Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 5Tos/125/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115012399 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2115012399.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr. Martina Žovinca a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci odsúdeného T. V., o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 04.03.2016, č.k. 24PP/96/2015-29, na neverejnom zasadnutí dňa 22.9.2016, takto r o z h o d o l : Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného T. V., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 4.3.2016, spisová značka 24PP/96/2015 súd rozhodol podľa § 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona tak, že žiadosť odsúdeného T. V. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že odsúdený T. V. podal na Okresný súd Trnava žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý si vykonáva v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II v konaní spisová značka 3T/82/2012 zo dňa 6.8.2012 v spojení s uznesením o neosvedčení sa v skúšobnej dobe zo dňa 14.4.2015, v ktorom mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 rok, so zaradením na výkon trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia. Z hodnotenia odsúdeného prvostupňový súd zistil, že odsúdený do ústavu nastúpil dňa 18.12.2014, jeho správanie a vystupovanie je požadovanej úrovni, príkazy a nariadenia príslušníkov plní. Disciplinárne odmenený bol dňa 30.7.2015, disciplinárne potrestaný nebol. Resocializačné prognóza je podľa hodnotenia rizika sociálneho zlyhania menej priaznivá, z dôvodov opakovaného páchania trestnej činnosti, absencie stabilnej práce a nadmernej konzumácie alkoholu, možno konštatovať, že odsúdený čiastočne plní ciele stanovené programom zaobchádzania, odsúdený čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie a ústav na výkon trestu odňatia slobody ho odporúča podmienečne prepustiť s dohľadom. Súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uvádza, že u odsúdeného neboli splnené podmienky podmienečného prepustenia a to najmä vzhľadom na to, že od neho nemožno očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Odsúdený bol opakovane vo výkone trestu odňatia slobody, bol z neho aj podmienečne prepustený, mal možnosť v minulosti preukázať, že výkon trestu odňatia slobody plní svoj účel a viac sa do rozporu so zákonom nedostane. Proti uvedenému uzneseniu Okresného súdu Trnava podal odsúdený priamo na verejnom zasadnutí, ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil tým, že za krádež dostal neprimeraný trest, ani neverí, že ju spáchal, ani o tom, že dlží výživné, nevedel. Chce žiť riadny život a vynahradiť trápenie rodine. Neskôr doplnil, že napáda nedostatočné procesné poučenie, nevedel o možnosti právneho zastúpenia, v jeho prípade ide o povinnosť, lebo sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. Čo sa týka jeho hodnotenia z ústavu, je pozitívne, súd postavil svoje rozhodnutie len na skutočnosti, že bol viackrát súdne trestaný. Z postupu súdu vyplýva, že záver súdu bol vopred pripravený, čo spôsobilo porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Argumenty súdu spočívajúce iba v súdnom registri nemajú oporu v zákone, ak osoby viackrát súdne trestané vo výkone trestu preukážu že zmenili spôsob života, budú vyňaté z možnosti dosiahnuť skoršie prepustenie. Svoju sťažnosť doplnil ešte jedným písomným podaním a uviedol, že mu vyčítali minulosť, dodnes neverí tomu, za čo bol odsúdený, bude to riešiť obnovou. Podľa § 66 ods. 1) Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody, b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Krajský súd v Trnave ako nadriadený súd, oprávnený rozhodovať o sťažnosti odsúdeného proti napadnutému uzneseniu Okresného súdu Trnava, preskúmal v zmysle ustanovenia § 192 Trestného poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré predchádzalo tomuto výroku a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného je nedôvodná. Po preskúmaní konania sťažnostný súd dospel k záveru, že právo na obhajobu v prípade odsúdeného porušené nebolo, zo zápisnice z verejného zasadnutia vyplýva, že odsúdený bol pred vypočutím na začiatku verejného zasadnutia poučený v zmysle §121 ods. 2 Trestného poriadku, vrátane práva zvoliť si obhajcu a v prípade, ak nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, práva žiadať, aby mu bol obhajca ustanovený, práva žiadať, aby sa obhajca zúčastnil na jeho výsluchu a bez jeho prítomnosti nevypovedať. Odsúdený sa vyjadril, že poučeniu porozumel, právo odoprieť vypovedať nevyužil. Námietka odsúdeného, že v jeho prípade sa jedná o prípad nutnej obhajoby, je nedôvodná. Podľa ustanovenia § 38 ods. 1 Trestného poriadku vo vykonávacom konaní, v ktorom súd rozhoduje na verejnom zasadaní, musí mať odsúdený obhajcu, ak a) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, b) ide o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody mladistvého, ktorý v čase konania verejného zasadania nedovŕšil osemnásty rok, c) je vo väzbe, alebo d) sú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať. V prípade rozhodovania o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody ide o rozhodovanie vo vykonávacom konaní. U odsúdeného T. V. nejde o osobou vo väzbe, ani o mladistvého, a ani nie sú prítomné pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať. Čo sa týka napadnutého uznesenia a jeho dôvodov, prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí správne uviedol, že odsúdený splnil formálnu podmienku podmienečného prepustenia, teda vykonanie príslušnej časti trestu odňatia slobody, ktorou je v prípade odsúdeného jedna polovica; túto podmienku splnil dňa 18.11.2015. Rovnako správne prvostupňový súd posúdil, že odsúdený nespĺňal tú podmienku uvedenú v § 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, podľa ktorej súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak možno od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Odsúdený bol doposiaľ 10 krát súdne trestaný v období rokov 1990 až 2014 (za obdobie rokov 2012 až 2014 štyrikrát, z toho v uvedenom období jedenkrát sa neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, jedenkrát uložený nepodmienečný trest). Správne uviedol súd prvého stupňa, že záver z celkového zhodnotenia osoby odsúdeného a jeho doterajšieho života neumožňuje prijať pozitívnu prognózu jeho budúceho správania t. j. že nebude páchať proti spoločenskú činnosť a bude viesť život v súlade so spoločenskými záujmami. Podmienečné prepustenie je na mieste len vtedy, keď všetky okolnosti prípadu odôvodňujú predpoklad, že pre spoločnosť nie je reálne riziko recidívy odsúdeného, ak bude žiť na slobode. Skutočnosť, že odsúdený si počas výkonu trestu vytvoril podmienky na získanie odmeny, že je pracovne zaradený, a že záver jeho hodnotenia zo subjektívneho hľadiska odsúdeného vyznieva pozitívne (pričom treba zdôrazniť, že podľa spomínaného hodnotenia odsúdený len čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie), nie je výhradnou podmienkou, ktorej splnenie je predpokladom k podmienečnému prepusteniu. Zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré chovanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu bol páchateľ automaticky prepustený po vykonanej stanovej časti trestu bez ohľadu na účel trestu. Pri rozhodovaní ide tiež o to rozlíšiť, kedy správanie odsúdeného a plnenie jeho povinností vo výkone trestu odňatia slobody sú prejavom len vonkajšej adaptácie odsúdeného na prostredie ústavu na výkon trestu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného odôvodňujúce nádej, že i v budúcnosti povedie riadny život. Ako už bolo uvedené, správanie odsúdeného vo výkone trestu a plnenie jeho povinností sú neopomenuteľnými, nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno vychádzať pri rozhodovaní o polepšení odsúdeného. Pri rozhodovaní je treba aby súd zisťoval všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného, vrátane celého jeho doterajšieho života a jeho trestnej činnosti. Aj sťažnostný súd dospel k záveru, že po prihliadnutí na závažnosť a charakter páchanej trestnej činnosti, je možné nápravu a páchateľa a celkové pozitívne pôsobenie na osobu odsúdeného dosiahnuť len počas jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody. Nakoľko krajský súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, sťažnosť odsúdeného T. V. ako nedôvodnú v zmysle § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.