Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/425/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214212362 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214212362.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom boulevard Haussmann 1, Paríž 750 09, Francúzska republika, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 47 258 713, proti žalovanej: S. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/X, G. K., o zaplatenie 797,83 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 03. marec 2015 č. k. 7C/190/2014-31, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa r u š í a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, § 2 písm. a), b) a i), § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len ZoSÚ). Vecne rozsudok odôvodnil tým, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá úverová zmluva majúca charakter spotrebiteľskej zmluvy. Podľa obsahu zmluvy a pripojených všeobecných obchodných podmienok sa dá posúdiť, že ide o tzv. typovú zmluvu, vyhotovenú pre širší neurčený okruh spotrebiteľov s minimálnou možnosťou zasiahnuť do obsahu podmienok zmluvy a tak podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy. Súd po preskúmaní obsahu a predmetu zmluvy ako aj postavenia účastníkov zmluvy dospel k záveru, že právny vzťah, založený predmetnou zmluvou je potrebné považovať za vzťah spotrebiteľský, a to zo spotrebiteľského úveru. Pokiaľ sa týka náležitostí uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zmluva nemá všetky tie náležitosti, ktoré podľa § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. ZoSÚ musí mať, aby mohol byť úver považovaný za úver s poplatkami a úrokmi. Preto žalobca nemá právo požadovať za poskytnutý úver dohodnuté úroky a poplatky. Znamená to, že žalovaná nie je povinná vrátiť žalobcovi úroky z úveru a dohodnuté poplatky. Vzhľadom na absenciu týchto povinných náležitostí, poskytnutý úver v zmysle § 9 ods. 2 cit. zákona treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že účastníci konania uzatvorili dňa 11.12.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 654,10 eura, pričom žalovaná sa zaviazala tento úver vrátiť formou 24 mesačných splátkach po 43,02 eura. Podľa špecifikácie pohľadávky (č. l. 20), žalovaná do dnešného dňa uhradila celkovo sumu 669,80 eura, teda viac ako mala, ktorá skutočnosť je zrejmá z potvrdenia o prijatých platbách a z úverového účtu žalovanej. Preto je návrh žalobcu nedôvodný. Všetky vykonané úhrady, kým nebol uhradený dlh na úvere, musel súd z dôvodov už vyššie uvedených započítať jedine na úhradu úveru, lebo len na ten mal žalobca nárok. Nemal nárok na úroky z úveru, obsiahnuté v splátkach. Nemal právo na poplatky, obsiahnuté v splátkach. Keďže žalovaná nie je povinná zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu, nedostala sa s jej plnením do omeškania. Preto nie je povinná zaplatiť zo žalovanej sumy ani úroky z omeškania. Preto bol návrh žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnutý. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1) O.s.p. keď žalobca bol v celom rozsahu neúspešný a úspešná žalovaná si v konaní žiadne trovy neuplatnila. 2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie obsahovo odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie relevantných otázok. Žalobca poukázal na to, že žalovaná neuhradila ani jednu z dohodnutých splátok úveru, preto žalobca vyhlásil dňa 02.07.2013 mimoriadnu splatnosť celého úveru, dlh žalovanej predstavoval 797,83 eura, z toho dlžná istina vo výške 654,10 eura, dlžné úroky z úveru vo výške 135,39 eura, dlžné poistné úveru vo výške 8,34 eura, čo korešponduje so zostatkom na úverovom účte žalovanej podľa predloženého výpisu z úverového účtu. Nemožno nesúhlasiť s tvrdením súdu, že zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa ZoSÚ, zmluva obsahuje všetky špecifikované náležitosti. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, aké konkrétne náležitosti zmluva neobsahuje a z akého konkrétneho dôvodu súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný. Súd vychádzal z podania žalobcu zo dňa 08.09.2014, v ktorom však žalobca v dôsledku omylu uviedol dve protichodné tvrdenia, a to 1) chybné tvrdenie, že žalovaná uhradila žalobcovi sumu vo výške 669,80 eura, pričom táto skutočnosť mala byť zrejmá z potvrdenia o prijatých platbách, ktoré mal žalobca predložiť súdu v prílohe s výpisom z úverového účtu, a 2) správne tvrdenie, že žalovaná žalobcovi do dnešného dňa neuhradila ani len časť z dlžnej sumy. Súd sa však týmto rozporom nezaoberal. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dospel k záveru, že žalovaná uhradila žalobcovi sumu vo výške 669,80 eura. Z výpisu z úverového účtu žalovanej, ktorý žalobca predložil súdu spolu s návrhom na začatie konania vyplýva, že žalovaná žalobcovi do dnešného dňa neuhradila ani len časť z dlžnej sumy. Súd nemal preto žalobu zamietnuť ako nedôvodnú ani v prípade posúdenia úveru za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca dostatočne splnil svoju povinnosť v zmysle § 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. Súd mal správne žalobcovi priznať uplatnený nárok v celom rozsahu. 3. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila. 4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 6. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle konštantnej súdnej judikatúry rozumie taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 102/04, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/102/2001 a 5Cdo/93/2000). Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Pokiaľ súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napr. sp. zn. IV.ÚS 115/03, III.ÚS 119/03, III.ÚS 209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04). 7. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Súd zásadne nevykonáva najmä dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné (ak skutkové okolnosti boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov). Hodnotením dôkazov (§ 132 O. s. p.) sa nazýva potom činnosť súdu, pri ktorej hodnotí už vykonané procesné dôkazy, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nemožno však hodnotiť nevykonané procesné dôkazy (pri odôvodňovaní súdneho rozhodnutia súd len uvedie prečo nevykonal navrhnuté dôkazy, čomu predchádza posúdenie ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná). 8. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 11.12.2012 uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 654,10 eura, pričom žalovaná sa zaviazala tento úver vrátiť formou 24 mesačných splátkach po 43,02 eura. Uvedená zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy, uzavretej v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ako aj všeobecných ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. 9. Ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch stanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať, alebo ak bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Sankcia neplatnosti by neprimerane tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by tým stratil výhodu splátok a mohol by sa tak dostať do ťažko riešiteľnej situácie, pretože spravidla finančné prostriedky z úveru už použil a nemá možnosť ich bezprostredne splatiť v celej výške. 10. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy namiesto sankcie neplatnosti sankcionoval veriteľa tým, že ak zmluva neobsahuje presne vymedzené náležitosti konkretizované v § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch). 11. Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch). Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. Účelu právnej úpravy noriem spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto, z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad citovaného ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ sa viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. K uvedenej právnej úprave sa pristúpilo po predchádzajúcich skúsenostiach pri uplatňovaní nárokov zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch, pri ktorých sa obvykle stávalo, že veriteľ si jednotlivé splátky započítal najprv na úroky, poplatky, prípadne iné sankcie a až naposledy na istinu (čo nebolo v rozpore s Obchodným zákonníkom), s poukazom na povahu záväzku ako absolútneho obchodu. Takéto započítavanie jednotlivých splátok však bolo pre spotrebiteľa nevýhodné. 12. Súd prvej inštancie preto správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, a dospel k správnemu záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť, aj keď ju dostatočne nešpecifikoval. Ide o obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona, t. j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Aj odvolací súd po preskúmaní predmetnej zmluvy zistil, že neobsahuje rozčlenenie splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky. Nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky, a to priamo v zmluve, nemôže byť považované za splnenie povinnosti, ktorá vyplývala z vyššie citovaného ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. 13. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi dňa 11.12.2012 neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto sa poskytnutý úver v zmysle § 11 písm. b) tohto zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. 14. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, v zmysle citovaného ust. § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, je nevyhnutné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, je dôvodné dlžníka zaviazať len na vrátenie istiny úveru. 15. Za týmto účelom je potrebné ustáliť, v akej výške bol dlžníkovi úver poskytnutý a v akej výške ho dlžník splatil. Z obsahu spisu a z obsahu rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie vychádzal z podania žalobcu doručeného súdu dňa 10.09.2014 (č. l. 20), v ktorom však žalobca v dôsledku omylu uviedol dve protichodné tvrdenia, a to 1) chybné tvrdenie, že žalovaná uhradila žalobcovi sumu vo výške 669,80 eura, pričom táto skutočnosť mala byť zrejmá z potvrdenia o prijatých platbách, ktoré mal žalobca predložiť súdu v prílohe s výpisom z úverového účtu, a 2) správne tvrdenie, že žalovaná žalobcovi do dnešného dňa neuhradila ani len časť z dlžnej sumy. Súd sa však týmto rozporom nezaoberal. Súd tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dospel k záveru, že žalovaná uhradila žalobcovi sumu vo výške 669,80 eura. Z výpisu z úverového účtu žalovanej, ktorý žalobca predložil súdu (č. l. 13) spolu so žalobou a rovnako aj zo samotnej žaloby vyplýva, že žalovaná žalobcovi do dnešného dňa neuhradila žiadnu časť z dlžnej sumy. 16. Požiadavka na zistenie skutkového stavu veci v ustanovení § 153 ods. 1 O. s. p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie vyjadruje, že základom pre rozhodnutie súdu sú také skutočnosti, ktoré boli v konaní zistené procesne regulérnym spôsobom pri vykonávaní dokazovania (a čo vyšlo za konania inak najavo). Z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov nedostatočne zistil skutkový stav, ktorý by umožňoval posúdiť relevantné sporné skutočnosti potrebné pre meritórne rozhodnutie súdu, jeho rozhodnutie nemohlo obstáť. 17. Pokiaľ teda súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol výlučne z dôvodu nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu, neprichádzalo do úvahy, aby odvolací súd v celom rozsahu nahradzoval úlohu súdu prvej inštancie, a preto odvolaciemu súdu nezostala iná možnosť, ako vecne nesprávny rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 C.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 18. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude v prvom rade potrebné ustáliť, v akej výške bol žalovanej úver poskytnutý a koľko z neho doposiaľ splatila, ako aj všetky ďalšie otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, v prípade potreby doplniť dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť a vysporiadať sa s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu, pričom nové rozhodnutie je potrebné v súlade s § 220 ods. 2 a 3 C.s.p. odôvodniť. 19. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 20. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).