presvedčivým odôvodnením. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.