Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/764/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208741 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214208741.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudkýň JUDr. Gabriely Briškovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: A. J., nar. X. C. XXXX, bytom D., G. XXX/XX, o 840,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 27. januára 2015 č. k. 9C/406/2014 - 44 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o zamietnutí žaloby a v časti trov konania p o t v r d z u j e . Súdu prvého stupňa n a r i a ď u j e vykonanie opravy dátumu narodenia žalovaného v úvodnej časti jeho rozsudku. Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému zaplatiť jej sumu 840,28 eur spolu s ročným úrokom z omeškania 8,25% zo sumy 840,28 eur od 12. marca 2014 do zaplatenia; II. nepriznal žalovanému náhradu trov konania a III. určil, že zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach Consumer Finance Holding, a.s. zo dňa 1.2.2007 pod článkom 12 - poplatky, pokuty, sankčné úroky v bode 12.2, v časti: „ Spoločnosť je oprávnená požadovať od klienta zmluvnú pokutu v prípade, ak klient sa dostal do omeškania so splatením ktorejkoľvek jednotlivej splátky. V 30. deň po dobe splatnosti je klient povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 10% z dlžnej splátky. V tento deň sa zmluvná pokuta stáva aj splatnou,“ je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a) a b), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 a 5 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“) v znení platnom do 11.09.2007; § 37 ods. 1, § 39, § 100 ods. 1, § 101 a § 103 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 1 ods. 1 a ods. 3 veta prvá, § 2 ods. 1 písm. a), b) a g) a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“); § 115a ods. 2, § 153 ods. 3 a 4, § 156 ods. 3 a § 200ea ods. 1 O. s. p.(Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom závermi o existencii právneho vzťahu právnej predchodkyne žalobkyne a žalovaného, ktorý je svojou povahou spotrebiteľským úverom, založeným písomnou zmluvou o vydanie nákupnej karty COOP Jednota Plus č. 21430325, z 11.9.2007, s úverovým rámcom vo výške 102 000 Sk, z ktorého žalobkyňou vyvodzovaný nárok je však premlčaný (vzhľadom k tomu, že vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru 15.11.2010 sa stal splatným celý dlh žalovaného a všeobecná premlčacia doba pre žalobou uplatnený nárok uplynula ešte pred podaním žaloby) a na túto skutočnosť musel súd prihliadnuť ex offo. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne plným úspechom žalovaného v konaní, ktorému však nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku, iba v časti v ktorej bola žaloba zamietnutá, podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe v napadnutej časti, alternatívne navrhla zrušenie rozsudku v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mala za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázala na čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 3 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.5.1995 PL. ÚS 16/95, z 8.3.2011 III. ÚS 348/06-42. Namietala nezákonnosť postupu súdu, aplikujúceho na prejednávaný prípad ustanovenie § 5b ZoOS (ktorého aplikácia je v rozpore so základnými ústavnými princípmi), a to bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu žaloby, čím došlo k zotretiu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Žalobkyňa v konaní uplatnila svoj nárok žalobou 24.4.2014 a ust. § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až 1.5.2014, preto žalobkyňa nesúhlasí s právnym posúdením veci. S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutia krajských súdov mala tiež za to, že ohľadom premlčacej doby i zosplatnenia úveru mali byť aplikované ustanovenia ObchZ (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a nie O. z., nakoľko ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah. Žalovaný odvolací návrh nepodal a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania (v časti o zamietnutí žaloby, ako aj v časti trov konania, keďže rozhodnutie o trovách konania bolo závislým na výsledku konania ako celku) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o vec samu, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti veci samej (zamietnutie žaloby) treba považovať za správny, ako pre dostatočne zistený skutkový stav (umožňujúci prijať konečné rozhodnutie), tak i pre principiálne správne posúdenie veci súdom prvého stupňa po právnej stránke a odvolaním uplatnené námietky na takomto nazeraní na vec neboli spôsobilé nič zmeniť. Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné : Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť so záverom súdu prvého stupňa o posúdení predmetného záväzkového vzťahu medzi účastníkmi ako spotrebiteľského úveru v zmysle ZoSÚ a rovnako správne bolo aj jeho vyhodnotenie nároku žalobkyne postupom ex offo ako premlčaného v trojročnej premlčacej lehote podľa predpisov občianskeho práva, dôsledkom čoho muselo byť zamietnutie žaloby. Odvolacím dôvodom tu bolo žalobkyňou tvrdené nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu, ktoré odvolateľ videl v aplikovaní § 5b ZoOS a premlčacej doby podľa O. z.. Posudzovaný právny vzťah medzi účastníkmi, založený zmluvou o úvere zo dňa 11. septembra 2007, je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, keď z obsahu zmluvy a všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že text zmluvy bol vopred pripravený právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaný sa na ich príprave ani nepodieľal, ani by nemohol docieliť nejakú zásadnejšiu zmenu vopred pripravených podmienok. Predmetnú úverovú zmluvu je potrebné posudzovať jednak v zmysle príslušných ustanovení Obch. z. (§ 497 a nasl.), keďže ide o tzv. absolútny obchod a zároveň je nepochybné, že právna predchodkyňa žalobkyne vystupovala ako veriteľka a žalovaný ako spotrebiteľ, pretože na rozdiel od veriteľa nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Podľa znenia § 52 ods. 1 O. z. účinného v čase od 1.4.2004 do 31.12.2007, t.j. v období, kedy došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy, nespadala úverová zmluva upravená v Obch. z. výslovne pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 O. z. (keď podľa vtedajšieho znenia spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy), a tak by pri čisto gramatickom výklade tohto ustanovenia bolo možné dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv zaradených v ôsmej časti O. z., ktorý výklad však nemožno považovať za správny pre jeho zjednodušenosť a opomenutie dôležitého faktu a síce, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný O. z., bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a práve túto smernicu je nutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku upravujúcim režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice, jej účelom je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľská zmluva je tu definovaná ako zmluva uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 O. z. účinné do 31.12.2007. Smernica č. 93/13/EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy a tak sa spotrebiteľskou zmluvou stáva každá (či už zákonom upravená alebo nepomenovaná) zmluva za predpokladu, že vykazuje znaky určené touto smernicou. Preto ust. § 52 a nasl. O. z. v znení do 31.12.2007 nemá taxatívny charakter a takto treba potom rozumieť spotrebiteľskou aj predmetnú úverovú zmluvu bez ohľadu na jej povahu absolútneho obchodnozáväzkového vzťahu, ak vezmeme do úvahy jednak charakter účastníkov tejto zmluvy a jednak to, že ide o typickú formulárovú zmluvu, keď spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok. Je preto potrebné na tento právny vzťah aplikovať § 52 a nasl. O. z. týkajúci sa ochrany spotrebiteľa a príslušné ustanovenia ZoSÚ. Ustanovenie § 54 ods. 1 prvá veta O. z. pritom obsahuje príkaz aplikovať ustanovenia O. z. na práva a povinnosti spotrebiteľa, pokiaľ sú pre neho priaznivejšie ako príslušné ustanovenia Obch. z., čím toto ustanovenie predstavuje korektív pre použitie ustanovení Obch. z., a to aj napriek charakteru úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu. Prednostné použitie Obch. z. na spotrebiteľské právne vzťahy, a to aj v prípade úverov ako absolútnych obchodov, by znamenalo spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v O. z. (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obch. z. prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Za účelom odstránenia akýchkoľvek pochybností zákonodarca prijatím zákona č. 102/2014 Z. z. novelizoval O. z. a explicitne ustanovil v § 52 ods. 2 pravidlo, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia O. z., aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, čím nesporne potvrdzuje, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa musí použiť aj na zmluvy, ktoré sú u nás upravené obchodným právom, keďže smernice EÚ kladú štátom explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa ochranné opatrenia na ochranu práv spotrebiteľa neobchádzali. V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, ako je tomu v prípade premlčania, je teda v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikácia právnej úpravy občianskeho práva a nie obchodného práva, ak O. z. ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách už potvrdila rozhodovacia prax súdov (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.januára 2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.06.2013 sp. zn. I.ÚS 402/2013). Vychádzajúc z uvedených súvislostí dospel odvolací súd k záveru, že pre posúdenie plynutia premlčacej doby tu bolo namieste aplikovať ustanovenia O. z. (§ 100 a nasl.), pretože s uplatnením Obch. z. je spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba, čo v tomto prípade by bolo nepochybne v neprospech žalovaného, ktorý má postavenie spotrebiteľa. Podľa § 101 O. z., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa § 100 ods. 1 veta prvá O. z., právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Podľa § 5b ZoOS v znení účinnom od 1.5.2014, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ostatne citované ustanovenie je špeciálnym ustanovením k ust. § 100 ods. 1 O. z., a preto je treba ho aplikovať prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorým je aj nárok uplatnený v tomto konaní. Súd je v zmysle citovaného ustanovenia povinný skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu z úradnej povinnosti ( ex offo) a to bez toho, aby sa žalovaný premlčania dovolával. Právna úprava v ustanovení § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 1.5.2014 a vo vzťahu k tejto právnej úprave neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia. Uvedené ustanovenie je pritom ustanovením procesným, keď orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (a teda aj súdu) ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez vznesenia námietky premlčania zo strany spotrebiteľa vo všetkých veciach, v ktorých bolo začaté súdne konanie a v čase účinnosti tohto ustanovenia nebolo vo veci ešte rozhodnuté. Preto sa súd prvého stupňa správne zaoberal možným premlčaním uplatneného nároku bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva žalobkyne. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané. Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv, jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku zo strany súdov. Vzhľadom na skutočnosť, že súd je povinný aplikovať ust. § 5b ZoOS ako procesnú právnu normu s poukazom na absenciu prechodného ustanovenia k tejto úprave, dospel prvostupňový súd k správnemu záveru, že z dôvodu premlčania nároku žalobkyne nebolo možné jej uplatnený nárok voči žalovanému priznať. Premlčacia lehota je v uvedenom prípade trojročná ako bolo uvedené vyššie, pričom zo skutkového stavu opísaného žalobkyňou vyplýva, že veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru dňa 5. novembra 2010, (oznámenie o zosplatnení žalovaný prevzal dňa 15. novembra 2010), v dôsledku čoho nastala k uvedenému dňu splatnosť celej v konaní uplatnenej pohľadávky a teda nasledujúci deň 16. novembra 2010 mohla žalobkyňa po prvý raz uplatniť svoj nárok na súde v trojročnej premlčacej dobe, žalobu však súdu doručila až dňa 29. apríla 2014, teda zjavne po jej uplynutí, na ktorú skutočnosť súd správne z úradnej moci v zmysle ust. § 5b ZoOS prihliadol a z tohto dôvodu žalobu zamietol. Uplatnením námietky premlčania na súde totiž prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné. Za premlčané považoval správne súd prvého stupňa aj uplatnené úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, preto vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe, ako hlavný peňažný záväzok. Vedený týmito úvahami preto ani odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než pred ním už súd prvého stupňa, teda k záveru o beznádejnosti žaloby pre premlčanie ňou uplatneného práva a preto podľa § 219 ods. 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil. Vecne správny bol rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov konania, v prvostupňovom konaní úspešný žalovaný proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov konania nepodal odvolanie (a tým sa procesného práva na náhradu prípadných jemu vzniknutých trov prvostupňového konania vzdal s konečnou platnosťou), iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady žalovanému tu ani nebolo možným a preto bolo namieste potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa aj v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p.. Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. súdu prvého stupňa ale odvolací súd nariadil vykonanie opravy zrejmej nesprávnosti v úvodnej časti jeho rozsudku, spočívajúcej v uvedení tam nesprávneho dátumu narodenia žalovaného. Pokiaľ ide o časť rozsudku súdu prvého stupňa, týkajúcu sa výroku, ktorým súd určil tam citovanú zmluvnú podmienku neplatnou z dôvodu jej neprijateľnosti, na tento výrok účinky odvolania žalobkyne nedopadali pre absenciu súvisu tohto výroku s dôvodom zamietnutia žaloby, ktorým bolo výlučne premlčanie a nie je tu možné konštatovať závislosť tohto výroku na výroku odvolaním výslovne napadnutom (o zamietnutí žaloby), takže pokiaľ výrok o určení neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti nebol výslovne odvolaním napadnutý, odvolací súd nemal dôvod sa ním zaoberať. V takto skončenom odvolacom konaní bol úspešný žalovaný a bol to tak on, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný však nepodal návrh na priznanie mu náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s. p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tohto účastníka v odvolacom konaní nepodával, rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.