Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/654/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211214835 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2211214835.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Česká republika, s.r.o., so sídlom Novodvorská 994, Praha, IČO: 25 117 483, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: Y. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/XX, J. U., o zaplatenie 1.085,54 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 8C/214/2011-187 zo dňa 19. júna 2014, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 1, § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001, § 879l Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.03.2010, § 3 ods. 1, § 39, § 48 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2, § 53 ods. 3 a 5, § 54, § 100 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 v znení účinnom od 01.05.2014 a vecne tým, že žalobca si návrh uplatnil návrhom podaným na súd dňa 22.09.2011, pričom predmetom sú nároky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov. Žalovaný v zmluvnom vzťahu vystupoval ako fyzická osoba - občan, teda ide o spotrebiteľský vzťah ako to vyplýva z § 3 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru s tým, že žalovaný sa zaviazal úver v dohodnutých splátkach vrátiť právnemu predchodcovi žalobcu, ktorý mu ho poskytol. Išlo teda o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. V konaní pred súdom prvej inštancie vystupoval vedľajší účastník, ktorý vzniesol námietku premlčania. Tiež tvrdil, že právny predchodca žalobcu od zmluvy odstúpil. Odstúpením od zmluvy sa zmluva podľa Občianskeho zákonníka zrušuje od počiatku a potom plnenie na základe neho predstavuje bezdôvodné obohatenie, na ktorého vydanie platí dvojročná subjektívna lehota. Právny predchodca žalobcu mal od zmluvy odstúpiť 11.08.2008, splatnosť tak nastala tým istým dňom 11.08.2008 a keďže žalobca podal návrh až 22.09.2011 jeho nárok je premlčaný. V rámci riešenia predbežnej otázky súd sa zaoberal, či je nutné aplikovať zákonnú úpravu Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka pri premlčaní. V zmysle platnej právnej úpravy, keďže právny vzťah vznikol v roku 2007, kedy právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere ako aj zo samotnej zmluvy vyplýva, že ju uzatvárali nielen podľa zákonnej úpravy Obchodného zákonníka, ale aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Postavenie právneho predchodcu žalobcu aj žalovaného z tejto zmluvy je jednoznačné, tzn. dodávateľ a spotrebiteľ a preto nároky z takejto zmluvy, aj keď vznikli pred 01.03.2010 sa musia riadiť zákonnou úpravou Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.03.2010. Pri aplikácii zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka potom platí subjektívna dvojročná a objektívna trojročná lehota na premlčanie. V tomto smere poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR z júna 2013. Okrem toho v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa a jeho novely na premlčanie zo zákona je súd povinný prihliadnuť a to aj bez vznesenia námietky premlčania účastníkom súdneho konania. Vychádzajúc z uvedeného potom dospel k záveru, že žalobcov nárok je premlčaný v dôsledku vznesenej námietky premlčania a preto došlo k zániku nároku žalobcu voči žalovanému. K odstúpeniu od zmluvy došlo 07.08.2008 ako to sám žalobca uviedol, tým sa zmluva od počiatku zrušila a jej zrušením vznikla povinnosť účastníkom zmluvy vrátiť si vzájomne poskytnuté plnenie. Lehota bola stanovená do 11.08.2008 a od tejto doby začína plynúť aj subjektívna dvojročná lehota na uplatnenie nároku žalobcu. Táto lehota uplynula 11.08.2010. Keďže žalobca si nárok na súde uplatnil až po uplynutí tejto dvojročnej subjektívnej lehoty, podaním žaloby 22.09.2011, súd prihliadol na námietku premlčania jednak vznesenú vedľajším účastníkom na strane žalovaného a žalobcu ako aj ex offo z úradnej povinnosti. V prípade, že by nešlo o vydanie vzájomného plnenia, aj v tom prípade je návrh žalobcu premlčaný, lebo neplatí 4-ročná premlčacia lehota ako tvrdí žalobca, ale lehota 3-ročná z vyššie uvedených dôvodov. Keďže nárok žalobcu je premlčaný, nemá právo na úhradu žalovanej sumy. Obdobne nemá právo ani na úroky z omeškania, pretože žalovaný s plnením žalovanej sumy nie je v omeškaní. Neobstojí argumentácia žalobcu, aby sa zohľadnilo, že v čase, keď si žalobca svoj nárok uplatňoval bol v domnienke, že konal správne a zadosť by tak malo byť vykonané právnej istote podľa času uzavretia zmluvy a v čase postúpenia. Záverom zdôraznil, že právny predchodca žalobcu od zmluvy odstúpil v takomto prípade sa zmluva od počiatku zrušila a preto platí lehota dvojročná. O trovách konania nerozhodol, ale uviedol, že rozhodne osobitným uznesením s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca s tým, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.). Uviedol, že zastáva názor, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol obchodno-právny vzťah podľa § 497 a § 507 Obchodného zákonníka a nárok z neho plynúci bol postúpený na žalobcu. Úver bol poskytnutý s úverovým limitom v dohodnutej výške a žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky za dohodnutých podmienok vrátiť a zaplatiť úroky. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 4/2012, sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 s tým, že vzhľadom na v rozhodnutiach uvedené názory v danom prípade mal súd na daný právny vzťah mal aplikovať Obchodný zákonník a aplikácia Občianskeho zákonníka predstavuje nesprávne právne posúdenie veci. Keďže zmluva o úvere bola medzi jej účastníkmi podpísaná 31.10.2007 v tomto období sa ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonník, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. V ďalšom poukázal na to, že v danom prípade úver je absolútnym obchodom a je potrebné použiť úpravu Obchodného zákonníka a ustanovenie o premlčacej dobe nie je ustanovením, ktoré by smerovalo k ochrane spotrebiteľa. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/157/2013. Nestotožnil sa ani s argumentáciou súdu ohľadom účinkov odstúpenia od zmluvy. Spôsob odstúpenia od zmluvy bol dohodnutý riadne, v súlade s príslušnými ustanoveniam zákona a zmluvné strany si dohodli pre prípad porušenia povinnosti zo strany žalovaného možnosť predchodcu žalobcu odstúpiť od zmluvy, pričom malo dôjsť k zosplatneniu dlžnej sumy. Jedná sa o bežný postup pri spravovaní úverov bankovými i nebankovými subjektmi. Poukázal na komentár k § 397 Obchodného zákonníka, výkladom ktorého je záver, že v danom prípade ide o štvorročnú premlčaciu dobu. Žalobca sa v danom prípade mohol voči žalovanému domáhať plnenia najneskôr 12.08.2008. Premlčacia doba teda uplynula až 12.08.2012. Nakoľko žalobný návrh bol súdu doručený 22.09.2011, nárok žalobcu nemožno s ohľadom na plynutie štvorročnej premlčacej doby považovať za premlčaný. Poukázal na čl. 1 ods. 1, čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ako aj Nález ÚS SR z 03.03.1996, PL. ÚS 36/95. V ďalšej časti odvolania prejavil názor, že aplikáciou § 5b ZoOS dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu. Priamou aplikáciou § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa súd porušil zásadu, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR a navyše je tu reálna hrozba, že súd by tak spôsobil žalobcovi škodu. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok preskúmal a postupom podľa § 221 ods. 1 O.s.p. tento zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne v zmysle § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie, trov právneho zastúpenia vo výške 83,34 Eur s DPH za jeden úkon právnej služby a to podanie odvolania 73,69 Eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby 9,65 Eur s DPH. 3. Žalovaný, ktorý bol pred súdom zastúpený opatrovníkom pre konanie odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril a navrhol napadnutý rozsudok pre jeho vecnú správnosť potvrdiť. Tvrdenia žalobcu bolo súdom prvej inštancie posúdené a zároveň vyvrátené. Odvolanie považuje za samoúčelné. 4. Odvolací súd vo veci rozhodoval už podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. 6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. 7. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. 8. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné: 9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa návrhom zo dňa 22.09.2011 domáhal priznania mu žalovanej sumy. Tvrdil, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli na predtlačenom formulári písomnú zmluvu o osobnom úvere, pričom žalovaný si neplnil svoje povinnosti z toho mu plynúce a preto je povinný zaplatiť dlh z úveru, príslušnú časť úroku z úveru, zmluvnú pokutu a úroky z omeškania. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. So splátkami navrhovanými žalovaným súhlasil. Žalovaný uviedol, že je pravdou, že zmluvu podpísal. Jeden - dvakrát aj zaplatil, ale potom už nemal prácu. Momentálne asi druhý týždeň pracuje v Rakúsku, ale ešte nevie aký bude mať príjem. Bol by ochotný to splácať v sume po 60,- - 70,- Eur mesačne. Následne sa pripojil k námietke premlčania vznesenej vedľajším účastníkom a vzniesol ju taktiež. 10. Právny predchodca žalobcu (Beneficial Finance, a.s.) a žalovaný dňa 31.10.2007 uzavreli písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchod. zák. a zák. o spotrebiteľských úveroch ako to vyplýva z pripojenej zmluvy (č.l. 10) a jej obchodných podmienok (č.l. 11). Predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 24.750,- Sk (821,55 Eur) s tým, že tento bude žalovaným splácaný v mesačných splátkach po 1.216,- Sk (40,36 Eur) po dobu 36 mesiacov. Zmluva obsahuje údaj RPMN. V obchodných podmienkach (č.l. 11) a to v čl. 2 písm. f (ii) je uvedená výška zmluvnej pokuty 250,- Sk (8,30 Eur) pre prípad, že ktorákoľvek mesačná splátka alebo jej časť nebude zaplatená k dátumu splatnosti, pričom zmluvná pokuta je splatná do 15 dní odo dňa splatnosti. V čl. 4 písm. a/ obchodných podmienok sa uvádza, že ak sa dostane dlžník do omeškania so splatením dvoch po sebe nasledujúcich mesačných splátok alebo jednej mesačnej splátky dlhšie ako tri mesiace, môže žalobca odstúpiť od zmluvy a v takom prípade sa zmluva skončí a zmluvná pokuta bude okamžite splatná a to vo výške vypočítanej rovnakým spôsobom ako administratívny poplatok, ktorý bol splatný podľa čl. 3 (a) v prípade predčasného splatenia úveru. Z čl. 3(a) obchodných podmienok vyplýva, že výška administratívneho poplatku bude závislá na dohodnutom trvaní zmluvy a na okamihu, ku ktorému sa dlžník rozhodne pre predčasné zaplatenie. 11. Na č.l. 13 sa nachádza výpis z úverového účtu, z ktorého vyplýva platobná disciplína žalovaného. Žalovaný zaplatil dňa 03.12.2007 sumu 1.313,- Sk (40,36 Eur). Dňa 07.02.2008 zaplatil sumu 1.313,- Sk. V poradí tretiu splátku uhradil dňa 21.02.2008. Dňa 20.03.2008 zaplatil sumu 1.313,- Sk. V poradí poslednú platbu vykonal dňa 28.04.2008. Takto zaplatil spolu 217,92 Eur. Po odstúpení od zmluvy žalovaný už neuhradil nič. 12. Z pripojenej výzvy zo dňa 07.08.2008 (č.l. 12) vyplýva, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu dlhu. Zároveň týmto listom odstúpil od zmluvy. Splatnosť dlžnej sumy 32.703,- Sk = 1.085,54 Eur (22.904,- Sk = 760,27 Eur - istina úveru + 3.358,- Sk = 111,47 Eur - úroky z úveru + 1.750,- Sk a 4.691,- Sk = 58,09 Eur a 155,71 Eur - zmluvná pokuta) stanovil na deň 11.08.2008. Na uvedenú výzvu žalovaný nereagoval. Žalobca uviedol, že v oznámení, ktoré bolo zároveň odstúpením od zmluvy určil lehotu na plnenie do 11.08.2008. 13. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie v danom prípade nepostupoval správne, keď aplikoval ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací súd sa ani s touto odvolacou námietkou nestotožňuje. 14. V danom prípade síce žalovaný na podnet vedľajšieho účastníka, ktorý vystupoval na jeho strane namietol premlčanie uplatneného nároku žalobcom, ale v zmysle súdom prvej inštancie správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa. Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal. 15. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny. 16. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky. 17. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti. 18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z. účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka. 19. Ďalšou spornou otázkou zostalo, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď otázku premlčania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. 20. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania práva navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. 21. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. 22. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. 23. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný. 24. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. 25. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 26. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014. 27. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami žalobcu, poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obch. z. aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy, a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia vyšších súdov označených žalobcom v odvolaní (v citovaných častiach) nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobcom uvádzanými rozhodnutiami na podporu jeho tvrdení (v danom prípade) stotožniť. Uvedené sa vzťahuje aj na žalobcom citovanú odbornú literatúru. 28. Nakoľko v čase podania žalobného návrhu 22.09.2011 bolo právo žalobcu premlčané, vzhľadom na začiatok jeho plynutia dňom 11.08.2008 v tomto prípade pre odstúpenie od zmluvy žalobcom ide o vydanie bezdôvodného obohatenia, premlčacia doba uplynula 11.08.2010, teda pred podaním žaloby, správnym je rozhodnutie, ktorým súd žalobu zamietol. 29. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 30. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O týchto trovách rozhodne súd prvej inštancie a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).