Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/271/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214213753 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214213753.1 Uznesenie Krajský súd Trnava v právnej veci navrhovateľa: HomeCredit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 922 21 Piešťany, IČO: 36 234 176, proti odporcovi: W. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. B. XXX, XXX XX C., o zaplatenie sumy 726,43 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Dunajskej Strede, č. k. 9C/450/2014-37 zo dňa 2. decembra 2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu I. stupňa s a r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd návrh zamietol. Určil, že zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. pod hlavou 9 § 2 - záverečné ustanovenie § 2 v znení: „v prípade omeškania s úhradou splátky úveru, či jej časti, zmluvnej pokuty alebo platby podľa hlavy 5 a 9 týchto UP dlhšie než 7 dní je klient povinný zaplatiť spoločnosti zmluvné úroky z omeškania vo výške 0,08 % z dlžnej čiastky za každý za počatý deň oneskorenia, v prípade oneskorenia s úhradou splátky úveru, či jej časti dlhšieho ako 7 dní je klient ´ďalej povinný zaplatiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 8 % z čiastky, s ktorej úhradou je v oneskorení. Ustanoveniami o zmluvnej pokute, ako aj samotným zaplatením zmluvnej pokuty, nie sú žiadnym spôsobom dotknuté nároky spoločnosti voči klientovi na náhradu v celom rozsahu a výške spôsobenej škody. Spoločnosť je oprávnená zmluvnú pokutu alebo úroky z omeškania klientovi úplne alebo z časti odpustiť. Súhlas spoločnosti s odpustením zmluvnej pokuty, alebo úrokov z omeškania musí oznámiť spoločnosť na požiadanie klienta písomnou formou,“ je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky. V odôvodnení odcitoval ustanovenia zák. o ochrane spotrebiteľa a Občianskeho zákonníka v §§ 37 ods. 1 a 39 a zdôvodnil, že v danom prípade súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný len v časti a to z dôvodov nasledovných. Z obsahu výpisu z obchodného registra na navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ má v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom. Z uvedeného je potom nutné vyvodiť záver, že navrhovateľ v úverovej zmluve zo dňa 10.08.2002 je dodávateľom a zároveň veriteľom podľa zák. ust. § 3 ods. 1/ zák. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy ako aj zo zák. o ochrane spotrebiteľa a tiež smernice EÚ, pretože túto činnosť vykonáva v rámci svojho podnikania. Odporca vystupuje ako fyzická soba - občan, teda ide o spotrebiteľa ako to vyplýva z ust. § 3 ods. 4/ zák. o spotrebiteľských úveroch, a tiež zákona o ochrane spotrebiteľa pretože nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto okolnosť z pripojenej zmluvy nevyplýva a navrhovateľ opak tohto postavenia odporcu nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Ide potom o vzťah dodávateľ a spotrebiteľ, ide o vzťah spotrebiteľský zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Okrem toho, že ide o vzťah spotrebiteľský, ide aj o vzťah občianskoprávny a nie obchodný. Ako taký potom podlieha nielen zákonnej úprave zák. o spotrebiteľských úveroch ale aj zákonným ustanoveniam Obč. zák. a tiež zákonnej úprave zák. o ochrane spotrebiteľa, ako to vyplýva z jeho už vyššie citovaných zákonných ustanovení. Čo sa týka náležitostí zmluvy o revolvingovom úvere, tá neobsahuje údaj o RPMN, pretože ide o revolvingový úver, kde nie je možné tento údaj určiť a tak je možné považovať úver za úver s úrokmi a poplatkami. V zmluve však absentuje dojednanie o úrokoch a poplatkoch v zmysle ustanovenia § 4 ods. 5 zák. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom do 30.06.2006, nakoľko v zmluve je uvedená len výška úverového rámca a výška mesačnej splátky. Absentuje teda údaj o úroku alebo poplatkoch. Znamená to, že odporca je povinný vrátiť navrhovateľovi iba poskytnutú výšku úveru a nič viac. Žiadne úroky z úveru ani žiadne poplatky z úveru. Navrhovateľ však žiadal viac, lebo žiadal nielen výšku poskytnutého úveru ale aj úroky z úveru. Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že navrhovateľ s odporcom uzavreli dňa 10.08.2002 zmluvu o revolvingovom úvere na základe ktorej zmluvy navrhovateľ poskytol odporcovi úverový rámec vo výške 995,81 Eur. Odporca celkom vyčerpal sumu 3.246,88 Eur ako to vyplýva zo špecifikácie na č.l. 17. Odporca podľa splátkového kalendára (z čl. 17) uhradil 4.839,51 eur. Navrhovateľ však žiada 726,43 eur. je zrejmé, že odporca uhradil viac, preto na istine už nič nedlhuje. Zaplatil viac o 1.592,62 eur (4.839,50 eur - 3.246,88 eur = 1.592,62 eur) Takto súd vyhovel návrhu navrhovateľa čo do zaplatenia sumy vo výške 732,59 Eur z titulu dlhu na úvere. Vzhľadom na mieru úspechu a neúspechu v konaní, súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli. Odvolanie proti rozsudku súdu I. stupňa podal navrhovateľ. Navrhovateľ je presvedčený, že súd I. stupňa v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. - z dôvodu, že rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a § 221 ods. 1 O.s.p. - z dôvodu, že v konaní došlo k vadám. Vo výroku rozsudku súd citoval a vyhlásil neprijateľné podmienky uvedené v úverových zmluvných podmienkach. V odôvodnení rozsudku sa súd vôbec nevenuje výrokovej časti o neprijateľných zmluvných podmienkach a neuvádza presvedčivé relevantné dôvody vyhlásenia neprijateľných podmienok. Rozsudok nemá jasné a presvedčivé odôvodnenie. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (napr. III. ÚS 107/07). Ústavný súd SR tiež uvádza: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“ (IV. ÚS 14/07). Ústavný súd SR ďalej uvádza: „Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, teda rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (I. ÚS 265/05). Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel súd, musia byť pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.“ (I. ÚS 155/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Ústavný súd SR vo vzťahu k povinnosti súdov vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania uvádza: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. 209/04). Nedodržanie týchto požiadaviek má mať za následok zrušenie súdneho rozhodnutia Ústavným súdom SR z dôvodu porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Baleni č. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. § 53 Občianskeho zákonníka ani v smernici Rady 93/13/EHS. Podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty./ Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Oboer 35/2013. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uvádza podstatu úprav je ochrana spotrebiteľa pred ustanoveniami tzv. spotrebiteľských zmlúv, ktorých obsah spotrebiteľ pred ich uzatvorením nemôže individuálne dohodnúť a tým ovplyvniť, a ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa (článok 3 ods. 1 Smernice). V § 53 ods. 1 OZ, v tzv. generálnej kauzule je obdobné znenie: „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.“ Podstatným znakom conditio sine qua non neprijateľná podmienka je skutočnosť, že zakladá nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a to takej kvality, ktorá musí byť značná, nie malá či nepatrná, v neprospech spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa vychádza z myšlienky vyrovnania rovnováhy v zmluvných vzťahoch v prospech spotrebiteľa. Nemožno si však túto podporu zamieňať s nevhodným paternalizmom štátnej moci v súkromnoprávnych vzťahoch. Štát, prostredníctvom súdnej moci, nemôže za spotrebiteľa suplovať jeho rozhodovací proces a rozhodovať, ktoré ponuky sa môžu dostať do jeho dispozície a ktoré nie sú vhodné. Spotrebiteľ má právo sa sám rozhodnúť. Podľa názoru navrhovateľa nie je možné neprijateľnú podmienku vnímať jednostranne. Navrhovateľ uvádza, že je dôležité, aby ochrana spotrebiteľa mala v súčasnosti aj svoje medze. Každý človek sa vo svojom živote stretáva s reklamou, a určitými faktormi spoločnosti, ktorými sa môže cítiť ovplyvňovaný. Navrhovateľ žiada súd, aby prijal jeho argumenty a rozsudok č. k. 9C/450/2014 zrušil v časti, v ktorej sa navrhovateľ odvoláva a vrátil ho okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec obsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. potom čo zistil, že je odvolanie podané včas a oprávnenou osobou (§ 201 a § 204 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p., pretože zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nezrozumiteľné a zmätočné. V zmysle § 153 O.s.p. súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (ods. 3 - účinný od 15.10.2008). Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku do výroku rozhodnutia (ods. 4 - účinný od 01.03.2010). V zmysle § 372s O.s.p. na konania začaté do 28.02.2010 sa použijú predpisy účinné od 01.03.2010. V zmysle § 53a Občianskeho zákonníka, účinného od 01.03.2010, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa (ods. 1). Ak sa rozhodnutie súdu podľa ods. 1 týka len časti zmluvnej podmienky, dodávateľ je povinný splniť povinnosť uvedenú v ods. 1 v rozsahu tejto časti (ods. 2). Týmto ustanovením sa v zmysle § 879l Občianskeho zákonníka spravujú aj právne vzťahy vzniknuté do 28.02.2010, avšak vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich uplatnené pred 01.03.2010 sa posudzujú podľa doterajších predpisov Z cit. § 153 ods. 3 cit. ust. vyplýva, že súd môže o neprijateľnosti podmienky použitej v spotrebiteľskej zmluve rozhodnúť tak na návrh ako aj bez návrhu. Predpokladmi na to, aby súd takto rozhodol aj bez návrhu je, že musí ísť o sporové konanie, v ktorom právny dôvod žaloby skutkovo a právne spočíva na spotrebiteľskej zmluve, pričom žalobcom môže byť spotrebiteľ, dodávateľ alebo aj združenie, výsledkom dokazovania je to, že podmienka alebo podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú neprijateľné. ods. 4 cit. ust. súdu ukladá, aby v súlade s hmotnoprávnym ust. § 53a Občianskeho zákonníka uviedol vo výroku rozsudku presné znenie podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Účelom takéhoto výroku, ktorý môže byť prijatý aj na návrh aj bez návrhu účastníka konania - spotrebiteľa je to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Vo výroku sa má opísať znenie podmienky tak, ako je uvedené v zmluve. Tento výrok ale nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci (res iudicatae) pre spory tohto dodávateľa s inými spotrebiteľmi, ktorí neboli účastníkmi tohto konania. V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i uznesenia, (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil. Prvostupňový súd vôbec neaplikoval ust. § 153 OZ, hoci vo výroku určoval neprijateľnú podmienku. Jeho odôvodnenie vôbec nekorešponduje s výrokom rozsudku. Ak rozhodol o neprijateľnosti podmienky použitej v spotrebiteľskej zmluve Tak mal toto odôvodniť citáciou § 153 ods. 3 OZ a či mal na takéto určenie predpoklady. Účelom takéhoto výroku, ktorý môže byť prijatý aj na návrh aj bez návrhu účastníka konania - spotrebiteľa je to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Vo výroku sa má opísať znenie podmienky tak, ako je uvedené v zmluve. Keďže v odôvodnení rozsudku súd vôbec neodôvodnil určenie neprijateľných zmluvných podmienok, prečo vôbec takto rozhodol rozsudok nemá presvedčivé odôvodnenie. Povinnosťou súdu bolo uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia ( III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (napr. III. ÚS 107/07). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, teda rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (I. ÚS 265/05). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. 209/04). Prvostupňový súd nedodržal tieto požiadavky, právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a tým porušil práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako základná zásada spravodlivého súdneho konania vyplýva tiež z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. ESPĽP síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Baleni č. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. § 53 Občianskeho zákonníka ani v smernici Rady 93/13/EHS.. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uvádza podstatu úprav je ochrana spotrebiteľa pred ustanoveniami tzv. spotrebiteľských zmlúv, ktorých obsah spotrebiteľ pred ich uzatvorením nemôže individuálne dohodnúť a tým ovplyvniť, a ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa (článok 3 ods. 1 Smernice). Transformované znenie do nášho právneho systému v § 53 ods. 1 OZ je v obdobnom znení: „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.“ Ak súd uvádza v závere, že : „V zmluve však absentuje dojednanie o úrokoch a poplatkoch v zmysle ustanovenia § 4 ods. 5 zák. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom do 30.06.2006, nakoľko v zmluve je uvedená len výška úverového rámca a výška mesačnej splátky. Absentuje teda údaj o úroku alebo poplatkoch.“, tak treba vytknúť súdu I. stupňa, že vôbec neuviedol ako je zmluva koncipovaná , neopísal vôbec tento listinný dôkaz. Neuviedol kedy, kým bola uzavretá, neuviedol jej indentifikáciu číslom, neuviedol aké má náležitosti. Tak isto neuvádzal ani úverové podmienky, z ktorých odvodzoval navrhovateľ nároky na uplatnenie úrokov, poplatkov atď. Záver súdu je preto nesprávny bez poukázania na právny predpis s porovnaním listinných dôkazov, pretože ich vôbec nevyhodnotil. Rozhodnutie súdu po formálnej stránke vôbec nespĺňa náležitosti v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Súd neuviedol a nevysvetlil stručne, jasne a výstižne, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Vôbec nedbal na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Navyše uvedenie citácií ustanovení právnych predpisov, ktoré s vecou nesúvisia a ktoré sa vôbec neaplikujú a naopak neuvedenie tých ustanovení, ktoré sa mali aplikovať tak robí rozhodnutie úplne nepreskúmateľné, zmätočné a protizákonné. Navyše upozorňuje odvolací súd na nezrozumiteľnosť, na neuvedenie spisovej značky na stranách rozsudku 2 a 4, kde je uvedené: Administrátor. Odvolací súd preto rozsudok súdu I. stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) a f) a ods. 2 O.s.p., nakoľko sa postupom súdu odňala účastníkom možnosť konať pred súdom pre nepreskúmateľnosť, a pretože súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Úlohou súd I. stupňa je preto opätovne vo veci rozhodnúť po vykonaní dôkazov. Svoje rozhodnutie náležite odôvodní v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak určí neprijateľnú podmienku vo výroku, tak svoje rozhodnutie musí odôvodniť uvedením ustanovenia právneho predpisu, ktorý aplikoval, skutkové zistenia, listinné dôkazy. To isté aj pri prípadnom zamietnutí úrokov a iných poplatkov. Vždy uvádza kde sú uvedené, či v zmluve alebo vo VOP a to citáciou označenia článku, bodu prípadne inej identifikácie.. Podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p zároveň rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania. Toto rozhodnutie bolo prijaté počtom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.