Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25CoPr/4/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213217040 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2213217040.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek, so sídlom Bratislava, Amurská 71, IČO: 37 999 991, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária Beňová, s.r.o., so sídlom Bratislava, Blumentálska 8, IČO: 47 232 366, proti žalovanej: L. C., nar. XX.X.XXXX, bytom F., Y. D. X, zastúpenej advokátom: JUDr. Peter Gdovin, so sídlom Humenné, Nám. Slobody 12, o zaplatenie 2.862,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 6Cpr 3/2013-230 zo dňa 9.2.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel žalobe a výrokom I. odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 2.862,- Eur spolu s úrokom z omeškania 5,50% ročne z tejto sumy od 30.5.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania na súdnom poplatku 171,50 Eur a na trovách právneho zastúpenia 1.121,79 Eur právnemu zástupcovi navrhovateľky, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 55 ods. 2 písm. e) Zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, § 1 ods. 4 zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, čl. 5, § 47 ods. 1 písm. b), § 178 ods. 1, § 179 ods. 1 Zákonníka práce, s poukazom na Štatút i Hospodársky poriadok komory, § 2 ods. 1 a § 49 ods. 3 zák. č. 552/2003 Z.z., § 56 ods. 2 písm. h) Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a § 61 ods. 1 zák. č. 578/2004 Z.z. 3. Súd vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že žalobkyňa so žalovanou uzavreli dňa 16.10.2006 podľa § 42 a nasl. Zákonníka práce pracovnú zmluvu na pozíciu U. Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek (ďalej aj len komora), na základe čoho bol medzi stranami založený pracovnoprávny vzťah. V uzavretej pracovnej zmluve sa žalovaná zaviazala dodržiavať poriadok a pracovnú disciplínu. Rozsah právomoci žalovanej ako U. komory bol upravený v Štatúte komory, podmienky hospodárenia a nakladania s majetkom komory boli upravené v Hospodárskom poriadku komory. Žalovaná tak bola oprávnená schvaľovať spolu s viceprezidentkou komory iba výdavky vo výške 350,- Eur na deň (čl. 21 ods. 3 písm. c) Hospodárskeho poriadku komory). Žalovaná ako U. Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek bez predošlého odsúhlasenia Rady komory objednala u ňou zvolenej Advokátskej kancelárie POTOMA & Co., s.r.o., Bratislava právny rozbor vzájomných kompetencií jednotlivých orgánov komory a ďalších otázok súvisiacich s vyslovením ne/dôvery žalovanej a s tým spojenou voľbou nových orgánov komory. Advokátska kancelária za tento právny rozbor vyfakturovala komore sumu 2.862,- Eur vo faktúre č. 12/13, ktorú žalobkyňa uhradila dňa 22.2.2013. Žalobkyňa vyzvala žalovanú výzvou Rady komory zo dňa 16.4.2013, aby vzniknutú škodu uhradila, čo žalovaná odmietla. 4. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k jednoznačnému názoru, že medzi žalobcom a žalovanou bol riadne založený pracovnoprávny vzťah, z ktorého žalovanej vyplývala aj náležitá pracovnoprávna zodpovednosť. Podľa § 55 ods. 2 písm. e) Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti platí do pôsobnosti Snemu komory aj rozhodovanie o tom, ktoré z funkcií sa budú vykonávať na základe pracovnoprávneho vzťahu s komorou, pričom Snem komory určil, že funkcia U. komory sa bude vykonávať na základe pracovnoprávneho vzťahu s komorou. Pracovnoprávny vzťah vyplýva aj z predloženej pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami dňa 16.10.2006. K otázke pracovnoprávneho vzťahu v prípade štatutárneho orgánu súd poukázal na ust. § 49 ods. 3 a § 2 ods. 1 zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme s tým, že za zamestnanca sa považuje fyzická osoba, ktorá je v pracovnoprávnom vzťahu k zamestnávateľovi vykonávajúcemu činnosť vo verejnom záujme pri výkone práce vo verejnom záujme, ako aj štatutárny orgán, ktorý je v pracovnoprávnom vzťahu k zamestnávateľovi. Podľa § 1 ods. 4 citovaného zákona sa potom na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Výsledkami vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že žalovaná sama bez súhlasu príslušného orgánu žalobkyne objednala právnu analýzu, ktorá sa netýkala zastupovala komory navonok, ako ani ostatných kompetencií a úloh, ktoré boli zverené U. komory, ale predovšetkým právneho posúdenia a výkladu a vnútorných predpisov komory v súvislosti s vyslovovaním ne/dôvery U. komory. V zmysle § 11 ods. 4 písm. r) Štatútu komory, ako aj v zmysle § 56 ods. 2 písm. h) Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, podávanie záväzného výkladu vnútorných predpisov komory v rozhodnom čase patrilo do právomoci rady komory a nie do právomoci U. komory. Rada komory pritom v rozhodnom čase nijakým spôsobom neoslovila žalovanú na zabezpečenie právnej analýzy, ani žalovaná sa v rozhodnom období neobrátila na Radu komory so žiadosťou, aby Rada komory ako orgán, ktorému patrí právomoc podávať záväzný výklad vnútorných predpisov, podala záväzný výklad dotknutých ustanovení. Do právomoci žalovanej ako U. komory nepatrila povinnosť zvolávať Snem komory. Táto právomoc podľa Štatútu patrí Rade komory. Na základe toho sa žalovaná v pozícii U. komory nemala prečo angažovať v otázke posudzovania zákonnosti zvolávania Snemu a prípravy jeho rokovania. Ak mala obavu z možného vzniku škody na strane žalobcu, mala možnosť na uvedené skutočnosti žalobcu upozorniť, prípadne odporučiť objednanie právnej analýzy. 5. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na čl. 21 ods. 3 písm. c) Hospodárskeho poriadku komory, podľa ktorého prezident spoločne s viceprezidentom povereným zastupovaním, schvaľuje výdavky do výšky 350,- Eur na deň, pokiaľ už neboli jednotlivo schválené v rozpočte Radou komory. Je nepochybné, že žalovaná sama iniciovala výdavok, ktorý v podstatnej miere presiahol limit 350,- Eur, na čo nebola oprávnená. Túto skutočnosť potvrdila ako svedkyňa aj vtedajšia viceprezidentka komory. Naviac z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že v rozhodnom čase zasadala Rada komory opakovane v mesačných intervaloch. Žalovaná teda mala dostatočný priestor na to, aby Radu požiadala o odsúhlasenie predmetného výdavku. Postup Rady žalobcu, kedy došlo k predbežnému schváleniu objednania právnej pomoci Radou komory bol pritom zachovaný vo viacerých preukázaných prípadoch. To, že žalovaná nedodržala vnútorné predpisy v rámci objednania predmetnej analýzy, vyplýva aj z kontrolnej činnosti kontrolného výboru komory, zo zápisnice jeho zasadnutia zo dňa 9.2.2013, ako aj zo samotného stanoviska predsedníčky kontrolného výboru zo dňa 9.2.2013. 6. Poukázal aj na Hospodársky poriadok komory čl. 21 ods. 3 písm. c), podľa ktorého je prezident spoločne s viceprezidentom oprávnený schvaľovať výdavky iba do výšky 350,- Eur na deň, pokiaľ už neboli jednotlivo schválené Radou komory. Odcitoval tiež čl. 11 ods. 4 písm. t) Štatútu, podľa ktorého záväzný výklad vnútorných predpisov komory podáva Rada komory. Žalovaná pritom vo svojej pracovnej zmluve prehlásila, že sa oboznámila s obsahom právnych predpisov aj vnútorných predpisov komory, pričom za zároveň zaviazala dodržiavať poriadok a pracovnú disciplínu. Žalovaná teda musela poznať vnútorné predpisy komory a vedieť, že v zmysle citovaných ustanovení je to jedine Rada komory, ktorej prináleží podávať záväzný výklad vnútorných predpisov komory. Žalovaná sa teda v prvom rade mala obrátiť na Radu komory so žiadosťou o záväzný výklad vnútorných predpisov. Žalovaná nedisponovala žiadnymi pokynmi Rady komory, na základe ktorých by ju Rada poverila na zabezpečenie právneho rozboru. 7. V ďalšom súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky vzniku zodpovednosti zamestnanca za škodu v zmysle § 179 ods. 1 Zákonníka práce. Súd ustálil, že škodu predstavuje suma, o ktorú sa zmenšil majetok žalobkyne v dôsledku konania žalovanej, teda suma 2.862,- Eur, ktorá bola žalobcom uhradená advokátskej kancelárii dňa 22.2.2013. Zo znenia analýzy, podľa súdu prvej inštancie v skutku vyplýva, že jej predmet bol zameraný na zodpovedanie otázok týkajúcich sa vyslovenia ne/dôvery žalovanej zo strany Rady komory a zároveň zasadnutia Snemu komory. Protiprávne konanie zo strany žalovanej súd videl v podobe prekročenia jej právomoci pri objednaní namietanej právnej služby, keď došlo k porušeniu čl. 21 ods. 3 písm. c) Hospodárskeho poriadku komory, kedy žalovaná sama iniciovala výdavok, ktorý v podstatnej miere presiahol limit 350,- Eur, na čo nebola oprávnená. Súd mal za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. V dôsledku konania žalovanej, ktorým porušila vnútorné predpisy žalobcuk došlo k vzniku nákladov, ktoré žalobca musel aj napriek prekročeniu právomoci žalovanej a nerešpektovaniu vnútorných predpisov znášať v celom rozsahu, v dôsledku čoho došlo k zmenšeniu majetku žalobcu. Žalovaná pritom musela vedieť, že takýmto jej postupom môže spôsobiť vznik danej škody. Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná a v celom rozsahu jej vyhovel. 8. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania spolu vo výške 1.293,29 Eur, z toho 171,50 Eur na súdnom poplatku a 1.121,79 Eur na trovách právneho zastúpenia podľa špecifikácie podrobne rozpísanej v odôvodnení preskúmavaného rozsudku. 9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie prostredníctvom svojho advokáta podala v celom rozsahu odvolanie žalovaná, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd v súlade s § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietne a zároveň žalovanej prizná náhradu trov konania, alternatívne, aby odvolací súd v súlade s § 221 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podala z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) a že súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.). 10. V prvej časti odvolania žalovaná vyslovila nesúhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý žalovanej uložil platobnú povinnosť z titulu jej zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce. Poukázala na to, že súd pri rozhodovaní nerozlišoval medzi zodpovednosťou za škodu žalovanej ako zamestnanca žalobkyne a postavením, právomocami a kompetenciami žalovanej ako vtedajšej U. žalobkyne, pričom ignoroval, že postavenie žalovanej ako U. bolo upravené predovšetkým príslušnými ustanoveniami Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a tiež vnútornými predpismi žalobkyne, že uzatvorením pracovnej zmluvy medzi stranami došlo len k dodatočnej úprave ďalších práv a povinností žalovanej vo vzťahu k žalobcovi a nie o úpravu samotného výkonu funkcie prezidenta žalobcu, že výkon funkcie U. zo strany žalovanej v žiadnom prípade nebol výkonom závislej činnosti žalovanej pre žalobcu vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, nakoľko postavenie žalovanej bolo upravené osobitným právnym predpisom - Zákonom o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Podľa § 58 ods. 1 tohto zákona prezident komory je štatutárnym orgánom komory, pričom pri výkone svojej funkcie je viazaný rozhodnutím orgánov komory príslušných na rozhodovanie v danej veci. Za nepochybné odvolateľka uviedla, že funkcia U. komory nevzniká uzatvorením pracovného pomeru, ale zvolením U. komory Snemom komory. Na druhej strane zvolením U. komory nevzniká automaticky pracovnoprávny vzťah. Vznik pracovnoprávneho vzťahu medzi komorou a U. nezakladá absolútnu pôsobnosť Zákonníka práce pre práva a povinnosti vyplývajúce z výkonu funkcie U. komory. Zdôraznila, že zariaďovanie záležitostí žalobcu, teda práva a povinnosti súvisiace s výkonom funkcie U. komory a teda zastupovanie žalobcu, konanie za žalobcu navonok, rozhodovanie o opatreniach a vydávanie rozhodnutí medzi dvoma zasadnutiami prezídia a rady, ukladaním neodkladných úloh a podobne sa nesporne spravujú príslušnými ustanoveniami Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a internými predpismi žalobcu. Ďalej odvolateľka poukázala na ust. § 58 ods. 2 písm. a) Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti podľa ktorého platí, že U. komory zastupuje komoru a koná za komoru navonok. Súčasne podľa čl. 13 ods. 2 Štatútu žalobcu platí, že U. najmä a) zastupuje a koná za komoru navonok, e) rozhoduje o opatreniach a vydáva rozhodnutia v čase medzi dvoma zasadnutiami Prezídia a Rady, pričom je vtedy oprávnený ukladať jednotlivým členom komory neodkladné úlohy. V tejto súvislosti odvolateľka tiež poukázala na § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány), ako na § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Podľa odvolateľky je nepochybné, že postavenie žalovanej ako vtedajšej U. žalobkyne a zároveň konanie žalovanej ako U. je nevyhnutné posudzovať osobitne so zreteľom na práva a povinnosti U. upravené osobitným právnym predpisom a vnútornými predpismi. Zdôraznila, že uzatvorením pracovnej zmluvy o dodatočnú úpravu ďalších práv a povinností žalovanej vo vzťahu k žalobkyni, teda nie samotný výkon funkcie U. žalobkyne, a to predovšetkým o úpravu poskytovanie odmeny žalovanej za výkon funkcie, avšak výkon funkcie žalovanou nebol v žiadnom prípade výkonom závislej práce žalovanej pre žalobcu vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, nakoľko postavenie žalovanej ako U. bolo upravené osobitným právnym predpisom. Žalovaná teda pri zabezpečovaní vypracovania právnej analýzy advokátskou kanceláriou vystupovala a konala ako štatutárny orgán žalobcu v rámci zákonom priznaných kompetencií, teda nie ako zamestnanec žalobcu, pričom ani v prípade, že by uvedeným konaním skutočne došlo k naplneniu všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, žalovaná by za vzniknutú škodu nezodpovedala v rámci pracovnoprávnej zodpovednosti ako zamestnanec žalobkyne. Z vyššie uvedených dôvodov má žalovaná za to, že predmetný rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je dôvodom na jeho zmenu, resp. zrušenie. 11. V ďalšom odvolateľka vyslovila svoj názor na splnenie zákonných podmienok vzniku zodpovednosti zamestnanca za škodu, pričom poukázala na znenie § 179 ods. 1 Zákonníka práce. V tejto súvislosti uviedla, že žalovaná bola štatutárnym orgánom žalobcu a pri výkone funkcie bola viazaná rozhodnutím orgánov žalobcu príslušných na rozhodovanie v danej veci, že bola oprávnená zastupovať žalobcu a konať za neho navonok, že zo žiadneho ustanovenia Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ani žiadneho vnútorného predpisu žalobcu nevyplýva žiadne obmedzenie konania U. žalobkyne ako štatutárneho orgánu a ani žiadne obmedzenie zastupovania, resp. konania U. za žalobcu, a ani nie je upravené právo rady žalobcu „vopred schvaľovať“ resp. „vopred odsúhlasovať“ zastupovanie, resp. konanie U. za žalobcu. Keďže Zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti výslovne neupravuje možnosť obmedzenia zákonných kompetencií žalovanej ako U. a zároveň neobsahuje zmocňujúce ustanovenie, ktoré by oprávňovalo žalobcu, aby vnútornými predpismi obmedzila kompetencie U., odvolateľka zastáva názor, že kompetencie U. žalobcu, ktoré sú výslovne upravené zákonom, nemožno obmedziť, meniť vnútornými predpismi žalobcu, resp. rozhodnutiami jeho orgánov. Objednanie právneho rozboru žalovanou bolo pritom vyvolané jej odôvodnenou obavou z pripravovaného nezákonného postupu žalobcu. Žalovanej bolo zrejmé, že pripravovaná voľba prezidenta ešte počas riadneho plynutia funkčného obdobia pôvodného nebola právne perfektná, bola v rozpore s právnymi predpismi a internými predpismi žalobcu, že prípadní delegáti zvolení na valných zhromaždeniach regionálnych komôr by nemali mandát na voľbu orgánov žalobcu a že by nebolo možné dodržať predpísané postupy a lehoty pri navrhovaní/oznamovaní kandidátov na kandidátne listiny do orgánov žalobcu. Voľbu nových orgánov žalobcu by teda bolo možné úspešne spochybniť, keďže postup nebol v súlade s normami. Zdôraznila, že neustále a opakovane upozorňovala žalobcu na tieto skutočnosti, avšak upozornenia zostali bez akejkoľvek odozvy. Poukázala na samotné konanie žalobcu, ktorý v danom prípade po upozornení žalovanej napokon zmenil svoj zámer a upustil od konania v rozpore s normami. Žalovaná svojím konaním, ktoré nielenže nebolo protiprávnym, tak zabránila protiprávnemu, resp. nezákonnému postupu, ktorý mala v úmysle uskutočniť žalobkyňa, odvracala priamo hroziace nebezpečenstvo a škodu, ktorú sama nevyvolala, postupovala pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme žalobkyne, upozorňovala žalobkyňu na hrozbu vzniku škody a následne uskutočnila neodkladne potrebné úkony na odvrátenie škody hroziacej žalobcovi. Podľa odvolateľky súd prevej inštancie ignoroval, že Hospodársky poriadok žalobcu ustanovil limit výdavkov schválených prezidentom vo výške 350,- Eur na deň, pričom predmetnou faktúrou na sumu 2.862,- Eur boli vyfakturované právne služby, ktoré boli poskytnuté v období 12 dní. V danom prípade teda nedošlo k prekročeniu denného limitu výdavkov a nemohlo dôjsť ani k protiprávnemu konaniu žalovanej. Zistenie súdu prvej inštancie, že služby externých právnikov mali byť vždy vopred najprv odsúhlasené Radou komory označila za absolútne nepravdivé, účelové a zavádzajúce s tým, že poukázala na to, že T.. U. ako fyzická osoba - advokát poskytoval právne služby žalobcovi už od roku 2005. 12. Pokiaľ ide o naplnenie ďalšieho predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu a to samotný vznik škody, žalovaná poukázala na to, že skutočná škoda by žalobcovi vznikla v prípade, ak by žalovaná objednala právny rozbor a žalobca by postupoval tak, ako zamýšľal, teda uskutočnil odvolanie a voľbu nového prezidenta žalobkyne na jednom sneme, hoci by bola v rozpore s vnútorným predpismi žalobcu. Žalobca ale zmenil svoj zámer a postupoval v zmysle vyššie uvedených právnych analýz. Odvolateľka vyslovila svoj nesúhlas s tvrdením žalobcu, že za daný predmet právnej analýzy slúžil na obranu žalovanej proti jej odvolaniu z funkcie U., pričom analýza mala byť pre žalobcu prakticky nepoužiteľná a to s poukazom na to, že žalovaná sa sama vzdala funkcie U. a to ešte pred samotným odvolávaním. Zdôraznila, že predmetom právnej analýzy bol rozbor vzájomných kompetencií jednotlivých orgánov žalobcu a ďalších súvisiacich otázok vzhľadom na zamýšľaný postup Rady žalobcu, ktorý bol nesporne v rozpore s relevantnými právnymi predpismi. Predmetná právna analýza bola doručená všetkým regionálnym prezidentom všetkých regionálnych komôr žalobcu. 13. Vzhľadom na vyššie zhrnutú argumentáciu žalovaná vyslovila názor, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je dôvodom na jeho zmenu alebo zrušenie. 14. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovanej predložil prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania na trovách právneho zastúpenia vo vyčíslenej sume 119,79 Eur. Žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s námietkami žalovanej v podanom odvolaní, má za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, na vec použil správne ustanovenie právneho predpisu a vec správne právne posúdil, pričom s jeho závermi sa žalobkyňa v celom rozsahu stotožňuje. 15. K námietkam žalovanej ohľadne použitia pracovnoprávnej úpravy na jej zodpovednosť za škodu poukázal na § 55 ods. 2 písm. e) zák. č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, v zmysle ktorého do pôsobnosti Snemu komory patrí rozhodovanie aj o tom, ktoré z funkcií sa budú vykonávať na základe pracovnoprávneho vzťahu s komorou, pričom Snem komory v čl. 8 ods. 5 Štatútu určil, že funkcia U. komory sa bude vykonávať na základe pracovnoprávneho vzťahu. Súdu bola pritom predložená pracovná zmluva uzavretá medzi stranami zo dňa 16.10.2006, ktorá potvrdzuje pracovnoprávny charakter vzťahu komory so žalovanou v rámci výkonu jej funkcie. Z § 45 ods. 3 citovaného zákona činnosť komory sa považuje za činnosť vo verejnom záujme a podľa § 2 ods. 1 zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme sa za zamestnanca považuje fyzická osoba, ktorá je v pracovnoprávnom vzťahu k zamestnávateľovi vykonávajúcemu činnosť vo verejnom záujme pri výkone práce vo verejnom záujme, ako aj štatutárny orgán, ktorý je v pracovnoprávnom vzťahu k zamestnávateľovi. Podľa § 1 ods. 4 zák. č. 552/2003 Z.z. sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vzťahuje Zákonník práce. Z toho jasne vyplýva, že medzi žalobcom a žalovanou bol v súlade s citovanými normami založený pracovnoprávny vzťah, z ktorého žalovanej vyplýva pracovnoprávna zodpovednosť. Žalobca je preto toho názoru, že súd prvej inštancie v danej veci aplikoval správnu právnu normu a vec správne právne posúdil. Naviac dodal, že žalovaná by sa zodpovednosti za spôsobenú škodu nezbavila, ani keby nedošlo k vzniku pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami, pretože by niesla zodpovednosť za škodu podľa Občianskeho zákonníka. 16. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s námietkami žalovanej týkajúcimi sa otázok naplnenia zákonných podmienok zodpovednosti žalovanej za škodu. Zdôraznila, že Rada komory ako jediný orgán mala právomoc podávať záväzný výklad vnútorných predpisov komory a v rozhodnom čase nijakým spôsobom nevyzvala žalovanú na zabezpečenie právnej analýzy, ani žalovaná sa na Radu komory neobrátila so žiadosťou o vypracovanie právnej analýzy a to napriek tomu, že rada sa v rozhodnom období zišla trikrát. Za nepravdivé označil tvrdenie odvolateľky, že zo žiadnej právnej normy nevyplýva obmedzenie konania U. žalobcu ako štatutárneho orgánu. Poukázal pritom na čl. 21 ods. 3 písm. c) Hospodárskeho poriadku komoryk podľa ktorého prezident komory spoločne s viceprezidentom schvaľuje výdavky do výšky 350,- Eur na deň. Žalovaná pritom objednaním právnej analýzy v hodnote 2.862,- Eur výrazne prekročila uvedený limit. Z výpovede svedkyne v konaní pritom vyplynulo, že žalovaná nedisponovala ani žiadnym súhlasom vtedajšej viceprezidentky. Postupom žalovanej teda jednoznačne došlo k porušeniu vnútorných predpisov komory. Žalobca pritom odmieta rozúčtovanie predmetného výdavku na dni od objednania predmetnej analýzy po jej odovzdanie, keďže sa jednalo o výdavok ako celok, ktorý bol objednaný jednou objednávkou, týkal sa vypracovania jednej právnej analýzy, jednej právnej služby a bol vyfakturovaný v jednej faktúre. Nejednalo sa tak o čiastkové denné výdavky, ale o jeden výdavok v uvedenej hodnote. 17. K námietkam žalovanej týkajúcich sa údajnej snahy zabrániť nezákonnému postupu komory žalobkyňa uviedla, že v rámci zasadnutia Rady komory v rozhodnom období nedošlo k stanoveniu konkrétneho dátumu vyhlásenia volieb prezidenta. Akékoľvek špekulácie žalovanej ohľadne záväzných termínov považuje za účelové. Žalovaná mala dostatočný časový priestor na predloženie návrhu na prípadné riešenie výkladu vnútorných predpisov prostredníctvom externej právnej kancelárie Rade komory. Zo znenia danej právnej analýzy pritom vyplynulo, že táto sa netýkala zastupovania komory navonok, ako ani úloh a kompetencií prezidenta, ale predovšetkým právneho posúdenia v spojitosti s vyslovením ne/dôvery prezidentke a s prípadným jej odvolávaním. 18. K námietke žalovanej ohľadne odsúhlasovania výdavkov komory týkajúcich sa poskytovania právnych služieb žalobkyňa uviedla, že tieto považuje za nepravdivé, účelové a zavádzajúce a nestotožňuje sa s nimi. Poukázala na celý raz uznesení Rady komory, ktoré boli žalobcom súdu predložené a ktorými bola preukázaná prax komory týkajúca sa odsúhlasovania výdavkov komory za poskytovanie právnych služieb. Poukázala tiež na to, že v danom prípade sa jednalo o mimoriadne vysoký výdavok, keďže odkedy komora uzavrela poistenie právnej ochrany, použila právne služby za sedem rokov spolu vo výške 1.900,- Eur, čo tiež vyvracia účelové tvrdenie žalovanej, že by jej postup mal byť štandardným v zmysle chodu komory. Návrhy na výsluch menovaného advokáta ako svedka a opätovný výsluch žalovanej označil žalobca za nedôvodný. 19. V závere žalobca poukázal na to, že predmetná právna analýza bola pre neho prakticky nepoužiteľná, nakoľko predmet slúžil najmä na obranu žalovanej v súvislosti s vyslovením jej ne/dôvery a s jej odvolávaním. Na základe uvedeného považoval žalobca odvolanie žalovanej za nedôvodné. V závere si vyčíslil trovy odvolacieho konania a požiadal, aby bol o mieste a čase vyhlásenia rozsudku informovaný elektronicky. 20. Vyjadrenie k odvolaniu bolo žalovanej prostredníctvom právneho zastúpenia doručené, replika a logicky ani potom duplika podané neboli. 21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP účinného v čase podania odvolania, akt. § 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, akt.§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP aj § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ podľa obsahu použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP, korešpondujúci s § 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 212 ods. 1 OSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), pričom žalobca bol na jeho žiadosť o mieste a čase informovaný elektronicky (§ 219 ods. 3 veta druhá CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP. 22. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, keď prvostupňový súd vykonal dokazovanie a v potrebnom navrhnutom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým záverom; a pretože odvolací súd zdieľa i právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalovanej nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal o záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. 23. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie sa žiada dodať už iba nasledovné: 24. Ako prvé žalovaná v podanom odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď na jej zodpovednosť na náhradu škody aplikoval ustanovenia Zákonníka práce, v podstate tvrdiac, že žalovaná ako U., teda štatutárny orgán žalobcu pri zabezpečení vypracovania danej právnej analýzy advokátskou kanceláriou konala v rámci kompetencií priznaných štatutárnemu orgánu a nie ako zamestnanec žalobcu. Tento názor odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nezdieľa. V konaní bolo preukázaným a nesporným, že žalovanú do funkcie U. komory zvolil snem, možno súhlasiť s tvrdením žalovanej, že zvolením U. nevzniká automaticky pracovnoprávny vzťah, avšak bolo nesporne preukázaným, že medzi stranami bola tiež dňa 16.10.2006 uzavretá pracovná zmluva na pozíciu žalovanej ako U. žalobcu. Snem komory ako najvyšší orgán žalobcu v čl. 8 ods. 5 Štatútu komory výslovne určil, že funkcia U. komory sa bude vykonávať na základe pracovnoprávneho vzťahu s komorou. Toto postavenie korešponduje aj so všeobecnou právnou úpravou, keď Zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti č. 578/2004 Z.z. v § 55 ods. 2 písm. e) zakotvuje, že do pôsobnosti Snemu komory patrí rozhodovanie o tom, ktoré z funkcií sa budú vykonávať na základe pracovnoprávneho vzťahu s komorou a § 49 ods. 3 citovaného zákona ustanovuje, že činnosť komory sa považuje za činnosť vo verejnom záujme. V zmysle§ 2 ods. 1 zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, sa za zamestnanca považuje fyzická osoba, ktorá je v pracovnoprávnom vzťahu k zamestnávateľovi vykonávajúcemu činnosť vo verejnom záujme pri výkone práce vo verejnom záujme, ako aj štatutárny orgán, ktorý je v pracovnoprávnom vzťahu k zamestnávateľovi. V zmysle § 1 ods. 4 ostatne citovaného zákona sa potom na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, čo na daný prípad nedopadá. Z vyššie uvedeného vyplýva, a súd prvej inštancie správne uzavrel, že medzi stranami sporu v rozhodnom období existoval platný pracovnoprávny vzťah a ich vzájomné vzťahy, prípadne zodpovednosť za škodu, bolo potom potrebné posudzovať podľa Zákonníka práce, ako to správne urobil aj súd prvej inštancie. Žalovaná teda bola štatutárnym orgánom žalobcu v pracovnoprávnom vzťahu. Nie je teda možné oddeľovať výkon funkcie U. žalobcu žalovanou, ako výkon funkcie štatutára, ktorý sa nemá spravovať ustanoveniami Zákonníka práce a vedľa toho jej činnosťou podľa Zákonníka práce. Vyššie uvedené závery nič nemenia na tom, že žalovaná ako U. žalobcu v rozhodnom období bola jeho štatutárnym orgánom so všetkými oprávneniami štatutára v zmysle čl. 13 ods. 2 Štatútu žalobcu, ale aj § 58 ods. 2 písm. a) Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, teda i s oprávneným zastupovať a konať za komoru navonok i s oprávnením rozhodovať vo vymedzenom rozsahu. Ako štatutárny orgán ale žalovaná pozíciu U. zároveň nevyhnutne vykonávala v pracovnoprávnom vzťahu a preto sa na vzťah strán sporu, okrem už citovaných osobitných noriem a interných predpisov žalobcu, vzťahoval i Zákonník práce. To, že žalovaná pri napádanom konaní (pri zadaní vypracovania právnej analýzy advokátskou kanceláriou) vystupovala a konala ako štatutárny orgán žalobcu, zároveň nijako nevylučuje, že konala v rámci pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami. To, že žalovaná konala ako štatutár, nijako nevylučuje, že zároveň konala ako zamestnanec v rámci pracovnoprávneho vzťahu. Preto pokiaľ došlo k naplneniu predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu, zodpovedá za ňu podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce. Jej konanie teda nie je možné posudzovať osobitne ako konanie U. a osobitne ako konanie zamestnanca. Z uvedených dôvodov preto v danom smere nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie. 25. Odvolací súd je tiež toho názoru, že súd prvej inštancie dospel k správnym záverom i v časti preskúmavaného rozsudku, v ktorej uzavrel, že v danom prípade došlo k naplneniu všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za predmetnú škodu, s poukazom na aplikované ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce. Ako to správne a podrobne rozobral súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku, žalovaná porušila právnu povinnosť v podstate dvomi spôsobmi a to tým, že v rozpore s čl. 11 ods. 4 písm. t) Štatútu žalobcu (podľa ktorého záväzný výklad vnútorných predpisov komory podáva Rada komory) bez toho, aby predtým o takýto výklad Radu komory požiadala, hoci tak v rozhodnom období urobiť bezpochyby mohla, keďže ako bolo v spore preukázané, rada sa v rozhodnom období zišla trikrát, aj bez toho, aby jej Rada komory odporúčala výklad žiadať inde, požiadala o výklad vnútorných predpisov komory advokátsku kanceláriu. Právnu povinnosť porušila ale najmä nerešpektovaním čl. 21 ods. 3 písm. c) Hospodárskeho poriadku komory, podľa ktorého prezident spoločne s viceprezidentom je oprávnený schvaľovať výdavky iba do výšky 350,- Eur na deň, pokiaľ už neboli jednotlivo schválené Radou komory. V danom prípade pritom výdavok žalobcu za objednanú právnu analýzu predstavoval 2.862,- Eur, teda sumu niekoľkonásobne prekračujúcu uvedený denný limit. Naviac v konaní bolo preukázané, že žalovaná ako U. pri schválení tohto výdavku konala samostatne, nekonala spoločne s viceprezidentkou. Vyššie uvedeným postupom žalovaná jednoznačne porušila svoje právne povinnosti. To, že žalovaná ako štatutárny orgán žalobkyne bola oprávnená zastupovať žalobkyňu a konať za ňu navonok, automaticky neznamená, že tak mohla robiť bez obmedzenia, keďže bola oprávnená dodržiavať nielen zákony, ale aj interné normy žalobcu. Kompetencie prezidenta žalobkyne nemožno internými predpismi upraviť v rozpore so zákonom, avšak internými normami ich bezpochyby možno špecifikovať aj obmedziť, pričom toto obmedzenie nesmie byť v rozpore s taxatívnymi ustanoveniami zákona. K tomuto v danom prípade nedošlo. Tvrdenie odvolateľky, že kompetencie prezidenta žalobcu, ktoré sú upravené zákonom, nemožno obmedziť/meniť vnútornými predpismi, teda neplatí absolútne. Obmedzenie kompetencií prezidenta žalobcu výslovným vymedzením pôsobnosti v niektorých veciach Rade komory, prípade stanovením limitu schvaľovania výdavkov, nemožno považovať za obmedzenie právomoci štatutárneho orgánu v rozpore so zákonom. Motivácia, prípadne deklarovaný dobrý úmysel, prípadne sledovaný cieľ žalovanej pri zadávaní predmetnej právnej služby, vo vzťahu k porušeniu uvedených právnych noriem je úplne bez významu, irelevantný. S poukazom na vyššie uvedené konanie žalovanej bolo protiprávne, keďže konala v rozpore so svojimi právnymi povinnosťami zakotvenými vo všeobecných i interných právnych normách, ako na ne bolo poukázané vyššie. Preto je tiež nerozhodné, či konečné výsledky jej konania boli pre žalobcu pozitívne, ako to tvrdí žalovaná, čo ale žalobca spochybňuje a neuznáva. S poukazom na vyššie uvedené je tiež nerozhodné, či predmet zadanej právnej analýzy slúžil potrebám žalobcu, či žalovanej. 26. Je neprijateľná nelogická konštrukcia odvolateľky, že pokiaľ Hospodárky poriadok stanovuje limit výdavkov schválených prezidentom komory vo výške 350,- Eur na deň a dotknutá faktúra na sumu 2.862,- Eur predstavuje právne služby vyfakturované za obdobie 12 dní, nedošlo k prekročeniu denného limitu, teda k porušeniu internej normy. Ako na to správne poukázal žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu, žalovanou bola jednorazovo objednaná jedna právna analýza - právna služba, ktorá bola vyfakturovaná v jednej faktúre a uhradená žalobcom v jeden deň, preto nemôže dôjsť k rozpočítavaniu fakturovanej sumy na jednotlivé dni trvajúce od objednania do poskytnutia právnej služby. Pri použití argumentácie žalovanej ad absurdum by potom platilo, že U. žalobcu by bol oprávnený schváliť výdavky mnohonásobne prekračujúce daný denný limit, ak by čas od objednania do úhrady trval dostatočne dlho, aby limit výdavkov na jeden deň neprekročil sumu 350,- Eur; čo je neprijateľné, nelogické, takýto cieľ daný limit určite nesledoval. Cieľom daného ustanovenia Hospodárskeho poriadku komory nesporne bolo, aby prezident spoločne s viceprezidentom mohli manipulovať s výdavkami potrebnými na bežný chod komory, pričom odsúhlasovanie vyšších výdavkov má v kompetencii - podlieha schváleniu iného kolektívneho orgánu. 27. S poukazom na vyššie uvedené, prvostupňový súd správne uzavrel, že všetky vyššie vymenované predpoklady vzniku zodpovednosti za danú škodu žalovanou v zmysle citovaných noriem splnené boli a preto bolo dôvodným žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovieť. Odvolací súd potom po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov žalovanej, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane závislého, odvolacími dôvodmi osobitne ani nenapadnutého výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 470 ods. 2 veta prvá CSP), ako vo výroku vecne správny s použitím § 387 ods. 1 O.s.p. potvrdil. 28. S použitím § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania tak, že žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal jeho náhradu voči neúspešnej žalovanej. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).