Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/122/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214219525 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214219525.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov senátu Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: E. O., nar. X. I. XXXX, bytom D. XXX/X, X. T., o zaplatenie 4.457,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 09. októbra 2015, č.k. 16C/215/2014-66, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e a vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. II. Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie návrh žalobcu, ktorým sa tento domáhal zaplatenia sumy 4.457,11 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 4.457,11 eur od 13.08.2014 do zaplatenia, v celosti zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 497, § 504 Obchodného zákonníka, § 39, § 52 ods. 3,4, § 53 ods. 1, 2, 5§ 525 ods. 1, § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka ( ďalej len OZ), § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (porov. C-415/11, Mohamed Aziz/Caixa de Catalunya, ods. 68, C-226/12, Constructora Principado/ Jose Álvarez, ods. 21), vecne svoje rozhodnutie odôvodnil právnym záverom, že žalobca nedokázal svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne nadobudnutie žalovanej pohľadávky a jeho žalobu tak bolo treba zamietnuť v celom rozsahu. Súd mal preukázané, že žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ, ktorý je bankou podnikajúcou na základe bankového povolenia, podpísali 16. septembra 2013 listinu označenú ako „Zmluva o splátkovom úvere“ č. 5047103181 , ktorou sa v čl. I veriteľ zaviazal „jednorazovo“ poskytnúť žalovanému spotrebný úver vo výške 4.000 € poukázaním na určený účet. Úver mal byť úročený pevnou sadzbou 18,9 % ročne, úroky mali byť splatné mesačne a dlžník mal úver splácať v 120 pravidelných mesačných splátkach po 78,92 € vždy do 15. dňa príslušného mesiaca až do 15. októbra 2023. V čl. III ods. 6 tejto zmluvy sa strany dohodli, že „všetky vzťahy výslovne neupravené v Úverovej zmluve... sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi...“. Podľa čl. III ods. 3 sa pod „VOP“ rozumeli všeobecné obchodné podmienky vydané bankou s účinnosťou od 1. augusta 2002. Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., v znení účinnom od 1. februára 2010 obsahovali okrem iného ustanovenie ods. 19.16 v tom znení, že „Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje Pohľadávky voči Klientovi, a to bez ohľadu na to, či sú budúce, súčasné, premlčané alebo nepremlčané, ako aj previesť na tretiu osobu akékoľvek svoje záväzky voči Klientovi...“. Suma 4.000 € bola žalovanému zrejme vyplatená, nebolo však zistené, kedy a koľko žalovaný zaplatil, tiež nebolo dokázané, či a ako bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžných súm, či tieto výzvy boli písomné a či a kedy žalovanému došli. Listom zo 4. júla 2014 Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanému, že pohľadávku z uvedenej úverovej zmluvy vo výške 4 529,29 € s príslušenstvom postúpila na žalobcu. Zmluva o postúpení pohľadávok medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalobcom z 27. júna 2014 v čl. IV, bode 4.2 zakotvuje okrem iného, že postupca výslovne potvrdzuje, že pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Listom zo dňa 24. júla 2014 označeným ako „Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“ vyzval žalobca žalovaného, aby mu najneskôr do 8. augusta 2014 zaplatil 4.856 €. 3. Keďže žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, ktoré nároky mal žalobca získať postúpením, súd sa najskôr zaoberal otázkou platnosti a účinnosti tohto postúpenia. Ustanovenie § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil a podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom k 16. septembru 2013, ale aj neskôr), ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona), ktoré požiadavky a povinnosti vyplývajú pre banku priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Nový veriteľ - postupník totiž už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo zachovávať, keďže nie je bankou; bude napríklad oprávnený (a povinný, napr. podľa § 128 O. s. p.) o záležitostiach dlžníka informovať kohokoľvek. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. potom dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi len za splnenia určitých podmienok. Z textácie tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca pri jeho formulácii vychádzal z principiálnej nepostupiteľnosti pohľadávky banky podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, ak by neexistovalo špeciálne dovoľujúce ustanovenie. V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč. zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, potom súd prihliada aj bez námietky z úradnej povinnosti, a to o to viac, ak ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ ( v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení). Žalobca ako postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, bol v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní, čo však žalobca nepreukázal a v dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca sa stal majiteľom (veriteľom) pohľadávky, teda že je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom. 4. Keďže ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. predpokladá naplnenie týchto podmienok len pre platnosť takého postúpenia, pri ktorom nebol udelený súhlas klienta, súd skúmal, či vzhľadom na ustanovenie ods. 19.16 VOP banky v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bol platne udelený súhlas klienta s postúpením pohľadávok banky a dospel k záveru, že tomu tak nie je, pretože toto ustanovenie VOP nie je platné. Ide totiž o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov (t. j. ako by danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy), pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V prejednávanej veci je zrejmé, že ak by ustanovenie ods. 19.16 nebolo obsiahnuté vo VOP, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Podľa názoru súdu tak ustanovenie ods. 19.16 VOP spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky. Postúpením pohľadávky pritom dochádza k zmene partnera dlžníka - spotrebiteľa, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a celkových majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe (okrem zákonom presne vymedzených výnimiek) sa bude diať s jeho súhlasom. Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok ho o túto ochranu oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo všeobecných podmienkach, teda vopred formulovanom dokumente, ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok cez čl. III ods. 6 zmluvy o splátkovom úvere, mohol ho odmietnuť jedine tým, že by odmietol uzavrieť zmluvu samu, je teda nepochybné, že toto ustanovenie nemohlo byť individuálne dojednané a je treba považovať ho za neprijateľnú a teda neplatnú podmienku v zmluve o splátkovom úvere. Preto mohlo k postúpeniu dôjsť len za splnenia podmienok predpokladaných v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., ktoré však splnené neboli. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. s tým, že žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný, preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal, pričom žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať ( § 151 ods. 1 O. s. p.). 6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu tak, aby odvolací súd návrhu žalobcu vyhovel, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Uviedol, že žalobca v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, ktorý názor vyslovil NS SR v rozsudku sp. zn. 4Obo 210/01 a tiež Krajský súd v Nitre vo svojom uznesení sp. zn. 9Co/133/2013. Odvolateľ poukázal tiež na to, že žalovaný nenamietal aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní, ani nerozporoval doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky. Jednou z nosných zásad občianskeho súdneho procesu je zásada kontradiktórnosti, pričom žalobca v konaní predložil dôkazy na preukázanie tvrdenia o poskytnutí peňažného plnenia žalovanému zo strany jeho právneho predchodcu, toto žalovaný ani nespochybnil a rovnako nespochybnil tvrdenie žalobcu, že žalované splátky nezaplatil a ani platnosť postúpenia pohľadávky, pričom súd počas konania nevyjadril pochybnosť o oprávnenosti nároku žalobcu. Podľa odvolateľa ak súd nemal v konaní preukázané splnenie náležitostí vyžadovaných § 92 ods. 8 ZoB, mal žalobcu vyzvať na objasnenie týchto skutočností a žalobca by bol predložil výzvu zo dňa 13.05.2014, ktorá by preukázala splnenie povinností banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB. Súd však žalobcu nevyzval na preukázanie tejto skutočnosti, preto mal žalobca za to, že súd považuje skutkový stav podložený dôkazmi za nesporný. Žalobca bol toho názoru, že v spore uniesol dôkazné bremeno a svoju aktívnu legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Ust. § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, čo podľa žalobcu vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu, aj s právneho názoru, vysloveného JUDr. Kristiánom Csachom PhD. LL.M. publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2015., z ktorých vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a potom s nedoručením takejto výzvy nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, pričom odvolateľ poukázal na viaceré rozhodnutia iných krajských súdov v SR, ktoré vo svojich rozhodnutiach vyslovili podobný právny názor. 7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny. 9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 16C/215/2014 je zaplatenie pohľadávok zo zmluvy o splátkovom úvere, uzavretej medzi Slovenskou sporiteľnou, a.s. a žalovaným, ktoré pohľadávky mal žalobca nadobudnúť od právneho predchodcu zmluvou o postúpení pohľadávok. 10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a v závislom výroku o trovách konania, kde bol žalobca rovnako neúspešný. 11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa plne stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v odôvodnení napadnutého rozsudku, a so záverom súdu o tom, že nepreukázanie naplnenia podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách má za následok neunesenie dôkazného bremena žalobcu o postupiteľnosti predmetnej pohľadávky z banky na inú osobu bez súhlasu žalovaného ( pričom tento súhlas napriek formulácii ust. 19.16 VOP daný nebol vzhľadom k neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky), postúpenie bolo absolútne neplatné a žalobca tak nie je aktívne vecne legitimovaným v tomto spore. Vzhľadom k tomu, že už súd prvej inštancie sa dostatočne a podrobne vysporiadal s otázkami namietanými v odvolaní, vrátane dôvodov, pre ktoré nie je možné stotožniť sa s inými názormi na § 92 ods. 8 ZoB ( vyslovenými napr. aj v odbornej literatúre JUDr. Kristiánom Csachom PhD. LL.M.), bolo by nadbytočným opakovane tieto dôvody uvádzať. Odvolací súd však pre úplnosť uvádza k ostatným odvolacím námietkám žalobcu nasledovné: 12. Porušenie princípu kontradiktórnosti v postupe súdu prvej inštancie videl odvolateľ v tom, že súd neuznal žalobcom predložené dôkazy na preukázanie dôvodnosti podanej žaloby a jeho aktívnej legitimácie v spore, hoci ich žalovaný nijako nespochybnil a rovnako nespochybnil ani platnosť postúpenia pohľadávky. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že vzhľadom na charakter daného sporu, ktorého predmetom sú záväzky zo spotrebiteľského vzťahu, je dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov, čo vyplýva okrem iného aj z ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., na ktoré poukázal už súd prvej inštancie, a ktoré ukladá orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Pokiaľ teda aj v konaní žalovaný nepodal žiadne písomné vyjadrenie k žalobe a nárok žalobcu nepopieral, bolo povinnosťou súdu aj bez toho, aby sa žalovaný tohto dovolával, prihliadať na prípadnú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, brániaci uplatniť alebo priznať plnenie žalobcu voči žalovanému, ktorý je tu v pozícii spotrebiteľa a preto správne žalobu zamietol po zistení, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, ktorý tak nie je v spore vecne aktívne legitimovaný. 13. Žalobca videl procesné pochybenie súdu aj v tom, že súd žalobcu nevyzval, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k otázke prípadnej absencie aktívnej legitimácie, nevyžiadal si od neho dôkazy na preukázanie splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 ZoB, a neumožnil sa mu vyjadriť k pochybnostiam súdu o oprávnenosti nároku žalobcu, resp. k otázke spochybnenej vecnej legitimácie žalobcu. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že v postupe súdu prvej inštancie nebolo zistené žiadne pochybenie, ktoré by bolo porušením práv žalobcu. Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa ust. § 115 O.s.p., platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná ( ods. 1). Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať ( ods. 2). Z obsahu spisu v prejednávanej veci potom vyplýva, že súd vytýčil vo veci pojednávanie na deň 09.10.2015, na ktoré doručil predvolanie obom stranám sporu a to tak, aby mali dostatočný čas na prípravu pojednávania. Žalobca svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil písomne z dôvodu hospodárnosti konania a súhlasil s tým, aby súd rozhodol o návrhu na základe predložených dôkazov bez osobnej účasti strán sporu, súd preto vec prejednal za jeho neprítomnosti ( ako aj za neprítomnosti žalovaného, ktorý sa neustanovil bez ospravedlnenia). Dokazovanie bolo vykonávané na pojednávaní, na ktorom by bol žalobca býval oboznámený súdom o tom, čo súd považuje za sporné v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p., avšak pokiaľ žalobca z vlastného rozhodnutia nebol na tomto pojednávaní prítomný, nebolo povinnosťou súdu oznamovať mu tieto skutočnosti písomne a vyzývať ho na preukázanie splnenia zákonných podmienok postúpenia pohľadávky z banky na žalobcu. Žalobca požiadal, aby súd rozhodol vo veci na základe predložených dôkazov vo svojej žalobe ( ktoré však neobsahovali dôkazy o splnení povinnosti banky pred postúpením pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB) a napriek poučeniam súdu podľa ust. § 120 ods. 2, 4 O. s. p., obsiahnutých v predvolaní na pojednávanie, nenavrhol žiadny dôkaz na preukázanie splnenia podmienok platného postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 ZoB, hoci si musel byť vedomý, že tieto skutočnosti musí preukázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka pohľadávky, ktorej pôvodným veriteľom bola banka. Odvolací súd sa potom stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nebolo povinnosťou súdu v tomto smere nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu, keďže nešlo o nedostatky podania v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p., ktoré by bránili prejednaniu žaloby, ale išlo o nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opieral svoje nároky. Záverom odvolací súd uvádza, že účastníci konania sú povinní všetky dôkazy predložiť alebo označiť skôr, ako súd vyhlási rozhodnutie vo veci samej, pretože na dôkazy označené alebo predložené neskôr súd neprihliadne, preto pokiaľ žalobca predložil v odvolacom konaní dôkazy, ktoré mohol predložiť alebo označiť skôr, ako súd prvej inštancie vyhlásil rozhodnutie vo veci samej, toto nemá žiaden vplyv na výsledok odvolacieho konania. 14. Vedený týmito úvahami preto odvolací súd musel dospieť k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že žalobu treba zamietnuť a preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil s výnimkou rozhodnutia o trovách konania, v ktorej časti považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, pretože v zmysle § 142 ods.1 O.s.p. v tom čase účinného, súd prizná účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Bolo preto namieste rozhodnúť o náhrade trov úspešného účastníka konania a nie účastníka neúspešného. V spore plne úspešný žalovaný si však náhradu trov konania neuplatnil, čo bolo v zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p. podmienkou jej priznania a preto bolo namieste rozhodnúť o trovách konania tak, ako je uvedené v prvej vete výroku tohto uznesenia. Z uvedených dôvodov odvolací súd za použitia ust. § 388 CSP zmenil v tejto časti napadnutý rozsudok, aj keď táto zmena nebude mať na strany sporu vecný dopad. 15. Napokon odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, vychádzajúc z toho, že aj v odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný. 16. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).