Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/883/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114229890 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114229890.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: E. E., nar. XX.XX.XXXX, Z. XXX/XX, Q. - Z., zastúpený spoločnosťou: JUDr. Ivan Nevolný, PhD. advokát s.r.o., IČO: 47 249 111, so sídlom Nitrianska 5, Piešťany, adresa pre doručovanie Kmeťova 18/1288, Nové Mesto nad Váhom, proti žalovaným: 1. D. E., nar. XX.XX.XXXX, C. W. XXX, 2. R. E., nar. XX.XX.XXXX, C. W. XXX, obaja zastúpení advokátom: JUDr. Dalibor Pavelka, Pribinova 46, Hlohovec, o zaplatenie sumy 11.298,75 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 11C/220/2015-46 zo dňa 06.08.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaní 1 a 2 majú voči žalobcovi p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalobu zamietol a druhým odsekom výroku rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia v sume 874,71 Eur a náhradu iných trov konania v sume 677,50 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu odporcov. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou § 488, § 489, § 657, § 565, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 110 ods. 1, § 574 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania dospel súd záveru, že námietka premlčania bola odporcami vznesená dôvodne a je potrebné na ňu prihliadať. Zmluvné strany sa v zmluve o pôžičke dohodli, že v prípade, že dlžníci nezaplatia niektorú zo splátok včas, strácajú výhodu splátok a stáva sa zročný celý dlh. Ako v návrhu, aj na pojednávaní navrhovateľ v zastúpení právnym zástupcom uviedol, že odporcovia žiadnu zo splátok zo zmluvy o pôžičke nezaplatili, ktorá skutočnosť je zrejmá aj z celkovej sumy požadovanej návrhom, ktorá je zhodná so sumou pôžičky. Z uvedeného potom vyplýva, že odporcovia neuhradili už prvú splátku vo výške 250,- Eur splatnú dňa 25.01.2011. V zmysle dojednania účastníkov zmluvy v článku I. bode 2. zmluvy a vyššie citovaného ustanovenia § 103 veta druhá OZ sa preto pre nesplnenie práve tejto prvej splátky stal zročným celý dlh. Všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť odo dňa splatnosti prvej splátky, t.j. odo dňa 25.01.2011 a uplynula dňa 27.01.2014 (25.01.2014 - sobota, 26.01.2014 - nedeľa). Návrh bol podľa prezenčnej pečiatky na návrhu podaný dňa 26.11.2014, teda až po uplynutí premlčacej doby, pričom odporcovia vzniesli námietku premlčania, ktorú námietku súd považoval za dôvodnú. Úspešné dovolanie sa premlčania pred súdom má za následok zánik vynútiteľnosti subjektívneho práva, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať súdnym rozhodnutím. Súd preto návrh z dôvodu uplatnenia práva po uplynutí premlčacej doby vo výroku I. zamietol a z uvedeného dôvodu ďalej neskúmal opodstatnenosť tohto uplatneného nároku navrhovateľa. Za premlčané pritom súd považoval aj uplatnené úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok, preto súd návrh zamietol aj v časti úrokov z omeškania. Súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že došlo k predĺženiu premlčacej doby na desať rokov z nasledovných dôvodov. Uznanie dlhu v čl. II. notárskej zápisnice bolo odporcami v 1. a 2. rade podpísané v rovnakom čase ako zmluva o pôžičke, v zmysle ktorej bola prvá splátka pôžičky splatná dňa 25.01.2011 a ďalšie splátky vždy k 25. dňu v mesiaci. To znamená, že vyhlásenie odporcov o uznaní dlhu v notárskej zápisnici vzniklo v čase, keď žiadny dlh neexistoval, ale existoval len záväzok odporcov vrátiť v určenej lehote poskytnutú pôžičku, z toho prvú splátku dňa 25.01.2011. Do budúcna by bolo možné len predpokladať, že by dlh mohol vzniknúť, nebolo však určité, či skutočne vznikne a v akej výške. V opačnom prípade by odporcom bolo odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase uznania, pretože dlh nie je dostatočne do budúcnosti určiteľný, keďže nemožno predpokladať, či určité okolnosti nastanú. Z uvedeného vyplýva, že v čase uznania dlhu (07.01.2011) žiaden dlh neexistoval, pričom uznať možno výhradne dlh, ktorý už vznikol a nie len možno v budúcnosti vznikne. Uznať dlh je právo dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Takáto dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je s poukazom na citované ustanovenia § 574 ods. 2 a § 39 OZ absolútne neplatná, pretože svojim obsahom odporuje zákonu, a teda odporcovia nemohli v notárskej zápisnici platne uznať dlh čo dôvodu a výšky. Súd pritom podporne poukazuje napr. na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.08.2010, sp. zn. 15CoE/147/2010, podľa ktorého „správne okresný súd poukazoval na to, že právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať, že právna úprava nepripúšťa, aby sa niekto platne vzdal svojho práva, ktoré mu môže vzniknúť až v budúcnosti (§ 574 ods. 2, § 39 OZ).“ Obdobne uviedol Krajský súd v Trenčíne v uznesení zo dňa 14.10.2014, sp. zn. 13CoE/46/2014: „keďže v predmetnej veci vyhlásenie povinného o uznaní dlhu vzniklo dňa 15.12.2011, ale predčasná splatnosť úverovej pohľadávky nastala až dňa 06.09.2013, je nesporné, že k uznaniu došlo v čase, keď existoval len záväzok povinného vrátiť oprávnenému poskytnutý úver na základe uzavretej zmluvy o úvere, avšak samotný dlh povinného ešte neexistoval. V čase uzavretia notárskej zápisnice bolo možné len predpokladať, že by v budúcnosti mohol nejaký dlh vzniknúť, avšak jeho výška nebola určitá.“ Rovnako súd odkazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 3 Cdo 411/2012, v zmysle ktorého „tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú.“ Vzhľadom k záveru súdu o neplatnosti uznania dlhu odporcami v 1. a 2. rade v čl. II. notárskej zápisnice N 196/2010, Nz 311/2011 zo dňa 07.01.2011, nemohlo dôjsť k predĺženiu premlčacej doby na 10 rokov v zmysle § 110 ods. 1 OZ, a preto bola námietka premlčania odporcami vznesená dôvodne. Keďže súd návrh zamietol z dôvodu premlčania nároku navrhovateľa, z dôvodu hospodárnosti konania potom už nevykonával ďalšie dokazovanie navrhované navrhovateľom, nakoľko by nemohlo viesť k inému rozhodnutiu súdu, ako bolo vynesené. K vznesenej námietke premlčania zo strany odporcov sa pritom navrhovateľ vyjadril, a na návrhu napriek tejto námietke trval. Súd ďalej neviedol dokazovanie, či k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo (ako tvrdil navrhovateľ) alebo nedošlo (ako sa bránili odporcovia), nakoľko i v prípade, že by odporcovia svoje tvrdenie nepreukázali, a súd by dospel k záveru, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo, nebolo by možné nárok navrhovateľovi pre jeho uplatnenie až po uplynutí premlčacej doby priznať. 3. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP s poukazom na § 151 ods. 1 OSP, keď plne úspešným odporcom spoločne a nerozdielne priznal voči navrhovateľovi právo na náhradu trov konania, a to v sume 874,71 Eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia a v sume 677,50 Eur titulom náhrady iných trov konania, a to za zaplatený súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu. Súd preskúmal vyúčtovanie trov konania v zákonnej lehote predložené právnym zástupcom odporcov a priznal odporcom náhradu trov právneho zastúpenia v nasledovnej výške: odmena advokáta za 3 úkony právnej služby á 270,54 Eur (prevzatie a príprava právneho zastúpenia dňa 30.03.2015, písomné podanie na súd vo veci samej - odpor zo dňa 30.03.2015, účasť na pojednávaní dňa 06.08.2015) podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., spolu 811,62 Eur, režijný paušál pri úkonoch právnej služby: 3x 8,39 Eur podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z., spolu 25,17 Eur, cestovné náhrady za cestu na pojednávanie a späť dňa 06.08.2015 osobným motorovým vozidlom (Hlohovec - Trnava a späť), 40 km; spotreba 5,3 L/100 km; cena PHM 1,119 Eur/L; náhrada 0,183 Eur/km,) podľa § 7 ods. 1 zák. č. 283/2002 Z.z., t.j. 9,96 Eur, náhrada za stratu času pri ceste na pojednávanie a späť dňa 06.08.2015 za 2 polhodiny á 13,98 Eur podľa § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., t.j. 27,96 Eur, celkom 874,71 Eur. Pri cestovných náhradách nebola cena pohonných hmôt v súvislosti s vykonanou cestou preukázaná pokladničným dokladom, a preto súd vychádzal z priemernej ceny motorovej nafty v 32. týždni roku 2015 zverejnenej na stránke Štatistického úradu SR vo výške 1,119 Eur za 1 liter. 4. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa odvolateľa súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Odvolateľ poukázal na to, že k premlčaniu práva nemohlo dôjsť, nakoľko nárok uplatnený na súde prvej inštancie skôr uplatnil ako exekučný titul v exekučnom konaní, čím došlo k spočívaniu lehoty do doby, kedy Okresný súd Trnava neprijal predmetnú notársku zápisnicu zo dňa 07.11.2011 pod zn. N 196/2010 ako exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie zamietol. Zákonný sudca mal prihliadnuť pri rozhodovaní o premlčaní aj na túto skutočnosť, na základe čoho by bolo zrejmé, že k premlčaniu práva nemohlo dôjsť a v konaní pred súdom sa malo i naďalej pokračovať. 5. Žalovaní 1 a 2 odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu, navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žalobcu zaviazať na náhradu trov konania vo výške 278,93 Eur. Argumentácia žalobcu o spočívaní premlčacej lehoty z dôvodu uplatnenia exekučného titulu v exekučnom konaní, nemá absolútne žiadnu oporu v objektívnom skutkovom stave veci, nakoľko na podklade notárskej zápisnice zo dňa 07.01.2011, N 196/2010 ako domnelého exekučného titulu na vymoženie sumy 11.298,75 Eur, ktorej zaplatenie je i predmetom tohto konania, neprebiehalo žiadne exekučné konanie. Žalobca v minulosti inicioval na ťarchu žalovaných exekučné konanie na podklade notárskej zápisnice zo dňa 14.06.2012, N 121/2012, pričom žalovaní podali v tomto exekučnom konaní námietky, ktorým Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 22.01.2014 sp. zn. 19Er/525/2013 vyhovel. Úvahy o spočívaní premlčacej doby z titulu uplatnenia nároku na zaplatenie žalovanej sumy vyplývajúceho z notárskej zápisnice zo dňa 07.01.2011, N 196/2010 v exekučnom konaní, sú právne úplne irelevantné. Poukazujúc na ust. § 112 Obč. zákonníka, vzhľadom na to, že žalobca v premlčacej dobe neuplatnil svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy na súde ani u iného príslušného orgánu a nepodal vo veci ani návrh na vykonanie exekúcie, v prípade nároku, ktorý je predmetom tohto konania, nemohlo nikdy dôjsť k spočívaniu premlčacej doby, a teda prvostupňový súd správne prisvedčil námietke premlčania vznesenej žalovanými 1 a 2. 6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. 8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. 9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. 10. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné: 11. Žalobca ako jediný odvolací argument uplatnil to, že k premlčaniu práva nemohlo dôjsť, nakoľko nárok uplatnený na súde prvej inštancie skôr uplatnil ako exekučný titul v exekučnom konaní, čím došlo k spočívaniu lehoty do doby, kedy Okresný súd Trnava neprijal predmetnú notársku zápisnicu zo dňa 07.11.2011 pod zn. N 196/2010 ako exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie zamietol. 12. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie, ktorý ťažisko svojej argumentácie založil na konštatovaní premlčania uplatneného práva v dôsledku vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaných 1 a 2, ku ktorej sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal výlučne na to, že nemohlo dôjsť k premlčaniu, nakoľko žalovaný 1 a 2 v notárskej zápisnici spoločne uznali svoj dlh voči žalobcovi, čím došlo k predĺženiu premlčacej lehoty, pričom neuplatnil žiadne ďalšie argumenty. 13. Súd prvej inštancie preto po riadne vykonanom dokazovaní, ktoré bolo uznesením vyhlásené za skončené, vo veci napadnutým rozsudkom rozhodol, pričom sa vyporiadal aj s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu o predĺžení premlčacej lehoty z dôvodu uznania dlhu. 14. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 15. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. 16. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 17. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). 18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). 19. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuvádzal a ani nijako nepreukázal, že k premlčaniu práva nemohlo dôjsť, nakoľko nárok uplatnený na súde prvej inštancie skôr uplatnil ako exekučný titul v exekučnom konaní, čím malo dôjsť k spočívaniu lehoty do doby, kedy Okresný súd Trnava neprijal predmetnú notársku zápisnicu zo dňa 07.11.2011 pod zn. N 196/2010 ako exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie zamietol. Žalobca tento argument uplatnil až v odvolacom konaní, avšak tiež bez toho, že by preukázal, že na podklade notárskej zápisnice zo dňa 07.11.2011 pod zn. N 196/2010 prebiehalo exekučné konanie. Nebola teda žiadnym hodnoverným spôsobom preukázaná relevantná právna skutočnosť, na základe ktorej by došlo k spočívaniu premlčacej lehoty v zmysle § 112 Obč. zákonníka. 20. Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. účinného v čase podania odvolania skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. 21. Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za splnenia taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľ bol riadne súdom prvej inštancie poučený podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust. odvolateľ ničím nepreukázal, že bez svojho zavinenia nemohol buď označiť alebo predložiť ním tvrdené skutočnosti alebo dôkazy. Za danej situácie odvolací súd nemohol na takúto novú argumentáciu žalobcu prihliadnuť, keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj povinnosťou žalobcu túto argumentáciu uplatniť pred súdom prvej inštancie skôr, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za skončené. Bolo preto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol preukázaný v konaní pred súdom prvej inštancie. Naviac je potrebné prihliadnuť tiež na to, že žalobca len tvrdil, ničím však nepreukázal, že na podklade notárskej zápisnice zo dňa 07.11.2011 pod zn. N 196/2010 malo prebiehať exekučné konanie, ktoré mohlo mať vplyv na plynutie premlčacej lehoty. 22. Rovnako ustanovenie § 366 CSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu obmedzuje práva novôt, t.j. práva uplatniť nové doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, len za splnenia taxatívne uvedených podmienok, t.j. ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ani jedna z týchto podmienok, tak ako už bolo uvedené vyššie, splnená nebola. 23. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane rovnako vecne správneho odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 24. Žalovaní 1 a 2 majú voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaní boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne im náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).