Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/461/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214211480 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214211480.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35724803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: S. Q., nar. X.X.XXXX, bytom G., K. XX, o zaplatenie 378,70 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 9C/358/2014-52 zo dňa 19.3.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti ktorou došlo k zamietnutiu žaloby o zaplatenie sumy 324,60 Eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e a v časti o zaplatenie 54,10 Eur s príslušenstvom včítane závislého výroku o náhrade trov konania r u š í a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol a druhou výrokovou vetou žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 100, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka a § 5b zák. č. 250/2007 Z.z o ochrane spotrebiteľa. 2. Súd vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že medzi pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s., Bratislava a žalobkyňou bola dňa 17.8.2006 uzavretá zmluva o splátkovom úvere, v ktorej bola dojednaná výška úveru 28.900,- Sk, úroková sadzba 18,14 p.a. pevná, úver bol bez poplatku, bola určená výška splátok 815,- Sk mesačne k 1. dňu v mesiaci a splatnosť prvej splátky bola určená k 20.9.2006 a konečná splatnosť úveru 20.7.2011. Zo žaloby pritom plynie, že žalobca si uplatňuje splátky úveru splatné od 20.6.2010 do 30.7.2011 v počte 14 a v celkovej výške 378,70 Eur. Z predloženého splátkového kalendára vyplýva, že žalovaný vykonal poslednú úhradu dňa 20.3.2008, ďalšia splátka bola splatná 20.4.2008, ktorú už žalovaný neuhradil. 3. Súd prvej inštancie prioritne s poukazom na § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. skonštatoval, že od 1.5.2014 vo všetkých konaniach týkajúcich sa nárokov voči spotrebiteľovi súd musí ex offo prihliadať na námietku premlčania. Súd mal za to, že s poukazom na cit. § 103 Občianskeho zákonníka druhá veta premlčacia lehota ohľadne celého dlhu začala plynúť odo dňa zročnosti prvej nesplnenej splátky, teda dňa 20.4.2008 a uplynula dňa 20.4.2011 a nárok žalobcu sa tak premlčal dňa 21.4.2011. Keďže návrh bol súdu doručený dňa 3.6.2014, súd považoval celý nárok žalobcu za premlčaný, preto žalobu zamietol. 4. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pričom (úspešnej) žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej v konaní nevznikli. 5. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok s použitím § 220 O.s.p. zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp., aby v zmysle § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v prvoinštančnom i druhoinštančnom konaní, pričom trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby vyčíslil súhrnne sumou 43,93 Eur. Uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Vyslovil nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie, že uplatnený nárok je premlčaný. 6. Ako prvé namietal, že súd pre posúdenie plynutia premlčacej doby vychádzal z nepreukázaných údajov a to z dátumu poslednej splátky, keďže tento údaj nemožno stotožňovať s ukončením zmluvy. Súd posúdil ukončenie zmluvy nesprávne, odvodzoval začiatok plynutia premlčacej doby od skutočnosti, s ktorou nie je možné spájať ukončenie zmluvy, resp. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Súd svoje rozhodnutie nezaložil na relevantných dôkazoch a skutočnostiach, vychádzal len z dedukcie a aj to nesprávnej. S poukazom na znenie bodu 7.6.1 všeobecných obchodných podmienok zdôraznil, že postupca neukončil záväzkovo právny vzťah, nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola vypovedaná a taktiež nedošlo k odstúpeniu od zmluvy. Podľa všeobecných obchodných podmienok postupca a následne aj žalobca boli oprávnení, nie však povinní, predčasne ukončiť záväzkovoprávny vzťah. Zo zmluvy je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na plnení v splátkach a preto si žalobca uplatnil nárok na úhradu neuhradených a nepremlčaných splátok. K ukončeniu zmluvy došlo až k 6.8.2011 a to vyhlásením mimoriadnej splatnosti zo strany navrhovateľa. Skutočnosť, že navrhovateľ nemohol uplatniť svoj nárok skôr, oprel o rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 146/2008. 7. Ako ďalšie odvolateľ namietal, že súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, keďže na vec bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, lebo ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodnozáväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Zmluva o úvere uzavretá dňa 17.8.2006 bola upravená v Obchodnom zákonníku a pred 1.1.2008 sa nespravovala ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia NS SR 2MCdo 3/2011 a 6MCdo 4/2012 a ďalšie rozhodnutia krajských súdov v Slovenskej republike, ako i komentár § 52 Občianskeho zákonníka od prof. JUDr. Petra Vojčíka Csc., ktorých záverom zjednodušene povedané bolo, že na otázku premlčania záväzku zo vzťahu, ktorý je absolútnym obchodom je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (štvorročnú premlčaciu lehotu) a nie ustanovenia Občianskeho zákonníka (trojročnú premlčaciu lehotu). 8. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila. 9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech iba čiastočne v sume o 54,10 Eur s príslušenstvom a včítane závislého výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. c/ zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť súdu prvej inštancie a vo zvyšku v časti ktorou došlo k zamietnutiu žaloby o zaplatenie premlčanej sumy 324,60 Eur s príslušenstvom je dôvodné rozsudok ako vecne správny potvrdiť v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP. 10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu je premlčaný, v dôsledku čoho mu nemohol byť súdom priznaný. Nebolo pritom sporným, že v zmysle súdom prvej inštancie aplikovaného § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 1.5.2014, súd vo všetkých konaniach, v ktorých je uplatnený nárok zo spotrebiteľskej zmluvy voči spotrebiteľovi, musí prihliadať z úradnej povinnosti ex offo na prípadné premlčanie nároku. Sporným bolo, či na posúdenie premlčania daného nároku majú uplatniť ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Nebolo pritom pochybným, že zmluva o splátkovom úvere, ktorú uzavrela žalovaná ako dlžníčka s právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava ako veriteľom dňa 17.8.2006 je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, ktorý sa spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka o obchodných záväzkových vzťahoch a to bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Otáznym je, či to platí bezvýnimočne aj vo vzťahu inak spotrebiteľskom. 11. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno- záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. 12. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. 13. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný. 14. Je preto potrebné uzavrieť, nepopierajúc pritom povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že na posúdenie úverového vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. 15. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 16. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014. 17. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie premlčanie uplatnenej pohľadávky posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, postupoval správne. 18. Podľa súdom prvého stupňa aplikovaného § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak (čo pre daný prípad nie je), premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 19. Z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom vyplýva, že prvá nezaplatená splátka zo strany žalovanej bola ku dňu 20.4.2008. Už nasledujúci deň, teda 21.4.2008 mohol veriteľ svoje právo na zaplatenie pohľadávky voči žalovanej uplatniť po prvý raz, teda podať žalobu na súd alebo aj vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. V danom prípade pôvodný veriteľ a ani jeho právny nástupca - žalobca takto nepostupoval a žalobca ako právny nástupca pôvodného veriteľa vyhlásil mimoriadnu splatnosť predmetného úveru až viac ako tri roky vo výzve zo dňa 18.7.2011, v ktorej žiadal dlh uhradiť jednorazovo, najneskôr do 1.8.2011. Z pripojenej zmluvy o splátkovom úvere ale vyplýva, že dohodnutá konečná splatnosť úveru pripadala na 20.7.2011, a keďže mimoriadna splatnosť bola vyhlásená ku dňu 1. 8.2011, bola vyhlásená až po zániku splátok resp. po splatnosti dlhu. 20. Podľa § 103 OZ ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565) začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. 21. V zmysle § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. 22. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že tzv. strata lehôt nenastáva priamo zo zákona, ale keďže to bolo medzi stranami v rámci všeobecných obchodných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy o splátkovom úvere v bode 7.6.1.a) dohodnuté (banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti), veriteľ má právo požiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplatenie niektorej splátky. V danom prípade právny nástupca veriteľa - žalobca toto oprávnenie využil, avšak zaplatenie celej pohľadávky žiadal k 1.8.2011, teda po uplynutí lehoty dohodnutej zmluvnými stranami ako konečná splatnosť úveru, keď úver mal byť celý splatený do 20.7.2011. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru k 1.8.2011, teda po tom, ako uplynula dňom 20.7.2011 konečná splatnosť úveru, teda uplynuli všetky lehoty splátok, v ktorých mal dlžník povinnosť dlh uhradiť, kedy už neprichádza do úvahy strata výhody splátok, je nelogické a nezmyselné a je aj nemožné, aby dlžník stratil výhodu splátok po tom, ako táto uplynutím času predtým zanikla. V dôsledku toho právny úkon žalobcu, ktorým vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, následkom čoho mal dlžník stratiť výhodu splátok po tom, ako táto uplynutím časom zanikla, je fakticky právnym úkonom, ktorého predmetom je plnenie nemožné, v dôsledku čoho je v zmysle § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný, na ktorý nie je možné prihliadať. Naviac v danom prípade žalobca toto právo nevyužil ani v zákonnej lehote v zmysle cit. § 565 OZ do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky, ktorá bola splatná 20.7.2011 (v tomto prípade posledná), ale až po jej uplynutí k 1.8.2011. Právo veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru je tak uplatnené v rozpore so zákonom a tiež preto je tento jeho úkon neplatný (§ 39 OZ). 23. Takýmto postupom, vyčkávaním s vyhlásením mimoriadnej splatnosti, až na čas po uplynutí konečnej splatnosti úveru, by mohlo dochádzať k účelovému predlžovaniu premlčacích lehôt v neprospech spotrebiteľa, a ak by k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru ani nedošlo, dlh by sa podľa stanoviska žalobcu ani nemohol premlčať. Takýto výklad je neprijateľný, v rozpore s elementárnou logikou a aj princípmi spravodlivosti. 24. Keďže podľa uvedených záverov k nedošlo k právne účinnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, predmetný dlh sa premlčiaval v zmysle cit. § 103 OZ odo dňa zročnosti každej jednotlivej splátky. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná na súd 3.6.2014, v trojročnej premlčacej lehote pred jej podaním sa premlčali splátky splatné do 3.6.2011, nepremlčané tak boli splátky splatné k 20.6. a 20.7. 2011, teda za dva posledné mesiace v sume 54,10 Eur (27,05 x 2). V tomto rozsahu bolo potrebné uplatnený nárok považovať za nepremlčaný a vo zvyšku žalobu pre premlčanie zamietnuť. 25. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval za počiatok premlčania celej pohľadávky deň splatnosti prvej nezaplatenej splátky, postupoval v rozpore s aplikovaným § 103 OSP, ktorý nesprávne vyložil, tým vec i nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o premlčaní celého žalovaného dlhu. Nadväzne nevykonal dokazovanie za účelom posúdenia dôvodnosti posledných dvoch nepremlčaných splátok z hľadiska príp. neprijateľných a v dôsledku toho neplatných podmienok v spotrebiteľskej zmluve v zmysle neaplikovaných § 52 a nasl. OZ o spotrebiteľských zmluvách. Keďže súd vec podľa ostatne citovaných zákonných ustanovení vôbec neposudzoval, a teda ani v danom smere žiadne dokazovanie nevykonal, nebolo by účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, keďže by nešlo o jeho doplnenie, ale o vykonanie celého dokazovania o týchto otázkach. 26. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd napadnutý rozsudok v časti ktorou došlo k zamietnutiu žaloby o zaplatenie premlčanej sumy 324,60 Eur s príslušenstvom s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v časti o zaplatenie nepremlčaného zvyšku 54,10 Eur s príslušenstvom, včítane závislého výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. c/ zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 27. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude posúdiť dôvodnosť nezamietnutej časti pohľadávky (posledných dvoch nepremlčaných splátok v sume 54,10 Eur s príslušenstvom) cez prizmu všetkých do úvahy prichádzajúcich noriem na ochranu spotrebiteľa a po vykonaní dokazovania (už v súlade s osobitným ust. § 295 CSP pre spotrebiteľské spory), ustáliť či zvyšok nároku žalobcu je dôvodný a podľa výsledku konania v spore v danej časti opätovne rozhodnúť. 28. O náhrade trov aj odvolacieho konania rozhodne súd prvej v novom rozhodnutí (§ 396 ods. 3 CSP). 29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).