Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/301/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214216749 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214216749.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Martina Holiča a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzska republika, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: A. U., nar. XX. D. XXXX, trvalo bytom Q., P. XXX/XX, o 959,69 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 12. februára 2015 č. k. 7C/236/2014-33 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej, v časti o určení neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti a v časti trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 695,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne od 3.10.2013 do zaplatenia a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol; III. určil, že zmluvná podmienka pod bodom 4.2. v časti 3 a 4.4 v časti 3 úverovej zmluvy CETELEM Slovensko a.s. je neplatná z dôvodu neprijateľnej podmienky a IV. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania zaplatený súdny poplatok 57,50 eur a advokátovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 142,78 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/ a i/, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy; § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a/ a b/, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy; § 115a ods. 2, § 200ea ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016); § 517 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 586/2008. Vecne dôvodil, že 29.12.2012 uzavreli žalobkyňa ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorej obsahom bol záväzok žalobkyne poskytnúť žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 746,10 eur a súčasne záväzok žalovaného nahradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom a to formou 24 mesačných splátok vo výške 50,80 eur, teda spolu 1.139,52 eur, so splatnosťou prvej splátky 15.1.2013. Žalovaný však svoj záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas neplnil, uhradil žalobkyni len časť dlžnej sumy, a to sumu vo výške 50,80 eur. Žalobkyňa žiada zaplatenie 959,69 eur, ktorá suma pozostáva z neuhradenej úverovej istiny 726,28 eur, z dlžných úrokov, poplatkov a poistného vo výške 194,71 eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 38,70 eur. Zmluvu uzavretú stranami posúdil ako zmluvu úverovú, podľa obsahu ktorej a podľa pripojených všeobecných obchodných podmienok ju posúdil ako tzv. typovú zmluvu, vyhotovenú pre širší neurčený okruh spotrebiteľov s minimálnou možnosťou zasiahnuť do obsahu podmienok zmluvy a tak podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy. Po preskúmaní obsahu a predmetu zmluvy ako aj postavenia strán zmluvy dospel k záveru, že právny vzťah, založený predmetnou zmluvou je potrebné považovať za vzťah spotrebiteľský, a to zo spotrebiteľského úveru, zmluva však nemá všetky tie náležitosti, ktoré podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, musí mať, aby mohol byť úver považovaný za úver s poplatkami a úrokmi. Preto uzavrel, že žalobkyňa nemá právo požadovať za poskytnuté úvery dohodnuté úroky a poplatky a žalovaný nie je povinný vrátiť žalobkyni úroky z úveru a dohodnuté poplatky. Vzhľadom na absenciu týchto povinných náležitostí (nešpecifikoval, ktoré má na mysli - poznámka odvolacieho súdu) sa poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 cit. zákona (nebolo zrejmé, ktorý zákon má na mysli, ďalšia poznámka odvolacieho súdu) treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zo žaloby ako i z predloženej platobnej histórie vyplýva, že žalovaný žalobkyni uhradil len sumu 50,80 eur, na základe čoho súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni žalovanú istinu čo do výšky 695,30 eur (746,10 eur poskytnutá výška úveru mínus 50,80 eur uhradená suma žalovaným). Nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením sumy 695,30 eur, súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni z tejto sumy aj úroky z omeškania 8,50 % ročne, nakoľko v rozhodnom čase bola základná úroková sadzba vo výške 0,50 % a o 8 percentuálnych bodov viac predstavuje výšku 8,50 %, a to od 3.10.2013 do zaplatenia, nakoľko termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru bol 15.12.2014 a od 16.12.2014 je žalovaný v omeškaní so zaplatením sumy 695,30 eur. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p., vecne úspechom žalobkyne v konaní, z ktorého dôvodu zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokáta celé trovy konania, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za podaný návrh v sume 57,50 eur a z trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci po 51,45 eur + 2 x režijný paušál po 8,04 eur a k tomu 20 % DPH, spolu 142,78 eur. 2. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti veci samej a v časti o určení neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Mala za to, že súd prvej inštancie v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči žalovanému zaplatenia 959,69 eur s príslušenstvom a to titulom neuhradených záväzkov žalovaného z uzavretej Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru z 29.12.2012, na základe ktorej zmluvy žalobkyňa poskytla žalovanému spotrebiteľský úver 746,10 eur na zakúpenie spotrebného tovaru u predajcu uvedeného na úverovej zmluve, takto poskytnutý úver sa žalovaný zaviazal splácať žalobkyni formou 24 pravidelných mesačných splátok po 50,80 eur, avšak v skutočnosti uhradil len jednu splátku úveru v celkovej výške 50,80 eur, v dôsledku neplnenia dohodnutých splátok zo strany žalovaného žalobkyňa vyhlásila 2.10.2013 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovaného splatným v celom rozsahu a ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti podľa predloženého výpisu z úverového účtu žalovaného predstavoval sumu v celkovej výške 959,69 eur, ktorá pozostávala zo zvyšku dlžnej úverovej istiny vo výške 726,28 eur, z dlžných úrokov z úveru vo výške 171,47 eur, z dlžného poistného z úveru vo výške 23,24 eur a z nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 38,70 eur. Žalobkyňou uvádzaná výška dlžnej sumy plne korešponduje so zostatkom na úverovom účte žalovaného podľa predloženého výpisu z úverového účtu žalovaného. Okrem toho sa žalobkyňa domáhala zaplatenia úrokov z dlžnej úverovej istiny vo výške 44,50% ročne zo sumy 726,28 eur od 3.10.2013 až do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 920,99 eur od 3.10.2013 až do zaplatenia (žalobkyňa si neuplatňovala úroky z omeškania zo sumy nákladov spojených s uplatnením pohľadávky). Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru neobsahuje všetky náležitosti podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, z ktorého dôvodu žalobu v časti o zaplatenie sumy 264,39 eur zamietol, s ktorým posúdením veci žalobkyňa nesúhlasí. Nesúhlasí s tvrdením súdu, že zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z., je názoru, že zmluva obsahuje všetky požadované náležitosti a to identifikáciu zmluvných strán, adresu predávajúceho, opis tovaru alebo služby, výšku úveru, konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, ročnú úrokovú sadzbu, výšku, počet a termíny splátok, RPMN, priemernú RPMN, poistenie a ostatné podmienky uvedené na zadnej strane zmluvy. Žalovaný na zmluve vyhlásil, že sa oboznámil so všeobecnými úverovými podmienkami pre poskytnutie spotrebiteľského úveru a súhlasí s nimi bez výhrad, na znak čoho zmluvu vlastnoručne podpísal. Poukázala na skutočnosť, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, aké náležitosti podľa názoru súdu zmluva neobsahuje, ani to, z akého dôvodu súd zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 264,39 eur a v časti uplatnených úrokov z dlžnej úverovej istiny vo výške 44,50% ročne zo sumy 726,28 eur od 3.10.2013 do zaplatenia. Žalobkyňa preto považovala rozsudok v tejto časti za nepreskúmateľný. Z odôvodnenia rozsudku rovnako nie je zrejmé, prečo súd určil zmluvné podmienky pod bodom 4.2 v časti 3 a 4.4 v časti 3 úverovej zmluvy za neplatné z dôvodu neprijateľnosti. Žalobkyňa preto považuje rozsudok aj v tejto časti za nepreskúmateľný. Bola názoru, že všetky zmluvné podmienky sú uvedené v úverovej zmluvy jasne a zrozumiteľne a nie sú neprijateľné. Nesúhlasila s určením zmluvných podmienok v bode 4.2 v časti 3 úverovej zmluvy CETELEM SLOVENSKO a.s. za neplatné z dôvodu neprijateľnosti, keď z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, čo konkrétne by malo spôsobovať neprijateľnosť týchto podmienok, preto poukázala na skutočnosť, že súd tým určil za neprijateľné právo žalobkyne domáhať sa voči klientovi zaplatenia zákonných úrokov z omeškania, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 O. z. a náhrady škody v zmysle všeobecnej občianskoprávnej úpravy. Ďalej poukázala na skutočnosť, že tieto zákonné práva vyplývajú žalobkyni zo samotného právneho poriadku, tzn. zo všeobecnej právnej úpravy aj bez ich výslovného uvedenia v úverovej zmluve, pričom nie je žiadny dôvod na sankcionovanie žalobkyne exklúziou zo zoznamu subjektov, ktoré by týmto právom v zmysle všeobecnej právnej úpravy mohli disponovať. Rovnako nesúhlasila ani s určením zmluvných podmienok v bode 4.4 v časti 3 úverovej zmluvy CETELEM SLOVENSKO a.s. za neplatné z dôvodu neprijateľnosti, keď z rozhodnutia súdu rovnako nie je zrejmé, čo konkrétne by malo spôsobovať neprijateľnosť týchto podmienok, žalobkyňa preto poukázala na skutočnosť, že tieto zmluvné podmienky vyplývajú zo zákonnej povinnosti platiť úroky z úveru v dojednanej výške od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich vrátenia a tiež mala za to, že v konaní pred súdom prvej inštancie dostatočne preukázala oprávnenosť žalovaného nároku a v priebehu konania riadne označila a založila do súdneho spisu všetky relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čím splnila nielen svoju dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 O. s. p., ale aj povinnosť tvrdenia vyplývajúcu z ust. § 79 ods. 1 O. s. p., žalobkyňa je toho názoru, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru, všeobecné úverové podmienky, oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru s dokladom o doručení, potvrdenia o čerpaní peňažných prostriedkov a prijatých úhradách, z ktorých je zrejmý dátum a výške jednotlivých čerpaní, ako aj splátok uskutočnených žalovaným, výpis z úverového účtu, z ktorého je zrejmá história úverového prípadu a všetky pohyby na úverovom účte a plán amortizácie, ktoré žalobkyňa založila do súdneho spisu počas konania na súde prvej inštancie, sú plnohodnotnými dôkazmi, ktoré podporujú tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa nemohla stotožniť s rozhodnutím súdu, ktorým v žalobe v zamietnutej časti nevyhovel a je názoru, že súd mal správne priznať žalobkyni uplatnený nárok v celom rozsahu a nemal určovať neplatnosť zmluvných podmienok z dôvodu neprijateľnosti. 3. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril. 4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou (predtým účastníkom), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti nemožno považovať za vecne správny. 5. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa s podanou žalobou predložila súdu prvej inštancie Zmluvu o spotrebiteľskom úvere a Zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcovú zmluvu o poskytovaní platobných služieb z 29.12.2012 identifikačné číslo zmluvy: 263249547761509, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal zaplatiť pôvodnej žalobkyni (CETELEM SLOVENSKO a.s.) celkovo sumu vo výške 1139,52 eur v 24 mesačných splátok po 50,80 eur. Suma 746,10 eur predstavovala výšku peňažného plnenia poskytnutého pôvodnou žalobkyňou žalovanému, nie však výšku zmluvne prevzatého záväzku žalovaným. Súd prvej inštancie v súlade s predloženým listinným dôkazom (zmluvou o úvere) konštatoval, že suma 746,10 eur mala slúžiť na poskytnutie spotrebiteľského úveru, tiež konštatoval, že zmluva nemá všetky tie náležitosti, ktoré podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, musí mať, avšak neuviedol akúkoľvek konkrétnu chýbajúcu náležitosť, napriek tomu konštatoval, že žalobkyňa nemá právo požadovať za poskytnuté úvery dohodnuté úroky a poplatky a žalovaný nie je povinný vrátiť žalobkyni úroky z úveru a dohodnuté poplatky vzhľadom na absenciu povinných náležitostí zmluvy (konkrétne ich opäť nešpecifikoval) a poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 citovaného zákona (nebolo zrejmé, ktorý zákon má na mysli, keďže v rozsudku bolo citované z viacerých zákonov napr. z O. s. p., zákona č. 250/2007 Z. z., zákona č. 129/2010 Z. z., keď podľa § 4 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy pôvodnej žalobkyne a žalovaného: ak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere na žiadosť spotrebiteľa uzavrela prostredníctvom prostriedku diaľkovej komunikácie, ktorý neumožňuje poskytnúť informácie podľa odseku 1 spôsobom podľa odseku 2, veriteľ tieto informácie poskytne spotrebiteľovi bezprostredne po uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere) treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ súd prvej inštancie neuviedol-neoznačil konkrétne chýbajúce náležitosti zmluvy a bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru odôvodnil iba poukazom na paragraf a odsek neurčeného zákona, potom záver súdu prvej inštancie o dlžnej sume žalovaného voči žalobkyni len vo výške 695,30 eur s príslušenstvom nemal oporu vo vykonanom dokazovaní a nebol žiadnym spôsobom zdôvodnený. Argumentácia žalobkyne v odvolaní o nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bola preto dôvodná. Rozhodnutie súdu prvej inštancie postráda akýkoľvek argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku mal uviesť súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyložiť, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy a posúdiť zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a účastníkom umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). Ak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu účastníka konania (t. č. strany, žalobcu) v žalobe (ako je tomu aj v danom prípade) a prečo žalobné námietky účastníka považuje za mylné alebo nesprávne, je nutné pokladať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou účastníka ju nemôže odmietnuť len pre nesprávnosť, ale musí tiež uviesť, v čom konkrétne táto nesprávnosť spočíva (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Afs 24/2005). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49). Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Nemožno prehliadnuť ani mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti a do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, pričom intenzitu tejto vady je potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). 6. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nezaoberal zmluvou o úvere, a to tak z hľadiska jej obsahových náležitostí, ako aj vzhľadom na dotknuté právne normy na ochranu spotrebiteľa (napriek tomu, že zmluvu o úvere označil za zmluvu spotrebiteľskú). Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že napádané rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016) na riadne odôvodnenie rozsudku. Jedná sa o procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces a súčasne k odňatiu jej možnosti konať pred súdom (písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu). Úplná absencia odôvodnenia preukázaného skutkového stavu má povahu tzv. základných vád, ktoré judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva akceptuje ako dôvod pre zrušenie aj právoplatných rozhodnutí za účelom nápravy týchto vád, pričom za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2016 sp. zn. 6MCdo 5/2014). 7. Podľa § 53a ods. 1 O. z. ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. Podľa ust. § 153 ods. 4 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne v takomto prípade uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dojednané v spotrebiteľskej zmluve. V ostatne citovanom ustanovení sa súdu ukladalo, aby v súlade s hmotnoprávnym ustanovením § 53a O. z. uviedol vo výroku rozsudku presné znenie podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Účelom takého výroku, ktorý mohol byť prijatý aj na návrh aj bez návrhu strany - spotrebiteľa, bolo to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Túto povinnosť na základe takého výroku môže uplatniť každý spotrebiteľ dotknutý podmienkou opísanou vo výroku takého rozsudku. Podľa ust. § 52 ods. 3 O. z. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa týka každého dodávateľa, ktorý je podnikateľským subjektom. Vzhľadom na rozsah uzavierania zmlúv, vždy pôjde o podnikateľské subjekty oprávnené na túto podnikateľskú činnosť (napr. na základe živnostenského oprávnenia). Pokiaľ žalobkyňa nie je dodávateľom, neposkytla žalovanému úver, z ktorého v tomto konaní uplatňuje nároky, potom nie je dôvodným, aby bolo bez návrhu vo vzťahu k žalobkyni uvedené vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky ako bolo dojednané v spotrebiteľskej zmluve. Takéto vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky by malo význam iba za toho predpokladu, ak by túto neprijateľnú zmluvnú podmienku bola dojednala žalobkyňa a malo by to význam v tom smere, aby ju v ďalšom vo svojich zmluvách nepoužívala. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že dôvod čiastočného zamietnutia žaloby sa netýkal zmluvných podmienok uvedených vo výroku rozsudku súdu prvej inštancie a rozhodnutie o neplatnosti zmluvných podmienok z dôvodu ich neprijateľnosti nebolo v rozsudku absolútne odôvodnené, absentovali tak dôvody vysvetľujúce právny záver súdu v tejto otázke. 8. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolaciemu súdu neostávalo iné, než rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej, v časti o určení neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti, vrátane závislého výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, nakoľko chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať vo vzťahu k uplatňovanému nároku žalobkyne a úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania a nie vykonávanie celého ťažiskového dokazovania až na odvolacom súde. 9. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, na základe vykonaného dokazovania náležite vyhodnotiť dôkazy a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti tak, aby právne závery, ku ktorým dospeje, mali oporu vo vykonanom dokazovaní. Nárok žalobkyne preskúma z hľadiska okruhu rozhodujúcich skutočností určovaných relevantnými hypotézami hmotnoprávnych noriem, ktorými sú predovšetkým zákon č. 129/2010 Z. z. a O. z.. Pri posudzovaní obsahových náležitostí predmetnej zmluvy, ich prípadnej absencii a jej dôsledkoch bude pritom dôsledne vychádzať zo správneho znenia právnej normy, účinného v čase uzavretia zmluvy. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 a 3 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a s akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami účastníkov. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa má vzťahovať aj na príslušenstvo uplatňovanej pohľadávky. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobkyne, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). 10. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov (prvoinštančného i odvolacieho konania) súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 11. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení; § 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)