Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/482/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211213684 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2211213684.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Česká republika, s.r.o., so sídlom Novodvorská 994, Praha 4, Česká republika, IČO: 25 117 483, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: M. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., C. č. XX, o zaplatenie 1.787,92 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 4C/183/2011-183 zo dňa 27. júna 2014 v jeho vyhovujúcej časti, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd čiastočne vyhovel žalobe a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.394,71 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10,50% ročne zo sumy 1.394,71 Eur od 20.01.2009 do zaplatenia, 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Odporcovi uložil tiež povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 44,94 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 396,38 Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ďalej § 517 ods. 1 a 2, § 40 ods. 1, § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a v časti náhrady trov konania ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Vecne argumentoval tým, pokiaľ odporca namietal, že on s právnym predchodcom navrhovateľa neuzatváral žiadnu zmluvu o úvere a podpis nachádzajúci sa na predmetnej zmluve nie je jeho podpisom, tento bol sfalšovaný, preto navrhol, aby súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie z odboru písmoznalectvo. Odporca predložil súdu čestné prehlásenie, v ktorom vyhlasuje, že si žiadnu pôžičku od spoločnosti Beneficial Finance a.s. nezobral. Súčasne predložil súdu aj čestné prehlásenie svojho syna M. B. ml. a jeho manželky W. B. o tom, že pôžičky, ktoré boli odporcovi poskytnuté na základe zmlúv č. 1423184037 (Beneficial Finance a.s.), 3805046544 (Home Credit Slovakia a.s.), 9100078500 (ESSOX SK s.r.o.) a 0030753370 (Pohotovosť s.r.o.) uznávajú za svoje dlhy. Tiež súdu dal na vedomie, že na svojho syna a jeho manželku podal trestné oznámenie vo veci podozrenia z trestného činu podvodu, o čom predložil súdu i písomné potvrdenie Obvodného oddelenia PZ Dunajská Streda. Súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo, ktorého úlohou bolo vyjadriť sa k pravosti podpisu odporcu, nachádzajúceho sa na Zmluve o úvere zo dňa 18.03.2008. Za znalca bol ustanovený Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Znalecký ústav predložil súdu znalecký posudok č. 343/2012 dňa 20.12.2012. Zo záverov tohto znaleckého posudku vyplýva, že pri analýze sporného podpisu neboli zistené žiadne znaky nasvedčujúce použitiu niektorej z metód technického falšovania podpisu, v okolí podpisu sa nevyskytujú stopy po pretlačených, obkreslených ťahoch, resp. po ich mechanickom odstraňovaní. Na základe uvedených skutočností súdom ustanovený znalecký ústav konštatoval, že sporný podpis, ktorý sa nachádza na zmluve o úvere zo dňa 18.03.2008, je pravým podpisom odporcu. K znaleckému posudku sa navrhovateľ vyjadril listom zo dňa 13.02.2013, v ktorom uviedol, že so závermi znaleckého posudku v plnom rozsahu súhlasí. K vypracovanému znaleckému posudku sa vyjadril aj odporca, ktorý spochybnil závery znaleckého posudku. Naďalej trvá na tom, že s právnym predchodcom navrhovateľa neuzatváral žiadnu zmluvu a zotrval na tvrdení, že podpis nachádzajúci sa na uvedenej zmluve nie je jeho podpisom a preto žiadal o vypracovanie kontrolného znaleckého posudku. Súd žiadosti odporcu nevyhovel a vypracovanie kontrolného znaleckého posudku považoval za nadbytočné, pretože závery znaleckého posudku sú jednoznačné a nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania by znamenalo len predĺženie konania. Súd považoval znalecký posudok za objektívny, netrpiaci vnútornými rozpormi, vyčerpávajúci, podrobný a preto pri rozhodovaní z neho vychádzal. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na to, že znalecký posudok bol vypracovaný erudovaným kolektívom znalcov Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline a táto inštitúcia je najvyššou znaleckou ustanovizňou v danom odbore, preto súd nemal dôvod pochybovať o správnosti prijatých záverov znaleckého posudku. V danej veci mal potom súd za preukázané, že odporca dňa 18.03.2008 v pozícii spotrebiteľa uzatvoril s právnym predchodcom navrhovateľa ako veriteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Odporcovi ako fyzickej osobe bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Právny predchodca navrhovateľa ako právnická osoba poskytol odporcovi spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, čo vyplýva z výpisu z obchodného registra. Na právny vzťah založený uvedenou zmluvou o úvere, od ktorej sa uplatnený nárok navrhovateľa odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a príslušné ustanovenia občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný len sčasti, a to len čo do zaplatenia istiny vo výške 1.394,71 Eur s príslušenstvom, preto je potrebné ho vo zvyšnom rozsahu zamietnuť. Súd po preskúmaní zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok má za to, že v danom prípade v zmluve chýbajú náležitosti určené v § 4 ods. 2 písm. g) - konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, j) - celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a k) - priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pre absenciu týchto náležitostí zmluvy je potrebné považovať tento spotrebiteľský úver za úver bez poplatkov a bez úrokov, ako to vyplýva z ust. § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu podpísania zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného je potom odporca povinný vrátiť navrhovateľovi len hodnotu toho, čo mu právny predchodca navrhovateľa poskytol, bez akéhokoľvek navýšenia, teda bez úrokov a bez poplatkov. Právny predchodca navrhovateľa poskytol odporcovi úver vo výške 1.659,70 Eur. Z predložených listín vyplýva, že odporca na úvere splatil 264,99 Eur (7.983,- Sk), teda vrátiť musí ešte 1.394,71 Eur. Súd vyhovel aj nároku na úrok z omeškania čo do dôvodne uplatnenej sumy vo výške 1.394,71 Eur, ktorý si navrhovateľ uplatnil v zákonom prípustnej výške, nakoľko k omeškaniu odporcu preukázateľne došlo. Úrok z omeškania si navrhovateľ uplatnil odo dňa nasledujúceho po uplynutí dodatočnej lehoty splatnosti poskytnutej právnym predchodcom navrhovateľa, t.j. od 20.01.2009 až do zaplatenia a to vo výške v zmysle citovaného ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., t.j. vo výške 10,5% ročne, keďže ku dňu 20.01.2009 úroková sadzba Európskej centrálnej banky predstavovala 2,50% (2,50% + 8% = 10,50%). Navrhovateľ si vo svojom návrhu uplatnil aj zmluvnú pokutu vo výške 247,39 Eur v zmysle čl. 2 písm. f) a čl. 4 písm. g) všeobecných obchodných podmienok. Podľa týchto ustanovení spoločnosť je oprávnená požadovať od klienta zmluvnú pokutu vo výške 250,- Sk v prípade, že ktorákoľvek mesačná splátka alebo jej časť nebude zaplatená k dátumu splatnosti a v prípade odstúpenia od zmluvy je oprávnená požadovať zmluvnú pokutu vo výške vypočítanej rovnakým spôsobom ako administratívny poplatok, ktorý by bol splatný podľa čl. 3a. Podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (OZ) dojednanie o zmluvnej pokute musí mať písomnú formu, pričom v tomto prípade uvedená požiadavka absentuje. Dojednania o zmluvnej pokute obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach, sú písané veľmi drobným písmom ako aj celé všeobecné obchodné podmienky. Dohodu účastníkov o zmluvnej pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Všeobecné obchodné podmienky, súčasťou ktorých majú byť aj dojednania o zmluvnej pokute, nie sú podpísané ani navrhovateľom ani odporcom, pričom ust. § 544 ods. 2 OZ vyžaduje na platnosť dojednania o zmluvnej pokute písomnú formu. Jej nedodržanie s poukazom na ustanovenie § 40 ods. 1 OZ zakladá absolútnu neplatnosť takéhoto dojednania. Dojednanie zmluvnej pokuty v rámci všeobecných obchodných podmienok pripojených k zmluve o úvere, ktorá má spotrebiteľský charakter, nie je možné považovať za dojednanie v súlade s ust. § 544 ods. 2 OZ ani vzhľadom na skutočnosť, že zmluva o úvere ako aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú jej súčasťou, je typovou zmluvou, obsah ktorej nemohol spotrebiteľ žiadnym spôsobom ovplyvniť. Treba skonštatovať, že dojednania o zmluvnej pokute boli prakticky ukryté medzi zmluvnými podmienkami, keďže boli zanesené do obchodných podmienok spôsobom reálne vylučujúcim dostatočne podrobné oboznámenia sa odporcu s nimi. Ak spotrebiteľ chce úver získať, má možnosť zmluvu len podpísať a akceptovať ju ako celok aj so Všeobecnými obchodnými podmienkami, pričom nemá možnosť nijakým spôsobom ovplyvniť jej obsah. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd dojednanie o zmluvnej pokute považoval za absolútne neplatné. Navrhovateľovi z neplatnej zmluvnej podmienky nemôže vzniknúť právo na plnenie, preto súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 247,39 Eur ako nedôvodný zamietol. V časti rozhodnutia o náhrade trov konania, súd konštatoval, že navrhovateľ mal v konaní iba čiastočný úspech, v percentuálnom vyjadrení vo výške 71% a odporca mal úspech vo výške 29%, keď navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal zaplatenia istiny a zmluvnej pokuty v celkovej výške 1.973,87 Eur a vyhovené bolo jeho návrhu v sume 1.394,71 Eur. Čistý úspech navrhovateľa po odrátaní úspechu odporcu predstavuje 42%. Súd teda priznal navrhovateľovi právo na náhradu trov konania voči odporcovi vo výške 42% z ním uplatnených trov konania - pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 44,94 Eur (t.j. 42% zo sumy 107,- Eur) a z trov právneho zastúpenia vo výške 396,38 Eur (t.j. 42% zo sumy 943,77 Eur). Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, tieto boli správne vyčíslené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto súd pomernú časť trov priznal z navrhovateľom uplatnenej sumy. Proti tomuto rozsudku a to proti vyhovujúcej časti podal odvolanie odporca, ktoré odôvodnil tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. čím účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, tzn. použil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a), c) a d) O.s.p. Argumentoval tým, že je bez právneho vedomia a od roku 2007 až do roku 2011, kedy s manželkou zistili, že ich splnomocnený právny zástupca JUDr. Peter Keltoš, len predstiera ich zastupovanie tak na polícii, súdoch a v ostatných konaniach, hlavne tých, kde boli na nich páchané podvody, vypovedali mu plnú moc na Okresnom súde Bratislava I a podali na jeho osobu žalobu za spôsobenú škodu advokátom. Namieta postup súdu, ktorý bez vykonania navrhnutých dôkazov, vypočutia svedkov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností rozhodol rozhodnutím, ktoré považuje za nesprávne. Na spoločnosť, ktorá predložila súdu znalecký posudok a tým ho krivo obvinila a spôsobila mu škodu uvedenú v tomto rozsudku, podal trestné oznámenie. Doložil uznesenie polície v súvislosti s ktorým podal na Prokuratúru Trnava sťažnosť a žiadosť o obnovu vyšetrovania v doložených uzneseniach. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľ odvolanie nepodal a k doručenému odvolaniu odporcu podal písomné vyjadrenie s tým, že nesúhlasí s dôvodmi odvolania z ktorých je zrejmé, že odporca namieta neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Z pojednávaní, ktorých sa navrhovateľ zúčastnil, má vedomosť, že navrhnuté dôkazy boli súdom riadne vykonané, posúdené na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov. Odporca sa nemôže domnievať, že v prípade, že súd nerozhodol v jeho prospech neboli vykonané navrhnuté dôkazy. Ďalej pokiaľ odporca tvrdí, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a má za to, že spoločnosť vykonávajúca znalecký posudok ho krivo obvinila v tejto súvislosti poukázal na ust. § 132 O.s.p. s tým, že obvinenia odporcu o tendenčnosti a dokonca osobných motívoch vypracovateľov posudku, sú opäť len nepodloženými dohadmi odporcu. Rovnako je pristupované aj k ostatným dôkazom a je na voľnej úvahe súdu, či čestné vyhlásenia odporcu o tom, že jeho podpis je sfalšovaný je relevantným dôkazom. Vo veci bol vykonaný znalecký posudok z oblasti písmoznalectva a nemožno za žiadnych okolností tvrdiť, že obrana odporcu nebola braná do úvahy. Ďalej odporca tvrdí, že v konaní mu ako účastníkovi bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Toto jeho tvrdenie je opätovne založené na dohadoch a osobných pocitoch. Odporca na podporu svojich tvrdení priložil uznesenie o prerušení trestného stíhania voči M. B. ml., nakoľko sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie. Následne podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť. Navrhovateľ pokladá konanie odporcu za rozporuplné a nedôveryhodné. Záverom vyslovil názor, že odporca v podanom odvolaní nepredložil žiadne dôkazy a teda svoje tvrdenie nijako nepreukázal, preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a písm. d/ O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku v napadnutej časti. Z obsahu spisu je zrejmé, že odporca po rozhodnutí vo veci požiadal súd o oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktorom návrhu súd rozhodol právoplatným uznesením č.k. 4C/183/2011-243 zo dňa 19.03.2015. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, pričom preskúmavané rozhodnutie i náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vo veci samej odôvodnil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Odvolací súd je rozsahom a odvolacími dôvodmi viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odporca podľa obsahu odvolania podľa jeho obsahu opätovne namieta svoju pasívnu legitimáciu, tvrdiac, že on nepodpísal zmluvu o úvere. S touto jeho obranou sa súd vysporiadal v rámci riešenia predbežnej otázky, pričom v tejto súvislosti vykonal dôkaz i znaleckým posudkom z odboru písmoznalectva, z ktorého vyvodil ,že podpis dlžníka na úverovej zmluve je podpisom odporcu. Ďalšou odvolacou námietkou, ktorá súvisí s obranou odporcu je námietka, že súd vo veci nevyhovel jeho návrhu a nevykonal kontrolný znalecký posudok na overenie pravosti jeho podpisu na úverovej zmluve. K tomuto odvolací súd dodáva nasledovné: Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení. Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že odvolanie odporcu je dôvodné. Súd prvého stupňa svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, aj v smere nevykonania navrhnutého dôkazu kontrolným znaleckým posudkom, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). Vychádzajúc z uvedeného, postupom súdom prvého stupňa účastníkom nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Pre nedostatok odvolania rozsudok v ostatnej časti, tzn. v zamietajúcej časti nadobudol právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania bola iba časť vyhovujúca, ktorá inými odvolacími dôvodmi okrem vyššie uvedeného napadnutá nebola. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd po vyčerpaní odvolacích dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, ktorý odvolacími dôvodmi osobitne napadnutý nebol podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. V odvolacom konaní bol úspešný navrhovateľ, ktorému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že si ich v návrhu neuplatnil a ani nevyčíslil podľa § 151 ods. 1 O.s.p. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.