Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/765/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213220105 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2213220105.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený advokátskou kanceláriou: JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, proti žalovanému: B. B., nar. XX.XX.XXXX, Y. XXX/X, B. Q., o zaplatenie 2.126,65 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11C 281/2013-30 zo dňa 24.02.2014 v zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . II. Žalovaný m á voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie odporcovi (žalovanému) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (žalobcovi) sumu 851,35 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 851,35 eur od 20.03.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol a odporcovi (žalovanému) súd náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 2 ods. 3, § 3 ods. 1, 37 ods. 1, 39, 544 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), i), § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 586/2008 Z.z., § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a vecne tým, že po preskúmaní zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej dňa 22.09.2010 súd zistil, že žalovaný v konaní vystupuje ako občan - fyzická osoba, je spotrebiteľom, teda osobou, ktorá nekoná za účelom podnikania. Žalobca je veriteľom, osobou, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, Vzhľadom na to, že zmluva o revolvingovom úvere bola uzatvorená dňa 22.09.2010, súd použil na jej posúdenie ust. Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. a zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nie je možné v plnom rozsahu vyhovieť, t.j. je možné mu vyhovieť len čiastočne. V zmluve o revolvingovom úvere bol dohodnutý úverový limit vo výške 1.020,00 eur, 42 mesačných splátok po 54,65 eur (mesačná splátka je vrátane úrokov). Celková čiastka, ktorú sa odporca zaviazal vrátiť bola 2.295,30 eur. Poskytnutá čiastka revolvingu bola 537,76 eur. Z návrhu vyplýva, že žalovanému bola vyplatená čiastka vo výške 1.020,00 eur a žalovaný splatil sumu 168,65 eur. Po preskúmaní zmluvy o revolvingovom úvere súd dospel k záveru, že predmetná zmluva tak ako je koncipovaná je nepresná, nedostatočne určitá a pre spotrebiteľa je nezrozumiteľná. Nie je jednoznačné, v akej výške boli poskytnuté finančné prostriedky, pri RPMN vo výške 65,79 % a ročnej úrokovej sadzbe 70,01 % je jednoznačný úžernícky úmysel veriteľa. Z internetovej stránky Národnej banky Slovenskej republiky bolo zistené, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou od 1 roka do 5 rokov pri úveroch poskytovaných bankami činil úrok v septembri 2010 15,47 % p.a. a RPMN 15,72 %, z čoho je zrejmé, že úrok dohodnutý medzi účastníkmi v danom prípade bol viac ako štvornásobne vyšší, pritom dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav ide vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Zmluva o revolvingovom úvere navyše neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti. V zmluve absentuje údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 22.09.2010 sa síce uvádza konkrétny dátum splatnosti poslednej splátky úveru, avšak z článku 2 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere je zrejmé, že postup pri uzatváraní úveru je taký, že vyplnenú a podpísanú žiadosť o poskytnutie úveru, ktorá je zároveň návrhom na uzatvorenie zmluvy, predkladá dlžník (v súdnom konaní v postavení odporcu) veriteľovi (v súdnom konaní v postavení navrhovateľa) na jej posúdenie a následne na jej podpísanie. Podpisom veriteľa dochádza k uzavretiu zmluvy. Až následne je veriteľ povinný odoslať dlžníkovi Oznámenie veriteľa o schválení úveru a jeden rovnopis zmluvy o revolvingovom úvere. V danom prípade je zo zmluvy zrejmé, že odporca svoju žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru podpísal dňa 08.09.2010, pričom táto bola akceptovaná až dňa 22.09.2010, kedy bolo zároveň vyhotovené aj Oznámenie veriteľa o schválení úveru. V ňom sa uvádza konkrétny dátum splatnosti poslednej splátky, avšak navrhovateľ nepreukázal, že toto oznámenie bolo skutočne odporcovi aj odoslané. Navyše zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia výslovne stanovuje, že tento údaj má byť súčasťou zmluvy a nie iného dokladu zasielaného dlžníkovi až následne po uzatvorení zmluvy. Okrem toho zmluva ďalej neobsahuje ani výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Tieto údaje nie sú uvedené ani v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, z čoho potom jednoznačne vyplýva, že žalobca v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. nemôže od odporcu požadovať úroky a poplatky, nakoľko poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca sa voči žalovanému domáha aj zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 0,065 % denne ako aj zákonného úroku z omeškania vo výške 3,275 % ročne a to tak, že pokiaľ úrok z omeškania a zmluvná pokuta za omeškanie odporcu so splácaním úveru spolu dosiahnu sumu poskytnutého úveru 1.020,00 eur, odo dňa nasledujúceho po dosiahnutí tejto sumy uplatňuje len 9,00 % ročný úrok z omeškania zo sumy 2.126,65 eur do zaplatenia. Tieto svoje nároky navrhovateľ opiera o článok 14 zmluvných dojednaní. V ňom sa v ods. 14.1 uvádza nasledovné: „V prípade omeškania dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) s úhradou splátky úveru alebo jej časti je dlžník (spoludlžník 1, spoludlžník 2) povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,065 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 23,725% p.a.). Ak sa z dôvodu omeškania dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) s úhradou splátky úveru o viac ako tri mesiace stali podľa článku 13 ods. 13.1 písm. a) tejto zmluvy o RÚ okamžite splatnými všetky záväzky dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) podľa tejto zmluvy, je dlžník (spoludlžník 1, spoludlžník 2) povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,065 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 23,725 % p.a.)“. Zároveň podľa ods. 14.2 zmluvných dojednaní je okrem zmluvnej pokuty podľa článku 14 ods. 14.1 dlžník povinný zaplatiť veriteľovi aj úrok z omeškania určený podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške stanovenej nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. Súd v súvislosti so zmluvnou pokutou konštatuje, že samotné umiestnenie dojednaní o zmluvnej pokute do zmluvných dojednaní považuje súd za dostatočné, nakoľko v bode 13 Zmluvy o revolvingovom úvere sa uvádza, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú zmluvné dojednania. Zmluvné podmienky sú však písané veľmi drobným, voľným okom takmer nečitateľným písmom. Dojednanie o zmluvnej pokute je zaradené medzi podstatne menej dôležité a menej významné podmienky, čo môže u spotrebiteľa vyvolať mylný dojem o nedôležitosti dojednaní o zmluvnej pokute. Navyše, zmluvné dojednania sú tzv. typovými dojednaniami, ktorých obsah určuje výlučne navrhovateľ a odporca ako spotrebiteľ, ak chce úver získať, nemá možnosť tieto dojednania meniť, musí ich akceptovať tak, ako ich pripravil navrhovateľ. Súd sa zároveň zaoberal aj otázkou, či možno považovať za prijateľné (a právne obhájiteľné), aby sa titulom porušenia tej istej povinnosti dostalo veriteľovi od dlžníka viacerých plnení, ktoré by už v súčte nielenže ťažko bolo považovať za primerané, ale u ktorých by navyše názor o možnosti kumulácie takýchto plnení bol praktickým umožnením obchádzania zákona. Žalobca požaduje od žalovaného za omeškanie s úhradou splátky úveru alebo jej časti zmluvnú pokutu ako aj zákonné úroky z omeškania. S omeškaním dlžníka splniť včas peňažný záväzok tuzemský právny poriadok spája sankciu v podobe úrokov z omeškania s maximálnou dovolenou výškou (sadzbou) a dojednanie zmluvnej pokuty za porušenie rovnakej povinnosti je už pokusom obísť takúto celkom kategorickú (kogentnú) úpravu. Na základe uvedeného považuje súd dojednania o zmluvnej pokute za dojednania absolútne neplatné, nakoľko pripočítaním zmluvnej pokuty k najvyšším dovoleným úrokom z omeškania už dochádza k prekročeniu právom tolerovanej hranice. Na základe uvedeného tak súd uzatvára, že má za ustálené, že žalobca poskytol žalovanému sumu 1.020,00 eur, z čoho žalovaný žalobcovi vrátil sumu 168,65 eur. Poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko v zmluve o revolvingovom úvere absentujú náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Dojednania o zmluvnej pokute súd vyhodnotil ako absolútne neplatné. Na základe uvedeného je teda návrh žalobcu dôvodný len čo do sumy 851,35 eur (1.020,00 eur - 168,65 eur). Súd zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády SR č. 586/2008 Z.z. vo výške 9 % a to od 20.03.2011, odkedy bol žalovaný podľa žalobcu povinný uhradiť doposiaľ neuhradené splátky úveru. V ostatnej časti súd návrh žalobcu z horeuvedených dôvodov ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., teda podľa pomeru úspešnosti vo veci samej, žalobca mal vo veci úspech v časti 40,03 % a žalovaný v časti 59,97 %, teda žalovaného čistý úspech predstavoval 19,94 %, nakoľko však žalovanému preukázateľne žiadne trovy nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal. 3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne a to výlučne v rozsahu druhého a tretieho výroku, ktorým súd návrh zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal a domáhal sa, aby v tejto časti rozsudok zmenil a žalovaného zaviazal na zaplatenie žalovaných nárokov, na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia alternatívne, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania a to za zaplatený súdny poplatok za odvolanie ako aj náhradu trov právneho zastúpenia. Dôvodil tým, že zo zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva dostatočne určitá čiastka poskytnutého úveru vo výške 1.020,- eur, pritom žalovaný uzavrel dohodu o poskytnutí služby, ktorá je uvedená pod bodmi článku 8.1 až 8.6 zmluvy o revolvingovom úvere, pričom sa jedná o osobitnú dohodu vzájomne nezávislú so zmluvou o revolvingovom úvere. Za túto dohodu sa zaviazal zaplatiť sumu 215,75 eur, ktorá bola v zmysle bodu 8.4 splatná okamihom uzavretia zmluvy. Dlžník a veriteľ sa dohodli, že táto suma bude uhradená započítaním do sumy poskytnutého úveru. Táto suma bola od pôvodnej sumy 1.020,- eur odpočítaná a žalovanému bola dňa 22.09.2010 pripísaná na účet suma úveru vo výške 873,08 eur. V tejto súvislosti odvolateľ dôvodí, že súd sa s obsahom zmluvy a jednotlivých ustanovení a s predloženým listinným dôkazom dostatočne neoboznámil. Súd poukázal na úžernícky úmysel žalobcu vzhľadom na hodnotu RPMN vo výške 65,79% ako aj na hodnotu úrokovej sadzby vo výške 70,01%, pričom odkázal na porovnanie s údajmi zverejnenými na internetovej stránke Národnej banky Slovenska, kde pre podobné typy úverov poskytovaných bankami bol v októbri 2010 úrok vo výške 15,47% a RPMN 15,72%. Odvolateľ dôvodil ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ako aj § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a odvolateľ namieta spôsob skutkových zistení, ktoré považuje za nedostatočné. Čo sa týka posúdenia primeranosti odplaty je podľa odvolateľa potrebné čerpať zo súhrnných informácii o údajoch o novo poskytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi, ktoré zverejňuje Ministerstvo financií na svojej internetovej stránke a pre predmetné obdobie uzavretia zmluvy 01.10.2010 bola podľa týchto údajov priemerná hodnota odplaty za druh poskytnutého spotrebiteľského úveru vo výške 42,46%. Údaje súdu o výške RPMN sú neaplikovateľné pre tento typ úveru, pretože sa jedná o spotrebiteľský úver poskytnutý iným subjektom ako bankou a výška RPMN, ktorá bola uvedená v zmluve o revolvingovom úvere podstatne neprevyšuje hodnotu RPMN zverejnenú Ministerstvom financií SR. Súd ďalej poukázal na skutočnosť, že zmluva neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti t.j. údaj o termíne konečnej splatnosti a údaj o dobe trvania zmluvy. Rovnako sa súd nestotožnil s tým, že povinné údaje boli uvedené len v oznámení veriteľa o schválení úveru vo forme osobitnej listiny a nie v samotnej zmluve. Odvolateľ poukázal na § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k uzavretiu zmluvy a zmluva musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zmluva obsahuje položky ako splatnosť úveru, ktorá obsahuje údaj a to počet splátok a deň splatnosti splátky v mesiaci. Z uvedeného vyplýva, že doba trvania zmluvy je ohraničená riadnym splácaním splátok t.j. dobu troch rokov. Pokiaľ súd prvej inštancie mal na mysli, že zmluva mala obsahovať presný deň ukončenia trvania zmluvy tak podľa názoru odvoleteľa je takýto výklad značne zužujúci a formalistický, pretože zmluva o revolvingovom úvere je ohraničená právnou skutočnosťou a to zaplatením poslednej splátky. Odvolateľ nesúhlasí so záverom súdu, že zákon výslovne vyžaduje, aby povinnej náležitosti boli súčasťou len jednej listiny. Zákon totiž nevylučuje, aby zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru bola bez príloh a len v jednom celku a tiež nevylučuje, aby zmluva obsahovala prílohy, ktoré sú jej súčasťou. Podľa bodu č. 7 zmluvných dojednaní súčasťou zmluvy sú aj tieto prílohy a okrem iných aj oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Odvolateľ argumentoval aj § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako aj na judikatúru MS SR - Cpj 33/01. Pokiaľ ide o záver, že zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, žalobca opätovne poukazuje na bod 6 zmluvy, pričom zmluva obsahuje aj výšku splátky, termín jej splatnosti ako aj ich počet. Zo zmluvy vyplýva, že vo výške splátky okrem časti istiny je zahrnutá aj časť úroku, ktorý je splácaný uhrádzaním jednotlivých splátok a zmluva obsahuje položku s názvom „celková čiastka ktorú musí dlžník zaplatiť“ ktorá je súčinom hodnôt počtu splátok a jej výšky. Zákon vôbec nevyžaduje, aby bolo v zmluve uvedené aj poradie splátok, na základe ktorého sa budú priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatom. Odvolateľ nesúhlasí ani s tvrdeniami súdu ohľadom problematiky zmluvnej pokuty. Podľa názoru odvolateľa nie je možné zmluvu, ktorá obsahuje jednotlivé svoje časti deliť na podstatne dôležité a nedôležité ako urobil súd prvej inštancie. Zároveň odvolateľ nesúhlasí ani s tvrdeniami súdu ohľadom tej skutočnosti, že ak si žalobca uplatňuje viaceré plnenia od žalovaného tzn. úroky z omeškania a zmluvnú pokutu za porušenie tej istej zmluvnej povinnosti, nie je možné považovať podľa odvolateľ za obchádzanie zákona ak si žalobca uplatňuje súčasne oba nároky a to jednak z Občianskeho zákonníka a súčasne zo zmluvy. Žiadne ustanovenie právneho predpisu nevylučuje, aby došlo k súbežnému uplatňovaniu zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania. V tejto súvislosti odvolateľ argumentoval § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré hovoria o sankciách za omeškanie spotrebiteľov so splácaním peňažných prostriedkov pričom za sankcie sa podľa § 3a ods. 2 považujú úroky z omeškania zmluvnej pokuty a akýkoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Napadnuté rozhodnutie je v napadnutej časti rozpore s právnym poriadkom. Ako odvolacie dôvody uviedol § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p. 4. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadril. 5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal obe napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. 7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol výrok o zamietnutí návrhu vo zvyšku a závislý výrok o náhrade trov konania. 8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i v prevažnej miere správne právne posúdil. 9. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom. Pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v prevažnom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť, pretože súd prvého stupňa sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre túto časť rozhodnutia a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v prevažnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné: 10. Žalobca a žalovaný uzavreli dňa 08.09.2010 zmluvu o revolvingovom úvere č. 8100031602, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá suma vo výške 1.020,- eur. Žalovaný mal splácať úver v pravidelných 42 mesačných splátkach po 54,65 Eur. Podľa tvrdenia žalobcu, do dňa podania žaloby žalovaný uhradil iba sumu 168,65 Eur. 11. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sa jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú príslušné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. 12. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. 13. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. 14. Ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch stanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo ak bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Sankcia neplatnosti by totiž neprimerane tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by tým stratil výhodu splátok, a mohol by sa tak dostať do ťažko riešiteľnej situácie, pretože spravidla finančné prostriedky z úveru už použil a nemá možnosť ich bezprostredne splatiť v celej výške. 15. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy namiesto sankcie neplatnosti zmluvy sankcionoval veriteľa tým, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1). 16. Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 2 písm. k) ). Zákonom stanovené presné členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. 17. Súd prvej inštancie preto správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o revolvingovom úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, a dospel k správnemu záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že zmluva neobsahovala rozčlenenie splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky). Nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky nemôže byť považované za splnenie povinnosti, ktorá expressis verbis vyplývala z vyššie cit. ust. zákona o spotrebiteľských úveroch. 18. Keďže potom s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, v zmysle citovaného ust. § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, je nevyhnutné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, pričom podľa dokladov predložených žalobcom, žalovaný ku dňu podania návrhu uhradil 1.609,44 eur. Je teda zrejmé, že žalovaný dlhuje 851,35 eur (poskytnutých 1.020,- eur, vrátených 168,65 eur). Preto súd správne návrhu žalobcu vyhovel v časti 851,35 eur a vo zvyšnej časti návrh ako nedôvodný zamietol. 19. Vzhľadom na to, že pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru postačuje nesplnenie čo i len jednej z uvedených zákonných náležitostí zmluvy o úvere, bolo už ďalej nadbytočným zaoberať sa ostatnými náležitosťami zmluvy o revolvingovom úvere. 20. Odvolací súd sa tiež stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v časti zamietnutia nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty. 21. Z obsahu zmluvného dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere žalobcu vyplýva, že podľa bodu 14. V prípade omeškania dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) s úhradou splátky úveru alebo jej časti je dlžník (spoludlžník 1, spoludlžník 2) povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,065 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 23,725% p.a.). Ak sa z dôvodu omeškania dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) s úhradou splátky úveru o viac ako tri mesiace stali podľa článku 13 ods. 13.1 písm. a) tejto zmluvy o RÚ okamžite splatnými všetky záväzky dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) podľa tejto zmluvy, je dlžník (spoludlžník 1, spoludlžník 2) povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,065 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 23,725 % p.a.). Toto ustanovenie o zmluvnej pokute je obsiahnuté vo všeobecných podmienkach, ktoré nie sú podpísané zmluvnými stranami. 22. Z uvedeného teda vyplýva, že predmetná zmluvná pokuta, ktorú si okrem iného žalobca uplatňuje danou žalobou, nebola dojednaná priamo v písomnom podpísanom vyhotovení danej zmluvy, ale je obsiahnutá iba v obchodných podmienkach, ktoré boli vyhlásené za jej súčasť. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie, že takéto dojednanie zmluvnej pokuty je neplatné, plne stotožňuje. Poukazuje pritom na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11). 23. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uzatvára, že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté priamo v podpísanej zmluve, ale iba v obchodných podmienkach, hoci vyhlásených za jej súčasť, zmluvnú pokutu nemožno považovať za platne písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý sa s poukazom na § 1 ods. 2 v spojení s § 300 až § 302 Obchodného zákonníka, vzťahuje i na obchodnoprávne vzťahy). Nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu potom v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu účastníkov absolútne neplatnou. Z neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani povinnosť. Súd prvej inštancia preto správne žalobu v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty zamietol. 24. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu navrhovateľa zaoberajúcu sa ďalšími, podľa súdu prvého stupňa absentujúcimi, podstatnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere účastníkov, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 25. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v napadnutej zamietajúcej časti, vrátane závislého vecne správneho výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 26. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 27. V priebehu odvolacieho konania žalobca svojim dispozitívnym úkonom - podaním zo dňa 25.8.2016 zobral návrh čiastočne späť. Vzhľadom na nejasnosť tohto podania, odvolací súd vyzval žalobcu na jeho upresnenie výzvou zo dňa 12.9.2016. Žalobca dňa 14.10.2016 oznámil, že netrvá na čiastočnom späťvzatí návrhu zo dňa 25.8.2016. 28. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).