Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/65/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203740 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203740.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 4.392,49 eur, o odvolaniach žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 19. januára 2015 č. k. 9C/219/2014-144, rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 19. januára 2015 č. k. 9C/219/2014-147 a uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 24. marca 2015 č. k. 9C/219/2014-161 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania p o t v r d z u j e . Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok p o t v r d z u j e . Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného do 30. júna 2016), do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len EÚ), v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C 6/2010. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.. Vecne zdôvodnil, že z podania žalobkyne vyplýva, že na Okresnom súdu Prešov je vedené konanie o žalobe fyzickej osoby - spotrebiteľa o náhradu škody pre porušenie práva EÚ, ktorého sa mal dopustiť uvedený súd v exekučnom konaní proti spotrebiteľke na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie. Navrhnuté prejudiciálne otázky sa zaoberajú podmienkami zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva vo vzťahu ku skutkovému stavu tvrdenému spotrebiteľkou a charakteru uplatneného nároku. Súd prvej inštancie sa zaoberal významom, ktorý by malo prípadné riešenie navrhnutých prejudiciálnych otázok pre konanie v predmetnej veci. Vzhľadom na predmet daného súdneho konania, riešenie otázok v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov nebude mať žiaden význam. Napriek ich vyriešeniu bude exekučné konanie (vedené na Okresnom súdu Galanta pod sp. zn. 8Er/1281/2010) právoplatne zastavené (v dôsledku rozhodnutia exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť). Rozhodnutím v dotknutom prebiehajúcom konaní nebude nahradená prvá z troch podmienok nevyhnutných pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Predpokladom úspešnosti nároku na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy je existencia rozhodnutia orgánu na to príslušného, konštatujúceho porušenie právnej povinnosti exekučného súdu. Návrh žalobkyne na prerušenie konania bol preto nedôvodný. 2. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu (uznesenia) tak, aby návrhu na prerušenie konania bolo vyhovené. Odvolanie odôvodnila nesprávnosťou právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Okresný súd Prešov uznesením zo 7. októbra 2013 rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť žalovaná. V uvedenom konaní tak bude zodpovedaná otázka či postup exekučného súdu v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozsudku rozhodcovského súdu je v súlade s komunitárnym právom. Predmetom konania, ktoré žalobkyňa navrhla prerušiť, je náhrada škody za nesprávny úradný postup exekučného súdu pri vydávaní poverenia na totožnom podklade, ktorým je právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Zodpovedanie správnosti postupu exekučného súdu bude mať preto význam pre posúdenie postupu exekučného súdu v prejednávanej veci a vyriešenie s tým súvisiacej otázky založenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú štátnym orgánom pri výkone verejnej moci. Žalobkyňa poukázala na súdnu prax niektorých okresných súdov, ktoré pristúpili k prerušeniu konania. Vzhľadom k tomu, že v konaní pred Okresným súdom Prešov budú Súdnemu dvoru EÚ predložené prejudiciálne otázky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie súdu o žalobe žalobkyne v predmetnom konaní, je daný dôvod na prerušenie konania. 3. Žalovaná odvolací návrh nepodala. 4. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej domáhala zaplatenia majetkovej škody vo výške 3.660,41 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 732,08 eur, pričom žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta (exekučný súd) v exekučnom konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 8Er/1281/10, s následným vyvodzovaním zodpovednosti štátu (za nesprávny úradný postup) odôvodnil právne ustanovením § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 ZoZS (zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012), § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 1, 2 E. p. (Exekučného poriadku č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov). Svoju argumentáciu podporil rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 429/2011, II. ÚS 24/2013, I. ÚS 41/02. Vecne zdôvodnil, že 8. decembra 2010 (žiadosťou z 22. októbra 2010) podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na Okresný súd Galanta (exekučný súd) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú uvedený súd zamietol uznesením z 15. júna 2011 č. k. 8Er/1281/2010-26 (z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky, neskúmania neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, v dôsledku čoho rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul priznával oprávnenej nedovolené plnenie). Exekučný súd postupoval v súlade so zákonom, keďže E. p. stanovuje lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom (o taký prípad tu nešlo). Ako nesprávny úradný postup nebol vyhodnotený súdom prvej inštancie ani procesný postup exekučného súdu pred vydaním rozhodnutia. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a úspechom žalovanej, ktorej trovy zo spisu nevyplývali a neboli ani žalovanou vyčíslené. 5. Proti uvedenému rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvej inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec nesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 ZoZS v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu, pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti (potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu) nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto by došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd prvej inštancie neozrejmil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty do času, kým došlo ku konečnému rozhodnutiu. Exekučný súd posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu prvej inštancie neprislúchalo polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Mal povinnosť aplikovať platné právo a prihliadať na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“), teda aj na právo na spravodlivý súdny proces (osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase). Dohovor o ľudských právach zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom, ktorý by vyhovel požiadavkám čl. 6 ods. 1 (zahrňujúci aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Súd prvej inštancie tiež nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, preukazujúcim výšku, v akej mal nesprávny úradný postup na žalobkyňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jej majetku. 6. Žalovaná odvolací návrh proti napadnutému rozsudku nepodala. 7. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť do 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 20 eur a toto rozhodnutia odôvodnil položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP (zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov), § 5 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 2, § 18ca ZoSP. Vecne zdôvodnil vznikom poplatkovej povinnosti za podanie odvolania, ktorým sa začalo odvolacie konanie, iniciované žalobkyňou. 8. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa včas odvolanie a navrhla ho zrušiť, namietajúc absenciu odôvodnenia ako jednej zo zákonom predpísaných náležitostí súdneho rozhodnutia. V sadzobníku súdnych poplatkov nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Analogické rozširovanie úkonov podliehajúcich poplatkom podľa Ústavy SR neprichádza do úvahy. Podľa ustanovenia § 18ca ZoSP ako prechodného ustanovenia v zákone, možno podľa predpisov účinných od 1. októbra 2012 vyberať poplatky len v konaniach začatých po takomto čase a o takýto prípad tu nešlo (žaloba bola podaná v septembri 2012). Poplatková povinnosť nie je jasne a jednoznačne stanovená a žalobkyni bola uložená v rozpore so zákonom. Spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo 14/2007 z 30. júna 2008). V čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov (išlo o vecné oslobodenie), teda konanie bolo od poplatkovej povinnosti oslobodené celé. Žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu prax okresných súdov (Okresný súd Komárno a Okresný súd Rimavská Sobota), ktoré pristúpili k zrušeniu uznesenia o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa položky 7a a do pozornosti dala aj závery rokovania občiansko-právneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici. 9. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti napadnutému uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti ktorému bolo možné podať odvolanie (§ 201 O. s. p., účinného do 30. júna 2016), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 10. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 11. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý vecne správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalobkyne v odvolaní, odvolací súd doplnil nasledovné dôvody. 12. K prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. môže súd pristúpiť vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom je riešená otázka významná pre jeho rozhodnutie (a ktorú by si inak mohol vyriešiť sám). Dôvod prerušenia konania tu spočíva najmä v hospodárnosti konania. Žalobkyňa navrhla prerušiť konanie do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť žalovaná v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C 6/2010 napriek tomu, že konanie o prejudiciálnych otázkach neprebieha (ani nebolo začaté). Poukaz žalobkyne na rozhodnutie Okresného súdu Prešov zo 7. októbra 2013 o prerušení konania do rozhodnutia bol pritom bez právneho významu, keďže samotné rozhodnutie o prerušení konania nepreukazuje začatie konania o prejudiciálnych otázkach (ich položením Súdnemu dvoru EÚ), ktorú skutočnosť žalobkyňa ani len netvrdí. Práve absencia rozhodnutia Okresného súdu Prešov o naformulovaní prejudiciálnych otázok a ich predložení Súdnemu dvoru EÚ bola dôvodom pre zrušenie uznesenia o prerušení konania Krajským súdom v Prešove uznesením z 22. decembra 2014 (ktorý v odôvodnení uviedol, že prejudiciálne otázky navrhnuté žalovanou neboli Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev doručované, keďže neboli sudcom vypracované). Z dôvodu, že neprebieha (ako ani nebolo začaté) iné konanie (o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť žalovaná v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov), nebol naplnený ani základný predpoklad fakultatívneho prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.. 13. S poukazom na uvedené nebol daný dôvod na prerušenie konania, ktorý mal spočívať najmä v hospodárnosti konania, vzhľadom na rozdielny charakter konania vedeného na Okresnom súde Prešov a konania pred súdom prvej inštancie, odlišné predmety týchto konaní, ako aj charakter uplatňovaných nárokov (na Okresnom súde Prešov je vedené konanie o žalobe fyzickej osoby - spotrebiteľa o náhradu škody pre porušenie komunitárneho práva, ktorého sa mal dopustiť exekučný súd a v konaní v prejednávanej veci žalobkyňa je právnickou osobou vykonávajúcou v prevažnej miere podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, domáhajúca sa majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu). Skutočnosť, že predmetom dokazovania v obidvoch konaniach je zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nie je postačujúca na preukázanie významu, ktorý by prípadné riešenie navrhnutých prejudiciálnych otázok mohlo mať pre predmetné konanie. Už odlišný charakter žalobcu (v konaní pred Okresným súdom Prešov spotrebiteľ a v konaní pred súdom prvej inštancie poskytovateľ služby) vypovedá o rozdielnej povahe posudzovaných nárokov a s tým spojenej aplikácie právnych predpisov. 14. Poukaz žalobkyne na rozhodovaciu prax príkladmo uvedených súdov nebol náležitý, keďže nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím iného súdu (už vôbec nie súdu nižšieho stupňa). Základom právneho posúdenia veci bolo naplnenie zákonom stanovených podmienok pre prerušenie konania, k čomu nedošlo. 15. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalobkyne boli neopodstatnené, napadnuté uznesenie odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 16. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 17. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 18. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalobkyne v odvolaní, odvolací súd doplnil ďalšie dôvody. 19. Žalobkyňa predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobkyne o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac ako 278 dní nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané, že k zamietnutiu žiadosti o vydanie poverenia došlo po uplynutí 189 dní, pričom žalobkyňa žiadnym spôsobom neodôvodnila zásah do jej práva prekročením tejto lehoty. Súd prvej inštancie správne ďalej konštatoval, že zákonom stanovená lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa vzťahovala výlučne na prípad nezistenia rozporu žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, dôsledkom čoho bolo následné udelenie poverenia (požadovaného zákonodarcom v zákonom stanovenej lehote). Podľa § 44 ods. 2 vety tretej E. p. ak však súd zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne (zákonodarca v tomto prípade upustil od stanovenia lehoty). Odchylný postup má svoje logické opodstatnenie, keďže negatívne rozhodnutie súdu má už charakter uznesenia, preto vyžaduje obstaranie si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o rozpore žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Jeho náležité vyhodnotenie si tiež vyžaduje určitý čas a lehota 15 dní by zjavne nebola postačujúcou pre uvedený postup súdu. Nemožno tiež prehliadať, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako aj podanie návrhu na vykonanie exekúcie žalobkyňou ako oprávnenou, nebolo dôvodné (dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia bol rozpor exekučného titulu so zákonom, preto zákonom stanovené podmienky na vedenie exekúcie voči povinnej osobe ani neboli dané). Po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia bolo exekučné konanie zastavené. 20. S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd prvej inštancie žalobu zamietol (žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu). 21. K argumentácii žalobkyne poukazujúcej na absenciu vysvetlenia týkajúceho sa stavu právnej neistoty (v ktorej sa žalobkyňa mala nachádzať po dobu od podania žiadosti o vydanie poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti) odvolací súd uvádza nasledovné. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Tie v danom prípade spočívali v postupe samotnej žalobkyne, ktorá podávala na súd návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom počte, ktorý objektívne znemožnil zamestnancom súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších stagnačných lehotách. Na uvedené skutočnosti bolo reagované aj legislatívnymi úpravami. Cieľom bolo zamedziť paralyzovaniu činnosti súdov (predovšetkým exekučných oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytnúť súdnu ochranu nielen vo veciach podaných žalobkyňou v exekučnom konaní, ale aj vo všetkých veciach a to každej agendy. Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Táto lehota vychádzala z ideálnej predstavy zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. 22. Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu však nestačí len samotné prekročenie 15- dňovej lehoty, ale aj zohľadnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí napr. správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky a pod. Nemohlo obstáť tvrdenie žalobkyne o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický (nachádzajúci zmysel a účel zákona). Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie ESĽP vo veci: Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti (Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť). 23. Novelizovaná právna úprava ustanovenia § 9 ods. 2 ZoZS (od 1. januára 2013) aj explicitne zakotvila požiadavku posúdenia nesprávneho úradného postupu v závislosti od výsledkov právoplatných rozhodnutí označených súdov (ESĽP alebo Ústavného súdu SR) alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy, príp. žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie neaplikoval novú právnu úpravu (a preto nemohlo dôjsť k porušeniu princípu zákazu retroaktivity), keďže argumentačným základom súdu prvej inštancie bol platný právny stav v čase žalobkyňou tvrdeného postupu exekučného súdu (a to vo vzťahu k ZoZS a E. p.), ako aj judikatúra Ústavného súdu SR. 24. Je všeobecne známe, že aplikácia komunitárneho práva v oblasti noriem na ochranu spotrebiteľa predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej praxe aj v oblasti exekučného konania, osobitne v období pred legislatívnymi zmenami E. p., smerujúcimi k úplnej transpozícii smerníc európskeho práva. Finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 E. p. vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Primárnym prameňom komunitárneho práva sú aj rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v Luxemburgu, ktorý zdôraznil povinnosť súdu ex offo skúmať neprijateľné podmienky vo vykonávacom konaní aj bez námietky účastníka konania (Asturcom Telecomunicaciones C-40/08). Osobitne je potrebné poukázať na uznesenie z 16. novembra 2010, POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti Iveta Korčkovská C-76/10, ktoré v odôvodnení obsahuje konštantnú judikatúru týkajúcu sa prieskumu nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách ex offo. V kontexte vyššie uvedeného bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s platnou právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa, komunitárnym právom vrátane judikatúry, v dôsledku čoho by objektívne ani nemohlo dôjsť k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v lehote. Žalobkyňa, ktorá poukazovala na zásah do svojich podnikateľských aktivít, sa práve v ich dôsledku stala centrom pozornosti ochrany spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných orgánov Európskej únie. Podmienky poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné tituly predstavujúce rozhodcovské rozsudky, boli kvalifikované ako neprijateľné podmienky. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody výkon práva žalobkyne bol aj v rozpore s dobrými mravmi, predstavujúci účelovo vykonštruovaný nárok, bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového výkladu práva (v teórii práva označovaný typ žaloby ako žalobné zneužitie práva). 25. Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v danom prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov, keďže by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť. Preto námietka žalobkyne týkajúca sa nesprávnosti odmietnutia návrhu na znalecké dokazovanie nemohla byť dôvodná. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala. 26. Odvolacia námietka žalobkyne o povinnosti súdu prvej inštancie rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania pred samotným meritórnym rozhodnutím a o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, nebola dôvodná. Súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie o zamietnutí návrhu žalobkyne na prerušenie konania pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia, ktorá skutočnosť vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z 19. januára 2015. Z procesného kódexu nevyplývala povinnosť pre súd prvej inštancie rozhodnúť o uvedenom procesnom návrhu žalobkyne samostatne. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobkyne, že týmto postupom súd prvej inštancie žalobkyni odňal možnosť konať pred súdom a zbavil ju možnosti podať proti svojmu rozhodnutiu opravný prostriedok. Žalobkyňa opravný prostriedok proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania riadne podala, odvolací súd o jej odvolaní rozhodol, pričom napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Nebol zistený ani rozpor s ustanoveniami § 167 až 169 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016), keďže súd prvej inštancie rozhodol o návrhu na prerušenie konania formou uznesenia. 27. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, v ktorom plne úspešná žalovaná náhradu trov konania nevyčíslila a tieto nevyplývali ani zo spisu, preto nepriznanie náhrady trov konania žalovanej bolo dôvodné. 28. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 O. s. p., § 470 ods. 2 veta prvá CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 29. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované 30. Úprava súdnych poplatkov je obsiahnutá v ZoSP. Výpočet poplatkových úkonov a bližšie podmienky ich platenia sú obsiahnuté v Sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP. Keďže odvolacie konanie bolo začaté podaním odvolania, na vyrubenie súdneho poplatku za odvolanie bolo potrebné aplikovať ZoSP v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania, teda v znení zákona 286/2012 Z. z. účinného od 1.10.2012. 31. V zmysle § 2 ods. 4 ZoSP v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ ZoSP poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania, ak je poplatníkom odvolateľ a poplatok je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1 ZoSP). Sadzba poplatku je pritom uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 ZoSP). Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 ZoSP). 32. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ZoSP v znení zákona č. 286/2012, účinného od 1.10.2012, zo žaloby na náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur. 33. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobkyni za podané odvolanie vyrubil súdny poplatok vo výške 20 eur, v zmysle položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ZoSP, v znení zákona č. 286/2012 Z. z. účinného od 1.10.2012. Na poplatkovú povinnosť žalobkyne za podané odvolanie sa nevzťahuj znenie ZoSP účinné ku dňu podania žaloby na súd, ale znenie zákona účinné v čase vzniku poplatkovej povinnosti, t. j. podania odvolania, ktorým začalo odvolacie konanie, a to s poukazom na znenie § 5 ods. 1 písm. a/ ZoSP. Stalo sa tak za účinnosti zákona č. 286/2012 Z. z. od 1.10.2012, ktorým bola založená poplatková povinnosť zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 20 eur. Námietka žalobkyne o vyrubení tohto súdneho poplatku nad rámec zákona nebola preto dôvodná. 34. K odvolacej námietke, podľa ktorej žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, ktorá je podľa znenia položky 7a sadzobníka poplatkov predmetom spoplatnenia a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto odvolateľ nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie, odvolací súd uvádza nasledovné: 35. Podľa § 1 ZoSP sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa tieto vykonávajú na návrh účastníkov konania a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Pritom je treba dôrazne rozlišovať úkony, ktoré sa spoplatňujú, od konaní súdov. 36. Konaním na návrh (na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho súdneho poriadku. Za konanie, pre účely platenia súdnych poplatkov, sa považuje nielen konanie pred súdom prvej inštancie, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 ZoSP). Ustanovenie § 6 ods. 2 pritom výslovne stanovuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. 37. Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP. Sadzobník súdnych poplatkov obsahoval (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov štátnej správy súdov, posledná IV. časť sa vzťahuje na poplatky za úkony prokuratúry. 38. Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 ZoSP). Pod pojem návrh treba subsumovať aj odvolanie, ktoré je návrhom na začatie odvolacieho konania. Z celkovej konštrukcie úpravy súdnych poplatkov Sadzobníkom, tvoriacim prílohu ZoSP, vyplýva, že poplatková povinnosť stanovená položkou 7a Sadzobníka sa vzťahuje na celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom odvolacie konanie je konanie o riadnom opravnom prostriedku. Poznámku č. 3 uvedenú len k položke 1 v znení „Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej“, je preto potrebné vykladať v kontexte s konštrukciou celého zákona, vrátane Sadzobníka súdnych poplatkov tak, že sa vzťahuje na celú prvú časť upravujúcu poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, teda aj na položku 7a, ktorou je určený súdny poplatok za občianske súdne konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. 39. Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že ak žalobkyňa napadla včas predmetný rozsudok vo veci samej odvolaním, súd prvej inštancie preskúmavaným uznesením správne podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ZoSP uložil povinnosť žalobkyni zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20 eur. 40. Odvolací súd poukazuje aj na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, podľa ktorého ak bolo podané odvolanie (dovolanie) po 30. septembri 2012, vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní, právna úprava účinná od 1. októbra 2012, i keď konanie vo veci samej na súde prvej inštancie začalo pred 30. septembrom 2012. 41. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 42. Z dôvodu, že žalovaná bola úspešná v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, vznikol jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom k tomu, že žalovanej v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli, náhrada trov odvolacieho konania žalovanej nebola priznaná. 43. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <.. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.