Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/310/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115208596 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2115208596.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci navrhovateľa: Ing. X. O., PhD., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.R. B. XXX/XX, J., t.č. bytom J. XX, XXXX O., Nórsko, štátny občan Slovenskej republiky, proti odporkyni: K. O., rod. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX, V., Česká republika, t.č. bytom O. XX, XXXX W., Nórsko, štátny občan Českej republiky, o rozvod manželstva, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 02. júna 2015, č.k. 24C/191/2015-22, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Uznesením, napadnutým odvolaním súd prvej inštancie rozhodol tak, že konanie sa zastavuje, navrhovateľovi sa vracia súdny poplatok vo výške 66 eur prostredníctvom prevádzkovateľa centrálneho systému evidencie poplatkov (Slovenskej pošty, a.s.) po právoplatnosti tohto uznesenia a žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 103 a 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len O.s.p.), ako aj Nariadením Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, keď po preskúmaní splnenia podmienok konania v súlade s § 103 O.s.p. dospel k záveru, že predmetná vec nespadá do právomoci súdov Slovenskej republiky a keďže ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastavil. Pre vyriešenie otázky, či predmetná vec patrí do právomoci slovenských súdov, keďže navrhovateľ je štátny občan Slovenskej republiky, odporkyňa je štátnym občanom Českej republiky, pričom obaja majú obvyklý pobyt v Nórsku, súd postupoval v zmysle Nariadenia Rady ES č. 2201/2003 z 27. novembra 2003, z ktorého vyplýva, že slovenský súd si nemôže založiť právomoc v zmysle článku 3 tohto nariadenia, nakoľko nie je v tomto prípade splnená ani jedna z podmienok. Dôvodil, že z článku 3 citovaného nariadenia vyplýva tiež v spojení s článkom 6 nariadenia, že manžela, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu (v tomto prípade odporkyňa - Češka) možno žalovať v inom členskom štáte (teda na slovenskom súde) len v súlade s článkami 3 - 5 nariadenia. V danom prípade by bolo možné žalovať odporkyňu na slovenskom súde len v prípade, že je splnená aspoň jedna z podmienok uvedená v článku 3-5 nariadenia, avšak keďže tomu tak nie je, slovenský súd nemá právomoc vo veci konať. Uvedené nariadenie podľa názoru súdu vylučuje právomoc slovenských súdov (článok 6 nariadenia) a preto nie je možné postupovať podľa zákona č. 97/1963 Z.z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov. Keďže potom nedostatok právomoci je neodstrániteľnou podmienkou konania, bolo potrebné konanie zastaviť a nakoľko neexistuje žiaden iný príslušný orgán na prejednanie tejto veci, súd nerozhodol o jej postúpení. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 od.s 1 písm. c) O.s.p. a náhradu trov žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, nakoľko konanie bolo zastavené z dôvodu nedostatku procesnej podmienky konania. Napokon v zmysle § 11 ods. 1 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, vrátil navrhovateľovi poplatok v plnej výške s poukazom na § 11 ods. 4 citovaného zákona. 3. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie otázky právomoci slovenského súdu vo veci konať. V uvedenom prípade sa jedná o manželstvo s cudzím prvkom a manželstvo, kde navrhovateľ je štátnym príslušníkom Slovenskej republiky a odporkyňa štátnou príslušníčkou Českej republiky, čiže ide o občanov Európskej únie, kedy právomoc súdu sa určuje podľa Nariadenia Brusel II bis a jeho článkov 3-5, podľa ktorého postupoval aj Okresný súd Trnava. Manželia majú od uzavretia manželstva obvyklý pobyt v Nórsku, čiže v krajine mimo Európskej únie a na ktorú sa Nariadenie Brusel II bis nevzťahuje, nespĺňajú ani jednu z podmienok určovania právomoci pri rozvode, ktoré sú vymedzené v článkoch 3-5 Nariadenia Brusel II bis. Pravidlá určovania právomoci pri rozvode vymedzené v článkoch 3-5 Nariadenia Brusel II bis nie sú aplikovateľné pre manželov odlišných štátnych príslušností členských krajín Európskej únie žijúcich v treťom štáte. Takáto situácia však nemôže strany zbaviť ich práva na prístup k súdu, nakoľko by to bolo v rozpore so základným právom na súdnu ochranu. Článok 6 Nariadenia Brusel II bis upravuje výlučnú povahu súdnej právomoci podľa článkov 3, 4 a 5, pričom účelom tohto ustanovenia je zabrániť tomu, aby v prípadoch, kedy právomoc súdu členského štátu možno založiť v súlade s článkami 3, 4, alebo 5 Nariadenia Brusel II bis na základe kritéria obvyklého pobytu alebo štátnej príslušnosti členského štátu, súdy ostatných členských krajín zakladali svoju právomoc na základe iných kritérií obsiahnutých v medzinárodných zmluvách (vo vzťahoch medzi členskými štátmi, či vo svojich vnútroštátnych predpisoch (táto možnosť je však daná v ustanovení článku 7 nariadenia Brusel II bis pre prípady, kedy nie je založená právomoc podľa ustanovenia článku 3-5). Toto ustanovenie má teda zamedziť obchádzaniu Nariadenia Brusel II bis, pretože z neho vyplýva, že ak je žaloba podaná na súd iného členského štátu ako toho, ktorý má právomoc podľa článkov 3,4, alebo 5 nariadenia, takýto súd musí aj bez návrhu vyhlásiť svoju nepríslušnosť podľa článku 17 Nariadenia Brusel II bis. Výlučná povaha právomoci však nebráni použitiu národných pravidiel určenia právomoci súdu členského štátu, ktorého je účastník konania občanom, pokiaľ nie je založená právomoc podľa Nariadenia Brusel II bis, čo znamená, že právomoc slovenského súdu tak môže byť založená pre konanie vo veci rozvodu slovenského občana podľa ustanovenia § 22 a § 38 Zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v zmysle vnútroštátneho práva podľa článku 7 ods. 1 nariadenia Brusel II bis. O rozpor s článkom 6 Nariadenia Brusel II bis by išlo vtedy, ak by navrhovateľ žaloval odporkyňu, štátnu príslušníčku Českej republiky na slovenskom súde, hoci by bola možná aplikácia súdu iného členského štátu v zmysle článkov 3-5. Navrhovateľ uviedol, že svoj návrh na rozvod manželstva adresoval slovenskému súdu pretože pri určovaní právomoci vychádzal z možnej aplikácie článku 7 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis, podľa ktorého, ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 3, 4, a 5, právomoc sa určí v každom členskom štáte podľa práva tohto štátu. Nakoľko na tento prípad nebolo možné aplikovať ustanovenie článkov 3-5 nariadenia z dôvodu, že ani jeden z možných ustanovení pre určovanie právomoci nespĺňajú, keďže od uzatvorenia manželstva majú jediný obvyklý pobyt len v Nórsku, teda nemajú ani spoločné bydlisko v žiadnom členskom štáte a nemajú ani spoločnú štátnu príslušnosť. V týchto situáciách sa v článku 7 ods. 1 nariadenia uvádza, že súdy členských štátov môžu využívať vnútroštátne pravidlá o právomoci. Vnútroštátnym predpisom v Slovenskej republike pre určovanie právomoci v právnych vzťahoch s cudzím prvkom je zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a v intenciách uvedeného zákona je právomoc v rodinných veciach vymedzená v § 38 a zrušenie manželstva rozvodom je upravené v § 22 tak, že zrušenie manželstva rozvodom sa spravuje právnym poriadkom štátu, občanmi ktorého sú manželia v čase začatia konania, ak sú manželia príslušníkmi rôznych štátov, spravuje sa zrušenie manželstva rozvodom právnym poriadkom slovenským a podľa § 38 citovaného zákona v manželských veciach (konania o zrušenie manželstva rozvodom, o neplatnosť manželstva a o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je), je právomoc slovenských súdov daná, ak aspoň jeden z manželov je slovenským občanom. To znamená, že ak je jeden z manželov slovenským občanom, je právomoc slovenského súdu daná, ktorá úprava zodpovedá požiadavke, že súd domovského štátu nemá odopierať rozhodovať o takto závažných životných osobných pomeroch občanov svojho štátu a to bez ohľadu na to, či v ňom majú svoj obecný súd alebo žijú trvale v cudzine, pretože štát má chrániť práva svojho občana. Odvolateľ ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 29.11.2007 vo veci C-68/07 medzi Kerstin Sundeling Lopez versus Miguel Enrique Lopez Lizazo ako aj odborné dokumenty komisie k posudzovaniu uplatňovania nariadenia. Uviedol, že ako občan SR a EÚ sú jeho práva chránené Ústavou SR a zároveň aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, či samotnou Chartou základných práv. Pokiaľ teda nastane situácia kedy žiadny členský štát Európskej únie nemá právomoc riešiť rozvod, hoci sa jedná o rozvod občanov Európskej únie, možno to považovať za zmarenie práva a účinného prístupu k súdu garantovaného Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv v jeho článku 6 ods. 1 a Charty základných práv v jeho článku 21 a článku 47. Odvolateľ je toho názoru, že postupom súdu prvej inštancie mu bola znemožnená realizácia jeho procesných práv. 4. Odporkyňa vyjadrenie k odvolaniu nepodala. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP v spojení s § 103 CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 2, § 357 písm. a) CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, pretože uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým zastavil konanie o rozvod manželstva pre nedostatok právomoci slovenského súdu na rozhodovanie tejto veci. 8. Predmetom konania v prejednávanej veci je rozvod bezdetného manželstva, pričom ide o konanie s cudzím prvkom. 9. Podľa čl. 7 ods. 2 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 10. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská, nariadenie má všeobecnú platnosť a je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. 11. Podľa čl. 3 bodu 1 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 („nariadenie o súdnej právomoci“ - tzv. Brusel II bis), vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu a) na ktorého území: - majú manželia obvyklý pobyt, alebo - manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo - má odporca obvyklý pobyt, alebo - v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo - má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo - má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má „domicil“; b) ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, ak tam majú obaja manželia „domicil“. 12. Podľa čl. 6 citovaného nariadenia, výlučná povaha súdnej právomoci podľa článkov 3,4 a 5 Manžela, ktorý: a) má obvyklý pobyt na území členského štátu; alebo b) je štátnym príslušníkom členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, má svoj „domicil“ na území jedného z týchto členských štátov, možno žalovať v inom členskom štáte iba v súlade s článkami 3, 4 a 5. 13. Podľa čl. 7 citovaného nariadenia, ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 3, 4 a 5, právomoc sa určí v každom členskom štáte podľa práva tohto štátu ( bod 1). Proti odporcovi, ktorý nemá obvyklý pobyt a ani nie je štátnym príslušníkom členského štátu, alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, nemá „domicil“ na území žiadneho z týchto členských štátov, môže každý štátny príslušník členského štátu s obvyklým pobytom na území iného členského štátu využiť kritériá súdnej právomoci platné v danom štáte rovnako ako štátni príslušníci tohto štátu. 14. Podľa § 38 ods. 1 Zák. č. 97/1963 Z.z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, v manželských veciach ( konanie o zrušenie manželstva rozvodom, o neplatnosť manželstva a o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je) je právomoc slovenských súdov daná, ak aspoň jeden z manželov je slovenským občanom. 15. Správnym bol preto postup súdu prvej inštancie, ktorý pred zaoberaním sa vecou samou skúmal splnenie podmienok, za ktorých môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.), medzi ktoré podmienky patrí aj právomoc súdu na prejednanie veci a jej rozhodnutie. Rovnako za správny treba považovať postup súdu, ktorým preskúmaval kritériá právomoci upravené nariadením Brusel II bis, ktorým je Slovenská republika viazaná, avšak tieto nie celkom správne aplikoval na daný prípad, čím dospel k nesprávnemu záveru o nedostatku právomoci slovenských súdov na jeho prejednanie a rozhodnutie. Čl. 3 nariadenia obsahuje viaceré princípy právomoci na manželské veci, ktoré možno použiť alternatívne, teda žiadny z nich nemá prednosť a manželia môžu podať návrh na rozvod ktorémukoľvek zo súdov tam uvedeného členského štátu. Ani jeden princíp však nie je použiteľný na túto konkrétnu vec. Ako vyplýva z obsahu návrhu na začatie konania, navrhovateľ je štátny občan Slovenskej republiky, odporkyňa je štátna občianka Českej republiky, a od uzavretia manželstva majú obaja obvyklý pobyt v Nórsku. Obaja manželia sú teda občania rozdielnych členských štátov Európskej únie s obvyklým pobytom v krajine, ktorá nie je členským štátom a teda nie sú splnené podmienky na aplikáciu ani jedného z kritérií určenia právomoci obsiahnutých v čl. 3 ( a ani v čl. 4 a 5) nariadenia. Keďže podľa nariadenia nemá právomoc žiaden súd, je tu priestor na využitie zostatkových kritérií právomoci podľa čl. 7 nariadenia. Ak nie je možné určenie právomoci podľa čl. 3 až 5 nariadenia je treba právomoc určiť v každom členskom štáte podľa práva tohto štátu. Takýmto predpisom upravujúcim otázky právomoci slovenských súdov vo veciach s cudzím prvkom je potom zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ktorého aplikácia je tu namieste, keďže s ohľadom na obvyklý pobyt oboch účastníkov a s ohľadom na štátne občianstvo oboch účastníkov nie je možné podľa nariadenia Brusel II bis určiť právomoc žiadneho súdu. Ak by sme pripustili výklad ustanovení nariadenia o právomoci súdov tak, ako bol ponúknutý súdom prvej inštancie, znamenalo by to, že niet žiadneho súdu, na ktorom by sa navrhovateľ mohol domáhať rozvodu jeho manželstva s odporkyňou ( minimálne pokiaľ by nezmenil obvyklý pobyt). Takýto názor nie je možné akceptovať, pretože by mu bolo odopreté právo na súdnu ochranu tak, ako to navrhovateľ správne namietal v odvolaní. Čl. 46 Ústavy SR pritom zaručuje, že sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 16. Po doručení súdu predmetného návrhu na rozvod tak bolo potrebné po zistení, že slovenský súd nedisponuje právomocou podľa článkov 3 až 5 nariadenia Brusel II bis, položiť si otázku, či disponuje súd iného členského štátu právomocou podľa nariadenia ( čl. 17 ), a keďže odpoveď je záporná, a rovnako niet ani iného súdu, ktorý by už bol začal toto konanie medzi rovnakými účastníkmi ( čl. 19 ods. 1) , bolo treba v konaní pokračovať, pretože ak nemá v tejto veci právomoc žiaden súd, je priestor na určenie právomoci slovenského súdu podľa čl. 38 zák. č. 97/1963 Z.z. pretože navrhovateľ ako jeden z manželov je slovenským občanom. 17. Pokiaľ teda súd prvej inštancie zastavil konanie pre nedostatok právomoci podľa § 104 ods. 1 O. s. p., rozhodol nesprávne a preto odvolací súd napadnuté uznesenie v celosti zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 a 2 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 18. Uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).