Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/32/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115201044 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2115201044.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr. Gabriely Briškovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľky: M. B., rod. U., nar. XX. Y. XXXX, bytom Z., Ulica G. X. V. XXXX/X, proti odporcovi: U. B., nar. X. L. XXXX, bytom Z., Ulica G. X. V. XXXX/ X, o rozvod manželstva, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 24. apríla 2015 č. k. 14C/31/2015-26 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o rozvode manželstva účastníkov a v časti trov konania p o t v r d z u j e . Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. manželstvo účastníkov M. B., rod. U. a U. B. uzavreté dňa 14.5.1993 pred Matričným úradom mesta Zlaté Moravce, zapísané v knihe manželstiev vo zväzku 8, ročník 1993, na strane 224, pod poradovým číslom 40, rozviedol, II. rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania a III. konanie o určenie vyživovacej povinnosti odporcu voči plnoletej G. zastavil. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 18, § 23 ods. 1, ods. 2 veta prvá a ods. 3 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení) a § 96 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne dôvodil, že navrhovateľka sa návrhom domáhala rozvodu jej manželstva s odporcom z dôvodu, že zmenu v spávaní sa odporcu už ďalej nedokáže zvládať a na takomto manželskom spolužití už nemá záujem, pôvodne sa návrhom domáhala aj určenia výživného na plnoletú dcéru G., v priebehu konania však v tejto časti svoj návrh vzala späť, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa konanie v časti o určenie vyživovacej povinnosti odporcu voči plnoletej G. zastavil. Ďalej dôvodil, že u oboch účastníkov ide o prvé manželstvo, z ktorého sa narodili 2 deti, ktoré sú v súčasnej dobe už plnoleté. Navrhovateľka tvrdila, že v jej dovtedy usporiadanom manželstve došlo asi pred dvomi rokmi k zmene, pretože odporca jej začal vyčítať zmenu v správaní, nadával jej, urážal a ponižoval ju, v rovnakom období začal odporca požívať alkoholické nápoje vo zvýšenej miere, v priebehu víkendu odporca vypije fľašu tvrdého alkoholu, pod vplyvom ktorého sa správa vulgárne, útočí nielen na navrhovateľku ale aj na dcéru G., ktorá po takomto útoku musela vyhľadať lekárske ošetrenie, nakoľko jej odporca úderom a škrtením spôsobil zranenia, a to narazenie pravej ruky, narazenie nosa, odretie dolnej pery a podliatinu ľavého ramena. V jednom prípade, keď na navrhovateľku odporca útočil s nožom v ruke, musela privolať políciu. Odporca si po vytriezvení na svoje správanie nepamätá a popiera ho. Účastníci v rámci jednej domácnosti žijú oddelene po dobu asi 1,5 roka, intímne sa prestali stýkať pred viac ako dvomi rokmi, do novembra 2014 hospodárili spoločne, následne však odporca zrušil navrhovateľke prístup k spoločnému účtu a od tej doby hradí výdavky za domácnosť výlučne odporca, navrhovateľka prispieva fyzickou prácou a starostlivosťou o domácnosť. Navrhovateľka správanie odporcu už nechce viac znášať, jeho správanie nezvláda psychicky ani fyzicky a na ďalšom spolužití už nemá záujem, pretože doposiaľ mal odporca už viackrát príležitosť zmeniť svoje správanie, k čomu nedošlo. Odporca tvrdil, že navrhovateľka začala meniť svoje správanie (uzavretej domácej pani) po tom, ako sa zamestnala v mladšom kolektíve, začala byť po nociach mimo domova, kupovala si veci, chodila brať biliard. Z toho dôvodu odporca v septembri 2014 dokonca chcel požiadať o rozvod manželstva, zavolal rodičov navrhovateľky aby jej dohovorili, pričom odporca je názoru, že práve matka poradila navrhovateľke, aby na neho zavolala políciu. Odporca poprel, že by požíval alkohol, uviedol, že pije v norme, tak 3-4 pivá za víkend, pričom pod vplyvom alkoholu je veselý. Navrhovateľku má stále rád a myslí si, že sa to všetko urovná a ako manželia môžu spolu žiť aj naďalej. Oddelene žijú asi 3 mesiace a intímne sa nestýkajú asi pol roka. Súd prvého stupňa mal vykonaným dokazovaním preukázané, že manželstvo účastníkov už dlhšiu dobu neplní žiadnu zo svojich spoločenských funkcií, keď manželia žijú v rámci spoločnej domácnosti oddelene už niekoľko mesiacov, nehospodária spolu od novembra 2014, nezúčastňujú sa spolu ani na výchove detí narodených v manželstve, ktoré už dosiahli plnoletosť, ich manželstvo nenapĺňa ani biologickú funkciu a je už len formálnym zväzkom. Hlavnú príčinu rozvratu manželstva videl v citovom odcudzení navrhovateľky, ku ktorému došlo v dôsledku zmeny v správaní sa odporcu, aj z dôvodu požívania alkoholu zo strany odporcu, čo odporca priamo nepoprel, keď vyjadrenia účastníkov sa rozchádzali len v miere požitého alkoholu. V priebehu konania taktiež zistil, že navrhovateľka už v žiadnom prípade nechce obnoviť spolužitie s odporcom, nakoľko takéto spolužitie už nezvláda psychicky, preto v záujme zachovania zásady, podľa ktorej nikoho nie je možné nútiť aby zotrval vo vzťahu ak nemá o jeho zachovanie už záujem, súd aj napriek tomu, že odporca s návrhom na rozvod manželstva nesúhlasil, po skonštatovaní že manželstvo neplní svoje funkcie a po zohľadnení dĺžky trvania tohto stavu, manželstvo ako trvale rozvrátené rozviedol. Hlavnú príčinu rozvratu manželstva videl v citovom odcudzení manželov, v dôsledku čoho je ich manželstvo už len formálnym zväzkom. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil iba právne ust. § 144 vety prvej O. s. p.. Proti tomuto rozsudku podal iba v časti o rozvode manželstva včas odvolanie odporca so zrejmým návrhom na jeho zmenu v napadnutej časti zamietnutím návrhu na rozvod manželstva. Mal za to, že jeho manželstvo s navrhovateľkou ešte môže fungovať a navrhovateľka prehodnotí žiadosť o rozvod. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že trvá na rozvode, spolunažívanie účastníkov sa od vydania napadnutého rozsudku zhoršilo, manžel jej neustále psychicky aj fyzicky ubližuje, nemá záujem o prehodnotenie žiadosti o rozvod. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania odporcu (v časti rozvodu manželstva a trov konania, pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej o rozvode manželstva bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania), a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (išlo síce (aj) o vec samu, na druhej strane však aj o prípad nedostatku potreby opakovania či dopĺňania dokazovania za situácie, keď súd prvého stupňa vec prejednal (a tiež rozhodol) na pojednávaní a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval žiaden dôležitý verejný záujem a nešlo o konanie vo veciach porušenia rovnakého zaobchádzania), pričom dospel (odvolací súd) k záveru, že rozsudok v napadnutej časti treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere potrebnej pre jeho rozhodnutie a vec i správne posúdil po právnej stránke. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 17. februára 2016 (§ 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p.). Predovšetkým sa žiada uviesť, že odvolací súd nemal dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia (čím treba rozumieť zásadnú správnosť záverov, pre ktoré bolo treba podľa súdu prvého stupňa návrhu v prejednávanej veci vyhovieť a teda manželstvo navrhovateľky a odporcu rozviesť a popri tom rozhodnúť aj o otázke náhrady trov konania). U takýchto dôvodov a aj ich podania spôsobom pomerne vyčerpávajúcim a tiež objektívne presvedčivým (tu rozumej spôsobom schopným presvedčiť zrejme každého s výnimkou niekoho presvedčeného o svojej pravde či trvajúceho na svojom bez zreteľa na objektívne zistenia) by tak odvolaciemu súdu postačovalo i len skonštatovanie ich správnosti a odkaz na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Len pre úplnosť sa tak javí potrebným doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné : Manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom (§ 1 ods. 1 Zák. o rodine); účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí (odsek 2 rovnakého ustanovenia). So zreteľom na obsah zhora citovaného ustanovenia je potom zjavné, že ak už uzavretie manželstva je prejavom dobrovoľného a slobodného rozhodnutia neskorších manželov a to s vedomím utvorenia takto rodiny vyznačujúcej sa jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva a na druhej strane i jeho harmonického fungovania; uvedené aspekty by mali v manželstve pretrvávať po celý čas jeho existencie. I keď zaiste nemôže byť sporu o tom, že naplnenie takto vymedzeného účelu manželstva môže z času na čas alebo aj častejšie (než môže byť niektorému z manželov či dokonca i obom príjemné) činiť obtiaže (či už z dôvodov existujúcich tu len na strane jedného z manželov, nezriedka však na strane oboch) a na manželov sú tu kladené do istej miery zvýšené nároky (najmä v porovnaní s osobami žijúcimi vo voľných partnerských zväzkoch - v tejto súv. por. najmä už súdom prvého stupňa spomínané povinnosti manželov žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si a vytvárať zdravé rodinné prostredie podľa § 18 vety druhej Zák. o rodine); ani v prípade rodiny založenej manželstvom nemožno opomínať faktory dobrovoľnosti a slobody rozhodnutia. Týmto treba rozumieť u už existujúceho manželstva aj právo oboch členov v minulosti založeného partnerského zväzku reagovať najmä na vývin vzájomných vzťahov vyhodnocovaním toho, či dôvody vedúce k dobrovoľnému a slobodnému rozhodnutiu vytvoriť s niekým trvalé životné spoločenstvo stále existujú a ak tomu tak nie je, aké sú príčiny takéhoto stavu a či tento treba považovať za trvalý (nezvratný) alebo naopak za taký, ktorý vykazuje len znaky dočasnosti. Takto i manželia majú povinnosť permanentne svoj vzťah kultivovať a podľa možnosti každý z nich tomu druhému poskytovať čo najviac dôvodov na to, aby ho presvedčil o správnosti v minulosti prijatého rozhodnutia a aby chyby vlastné napokon každému jedincovi nielen vyvážil, ale i prevážil pozitívami, pre ktoré sú pre jeho životného partnera prakticky bezpredmetnými úvahy o neuspokojivosti spolužitia a o jeho možnom ukončení. Práve tým je definovaný rozdiel medzi prípadmi, v ktorých prehodnotením niekdajšieho dobrovoľného a slobodného rozhodnutia vstúpiť do manželského zväzku spravidla obaja manželia dospejú k záveru, že takto vytvorené životné spoločenstvo je skutočne tým, o ktoré treba stáť a naďalej ho udržiavať a (na druhej strane) tými prípadmi, v ktorých výsledkom obdobného procesu hodnotenia je záver (v tomto prípade inak už i len na strane jedného z manželov), podľa ktorého dôvody pre dobrovoľné a slobodné zotrvávanie v manželskom zväzku pominuli a niet rozumného dôvodu predpokladať, že by akýmkoľvek predstaviteľným spôsobom mohlo dôjsť buď k náprave narušených vzťahov alebo k naplneniu prakticky vyprázdneného vzťahu. Pri vyjdení z takýchto úvah však základom pre uvažovanie o možnosti obnovenia spolužitia manželov, resp. o náprave stavu rozvrátenosti ich vzťahov musí byť ochota oboch manželov hľadať riešenia spôsobilé opísanému zámeru napomôcť, s čím však samozrejme musí ísť „ruka v ruke“ presvedčenie oboch partnerov o zmysluplnosti takéhoto počínania. To je možným, len ak tu nie je nadobudnutie už i len jedným z manželov presvedčenia, že prostriedky možnej nápravy disharmónie vo vzťahu boli prakticky vyčerpané a vzťahy sú tak narušené, že on považuje za vylúčené ďalšie pokusy o obnovenie niečoho podľa neho už neživotného (formálneho). Súhlasiť potom treba so súdom prvého stupňa, že v prejednávanej veci šlo práve o takýto stav praktickej neobnoviteľnosti spolužitia navrhovateľky a odporcu. Jednak z toho, že manželia žijú oddelene (hoc aj v jednej domácnosti) minimálne viac ako rok bolo treba usudzovať na trvalosť a teda i nemennosť stavu vecí, okrem toho však navrhovateľka rezolútne poprela záujem podieľať sa na odporcom proklamovanom úsilí o udržanie manželstva. Ak navyše tento účastník (odporca a odvolateľ) oproti tomu neposkytol ani v odvolaní žiadne argumenty a riešenia spôsobilé podľa neho presvedčenie navrhovateľky o neobnoviteľnosti vzťahu zmeniť (tu rozumej, ako by si on predstavoval rekonštrukciu poškodeného vzťahu a čím by hodlal k nej prispieť), musela sa uplatniť úvaha, podľa ktorej na udržanie manželstva rovnako ako na jeho založenie treba slobodné a dobrovoľné rozhodnutie oboch partnerov. Práve z toho zároveň plynie i pravidlo podľa ktorého nikoho nemožno nútiť, aby proti svojej vôli zotrvával v manželskom zväzku pre neho už neuspokojivom (resp. i fakticky mŕtvom a existujúcom len formálne). To boli dôvody, pre ktoré bolo v prejednávanej veci vyhovenie návrhu na rozvod manželstva namieste. Súd prvého stupňa potom rozhodol správne i o trovách konania použitím zákonom ustanoveného pravidla (§ 144 veta prvá O. s. p.) a nie výnimky z neho (veta druhá rovnakého ustanovenia), keďže tu ani podľa odvolacieho súdu nejestvovali dôvody, pre ktoré by niektorý z účastníkov mal platiť náhradu trov konania vzniknutých tomu druhému (naviac navrhovateľka žiadala o trovách konania rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ani jeden z účastníkov neuplatnil právo na náhradu trov konania). Zákon v tzv. rozvodovom konaní možnosť priznania náhrady viaže na okolnosti prípadu alebo pomery účastníkov, pri nazeraní na prejednávanú vec z tohto uhla pohľadu však odvolací súd rovnako ako pred ním už súd prvého stupňa nezistil žiadnu osobitosť, pre ktorú by hociktorý z rozvádzajúcich sa manželov mal byť zaťažený povinnosťou na náhradu trov konania druhého z takejto dvojice. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o rozvode manželstva účastníkov a v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Pri takomto výsledku konania tak v odvolacom konaní odporca nezaznamenal žiaden úspech. V tomto prípade by formálne bolo namieste priznanie náhrady trov odvolacieho konania navrhovateľke (pre napadnutie vecne správneho rozsudku súdu prvého stupňa zjavne beznádejným odvolaním), nakoľko však navrhovateľka nenavrhla priznanie jej náhrady trov konania, tieto ani nevyčíslila a zo spisu vznik trov tejto účastníčke v odvolacom konaní tiež nevyplýval, aj odvolací súd rozhodol o trovách konania pred ním podľa zákonom ustanoveného pravidla (§ 224 ods. 1 a § 144 veta prvá O. s. p.). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.