Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/362/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214218219 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214218219.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a Mgr. Jozef Mačej, v právnej veci navrhovateľa: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, proti odporkyni: Q. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom K M. XXX/XX, F. M., o zaplatenie 1.214,37 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 9C/452/2014-33 zo dňa 16. decembra 2014, v časti zamietnutia návrhu a v časti určenia neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zamietnutia návrhu v závislom výroku o trovách konania a v časti určenia, že zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., pod hlavou 18 Sankcie účtované v dôsledku omeškania klienta § 2 v znení „V prípade omeškania klienta je Spoločnosť oprávnená klientovi vyúčtovať a klient je povinný na základe tohto vyúčtovania uhradiť Spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 17,- Eur. Táto pokuta bude Spoločnosťou vyúčtovaná maximálne jedenkrát za dobu trvania zmluvy.“ j e n e p l a t n á z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky, p o t v r d z u j e . Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil s použitím § 9 ods. 1, 2 písm. k), r), y) Z.z. o spotrebiteľskom úvere, § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 citovaného zákona, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k), § 53 ods. 5, § 54, § 517 ods. 2, § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že v danom prípade na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný len v časti. Navrhovateľ a odporkyňa dňa 18.01.2012 uzavreli písomnú zmluvu č. 4201065327, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru odporkyni v celkovej výške 1.000,- Eur. Navrhovateľ odporkyni úver v dohodnutej výške poskytol. Odporkyňa sa zaviazala poskytnutý a čerpaný úver splácať v mesačných splátkach po 38,62 Eur. Túto povinnosť si však neplnila, úver nesplácala riadne a včas. Celkove na tento úver odporkyňa uhradila iba 115,86 Eur. Súd v ďalšom konštatoval, že nakoľko predmetná zmluva bola uzavretá medzi odporkyňou ako fyzickou osobou a navrhovateľom, ktorý v predmete svojej činnosti má poskytovanie aj úverov vyvodil, že navrhovateľ je dodávateľom a zároveň veriteľom podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, ako aj zo Zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože túto činnosť vykonáva v rámci svojho podnikania. Navrhovateľ poskytol spotrebiteľský úver. Ide o dočasné poskytnutie finančných prostriedkov vo forme úveru. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, tak ide o spotrebiteľský úver. Z tohto potom spolu s okolnosťou, že ide o vzťah veriteľa - dodávateľa a spotrebiteľa bolo nutné vyvodiť záver, že ide o vzťah podliehajúci režimu nielen zákonnej úprave podľa Občianskeho zákonníka, ale najmä Zákon o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom znení. Na základe uvedené potom je zrejmé, že táto zmluva musí spĺňať zákonom dané podmienky uvedené v § 9 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom znení, tzn. v čase uzavretia zmluvy. Absencia niektorých má za následok to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, teda bez akéhokoľvek navýšenia, len v hodnote poskytnutej služby, teda výšky spotrebiteľského úveru. Konštatoval, že preskúmaním zmluvy zistil, že v zmluve absentuje údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrok a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, teda náležitosť vyžadovaná v § 9 ods. 2 písm. k) o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 129/2010 Z.z.), preto odkazujúc na § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom znení konštatoval, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže odporca neuhradil žiadnu splátku, je preto povinný vrátiť navrhovateľovi sumu, ktorá mu bola poskytnutá vo výške 884,14 Eur ako dlh na úvere. Preto súd uznal navrhovateľovi iba reálne poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 884,14 Eur. Pokiaľ si navrhovateľ uplatnil dojednanú zmluvnú pokutu, ktorá bola dojednaná v úverových zmluvných podmienkach, ide o dojednanie absolútne neplatné. Sú písané veľmi drobným písmom, voľným okom skoro nečitateľným, ako aj celé úverové podmienky. Naviac dojednanie o zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu úverových zmluvných podmienok, je zapracované medzi menej podstatné a menej významné úverové zmluvné podmienky, čo môže vyvolať u spotrebiteľa dojem, že táto je aj tak nedôležitá a nehovoriac o tom, že takýto dojem vyvoláva aj veľkosť, alebo skôr malosť, drobnosť písma, ktorým sú tieto podmienky písané. Úverové zmluvné podmienky sú prakticky nečitateľné, teda nejasné, neurčité a teda aj neplatné. Okrem toho dohodu o zmluvnej pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť všeobecných úverových podmienok. Zmluvná pokuta má pre svoju platnosť písomnú formu a už len z toho vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná a v zákonom predpísanej písomnej forme. Je tomu inak ako napr. pri úrokoch z omeškania, kde tieto vôbec nemusia byť súčasťou zmluvy a napriek tomu pri omeškaní dlžníka veriteľ má na ne zákonný nárok. Jej obsiahnutie v úverových zmluvných podmienkach (všeobecných) preto nebolo možné akceptovať z hľadiska jej vážnosti a dôležitosti. Okrem uvedeného obchodné podmienky sú typovými, kde ich obsah, rozsah a to, čo v nich bude alebo nebude a v akej forme a podobe určuje výlučne len navrhovateľ ako dodávateľ, ktorý tieto podmienky robí a formuluje. V podstate odporca ako spotrebiteľ ich obsah zásadným spôsobom ani meniť nemôže. Ak chce spotrebiteľský úver získať, má možnosť len všetko podpísať, podmienky prijať a akceptovať, nemá možnosť výberu a voľby podmienok. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že vyjednanie o zmluvnej pokute je absolútne neplatné. Ide o dôvod absolútnej neplatnosti, na ktorý súd musí prihliadnuť z úradnej povinnosti, aj keď sa toho nikto nedovoláva. Na základe uvedeného potom návrhu vyhovel iba čiastočne, uložil odporkyni zaplatiť navrhovateľovi 884,14 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15% ročne od 06.09.2014 do zaplatenia a v ostatnej časti, čo znamená do sumy 330,23 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,15% ročne zo sumy 330,23 Eur od 06.09.2014 do zaplatenia zamietol. Vzhľadom na zlú sociálnu situáciu odporkyne, ktorá sa stará o dve maloleté deti a jej manžel je bez pracovného pomeru, jej mesačný príjem predstavuje zhruba 240,- Eur, tzn. rodinné prídavky a rodičovský príspevok. Súd povolil odporkyni predmetný dlh zaplatiť v mesačných splátkach po 100,- Eur mesačne s použitím § 163 O.s.p.. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., vzhľadom na čiastočný úspech navrhovateľa a uložil odporkyni na zaplatenie súdneho poplatku podľa pomeru úspechu a neúspechu 45,62% zo sumy 83,50 Eur, t.j. 38,10 Eur, ktorú sumu odporkyňa je povinná zaplatiť z titulu zaplateného súdneho poplatku za podaný návrh. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti a v časti určenia neplatnosti zmluvnej podmienky podal odvolanie navrhovateľ tvrdiac, že mal za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky zákonom ukladané náležitosti. Súd sa však náležite s odbornosťou, ktorú si prejednávaná vec vyžaduje neodôvodnil dostatočne svoj postup v konaní. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy pritom vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. V odôvodnení rozhodnutia by nemal byť súd nekoherentný, tzn. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. V tejto súvislosti poukázal na názor Ústavného súdu SR uverejnený v rozhodnutiach IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03 a III. ÚS 209/04. Nedodržanie týchto požiadaviek má za následok zrušenie súdneho rozhodnutia Ústavným súdom SR z dôvodu porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého súčasťou je i právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súd sa musí sústrediť na zodpovedanie a vysvetlenie pohľadu na argument, ktorý bol použitý účastníkom konania. Účastníci majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je jasné a zrozumiteľné, dáva odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Navrhovateľ nikdy nepopieral, že ide o spotrebiteľský vzťah vyplývajúci zo záväzkového vzťahu, predmetom ktorého je úverová zmluva medzi odporcom a navrhovateľom. Odporca podpísal predmetnú úverovú zmluvu na základe slobodnej vôle a podľa vlastného uváženia. K dojednaniam, ktoré sú uvedené v úverových zmluvných podmienkach navrhovateľa možno uviesť, že sú platnými a rovnocennými dojednaniami s ostatnými zmluvnými dojednaniami a ako také majú tieto ustanovenia rovnakú právnu silu a váhu ako majú dojednania uvedené na lícnej strane úverovej zmluvy. Nie je možné odlišne posudzovať jednotlivé ustanovenia, pretože aj keď sú úverové zmluvného podmienky tzv. typové, ich platnosť a právnu vymožiteľnosť prejudikujú právne predpisy upravujúce danú oblasť záväzkových zmluvných vzťahov. Navrhovateľ je presvedčený o tom, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach tak, ako to uvádza súd. Podľa názoru navrhovateľa nie je možné neprijateľné podmienky vnímať jednostranne, najmä z pohľadu akú majetkovú ujmu bude spotrebiteľ pociťovať, ale je potrebné sledovať, aký to bude mať právny následok pre budúce právne vzťahy, ak súd vyhlási takéto neprijateľné podmienky. Je dôležité, aby ochrana spotrebiteľa mala v súčasnosti aj svoje medze. Každý človek sa vo svojom živote stretáva s reklamou a s určitými faktormi spoločnosti, ktorými sa môže cítiť ovplyvňovaný. Napriek tomu sa rozhoduje podľa vlastného uváženia a slobodnej vôle, a preto by mal za svoje rozhodnutie niesť dôsledky. Preto aj odporca ako spotrebiteľ by si mal byť vedomý svojich rozhodnutí a súd by ich má rešpektovať. Ochrana spotrebiteľa v danej dobe prináša skôr nerovnosť účastníkov konania ako právnu istotu v demokratickej spoločnosti. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie. Odporkyňa odvolanie nepodala a k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadrila. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej zamietajúcej časti vecne správny. Už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku (§ 206 ods. 3 O.s.p.), prvostupňový súd zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi sumu 884,14 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15% ročne zo sumy 884,14 Eur od 06.09.2014 do zaplatenia, súd povolil odporkyni dlh zaplatiť v mesačných splátkach po 100,- Eur počnúc mesiacom nasledovným po právoplatnosti tohto rozsudku, vždy k 20. dňu toho ktorého mesiaca, pod stratou výhody splátok. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostala zamietajúca časť, časť o neprijateľnosti zmluvnej podmienky a závislý výrok o náhrade trov konania. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ust. § 122 až § 135 O.s.p. Okrem toho namietal odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom pre nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i v prevažnej miere správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom. Pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v prevažnom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, okrem časti ktorou rozhodol o neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti. Keďže prvostupňový súd napadnutý rozsudok v jeho napadnutej časti dostatočne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v prevažnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné: Navrhovateľ a odporkyňa dňa 18.01.2012 uzavreli písomnú úverovú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 1.000,- Eur. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sa jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. A nie je sporným ani to, že odporkyňa svoj dlh voči navrhovateľovi podľa dohodnutých podmienok neplnila a celkove na splatenie dlhu zaplatila iba 115,86 Eur. Ustanovenie § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch stanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo ak bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Sankcia neplatnosti by totiž neprimerane tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by tým stratil výhodu splátok, a mohol by sa tak dostať do ťažko riešiteľnej situácie, pretože spravidla finančné prostriedky z úveru už použil a nemá možnosť ich bezprostredne splatiť v celej výške. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy namiesto sankcie neplatnosti sankcionoval veriteľa tým, že ak zmluva neobsahuje presne vymedzené náležitosti konkretizované v ust. § 4 ods. 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch). Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov uvedenie výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Súd ustálil, že prieskumom predmetnej zmluvy zistil, a odvolací súd sa s tým stotožňuje, že zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi dňa 18.01.2012 neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto sa poskytnutý úver v zmysle § 11 ods. 1 tohto zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvého stupňa potom správne ustálil, že navrhovateľ mal právo na vrátenie len skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru, nemal právo žiadať úroky z úveru či iné poplatky a nemal ani právo úhradu vykonanú odporkyňou sčasti započítať na úhradu úrokov z úveru. Takto navrhovateľ mal právo požadovať iba výšku úveru, ktorý odporkyni preukázateľne poskytol, teda sumu 884,14 Eur s príslušenstvom, keď odporkyňa sumu 115,86 Eur splatila. Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že návrh navrhovateľa nebol dôvodný čo do zaplatenia zvyšnej sumy. Čo sa týka nároku na zmluvnú pokutu, tento nebol dôvodný, a to pre správne právne posúdenie súdu prvého stupňa, ktorý skonštatoval, že dojednania o zmluvnej pokute sú neplatné. Odvolací súd síce nezdieľa názor prvostupňového súdu o absolútnej neplatnosti celých úverových podmienok z dôvodu nedostatkov veľkosti písma, keď v tomto smere dáva za pravdu odvolateľovi, že len z tohto dôvodu nemožno považovať celé úverové podmienky za neplatné. Odvolací súd považuje predmetnú zmluvnú pokutu za dojednanú neplatne a neúčinne na základe skutočnosti, že dohodu účastníkov o zmluvnej pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť všeobecných úverových podmienok. Podľa zákonných ustanovení § 544 Občianskeho zákonníka zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú formu. Už len z tohto vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná a to v zákonom predpísanej písomnej forme. Preto jej obsiahnutie v úverových zmluvných podmienkach nemožno akceptovať z hľadiska jej vážnosti a dôležitosti. Dojednanie o zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu obchodných podmienok, je zapracované medzi menej podstatné a menej významné obchodné podmienky, čo môže vyvolať u spotrebiteľa dojem, že aj táto je tak nedôležitá, takýto dojem vyvoláva aj veľkosť, resp. drobnosť písma, ktorým sú tieto podmienky písané. Okrem toho obchodné podmienky sú tzv. typovými, kde ich obsah a rozsah a to, čo v nich bude alebo nebude a v akej forme a podobe, určuje výlučne len navrhovateľ ako dodávateľ, ktorý tieto podmienky formuluje. V podstate odporca ako spotrebiteľ ich obsah zásadným spôsobom ani meniť nemôže. Ak chce spotrebiteľský úver získať, má možnosť len všetko podpísať a akceptovať. Nemá možnosť výberu a voľby podmienok. Je nutné tiež uviesť, že ide o vzťah spotrebiteľský podľa zák. o spotrebiteľských úveroch, podľa zák. ust. Obč. zák. Naviac obchodné podmienky súčasťou, ktorých majú byť aj dojednania o zmluvných pokutách, nie sú podpísané navrhovateľom ani odporcom, pričom zák. ust. § 544 Obč. zák. vyžaduje na platnosť zmluvy o zmluvnej pokute písomnú formu. Jej nedodržanie je s poukazom na ust. § 40 ods. 1 Obč. zák. dôvodom jej absolútnej neplatnosti. Na dôvod absolútnej neplatnosti pritom musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti aj keď sa toho nikto nedovolá. Vzhľadom na to, že neexistuje platné dojednanie o zmluvnej pokute, nemá navrhovateľ právo požadovať od odporcu zaplatenie zmluvnej pokuty. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na argumentáciu obsiahnutú v náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 3512/11, ktorý poukázal na to, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to aj so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva, a to formou obmedzení autonómie vôle [por. nález Ústavního soudu zo dňa 15.06.2009, sp. zn. I.ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)]. V spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. A preto okrem obmedzení vyplývajúcich z princípu rovností prostriedkov možno od dodávateľa tiež očakávať (prípadne i vyžadovať), že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej rovine poctivo. Pokiaľ nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jeho správania, a takémuto nepoctivému správaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť ak ide o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Napríklad zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výrazne menšej veľkosti než okolitý text, nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Je potrebné zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nemôžu slúžiť na to, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme ukryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ postupuje, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takému konaniu nemožno priznať právnu ochranu. V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu (podobne ako rozhodcovská doložka) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len samotnej spotrebiteľskej zmluvy (listiny, ktorú spotrebiteľ podpisuje). V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi riadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, stručne, ale v základe dostatočným spôsobom právne aj vecne odôvodnil. Nemožno preto dať za pravdu odvolateľovi v tom, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti nedostatočne odôvodnený, arbitrárny a nepreskúmateľný. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 O.s.p., vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý osobitne odvolacími dôvodmi napadnutý nebol. V odvolacom konaní mala úspech odporkyňa, preto jej podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania voči neúspešnému navrhovateľovi, odporkyňa si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a z obsahu spisu jej ani žiadne trovy nevyplývajú, preto bolo dôvodné odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.